Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, October 29, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/80/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112213442
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2112213442.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej, sudkyne

JUDr. Boženy Husárovej a sudcu Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: ADVERTA
SLOVAKIA s.r.o., IČO: 35 968 087, Hledíkova 3, Šurany, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Roman
Foltín, advokát, Nitra, proti žalovanému: Merlin Media s.r.o., IČO: 36 250 902, Rázusova 7, Trnava,
zastúpený splnomocnenkyňou: Vojčík & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, Košice, za účasti
intervenientky na strane žalovaného: Generali Poisťovňa, a.s., IČO: 35 709 332, Lamačská cesta 3/A,
Bratislava, zastúpená splnomocnenkyňou: SHM PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava,
o zaplatenie 99.602,27 € s prísl., o odvolaní oboch strán proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.

1Cb/135/2012-381 z 10. februára 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch I. a II. mení tak, že žalovaný je povinný do troch dní
od právoplatnosti zaplatiť žalobcovi 33.701,65 € s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 24.719,90
€ od 14. mája 2015 do zaplatenia a vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.
II. Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 50
% trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
22.319,90 € s 9 % ročným úrokom z omeškania z 27.262,12 € od 1. januára 2012 do 13. mája 2015 a s

8,05 % ročným úrokom z omeškania z 22.319,90 € od 14. mája 2015, výrokom II. zamietol žalobcu vo
zvyšku (t. j. čo do zaplatenia 77.282,37 € so zvyšným úrokom z omeškania), a výrokom III. žalovanému a
„vedľajšiemu účastníkovi“ na strane žalovaného priznal nárok na náhradu trov konania v pomernej časti.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3.1 Žalobca ako dodávateľ a Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako objednávateľ 25. novembra

2009 uzatvorili rámcovú dohodu č. 27/2009, ktorej predmetom bola dodávka súčasti služobnej rovnošaty
- košieľ a náplecníkov pre príslušníkov a príslušníčky colnej správy podľa označení a predpokladaného
množstva uvedeného v tabuľke v čl. I ods. 2 dohody. Podrobná vecná a technická špecifikácia tovaru
(materiál, technické parametre, nákresy, veľkostný sortiment a vzorky) bola vymedzená v prílohách 1 až
29 tejto dohody. Predmet dohody mal dodávateľ realizovať podľa aktuálnych požiadaviek objednávateľa
na základe samostatne vystavených objednávok, pričom dodávateľ mal dodať tovar objednávateľovi na
základe samostatne vystavených objednávok do 7 kalendárnych týždňov od ich prijatia, a to v množstve

požadovanom objednávateľom, v prvotriednej kvalite a v bezchybnom vyhotovení, nové a nepoužívané,
v akosti a vyhotovení, ktoré určovala táto dohoda (čl. III). Na vady predmetu dohody bol objednávateľ
povinný upozorniť dodávateľa bez zbytočného odkladu po ich zistení a dodávateľ sa zaviazal zistené
vady tovaru odstrániť (čl. IV ods. 4 a 5). V prípade omeškania dodávateľa s plnením predmetu dohodybol objednávateľ oprávnený účtovať dodávateľovi zmluvnú pokutu 0,05 % z ceny dodávky tovaru za
každý aj začatý deň omeškania a za neplnenie resp. za omeškanie dodávateľa s plnením povinností
vyplývajúcich z reklamovaných vád tovaru bol objednávateľ oprávnený účtovať dodávateľovi zmluvnú

pokutu vo výške 10 eur za každý aj začatý deň z omeškania (čl. VII). Obe zmluvné strany mohli túto
dohodu písomne vypovedať s dvojmesačnou výpovednou lehotou (čl. VIII).

3.2 V nadväznosti na túto rámcovú dohodu žalobca ako objednávateľ a žalovaný ako dodávateľ
podpísali 7. januára 2010 rámcovú dohodu č. 10, ktorej predmetom bol záväzok dodávateľa na

základe vyhotovených objednávok dodávať podľa potrieb objednávateľa predmet dohody - košele a
náplecníky pre príslušníkov a príslušníčky Colnej správy SR (čl. I ods. 2). Podrobná vecná a technická
špecifikácia tovaru - materiálu, technické parametre, nákresy, veľkostný sortiment a vzorky materiálu
boli špecifikované v prílohách č. 1 až 29 tejto dohody, a to v podstate zhodne s prílohami k rámcovej
dohode č. 27/2009. Cena predmetu dohody bola stanovená dohodou zmluvných strán a v cene sú
započítané všetky ekonomicky oprávnené náklady a primeraný zisk, cena zahŕňa poplatky a náklady

súvisiace s dodávkou tovaru, t. j. najmä DPH, clo, dovoznú prirážku, obaly, poistné, náklady na dodávku
do miesta určenia a podobne (čl. II ods. 1 a 2). Cenu bolo možné meniť iba pri legislatívnej zmene
colných a daňových predpisov, prípadne iných právnych predpisov ktoré majú dopad na tvorbu ceny,
vždy len po vzájomnej dohode zmluvných strán v zmysle zák. č. 18/1996 Z. z. o cenách a vyhlášky
MF SR č. 87/1996 Z. z. (čl. II ods. 3). Cena predmetu dohody bola určená v tabuľke v čl. II ods. 4,

kde bol obsiahnutý názov tovaru, jednotková cena bez DPH, s DPH (jednotková cena však chýbala
pri náplecníkoch), predpokladané množstvo v kusoch a cena spolu. Predmet dohody mal dodávateľ
realizovaťpodľaaktuálnychpožiadaviekobjednávateľanazákladesamostatnevystavenýchobjednávok
(čl. III ods. 1). Dodávateľ sa zaviazal dodať tovar objednávateľovi na základe samostatne vystavených
objednávokdošiestichkalendárnychtýždňovodichprijatia.Dodávateľjepovinnýdodaťpredmetdohody

v množstve požadovanom objednávateľom, v prvotriednej kvalite a v bezchybnom vyhotovení, nové a
nepoužívané, v akosti a vyhotovení, ktoré určuje táto dohoda. Dodávateľ sa tiež zaviazal informovať
objednávateľa o každej zmene týkajúcej sa predmetu dohody (ukončenie výroby, adekvátna náhrada
stávajúceho tovaru a podobne) vrátane určenia ceny a dodacích podmienok (čl. IV ods. 5). Dodávateľ
sa zaviazal do 30 dní od podpísania dohody dodať referenčné vzorky tovaru objednávateľovi (čl. IV ods.

8), pričom ak zistil objednávateľ rozdiely v kvalite dodaného tovaru oproti referenčným vzorkám, mal
nárokžiadaťoddodávateľavykonaťskúškycertifikovanouskúšobňou,ktoráakpotvrdíuvedenérozdiely,
objednávateľ mal právo na vrátenie celej vadnej dodávky tovaru (čl. IV ods. 9). Na vady predmet dohody
bol objednávateľ povinný upozorniť dodávateľa bez zbytočného odkladu po ich zistení a dodávateľ sa
zaviazal zistené vady tovaru odstrániť v zmysle odsekov 4 a 5 čl. VI. Záručná doba začala plynúť odo

dňa prevzatia riadne dodaného predmetu potvrdením preberacieho protokolu a počas plynutia záručnej
doby sa dodávateľ zaviazal bez zbytočného odkladu od doručenia písomnej reklamácie pristúpiť k jej
vybaveniu a bez zbytočného odkladu v primeranej lehote bezodplatne uspokojiť nároky objednávateľa
vyplývajúce z vád tovaru (čl. VI ods. 6). Obe zmluvné strany mohli dohodu písomne vypovedať pred
uplynutím platnosti dohody aj bez udania dôvodu s dvojmesačnou výpovednou lehotou (čl. VIII). Dohoda

bola uzatvorená na 4 roky odo dňa podpísania (čl. IX ods. 1) a mohla byť zmenená a doplnená len
formou písomného a očíslovaného dodatku schváleného a podpísaného oboma zmluvnými stranami
(čl. IX ods. 2).

3.3 Ešte pred podpisom tejto dohody žalobca 4. januára 2010 poukázal žalovanému preddavok 30.000

€, a to na základe zálohovej faktúry 2010007. Dňa 8. januára 2010 bola žalobcovi zo strany Colného
riaditeľstva SR adresovaná písomná objednávka č. 1 na košele a náplecníky podľa prílohy s presným
označením veľkostného sortimentu a počtom kusov košieľ, ktorú žalobca v ten istý deň adresoval
žalovanému (jej doručenie nepovažoval súd prvej inštancie pre posúdenie veci za podstatné). Dňa 10.
januára 2010 konateľ žalobcu Ing. Foltín, konateľ žalovaného Michal Tepala a konzultant žalobcu -

svedok T. L. (podnikajúci pod obchodným T. L. - PLETIAREŇ) odleteli na pracovnú cestu do Číny, kde
mali osobne navštíviť výrobcu, ktorý mal pre žalovaného tovar dodávať, a skontrolovať kvalitu tovaru.
Medzi stranami zostalo sporným, či Ing. Foltínovi boli v Číne u výrobcu predložené referenčné vzorky
dodávaného tovaru, ktoré by spĺňali kvalitatívne požiadavky určené v zmluve, jej objasnenie však súd
prvej inštancie tiež nepovažoval za podstatné. Dňa 14. januára 2010 bola žalobcovi zo strany Colného

riaditeľstva SR adresovaná písomná objednávka č. 2 na ďalšie košele a náplecníky podľa prílohy, ktorú
žalobca následne opäť adresoval žalovanému (doručenie objednávky zostalo tiež sporné). V každom
prípadevšakkonateľžalovanéhovedel,akýtovarmáprežalobcudodávať.Dňa9.februára2010žalobca
uhradil žalovanému ďalší preddavok vo výške 60.000 €.3.4 Vo februári 2010 žalovaný dodal tovar objednaný v objednávkach č. 1 a 2 žalobcovi, ktorý ho
následne dodal Colnému riaditeľstvu SR. Takisto vo februári 2010 konateľ žalobcu, konateľ žalovaného

a svedok L. vycestovali spoločne do Turecka zistiť ďalšie možnosti výroby košieľ. Nato konateľ žalobcu
emailom zo 16. februára 2010 adresovaným konateľovi žalovanému a svedkovi L. oznámil, že cena
výroby košieľ v Turecku je vyššia, a to 7,70 €/ks za výrobu a dopravu a dodatočných 2.400 € za výrobu
foriem. Po výmene emailov medzi konateľom žalovaného a svedkom L., kde konateľ žalovaného žiadal
„schváliť cenu“, svedok L. v emaile zo 17. februára 2010 o 16:02 hod odpísal „potvrdzujem cenu“. Dňa

23. februára 2010 žalovaný dodal žalobcovi ďalších 4.060 ks košieľ, ktorých cenu (po 7,70 €/ks) spolu s
cenou formy 2.400 € vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 2010017 splatnou 9. marca 2010 na celkovú sumu
40.057,78 €. Žalobca takto dodaný tovar dodal Colnému riaditeľstvu SR.

