Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, October 3, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/35/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115222462
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115222462.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Škraba a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcu: V. P., L.. XX.X.XXXX, J. XXX XX
J. X, v konaní právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku 089
01, ul. Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792
752, Pribinova 25, Bratislava 824 96, v konaní právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea

Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava 811 04, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 1.526,08 eur, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k.
25C/355/2015-32 zo dňa 19.11.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

R u š í rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)

zaviazal žalovaného k povinnosti žalobcovi sumu 200,- eur a nahradiť trovy konania vo výške 127,58
eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou na tomto súde dňa 27.8.2015, žalobca
žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.526,08 eur z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn.

7C/150/2014, bol ako žalovaný v postavení spotrebiteľa, pričom zo strany terajšieho žalovaného bola
voči nemu podaná žaloba o zaplatení 1.526,08 eur, ktorá bola zamietnutá, a žalobcovi v tomto konaní
bola priznaná náhrada trov konania. Žalobca uviedol, že ujma, ktorú utrpel spočíva v tom, že dodávateľ
zneužil svoje postavenie, keď sa voči nemu domáhal plnenia napriek tomu, že úroky v spotrebiteľskej
zmluve boli v rozpore s dobrými mravmi a absolútne neplatné, a žalobca plnil väčšiu sumu, na akú má
žalovaný nárok.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, zistil, že v konaní vedenom na
tom istom súde pod sp. zn. 7C/158/2014 bolo konštatované, že zo strany žalovaného došlo ku konaniu,

ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z toho dôvodu bola žaloba zamietnutá a súd prvej inštancie mal
za to, že toto samotné porušenie zákona postačuje na to, aby si žalobca mohol uplatniť svoj nárok v
súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa súdu prvej inštancie nie je
potrebné, aby spotrebiteľ vyvolával ďalšie konanie, v ktorom by sa konštatovalo porušenie zákona zo
strany dodávateľa, ktoré už bolo konštatované v inom konaní tak, ako to uvádza vo svojom vyjadrení
žalovaný. Táto skutočnosť podľa okresného súdu nevyplýva ani zo samotného znenia § 3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z. z..5. Ohľadom samotnej výšky uvádzaného nároku súd prvej inštancie má za to, že zo strany žalobcu nie
je dôvodné uplatňovať si rovnakú sumu, ako si uplatňoval žalovaný zo zmluvy voči nemu. Okresný súd
zistil, že žalobca už z jednej zmluvy č. XXXXXXXXXX získal bezdôvodné obohatenie, ktoré mu bolo

priznané v konaní 25C/4/2014 vo výške viac ako 1.000,- eur. Taktiež získal náhradu v trestnom konaní
vo výške 405,12 eur. Okresný súd vychádzal z toho, že žaloba v konaní 7C/158/2014 po skončení
tak trestného konania, ako aj konania vo veci sp. zn. 25C/4/2014, bola žaloba zo strany žalovaného
k k žalobcovi šikanózna, a pokiaľ by žalovaný rešpektoval rozhodnutia súdov, vychádzal z nich, bolo
by zrejmé, že nie je dôvodné pokračovať v tomto konaní. Napriek tomu tak žalovaný urobil. Práve

aj túto skutočnosť súd považoval za dôležitú pre priznanie primeraného zadosťučinenia žalobcovi.
Vzhľadom však na ujmu, ktorú podľa súdu žalobca utrpel, a ktorá súvisela predovšetkým s jeho osobným
prežívaním súdneho konania a vzhľadom na stratu času, je výške 200,- eur, ktorú súd žalobcovi priznal,
zodpovedajúca. Žalobca v konaní podľa súdu prvej inštancie, nijako bližšie nepreukázal poškodenie
jeho mena, zhoršenie jeho zdravotného stavu, prípadne ďalšie tvrdené skutočnosti. Z tohto dôvodu súd
v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. s tým, že výška
náhrady, ktorá bola priznaná žalobcovi, závisela od úvahy súdu, a preto súd prvej inštancie priznal
žalobcovi náhradu trov konania zo sumy, ktorá mu bola priznaná ako finančné zadosťučinenie.

