Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/137/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108209126
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:5108209126.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: U.. F. F., narodený XX.XX.XXXX, bytom A. P. T.
XX, XXX XX N., zastúpený advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, so sídlom Horný Val 24, 010
07 Žilina, proti odporcom: 1/ Okresný súd Žilina, so sídlom Žilina, Hviezdoslavova č. 20, 2/ Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, 3/ Slovenská republika - Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, 4/ Krajské riaditeľstvo Policajného

zboru Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, ul. 9. mája č. 1, o ochranu osobnosti, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 28. apríla 2011, č. k. 3C/10/2009-317,
vspojenísdopĺňacímrozsudkomzdňa26.mája2011,č.k.3C/10/2009-326,vsenátejednohlasne,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v záhlaví označeným rozsudkom rozhodol negatívne o uplatnenom nároku navrhovateľa,

ktorým žiadal uložil odporcom zaplatiť mu solidárne náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,82 eur
(200.000 Sk) na tom skutkovom základe, že polícia disponovala jeho pracovnými diármi z rokov 1997
a 1998 z obdobia výkonu funkcie sudcu na Okresnom súde Žilina a tieto boli podrobené skúmaniu ich
obsahu, vyhodnocovania ich obsahu a boli porovnávacím materiálom prípadnej grafologickej expertízy.
PredmetnépracovnédiáresiodkladalvždykoncomrokadoskrinevkanceláriivbudoveOkresnéhosúdu
Žilina.Privypratávaníkancelárievzávereroka2005vsúvislostisukončením pôsobeniavofunkciisudcu

na Okresnom súde Žilina zistil, že medzi odloženými pracovnými diármi chýbajú pracovné diáre z rokov
1997,1998,čoboloprenehovtomčasenevysvetliteľné. Spôsob,akýbolonakladanésjehopracovnými
diármi sa objasnilo až v priebehu konania v inej jeho občianskoprávnej veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava III. pod sp. zn. 15Ct/55/2003. Zistil, že originály jeho pracovných diárov z rokov 1997, 1998
sa nachádzajú ako dôkazy v spise Prezídia policajného zboru Č. p.: PPZ-00143-9/KFP-VOTČ-2000.
On nebol nikdy vyzvaný na vydanie vecí dôležitých pre trestné konanie podľa Trestného poriadku

alebo zák. č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Pracovné diáre mu neboli odňaté a nikdy
nebola v priestoroch jeho kancelárie a v budove Okresného súdu Žilina vykonaná domová prehliadka
na základe príkazu sudcu. Z písomných podaní policajných orgánov nevyplýva, akým spôsobom získali
jeho pracovné diáre z rokov 1997, 1998 príslušné policajné zložky. Z jeho poznatkov vyplýva, že jeho
kancelária v budove Okresného súdu Žilina bola prehľadaná bez príkazu sudcu na domovú prehliadku
a v jeho neprítomnosti. Počas prehliadky boli odcudzené jeho pracovné diáre z rokov 1997, 1998. S

pracovnýmidiármisadisponovaloviacako6rokov. Existujedôvodnépodozrenie,žeprehliadkuvykonali
a pracovné diáre odcudzili zatiaľ bližšie neidentifikovaní policajti. Druhou možnosťou, ktorú naznačuje
obsah sprievodného listu z 24.01.2001 je, že kanceláriu prehľadali a pracovné diáre odcudzili osoby
pôsobiace na Okresnom súde Žilina alebo na Krajskom súde v Žiline. Prehliadka kancelárie sudcu
bez príkazu na domovú prehliadku je neoprávneným zásahom do jeho súkromia. Zásah do práva na
nerušené súkromie, ako jedného z ľudských práv, môže byť vykonaný len v súlade so zákonom, musí

sledovať legitímny cieľ a musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Zo sprievodného listu z
24.01.2001 vyplýva, že polícia disponovala aj fotokópiami jeho personálneho spisu v počte 156 strán.Fotokópia personálneho spisu bola podľa tohto sprievodného listu poskytnutá Krajským súdom v Žiline.
Ide zrejme o nesprávnu formuláciu, pretože osobný spis sudcu vedie jeho osobný úrad v súlade s
§ 25 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z „Dodatku analýzy“ znova vyplýva, že