3.5ColnériaditeľstvoSRprípisomz11.marca2010oznámiložalobcovi,žemucelýdodanýtovar(okrem
4.060košieľdodaných23.februára2010)vraciazdôvoduvádanedodržaniakvalitatívnychpožiadaviek.

Tovar bol následne podrobený odborným skúškam, z ktorých vyplynulo, že tovar mal odlišné materiálové
zloženie a vyššiu krčivosť oproti tomu, čo bolo dohodnuté v rámcových dohodách. Krátko nato 23.
marca 2010 žalobca ako objednávateľ uzavrel rámcovú zmluvu s dodávateľom PRESTIGE, s.r.o., ktorej
predmetom boli subdodávky tovaru pre Colné riaditeľstvo SR. Reklamáciou z 24. marca 2010 žalobca
oznámil žalovanému, že dodaný tovar nespĺňa zmluvne dohodnuté špecifikácie materiálu, má vady a

nekvalitné vypracovanie zistené pri kontrole, preto požiadal žalovaného o spätné prevzatie zásielky.
Zároveň podrobne opísal vady tovaru a s odkazom na § 436 a nasl. Obch. zák. vyzval žalovaného na
odstránenie vád tovaru a dodanie bezvadného tovaru v lehote 30 dní. Ďalej žalobca 1. apríla 2010 ako
objednávateľ uzavrel ďalšiu rámcovú zmluvu s dodávateľom RUTEX Trade, s.r.o., ktorej predmetom boli
takisto subdodávky tovaru pre Colné riaditeľstvo SR.

3.6 Žalovaný vo vyjadrení k reklamácii z 12. apríla 2010 nespochybnil výsledky skúšok dodaného tovaru
a závery o vadách, vytkol však žalobcovi, že mu boli predložené referenčné vzorky a žalobca proti nim
nenamietal. Zároveň prejavil žalobcovi snahu dodať objednaný tovar v súlade s dohodou; na ten účel,
ako aj vzhľadom na skutočnosť, že tovar sa vyrába v ázijských krajinách, a na cenu, za ktorú je tovar

dodávaný, požiadal žalobcu o poskytnutie súčinnosti a dodatočnej lehoty min. 90 dní, pretože žalobcom
určených 30 dní je neprimeraných. Žalobca prípisom z 30. apríla 2010 poskytnutie tejto dodatočnej
lehoty odmietol, upozornil, že samotné nedodanie bezchybného tovaru zo strany žalovaného spôsobuje
sankcie zo strany obchodných partnerov a poskytol žalovanému dvojtýždňovú dodatočnú lehotu na
odstránenie vád tovaru a dodanie bezchybného tovaru. Ďalšie rokovania medzi stranami neviedli k

dodaniu náhradného tovaru, žalobca však v priebehu marca až júla 2010 prevzal od spoloční RUTEX
Trade, s.r.o., a PRESTIGE, s.r.o., dodávku bližšie nezisteného množstva košieľ a zaplatil za ne celkovo
172.145,68 €.

3.7 V mesiacoch máj a jún 2010 žalovaný vrátil žalobcovi celkovo 45.000 € z poskytnutého preddavku.

Dňa 13. septembra 2010 Colné riaditeľstvo SR vyúčtovalo žalobcovi zmluvnú pokutu za nedodržanie
zmluvných podmienok v celkovej výške 11.876,27 €, ktorú žalobca uznal a z ktorej vo februári až júni
2011 zaplatil celkovo 4.948,45 €. Listom z 27. septembra 2010 Colné riaditeľstvo vypovedalo rámcovú
dohodu č. 27/2009 z dôvodu porušenia povinností žalobcu. Ešte 6. septembra 2010 konateľ žalobcu
emailom oznámil žalovanej spoločnosti, že cena za 4.060 ks košieľ z Turecka 7,70 €/ks je nesprávna a

v rozpore s dohodou, takisto je v rozpore s dohodou aj cena formy 2.400 €, a žiadal upraviť príslušnú
faktúru v súlade s rámcovou dohodou č. 10. Žalovaný v emaile z nasledujúceho dňa upozronil na to, že
zvýšená cena je v súlade s dohodou so svedkom L.. Žalobca vo svojom konečnom stanovisku v emaile
z 24. januára 2011 trval na tom, aby za uvedenú dodávku boli účtované len ceny v súlade s uvedenou
rámcovou dohodou. Žalovaný nakoniec náhradné košele namiesto reklamovaných nedodal a listom z

28. marca 2011 vypovedal rámcovú dohodu č. 10 so žalobcom bez udania dôvodu. Na jeho výslovnú
otázku žalobca listom z 13. apríla 2011 vzal výpoveď na vedomie a potvrdil, že na dodaní reklamovaného
tovaru netrvá; zároveň ho upozornil, že mu vyúčtuje sankcie a náhradu škody. Dňa 13. mája 2015 (počas
konania) žalovaný zaplatil žalobcovi ešte sumu 4.942,22 €.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca si uplatňuje tri nároky: (1) nárok na náhradu škody
spočívajúcej v zmluvnej pokute Colnému riaditeľstvu SR, (2) ušlý zisk predstavujúci náhradu vyšších
cien, za ktoré žalobca objednal tovar u iných dodávateľov (spoločnosti PRESTIGE s.r.o. a RUTEX
Trade, s.r.o) v dôsledku omeškania žalovaného ako subdodávateľa, a (3) nárok na vrátenie zvyškupreddavku zaplateného žalovanému. Vo vzťahu k nároku 1 považoval súd za splnené všetky podmienky
zodpovednosti za škodu podľa § 373 a nasl. Obch. zák., pretože žalovaný porušil svoju zmluvnú
povinnosť, čím sa dostal do omeškania aj žalobca voči Colnému riaditeľstvu, ktoré si voči nemu

uplatnilo dohodnutú zmluvnú pokutu. Žalovaný nedodal bezvadný tovar ani v ním samým navrhnutej
90-dňovej lehote, takže ho nemohol ani žalobca dodať Colnému riaditeľstvu SR. Námietku žalovaného,
že mu žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť tým, že mu neoznámil, akú časť pôvodnej objednávky
dal dovyrobiť spoločnostiam PRESTIGE s.r.o. a RUTEX Trade, s.r.o., považoval za bezdôvodnú, keď
žalovaný bol na základe rámcovej dohody č. 10 povinný dodať všetok tovar podľa pôvodnej objednávky

č. 1 a 2 bez ohľadu na to, že žalobca súbežne zadal výrobu aj u iných dodávateľov. Pretože žalobca zo
zmluvnej pokuty uhradil Colnému riaditeľstvu SR len 4.948,45 €, považoval súd nárok za dôvodný do
tejto výšky. Nárok 2 súd prvej inštancie nepovažoval za nárok na ušlý zisk, ale o skutočnú škodu - úbytok
majetku tým, že od PRESTIGE, s.r.o., a RUTEX Trade, s.r.o., nakúpil tovar za vyššie ceny než aké
mal dohodnuté so žalovaným v rámcovej dohode č. 10. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval
90-dňovú lehotu navrhnutú žalovaným v zmysle § 436 ods. 2 Obch. zák. za primeranú na vybavenie

reklamácie z 24. marca 2010, pretože zohľadnil, že tovar sa vyrábal v Číne, pričom v dohode uvedenú
šesťtýždňovú lehotu bol žalovaný dodržať len preto, že už vopred komunikoval s výrobcom v Číne o
pripravovanej objednávke a ten tak mal dostatok času na jej prípravu. Následné dovyrobenie podľa
reklamácie tak mohlo trvať dlhšie než lehota samotnej výroby. Súd potom nesúhlasil s názorom žalobcu,
že dodávku pre Colné riaditeľstvo SR musel riešiť expresne objednaním reklamovaného tovaru u iných

výrobcov (RUTEX Trade, s.r.o., PRESTIGE, s.r.o.), takže nepovažoval ani za opodstatnené platenie
vyššej ceny týmto spoločnostiam. Ak tak urobil, medzi porušením povinností žalovaného (dodanie
vadného tovaru) a vznikom škody (spočívajúcej v náhrade cenového rozdielu v celkovej výške 65.837,39
€) nie je príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o nárok 3, z poskytnutého preddavku žalovaný vrátil 45.000
€, zostávalo teda vrátiť 45.000 €. Žalobca nepopieral dôvodnosť zápočtu žalovaného na zaplatenie

nákladov za ubytovanie v Čine v sume 215 € a na zaplatenie ceny z iného obchodného vzťahu v sume
813 €, celkovo teda 1.028 €, sporných tak zostalo 43.972 €, keďže žalovaný si proti tomuto nároku
uplatňoval na zápočet sumu 40.057,78 € ako cenu za 4.060 ks košieľ vyrobených v Turecku v zmysle
emailovej dohody medzi konateľom žalovaného a svedkom L.; žalobca zasa pripúšťal len zápočet sumy
16.183,47€(19.258,33€sDPH)akocenyzatietokošelevsúladesjednotkovýmicenamidohodnutýmiv

rámcovej dohode č. 10 a v tejto súvislosti popieral, že by došlo k platnej dohode o zmene cien. Súd prvej
inštancie súhlasil so žalovaným, že konanie svedka L., ktorým odsúhlasil novú cenu košieľ, v zmysle §
15 ods. 2 Obchodného zákonníka zaväzovalo žalobcu, žalovaný však vedel, že podľa rámcovej dohody
bolo cenu možné meniť len dohodou a len pri zmene právnych predpisov (čl. II ods. 3), a to navyše len
formou písomného a očíslovaného dodatku (čl. IX ods. 2). Žalovaný teda nemohol byť dobromyseľným

v tom, že by k zmene ceny mohlo dôjsť len obyčajným emailom. Súd však v emailovej výmene konateľa
žalovaného a svedka L. aj s prihliadnutím na obsah výpovede svedka videl dohodu o tom, že žalobca
uhradí aj cenu výsekovej formy 2.400 €. Súd prvej inštancie preto považoval zo strany žalovaného za
oprávnenú pohľadávku na zaplatenie ceny 4.060 ks košieľ z Turecka 19.258,33 €, ako aj ceny formy
2.400 €, teda celkovo 21.658,33 €. Do tejto výšky tak považoval zápočet za opodstatnený a pohľadávka

