Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 20, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/180/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216203237
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8216203237.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: JUDr. Barbora Korenecová, advokátka,
so sídlom Slnečná 765/3, 900 45 Malinovo, proti žalovanému: G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX,
o zaplatenie 956,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov,
č. k. 7C/99/2016-39 z 26.07.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, §
23a ods. 1, ods. 2 zák. č. 634/1992Zb., § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 5 zák. č.
258/2001Z.z., § 5b zák. č. 250/2007Z.z., § 3 ods. 1, § 52, § 54, § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, ods.
2, § 565 a § 566 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 20000,- Sk, ktorý sa aj s
poplatkom vo výške 8800,- Sk zaviazal žalovaný vrátiť v 4 mesačných splátkach po 7200,- eur počnúc
dňom 28.05.2006. Žalovaný svojím vlastnoručným podpisom potvrdil aj prevzatie peňažnej hotovosti
uvedenej v zmluve o úvere. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru (ďalej VPPÚ, uvedené drobným písmom). Zmluva bol uzavretá podľa § 497 Obch. zák. a nasl.

4. Z výpisu z Obchodného registra vyplýva, že žalobca okrem iného má v predmete podnikania aj

poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, poskytovanie spotrebiteľských úverov.

5.ZtrestnéhorozkazuvydanéhoOkresnýmsúdomBardejovpodsp.zn.1T186/2006z22.12.2006,ktorý
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 20.01.2007 bol žalovaný uznaný za vinného zo spáchania
prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona tak, že od žalobcu vylákal úver tým,
že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie a splácanie úveru, a tak svojím
konaním spôsobil žalobcovi malú škodu. Za tento trestný čin bol žalovaný odsúdený podľa § 222 ods. 1

Trestného zákona, § 36 písm. j, l, n), § 38 ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 1 /
jedného/ roka podmienečne so skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov, pričom žalobca bol podľa § 288 ods.
1 Trestného poriadku odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občiansko-
právnych.6. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol založený záväzkový
vzťah, a to vyššie označenou zmluvou o úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi sumu

20000,- Sk (v prepočte 663,88 Eur), pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem poskytnutej
sumy aj poplatok vo výške 8800,- Sk (v prepočte 292,11 Eur) teda všetko vo výške 955,99 Eur v 4
mesačných splátkach po 7200,- Sk (v prepočte 239,- Eur) počnúc dňom 28.05.2006. Uzavretú zmluvu
súd prvej inštancie vyhodnotil ako spotrebiteľskú a to vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy ako aj
na spôsob jej uzavretia. Žalobca je ako veriteľ podnikateľský subjekt, ktorý na formulári a v pevne

stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana - dlžník -
zákazník (žalovaný) nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť. Preto sa na právny vzťah žalobcu a
žalovaného vzťahujú aj napriek zákonnej úprave úverovej zmluvy v § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníku, všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v Občianskom zákonníku
v §§ 52-54 Občianskeho zákonníka zavedené zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý zmenil a doplnil
Občianky zákonník s účinnosťou od 01.04.2004 a zaviedol do nášho právneho poriadku inštitút tzv.

spotrebiteľských zmlúv, a to v súlade s čl. 69 až 71 Asociačnej dohody, ktorá vstúpila do platnosti 1.
februára 1995, a ktorou sa Slovenská republika zaviazala, že vyvinie úsilie na zabezpečenie postupnej
zlučiteľnosti jej právnych predpisov s predpismi Európskej únie. Dovtedy obdobný typ zmluvy čiastočne
upravoval zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov ako tzv. typovú
zmluvu (spotrebiteľskú, aj v čase vzniku zmluvného vzťahu). Táto úprava nášho právneho poriadku bola

nevyhnutná v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ v máji 2004 a zosúlaďovala náš právny poriadok
s niektorými právnymi aktmi Európskych spoločenstiev a EÚ.

7. Súd prvej inštancie nespochybnil aplikáciu Obchodného zákonníka (ustanovenia § 497 a nasledujúce
upravujúce úverovú zmluvu) na vznik Zmluvy, avšak pre celkové posúdenie právneho vzťahu majú

prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v
oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. Z toho dôvodu súd prvej inštancie
použil ustanovenia Občianskeho zákonníka na právne posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným, ale aj na z toho vyplývajúce účinky omeškania či premlčania nároku. Pričom ako vyplýva z
cit. ust. OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona

(myslí sa Občianskeho zákonníka ) v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Zmluvy nesmú obsahovať dohody, ktoré by stavali spotrebiteľa do nevýhodnejšieho postavenia ako
mu zákon priznáva a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad

je podľa názoru súdu prvej inštancie plne eurokonformný (t. j. výklad v súlade s komunitárnym
právom). Aj preto bol súd prvej inštancie názoru, že je potrebné považovať záväzkovo právny vzťah
vzniknutý medzi účastníkmi za občianskoprávny vzťah, nie vzťah obchodnoprávny. Taktiež ustanovenia
Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny obchod“, však
v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa(Občianskyzákonník),ktorýajvovzťahukObchodnémuzákonníkupôsobíakolexspecialis.
Taktiež vzhľadom k tomu, že žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver, vzťahuje sa na predmetnú
zmluvu o úvere aj osobitná právna úprava, a to zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Súd
prevejinštancievtomtonázore(ohľadnespotrebiteľskejzmluvy) podporovalajvčasevznikuzmluvného
vzťahu účinný zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý odkazuje na použitie ustanovení

Občianskeho zákonníka. Preto súd prvej inštancie neakceptoval ani dohodu o voľbe práva uvedenú v
čl. 19 ZP.