7. Voči tomuto rozsudku podali odvolanie včas obe sporové strany.

8. Žalobca vo svojom odvolaní proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie v jeho zvyšnej zamietavej
časti poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa chcel na jeho úkor nezákonne obohatiť o 1.526,08 eur,
preto považoval priznanú sumu 200,- eur ako nedoceňujúcu, odradzujúcu funkciu inštitútu primeraného

finančného zadosťučinenia. Podľa žalobcu je len šťastná zhoda náhod, že dospel k informáciám, z
ktorých zistil nekalé praktiky žalovaného, ktorými ho chcel pripraviť o sumu 1.526,08 eur a domohol
sa ochrany na súde. Podľa žalobcu, ak žalovanému nehrozí, že príde o primeranú sumu, o ktorú chce
spotrebiteľa bez právneho dôvodu pripraviť, a ešte k tomu úmyselne, nakoľko ako subjekt poskytujúci
profesionálne finančné služby, pozná aj právo a judikatúru, tak sa mu naďalej oplatí „skúšať“, či sa

spotrebiteľ proti jeho praktikám bude brániť, alebo nie. Z tohto pohľadu je podľa žalobcu suma 200,- eur
oproti možnosti získania 1.526,08 eur, pre nebankový subjekt úplne nepodstatná a odradzujúco pôsobiť
nemôže.Žalobcamázato,žeodradzujúcomôžepôsobiťlenhrozbastratyaspoňnad50%sumy,oktorú
chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, ale absolútne efektívne by bolo, ak by veritelia niesli riziko
straty v takej výške, v akej sa snažia bezdôvodne na úkor občana spotrebiteľa obohatiť. Čím vyššia by

bol hrozba straty pre nepoctivých obchodníkov, tým menej dôvodných nárokov by nepoctiví obchodníci
uplatnili na súdoch a viedlo by ich to k tomu, aby prispôsobili platnému právu svoje formuláre úverových
zmlúv a zmluvné podmienky. Žalobca bol toho názoru, že na určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia nemôže mať vplyv to, že mu bolo v minulosti vydané bezdôvodné obohatenie, a že mu
bola v trestnom konaní priznaná možnosť domáhať sa náhrady jemu spôsobenej škody v občianskom

konaní. Ak by sa mali tieto skutočnosti zohľadniť vo vzťahu k určeniu výšky primeraného finančného
zadosťučinenia, malo by to byť podľa žalobcu zohľadnené v jeho prospech a v neprospech obchodníka.

9. Poukazujúc na uvedené, žalobca v rámci svojho odvolacieho petitu navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a priznal mu proti žalovanému plnenie aj nad sumu 200,- eur až

do žalobou požadovanej sumy 1.526,08 eur. Zároveň si uplatnil náhradu odvolacích trov.

10. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na to, že nárok na finančné zadosťučinenie podľa § 3
ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., je možné priznať len za predpokladu, že je ustálený stav, že došlo
k porušeniu povinnosti predávajúceho podľa uvedeného zákona alebo osobitného predpisu. Preto

je nepreskúmateľné, podľa čoho súd konštatuje, že na základe zamietnutia žaloby v inom konaní,
má ísť o porušenie povinnosti žalovaného podľa zákona č. 250/2007 Z. z.. Zamietnutie žaloby podľa
žalovaného, nie je možné stotožniť s porušením povinnosti žalovaného podľa označených ustanovení.
Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle uvedených ustanovení, je potrebné
mať za preukázané, že existuje určité rozhodnutie konštatujúce porušenie práva spotrebiteľa alebo

povinnosť dodávateľa, ktoré sú určené na ochranu spotrebiteľa. Nestačí záver o porušeniach akejkoľvek
povinnosti. Napadnutý rozsudok nedáva podľa žalovaného odpoveď, akú konkrétnu povinnosť žalovaný,
alebo ktoré konkrétne právo vyplývajúce z ustanovení, ktoré sú určené na ochranu spotrebiteľa boli
porušené. Právnu normu vyjadrenú v § 3 ods. 5 treba vykladať v súlade s účelom celého zákona, ktorýmje ochrana spotrebiteľa, čiže musí ísť o porušenie ustanovenia spotrebiteľského práva. V prejednanej
veci nebolo podľa žalovaného preukázané také porušenie zo strany žalovaného, aké predpokladá § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a pre rozhodnutie vo veci samej teda absentuje základ pre priznanie

zadosťučinenia.

