Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/229/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316200630
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316200630.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., so sídlom Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou: Malata, Pružinský,
Hegedüš & Partners s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 4/B, IČO: 47 239 921, proti žalovanému: K.
D., nar. XX.X.XXXX, adresa S., G. XXX/XX, o zaplatenie 1.581,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C/25/2016-155 zo dňa 17.1.2017, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou
výrokovou vetou vyslovil, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 až 4 zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako
aj ust. § 132 ods. 1, 2 a § 150 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca odvodzuje svoj nárok na zaplatenie žalovanej peňažnej sumy z
úverového vzťahu so žalovaným, ktorý vznikol na základe zmluvy o úvere k ČSOB Kreditnej karte zo
dňa 18.3.2010, pričom v zmysle Oznámenia o poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte k žiadosti reg.
č. 6/8320/2010, sa žalobca na základe žiadosti žalovaného o ČSOB Kreditnú kartu zo dňa 18.3.2010
zaviazal, že mu poskytne úver do výšky úverového limitu 800,- Eur s možnosťou čerpania od 19.3.2010,
pričom ku dňu otvorenia úverového účtu predstavovala výška úrokovej sadzby 18,9% ročne, debetnej
úrokovej sadzby 30% ročne a výška sadzby úroku z omeškania bola určená v Podmienkach pre vydanie

a používanie ČSOB Kreditnej karty, ktoré sú súčasťou zmluvy. Dňom konečnej splatnosti úveru bol v
zmysle ustanovení Podmienok pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty posledný deň výpovednej
lehoty. Posúdením postavenia zmluvných strán predmetnej zmluvy pri uzatváraní zmluvy, súd uzavrel,
že ide o zmluvu spotrebiteľskú, spravujúcu sa ustanoveniami § 52 a nasl. OZ ako aj ust. zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, resp. Zákona o ochrane spotrebiteľa. Vykonaným dokazovaním mal
súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 18.3.2010 prijatím oznámenia žalobcu
o poskytnutí úveru (návrh na uzavretie zmluvy) žalovaným uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere,

na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške úverového limitu 800,- Eur. Žalovaný na
splatenie úveru poukázal žalobcovi podľa tabuľky žalobcu a výpisu z úverového účtu sumu 1.455,99 Eur.4. Preskúmaním úverovej zmluvy dospel prvoinštančný súd k záveru, že zmluva neobsahuje údaj
o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, RPMN, celkovej výške spotrebiteľského úveru, ani
presnú výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t.j. výšku každej splátky istiny

poskytnutého úveru, výšku každej splátky úrokov poskytnutého úveru a napokon aj výšku splátky
prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky dojednané, teda že v zmluve absentujú
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Súd mal za to, že ak výška mesačnej splátky závisí od dlžnej čiastky a nie je možné
v peniazoch vyjadriť výšku splátky istiny, úrokov, je potrebné toto vyjadriť aspoň pomerne, t.j. ktorá

časť zo splátky je započítavaná na istinu, ktorá na úroky, príp. poplatky. Pokiaľ sa týka splatnosti
úveru, zmluva obsahuje len termín splatnosti mesačnej splátky k 20. dňu v mesiaci. Ktorým mesiacom
však povinnosť splácať úver žalovanému vznikla, z predmetnej zmluvy nevyplýva. Taktiež uvedenie
výšky minimálnej splátky vo všeobecných obchodných podmienkach túto chýbajúcu náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere nenahrádza. Nedostatok uvedených obsahových náležitosti zmluvy o úvere
Zákon o spotrebiteľských úverov v ustanovení § 4 ods. 3 sankcionuje tým, že takýto úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov. Pretože žalovaný čerpal z poskytnutého úverového limitu (podľa údajov
žalobcu v tabuľke a výpise z účtu) sumu 936,95 Eur a uhradil žalobcovi sumu 1.455,99 Eur, poskytnutý
úver už zaplatil. Vzhľadom na to súd žalobu zamietol. Súd tiež uviedol, že pokiaľ ide o nárok žalobcu
na zaplatenie zostatku čerpaného úveru, úroky a všetky príslušné poplatky (a ktorý sa mal zvýšiť o
zostatok neuhradenej dlžnej sumy z predchádzajúceho obdobia), v tejto časti považoval súd žalobu

za nedôvodnú v dôsledku absencie tvrdenia rozhodných skutočností. Žalobca totiž žiadnym spôsobom
nekonkretizoval o aký dlh ide, kedy vznikol, v akej výške, a i., teda si nesplnil povinnosť tvrdenia ani
dôkaznú povinnosť, čím neumožnil súdu posúdiť jeho nárok.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, avšak

žalovanému, ktorý bol v celom rozsahu úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na

ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).

7. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého úverová zmluva nespĺňa

náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho ju súd považoval za
bezúročnú a bez poplatkov. Poukazoval na to, že so žalovaným uzatvoril zmluvu, ktorou bol žalovanému
poskytnutý úver formou kreditnej karty. Žalobca nespochybňuje postavenie žalovaného ako spotrebiteľa,
avšak mal za to, že aplikácia zák. č. 258/2001 Z. z. musí byť vykonaná dôsledne s poukazom na
charakter poskytovaného produktu. Táto požiadavka však zo strany súdu nebola splnená, keď súd

nedostatočne vyhodnotil poskytnutý spotrebiteľský úver ako úver revolvingový.

8. Žalobca dôvodil, že produkt kreditnej karty je typický tým, že nie je časovo ohraničený. Ide o
formu tzv. revolvingového úveru, ktorý je charakteristický odlišnosťami v porovnaní so spotrebiteľským
úverom s jednorazovým čerpaním finančných prostriedkov. Ustálená judikatúra priznáva revolvingovým

úverom osobitný režim pri aplikácii noriem spotrebiteľského práva. Súd sa však obmedzil iba na
konštatovanie, že v danej zmluve chýba náležitosť ročnej percentuálnej miery nákladov, či konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Revolvingový úver je však typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový
vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver a časť
splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. Úver je odplatný

právnyúkon.Jepritomvýlučnevdispozíciidlžníka,koľkovyčerpá,atedajevjehodispozíciiisuma,ktorú
bude povinný titulom úverového vzťahu zaplatiť. Obmedzenie zmluvy o kreditnej karte na určitý časový
úsek by bolo nielen v rozpore s produktom kreditnej karty, ale i v rozpore s podstatnou náležitosťou
uzatvorenej zmluvy, t. j. s prejavenou vôľou zmluvných strán. Ani súd nemôže svojvoľne meniť zmluvné
ustanovenia o čase trvania zmluvy, ktoré bolo riadne dojednané medzi zmluvnými stranami. Tu žalobca

poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/29/2014, podľa ktorého: „Účastníci úveru
pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až
do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.“ Produkt kreditnej karty je teda typický tým, že nie
je časovo ohraničený.9. Žalobca tiež poukazoval na to, že v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka možno ustáliť, že
dohoda o povinnosti zaplatiť zo strany dlžníka úrok za úver je esenciálnou náležitosťou zmluvy o úvere

a vzhľadom na kogentný charakter daného ustanovenia je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli
na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov, teda ani súd nemôže svojim postupom negovať
základnú charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, a to od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov. Úrok z poskytnutého úveru je cenou peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o
úvere veriteľ umožňuje čerpať dlžníkovi, nemá sankčný charakter, preto ho nemožno zamieňať s úrokom

z omeškania, na ktorý vzniká veriteľovi nárok iba v prípade omeškania dlžníka. Žalobca mal za to, že
súd sa nedostatočne zaoberal revolvingovou podstatou úveru, čo podľa neho vyvoláva pochybnosť o
odôvodnení rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP).

10. S poukazom na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 625/03 zo dňa 14.4.2005 žalobca dôvodil, že
súdy by mali uprednostňovať výklad, ktorý nebude zakladať neplatnosť hoci aj spotrebiteľskej zmluvy.

Mal za to, že podstatným je konsenzus zmluvných strán, pričom zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú
na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Návrh
musí byť prijatý v celosti a bez výhrad. Aktívne čerpania zo strany žalovaného pritom jasne dokazujú
prejavenú vôľu žalovaného. Záver súdu o tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov predstavuje zásah do prejavenej vôle zmluvných strán, a to napriek tomu, že žalobca sa

žiadnym spôsobom neobohatil na úkor žalovaného spotrebiteľa. Aplikáciu právnych noriem na ochranu
spotrebiteľa nie je možné uskutočňovať selektívne a spätne. Nie je možné dospieť k záveru, že ochrana
spotrebiteľa umožňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa
výhodnejšie. Uvedený záver by vnášal do právnych vzťahov značnú neistotu a znamenal by tiež výrazný
zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov (NS ČR sp. zn. 32 Cdo 3337/2010, 32 Cdo

1592/2012, 33 Cdo 1069/2014).

