Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 29, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/86/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116218156
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3116218156.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek

Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: M. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L., X. XXX/XX, zastúpeného: JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mickiewiczova 2, IČO:
35 951 087, proti žalovanému: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., D. XX, o vypratanie nehnuteľnosti a
o vzájomnej žalobe, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 23C/244/2016-92
zo dňa 03. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v prvom a treťom výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal vypratania chaty s.č. XXXX, k.ú. Drietoma, obec Drietoma a odovzdať žalobcovi kľúče
od tejto chaty a zároveň, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa užívania parciel reg. "C" parc.
č. 2069/4, parc.č. 2069/6 ako i chaty súp. č. XXXX, k.ú Drietoma, obec Drietoma. Zamietol i vzájomnú
žalobu žalovaného, ktorou sa tento voči žalobcovi domáhal zaplatenia sumy 1 500,- eur za spôsobenú
ujmu spočívajúcu v tom, že sa cítil urazený, keď žalobca od neho pýtal sumu 2 500,- eur ako doplatok
za chatu, keď boli dohodnutí na 200 000,-Sk a následne pýtal aj 10 000,- eur ako úroky z omeškania.

O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol skutkové zistenia, vyplývajúce z vykonaného
dokazovania. Podľa LV č. XXX pre k.ú Drietoma vlastníkom chaty súp. č. XXXX. je žalobca. Predmetná
chata je postavená na parc. reg. "C" parc. č. 2069/6 - zastavané plochy a nádvoria. Žalobca je takisto
vlastníkom parc. reg. "C" parc. č. 2069/4, ako i parc. č. 2069/6. Ako vyplýva z čestného prehlásenia
zo dňa 11.04.2001, žalobca túto chatu aj s parcelami kúpil od P. a P. O. za sumu 270 000,-Sk, na

základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.04.2001. Medzi stranami nebolo sporné, že predmetnú chatu obýva
a užíva žalovaný, ktorý takisto užíva priľahlý pozemok parc. č. 2069/4 napríklad tým, že tam griluje,
oberá ovocie zo stromov a zároveň má v zadnej časti koterec pre psa. Medzi stranami nebolo sporné,
že žalovaný uhrádza daň z týchto nehnuteľností, čo preukazujú aj rozhodnutia o vyrubení dane s
príjmovým dokladom. Z obsahu zápisnice z pojednávania vo veci sp. zn. 15C/3/2011, konkrétne z
výsluchu svedka M. P. (tu žalobcu) bolo zistené, že k chate bolo zriadené právo doživotného užívania
pre žalovaného, a to na základe dohody o doživotnom užívaní medzi žalobcom a žalovaným, keď

žalobca uvádza, že pokiaľ ide o predmetnú chatu, otec tam mal právo doživotného užívania. Uvedeným
spôsobom sa tak dohodli ešte predtým, ako sa tam nasťahoval. V konaní nebolo preukázané, že okrem
práva doživotného užívania chaty boli v tejto dohode zriadené ďalšie práva a povinnosti zmluvných
strán. Žalobca ohľadne týchto tvrdených skutočností (že sa bude žalovaný o chatu riadne starať a tútokompletne zrekonštruuje) neuniesol dôkazné bremeno, žalovaný uvedené poprel, a preto súd vychádzal
z toho, že ďalšie práva a povinnosti neboli medzi stranami dojednané. Sporné medzi stranami bolo,
či bolo medzi stranami dojednané právo doživotného užívania žalovaného len ku chate alebo aj k

priľahlému pozemku. Žalovaný uvádza, že má právo doživotného užívania nielen na chatu, ale aj priľahlé
pozemky, zatiaľ čo žalobca uvádza, že predmetom práva doživotného užívania bola iba chata. Súd
dospel k záveru, že medzi stranami bolo dojednané doživotné užívacie právo žalovaného nielen chaty,
ale i pozemkov. Totižto ako vyplýva z čestného prehlásenia, žalobca chatu i s pozemkami kupoval za
celkovú sumu 270 000,-Sk. Na pojednávaní dňa 04.10.2017 žalobca uviedol, že pre neho by nemalo