8. Vzťahy medzi účastníkmi na základe zmlúv vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už
transformovala do právneho poriadku Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom

spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení
s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s
ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť
právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému

jednaniu prichádza spravidla od dodávateľov, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné dojednania
pripravený a skúsený. Spoločným znakom tejto novej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať
túto faktickú nerovnosť, a to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom
spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie,ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky.

9. Vzhľadom k cit. ust. § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.
(ex offo) je nutné konštatovať, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní je premlčaný a to v 2
- ročnej subjektívnej premlčacej dobe počítanej najneskôr odo dňa právoplatnosti trestného rozkazu,
keďže týmto dňom najneskôr mal žalobca vedomosť, že škoda vznikla a kto škodu spôsobil a teda kto
za ňu zodpovedá (20.01.2007 + 2 roky = 20.01.2009). Keďže žaloba bola podaná na súde až po viac

než deviatich rokoch dňa 22.06.2016, bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom k uplynutiu
subjektívnej premlčacej doby, nemožno žalobcovi uplatnený nárok priznať, aj keby si ho uplatnil v rámci
plynutia objektívnej premlčacej doby.

10. S ohľadom na uvedené súd žalobu v celom rozsahu zamietol, neprihliadal na tvrdenia žalobcu
udávané v jeho písomných podaniach ako aj vyjadrenie žalovaného a nezaoberal sa ďalej ani

jednotlivýmizmluvnýmidojednaniamiapríp.ichneprijateľnosťou (najmäzmluvnápodmienkazakotvená
v článku 13 VPPÚ, opakovane vyslovená neprijateľnosť tejto podmienky a povinnosť veriteľa zdržať sa
jej užívania).

11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca majúc za to, že súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Jeho
odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) škodou pri trestnom čine úverového

podvodu je nie len škoda rovnajúca sa výške poskytnutého úveru, ale aj odplata za jeho poskytnutie
a ďalšie záväzky, ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania dlžníka, pričom on si uplatnil škodu v rámci
trestného konania, kde tak v trestnom, ako aj civilnom konaní dostatočne preukázal, že ak by nebol
uvedený do omylu žalovaným, nebolo by došlo k poskytnutiu úveru, (ii) konanie žalovaného malo formu
úmyslu, čo vyplýva z trestného rozkazu, (iii) bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 106 ods. 2 OZ o 10-

ročne premlčacej dobe spôsobenej trestným činom a (iv) nesprávne prihliadanie súdu prvej inštancie
ex offo na premlčanie, lebo nárok už nie je založený zmluvou, ale protiprávnym konaním žalovaného a
nemožno ho extenzívnym výkladom považovať za spotrebiteľský. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť,
alternatívne ho zmeniť a žalobnému návrhu vyhovieť v celom rozsahu.

12. Žalovaný sa ku podanému odvolaniu nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 04.09.2018 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, s namietanou inou vadou, s namietanými
nesprávnymi skutkovými zisteniami a s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).16. Žalobca tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v

odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

17. Žalobca ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

18. Žalobca ďalej namieta, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ktorú však bližšie nekonkretizoval. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na

akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie
dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná
vada však v posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.

19. Žalobca ďalej namieta, že postupom súdu boli porušené jeho práva na spravodlivý proces, ktoré

však bližšie nekonkretizoval. Odvolací súd nezistil v konaní súdu prvej inštanciu žiadny postup takej
intenzity, ktorý by odôvodňovalo záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

20. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

21. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné

argumenty strán (predovšetkým tých, ktoré sú uvedené v zhrnutí odvolania žalobcu), pričom tak
učinil v snahe garantovať stranám ich právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto
rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho
právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne
konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán na súdnu ochranu, túto stranám poskytol
v požadovanej kvalite.

22. V súvislosti s relevantnými odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd dopĺňa nižšie uvedené.
23.Jenepochybné,žezmluvaoúverezpredmetutohtosporubolauzavretádňa24.04.2006.Podmienky

uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy upravoval zákona č. 258/2001 Z.
z. Tento zákon v ust. § 3 ods. 1 upravoval definíciu veriteľa spotrebiteľského úveru tak, že veriteľom je
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.
Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

24. Podľa ustanovenia § 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

25. V zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva, uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, lebo bola uzavretá medzi veriteľom -
žalobcom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti aj poskytovanie pôžičiek a nadruhej strane fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania. Zo zmluvy nevyplýva, že by sa danom prípade jednalo o
prípady, upravené v ustanoveniach § 1 ods. 2 a 3 tohto zákona. Zmluva, uzavretá medzi žalobcom a

žalovaným spĺňa charakteristiku štandardných formulárových spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou
črtouje,žesúprespotrebiteľavopredpripravené,akdeniejevytvorenýpriestornadojednávanieobsahu
zmluvy. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Žalovaný tieto ovplyvniť
nemohol z dôvodu, že sú pripravené vopred pre veľký počet spotrebiteľov.