11. Žalobca mal za to, že požiadavka súdu na určenie splátkového kalendára pri revolvingových úveroch
nie je možná. Prikázať niečo, čo nemožno realizovať znamená právo likvidovať, pretože príkaz, ktorý
nemožno splniť slúži iba zmätku, strachu a chaosu. V obdobných prípadoch bol pritom nárok žalobcu

vyhodnotený ako dôvodný. Základným obsahom princípu materiálnej rovnosti a princípu právneho
štátu, je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06), preto
je legitímnym očakávaním žalobcu, že obdobne bude jeho nárok posúdený aj v predmetnom konaní.
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej

alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Miera samostatnosti
posúdenia analogickej právnej otázky v každom jednotlivom prípade je limitovaná práve zásadou
materiálnej rovnosti a princípu právneho štátu.

12. Nakoľko výrok o trovách konania má svoj podklad vo výroku vo veci samej, podal žalobca odvolanie
aj voči výroku o trovách konania v celom rozsahu.

13. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli

súdu a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu
bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, keď pri aplikácii ust. § 4
ods. 2 písm. e), g), i) a j) zák. č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom k 18.3.2010 ustálil, že predmetný

úver je pre chýbajúce obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere potrebné považovať za
bezúročnýabezpoplatkov,apretožalobužalobcuzamietol,nakoľkožalovanýnasplatenieúveruuhradil
žalobcoviviac,akočerpal;nadväznenarozhodnutievovecisamejpotomposúdiťsprávnosťrozhodnutia
o náhrade trov. Nebolo pritom sporným, že predmetný záväzkový vzťah medzi stranami bol založený
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a preto sa spravuje príslušnými normami na ochranu spotrebiteľa.

16. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej

strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť
v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu
priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre
žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým

vzťahom (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy),
ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom

prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť
pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch.

17. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv.
slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv.
silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z
toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník,

"profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

18. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
poskytnutí úveru k ČSOB Kreditnej karte zo dňa 18.3.2010, takúto formu poskytnutia úveru, spočívajúcu
v možnosti opakovaného čerpania určeného úverového limitu prostredníctvom kreditnej karty, zo svojej

pôsobnosti nevylučoval, keď túto formu poskytnutia úveru vyslovene upravuje vo svojom ust. § 1 ods.
3. Vzhľadom na uvedené sa teda aj na daný úver poskytnutý vo forme povoleného úverového limitu ku
kreditnej karte vzťahujú ust. § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Avšak v danom prípade, vzhľadom na
charakter poskytnutého úveru, nie je možné toto ustanovenie aplikovať bezvýhradne. Správna totiž bola
odvolacianámietkažalobcu,ževosvojejpodstatebolamedzistranamiuzavretázmluvaorevolvingovom

úvere, čo prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil.

19. Revolvingový úver je typický tým, že takýto úver je možné v rámci poskytnutého úverového rámca
priebežne čerpať a po jeho vyčerpaní a uhradení sa úverový rámec opätovne obnovuje, v dôsledku čoho
úverový vzťah môže fungovať neurčitú dobu. Toto špecifikum revolvingového úveru spôsobuje, že údaje

o konečnej splatnosti úveru, o celkovej výške spotrebiteľského úveru a údaj o RPMN daného úveru (ust.
§4ods.2písm. e/,g/aj/zák.č.258/2001Z.z.),niejemožnédobreurčiťvčaseuzavretiazmluvy,keďže
priebežným čerpaním a dopĺňaním úveru sa uvedené údaje menia a menia sa tým aj údaje relevantné
pre výpočet RPMN. I preto zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v uvedenom znení v § 3
ods. 6 osobitne upravuje informačnú povinnosť veriteľa pri uzatváraní zmluvy v prípadoch, ak nemožno

určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov.