zmysel užívať chatu samostatne. Z rozkazu o uložení sankcie za priestupok vyplýva, že pôvodne
plánovali strany medzi sebou uzavrieť kúpnu zmluvu, keď žalobca uvádza, že mal v roku 2003 predať
otcovi chatu za 200 000,-Sk a keď ten doplatí zvyšnú sumu 70 000,-Sk, bude chata prepísaná na neho,
pričom vždy keď mal príležitosť sa mal otca od roku 2003 na doplatok pýtať. Zároveň na výsluchu dňa
04.10.2017 žalovaný potvrdil, že suma 70 000,-Sk bola doplatok za chatu s pozemkami. Z uvedeného je
zrejmé, že žalobca používa výraz chatu ako skratku, ktorá sa vzťahuje nielen na stavbu, ale aj na ostatné

pozemky (parc. č. 2069/6 a č. 2069/6), nakoľko sám pokladá užívanie pozemkov bez chaty za nezmysel,
teda výraz predať otcovi chatu uvedený v rozkaze za sumu 270 000,-Sk, zahrňuje i pozemky, keďže
by podľa žalobcu užívanie iba pozemkov bez chaty nemalo zmysel. To, že výraz používaný žalobcom
zahŕňa i pozemky preukazuje i kúpna cena, ktorú mal žalobca pôvodne chcieť, ktorá zodpovedá cene
za ktorú žalobca kúpil chatu i pozemky od manželov Kešiarových. Vzhľadom, že výraz chata používaný

žalobcom v sebe zahŕňal i pozemky, má súd zato, že rovnako výraz chata, na ktorú mal podľa žalobcu
otec právo doživotného užívania, použitý žalobcom pri výsluchu vo veci 15C/3/2011 zahŕňal i pozemky.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný má právo doživotného užívania
nielen k chate, ale i pozemkom. To, že predmetom dohody bol aj pozemky, nasvedčuje i platenie daní za
tieto pozemky žalovaným už od roku 2003, t.j. dlhú dobu žalobcom tolerovaný stav užívania pozemkov

žalovaným. Tento záver, že predmetom doživotného užívania sú aj pozemky, je zhodný zo závermi
rozhodnutí súdov v konaní vedenom na Okresnom súdu Trenčín pod sp.zn. 15C/3/2011, ktoré dospeli
k záveru, že na všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, má právo užívať žalovaný
na doživotie na základe dohody uzavretej medzi žalobcom M. P. a žalovaným Y. P.. Súd si však tento
záver nemohol osvojiť bez ďalšieho, ale len na základe vykonaného dokazovania v tomto konaní sp.

zn. 23C/244/2016, pričom dospel k zhodnému záveru ako v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne vo veci sp. zn. 15C/3/2011, ktoré však pre súd záväzné nie je, záväzným je len samotný výrok.
Ďalej uviedol, že z rozkazu o uložení sankcie za priestupok síce vyplýva, že žalovaný dňa 05.09.2016
o 21:00 telefonicky kontaktoval žalobcu a vyhrážal sa mu, že príde za ním a zastrelí ho a zároveň mu
nadával, touto skutkovou vetou je súd viazaný, inak povedané je nepochybné, že sa tento skutok stal,

avšak ako vyplýva z odôvodnenia, bola to reakcia na to, že žalobca ho bol navštíviť a požadoval od
neho doplatok 70 000,-Sk spolu s úrokom z omeškania v sume 10 000,- eur, pričom však z výpovede
žalobcu nevyplývajú žiadne skutočnosti, že by malo dôjsť k ostrému konfliktu už počas ich stretnutia na
chate. Uvedené možno vyvodiť i z výpovede žalobcu dňa 06.09.2016, z ktorej nevyplýva intenzívny
konfliktpočastohtostretnutia,keďžalovaný,akovyplývazjehovýpovede,sažalobcovinanajvýšvysmial

a povedal mu, že sa vidia naposledy a požiadal ho o opustenie chaty. To, že žalovaný agresívne
nevyhrocuje vzťahy, vyplýva aj zo zhodného tvrdenia účastníkov na pojednávaní dňa 04.10.2017. Zo
statického zhodnotenia vyplýva, že chata vykazuje statické poruchy, ktorých príčinou je erózia pôdy
vyvolaná odpadovými a dažďovými vodami vypúšťanými tesne pod svah. Nebola na nej realizovaná
riadna údržba, brániaca vzniku porúch. Zo zhodnotenia stavu vplýva, že v prednej časti prízemia sú