žalobcu na vrátenie preddavku 43.972 € tak po tomto zápočte zostala len vo výške 22.313,67 €. Pri
začatí konania tak žalobcovi patrilo 22.313,67 € + 4.948,45 €, teda 27.262,12 €; pretože žalovaný za
konania zaplatil ďalších 4.942,22 €, celkový nárok žalobcu sa znížil na 22.319,90 €, spolu so zákonným
úrokom z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. januára 2013 od 1.
januára 2012. Záverom súd prvej inštancie odmietol argument žalovaného, že žalobca získal predajom

košieľ z Turecka bezdôvodné obohatenie, pretože toto plnenie prijal na základe zmluvy a zaplatil zaň
takisto podľa zmluvy.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie jednak žalovaný, ktorým žiadal zmeniť vyhovujúcu časť
napadnutého rozsudku tak, že žalovaný bude zaviazaný zaplatiť žalobcovi 3.920,45 € s 9 % ročným

úrokom z omeškania z 8.862,67 € od 1. januára 2012 do 13. mája 2015 a 8,05 % ročným úrokom z
omeškania z 3.920,45 € od 14. mája 2015 a vo zvyšku vyhovujúcej časti bude žaloba tiež zamietnutá.
Namietol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom ohľadom schválenia vyššej ceny košieľ
dodaných z Turecka. Zo žiadneho z emailov citovaných súdom prvej inštancie nie je preukázané, že
by svedok L. odsúhlasil len cenu výsekovej formy na nové košele. Svedok v emailoch zo 17. februára

2010 schválil cenu na vesty, hoci predmet emailu bol jasne označený ako „ceny košele“, a v ďalšom
emaile z toho istého dňa dokonca potvrdil aj cenu košieľ z Turecka (keď vyslovene uviedol „potvrdzujem
cenu“). Z tejto emailovej komunikácie podľa žalovaného zreteľne vyplýva, že svedok L. odsúhlasil aj
zvýšenie ceny košieľ na sumu 7,70 € za kus. Súd prvej inštancie nezohľadnil účelovosť výpovedesvedka L., ktorý vypovedal s cieľom nepoškodiť žalobcu, s ktorým je dlhodobo obchodný partner a sú
spoluúčastní aj vo viacerých spoločnostiach. To všetko mal súd vziať do úvahy pri hodnotení výpovede
svedka. Žalovaný sa v tu prerokúvanej veci dôvodne domnieval, že svedok vystupuje v mene žalobcu a

zastupuje ho, takže žalovaný nemohol vedieť o tom, že tento svedok eventuálne schválením ceny košieľ
prekračuje svoje oprávnenie konať za žalobcu. Rozporné je zistenie súdu, že cena za výsekovú formu
bola odsúhlasená emailom, avšak cena za košele emailom zmenená byť nemohla. Výroba výsekovej
formy bola nevyhnutným predpokladom pre výrobu košieľ a schválenie výsekovej formy by v konečnom
dôsledku nemalo reálny význam bez schválenia vyššej ceny novej dodávky. Súd nesprávne vyšiel z

názoru, že cenu košieľ nie je možné meniť okrem prípadov uvedených v článku II ods. 3 rámcovej
dohody č. 10, keď opomenul ustanovenie článku IV ods. 5 uvedenej dohody. Aj z neho vyplýva možnosť
zmeniť cenu predmetu dohody, keďže dodávateľ mal podľa neho informovať objednávateľa o takejto
zmene. Žalovaný ako objednávateľ si práve uvedenou emailovou komunikáciou o nových cenách košieľ
vyrábaných v Turecku splnil aj uvedenú povinnosť. Súd prvej inštancie tak mal správne dospieť k názoru,
že svedok L. vystupoval za žalobcu, konal v jeho mene, a z uvedenej emailovej komunikácie je zrejmé,

že svedok L. schválil cenu košieľ. Napokon, nebol by ani žiaden racionálny dôvod, aby žalovaný plnil
žalobcovi mimo vzájomného dojednania svojvoľne a na vlastné riziko, t. j. bez takéhoto schválenia. Súd
prvej inštancie mal teda správne ustáliť, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na zaplatenie ceny týchto
košieľ ním uplatnenej výške 40.057,78 €. Na základe toho mal potom súd prvej inštancie dospieť k
záveru, že žalobca mal voči žalovanému nárok na vrátenie zaplatených preddavkov v celkovej sume

90.000 €, z čoho mu žalovaný nesporne vrátil 45.000 € a preddavky tak zostali nevrátené vo výške
45.000 €. Okrem toho žalovaný uznával pohľadávku žalobcu 4.948,45 € z titulu zmluvnej pokuty. Voči
tomu mal ale súd prvej inštancie započítať uvedenú pohľadávku žalovaného 40.057,78 € (cenu košieľ
schválenú svedkom L.), ako aj pohľadávky žalovaného na zaplatenie 215 € za ubytovanie v hoteli v
Číne pre žalobcu a pohľadávku žalovaného v sume 813 € za dodávku policajných reflexných viest v

inej veci. Z uvedenej pohľadávky žalobcu by po takomto započítaní zostala časť 8.862,67 €, z ktorých
žalovaný 13. mája 2015 zaplatil 4.942,22 €, takže žalobcovi malo byť správne priznaných len 3.920,45
€. Žalovaný okrem toho žiadal, aby súd ešte odčítal zo sumy 45.000 € v každom prípade 6.395,78 € ako
DPH, ktorá mu bola zo strany štátu vrátená, kedy by (pri neakceptovaní vyššej ceny košieľ z Turecka)
žalobcova pohľadávka beztak zostala len vo výške 18.999,45 €. Súd prvej inštancie nedôvodne odmietol

argumentáciu bezdôvodným obohatením na strane žalobcu, ktorý prijal náhradný tovar žalovaného z
Turecka napriek tomu, že vedel o výrobnej cene 7,70 € za kus. Ak žalobca s takouto cenou nesúhlasil,
nemal ho prijať a predávať ďalej Colnému riaditeľstvu SR. Fakturovanú cenu 7,70 € za kus žalobca
reklamoval až v septembri 2010, t. j. pol roka po dodaní tovaru, dovtedy ju ani konateľ žalobcu, ani
pán L. účastný na rokovaniach so žalobcom nespochybňovali. Žalobca navyše túto faktúru zaúčtoval,

uplatnil si z nej DPH, čím ju takisto akceptoval. Žalovaný tiež na záver zopakoval svoju argumentáciu
v tom zmysle, že ak aj súd neuzná konanie svedka L. za záväzné pre žalobcu na základe § 15 ods. 1
a 2 Obch. zák., mal sa zaoberať argumentáciou žalovaného o tom, že svedok L. konal bez príkazu v
zmysle § 744 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čím zodpovedá za vzniknutú škodu. Za vzniknutú škodu
tak zodpovedal práve škodu L., nie žalovaný. Pokiaľ ide o trovy konania, žalovaný žiadal priznať ich v

celom rozsahu, keďže úspech žalobcu je vo výsledku nepatrný.

6. Žalobca vo vyjadrení k tomuto odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcej časti
potvrdiť. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že cena košieľ dohodnutá písomnou zmluvou bola
pevnou cenou, ktorá obsahovala všetky náklady žalovaného. V tomto smere poukázal aj na svoje

odvolanie (pozri ďalej), v ktorom nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že strany sa dohodli
na zvýšení ceny o 2.400 € za výsekovú formu. Žalovaný dodávkou z Turecka realizoval len objednávku
č. 1 a 2 zadanú začiatkom roka 2010. Dôkazom správnosti názoru žalobcu je aj to, že žalovaný si od
žalobcu neuplatňoval náklady na výrobu razníc a foriem za žiadnu inú výrobu. Žalobcu nezaujímalo, kde
žalovaný nechá vyrobiť objednaný tovar. Preto ho nemalo ani prečo zaujímať, aké sú vstupné náklady do

procesu a koľko ich žalovaný vynaloží. Prístup žalobcu k obchodnému vzťahu bol korektný, zabezpečil
si svedka T. L. na preverenie kvality materiálu. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného o účelovosti výpovedi
svedka L., pretože svedok a spoločníci a konatelia žalobcu podnikajú v celkom odlišných sférach.
Svedok L. nie je ani spoločníkom ani konateľom RUTEX Trade, s.r.o. Žalobca nesúhlasil ani s výhradami
žalovaného voči spôsobu započítavania jeho pohľadávok, pretože keď žalovaný vystavil faktúru na

90.000 € zálohových platieb, po dodaní platieb a po reklamácii žalovaný túto faktúru dobropisoval, čím
sa s touto otázkou účtovne vysporiadal. Novú dodávku žalovaný vyúčtoval novou faktúrou, ktorú žalobca
rozporoval. Žalobca zdôrazňuje, že neustále čakal dodanie reklamovaných 20.000 ks košieľ, preto ani
nevymáhal od žalovaného prostriedky zo zaplatených záloh. To isté platí aj pre argument žalovanéhoohľadom vyúčtovania DPH. Poukázal tiež na to, že vinou žalovaného žalobca stratil oveľa viac než
je ušlý zisk, ktorý si uplatňoval v žalobe, pretože Colné riaditeľstvo SR ukončilo zmluvný vzťah s ním
práve kvôli dodávke nekvalitného tovaru, za čo zodpovedá žalovaný. Považuje za pravdepodobné, že

s Colným riaditeľstvom SR by realizoval celý rozsah dodávky podľa rámcovej zmluvy, takže konaním
žalovaného prišiel o ušlý zisk za cca 28.000 ks košieľ. Takisto je dôsledkom jeho konania poškodenie
dobrého mena žalobcu, ktoré je neodstrániteľné.

7. Intervenient na strane žalovaného v replike na vyjadrenie žalobcu poukázal na nesprávnosť jeho

argumentácie ohľadom ušlého zisku a vystavených účtovných dokladov a v tomto smere odkázal na
podrobnú argumentáciu napadnutého rozsudku. Zároveň sa v plnom rozsahu stotožnil s odvolaním
žalovaného.

8. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu sa pridržal svojej argumentácie k oprávnenosti svedka L.
zaväzovať žalobcu pri dohode o zmene ceny za tovar dodávaný z Turecka. Pozastavil sa tiež nad tým,

prečo svedok aktívne participoval na finančných otázkach prípadu, ak bol iba konzultant kvality látky.
Žalovanýzopakovalsvojuargumentáciu,žesvedokkonalvmenežalobcu,vystupovalzaňho,zastupoval
ho v komunikácii o zvýšenie ceny košieľ, pričom žalovaný bol v dobrej viere a nemal dôvod pochybovať
o tom, že žalobcovi je zvýšená cena košieľ z Turecka známa. Žalobca ju prijal, ďalej ju predal svojmu
obchodnému partnerovi, pričom plnenie žalovaného na vlastné riziko v tomto prípade nedávalo žiaden

zmysel. Pokiaľ ide o spoločnú účasť žalobcu a svedka L. v podnikaní, žalovaný poukázal na to, že v
spoločnosti RUTEX Trade od počiatku podnikal brat svedka, pričom konatelia žalobcu a svedok, resp.
jeho brat vystupujú spoločne ako konatelia aj v iných spoločnostiach. Za účelové považoval tvrdenie
žalobcu, že trval na dodávke 22.000 košieľ v zmysle objednávky od žalovaného, keďže tieto si nechal
vyrobiť u spoločnosti RUTEX Trade s.r.o. a PRESTIGE s.r.o. Svedčia o tom rámcové zmluvy s týmito

spoločnosťami, ako aj okolnosť, že žalobca zaplatil týmto dodávateľom ešte skôr než dostal vyjadrenie
žalovaného ohľadom lehoty na vybavenie reklamácie. Jeho úmyslom tak bolo neposkytnúť súčinnosť
pri odstránení vád. Nesúhlasil takisto s tvrdením žalobcu o istote naplnenia celého rozsahu rámcovej
dodávky pre Colné riaditeľstvo SR, keďže toto je vyvrátené emailom konateľa žalobcu z 12. mája 2010,
navyše ide o neprípustné nóvum.

9. Žalobca v odvolacej replike následne polemizoval so závermi žalovaného o tom či tu ide naozaj
o nové skutočnosti, ako o tom, či by skutočne nebola naplnená celá rámcová zmluva medzi ním
a Colným riaditeľstvom SR. K tomuto vyjadreniu ešte zaujal stanovisko žalovaný podaním na ktoré
podanienebolsúdomvyzvaný,vktoromvšakspochybniltvrdeniažalobcu.Zároveňsavyjadrilkotázkam

miesto zadania tovaru, ako aj k otázke vierohodnosti svedka L.. Ďalej žalovaný znova zopakoval
chronologické postupnosti úkony svedka L. v prerokúvanej veci, ktoré považuje za úkony žalobcu, a
záverom polemizoval nad záverom súdu prvej inštancie ohľadom otázky zmeny zmluvy.

10. Žalobca sa včas podaným odvolaním proti zamietajúcej časti napadnutého rozsudku domáha

jeho zmeny tak, že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie. Vytkol súdu prvej inštancie určité formálne
nejasnosti napadnutého rozsudku, najmä označenie vedľajšieho účastníka vo výroku a v záhlaví
rozsudku. Namietol, že žalobu v časti 4.942,22 € zobral späť, súd však konanie napriek tomu nezastavil.
Kzáveromsúduprvejinštancieohľadomprimeranosti90-dňovejlehotynavybaveniereklamáciežalobca
namietol, že nebolo jeho starosťou, kde si žalovaný nechá vyrobiť tovar, ktorý mal pre žalobcu vyrobiť

na základe rámcovej zmluvy. Je neakceptovateľné, aby dovyrobenie reklamovaného tovaru trvalo dlhšie
než lehota pôvodnej dodávky podľa rámcovej dohody. Naopak toto mal žalovaný možnosť zabezpečiť
oveľa skôr ako v rámci 6-týždňovej lehoty dohodnutej v zmluve. Žalovaný dostal naviac dva týždne
na dodanie reklamovaného tovaru, nedodal ho, žalobca však nikdy voči žalovanému neprejavil, že by
na dodaní náhradného tovaru nemal ďalší záujem. Zmluvy s tretími osobami žalobca uzavrel práve

preto, že pôvodná zmluva s Colným riaditeľstvom SR predpokladala dodávku celkovo 55.000 ks košieľ,
žalovaný však mal zabezpečovať len cca 26 000, teda zostávalo ešte 28.000 košieľ, ktoré si žalobca
zabezpečoval od ďalších osôb. Žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť, čo vo výsledku vyústilo
do ukončenia rámcovej zmluvy zo strany colného riaditeľstva práve z konania žalovaného. Tvrdenia
žalovaného o nedoručení objednávky považoval za zavádzajúce, pretože pokiaľ by objednávku nemal,

nevedel by, čo mal vyrábať. Naopak, objednávky dodané z Colného riaditeľstva SR boli okamžite faxom
a emailom preposielané žalovanému, ten ich ma u seba aj počas pracovnej cesty v Číne, čo potvrdil aj
svedok L.. Žalobca opätovne neakceptoval záver súdu prvej inštancie, že 90-dňová lehota na dodanie
reklamovaného tovaru je primeraná, poukázal na to, že žalovaný nemal zabezpečenú výrobu ani vČíne, ani následne v Turecku. Žalobca sa teda nemohol spoľahnúť na to, že tovar bude v tejto lehote
dodaný, to by preňho znamenalo ďalšie negatívne následky, preto si zabezpečoval dodanie tovaru aj od
tretích subjektov. Vo výsledku aj tak celého tohto konania bolo, že žalovaný vypovedal rámcovú zmluvu,

čo žalovaný akceptoval, až následne oznámil žalovanému, že netrvá na dodaní náhradného tovaru.
Nakoniec sa od spoločnosti RUTEX Trade a PRESTIGE s.r.o. realizovala väčšia časť objednávok č. 1
a 2, ktorú žalovaný v skutočnosti splnil len v časti 4 060 ks. V dôsledku toho musel žalobca zaplatiť za
zvyšok tovaru vyššiu cenu ako by bolo, keby žalovaný tento tovar dodal bezvadný v zmysle uzavretej
zmluvy. Tento rozdiel kúpnych cien zaplatených obom týmto spoločnostiam oproti kúpnej ceny, ktorú

by žalobca bol zaplatil žalovanému, predstavuje žalovaných 65.837,29 €. Žalobca nesúhlasil ani so
záverom súdu prvej inštancie ohľadom dojednania ceny formy, pretože v zmluve bolo jasne dohodnuté,
ako je možné cenu meniť. K takejto dohode nedošlo, pričom svedok L. jednoznačne nebol oprávnený
dohodovať cenu v rámci zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Z obsahu rámcovej zmluvy jasne
vyplýva, že cena za tovar je cenou úplnou a konečnou a zahŕňa všetky náklady dodávateľa, teda
žalobca nebol povinný platiť žalovanému žiadne náklady spojené s dodávkou či výrobou tovaru. Navyše

z výpovede svedka L. vôbec nevyplynulo, že by potvrdzoval cenu za žalobcu. Súd prvej inštancie teda
neoprávnene znížil sumu, ktorú má zaplatiť žalovaný, o 2.400 € ako cenu raznice. Žalovaný dobrovoľne
splnil len časť ceny 4.942,22 €. V dôsledku toho má žalobca z poskytnutého preddavku nárok na vrátenie
20.799,45 €.

11. Intervenient považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné, pretože žalobca v ňom opakovane uvádza
také okolnosti, ktoré už boli predmetom riešenia súdu prvej inštancie. Intervenient sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie o primeranosti doby 90 dní na dodanie náhradného tovaru. Argumentácia
žalobcu, že neveril schopnosti žalovaného dodať tovar v tejto lehote, je účelová. Intervenient takisto
nesúhlasil s argumentáciou žalobcu ohľadom neexistencie dohody o úhrade ceny raznice 2.400 €,

pričom odkázal na napadnutý rozsudok. Záverom vytkol odvolaniu žalobcu, že z neho nie je zrejmé, v
čom vlastne spočíva nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové závery.

12. Žalovaný vo vyjadrení navrhol zamietnutie odvolania žalobcu. Úvodom prejavil názor, že toto
odvolanienemánáležitostipodľa§363C.s.p.,pretonavrholjehoodmietnutie.Niejepodľanehozrejmé,

ktorý výrok je napadnutý, keďže označenie „nevyhovujúca časť“ je neurčité a nezrozumiteľné. Takisto
nepovažuje za jasný odvolací návrh žalobcu. Žalobca neuvádza v čom spočíva nesprávne právne
posúdenie veci zo strany súdu. Žalobca v odvolaní len opakuje viackrát opakované skutkové tvrdenia,
nepreukázal podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu a absentuje aj príčinná súvislosť. Žalovaný
zopakoval svoje názor o potrebe aplikácie § 376 Obchodného zákonníka o nedostatku súčinnosti

žalobcu pri dodaní náhradného tovaru, o čom svedčia zmluvy uzavreté so spoločnosťami PRESTIGE
a RUTEX Trade. Vo vzťahu k oprávneniu svedka L. konať a zaväzovať žalobcu žalovaný odkázal na
vlastné odvolanie, v ktorom sa tejto otázke podrobne venoval.

13. Žalobca v odvolacej replike zotrval na stanoviskách zo svojho odvolania.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako
aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo
potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p.
a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať

z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

15. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou žalovaného, že odvolanie žalobcu nevyhovuje
náležitostiam § 363 C. s. p. Podľa § 124 ods. 1 C. s. p. treba každé podanie posudzovať predovšetkým
podľa jeho obsahu. Z obsahu odvolania žalobcu zo 6. apríla 2017 (č. l. 440 a nasl. spisu) celkom zjavne

vyplýva, proti ktorému rozhodnutiu smeruje (rozsudok uvedenej spisovej značky s výrokom, ktorý bol v
odvolaní reprodukovaný), v akom rozsahu sa napáda (pojem „nevyhovujúca časť“ je podľa odvolacieho
súdu celkom zrozumiteľný - ide o časť, v ktorej žalobe nebolo vyhovené, teda v ktorej bola zamietnutá),
takisto sú z neho zrejmé odvolacie dôvody (žalobca jasne uvádza, v čom súd prvej inštancie dospel
k nesprávnemu skutkovému zisteniu a v čom dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu, a takisto

uvádza, aké malo byť správne skutkové zistenie a správne právne posúdenie) a konečne aj odvolací
návrh (zmena rozsudku), ktorým odvolací súd naostatok ani nie je viazaný (§ 381 C. s. p.). Povinnosť
označiť odvolacie dôvody pritom práve neznamená povinnosť právne ich kvalifikovať podradením pod
jednotlivé písmená v § 365 ods. 1 C. s. p.; naopak, je potrebné (a aj postačujúce) ich obsahovévymedzenie. Je vecou odvolacieho súdu, aby uplatnené odvolacie dôvody kvalifikoval z hľadiska § 365
C. s. p.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nereagoval
na jeho čiastočné späťvzatie v časti, v ktorej žalovaný za konania uhradil nárok žalobcu. Z obsahu
spisu tak, ako bol predložený odvolaciemu súdu, totiž nevyplýva, že by počas celého konania žalobca
relevantným spôsobom vzal späť časť svojej žaloby. Podľa § 144 C. s. p. môže žalobca za konania vziať
svoju žalobu späť úplne alebo sčasti. Takéto späťvzatie žaloby je podľa § 125 C. s. p. podaním, ktoré

možno urobiť len písomne. Žalobca však počas konania žiadne takéto podanie súdu prvej inštancie
nepredložil, resp. takéto podanie nie je obsahom spisu. Napokon sám žalobca ani k odvolaniu nepriložil
žiadendokladotom,žebytakétopodaniebolovspisezaloženéažebyhosúdprvejinštancieprehliadol.
Súd vo všeobecnosti nie je oprávnený nahrádzať procesnú aktivitu žalobcu v otázke späťvzatia žaloby
ani v prípade, že by bol podľa obsahu spisu alebo zisteného skutkového stavu presvedčený o tom, že
v niektorej časti by bolo „vhodné“ vziať žalobu späť. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospeje k záveru,