20. Avšak aj v prípade úveru poskytnutého vo forme úverového limitu ku kreditnej karte, je potrebné trvať
na splnení základnej podmienky, a to v zmysle ust. § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z. z. teda že zmluva musímaž obligatórne písomnú formu, inak je neplatná a ďalej náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zák. č.
258/2001 Z. z., teda že v zmluve musí byť uvedená výška a termíny splátok. Pokiaľ ide o uvedenie počtu
splátok, platí rovnako už vyššie uvedené, že vzhľadom na možnosť opakovaného čerpania úverového

limitu v rôznej výške, nie je možné pri uzatvorení zmluvy uviesť celkový počet splátok. V predmetnej
zmluve bolo pritom dohodnuté splácanie úveru vždy 20. dňa v mesiaci. Uvedenie výšky splátok, čo je
obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, však v predmetnej zmluve absentuje.

21. Odvolací súd sa pritom nestotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že v spotrebiteľských

zmluvách v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z., musí byť výška splátky rozpísaná
samostatne na istinu, úroky a poplatky.

22. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

23. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i/ Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade
amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z

účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy
o úvere. V tomto ustanovení Smernica vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky
s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i
dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere

môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné
len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o
úvere. Článok 10 ods. 3 Smernice k tomu dodáva, že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i/
Smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne
a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.

24. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez

ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/
stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku
10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek

počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom
Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
PokiaľideozmluvypatriacedopôsobnostiSmernice,členskéštátybynemaliukladaťzmluvnýmstranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa

má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

25. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti
a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť

nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné zneniezákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie

rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

26. Cit. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva
článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky

vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok
10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

27. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-212/04 v ods. 110 a 111 uviedol: „...povinnosť vnútroštátneho sudcu
odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a

nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva... Zásada konformného výkladu
však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy
celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané s cieľom zaručiť úplnú účinnosť
predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou...“ Súd
členského štátu je teda povinný eurokonformnému výkladu pokiaľ je to len možné. Túto skutočnosť

zohľadnil aj NS SR v nasledujúcom rozhodnutí.

28. V rozsudku sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (obdoba predtým účinného ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pozn.), ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný,

dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len

spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili
strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať
na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k
záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej
skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na

splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo,
aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude
v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby.
Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky

spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej
skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

29. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm.

k/ zákona č. 129/2010 Z.z. (obdobne v čase uzavretia zmluvy účinné ust. § 4 ods. 2 písm. i) zák. č.
258/2001 Z. z., pozn.) a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie NS SR uzavrel, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ
predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale
len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.30. Navyše zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z.

v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu
sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom
na závery vyjadrené v cit. rozsudku SD EÚ. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším
vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec

prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu - možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej
úpravy jeho eurokonformným výkladom.

31. S poukazom na vyššie uvedené právne a teoretické východiská, s odkazom na aktuálnu judikatúru,
podľa názoru odvolacieho súdu teda uzavretá úverová zmluva nemusí obsahovať výšku splátky v
členení na istinu, úroky a poplatky a len z tohto dôvodu nemožno predmetný úver v zmysle ust. § 4 ods.

3 považovať za bezúročný a bez poplatkov.

32. Ako však už bolo odvolacím súdom uvedené vyššie, predmetná zmluva o poskytnuté úveru k ČSOB
Kreditnej karte neobsahuje uvedenie ani samotnej celkovej výšky splátky, ktorý údaj jednoznačne, aj pri
uzatvorení zmluvy o revolvingovom úvere uvedený byť musí.

33. V zmysle zmluvy zo dňa 18.3.2010 sú jej neoddeliteľnou súčasťou Podmienky pre vydanie a
používanie ČSOB Kreditnej karty účinné od 1.12.2009 (ďalej len „Podmienky“). V zmysle pripojených
Podmienok, majúcich charakter formulárového tlačiva žalovaným nepodpísaného, ich čl. XIII. Záverečné
ustanovenia, ods. 7, vzájomné práva a záväzky, ktoré výslovne neupravujú tieto podmienky alebo

zmluva sa spravujú Obchodnými podmienkami banky. Žalobca potom k žalobe pripojil ďalší listinný
doklad - Obchodné podmienky pre ČSOB Kreditnú kartu účinné od 1.7.2005, rovnako majúce charakter
formulárového tlačiva žalovaným nepodpísaného, ktoré v čl. 5 bod 5.1 upravujú výšku mesačnej splátky
(platnú aj pri zmluve o úvere k ČSOB Kreditnej Karte, pozn.) a to tak, že:„ ...Výška mesačnej splátky
predstavuje 5% z vyčerpanej sumy úveru ku dňu vystavenia výpisu, minimálne vo výške 500,- Sk, t. j.