trhliny sanované neodborne pur penou. Uvedené dokladajú aj fotografie, ktoré dokladajú aj prepadnutú
podlahu terasy ako i zabezpečenie chodníka iba železnými tyčami. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že
žalovaný mu bráni v užívaní chaty a parcely, žalovaný tieto tvrdenia poprel, rovnako ako tvrdenia o
ukradnutí obkladového kameňa, ktoré označil za nehoráznosť a uviedol, že nikdy žalobcovi nebránil v
prístupe do chaty. Žalobca opak nepreukázal.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 126 ods. 1, § 133 ods. 2, § 494, §517 ods.
2, § 582 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. a uviedol, že z § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že vlastník má právo na ochranu iba
za predpokladu, že do jeho vlastníckeho práva zasahuje iná osoba neoprávnene. Oprávnenie užívať

v danom prípade chatu a pozemky nemusí vyplývať iba z práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu
t.j. z vecnoprávneho vzťahu, ale môže vyplývať aj zo záväzkovoprávneho vzťahu - dohody uzavretej
medzi vlastníkom a treťou osobou. Toto obmedzenie vlastníckeho práva požíva právnu ochranu skrz
ustanovenie § 494 Občianskeho zákonníka. V rozhodovanej veci bolo preukázané, že žalobca akovlastník sa dohodol so žalovaným na tom, že môže chatu a dotknuté pozemky doživotne užívať, a to
bez dohodnutia ďalších povinností. Obsahom tejto dohody je právo žalovaného doživotne užívať chatu
a pozemky, pričom tomuto právu na druhej strane zodpovedá povinnosť žalobcu toto právo strpieť. To,

že sa v danom prípade jednalo o dohodu medzi stranami a nie o výprosu, kedy záväzok nevzniká, a
ktorá je nezáväzná, vyplýva aj z toho, že strany si dojednali čas trvania, a to doživotne. Nakoľko sa
jedná o vzťah záväzkovo právny - zmluvu, možno ju ukončiť len niektorým so spôsobov, ktorý právo
pripúšťa, napríklad dohodou. Nemožno ju však ukončiť, na rozdiel od výprosy, iba odvolaním súhlasu,
nakoľko sa jedná o záväzok, na základe ktorého je povinná strana niečo povinná strpieť a oprávnená

strana je oprávnená to požadovať. V uvedenom prípade je vylúčené aj ukončenie záväzku výpoveďou,
nakoľko "doživotne" je potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy
na dobu určitú, pričom vypovedať možno iba zmluvy na dobu neurčitú (napr. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky II. ÚS 26/2012-33 zo dňa 25.04.2012). V danej veci sa strany dohodli na
tom, že žalovaný má právo doživotne užívať chatu, ako i priľahlé pozemky, ktorému na druhej strane
zodpovedá povinnosť žalobcu toto právo strpieť. Nakoľko žalovaný užíva chatu a pozemky na základe

dohody, t.j. oprávnene, je vylúčená neoprávnenosť ich užívania, a preto žalobca ako vlastník nie je
oprávnený domáhať sa vypratania, odovzdania kľúčov a uloženia povinnosti zdržať sa užívania chaty a
pozemkov, nakoľko je povinný toto na základe svojho záväzku strpieť a nakoľko nebol preukázaný ani
iný riadny spôsob zániku záväzku, súd jeho žalobu zamietol. V danej veci nie je možné ani konštatovať,
že by žalovaný vykonával svoje oprávnenie v rozpore s dobrými mravmi, resp. že by právo užívania

zneužíval. Je síce pravda, že je poškodená prízemná stena ako i chodník, no k ich poškodeniu nedošlo
zlomyseľne, ale v dôsledku užívania chaty (vypúšťaním odpadových a dažďových vôd), pričom je možné
konštatovať, že tu bola snaha o odstránenie týchto nedostatkov, i keď vykonaná amatérsky spočívajúca
v spevnení steny pur penou a zabezpečením chodníka železnými tyčami. V danom prípade tak nemožno
hovoriť o zneužívaní práva žalovaným, nakoľko k poškodzovaniu nedochádza cieľavedome a je tu vidieť