11. Z napadnutého rozsudku je tiež podľa odvolateľa nepreskúmateľné, aké konkrétne kritériá súd
posudzoval pri posúdení nároku. Z obsahu rozsudku podľa žalovaného nevyplýva ani to, aké
skutkové okolnosti odôvodňujú posúdenie nároku, z akých dôvodov vyplývajú. Napadnutý rozsudok

je nepreskúmateľný čo do výšky finančného zadosťučinenia. V tomto smere súd neuviedol žiadne
odôvodnenie, aj keď výška primeraného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu, táto úvaha nemôže byť
ani svojvoľná, ani nepreskúmateľná. Naopak, musí sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. V tomto prípade súd takého zdôvodnenie neuvádza. Subjektívne konštatovanie súdu, čo
považuje za primerané, je podľa žalovaného v rozpore ust. § 157 ods. 2 O.s.p., kedy súd je povinný
uviesť konkrétne skutkové a právne závery, o ktoré opiera svoje rozhodnutie.

12. Žalovaný preto v rámci odvolacieho petitu navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

13. Žalobca, ani žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

14. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, prejednal vec podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolania žalobcu, aj žalovaného, boli podané pred týmto dátumom. V prípade

žalobcu aj žalovaného, ide teda o právo na prejednanie ich odvolaní, ktoré im vzniklo podľa doterajších
právnych predpisov, a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i jej právnej istoty, je treba
ich odvolania prejednať podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy tieto boli podané. V podmienkach
právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej
istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu, zaručeného v článku 1 ods. 1

Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, je aj zákaz
retroaktivity, t. j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na
základedôveryvplatnýaúčinnýprávnypredpis,nemôžebyťvosvojejdôvereknemusklamanýspätným
pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže
ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu,

ktorý v čase jeho konania neexistoval, a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už
nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

15. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní, podľa § 10
O.s.p. vzhľadom na včas podané odvolanie žalobcu (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné, preskúmal napadnuté rozhodnutie v napadnutých častiach, ako aj v konaní mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, v spojení s § 214 ods. 202 O.s.p., v medziach, v ktorých s odvolatelia
domáhali jeho preskúmania a dospel k záveru, že ich odvolania sú dôvodné.

16. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcu opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie Zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje
právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučineniajedovŕšenieochranyporušenéhoprávaspôsobom,ktorý vyžadujeposkytnutievyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné

uplatnenie porušenia práva, alebo povinnosti ustanovené zákonom č. 250/2007 Z. z., alebo osobitnými
predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenie práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemuseli byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak táto ujma tu je. Odvolací súd
osobitne zdôrazňuje, že je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože

postačí iba možnosť vzniku takejto ujmy.

17. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax, spájajú inštitútnáhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného
práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry, sleduje výlučne reparačnú funkciu.
Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive demages v práve USA a excemplary demages

v práve Veľkej Británie), je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr
potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu voči žalobcovi, a ktorým
žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného, alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto
konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk
európskej judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej škody, teda funkciu preventívnu

(porovnaj najmä používanie adjektíva „odradzujúci“).

18. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na
doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry Európskeho Súdneho dvora
a antidiskriminačných smerníc, musia byť tieto sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané
a odradzujúce“.

19. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca ako spotrebiteľ, má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve, a tiež má právo domáhať sa, aby sa dodávateľ
zdržal protiprávneho konania, odstránil protiprávny stav a za podmienky, že si na súde úspešne uplatní
porušenie práv alebo povinností stanovené zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a právo

aj na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práv alebo povinností ustanovených
týmto zákonom, zodpovedá.

20. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia správne uzavrel, že už samotné porušenie
zákona postačuje na to, aby si žalobca mohol uplatniť svoj nárok v súlade s § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď nie je potrebné, aby spotrebiteľ vyvolával ďalšie konanie,
v ktorom by sa konštatovalo porušenie zákona zo strany dodávateľa. Je potrebné konštatovať, že to
bol práve žalovaný, ktorý inicioval súdny spor, v rámci ktorého sa domáhal voči žalobcovi plnenia, ktoré
bolo v rozpore so spotrebiteľským právom, pričom uvedeného sa domáhal už po účinnosti predmetného
zákona, konkrétne žalobným návrhom zo dňa 11.4.2014 vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/158/2014.

21. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení síce správne poukázal na skutočnosť, že žalovaný,
ktorý sa v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/158/2014, domáhal
voči žalobcovi plnenia, ktoré bolo v rozpore so spotrebiteľským právom, bol neúspešný, nakoľko súd
považoval dojednanú výšku úrokov pri úvere vo výške 70,02 % a pri revolvingu 68,44 %, za neprijateľnú

a v rozpore s dobrými mravmi, ak sa poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi, úver za cenu prevyšujúcu
niekoľkonásobne priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami, a ak žalovaný ako
veriteľ, využije tieseň žalobcu ako spotrebiteľa. Rovnako v rámci porušenia zásad dobrých mravov treba
považovať aj tú skutočnosť, že žalovaný z dôvodu zavinenia svojim zamestnancom (O. Y.), uvádzal
nižšiu sumu, ktorú mal žalobca uhradiť na splácanie tohto revolvingového úveru, no napriek uvedenému

súd prvej inštancie nevyvodil aj správne právne závery, korešpondujúce zo zákona č. 250/2007 Z. z..

22. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že návrh na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od
okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť
prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre

priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či k vzniku ujmy reálne došlo, alebo nie. Na to, aby
všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, teda úplne postačuje
len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z., preto je úplne
irelevantné a nepodstatné, či žalobca získal od žalovaného na bezdôvodnom obohatení to, o čo preplatil
poskytnutý úver, resp. či získal nejakú náhradu v trestnom konaní voči zamestnankyni žalovaného,

ktorá nezaúčtovala správne splátky, ktoré žalobca poskytol žalovanému. Na margo uvedeného však
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie, aj keď týmito konaniami v odôvodnení
svoje rozhodnutia argumentoval, nijako nevykonal dokazovanie oboznámením s rozhodnutím vo veci
25C/4/2014, keď v spise sa takéto rozhodnutie nenachádza, a rovnako je potrebné podotknúť, že v spise
sa nenachádza ani rozhodnutie vo veci 41T/12/2014, ale tento trestný rozkaz je v pripojenom spise

7C/158/2014, kde však nie je zrejmé, či tento trestný rozkaz (z dôvodu, že na ňom nie je vyznačená
doložka právoplatnosti), nadobudol právoplatnosť, preto aj v tejto časti treba považovať rozsudok súdu
prvej inštancie za nepreskúmateľný, lebo vychádza z nesprávne, resp. neúplne zisteného skutkového
stavu.23. Odvolací súd však rovnako poukazuje na absenciu odôvodnenia súdu prvej inštancie ohľadom
ujmy, ktorú mal žalobca ako spotrebiteľ utrpieť v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/158/2014, ktorá mala

súvisieť s jeho osobným prežívaním súdneho konania, a so stratou času. Súd prvej inštancie nijako
bližšie toto „osobné prežívanie žalobcu“ a „stratu času žalobcu“ nekonkretizoval, preto ak je tak, ako
to vyplýva z vykonaného dokazovania, nepochybne daný základ na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, keď za daného stavu, s ohľadom na závažne a viacnásobné porušenie práva žalobcu
zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na všeobecnom súde, sa priznanie

finančného zadosťučinenia javí ako plne dôvodné, je potrebné, aby súd prvej inštancie náležite zvážil
požadovanú výšku priznaného finančného zadosťučinenia. Uvedená výška by mala byť primeraná
povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu, a súčasne by mala zodpovedať svojmu účelu, ktorým je
poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušenia práv spotrebiteľov. Nijako
však nemôže súvisieť s náhradou bezdôvodného obohatenia v civilnom konaní, resp. s náhradou škody
v trestnom konaní tak, ako to argumentoval súd prvej inštancie. Rovnako je potrebné poukázať, že výška

tejto sankcie by mala byť primeraná a odradzujúca tak, aby žalovaný si neuplatňoval zhodné nároky
voči iným spotrebiteľom, a preto keď súd prvej inštancie v ďalšom argumentoval bližšie neuvedenou
„ujmou“ žalobcu, súvisiacou s jeho osobným prežívaním súdneho konania, resp. „stratou času“, je
takáto argumentácia, resp. skúmanie poškodenia dobrého mena žalobcu, zhoršenia jeho zdravotného
stavu pre posúdenie nároku žalobcu v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007, nepodstatná. Úlohou

prvoinštančného súdu ďalej bude opätovne vec prejednať a rozhodnúť v kontexte uvedeného, s tým,
že je povinný zohľadniť skutočnosti, na ktoré už vyššie poukázal odvolací súd a tieto svoje skutkové
zistenia aj náležite v odôvodnení svojho rozhodnutia odôvodniť.

24. Súd prvej inštancie však nárok žalobcu z vyššie uvedených hľadísk neposudzoval, preto odvolací

súd v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v
ktorom už po zrušení a vrátení veci, bude súd prvej inštancie pokračovať v súlade s novou procesnou
normou - Civilným sporovým poriadkom, pričom v novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o
nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).