16,60 Eur; ak je čerpaná suma úveru ku dňu vystavenia výpisu nižšia ako 500,- Sk, t. j. 16,60 Eur, je
výška splátky zhodná s výškou čerpanej sumy. ...“

34. Ustanovenie § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy t. j. 18.3.2010 ustanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu a

taxatívne ustanovuje náležitosti zmluvy. Absencia niektorých náležitostí nespôsobuje neplatnosť zmluvy,
ak už bol poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať (§ 4 ods. 3 zákona). Zákon o
spotrebiteľských úveroch však výslovne v § 4 ods. 3 ustanovuje, že ak zmluva neobsahuje náležitosť
podľa § 4 ods. 2 písm. i), teda uvedenie výšky splátok, považuje sa predmetný úver za bezúročný a
bez poplatkov.

35. V danom prípade výška splátok nebola uvedená priamo v písomnej zmluve o poskytnutí úveru
k ČSOB Kreditnej karte, ale až Obchodných podmienkach. Medzi účastníkmi zmluvy tak k platnému
dojednaniu výšky splátok úveru nedošlo. V danom prípade úverová zmluva urobila svojou súčasťou
Podmienky pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty. Z ich formy a je zrejmé, že ich text bol

vopredpripravenýveriteľompreneurčitýpočetbudúcichspotrebiteľovaakbyajžalovanýakospotrebiteľ
mal možnosť oboznámiť sa s textom týchto Podmienok pred podpisom zmluvy, nesporne nemohol
ovplyvniť ich obsah, a to ani pokiaľ ide o dojednanie v čl. XIII ods. 7., upravujúce, že vzťahy zmluvou
a podmienkami neupravené sa spravujú Obchodnými podmienkami banky. Až ďalšie predložené
Obchodné podmienky pre ČSOB Kreditnú kartu potom vo svojom čl. 5 bod 5.1 upravujú otázku výšky

splátky. Tieto Obchodné podmienky majú rovnako charakter vopred pripraveného formulárového tlačiva,
ktorého obsah spotrebiteľ ovplyvniť nemohol. Ustanovenie bodu 5.1 Obchodných podmienok, preto s
poukazom na ustanovenie § 53 ods. 2 OZ nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné,
že žalovaný ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah tohto vopred veriteľom
navrhnutého a fixne formulovaného dojednania o výške splátky, mohol iba zmluvu ako celok odmietnuť,

alebo ju prijať spolu s Podmienkami a Obchodnými podmienkami. Navyše v danom konkrétnom prípade
ani nebolo žalobcom preukázané, že spotrebiteľ bol s predmetnými Podmienkami a Obchodnými
podmienkami vôbec oboznámený, resp. že boli k predmetnej zmluve pripojené.36. Podmienky pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty a Obchodné podmienky pre ČSOB
Kreditnú kartu sú pritom napísané veľmi malým a hustým písmom, dojednanie o výške mesačnej splátky
nie je žiadnym spôsobom zvýraznené a zaniká v rámci iných ustanovení. Obchodné podmienky sa

pritom mali stať neoddeliteľnou súčasťou zmluvy na základe netransparentnej inkorporačnej doložky
uvedenej na konci Podmienok pre vydanie a používanie ČSOB Kreditnej karty. O netransparentnú
inkorporačnú doložku ide pritom aj vtedy, ak je uvedená menším písmom ako zmluvné podmienky,
ktoré predstavujú podstatné zložky zmluvy, nakoľko spotrebiteľ sa môže domnievať, pričom stačí hrozba
tohto rizika, že menším písmom je písaný text, ktorý nemá veľký význam a tak existuje nezanedbateľné

nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podcení takúto časť textu. V súvislosti s uvedeným má súd
za to, že dojednanie o výške splátky nebolo súčasťou zmluvy, a preto ustanovenie o výške splátky
obsiahnuté v Obchodných podmienkach súd nemôže považovať za platné písomné dojednanie tejto
náležitosti, ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 258/2001 Z. z.

37. Funkcia všeobecných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je predovšetkým tá,

aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania, ktoré majú technický a vysvetľujúci
charakter. Nesmú však slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým
písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa podstatné a v zmysle
ust. § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. sa vyžaduje, aby boli dojednané v písomnej forme priamo v samotnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade pritom odvolací súd nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by veriteľovi bránila uviesť tento údaj pri uzatváraní zmluvy priamo v samotnej zmluve zo dňa
18.3.2010. Obdobne rozhodol aj Ústavný súd ČR ohľadom spôsobu uzatvárania dohody o zmluvnej
pokute, či rozhodcovskej doložke, pre ktorých uzavretie sa rovnako vyžaduje dodržanie písomnej
formy, keď vo svojom rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 3512/2011 zo dňa 11.11.2013 uviedol, že: „v rámci
spotrebiteľských zmlúv dojednanie zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, rovnako ako aj rozhodcovská

doložka, zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou
samotnej spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis.“

38. V uvedenom prípade teda úverová zmluva neobsahovala náležitosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.
i) zák. č. 258/2001 Z. z., ktorý nedostatok má v zmysle ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. účinného

v čase uzavretia zmluvy za následok, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
ktorý záver sám osebe potom postačuje na zamietnutie celej žaloby, keďže podľa preukázaného, istina
bola žalovaným žalobcovi už uhradená.

39. K odvolacej námietke žalobcu, že v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka je vylúčené, aby

sa zmluvné strany dohodli na bezúročnom poskytnutí úveru, preto súd nemôže negovať základnú
charakteristiku zmluvy o úvere, ktorou je povinnosť zaplatiť úrok, odvolací súd uvádza, že účelom
právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, ktorou je i zák. č. 258/2001 Z. z., je ochrana spotrebiteľa ako
slabšejstranyzmluvnéhovzťahu,pretozákonodarcakladiezvýšenénárokynaveriteľov,ktorésúpovinní
pri vstupe do zmluvných vzťahov so spotrebiteľmi dodržiavať. Nedodržanie zákonom stanovených

povinností - tu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je potom sankcionované jednoznačnou
právnou úpravou priamo v zákone (§ 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom k 18.3.2010), nejde
teda o svojvôľu súdu, ako nesprávne konštatuje odvolateľ.

40. Je nesporné, že citované ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch má za účel ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi priamo v zmluve
poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže rozhodnúť, či
zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne
informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu
pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených

s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ
bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 4 citovaného
zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie,
ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v

zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov
- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali a zároveň
dodržiavali písomnú formu zmluvy. Aj v prípade revolvingového úveru musí mať dlžník od začiatku
informáciu, aké sú podmienky splácania poskytovaného úveru, teda aj aká je výška jednotlivých splátok.Uvedené nemožno nahradiť uvedením výšky splátky vo formulárových Obchodných podmienkach so
spotrebiteľom osobitne nedojednaných. Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel
tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený.

41.Pretožeprvoinštančnýsúdvdanomprípadeaninekonštatovalčoilenčiastočnúneplatnosťuzavretej
úverovej zmluvy zo dňa 18.3.2010, neobstojí argumentácia odvolateľa závermi v náleze I. ÚS 625/03,
podľa ktorého je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý
neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.

42. Pokiaľ odvolateľ poukázal na opačné rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch, ktoré bližšie
neoznačil, ani ich k odvolaniu nepripojil, odvolaciemu súdu nie sú známe, ich obsah a závery nepozná,
a preto sa ani nemohol osobitne s tvrdenou opačnou argumentáciou zaoberať a vysporiadať.

43. V danom prípade odvolací súd ani nezistil, že by došlo k selektívne a spätnej aplikácii právnych

noriem na ochranu spotrebiteľa, a preto ani tento odvolací argument neobstojí.

44. S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie uplatnenej
žalobcom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane závislého a vecne správneho
výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vo výrokoch vecne správny s použitím § 387 ods.

1 CSP potvrdil.

45. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací

súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

46. Z obsahu spisu však vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny,

nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu
mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

47.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu

jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné
ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris).

48. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovanej rozhodol

podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej
normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne
nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť
priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom
najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov

konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

49. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z

9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli,
je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak,
že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

50. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

51. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).