26. Nárok žalobcu na náhradu škody v predmetnom spore má základ v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvej
inštancie preto na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným správne aplikoval príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

27. Uvedený postup korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR vo veci
sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015. Najvyšší súd SR v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol,

že: „... je zrejmé, že ak by Najvyšší súd SR zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal
by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája
2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich
účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení
vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa

(opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho
by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.“

28. Objektívna a subjektívna premlčacia doba začínajú plynúť a končia nezávisle na sebe. Všeobecne
platí, že nárok na náhradu škody je potrebné uplatniť v čase, keď ešte bežia obidve doby, t.j. doba

objektívna a v jej rámci doba subjektívna. Uplynutím jednej z týchto dôb sa nárok premlčuje, aj
keď poškodenému beží druhá premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba pritom predstavuje z
hľadiska premlčania nároku na náhradu škody počiatočnú aj najneskoršiu hranicu, ktorú nemožno v
žiadnom prípade prekročiť. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 OZ je
viazaný v prvom rade na „udalosť“, z ktorej škoda vznikla. Pojem „udalosť“, z ktorej škoda vznikla,

však zahŕňa nie len protiprávny úkon či právne kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli ku vzniku škody,
ale najmä vznik škody samej. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, tá začína plynúť odo dňa,
kedy sa poškodený dozvie o tom, že škoda vznikla a kto za ňu zodpovedá. Oba predpoklady musia
byť splnené kumulatívne. O škode sa poškodený dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých
možno odvodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa poškodený

dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovednostného subjektu.
Pri skúmaní, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, je potrebné
vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného. Nemusí ísť o zistenie, ale postačuje, aby skutkové
okolnosti, ktorými poškodený disponuje, boli oprávnené takýto záver o možnom vzniku škody a možnej
zodpovednosti škodcu urobiť. V prípade premlčania je v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo

adhézne konanie, potrebné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnený, či bol
uplatnený riadne a včas a či poškodený v občianskoprávnom konaní riadne pokračuje.

29. V prejednávanom spore si žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody v adhéznom konaní riadne a
včas dňa 07.12.2006, ktorá mu vznikla dňa 24.04.2006, kedy žalovanému poskytol finančné prostriedky.

Trestný rozkaz bol žalobcovi doručený dňa 12.01.2007. Žalobca získal nepochybne vedomosť o
osobe škodcu a rozsahu škody najneskôr v priebehu trestného konania, v ktorom vystupoval ako
poškodený s uplatneným nárokom. Po doručení trestného rozkazu dňa 12.01.2007 mal žalobca riadne
pokračovať v uplatnenom nároku na náhradu škody. Dobu, po ktorú bol žalobca nečinný, rozhodne
nemožno považovať za primeranú, a preto takéto konanie, resp. nečinnosť poškodeného nemožno

považovať za riadne pokračovanie v konaní. Po skončení trestného konania, odkázaním poškodeného
na občianskoprávne konanie pokračovalo plynutie premlčacej doby. Dvojročná subjektívna premlčacia
doba podľa § 112 Občianskeho zákonníka tak v predmetnej veci začala plynúť najneskôr dňa 13.01.2007
a uplynula dňa 13.01.2009. Keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody na súde až dňa 22.06.2016,urobil tak až po uplynutí 2- ročnej subjektívnej premlčacej doby. Nárok žalobcu na náhradu škody
proti žalovanému tak je premlčaný, preto je bez významu zaoberať sa plynutím 10 - ročnej objektívnej
premlčacej doby, na ktorú poukazoval žalobca vo svojom odvolaní. Pokiaľ ide o aplikáciu subjektívnej

dvojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy,
odvolací súd považoval za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho
poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane
ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne
zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom

poriadku síce dlhodobo funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie
v spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca
vzťahyvzásademedzipodnikateľmi,akObčianskyzákonníkakokódexobčianskehosúkromnéhopráva
takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

30. V nadväznosti na túto skutočnosť preto musí odvolací súd konštatovať, že súd prvej inštancie

postupoval správne, keď v danej veci v súlade s ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa prihliadol ex offo na premlčanie nároku žalobcu, keďže uvedené ustanovenia bolo v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie platné a účinné. Z dôvodu zachovania právnej istoty ani odvolací súd
nemohol uvedené posúdiť inak.

31. Správnemu výroku vo veci samej, potom zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

32. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí
uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie a v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny
potvrdil.

33. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami
žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak,

že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol
úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov
odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.