jeho osobný spis bol po nezákonnom vyhotovení jeho fotokópií, podrobený skúmaniu zamestnancami
polície. Uvedené skutočnosti zistil už v roku 2007 v priebehu konania na Okresnom súde Bratislava III.
vo veci vedenej pod sp. zn. 15Ct/55/2003. Manipulácia s jeho osobným spisom je v hrubom rozpore
s ust. § 25 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje spôsob manipulácie s
osobným spisom a každý iný spôsob, ktorý nie je dovolený zákonom, je v rozpore s ústavným princípom

legality podľa Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nezákonná manipulácia s jeho osobným
spisom je neoprávneným zásahom do jeho súkromia a neoprávneným zhromažďovaním jeho osobných
údajov.

Odporcovia v 1. - 4. rade navrhli návrh navrhovateľa zamietnuť. Odporca v 1. rade sa bránil nedostatkom
pasívnej vecnej legitimácie. Ak boli pracovné pomôcky (diáre) navrhovateľovi odcudzené bez príkazu

predsedu súdu, konanie zamestnancov, či sudcov ho nezaväzuje. Podľa jeho názoru, pracovné diáre
je potrebné zaradiť pod osobitné kancelárske pomôcky podľa § 52 zák. č. 385/2000 Z. z., ktoré nie sú
majetkom navrhovateľa.

Identické, z hľadiska posudzovania charakteru pracovných diárov, bolo aj stanovisko odporcov v 2. až

4. rade.

Namietali aj skutkové tvrdenia navrhovateľa o tom, že manipuláciou jeho osobným spisom bolo
zasiahnuté do jeho práva na ochranu osobnosti. Uviedli, že postúpenie, či predloženie osobného
spisu sudcu osobným úradom iného súdu alebo ústredného orgánu štátnej správy, nie je podmienené

súhlasom sudcu.

Odporcovia v 2. a 3. rade uplatnili ako procesnú obranu námietku premlčania uplatneného nároku
navrhovateľa.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uplatnený nárok navrhovateľa nie je
opodstatnený, pretože navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že zamestnanci odporcu v 1.
rade by odcudzili diáre navrhovateľa, prípadne zaslali osobný spis navrhovateľa na pokyn predsedu
súdu polícii, teda sa nepodarilo preukázať zásah odporcu v 1. rade do osobnostnej sféry navrhovateľa.
Identicky okresný súd posudzoval aj zodpovednosť odporcu v 2. rade, teda, že nepodarilo sa

preukázať priamy zásah zamestnancov do navrhovateľovej osobnostnej sféry. Odporca v 2. rade uplatnil
námietku premlčania uplatneného nároku navrhovateľa, preto okresný súd posudzoval opodstatnenosť
jej uplatnenia a dospel k záveru, že táto procesná obrana odporcu v 2. rade je uplatnená oprávnene.
Navrhovateľ zakladal svoj nárok na tej skutočnosti, že došlo k zásahu do jeho súkromia tým spôsobom,
že doposiaľ nezistené osoby mali odniesť z jeho kancelárie pracovné diáre z rokov 1997, 1998 a tiež

mali zaslať policajným orgánom kópiu navrhovateľovho osobného spisu. Písomnosť preukazujúca tieto
skutočnosti je datovaná 24.01.2001, teda písomnosti museli byť získané ešte pred týmto dátumom.
Vychádzajúc z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je všeobecná premlčacia
doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, keď jej začiatok plynutia
nezávisí od vedomostí subjektu o neoprávnenom zásahu, ale sa viaže na objektívnu právnu skutočnosť,

teda vykonanie neoprávneného zásahu, považoval okresný súd uplatnený nárok navrhovateľa na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za premlčaný. Za
začiatok plynutia premlčacej doby, podľa názoru okresného súdu, je potrebné považovať deň po vydaní
písomnosti z 24.01.2001, teda deň 25.01.2001, bez ohľadu na to, že navrhovateľ nevedel o svojom
práve. Od tohto dňa mohlo byť právo vykonané po prvý raz, pretože vznikla možnosť podať návrh