vôľa opraviť toto poškodenie. Navyše žalobcovi nič nebráni v tom, aby realizoval svoje oprávnenia
vyplývajúce z vlastníckeho práva a vec opravil sám. Vzájomné vzťahy medzi stranami - synom a otcom,
sú do určitej miery narušené a je pravda, že žalovaný sa dopustil voči žalobcovi priestupku, keď mu
hrozil a nadával. No na druhej strane treba podotknúť, že žalobca prišiel za žalovaným a uplatňoval si
uňho dlh 70 000,-Sk s úrokmi z omeškania vo výške 10 000,- eur. Na tieto úroky sa v tom telefonickom

rozhovore žalovaný pýtal žalobcu, v dôsledku čoho došlo k rozčúleniu žalovaného. Súd pre úplnosť
uviedol, že pri sadzbe úroku z omeškania v roku 2003, t.j. 13% ročne, by úrok z omeškania za obdobie
od začiatku roka 2003 do konca roka 2013 dosiahol sumu 118 300,-Sk, t.j. 3 926,84 eur, čo je podstatne
menej než požadovaných 10 000,- eur, čiže reakcia žalovaného bola pochopiteľná, i keď nie je ju možné
pokladať za správnu. Z uvedeného dôvodu tak, takého správanie nemôže súd kvalifikovať výlučne na

ťarchužalovaného.Záveromsúdprvejinštancieuviedol,žeajzapredpokladu,žebysaúčastnícidohodli
na práve doživotného užívania iba chaty, by výkon práva žalobcu požadujúceho zdržanie sa užívania
pozemkov bol v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko on sám na svojom výsluchu uviedol, že samostatne
užívať tieto pozemky by preňho nemalo zmysel, teda v prípade uloženia povinnosti zdržania sa užívania
žalovaným by nastal stav, kedy by ich síce žalovaný užívať nemohol, ale zároveň pre vlastníka by ich

užívanie nemalo zmysel, čo je neželaný stav, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak by
žalovaný bránil žalobcovi v prístupe na chatu či pozemky, prípadne vykonaniu opráv chaty alebo ak má
žalobca zato, že mu je žalovaný dlžný nejakú peňažnú sumu, právny poriadok obsahuje iné inštitúty,
ktoré by v prípade preukázania takýchto skutočností mohol žalobca využiť, žaloba na vypratanie však
medzi ne nepatrí. Zriadenie práva doživotné užívania totiž nevylučuje možnosť užívať nehnuteľnosti

samotným žalobcom, avšak obe strany musia tieto svoje práva na užívanie nehnuteľností vykonávať s
vedomím toho, že toto právo prislúcha i druhej osobe.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vzájomná žaloba žalovaného voči žalobcovi nie je dôvodná.
V danom prípade nemožno konštatovať neoprávnenosť zásahu spočívajúceho v tom, že žalobca od

žalovaného pýtal doplatok za chatu, ako i v požadovaní úroku z omeškania. Takéto uplatnenie nároku
nemožno považovať za neprimeraný a neoprávnený zásah. Žalobca navštívil žalovaného a iba mu
oznámil, čo od neho požaduje, pričom žiadnemu právnemu prepisu sa neprieči takýto spôsob uplatnenia
domnelého práva. Tento spôsob uplatnenia nároku nebol objektívne spôsobilý porušiť žalovaného právo
na ochranu osobnosti. Opačný výklad by viedol k stavu, kde by každé riešenie vzájomných sporov

automaticky vytváralo u dotknutej strany právo na uhradenie jej ujmy, pričom práve mimosúdne riešenie
sporovmedziľuďmitrebapreferovať, predriešenímsporovnasúde.Zuvedenéhodôvodusúdvzájomnú
žalobu zamietol.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní o svojej žalobe
neúspešný v celom rozsahu a takisto aj žalovaný bol v konaní o svojej vzájomnej žalobe neúspešný
v celom rozsahu. Nakoľko žalobca ani žalovaný vo svojej veci nedosiahol úspech, súd prvej inštancie

žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a v súvisiacom výroku
o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

Uviedol, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané zriadenie užívacieho práva žalovaného k
pozemkom akoukoľvek formou, žalobca udelenie súhlasu s užívaním pozemkov výslovne vylúčil. Záver
súdu vychádzajúci z domnienky opísanej v bode 14 odôvodnenia rozsudku, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní a nepredstavuje skutočnosť vyplývajúcu z náležite zisteného skutkového stavu. Žalobca na
otázku súdu, či predmetom užívania mala byť z jeho strany myslená chata aj s pozemkami jednoznačne
odpovedal nie, len chata. Na ďalšiu otázku súdu prečo pýtal od žalovaného doplatok zvyšnej sumy,

teda celú kúpnu cenu za chatu aj pozemky odpovedal, lebo by pre neho nemalo zmysel užívať pozemky
samostatne. Uvedené sa týkalo prípadu prevodu vlastníckeho práva, nie samostatného užívacieho
práva k týmto nehnuteľnostiam. Je logické, že v prípade prevodu vlastníckeho práva k chate by si
žalobca neponechal vo vlastníctve zastavaný priľahlý pozemok, ale vlastnícke právo k pozemkom by
na nadobúdateľa previedol súčasne s chatou. Napriek opakovaným výslovným tvrdeniam žalobcu, že

predmetom ústnej dohody boli aj podmienky užívania chaty vo forme relevantnej starostlivosti, mal súd
za preukázané, že žiadne ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán zriadené neboli, keďže žalovaný to
poprel. Občiansky zákonník ukladá oprávnenému povinnosť znášať primerane náklady na zachovanie
a opravy užívanej veci, pokiaľ sa strany nedohodnú inak (§ 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka ).
Hoci v konaní nebolo preukázané, že by sa strany dohodli inak, súd si osvojil vyjadrenie žalovaného a

považoval za logické, že by žalobca poskytol žalovanému právo doživotne užívať chatu bez stanovenia
akýchkoľvek povinností. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani dezolátny stav chaty spôsobený
nedostatočnou starostlivosťou žalovaného ani jeho správanie voči žalobcovi. Súd prvej inštancie ďalej
považoval dohodu strán o doživotnom užívaní chaty za nevypovedateľnú, pretože sa jedná o zmluvu na
dobu určitú. Pôvodnou vôľou strán bolo uskutočniť prevod vlastníckeho práva zo žalobcu na žalovaného,

až následne sa dohodli, že prevod vlastníckeho práva bude realizovaný neskôr, bez určenia konkrétneho
času, pričom dovtedy môže žalovaný v chate bývať a túto užívať. Medzi stranami nebolo zriadené
vecné bremeno zodpovedajúce právu doživotného užívania nehnuteľnosti v zmysle § 151n a nasl.
Občianskeho zákonníka, nakoľko vôľou strán nebolo zriadiť doživotné užívacie právo k chate, žalobca
lenumožnilžalovanémuakosvojmuotcovivčasejehozlejživotnejsituácievchatebývať.Jenevyhnutné

dohodu strán považovať za dohodu na dobu neurčitú. Poukázal na § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka
podľaktoréhoakprávnyúkonnebolurobenývoforme,ktorúvyžadujezákonalebodohodaúčastníkov,je
neplatný. Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou a na
nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
Nie je potom možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalovanému vzniklo oprávnenie

doživotne užívať chatu a pozemky platne. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný užíva
chatu a pozemky bez akéhokoľvek právneho titulu, keď žalobca v dôsledku porušenia podmienok riadnej
starostlivosti o chatu ako aj ďalšieho konania žalovaného voči žalobcovi, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi,svojsúhlassužívanímchatyžalovanémuodvolalresp.,ústneuzatvorenúdohodusožalovaným
vypovedal.

7.Žalovanýsakodvolaniužalobcupísomnevyjadriltak,žesnímnesúhlasí.Opätovnepožiadal,abyjeho
osobná spoločenská ujma bola odškodnená sumou 2000,- eur, pretože sa mu zhoršil zdravotný stav.