že za konania bol žalobný nárok čiastočne uspokojený, neznamená to, že by mohol zastaviť konanie,
pokiaľ žalobca výslovne spôsobom predpokladaným v § 144 v spojení s § 124 C. s. p. neprejaví podaním
vôľu vziať žalobu v tejto časti späť. Pokiaľ takúto vôľu žalobca neprejaví, súd môže zistené skutkové
okolnosti ohľadom uspokojenia časti nároku zohľadniť len v meritórnom rozhodnutí, teda v tom smere,
že nárok v tomto rozsahu neprizná, keďže už pred vyhlásením rozsudku zanikol. V tu prerokúvanej veci

medzi stranami nie je sporné, že počas konania žalovaný uhradil časť žalovaného nároku. Keďže však
žalobca počas konania procesne predpokladaným spôsobom neprejavil ďalšiu vôľu, aby sa o žalobe v
tejto časti nekonalo, teda nevzal žalobu čiastočne späť, nemohol súd prvej inštancie na túto skutočnosť
reagovať zastavením konania, ale len meritórnym zamietnutím žaloby v konečnom rozsudku.

17. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový
stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 až 3.7 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej
inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej
súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných
prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú

obsahu listín založených v spise, ani obsahu výpovedí strán a svedkov tak, ako sú zachytené v
zápisniciach o pojednávaní. Samotné hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie potom zodpovedá
pravidlám formálnej logiky a všeobecným skúsenostiam.

18. Ako správne uviedol už súd prvej inštancie, predmetom konania boli tri relatívne samostatné nároky.

Prvým uplatneným nárokom (1) bol nárok na zaplatenie 4.948,45 €, ktorý žalobca musel zaplatiť
Colnému riaditeľstvu SR ako sankcie za nedodržanie rámcovej zmluvy uzavretej s Colným riaditeľstvom
SR práve na dodávku košieľ. Dôvodom vzniku tejto sankcie bola pritom práve okolnosť, že žalovaný
nedodal žalobcovi košele, ktoré mal potom žalobca dodať Colnému riaditeľstvu SR. Druhým nárokom
(2) bol nárok na náhradu škody v celkovej sume 65.837,29 €, ktorý mal žalobcovi vzniknúť v podstate

tým, že žalovaný mu nedodal košele, ktoré si od neho žalobca objednal objednávkami č. 1 a 2, takže
žalobca si tieto košele musel objednať u tretích osôb (spoločnosti RUTEX Trade, s.r.o., a PRESTIGE,
s.r.o.). Pokiaľ by ich dodal žalovaný, predstavovala by jednotková cena za túto košeľu približne 4 €,
spoločnosti RUTEX Trade a PRESTIGE si za tieto košele účtovali ceny vyššie, pričom celkový rozdiel
týchto cien za celú dodávku predstavoval práve uplatňovanú sumu. Tretím uplatneným nárokom (3) bol

zvyšok preddavku, ktorý žalobca poskytol žalovanému práve na plnenie rámcovej dohody o dodávke
košieľ uzavretej s ním. Celková výška preddavku pôvodne predstavovala 90.000 €, z čoho žalovaný
žalobcovi ešte pred podaním žaloby vrátil 45.000 €, takže nevrátených dovtedy zostalo takisto 45.000
€. Žalobca pritom žiadal vrátiť z tejto sumy 28.816,53 €, keďže uznal, že žalovaný mohol z tohto
preddavku použiť sumu 16.183,47 € bez DPH na úhradu kúpnej ceny za časť nakoniec dodaných košieľ.

Z obsahu odvolaní žalobcu a žalovaného je predovšetkým zrejmé, že nárok č. 1 nie je predmetom
žiadnej odvolacej námietky. Ani žalobca, ale ani žalovaný nenamietajú voči dôvodnosti tohto nároku,
naopak žalovaný dokonca uvádza tento nárok pri vlastnom výpočte sumy, ktorú by mal z poskytnutého
preddavku vrátiť. Podľa § 380 ods. 1 C. s. p. je odvolací súd v zásade viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania, čo v tomto prípade teda znamená, že odvolací súd musí v ďalšom vychádzať z toho, že nárok

žalobcu na sumu 4.948,45 € ako sankcie uplatnené zo strany Colného riaditeľstva SR je daný a žalovaný
je povinný tento nárok žalobcu zaplatiť. V odvolacom konaní tak v ďalšom zostávajú sporné nároky č.
2 (ušlý zisk) a nárok č. 3 (vrátenie zvyšku preddavku).19. Odvolací súd sa stotožňuje s riešením otázky nároku na ušlý zisk súdom prvej inštancie a v
podrobnostiach v zásade odkazuje na jeho odôvodnenie, ktoré vo výsledku považuje za správne. V
prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobca ako objednávateľ (kupujúci) a žalovaný ako dodávateľ

(predávajúci) 7. januára 2010 uzavreli rámcovú dohodu č. 10 na dodanie tovaru. V jej čl. III ods.
3 sa žalovaný zaviazal dodať objednávateľovi tovar na základe samostatne vystavenej objednávky
do šiestich kalendárnych týždňov od ich prijatia. Cena za jednotlivé objednávané tovary (košele pre
colníkov) bola výslovne dohodnutá v čl. II ods. 4 pevnými sumami za jeden kus. Takáto zmluva je
rámcovou zmluvou upravujúcou niektoré práva a povinnosti jej strán pri jednotlivých dodávkach. V

spojení s jednotlivými objednávkami žalobcu, ktoré vymedzujú konkrétne počty jednotlivých druhov
košieľ, ktoré mal žalovaný dodať, potom vznikali (čiastkové) kúpne zmluvy podľa § 409 a nasl.
Obchodnéhozákonníka,ktorýchobsahbolvymedzenýrámcovoudohodouajednotlivýmiobjednávkami.
Z§420ods.1Obchodnéhozákonníkavyplývaprepredávajúcehopovinnosťdodaťtovarvakostiurčenej
zmluve; tá bola v prerokúvanej veci podrobne vymedzená v prílohách č. 1 až 27 k rámcovej dohode,
ktoré obsahovali veľmi podrobne technické špecifikácie dodávaných košieľ. Jednou zo základných

technických špecifikácií podľa prílohy č. 1 bolo materiálové zloženie v pomere 45 % polyester a
55 % bavlna. Žalobca si objednávkami č. 1 a 2 objednal u žalovaného dodávku celkovo 26.000 ks
košieľ v presne rozpísaných množstvám a parametroch, ktoré síce žalovaný dodal, dodal ich však v
nevyhovujúcej materiálovej kvalite, keďže zloženie materiálu bolo 33 % bavlna a 67 % polyester. Dodané
košele tak celkom zrejme nevyhovovali svojou kvalitou dohodnutým vlastnostiam dodávaného tovaru,

žalovaný tak porušil svoju povinnosť uvedenú v § 420 Obch. zák., v dôsledku čoho mal tovar v zmysle
§ 425 Obch. zák. vady. Takéto porušenie je podľa názoru odvolacieho súdu porušením podstatným
v zmysle § 345 ods. 2 Obch. zák., keďže žalovaný mohol rozumne predvídať z obsahu zmluvy a z
okolností, za ktorých bola uzavretá (konečná dodávka pre Colné riaditeľstvo SR), že žalobca nebude
mať záujem na plnení košieľ, ktoré takýmto zásadným spôsobom nevyhovujú materiálovej špecifikácii

vymedzenej v prílohe rámcovej dohody; pretože žalobcovi patrili nároky v zmysle § 436 ods. 1 Obch.
zák. Medzi stranami potom vôbec nebolo sporné, že žalobca včas tieto vady žalovanému vytkol, a to
reklamáciou z 24. marca 2010. V nej zároveň žiadal od žalovaného, aby nedostatky odstránil do 30
dní. Tento písomný prejav žalobcu ako kupujúceho je uplatnením nároku z vád v zmysle § 436 ods. 1
písm. a) Obch. zák., a to dodaním náhradného tovaru za vadný tovar. V tomto smere však odvolaciemu

súdu neušlo, že žalobcom určená lehota už v tejto reklamácii je dlhšia než lehota dohodnutá v článku
VI ods. 5 rámcovej dohody, podľa ktorej bol dodávateľ (žalovaný) povinný do 10 dní od doručenia
písomnej reklamácie pristúpiť k jej vybaveniu a bezplatne uspokojiť nároky objednávateľa vyplývajúce
z vád tovaru.