na základe porušenia osobnostného práva z doby pred 25.01.2001. Navrhovateľovi muselo byť známe
porušenie jeho osobnostného práva ešte pred koncom roka 2005, pretože z iných jeho súdnych sporov
je zrejmé, že mal vedomosť o tom, že periodické médiá použili údaje z ním uvedených písomností
ešte v priebehu rokov 2001 a 2002. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania v tejto veci až v roku
2008, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Okresný súd zamietol návrh proti odporcovi v 3.

rade - Slovenskej republike, a to preto, lebo Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaná.
Slovenská republika má štátne orgány, ktoré za ňu konajú v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi. Tieto orgány Slovenskej republiky majú samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti; majú
svoju hmotnoprávnu a procesnoprávnu spôsobilosť. Tieto štátne orgány sú aj pasívne legitimované vprípade sporu. Okresný súd zamietol návrh proti odporcovi v 4. rade z identických dôvodov ako proti
odporcovi v 1. rade, teda že sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať, že by zamestnanci odporcu v
4. rade spôsobili zásah do jeho súkromia odcudzením jeho diárov. Svoje rozhodnutie o náhrade trov

konania odôvodnil okresný súd ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešným odporcom v 2. a 4. rade
priznal náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorých výšku podrobne špecifikoval. Odporcovi v 3.
rade nepriznal náhradu trov, keďže mu v konaní žiadne nevznikli.

V dopĺňacom rozsudku vydanom podľa § 166 O.s.p., okresný súd doplnil výrok rozsudku o náhrade trov

konania tak, že úspešnému odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní
žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku navrhovateľ podal včas odvolanie prostredníctvom svojej zástupkyne. Navrhol
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Deklaroval, že proti rozsudku
okresného súdu uplatňuje odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením

§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

Podľa jeho názoru, okresný súd zamietol návrh proti odporcom v 1. a 4. rade krátkym konštatovaním,
podľa ktorého sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať zásah do jeho súkromia zamestnancami
odporcov. Zamietnutie návrhu proti odporcovi v 2. rade je odôvodnené „chabým poukazom“ na

premlčanie nároku navrhovateľa, keď vychádza zo skutkových okolností, ktoré nemajú základ v
dokazovaní. Proti odporcovi v 3. rade je návrh zamietnutý pre nedostatok pasívnej legitimácie. Uviedol
ďalej, že rozhodnutie o trovách konania je „zmesou čísel“, z ktorých sa čitateľ nedozvie ani to, v
akej výške a kedy boli uplatnené trovy konania. Podľa jeho názoru, rozsudok napadnutý odvolaním v
časti jeho odôvodnenia trpí vadou, ktorá je v podstate porušením základného práva účastníka súdneho

konania na spravodlivý proces, ktoré právo priznáva čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva napr. (Ruiz Toirija c/a Španielsko z 09.12.1994 séria A, č. 303-A) a ústavného súdu SR (napr.
Nález sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12.05.2004) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky

na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukazné a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i
ústavne konformným výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s tam
uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,
resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a

napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
tieto zistenia vyvodené. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Záver súdu prvého stupňa o tom, že

sa nepodarilo preukázať zásah do osobnostnej sféry žalobcu pracovníkmi Okresného súdu Žilina je
absurdný. Je nepochybne preukázaným faktom, že pracovné diáre žalobcu uložené v jeho kancelárii
na pracovisku sa bez vecných a právnych dôvodov, bez toho, aby ich žalobca vydal alebo mu boli
odňaté, nachádzali v dispozícii pracovníkov polície, ktorí to potvrdili tým, že ich žalobcovi vrátili. Je
nepochybné, že polícia bez vecného a právneho dôvodu disponovala s kópiou jeho osobného spisu.

