Rozsudok – Opravné prostriedky proti… ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. august 2016

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9SaZ/13/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200958
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016200958.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa:
W. T. V., nar. X.X.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky (ďalej len „Irán"), v krajine
pôvodu naposledy bytom Z., W. Z., L. A., B. P. XX, aktuálne s miestom pobytu nP. K.S. X, V., zastúpeného
pani JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou so sídlom Drotárska cesta 16, Bratislava, proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava
o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 1.6.2016 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-341-194/
PO-Ž-2010 zo dňa 25.4.2016 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-194/PO-Ž-2010 zo dňa
25.4.2016 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-341-194/PO-Ž-2010 zo dňa 25.4.2016 odporca podľa § 13 ods. 1,
§ 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi neudelil azyl na
území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. V obsahovo rozsiahlom rozhodnutí
opísal zistený stav veci, priebeh celého konania a svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení
všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z
obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zostávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva zo zákona
o azyle. Osobitne poukázal na skutočnosti zrejmé z vykonaného dokazovania (osobitne z obsahu
jeho jednotlivých výpovedí uskutočnených v priebehu vykonaných pohovorov). Vyhodnotil jednotlivé
navrhovateľom udávané dôvody jeho žiadosti o azyl. Okrem iného poukázal tiež na skutočnosť,
že i napriek konverzii na kresťanskú vieru (počas pobytu na Slovensku - po podaní druhej žiadosti
o azyl) sa jeho duchovný život nijako nezmenil - ostal rovnaný ako pred prijatím sviatosti krstu na
Slovensku, teda že ako kresťan sa nespráva. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľom prezentovaný
strach nie je podložený objektívne odôvodnený. Zdôraznil, že na základe vyhodnotenia vykonaného
dokazovania dospel k presvedčeniu o nevieryhodnosti navrhovateľa a v tej súvislosti k záveru, že
navrhovateľ v Iráne nekonvertoval na kresťanstvo. Pokiaľ ide o výrok, ktorým odporca rozhodol o
neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo
zákonných predpokladov jej poskytnutia. Poukázal na skutočnosť, že počas pobytu navrhovateľa v Iráne
nevykonával žiadnu činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie, dôkazom čoho
je skutočnosť, že pri jeho legálnom vycestované z Iránu nemal žiadne problémy. Tiež skonštatoval,
že ako to vyplýva zo správ o krajine pôvodu navrhovateľa, nespadá do tej skupiny konvertitov, ktorá
by priťahovala pozornosť iránskych štátnych orgánov. Odporca tiež dôvodil, že v Iráne neprebieha
vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine

pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Z obsahu odôvodnenia je
zrejmé, že pri posúdení navrhovateľovej žiadosti o azyl postupoval v intenciách posledného rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vydaného vo veci navrhovateľovej žiadosti o azyl.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote obsahovo rozsiahly opravný prostriedok -
návrh zo dňa 1.6.2016, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci odporcovi na
ďalšie konanie. Alternatívne zrušenia napadnutého rozhodnutia s tým, aby mu súd udelil medzinárodnú
ochranu formou azylu. Ďalej alternatívne aby súd konanie prerušil a aby sa obrátil na Súdny dvor
Európskej únie s predbežnou otázkou vo veci výkladu článku 46 ods. 3 Procedurálnej smernice. Namietal
v ňom nesprávne právne posúdenie, rozpor zisteného stavu veci s obsahom spisu a nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Svoje argumentačné tvrdenia (vznesené
námietky) odôvodňoval tiež citáciami častí výpovedí navrhovateľa, obsiahnutých vo vykonaných
pohovoroch s ním, ako aj citáciami častí správ o krajine pôvodu navrhovateľa. S poukazom na
ne poukázal na skutočnosť, že odporca nesprávne vyhodnotil následky, spojené s odpadlíctvom
navrhovateľa od islamskej viery a následnej konverzii na vieru kresťanskú. Na pojednávaní pred súdom
zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ v poslednom období navštevuje Cirkev bratskú a
zúčastňuje sa jej bohoslužieb, poukázala tiež na stanovisko predstaviteľa tejto cirkvi F. W., ktoré je
založené v spise odporcu.
Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 12.7.2006 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu potvrdiť, pričom zotrval na jeho správnosti a dôvodnosti. Námietky vznesené navrhovateľom
pokladá za účelové. Na pojednávaní založil do súdneho spisu fotografie stiahnuté zo sociálnych sietí,
ktorými demonštroval fakt, že navrhovateľ ako kresťan nevystupuje, dôkazom čoho je fakt, že na krku
nenosí symbol kresťanskej viery, ale symbol iný (ako to následne spresnila zástupkyňa navrhovateľa
ide o symbol perzského národa).
Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom
znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní, za prítomnosti zástupkyne
navrhovateľa a odporcu a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako
vecne správne.
Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa
podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010, ako aj s
predchádzajúcim spisom ČAS: MU-186/PO-Ž-2009
Zo spisu odporcu ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 súd zistil, že navrhovateľ o udelenie azylu požiadal dňa
21.4.2009, hoci na území Slovenskej republiky bol už od 2.3.2009. Ako dôvod svojej žiadosti uviedol
obavy z trestu za cestovanie na falošný pas. Počas vstupného pohovoru a doplňujúcich pohovorov
navrhovateľ uviedol, že vierovyznaním je moslim (šiít), v krajine pôvodu mal problémy s náboženskou
políciou kvôli nedodržaniu tradícií počas ramadánu (fajčil) za čo bol na tri dni zadržaný, avšak po
zaplatení kaucie jeho otcom bol zo zadržania prepustený na slobodu, v krajine pôvodu voči nemu
nikdy nebolo vedené trestné konanie a nebol ani členom politickej strany alebo hnutia. I napriek
jeho krátkemu zadržaniu nemal žiaden problém pri vycestovaní do Thajska. Navrhovateľ v priebehu
vstupného pohovoru ďalej uviedol, že počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky zvažoval
návrat do Iránu, avšak po tom, ako mu otec telefonicky oznámil, že by mu v Iráne mohol hroziť trest
odňatia slobody až 30 rokov pre cestovanie na falošný izraelský pas (ktorý si po vycestovaní z Thajska
do Turecka v Turecku zaobstaral), rozhodol sa zostať na Slovensku a požiadať o udelenie azylu. V
priebehu druhého doplňujúceho pohovoru navrhovateľ predložil odporcovi fotokópie listín, ktoré mu
zaslal otec prostredníctvom e-mailu, avšak tieto sa netýkali jeho zadržania náboženskou políciou za
nedodržanie moslimských tradícií počas ramadánu, išlo ale o predvolanie na súd za účelom podania
vysvetlenia v súvislosti s tým, že sa v roku 2007 na verejnosti prechádzal s kamarátkou bez súhlasu
jej a jeho rodičov, za čo ho jeho rodičia obvinili z mimomanželského pomeru a v druhom prípade išlo
o sťažnosť jeho otca na skupinu Arménov - kresťanov, ktorí navrhovateľa v roku 2003 na ulici napadli
a ukradli mu peniaze. Predložené dokumenty sa netýkali dôvodov, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej
žiadosti o udelenie azylu. Iné dôvody v žiadosti o azyl neuviedol. Po vyhodnotení všetkých skutočností
odporca vydal rozhodnutie ČAS: MU-186-37/PO-Ž-2009 zo dňa 6.7.2009, ktorým odporca neudelil
navrhovateľovi azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana na území Slovenskej republiky.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.7.2009.
Z obsahu rozsiahleho (992-listového) aktuálneho spisu odporcu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010 súd zistil, že
navrhovateľ dňa 25.6.2010 opätovne požiadal o udelenie azylu. Vo vyhlásení ako dôvody
svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine
pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie
moslimských tradícií, v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život, nakoľko by ho tam čakal

trest smrti. Ďalej uviedol, že konvertoval na kresťanskú vieru. Počas vstupného pohovoru (15.7.2010)
navrhovateľ uviedol, že v Iráne konvertoval v auguste 2007 po tom, ako sa 10 dní modlieval v kostole.