20. Žalobca sa však mýli pri posudzovaní právnych následkov, ktoré sú spojené s následným
neuspokojením nároku kupujúceho z vady tovaru. Z ustanovenia § 436 ods. 2 Obchodného
zákonníka celkom zreteľne vyplýva, že kupujúci nie je oprávnený uplatnený nárok zmeniť bez súhlasu
predávajúceho. Ak teda kupujúci uplatní nárok spočívajúci vo výmene vadného tovaru (teda v dodaní
náhradného - bezvadného tovaru), je touto svojou voľbou viazaný a musí poskytnúť predávajúcemu

(žalovanému) primeranú lehotu na splnenie tejto povinnosti, čo jasne vyplýva aj z poslednej vety §
436 ods. 2 Obch. zák. upravujúcej ďalšie nároky kupujúceho len pre prípad, že k odstráneniu vád
nepríde v primeranej dodatočnej lehote. Ak však predávajúci túto svoju povinnosť nesplní, neznamená
to bez ďalšieho zánik viazanosti kupujúceho vykonanou voľbou. Z cit. poslednej vety § 436 ods.
2 Obch. zák. totiž potom jednoznačne vyplýva aj to, že pokiaľ predávajúci tento nárok kupujúceho

neuspokojí ani v dodatočnej lehote, môže kupujúci odstúpiť od zmluvy. Z citovaných ustanovení podľa
názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že pri uplatnení nároku kupujúceho v podobe dodania
náhradného tovaru je síce predávajúci povinný dodať tento tovar v primeranej lehote, avšak ani pokiaľ
ho v tejto lehote nedodá, nie je tým oslobodený spod svojej povinnosti až dovtedy, pokiaľ kupujúci
v súlade s citovaným ustanovením neodstúpi od kúpnej zmluvy. To vyplýva aj z § 365 ods. 1 Obch.

zák., podľa ktorého je dlžník v omeškaní až do času riadneho splnenia alebo do zániku záväzku iným
spôsobom, v spojení s § 324 ods. 3 Obch. zák., podľa ktorého sa pri vadnom plnením a nevyužití
práva odstúpiť od zmluvy mení obsah záväzku spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom veriteľa z vadného
plnenia. Ak teda kupujúci (ako veriteľ pohľadávky na dodanie tovaru) vykoná svoje právo podľa § 436
ods. 1 písm. a) Obch. zák. a zvolí nárok na dodanie náhradného tovaru, trvá záväzkový vzťah medzi

ním a predávajúcim ďalej s týmto obsahom, teda predávajúci je povinný plniť nároky z vád a kupujúci
je povinný ich plnenie prijať. Obchodný zákonník teda neumožňuje kupujúcemu, aby sa potom, čo si
zvolil nárok na dodanie náhradného tovaru, považoval za oslobodeného spod viazanosti takto zvoleným
nárokom len preto, že uplynula dodatočná lehota poskytnutá predávajúcemu na dodanie náhradnéhotovaru. Kupujúci takisto nemôže vychádzať z toho, že môže ohľadom predmetu zmluvy robiť dispozície
vo vzťahu k tretím osobám. Z cit. § 365 ods. 1 Obch. zák. totiž možno vyvodiť, že predávajúci, hoci je aj
v omeškaní, sa môže aj po uplynutí uvedenej lehoty spoliehať na to, že uplatnený nárok kupujúceho z

vád trvá až dovtedy, kým nedostane prejav kupujúceho o odstúpení od zmluvy; môže teda vychádzať z
toho, že je sám povinný (a oprávnený) dodať kupujúcemu náhradný tovar.

21. Z citovaných ustanovení § 324 ods. 3 a § 436 ods. 2 Obch. zák. potom vyplýva, že kupujúci nie
je až do odstúpenia od zmluvy (pre neuspokojenie nároku z vád ani v dodatočnej primeranej lehote)

oprávnený nechať si tovar dodať od tretej osoby. Presnejšie povedané, kupujúci tak môže urobiť, ale
takéto dodanie nemá vplyv na právny vzťah medzi predávajúcim a kupujúcim z nárokov vyplývajúcich
z vád. Kupujúci je teda podľa § 365 ods. 1 Obch. zák. povinný aj po uplynutí dodatočnej primeranej
lehoty až do okamihu odstúpenia od zmluvy prijať dodatočné plnenie náhradného tovaru zo strany
predávajúceho a naopak, predávajúci je oprávnený takéto náhradné plnenie kupujúcemu ponúknuť. Až
do okamihu odstúpenia od zmluvy teda predávajúci môže vychádzať z toho, že kupujúci má záujem na

plnení zmluvy v súlade s nárokom, ktorý uplatnil z vád tovaru. Môže teda vychádzať z toho, že kupujúci
má záujem na dodaní náhradného tovaru, čo ale zároveň znamená, že môže vychádzať z toho, že
kupujúci si nebude zabezpečovať dodanie tohto tovaru u tretích osôb. V dôsledku toho predávajúci v
takejto situácii nemôže rozumne predvídať, že kupujúci zároveň s voľbou nároku (dodanie náhradného
tovaru) ten istý tovar objedná u tretej osoby. Ak tak totiž kupujúci robí, vo výsledku tým koná v rozpore s

voľbou nároku z vád, ktorý prejavil voči predávajúcemu, čo odporuje § 436 ods. 2 Obch. zák. Ak kupujúci
prejavil,žemázáujemododanienáhradnéhotovaru,potomnemôžezároveňnechaťsitentotovardodať
od tretej osoby na základe osobitne uzavretého právneho vzťahu s touto treťou osobou, resp. môže
takto postupovať, ale prípadné ekonomické dôsledky tohto postupu musí znášať sám. Správny je preto
záver súdu prvej inštancie o tom, že v takomto prípade škoda v podobe cenového rozdielu medzi cenou

tovaru, za ktorý ho mal dodať predávajúci, a cenou, za ktorou ho kupujúci kúpil od tretej osoby, nevzniká
v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním predávajúceho. Kým totiž predávajúci môže (a musí) dodať
náhradný tovar (teda až do odstúpenia od zmluvy), nemá kupujúci oprávnený dôvod obstarávať tento
tovar u tretej osoby. Také právo by mohol mať až v prípade, keby od zmluvy s predávajúcim odstúpil a
záväzok predávajúceho dodať tento tovar by zanikol „iným spôsobom“ v zmysle § 324 ods. 3 a § 365

ods. 1 Obch. zák.

22. V tejto súvislosti možno osobitne poukázať na výslovné znenie § 456 Obchodného zákonníka,
z ktorého vyplýva, že uskutočniť tzv. náhradný obchod sú strany kúpnej zmluvy oprávnené až po
odstúpení od kúpnej zmluvy, resp. až po takomto platnom odstúpení od zmluvy môže byť súčasťou

nároku na náhradu škody rozdiel v cenách medzi obchodom v zmysle kúpnej zmluvy a náhradným
obchodom uzavretým namiesto neho. Z citovaného ustanovenia potom možno takisto súdiť, že až do
odstúpenia od zmluvy nemôže byť takýto rozdiel súčasťou náhrady škody, na ktorý má nárok kupujúci
voči predávajúcemu. Okrem toho je možné takýto postup považovať aj za rozporný s § 440 ods. 2 Obch.
zák., podľa ktorého uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením nárokov podľa § 436, nemožno

dosiahnuť uplatnením z iného právneho dôvodu. Ak žalobca ako kupujúci v prerokvúanej veci uplatnil
nárok na dodanie náhradného tovaru, je tým zabezpečené splnenie predmetu rámcovej dohody č. 10,
tedadodaniebezvadnéhotovaruvsúladesním.Týmtoplnenímpotommôžekupujúci(aždoprípadného
odstúpenia od zmluvy) dosiahnuť uspokojenie tohto svojho nároku, takže nemôže ako náhradu škody
uplatňovať náklady na jeho uspokojenie inou osobou než predávajúcim. V súlade s tým je potom

potrebné aj ustanovenia § 324 ods. 4, § 436 ods. 4 a § 440 ods. 1 Obch. zák. vykladať tak, že kupujúci
má nárok len na náhradu škody, ktorá je dôsledkom dodania tovaru s vadami (§ 425 ods. 1 Obch. zák.),
nie tej škody, ktorá by mohla byť až dôsledkom neuspokojenia zvoleného nároku z vád (nedodania
náhradného tovaru).

23. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný dodal žalobcovi tovar
objednaný objednávkami č. 1 a 2, ktorý nemal požadovanú kvalitu. Žalobca za toto podstatné porušenie
zmluvy v liste z 24. marca 2010 zvolil právo na dodanie náhradného tovaru, a to v lehote 30 dní.
Odvolací súd sa tu inak nestotožňuje s úvahami súdu prvej inštancie o primeranosti žalovaným žiadanej
90-dňovej lehoty (ako primeranej dodatočnej lehoty v zmysle § 436 ods. 2 Obch. zák.). Správne tu

poukazuje žalobca na to, že z rámcovej dohody č. 10 nevyplývalo, kde a akým spôsobom si má žalovaný
nechať vyrobiť objednané košele. To, že si ich žalovaný nechával vyrábať v Číne, je podľa zisteného
skutkového stavu rozhodnutím žalovaného; žalovaný ani netvrdil, že by to od neho žalobca požadoval
alebo by mu takéto miesto výroby nanucoval. Potom ale nemožno na ťarchu žalobcu zohľadniť problémyžalovanéhosjehočínskymdodávateľomanemožnolenztohtodôvodupredlžovaťprimeranúdodatočnú
lehotu. Argumentácia súdu prvej inštancie je nesprávna aj z toho dôvodu, pretože vychádza z akejsi
nezáväznosti rámcovej dohody č. 10: súd prvej inštancie totiž v podstate tvrdí, že obom stranám bolo

jasné, že dohodnutá šesťtýždňová lehota sa nedá stihnúť bez toho, aby sa niekoľko týždňov vopred
nezačalo s prípravami. Takýto výklad rámcovej dohody č. 10 však nemá žiadnu oporu v zistenom
skutkovom stave a v aplikácii výkladových pravidiel § 266 ods. 1 až 4 Obch. zák. Zo zisteného
skutkového stavu totiž nevyplýva, že by si strany boli vedomé nesplniteľnosti šesťtýždňovej lehoty
bez predošlej prípravy. Inak povedané, zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by sa čl. III ods.

3 rámcovej dohody č. 10 mal podľa § 266 Obch. zák. vykladať tak, že lehota šesť týždňov je len
orientačná alebo že je reálne nesplniteľná bez predbežnej prípravy. Naopak, vychádzajúc z princípu
pacta sunt servanda bolo povinnosťou žalovaného splniť túto dohodu presne tak, ako znela, teda dodať
tovar do šiestich týždňov od objednávky bez ohľadu na to, či si vopred predrokoval so svojím čínskym
partneromjejpodmienkyalebonieačiječínskypartnernajejsplneniepripravený.Navyšeužzospojenie
„primeraná dodatočná lehota“ vyplýva, že má ísť len o určité nadstavenie existujúcej lehoty na plnenie,

poskytnutie akejsi poslednej možnosti napraviť vadnú dodávku, v dôsledku čoho je v zásade vylúčené,
aby táto dodatočná primeraná lehota bola dlhšia než samotná lehota plnenia dohodnutá v zmluve. Vo
výsledku sú však tieto úvahy súdu prvej inštancie nepodstatné. Zo zisteného skutkového stavu je totiž
zrejmé, že žalobca od (čiastkovej) kúpnej zmluvy (vzniknutej objednávkou č. 1 a objednávkou č. 2)
neodstúpil v súlade s § 436 ods. 1 písm. d), ale ani § 436 ods. 2 poslednou vetou Obch. zák., teda po

nedodaní náhradného tovaru v dodatočnej lehote. Za prejav o odstúpení je možné považovať až jeho
vyjadrenie v liste z 13. apríla 2011, v ktorom prejavil, že na dodávke náhradného tovaru netrvá. Podľa
výkladu podaného v predošlých odsekoch tak žalobca až po tomto dátume mohol uzavrieť náhradný
obchod na dodávku košieľ, ktoré mal pôvodne dodať žalovaný, a až v takom prípade by cenový rozdiel
bolnahraditeľnouškodouvzmysle§456Obch.zák.Žalobcavšaknáhradnýtovarobjednalužvpriebehu

marca 2010 a zaplatil zaň približne do júla 2010, teda ešte skôr, než od (čiastkovej) kúpnej zmluvy
do žalovaným odstúpil. V dôsledku citovaného výkladu tak odvolací súd takisto dospel k záveru, že
takto vynaložené náklady (vyššia cena) neboli vynaložené v príčinnej súvislosti s nesplnením zvoleného
nároku z vád žalovaným, čím nie je splnená jedna zo základných podmienok nároku na náhradu škody
v zmysle § 373 Obch. zák.