Nie sú žiadne pochybnosti o tom, že pracovné diáre a osobný spis boli umiestnené v príslušných
kanceláriách nachádzajúcich sa v budove Okresného súdu Žilina. Okresný súd mal v tomto prípade
pozitívny záväzok vyplývajúci z čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorým bolo vytvorenie podmienok, aby nedošlo prístupu k spisu, obsahujúceho osobné údaje tretím
osobám. Okresný súd nesie objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do jeho súkromia bez

ohľadu na to, ktorý pracovník konal so zlým úmyslom. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
ESĽP) už mnohokrát konštatoval, že „súkromný život“ je široký pojem nevhodný na vyčerpávajúcu
definíciu (napr. Peck c. Spojené kráľovstvo z 28. januára 2003), vo vzťahu k predmetnému pojmu
vyhlásil: „Bolo by príliš obmedzujúce ohraničiť pojem na vnútorný kruh, v ktorom jednotlivec môžežiť svoj osobný život podľa vlastného výberu a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet mimo tohto kruhu.
Rešpektovanie súkromného života musí tiež zahŕňať určitý stupeň práva vytvoriť a rozvíjať vzťahy s
ostatnými ľudskými bytosťami. Navyše sa zdá, že niet dôvodu na princíp, prečo toto chápanie pojmu

súkromný život by sa malo prijať na vylúčenie činnosti odbornej alebo obchodnej povahy, keďže počas
svojho pracovného života má väčšina ľudí významnú, ak nie najväčšiu možnosť rozvíjať vzťahy s
okolitým svetom. Osobitne, v prípade osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, jeho práca v tomto
kontexte môže tvoriť súčasť jeho života do takej miery, že sa stáva nemožným vedieť, v akom postavení
v danom momente koná.“ (Niemietz c. Nemecko z 16. decembra 1992). Rozšírenie aplikovateľnosti

práva na súkromie v zmysle čl. 8 dohovoru aj na profesionálne aktivity a obchodnú činnosť potvrdili
aj ďalšie rozhodnutia ESĽP, napr. vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecka zo 6.
septembra 1978, kde ESĽP konštatoval, že aktivita profesionálnej povahy môže spadať pod pojem
„súkromný život“ a „korešpondencia“. Nemôže byť sporné, že Okresný súd Žilina sprístupnil osobný
spis a údaje z jeho profesionálneho života bez zákonného dôvodu a neoprávnene tak zasiahol do jeho
súkromia. Úvahy o začiatku plynutia premlčacej doby sú absurdné, pretože on nemal informácie o

odcudzení pracovných diárov a zneužití osobného spisu v období, ktoré súd popisuje v napadnutom
rozsudku. Dôvody zamietnutia návrhu proti odporcovi v 2. rade sú úplne zmätočné Na jednej strane
súd prvého stupňa tvrdí, že sa mu nepodarilo preukázať priamy zásah pracovníkov odporcu v 2. rade
do jeho osobnostnej sféry, ale zároveň tvrdí, že jeho nárok je premlčaný, a preto ho zamietol. V
napadnutom rozsudku absentuje akákoľvek právna argumentácia odôvodňujúca záver o premlčaní

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá skutočnosť ho robí nepreskúmateľným. Rozhodnutie
súdu je svojvoľné, neudržateľné, ústavne nekonformné, pretože sa odchyľuje od znenia príslušných
ustanovenízákonatak,žezásadnepopieraichvýznamaúčel. Boloprijaté vzrejmomomylekonajúceho
súdu, ktorý poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie popiera účel predmetu
ochrany osobných práv ústavne nekonformným spôsobom. Popiera primárny význam osobnostných

práv v rozpore s ust. § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Osobnostné právo je konštruované ako
jednotné právo v monistickej podobe (slovenská práva úprava, teórie i prax neprijala tzv. „pluralitné
poňatie“), ktoré sa ďalej člení na jednotlivé osobnostné ráva, ktoré sa vzťahujú na jednotlivé hodnoty
tvoriace fyzickú a psychomorálnu integritu osobnosti. Právna ochrana človeka, ľudskej osobnosti a
rodiny ako i úprava osobnostného stavu ľudí a právnických osôb patrí medzi piliere všeobecného