Nevedel pomenovať a ani opísať akt krstu. Ďalej uviedol, že problém s fajčením počas ramadánu
bol vyriešený ešte počas jeho pobytu v krajine pôvodu (navrhovateľov otec zaplatil súdu kauciu 250
eur, za čo bol navrhovateľovi odpustený trest). Taktiež uviedol, že za schádzanie sa s moslimskou
dievčinou bol navrhovateľ vo väzbe asi 20 dní (túto informáciu v prvom konaní neuviedol). V opise
týchto udalostí sa vyskytli rozpory v dátumoch. Navrhovateľ v tomto konaní tvrdil, že sa to stalo v
apríli až máji roku 2008, v prvom konaní však tvrdil, že sa to malo stať 26.10.2007. Počas vykonaných
pohovor sa v navrhovateľových vyjadreniach vyskytli aj ďalšie rozpory: tvrdil, že príslušníci tajnej iránskej
polície mu poranili ruky žiletkou z dôvodu, že nosil vyhrnuté rukávy, neskôr uviedol, že mu odstraňovali
tetovanie z ruky. Navrhovateľ priznal, že v prvom prípade nehovoril pravdu. Počas pobytu v Detskom
domove Horné Orechové do kostola nechodil (neskôr uviedol, že do kostola chodil). O navrhovateľovej
druhej žiadosti rozhodol odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-27/PO-Ž-2010 zo dňa 20.9.2010 tak, že
konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ rozklad,
o ktorom rozhodol Minister vnútra Slovenskej republiky tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec
vrátil odporcovi na ďalšie konanie. V odôvodnení pritom skonštatoval, že vzhľadom na vyhlásenie
navrhovateľa o konvertovaní na kresťanskú vieru došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, ktorá
vylučuje aplikáciu § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Odporcovi uložil, aby sa dôkladne zaoberal novým
dôvodom navrhovateľovej žiadosti a aby zároveň zohľadnil predbežné opatrenie Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorým dočasne zakázal vyhostiť navrhovateľa na územie Iránu. Odporca na základe
tohto rozhodnutia vykonal ďalšie doplňujúce pohovory a následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-60/
PO-Ž-2010 zo dňa 31.3.2011, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu ani doplnkovú
ochranu na území Slovenskej republiky. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5Saz/6/2011-101 zo dňa 4.10.2011, ktorý
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Počas konania pred súdom
navrhovateľ predložil krstný list vydaný gréckokatolíckou cirkvou, z ktorého vyplýva, že bol na území
Slovenskej republiky pokrstený dňa 17.9.2011. Odporca opäť vykonal doplňujúci pohovor, na ktorom
navrhovateľ uviedol, že jediným dôvodom jeho opakovanej žiadosti o azyl bola skutočnosť, že ako
katolík sa nemôže do Iránu vrátiť, lebo by dostal trest smrti za to, že zmenil vieru. Ďalej uviedol,
že v čase jeho legálneho odchodu z Iránu jeho problémy za nedodržanie ramadánu boli iránskymi
orgánmi vyriešené. Navrhovateľ si nepamätal aký trest dostal za porušenie moslimských tradícií počas
ramadánu, naviac uviedol, že počas prvého pohovoru klamal. Keďže jeho dôvod podania žiadosti o
azyl sa ukázal ako nepravdivý, navrhovateľ spresnil, že jeho dôvodom bol aj problém s cestovaním
na falošný pas. Konvertovanie na kresťanskú vieru pri prvej žiadosti neuviedol preto, že mal strach,
aby sa o tom Iránci - moslimovia, žijúci na území Slovenskej republiky nedozvedeli, resp. aby sa
o tom nedozvedelo jeho veľvyslanectvo. Taktiež uviedol, že v čase jeho odchodu z Iránu, tamojšie
štátne orgány nevedeli, že konvertoval. Počas pobytu na území Slovenskej republiky chodieval do
gréckokatolíckeho kostola, avšak sviatky slávi v inom kostole. Odporca opäť vyhodnotil všetky informácie
a vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012, voči ktorému podal navrhovateľ
opravný prostriedok o ktorom tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k. 9Saz/62/2012 - 64z 28.11.2012 tak,
že výrok o neudelení azylu potvrdil, avšak zrušil výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti
vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku súdu podal navrhovateľ
odvolanie o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sža/12/2013 z
22.5.2013 tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo 7.8.2012 zrušil a vec vrátil
odporcovi na ďalšie konanie. Zaviazal odporcu skúmať, či vzhľadom na skutkové zistenia navrhovateľ
nie je utečencom „na mieste“. Osobitne uložil odporcovi skúmať či konvertovanie navrhovateľa nebolo