24. Odvolací súd už len dodáva, že mu neunikla určitá rozpornosť v argumentácii žalobcu k okolnostiam
uzavretia rámcových dohôd so spoločnosťami RUTEX Trade, s.r.o., a PRESTIGE, s.r.o. Žalobca totiž
počas konania viackrát tvrdil, že uzavretie týchto dohôd nemá priamy súvis s reklamáciou dodávky od
žalovaného, pretože si nimi žalobca chcel len „diverzifikovať“ portfólio dodávateľov na plnenie celého

predpokladanéhoobjemudodávkyjehovlastnejrámcovejdohodyč.27/2009sColnýmriaditeľstvomSR.
Vychádzajúc však z takejto argumentácie potom nemožno vôbec uvažovať nad tým, že by vyššia cena
uvedená v týchto dohodách bola v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti zo strany žalovaného.
Žalobca sa totiž pre takúto vyššiu cenu rozhodol sám v rámci takejto diverzifikácie, pričom ho do
nej nikto nenútil. Žalobca totiž mohol dať celý predpokladaný objem objednávok zo strany Colného

riaditeľstva SR nechať vyrobiť u žalovaného v súlade s rámcovou dohodou č. 10 a zaplatiť žalovanému
ceny dohodnuté v tejto dohode, ktoré boli jasne nižšie než tie, ktoré neskôr dohodol s uvedenými
dvoma spoločnosťami. Pokiaľ žalobca v odvolaní vidí vznik škody v ušlom zisku z budúcich (možných)
objednávok zo strany Colného riaditeľstva SR až do celkového predpokladného množstva 55.000 košieľ
uvedeného v rámcovej dohody, resp. dokonca v poškodení dobrého mena, ide o pokus o neprípustnú

zmenu žaloby v odvolacom konaní (§ 370 C. s. p.). Žalobca totiž v žalobe vymedzil uplatňovaný nárok
na náhradu škody výslovne ako rozdiel medzi cenami dohodnutými so žalovaným a cenami, ktoré musel
zaplatiť náhradným dodávateľom (RUTEX Trade a PRESTIGE), teda nie uvedeným spôsobom. Na
preukázanie takto novo vymedzeného nároku na náhradu škody by navyše žalobca musel predniesť
iné prostriedky procesného útoku a obrany (musel by preukázať vysokú pravdepodobnosť, že by Colné

riaditeľstvo SR skutočne naplnilo celú očakávanú objednávku, čo bolo výslovne vylúčené v čl. III ods.
2 rámcovej dohody s ním, preukázať ceny, za ktoré by košele nakúpil a za ktoré by ich nakúpil), než
boli doteraz prednesené, pričom takéto prostriedky procesného útoku a procesnej obrany by boli celkom
zjavneneprípustnýminovotamivzmysle§366C.s.p.Pretosaodvolacísúdtaktovymedzenýminárokmi
podrobnejšie nezaoberal.

25. Vo vzťahu k nároku č. 3 na vrátenie preddavku súd prvej inštancie správne vyšiel z toho, že spornou
zostáva jeho časť 43.972 €, pričom na jeho vrátenie mal žalobca nárok v dôsledku zániku rámcovej
dohody č. 10 ako na plnenie, ktorého právny dôvod odpadol v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka.Žalovaný nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie nezapočítal nároky žalovaného na sumy 215 €
za ubytovanie a 813 € za dodávku reflexných viest v inej veci proti tomuto nároku žalobcu. Naopak,
z ods. 89 rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že takýto zápočet vykonal, a žalobca proti tomu ani

pred súdom prvej inštancie, ani v odvolaní nijako nenamietal. Spornými medzi stranami zostáva otázka,
akú sumu bol žalovaný oprávnený započítať si za dodávku 4.060 ks košieľ Turecka. Súd prvej inštancie
tu správne vyšiel z toho, že táto dodávka bola realizovaná tiež v rámci rámcovej dohody č. 10 medzi
stranami, v dôsledku čoho sa na ňu v prvom rade vzťahuje táto dohoda. Súd prvej inštancie takisto
správne analyzoval otázku, či došlo k zmene cien uvedených v tejto dohode, a to emailovou výmenou

medzi konateľom žalovaného a svedkom L.. Odvolací súd sa však nestotožňuje s jeho názorom, že v
prerokúvanej veci by konanie svedka L. malo zaväzovať žalobcu. Podľa § 15 ods. 2 Obch. zák. totiž
platí, že ak osoba (uvedená v ods. 1) svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa ods. 1, toto
konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s
prihliadnutím na všetky okolnosti ani nemohla vedieť. Už zo znenia cit. ustanovenia je zrejmé, že toto
odkazuje na § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovuje, že kto bol pri prevádzkovaní podniku

poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti dochádza.
Vo všeobecnosti platí, že nie je rozhodný vzťah tejto osoby k podnikateľovi, ani forma poverenia nie
je predpísaná. Avšak zo súvislosti oboch týchto ustanovení vyplýva, že dobromyseľnosť tretej osoby
podľa § 15 ods. 2 Obch. zák. sa musí zakladať na určitej vedomosti o poverení pre konajúcu osobu.
Samotná dobromyseľnosť tretej osoby podľa § 15 ods. 2 Obch. zák. sa totiž týka len okolnosti, či konajúci

prekračuje rozsah poverenia, ale nie toho, či takéto poverenie existuje. V opačnom prípade by totiž
mohol ktokoľvek konať za podnikateľa s treťou osobou a táto tretia osoba by sa vždy mohla brániť
tým, že nevedela o tom, že o jeho neoprávnenosti nevedela ani nemohla vedieť. Ustanovenie § 15
ods. 2 Obch. zák. teda možno použiť až vtedy, ak tretia osoba môže z určitých okolností súdiť, že
konajúca osoba bola niečím poverená. Môže ísť napr. o jej bežné pracovné zaradenie alebo o prejav

podnikateľa, že táto osoba je niečím poverená, a to či už výslovný (napr. „obráťte sa v tejto veci na XY“)
alebo len konkludentný (napr. aktívna účasť konajúcej osoby na obchodných rokovaniach s vedomím
podnikateľa).

26. V tu prerokúvanej veci zistený skutkový stav nedáva žiaden podklad pre záver súdu prvej inštancie o

tom, ako sa žalovaný mohol domnievať, že svedok L. je vôbec poverený rokovať a konať o obchodných
otázkach (cenotvorba) za žalobcu. Zo zisteného skutkového stavu totiž vyplýva len to, že žalobca
prizval tohto svedka ako tovaroznalca a tento sa vyjadroval len ku kvalite materiálov. Takisto z emailovej
komunikácie nevyplýva, že by žalobca kedykoľvek voči žalovanému prejavil, že svedok L. je ním
poverený o týchto otázkach rokovať. Vykonaným dokazovaním nebol preukázaný ani konkrétny priebeh

pracovných ciest v Číne a v Turecku a nebolo preukázaný, čo konkrétne tam svedok L. robil alebo hovoril
a ako na to žalobca reagoval. V tomto smere neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že kým žalovaný svoj
emailzo16.februára2010o9:13hod(spožiadavkounaschválenieceny)adresovaltaksvedkoviL.,ako
aj konateľovi žalobcu, ďalšia komunikácia prebiehala len medzi žalovaným a svedkom L.. Odvolací súd
zdôrazňuje, že tvrdená dobromyseľnosť žalovaného ohľadom oprávnenia svedka L. dohadovať zmenu

ceny v zmysle § 15 ods. 2 Obch. zák. sa nemôže zakladať len na tom, že tento svedok sa k cene
vyjadroval. Ako už bolo uvedené, taký výklad by znamenal, že by ktokoľvek bez akéhokoľvek vzťahu
mohol robiť úkony za podnikateľa len na základe vlastného rozhodnutia robiť ich a podnikateľ by takýmito
úkonmi musel byť viazaný. To však odporuje úprave vyplývajúcej z § 15 ods. 1 a 2 Obch. zák.

27. V konečnom dôsledku však odvolací súd považuje otázku, či bol svedok L. oprávnený konať za
žalobcu, za nerozhodnú. Súd prvej inštancie totiž správne uzavrel, že podľa čl. II ods. 3 rámcovej dohody
č. 10 sa cena mohla meniť len pri legislatívnej zmene colných a daňových predpisov, prípadne iných
právnych predpisov, ktoré majú dopad na tvorbu ceny, a vždy len po vzájomnej dohode zmluvných
strán. Konkrétne jednotkové ceny za jednotlivé typy košieľ boli pevne stanovené v tabuľke v čl. II ods.