súkromné práva (práva občianskeho). Pri väčšom zúžení týchto pilierov zostávajú v zásade len dva
z nich chápané v ich širšom ponímaní, ľudská osobnosť a vlastníctvo. Výslovne treba odkázať a
porovnať na § 1, v ktorého zmysle Občiansky zákonník prispieva k naplňovaniu občianskych práv a
slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva. Úvodné ustanovenie Občianskeho
zákonníka je konformné s právom ústavným i s medzinárodným ľudskoprávnym poriadkom. Ľudská

osobnosť systematicky i jazykovo predbieha vlastníctvo. Z toho vyplýva celý rad právnych dôsledkov.
Občianske právo je v subjektívnom i v objektívnom právnom zmysle právom osobný, zahrňujúcim i
právo osobnostné ako „najosobnejšie“ právo zo všetkých osobnostných práv (ius personalissimum)
a majetkovým. Prvky tejto dvojakej povahy občianskeho práva nemožno zmiešavať ani zamieňať,
pretože majú podstatný význam pre právnu povahu jednotlivých nárokov, pre premlčanie práva, pre jeho

postupiteľnosť či spôsobilosť prechodu. Deliacim rozlišovacím kritériom medzi právami osobnostnými
a právami majetkovými je predmet ochrany. Rozhodujúcim je teda druh a povaha hodnoty, ktorá je
právom chráneným predmetom, s ktorým je spojený i určitý záujem osobný či majetkový. Hlavné
chránené hodnoty sú v zásade dve: a) ľudská osobnosť, z ktorej vyplýva, že právo na jej ochranu je
právom povahy osobnej, čo platí aj o nárokoch, ktorými je toto právo vybavené. To sa týka aj osobných

zásahov, ktoré z osobného práva vyplývajú. Ak by to malo byť inak, musel by štát uzákoniť výnimku
z dôvodu hodného zreteľa, ktorý by bol zároveň ospravedlniteľný. b) vlastníctvo, z ktorého vyplýva,
že právo na jeho ochranu je právom povahy majetkovej, čo platí aj o nárokoch vyplývajúcich z tohto
práva. Právnym dôsledkom je, že majetkové právo je postupiteľné, prechádza na právnych nástupcov
a je premlčateľné s výnimkou práva vlastníckeho, ktoré vďaka svojej kategorickej povahe premlčateľné

nie je na základe legálnej výnimky z inak všeobecnej premlčateľnosti všetkých majetkových práv.
Náhrada nemajetkovej ujmy je právny prostriedok nápravy pri neoprávnenom zásahu do osobnostných
práv fyzickej osoby, a preto nemôže byť osobným právom majetkovej povahy, ako to tvrdí odporca,
ktorý za jedno považuje osobnostné právo (ius personalissimum) so všeobecným osobným právom
(ius in personam resp. ius in re). Túto rovnosť rozdielnych práv považuje žalobca za omyl súdu.

Stotožnenie materiálnej hodnoty súkromnej povahy s majetkom fyzických osôb odmietol Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 59/97 z 15.10.1997. Ak ústavný súd odmietol stotožnenie
materiálnych hodnôt súkromnej povahy a majetkom fyzických osôb je nepredstaviteľné, aby bolo
ústavné konformné stotožnenie a zmiešanie materiálnych hodnôt súkromnej povahy s majetkomfyzickej osoby, ako to spravil konajúci súd. Plynutie času patrí medzi najvýznamnejšie objektívne
právne skutočnosti uplatňujúce sa v občianskom práve. Z tohto hľadiska je potrebné aspoň stručne
sa zmieniť o uplatnení inštitútov premlčania a preklúzie pri porušení, resp. ohrození osobnostného

práva. Zodpovednostné nároky vyplývajúce z osobnostného práva sa nepremlčujú (§ 100 ods. 2 OZ).
V občianskom práve sa zásadne premlčujú všetky majetkové práva. Z tohto zásadného vymedzenia
predmetu premlčania podľa platného OZ sa na základe argumentu a contario podáva, že premlčaniu
v oblasti vzťahov upravených OZ nepodliehajú jednotlivé osobnostné hodnoty vytvárajúce v syntéze
fyzickej a psychomorálnej sféry osobnostné právo. Rovnaká argumentácia dôvodov odvolania použitá