8. Žalobca sa písomne vyjadril tak, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorej vypratanie je predmetom

konania, nikdy nebolo prevedené na žalovaného, žalobca vždy bol a je výlučným vlastníkom
nehnuteľností. Zamietnutie vzájomnej žaloby súdom prvej inštancie považoval za správne. Žiadal, aby
súd jeho odvolaniu vyhovel.

9. Žalovaný sa písomne vyjadril tak, že všetky argumenty už uviedol pred súdom prvej inštancie, žalobca

sa len snaží dostať k peňažným prostriedkom.10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného
odvolania a jeho dôvodov.

11. Podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať
pojednávanie.

12. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne

správny, a preto je potrebné ho potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

13. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP).

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

16. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce
vtom,žesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1
písm. f/ a h/ CSP).

18. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

19. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k
správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne
právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich

vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými
úvahami sa riadil.

21.Námietkyžalobcu,uvedenévodvolaní,bolivzásadetotožnésnámietkami,ktoréuplatnilpredsúdom
prvej inštancie, a ktorými sa súd prvej inštancie zaoberal, vysporiadal sa s nimi a nemohli privodiť

zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcom tvrdené a ani preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd
osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387
ods. 2 CSP poukazuje.22. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, vzhľadom na obsah odvolania žalobcu,
odvolací súd dodáva nasledovné:

23. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetom dohody
o prenechaní užívania nehnuteľnosti žalovanému, bola len stavba - chata, nie aj priľahlé pozemky. Z
obsahu spisu vyplýva, že medzi stranami nebolo sporné, že uzavreli dohodu o prenechaní užívania

nehnuteľností žalovanému, sporný medzi nimi zostal rozsah tejto dohody. Dohoda strán o prenechaní
nehnuteľností do užívania žalovanému bola totiž uzavretá v ústnej forme, pričom žalobca tvrdí, že jej
predmetom bola len stavba, chata, žalovaný uvedené popiera a tvrdí, že jej predmetom okrem chaty
boli aj pozemky parc.č. 2069/4, 2069/5.

24. Základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná

povinnosť, čo znamená, že žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok
odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť
súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové
okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo
vylučujúalebozabraňujújehouplatniteľnosti.Dôsledkyneuneseniadôkaznéhobremenasapotomriadia

jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie
práva v jej prospech. Obvykle platí, že žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré
opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný
(za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu
vylučujú. Nie je však povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje

právo odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného
bremena žalobcom nemôže byť na ujmu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konaniaav priebehusporu sa môže meniť. Pri posudzovaní dôkazného
bremena strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia
(niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo

žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo, čo
sa nestalo, čo neexistuje, napr. v súdenej veci skutočnosť, že strany sa ústne nedohodli na prenechaní
pozemkov žalovanému do užívania), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na
žalovaného aj napriek tomu, že ide o tvrdenie žalobcu. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné
neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré

v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.

25. Keďže žalobca na preukázanie svojho tvrdenia, že predmetom dohody strán nebolo prenechanie
pozemkov do užívania žalovanému, neprodukoval žiadne dôkazy (napr. písomnú zmluvu), v súdenej
veci súd prvej inštancie svoj záver o tom, že predmetom dohody strán bola nielen chata, ale aj pozemky,

správne vyvodil na základe skutočností, zistených v tomto súdnom konaní z iných dôkazov, označených
žalovaným, ktoré správne vyhodnotil nielen samostatne, ale i v ich vzájomnej súvislosti (obsah listiny-
rozkaz o uložení sankcie za priestupok, výsluch žalobcu, výpoveď žalobcu v inom súdnom konaní).
Odvolací súd zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Skutkový záver sudcu, vychádzajúci z

vykonaných dôkazov je vecou vnútorného postoja a myslenia konajúceho sudcu. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje aplikovaným zákonným ustanoveniam. Ak nie je možné súdu v tomto

smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. V tomto
smere mal potom odvolací súd námietku odvolateľa za nedôvodnú.

26. Ďalej odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie jeho záver o tom, že dohoda medzi stranami bola
dojednaná ako dohoda na dobu určitú ( s čím súvisí otázka, či žalobca bol alebo nebol oprávnený

dohodu vypovedať). Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje. V prvom rade,
skutočnosť, že na základe dohody mal mať žalovaný právo doživotného užívania nehnuteľností, vyplýva
o.i. z výsluchu samotného žalobcu v konaní sp.zn. 15C/3/2011 zo dňa 26.06.2012 i z jeho výsluchu
na pojednávaní v tomto súdnom konaní dňa 04.10.2017. Odvolací súd následne vychádzal z toho, žetrvanie takto dojednanej dohody je ohraničené právnou skutočnosťou (smrť osoby). Je pravdou, že takto
určená doba má neurčité trvanie, čo je logické vzhľadom na to, že nie je možné v čase uzatvorenia
zmluvy dopredu vedieť, kedy oprávnený (žalovaný) zomrie. Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu

k udalosti, o ktorej je isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať
za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú. Vyplýva z neho koniec právneho vzťahu
(ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž
nemožno vyvodiť, že by dojednanie právneho vzťahu na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne
uvedeným dátumom. Je vecou účastníkov zmluvy ako vyjadria svoju súhlasnú vôľu obmedziť výkon

práv a povinnosti z dojednanej zmluvy na dobu určitú. Zmluva uzatvorená na doživotne určenú dobu je
vždy zmluvou na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť
takouto zmluvou viazané a to až do smrti osoby oprávnenej s tým, že smrť fyzickej osoby z právneho
aspektu je objektívne zistiteľná buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo
súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň
smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil. Na základe uvedeného bol potom správny

záver súdu prvej inštancie, že dohoda medzi stranami má charaktere právneho vzťahu na dobu určitú, v
dôsledku čoho ju nemožno vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako správne uzavrel
súd prvej inštancie.

27. Napokon, žalobca vytýka súdu prvej inštancie právne posúdenie dohody strán ako platného

právneho úkonu a namieta, že dohoda nebola uzavretá v písomnej forme, ktorú vyžaduje § 40 ods.
1 v spojení s § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd i túto námietku vyhodnotil ako
nedôvodnú. V prejednávanej veci strany neuzavreli (písomnú) zmluvu o zriadení vecného bremena,
resp. práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré by spočívalo v práve žalovaného doživotne
nehnuteľnosti užívať a táto skutočnosť medzi stranami ani sporná nebola. Súd prvej inštancie správne

vyhodnotil právne vzťah medzi stranami ako záväzkovoprávny vzťah, pričom platnosť zmluvy o nájme
nehnuteľnosti, resp. ani inominátnej zmluvy o prenechaní nehnuteľnosti do užívania, nie je zo zákona
podmienená písomnou formou, a teda žalobca sa nedôvodne dovoláva neplatnosti dohody z dôvodu
nedodržania písomnej formy. Jeho argumentácia je pritom zrejme účelová, najmä s poukazom na
skutočnosť,žeodzačiatkuexistencieprávnehovzťahumedzistranamiztejtodohody(rok2002)platnosť

dohody nenamietal, a to ani v súdnom konaní sp.zn. 15C/3/2011. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že
k zhodnému posúdeniu povahy právneho vzťahu medzi stranami na základe dokazovania vykonaného
v danom konaní dospel i Okresný súd Trenčín v rozsudku č.k. 15C/3/2011 -342 zo dňa 26.06.2012 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/355/2012-372 zo dňa 04.12.2013.

28. Na základe popísaných dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné a
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

29. Odvolací súd sa nezaoberal tvrdeniami žalovaného o jeho nároku na zaplatenie 2 000,- eur,
vznesenými v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu, pretože strany proti výroku, ktorým bola vzájomná

žaloba žalovaného zamietnutá, odvolanie nepodali a tento nadobudol právoplatnosť.

30. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP. Nárok na ich náhradu, vychádzajúc zo zásady úspechu v odvolacom konaní, by patril žalovanému,
ktorý si však trovy odvolacieho konania neuplatnil a preukázateľne mu ani žiadne trovy nevznikli, a preto

mu odvolací súd nárok nepriznal.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).