4 dohody. Dohoda pritom podľa jej čl. IX ods. 2 mohla byť zmenená a doplnená len formou písomného
číslovaného dodatku schváleného a podpísaného obidvoma zmluvnými stranami. Samotná rámcová
dohoda bola pritom uzatvorená na podpísanej listine, teda písomne v zmysle § 40 ods. 3 Obč. zák.
Akákoľvek zmena jednotkovej ceny v zmysle čl. II ods. 4 nepochybne predstavuje zmenu dohody, ktorá
si vyžadovala formu uvedenú v čl. IX ods. 2. Podľa § 272 ods. 2 Obch. zák. pritom výslovne platí, že ak

písomná zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť len písomne, môže sa meniť len písomne.
Z citovaných ustanovení tak nepochybne vyplýva, že aj akákoľvek zmena jednotkových cien v čl. II
ods. 4 rámcovej dohody by si na svoju platnosť priamo na základe zákona a v spojení s čl. IX ods. 2
vyžadovala písomný dodatok podpísaný oboma zmluvnými stranami. Zo zisteného skutkového stavupritom nevyplýva, že by takýto dodatok bol medzi stranami uzavretý, a žalovaný sám jeho existenciu
ani netvrdil. Z uvedeného dôvodu preto nemohlo emailovou výmenou zo 16. a 17. februára 2010 dôjsť
k zmene jednotkových cien košieľ. Tvrdenie žalovaného, že niet logického dôvodu, aby žalovaný plnil

žalobcovi na vlastné riziko, je v prerokúvanej veci irelevantné. Žalovaný totiž zjavne plnil preto, lebo
sa domnieval, že uvedenou emailovou výmenou došlo k dohode o vyššej cene. To však svedčí len
o jeho omyle pri hodnotení existujúceho stavu, no nijako to nevysvetľuje, prečo by mal byť žalobca
platnezaviazanýzaplatiťmutakútozvýšenúcenu.Rovnakonemožnoakceptovaťargumentžalovaného,
že rámcová dohoda pripúšťala zvýšenie ceny aj v čl. IV ods. 5, pretože z citovaného ustanovenia

vyplýva len povinnosť žalovaného žalobcu o zmenách týkajúcich sa predmetu dohody informovať.
Nevyplýva z neho však, že by touto informáciou dochádzalo k zmene dohody, ba dokonca ani to, že by
takáto informácia zakladala právo žalovaného žiadať zmenu dohody (napr. úpravou cien). Takisto nie
je dôvodná námietka žalovaného, že žalobca pol roka cenu nenamietol. Kupujúci podľa Obchodného
zákonníka nie je povinný „reklamovať“ cenu a na rozdiel od predošlých úprav neexistuje ani povinnosť
„vrátiť“faktúruakoneopodstatnenú.Z§407ods.3Obch.zák.vyplýva,žeurčitéprávneúčinkynazvyšok

záväzku môže mať až čiastočné plnenie; samotná nečinnosť dlžníka však neznamená jeho súhlas so
záväzkom.

28. V nadväznosti na uvedené však treba dať za pravdu žalobcovi (a v istom zmysle aj žalovanému) v
tom, že súd prvej inštancie tu celkom nedôvodne odlíšil právny režim ceny výsekovej formy (raznice)

a košieľ. Ako už bolo uvedené, rámcová dohoda č. 10 medzi stranami v spojení s jednotlivými
objednávkami znamená vznik kúpnych zmlúv medzi stranami podľa § 409 Obch. zák., kde žalobca bol
kupujúcimažalovanýbolpredávajúcim.Z§409ods.1,aleajz§448ods.1Obch.zák.potomvyplýva,že
povinnosťou kupujúceho je zaplatiť len kúpnu cenu. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka
nemožno vyvodiť, že by kupujúci mal znášať náklady predávajúceho, ktoré by sa mohli alebo mali do

cenotvorbypretavovať.Prikúpnejzmluvetedahospodárskerizikorastucenyvstupovznášapredávajúci,
rovnako ako znáša náklady potrebné na odstraňovanie prípadných vád. V rámcovej dohode č. 10 boli
tieto zásady výslovne vyjadrené aj v čl. II ods. 2, podľa ktorého sú v cene započítané všetky ekonomicky
oprávnené náklady a primeraný zisk a cena zahŕňa všetky poplatky a náklady súvisiace s dodávkou
tovaru v rozsahu a kvalite požadovanej v tejto dohode. Z citovaného ustanovenia je teda celkom zrejmé,

že všetky náklady na výrobu a dodávku objednaných košieľ znáša predávajúci - žalovaný a povinnosťou
žalobcu ako kupujúceho bolo len zaplatiť cenu vyplývajúcu z čl. II ods. 4 rámcovej dohody. Medzi
stranami nebolo sporné a dokladajú to aj vyjadrenia v ich odvolaniach, že výseková forma (raznica) bola
potrebná na výrobu košieľ objednaných žalobcom u žalovaného. Ako už bolo uvedené, náklad na ňu v
súlade s čl. II ods. 2 dohody znáša žalovaný ako predávajúci. Jej premietnutie do ceny, resp. dojednanie

osobitnéhozvýšeniacenyosumunákladovžalovanéhonavýroburaznicejerovnakoudohodouozmene
ceny predmetu zmluvy, ako je aj dohoda o zmene jednotkovej ceny košele na 7,70 €/ks. Musí preto
pre ňu platiť všetko to, čo bolo uvedené v predošlom odseku tohto rozsudku, teda že k nej mohlo dôjsť
len za podmienok uvedených v čl. II ods. 3 a len písomným dodatkom v zmysle čl. IX ods. 2. Emailová
výmena medzi žalovaným a svedkom L. zo 16. a 17. februára 2010 nespĺňa žiadnu z týchto podmienok,

v dôsledku čoho ňou nemohlo dôjsť k zmene rámcovej dohody č. 10, teda ani k zvýšeniu dohodnutej
ceny o náklady na výrobu raznice. Súd prvej inštancie teda postupoval nesprávne, keď žalovanému
priznal na zápočet aj sumu 2.400 € (okrem toho bez dane z pridanej hodnoty).

29. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že z nevráteného preddavku 45.000 € treba odpočítať

na zápočet uznaných 215 € a 813 €. Okrem toho možno žalovanému uznať na zápočet len cenu
za dodávku 4.060 ks košieľ vyúčtovaných faktúrou z 23. februára 2010 č. 201017, ale len vo výške
zodpovedajúcejjednotkovýmcenámpodľačl.IIods.4rámcovejdohody.Poaplikáciitýchtojednotkových
cien na množstvá košieľ uvedených v danej faktúre (č. l. 277 spisu) to znamená, že za tieto košele
má žalovaný nárok len na cenu vo výške 16.183,47 € bez DPH, teda 19.258,33 € s DPH, a len túto

cenu možno započítať voči pohľadávke žalobcu na vrátenie zvyšku preddavku. Celkovo je tak žalovaný
povinný vrátiť žalobcovi zvyšok preddavku v sume (45000 - 215 - 813 - 19258,33 =) 24.713,67 €.

30.Ďalšienámietkyžalovanéhovovzťahuktomutonárokutakistoniesúdôvodné.Súdprvejinštanciesa
správnevyrovnalsjehonámietkou,ženastranežalobcuvzniklobezdôvodnéobohatenie.Bezdôvodným

obohatením je totiž podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. plnenie bez právneho dôvodu, z neplatného úkonu, z
dôvodu,ktorýodpadol,aznepoctivýchzdrojov.Vprerokúvanejvecidodalžalovanýžalobcoviuvedených
4.060 ks košieľ v rámci plnenia svojich povinností predávajúceho z rámcovej dohody č. 10, teda na
základe daného a platného dôvodu, a žalobca s nimi po nadobudnutí vlastníctva k nim naložil oprávneneako ich vlastník (§ 126 Obč. zák.). Žalovaný tu pod pojmom „bezdôvodné obohatenie“ rozumie skôr
akési „ekonomické zvýhodnenie“ v tom zmysle, že žalobca dostal košele, ktoré žalovaný vyrobil drahšie,
než očakával. Ako však už bolo uvedené, toto riziko musel žalovaný ako predávajúci znášať. Argument

o potrebe odpočítať DPH z ceny nepovažuje ani odvolací súd za podstatný. Okolnosť, že DPH môže
byť za zákonných podmienok podnikateľom (porov. § 49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty) uplatnená na odpočet, eventuálne aj vrátená zo strany štátu, totiž nemá nijaký vplyv na
výšku vzájomných záväzkov medzi podnikateľmi. Vzťah pri vrátení a odpočítaní dane totiž vzniká medzi
štátom a podnikateľom, nie medzi podnikateľmi navzájom. Preto medzi podnikateľmi musí byť DPH vždy

súčasťou ich vzájomných pohľadávok. Argumentáciu konaním bez príkazu podľa § 744 ods. 1 Obch.
zák. považuje odvolací súd za málo zrozumiteľnú. Ak aj svedok L. zasiahol do záležitostí žalobcu tým, že
rokoval so žalovaným a odsúhlasil vyššiu cenu, nevyplýva z § 744 ods. 1 Obč. zák. nijakým spôsobom
to, že by takýto úkon bol záväzný pre toho, do čích záležitostí sa zasiahlo. Naopak, podmienky, za akých
konanie tretích osôb zaväzuje iné osoby, sú upravené v iných ustanoveniach, medzi nimi v cit. § 15
Obch. zák., ktorého výklad a použitie na prerokúvanú vec odvolací súd podal vyššie.

31. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že žalobca mal ku dňu podania
žaloby nárok na zaplatenie 4.948,45 € (nárok č. 1) a 24.713,67 € ako zvyšku preddavku poskytnutého
žalovanému (nárok č. 3), teda celkovo 29.662,12 €. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že omeškanie
žalovaného so zaplatením týchto súm nastalo 1. januára 2012, odkedy si ho žalobca v žalobe uplatnil, a

proti tomuto záveru neboli vznesené žiadne odvolacie námietky. Podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. v znení
účinnomdo31.januára2013(porov.§768kods.2Obch.zák.)vspojenís§3nariadeniavládyč.87/1995
Z. z. vznikol žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne (základná sadzba Európskej
centrálnej banky + 1 %) z uvedenej sumy. Zo zisteného skutkového stavu však zároveň vyplýva, že
žalovaný 13. mája 2015 zaplatil 4.942,22 €, takže celková dlžná istina klesla na 24.719,90 €. Na základe

toho má žalobca do 13. mája 2015 nárok na úrok z omeškania počítaný z pôvodnej istiny 29.662,12 €
v celkovej výške 8.981,53 € (3 celé roky x 9 %, teda 27 % + 133 dní z roku 2015, teda 133/365 z 9 %),
ako aj na pokračujúci úrok z istiny 24.719,90 € od 14. mája 2015.

32. Súd prvej inštancie však žalobcovi priznal menej, než mu podľa vyššie uvedeného patrilo, v dôsledku

čoho odvolací súd podľa § 388 C. s. p. vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobevyhovelvčastiozaplatenie24.719,90€spoluskapitalizovanýmúrokomzomeškaniado13.mája
2015, teda celkovo (24.719,90 + 8981,53 =) 33.701,65 €, ako aj v pokračujúcom úroku z omeškania; vo
zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol (výrok I).

33. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalobca bol so
svojou žalobou úspešný len v časti 24.719,90 €, teda 25 % zo žalovanej istiny, v dôsledku čoho odvolací
súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal prevažne úspešnému žalovanému, ako aj
intervenientovi vystupujúcemu na jeho strane nárok na náhradu (25 : 75 =) 50 % všetkých trov konania

proti neúspešnému žalobcovi (výrok II).

34. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.

p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.