vo vzťahu k žalovanému v 1. rade sa vzťahuje aj na odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku vo vzťahu k
žalovaným v 3. a 4. rade. Polícia nemá žiadne zákonné právo získavať dôkazy nezákonným spôsobom
a zhromažďovať informácie o žalobcovi bez zákonného dôvodu, pretože takto neoprávnene zasahuje
do žalobcovho práva na súkromie priznané čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky. Pre absenciu riadneho
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania je tento výrok nepreskúmateľný, a
preto túto časť odvolania nie je možné ani podrobne odôvodniť.

Odporcovia v 1. až v 4. rade využili svoju zákonnú možnosť vyjadriť sa k odvolaniu navrhovateľa.

Odporca v 1. rade navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že sa
pridržiava svojich doterajších vyjadrení.

Odporcovia v 2. a 3. rade navrhli rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Podľa ich
názoru, sú tvrdenia navrhovateľa uvádzané v odvolaní, všeobecné a sú len vyústením skutočnosti,
že v predmetnej veci navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno a podaným odvolaním sa cez
všeobecné tvrdenia snaží o dosiahnutie úspechu v predmetnej právnej veci.

Odporca v 4. rade vo svojom písomnom stanovisku k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že navrhovateľ
v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Poukázal na to, že navrhovateľ „klamlivo“ vyhlasuje, že polícia
získala nezákonným spôsobom dôkazy a zhromažďovala informácie o navrhovateľovi. Odporca v 4.

rade viedol proti navrhovateľovi jeden vyšetrovací spis ČVS: KUV-63/OVER-2000, v ktorom sa žiadny
„dôkaz“, označený navrhovateľom nenachádza. Stále zastáva názor, že navrhovateľ nie je vlastníkom
pracovných pomôcok - pracovných diárov, ktoré mu boli pridelené Okresným súdom Žilina, a preto mu
ani nemohli byť „odcudzené“.

Krajskýsúdpreskúmalvecvintenciáchustanovenia§212ods.1O.s.p.,vmedziachpodanéhoodvolania
a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p.
zrušiť a podľa odseku 2 tohto ustanovenia vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. O odvolaní
navrhovateľa rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v
zmysle ktorého pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody proti rozsudku
okresného súdu boli uplatnené oprávnene.

Ustanovenie § 205 ods. 2 O.s.p. určuje taxatívne dôvody, ktoré možno uplatniť proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu, ktorým rozhodol vo veci samej.

Navrhovateľ deklaroval vo svojom odvolaní, že uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a)
v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ktorý v prejednávanej veci, podľa jeho názoru,
spočíva v nedostatočnom odôvodnení negatívneho rozhodnutia okresného súdu.

Tento navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod, je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak postupom
súdu sa účastníkovi konania znemožní realizácia procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť o
znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom

uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Odňatím možnosti konať pred
súdom je nielen procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť svoje práva.Ustanovenie § 157 O.s.p. určuje obsahové náležitosti rozsudku. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia.

Štruktúra odôvodnenia rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. priamo súvisí so základným právom na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje uvedené ustanovenie, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutí súdom tvorí v

tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 6/0, z 13.
marca 2003).

V prejednávanej veci, podľa názoru odvolacieho súdu, obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu

nezodpovedá kritériám podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., pretože jasne a úplne neuvádza, na
základe akých úvah pri hodnotení dôkazov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal svoje skutkové
tvrdenia o tom, že by mu boli odporcovia prostredníctvom svojich zamestnancov zasiahli do jeho práv na
ochranu osobnosti - odcudzením diárov z jeho kancelárie. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie
je tiež jasné, z časti, v ktorej okresný súd uvádza dôvody neoprávnene uplatnenej námietky premlčania

nároku navrhovateľa - že totiž „navrhovateľovi porušenie jeho osobnostného práva muselo byť známe
ešte pred koncom roka 2005, pretože z iných súdnych sporov navrhovateľa je zrejmé, že navrhovateľ
mal vedomosť, že periodické médiá použili údaje z ním uvedených písomností (pracovné diáre, osobný
spis navrhovateľa) ešte v priebehu rokov 2001 a 2002. Uvedený, zjavne nejasný záver okresného súdu
pri posudzovaní námietky premlčania uplatneného nároku navrhovateľa, ktorú uplatnili odporcovia v 2.

a 3. rade, má za následok, že rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný aj v otázke posudzovania
námietky premlčania, začiatku plynutia premlčacej doby.