iba formálnym, či zmenu viery preukazuje aj svojím životom a reálnymi skutkami. Odporca následne
vykonal v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s navrhovateľom doplňujúci
pohovor, zameraný na jeho znalosti kresťanskej viery, na ktorú konvertoval, na jeho správanie sa ako
kresťana. Opätovne vykonal - doplnil dokazovanie vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa,
zamerané (tak ako v predchádzajúcich častiach konania) na postavenie a problémy konvertitov v Iráne,
na tamojšiu aktuálnu bezpečnostnú situáciu a na prípadné bezpečnostné riziká návratov neúspešných
žiadateľov o azyl. Výsledky takto doplneného dokazovania opísal v odôvodnení rozhodnutia ČAS:
MU-341-136/PO-Ž-2010 zo 4.11.2013, ktorým navrhovateľovi neposkytol žiadnu formu medzinárodnej
ochrany. Aj voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom tunajší súd rozhodol
rozsudkom č.k. 9Saz/73/2013-47 z 5.3.2014 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil. O podanom
odvolaní voči nemu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 1Sža/16/2014 z 12.8.2014

tak, že tento rozsudok zmenil a napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Poukázal na skutočnosť, že s poukazom na materiály nachádzajúce sa v spise odporcu
nie je možné vylúčiť nebezpečenstvo prenasledovania konvertitov, pričom spravidla problémy nemajú
tí, ktorí svoju vieru nedávajú verejne najavo. Avšak od žiadateľa nie je možné žiadať, aby svojmu
prípadnému prenasledovaniu zabránil tým, že sa vzdá prejavov svojej viery. Uložil odporcovi povinnosť
opätovne dôkladne vyhodnotiť, či konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo nezakladá niektorý z
dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutie doplnkovej ochrany a to na základe všetkých zistených
skutočností, nielen tých, ktoré sú v neprospech navrhovateľa. Odporca následne doplnil dokazovanie
vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, zameraných na aktuálnu bezpečnostnú situáciu,
na ev. problémy iránskych konvertitov včítane ich obvinenia či potrestania, ako aj na ev. sankcionovanie
neúspešných žiadateľov o azyl, pochádzajúcich z Iránu. Výsledkom takéhoto doplnenia dokazovania a
opätovného posúdenia navrhovateľovej žiadosti o azyl bolo vydanie rozhodnutia ČAS: MU-241-158/PO-
Ž-2010 z 18.12.2014, ktorým odporca navrhovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu.
O podanom opravnom prostriedku voči nemu rozhodol tunajší súd rozsudkom č.k. 9Saz/4/2015-55 z
15.4.2015 tak, že rozhodnutie pritvrdil. Voči rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, na základe ktorého
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 10Sža//32/2015 z 26.8.2015 zmenil napadnutý rozsudok
rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby sa odporca v ďalšom konaní
zameral na otázky, ktoré súčasne konkretizoval. Po následnom vrátení spisu odporcovi tento vykonal s
navrhovateľom 3.12.2015 doplňujúci pohovor, obsahovo zameraný na otázky, na posúdenie ktorých ho
zaviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom poslednom rozsudku. Okrem iného uviedol, že sa
narodil ako moslim, že sa mu nepáčilo ako si moslimovia vykladal Korán, že v Iráne bol niekoľkokrát v
kostole Van, kde sa občas stretol s duchovným, ktorý mu určitom čase povedal, že môže byť pokrstený.
V Iráne ako kresťan nič nerobil, lebo sa to nedalo. Doma sa modlil z papierov, ktoré mal od duchovného.
Má Bibliu, ale moc toho čo si z nej prečíta si nepamätá. Keď bol v Košiciach, tak chodil do kostola. Po
jeho presunutí do Rohoviec bol dva razy v kostole neďaleko Rohoviec. Mal pocit, že ho ako kresťana
ľudia nechcú, tak do kostola prestal chodiť. Asi pred dvomi mesiacmi (t.j. asi v októbri 2015) bol raz
v kostole v Modre. Poslednú nedeľu (t.j. 29.11.2015) bol v YMCE v Bratislave na omši Cirkvi bratskej.
Modlieva sa svojimi slovami. Neklame, nekradne, žije slušným životom, aj pred cudzími priznáva, že
je kresťan. Kríž ako znak kresťanstva má, ale ho nenosí, lebo nato nemá čas. Symbol, ktorý má na
retiazke na krku je Faravahar - symbol ktorý súvisí s perzskou históriou. Odporca do spisu založil ďalšie
informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, zamerané na otázky konvertitov v Iráne
Podľa ust. § 13 ods.1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.
Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
§ 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp.
slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18
rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl.
Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti
o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.
Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne
ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného
alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
§ 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi,
slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.
Podľa ust. § 250q ods. 3 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané
rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vo veci azylu a doplnkovej ochrany
zruší súd rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní

rozhodnutia dospel k záveru, že od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili
okolnosti veci. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Úvodom následného odôvodnenia tohto rozsudku súd pokladá za dôležité poukázať na skutočnosť, že
predmetom uskutočneného konania pred odporcom bolo posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl,
ktorú podal vyhlásením z 25.6.2010 v ktorej ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za
cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol
prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, pričom v prípade
návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život. Ďalej uviedol, že v Iráne konvertoval na kresťanskú
vieru. Z uvedeného je teda zrejmé, že dôvodom podanej žiadosti o azyl nebolo (a ani nemohlo byť)
konvertovanie navrhovateľa na kresťanskú (gréckokatolícku) vieru, ku ktorému došlo až na slovenskom
území dňa 17.9.2011, ako o tom svedčí krstný list - teda 15 mesiacov po podaní žiadosti o azyl.
Pretože navrhovateľ (ani následne) nepodal novú žiadosť o azyl s poukazom na prijatie kresťanskej viery
(vykonaním krstu 17.9.2011), ktorá žiadosť by v tomto prípade bola posudzovaná ako žiadosť podaná
„na mieste“, predmetom posudzovania musí byť teda žiadosť, podaná navrhovateľom 25.6.2010. Otázky
súvisiace s krstom, ku ktorému došlo v priebehu prebiehajúceho azylového konania sú preto predmetom
posudzovania otázok, súvisiacich s poskytnutím či neposkytnutím doplnkovej ochrany.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku:
K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre jeho nedostatočné odôvodnenie:
Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia
súd dospel k presvedčeniu, že odporca v jeho odôvodnení zrozumiteľne a logicky prezentoval svoju
správnu úvahu, výsledkom ktorej bolo vydanie negatívneho rozhodnutia vo veci navrhovateľovej
žiadosti o azyl. Podrobne opísal v priebehu celého konania zistený stav veci, vyhodnocoval jednotlivé
vyjadrenia navrhovateľa a konfrontoval ich navzájom, pričom takto (na základe výpovedí navrhovateľa)
zistený stav veci vyhodnocoval s poukazom na informácie o krajine pôvodu navrhovateľa. Súd sa
na rozdiel od názoru navrhovateľa domnieva, že odporca sa podrobne vysporiadal so všetkými v
konaní zistenými skutočnosťami, pričom tieto vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil. Z odôvodnenia
rozhodnutia je zrejmé, prečo a na základe čoho dospel k vydaniu i keď negatívneho rozhodnutia vo
veci žiadosti navrhovateľa o azyl. Je teda nad akúkoľvek pochybnosť zjavné, akou správnou úvahou
sa pri vydaní rozhodnutia riadil. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé ako a najmä prečo vo vzťahu
k zisteným a založeným informáciám o Iráne (týkajúcim sa fenoménu konvertovania či odpadlíctva)
posúdil navrhovateľovu žiadosť o medzinárodnú ochranu tak, ako to uviedol vo výroku napadnutého
rozhodnutia.
K námietke rozporu zisteného stavu veci s obsahom spisu:
Ani túto námietku súd nepokladá za dôvodnú. Odporca vykonal v priebehu celého konania naozaj
rozsiahle dokazovanie a to jednak vykonaním veľkého počtu doplňujúcich pohovorov ako aj vyhľadaním
množstva informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, zameraných predovšetkým na otázky odpadlíctva,
resp. konvertovania na inú vieru v Iráne. O rozsahu takto vykonaného dokazovania svedčí nielen
samotný obsah spisu, ktorý pozostáva z 992 listov, ale predovšetkým obsah informácií pochádzajúcich z
rôznych zdrojov, zameraných na vyššie špecifikované otázky. Odporca na žiadnom mieste napadnutého
rozhodnutie nespochybňuje obsah týchto informácií a to i napriek vydaniu negatívneho rozhodnutia.
Samotný fakt, že po vyhodnotení celého, vo veci zisteného stavu veci - teda včítane jednotlivých
vyjadrení navrhovateľa dospel odporca k záveru, ktorý je podľa názoru navrhovateľa nesprávny, nie je
možné vyhodnotiť ako rozpor obsahu spisu s napadnutým rozhodnutím.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci:
Súd dospel k názoru, že ani táto námietka nie je dôvodná:
1/ Vo vzťahu k výroku o neudelení azylu:
Súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ ide o výrok o neudelení azylu, vyhodnotenie
navrhovateľovej žiadosti o azyl muselo smerovať k vyhodnoteniu dôvodov, prezentovaných samotným
navrhovateľom. Teda k dôvodom, ktoré podľa navrhovateľa spočívali v obave z trestu za cestovanie na
falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy - bol prenasledovaný
zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, že konvertoval na kresťanskú vieru.
Sám navrhovateľ však vo svojich následných výpovediach (po prvý raz v doplňujúcom pohovore z
22.12.2011) uvádzal, že problémy s falošným pasom, či s nedodržiavaním islamských tradícií boli
vyriešené. Teda jediným dôvodom, ktorý bolo nakoniec potrebné posúdiť boli okolnosti súvisiace s
jeho konvertovaním v Iráne. Odporca vyhodnotil osobu navrhovateľa ako nedôveryhodnú s ktorým
vyhodnotením sa súd stotožňuje.
V danom prípade ide o navrhovateľovu druhú žiadosť o azyl, podanú 25.10.2010 potom, ako bolo vo
veci jeho prvej žiadosti (ČAS: MU-186-37/PO-Ž-2009) vydané 6.7.2009 taktiež negatívne rozhodnutie.

V prvom azylovom konaní navrhovateľ opakovane v priebehu všetkých troch vykonaných pohovorov
uvádzal, že náboženským vierovyznaním je moslim - šiít a že jedinými dôvodmi jeho žiadosti o azyl
je to, že počas slávenia Ramadánu nedodržal islamské tradície, keď (počas futbalového zápasu) fajčil
a že cestoval (z Turecka do Európy) na falošný izraelský cestovný doklad. I keď v čase podania tejto
prvej žiadosti o azyl (21.4.2009) navrhovateľ nebol plnoletým (narodil sa 1.7.1992), ak by sa skutočne
už v tom čase nachádzal (ako to neskôr v druhom azylovom konaní) v ohrození života z dôvodu neskôr
prezentovaného konvertovania na kresťanskú vieru je nepochybným, že by túto, zjavne najvýznamnejšiu
skutočnosť uviedol už v priebehu prvého azylového konania v ktorom bol tri razy vypočutý odporcom. To
sa však nestalo - namiesto toho ako dôvod uviedol iba nedodržanie moslimských tradícií - fajčenia počas
Ramadánu. Táto udalosť však - ako to súčasne uviedol - bola vybavená tým, že jeho otec zložil kauciu.
Pokiaľ ide o druhý dôvod - cestovanie na falošný izraelský pas (z Turecka do Európy) - aj tento dôvod
bol nepodstatným, nakoľko iránske úrady o tejto skutočnosti nemali žiadnu informáciu. Podľa názoru
súdu, ak by navrhovateľ skutočne pociťoval ohrozenie svojho života z dôvodu konverzie na inú vieru, niet
pochýb o tom, že by predovšetkým tento - naviac pre neho „výhodnejší“ dôvod žiadosti o azyl uviedol.
Ak tak neurobil niet iného vysvetlenia ako to, že ním uvedené dôvody prvej žiadosti o azyl považoval
navrhovateľ za dôvod pre udelenie medzinárodnej ochrany, pričom v aktuálnom konaní uvádzané
dôvody (obzvlášť konvertovanie na kresťanskú vieru) v skutočnosti nejestvovali a boli uvádzané účelovo.
V tejto súvislosti súd poukazuje na nelogické a podľa názoru súdu účelové vysvetlenie takého svojho
počínania (prezentované v druhom - aktuálnom azylovom konaní), podľa ktorého tento dôvod (konverziu)
neuviedol počas prvého azylového konania z dôvodu, že sa bál o tom hovoriť. Neskôr (22.12.2011)
dodal, že sa obával toho, že Iránci - moslimovia žijúci na Slovensku (resp. veľvyslanectvo) sa o jeho
konvertovaní dozvedia.
Podľa názoru súdu aj z vyššie uvedeného možno už len z tohto dôvodu vyvodiť záver o navrhovateľovej
nedôveryhodnosti, na ktorú odporca poukázal v napadnutom rozhodnutí.
Odhliadnuc od vyššie uvedeného súd tiež poukazuje na skutočnosť, že z výsledkov vykonaného
dokazovania (napr. pohovor vykonaný 15.7.2010, 26.1.2011, 3.3.2011) je však preukázané, že
navrhovateľ v Iráne na kresťanskú vieru „v kresťanskom kostole patriacom Arménom“ neprestúpil. Táto
skutočnosť je zrejmá jednak z obsahu výpovedí navrhovateľa v priebehu ktorých bol dopytovaný na
otázky prípravy a samotného vykonania aktu konvertovania, ako aj z obsahu znalostí kresťanskej viery,
ako ich v týchto pohovoroch prezentoval.
Niet pochýb o tom, že navrhovateľ bol preukázateľne pokrstený až v priebehu prebiehajúceho azylového
konania dňa 17.9.2011 v Košiciach v Gréckokatolíckej cirkvi, farnosti Božej Múdrosti Košice - Furča.
Ako to však vyplýva z potvrdenia tamojšieho farára o. Q. V. išlo o podmienečné sviatosti krstu,
ktorý sa (podľa Kán. 869, § 1 Kódexu kánonického práva) udeľuje v prípade, ak je pochybnosť, či
niekto bol pokrstený alebo či bol platne udelený a pochybnosť o tom aj po dôkladnom zisťovaní
zostáva. Aj z toho, že navrhovateľ bol v roku 2011 síce pokrstený - avšak podmienečne vyplýva, že
samotná cirkev, ktorá navrhovateľovi udelila sviatosť krstu mala pochybnosť o tom, že navrhovateľ bol
predtým - v Iráne pokrstený. Táto skutočnosť teda nesvedčí tvrdeniam navrhovateľa, ktoré vo vzťahu
ku konvertovaniu prezentoval v aktuálnom azylovom konaní. Naviac so správy Fínskeho imigračného
servisu (z 21.8.2015) tiež vyplýva, že asýrske a arménske pravoslávne cirkvi nešíria vieru a neobracajú
na vieru medzi perzským obyvateľstvom.
Ak teda odporca vyhodnotil osobu navrhovateľa ako nedôveryhodnú, ktorú správnu úvahou súd
vyhodnotil ako dôvodnú, len s poukazom na uvedené je dôvodné konštatovanie, že navrhovateľ
nepreukázal v konaní naplnenie predpokladov udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle.
2/ Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany:
Podľa názoru súdu odporca správne vyhodnotil aj otázku poskytnutia doplnkovej ochrany
navrhovateľovi. Navrhovateľovi nebol v minulosti uložený trest smrti a teda mu ani nehrozí jeho
výkon, podobne ako mu nehrozí individuálne ohrozenie jeho integrity z dôvodu medzinárodného či
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, teda v jeho prípade niet dôvodu pre poskytnutie doplnkovej
ochrany z dôvodu § 2 písm. f), bod. 1., 3. zákona o azyle. Pokiaľ ide o hrozbu podľa § 2 písm. f) bod.
2 zákona o azyle, súd dospel k rovnakému záveru ako odporca:
Je nepochybnou skutočnosť, že navrhovateľ sa prijatím krstu v priebehu azylového konania stal
kresťanom (konvertoval na kresťanskú vieru), ktorá skutočnosť by bez individuálneho posúdenia tohto
faktu mohla vyvolať existenciu hrozby vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do krajiny jeho pôvodu a
to s poukazom na v spise odporcu založené správy o tejto krajine. Ako to však vyplýva z už spomenutých
a v spise odporcu založených správ (na ktoré tiež poukázal odporca v napadnutom rozhodnutí), objektom
záujmu iránskeho štátu (interpretáciou práva šaría) sú už dlhodobo predovšetkým osoby, ktoré verejne
šíria kresťanskú vieru, „obracajú“ moslimov na (okrem iných vierovyznaní) na kresťanskú vieru, resp.

s poukazom na vierovyznanie sa snažia o dosiahnutie iných cieľov. V tejto súvislosti sú podľa názoru
súdu významnými správy, obsiahnuté v správe MVVB (UK Home Office) z decembra 2015, ako aj
správa Fínskeho imigračného servisu z augusta 2015. Podľa zistenia týchto inštitúcií od roku 2011
došlo k významnej zmene v spôsobe, akým sa zaobchádza s konvertitami na kresťanstvo v tom
zmysle, že odpadlíctvo sa nevzťahuje na kresťanstvo, pričom iránsky režim vidí útok na neho v činnosti
evanjelických hnutí (a kostolov) a tzv. domácich cirkví. Navrhovateľ prijal kresťanskú vieru počas druhého
(aktuálneho) azylového konania v gréckokatolíckom kostole, teda nie v evanjelickom kostole - nie je
evanjelikom. S poukazom na uvedené by mu teda nemalo nič hroziť. Toto konštatovanie však nie je
tou podstatnou argumentáciou. Ako to sám navrhovateľ uviedol, po prijatí sviatosti krstu prezentoval
navonok svoje „nové“ vierovyznanie iba sporadickými návštevami kostola (viď doplňujúci pohovor z
3.12.2015 v priebehu ktorého o.i. uviedol, že po jeho presunutí do Rohoviec bol dva razy v kostole
neďaleko Rohoviec, asi v októbri 2015 bol raz v kostole v Modre. V nedeľu 29.11.2015 bol v YMCE v
Bratislave na omši Cirkvi bratskej, po ktorej bola diskusia na tému „Prijmeme utečencov“. Z uvedeného
možno logicky vyvodiť domnienku, že ak sa navrhovateľ v priebehu pobytu na Slovensku (po jeho
pokrstení v Košiciach) kde skutočne nemusí skrývať svoje prezentované vierovyznanie navonok ako
kresťan - katolík v podstate neprejavoval, niet dôvodu sa domnievať, že by tak konal v prípade svojho
návrtu do Iránu. Naviac - vzhľadom k vyššie citovaným správam - by mu aj keby tak robil nemalo hroziť
vážne bezprávie v zmysle zákona o azyle. Základným predpokladom eventuálneho (i keď vzhľadom
v vyššie citovaným správam nepredpokladaného) konania iránskych autorít voči navrhovateľovi je
pochopiteľne v prvom rade vedomosť týchto autorít o aktuálnom vierovyznaní navrhovateľa a jeho
správanie sa. Ak však navrhovateľ počas pobytu na Slovensku v podstate svoje vierovyznanie navonok
neprezentoval nič nenasvedčuje tomu, žeby svoje návyky po svojom príchode do krajiny svojho pôvodu
zmenil, teda žeby svoje vierovyznanie prezentoval inak, ako je tomu doteraz.
Pretože po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu súd dospel k názoru, že navrhovateľom
vznesené námietky nie sú dôvodné, pričom negatívne rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a
neposkytnutí doplnkovej súd pokladá za dôvodné, napadnuté rozhodnutie potvrdil ako správne a
zákonné.
Navrhovateľ prostredníctvom svoje zástupkyne alternatívne navrhol, aby mu súd po zrušení
napadnutého rozhodnutia odporcu udelil medzinárodnú ochranu formou azylu. Súd tomuto
alternatívnemu návrhu nemohol vyhovieť, nakoľko mu takéto oprávnenie nevyplýva zo žiadneho
právneho predpisu - predovšetkým ani zo zákona o azyle a ani z Občianskeho súdneho poriadku.
Podobne súd nevyhovel návrhu aby konanie prerušil a aby sa obrátil na Súdny dvor Európskej únie s
predbežnou otázkou vo veci výkladu článku 46 ods. 3 Procedurálnej smernice. Predmetná smernica
bola transponovaná do zákona o azyle, pričom vo vzťahu k rozsahu a spôsobu jej transpozície
do slovenského právneho poriadku nebola voči Slovenskej podaná žaloba. Ak teda zákon o azyle
neumožňuje súdu udeľovať akúkoľvek medzinárodnú ochranu, pričom súd nepociťoval nutnosť výkladu
vyššie citovaného ustanovenia smernice formou podania predbežnej otázky, súd tomuto návrhu
nevyhovel.
O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok
konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov právneho
zastúpenia.

Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený
od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd
nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba
predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde
a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 1. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.