Je potrebné totiž uviesť, že okresný súd posudzoval námietku premlčania uplatneného nároku
navrhovateľa na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka

na základe dvoch právne významných skutočností - listu z 24.01.2001, č. p. PPZ - 00143-9/KFP-
UOTČ-2000, ktorým navrhovateľ preukazoval, že z jeho kancelárie boli odcudzené písomnosti a na
základe toho, že z bližšie neidentifikovaných súdnych sporov je zrejmé, že navrhovateľ mal vedomosť,
že periodiká použili údaje z jeho pracovných diárov a osobného spisu ešte v priebehu rokov 2001-2002.

Vzhľadom na uvedené, v dôsledku nedostatku dôvodov bolo postupom súdu porušené právo
navrhovateľa na spravodlivý proces, teda mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), čo je samo osebe dôvodom na zrušenie veci.

Premlčanie nároku na občianskoprávnu sankciu za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, spočívajúci v relutárnej náhrade za nemajetkovú ujmu,
sa posudzuje podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka; na základe všeobecnej trojročnej
premlčacej doby.

Odvolací súd sa neidentifikoval v právnym názorom navrhovateľa v odvolaní, že uvedený nárok

nepodlieha premlčaniu.

Právna prax a rozhodnutia slovenských súdov (rovnako aj českých súdov pri rovnakej právnej
úprave), dospela k právnemu záveru, že premlčaniu a preklúzii nepodliehajú právo na upustenie od
neoprávnených zásahov, právo na odstránenie následkov neoprávneného zásahu a právo na morálne

zadosťučinenie. Právo na zadosťučinenie v peniazoch, ktoré sa svojou satisfakčnou funkciou peňazí
približuje reparačnej funkcii práva na náhradu škody, však premlčaniu podliehajú, a to vo všeobecnej
trojročnej dobe. Tak tomu je aj v prípade nespochybniteľného premlčania práva na bolestné a práva
na sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka, ktoré majú tiež satisfakčný
charakter.

Vychádzajúc z legitímneho očakávania účastníka konania, aby o jeho veci súd rozhodol identicky, ako v
analogickom prípade, čo je princípom demokratického štátu, nie je dôvod, aby v prejednávanej veci bola
otázka premlčania uplatneného nároku posudzovaná inak, než je uvedené vyššie, že totiž uplatnenýnárok navrhovateľa sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka.

Podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle uvedenej úpravy mohlo byť právo vykonané po prvý raz vtedy, ak ho bolo možné s úspechom
uplatniť na súde - actio nata, a to bez ohľadu na to, či oprávnený o svojom práve vedel.

To znamená, že za deň začatia plynutia všeobecnej premlčacej doby je potrebné považovať deň, keď
z objektívneho hľadiska bolo možné uplatniť úspešne nárok na súde.

Úspešne by mohol ktokoľvek uplatniť nárok na súde vtedy, ak by oprávnený mal dostatok informácií
pre úspešné vykonanie svojho práva.

Oprávnený musí mať predovšetkým informáciu o tom, kto je tým subjektom, proti ktorému môže vykonať
svoje právo podaním návrhu na súd, a to posudzované objektívne, teda aj sám o tomto nevedel, každý
iný by takýto nárok mohol uplatniť.

V prejednávanej veci, podľa názoru odvolacieho súdu, ide o špecifickú situáciu, keď navrhovateľovi boli
odcudzené pracovné diáre z jeho kancelárie, vyhotovená a odoslaná kópia osobného spisu pre účely
trestného konania, o čom navrhovateľ nebol informovaný, preto ani on, ale ani objektívne posudzované,
žiadny iný nemohol úspešne uplatniť svoj nárok na ochranu osobnosti proti neoprávneným zásahom.
Korešpondencia medzi odporcami - list z 24.01.2001, na základe ktorého okresný súd, posudzoval

začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby, nie je takou právne významnou skutočnosťou podľa
názoru odvolacieho súdu, na základe ktorej možno usudzovať, že v danom prípade bolo možné,
objektívne posudzované, úspešne uplatniť nárok na súde.

Začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné v prejednávanej veci posudzovať od toho dňa, keď sa

navrhovateľ prvýkrát dozvedel o tom, že mu boli odcudzené diáre pre účely trestného konania a ktorým
subjektom, resp. v súčinnosti ktorých subjektov. To bude prípadne aj odo dňa, ako mu túto skutočnosť
oznámilniektorýzodporcov(napr. procesnýmrozhodnutím apodobne),prípadne,akosámnavrhovateľ
tvrdí v návrhu, že sa to dozvedel v rámci konania pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
15Ct/55/2003. Je potrebné exaktne zistiť, kedy sa o uvedených skutočnostiach v označenom konaní

dozvedel.

Pokiaľ okresný súd považoval námietku premlčania uplatneného nároku za oprávnenú aj z toho dôvodu,
že navrhovateľ vedie iné súdne spory, z ktorých je zrejmé, že mal vedomosť, že periodické médiá použili
údaje z jeho diárov a osobného spisu, tento jeho záver, vzhľadom na jeho nejasnosť a neurčitosť nebolo

možné preskúmať a zistiť, či je v súlade so zákonom, teda, že z poznatkov z iných spisov možno
usudzovať, že navrhovateľ o zásahu odporcov mal vedomosť.

Vzhľadom na uvedené, okresný súd nesprávne posudzoval otázku premlčania nároku navrhovateľa
podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, preto aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods.

2 písm. f) O.s.p., spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení námietky premlčania nároku, uplatnil
navrhovateľ opodstatnene.

Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné dodať, že obsahom práva na ochranu osobnosti je
najmä právo na život a zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy

osobnej povahy.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej
povahy, sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. To neplatí - súhlas nie je potrebný, podľa

odseku 2, 3 citovaného ustanovenia v prípade existencie zákonných licencií.

Podľa názoru odvolacieho súdu, pracovné diáre sú síce poskytované sudcom ako pracovná pomôcka,
to však neznamená, že po ich odovzdaní sudcovi (zamestnancovi), je ich možné použiť bez ich súhlasuv prípade neexistencie zákonnej licencie podľa odseku 2 citovaného ustanovenia (napr. na úradné
účely na základe zákona). Pracovný diár síce slúži ako pracovná pomôcka, zvykne však obsahovať
aj rýdzo osobné záznamy sudcu (zamestnanca), preto aj tieto pracovné pomôcky podliehajú právnej

ochrane podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako predmety, obsahujúce údaje (prejavy) osobnej
povahy. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd sa nepovažuje za akceptovateľný názor, že pracovný
diár sudcu nemožno považovať za predmet, ktorý obsahuje prejavy chránené právom na ochranu
osobnosti. Predmetom ochrany práva na ochranu osobnosti môžu byť totiž aj prejavy osobnosti na
iných predmetoch, ktoré nemusia byť ani vlastníctvom takejto osoby.

Úlohou okresného súdu bude v priebehu ďalšieho konania postupovať podľa vysloveného záväzného
právneho názoru (§ 226 O.s.p.), zabezpečiť potrebné podklady na posúdenie námietky premlčania
uplatneného nároku navrhovateľa. V prípade, ak zistí, že námietka premlčania nebola uplatnená
opodstatnene, posúdi zákonné predpoklady na zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv navrhovateľa a v prípade žiadanej relutárnej satisfakcie posúdi jej opodstatnenosť z hľadiska

predpokladov podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil
v súlade s kritériami v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .