Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/330/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711204093
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2711204093.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu
JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: CASH COLLECTORS SK s. r.
o., Bratislava, Mlynské Nivy 48, IČO: 44 703 015, zastúpenej: HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska
kancelária, Bratislava - mestská časť Staré mesto, Žižkova 7803/9, IČO: 36 856 584, proti žalovanému:
K. W., nar. X.. C. XXXX, bytom S. XX, o 13.353,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti

rozsudku Okresného súdu Skalica z 8. decembra 2014 č. k. 3C/98/2011-137 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Skalica z 20. apríla 2016 č. k. 3C/98/2011-191 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie úroku z úveru
vo výške 5,88% ročne zo sumy 9.069,85 eur od 18. júna 2011 do zaplatenia p o t v r d z u j ea v
zostávajúcej zamietajúcej časti vo veci samej, v časti náhrady trov konania a dopĺňací rozsudok súdu
prvej inštancie r u š í a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu

3.522,97 eur, úrok vo výške 2.249,19 eur, úrok z omeškania 185,89 eur, úrok z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 3.522,97 eur od 27. marca 2011 do zaplatenia, s tým, že žalovanému bolo
povolené splácať dlh mesačnými splátkami vo výške 150 eur, splatné do 20. dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok zročnosť celého plnenia. V zostávajúcej časti bola žaloba zamietnutá. Žalovanému nebola
priznaná náhrada trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2,

3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 497, § 502 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 2 písm. e/ ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
do 30. novembra 2009), § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
neskorších predpisov, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Vecne zdôvodnil úverovou zmluvou uzavretou medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (ČSOB a.s.) a
žalovaným dňa 23. apríla 2007 č. 051975, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý bezúčelový úver

vo výške 28.698,14 eur, s dohodnutou úrokovou sadzbou 6,43% ročne, RPMN vo výške 6,83%, pričom
žalovaný sa zaviazal dlh splácať mesačnými splátkami vo výške 180,06 eur, vždy do 17. dňa v mesiaci.
Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy vyplýval z ustanovenia § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, napriek základnej právnej úprave zmluvy
o úvere v ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov). Vychádzajúc z
dohodnutej výšky úveru, bola vylúčená aplikácia ZoSÚ na predmetnú vec. Zmluva bola na predtlačenom

formuláriopakovaneuzatváranásveľkýmpočtomzákazníkovažalovanýakospotrebiteľnemalmožnosť
jej obsah ovplyvniť (mohol zmluvu o úvere prijať alebo zmluvu neuzavrieť). Súd prvej inštancie preto
skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré zákon sankcionuje absolútnouneplatnosťou. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvné dojednanie
v čl. IV. bod 3 písm. a/ Obchodných podmienok, tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, podľa ktorej mohla
banka požadovať do doby vyrovnania záväzku dlžníka úrok z omeškania, pokiaľ dlžník nesplní zmluvnú

povinnosť zabezpečiť na účte dostatok finančných prostriedkov, a to vo výške stanovenej v sadzobníku
banky a z čiastky, ktorá je po lehote splatnosti, bod 6 článku IV., kedy má banka po odstúpení od
zmluvy právo na úrok z omeškania vo výške dvojnásobku naposledy dohodnutého úroku z úveru a
to z celej dlžnej čiastky do dňa jej zaplatenia, úrok z omeškania z dlžnej čiastky má banka právo
požadovať počnúc prvým dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na dobrovoľnú úhradu dlžnej

čiastky uvedenej v písomnosti, ktorou banka od zmluvy odstúpi a tiež článok V. bod 1 kedy sa poplatky
za poskytovanie služieb banky, úroky z omeškania a príslušné zmluvné pokuty účtujú dlžníkovi podľa
sadzobníka banky, ak nie je v zmluve alebo v týchto obchodných podmienkach stanovené inak. Všetky
tieto podmienky dávajú možnosť banke účtovať spotrebiteľovi úroky z omeškania v sadzbe vyššej, než
určovali predpisy občianskoprávne, teda ustanovenie § 517 ods. 2 O. z. a vykonávací predpis, ktorý bolo
výhodnejšie použiť pre spotrebiteľa. Zákonný úrok z omeškania nedosahoval výšku 15% ročne podľa

sadzobníkov, v ktorých je výška úroku z omeškania v rozpore so zákonom. Za dohodnutú ju nemožno
považovať, pretože bola jednostranne určená iba dodávateľom v sadzobníku. Zmluvné strany si nemôžu
dohodnúťvyššíúrokzomeškania,akopripúšťazákon,zmluvnápodmienkajetakneplatnou,spotrebiteľa
nezaväzujúcou. Sankcia za omeškanie a záväzok zaplatiť úroky z omeškania neboli v zmluve presne
špecifikovanéadodávateľovivznikalpriestorpreúčtovanieúrokovzomeškaniazakýchkoľvekzáväzkov,

teda aj zmluvných úrokov, ako i poplatkov, čo dodávateľ aj urobil. Na podporu svojej argumentácie súd
prvej inštancie označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn.
6Obdo 4/94 (podľa záverov ktorého nie je možné požadovať úroky z omeškania z príslušenstva, ktoré
nie je súčasťou pohľadávky). Podľa ustanovenia § 121 ods. 3 O. z. sú príslušenstvom pohľadávky úroky
a úroky z omeškania a zákon žiadne poplatky za príslušenstvo neoznačuje. Veriteľ preto po zosplatnení

úveru úročí úrokom z omeškania celú dlžnú sumu úveru, pozostávajúcu okrem istiny aj z úrokov úveru a
poplatkov, ktorý postup nie je zákonný. Zmluvná podmienka je neprijateľnou podmienkou, ak stanovuje
poradie na úhradu najprv poplatkov. Na uvedenú podmienku nadväzuje ďalšia neprijateľná podmienka
v čl. VI. bod 35, kedy poplatky súvisiace so správou a používaním karty sú uvedené v cenníku, ktorý
obsahuje výšku úhrady poistného zaplateného bankou podľa poistnej zmluvy, pričom ide o podmienku

neurčitú (nie je jasné aké poplatky má spotrebiteľ platiť). Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou,
na ktorú sa však nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, pretože predmetom zmluvy bol úver
presahujúci hodnotu 20.000 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
úrok vo výške 6,43% (platný do 17. mája 2010). Následne bola sadzba výšky úroku znížená na

5,88% ročne. Z dôvodu porušenia zmluvných podmienok žalovaným, neplnením svojich záväzkov
splácať dohodnuté splátky úveru, došlo k zosplatneniu úveru dňom 19. júla 2010. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalovaný nemôže dlhovať žalobkyni 9.069,85 eur ako istinu, keďže k nesplatenej istine
pravidelne pripisoval úroky a poplatky, z ktorých počítal úrok z omeškania a nesprávne započítaval došlé
platby najprv na úroky, poplatky, úroky z omeškania a na istinu. Odo dňa čerpania úveru do vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru žalovaný zaplatil finančné prostriedky v celkovej výške 25.173,17 eur.
Žalovanému bola preto uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni nesplatenú časť istiny vo výške 3.522,97
eur (predstavujúcu rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami a splatenými prostriedkami).
Žalobkyňa si uplatnila úrok vo výške 2.249,19 eur a tiež úroky s ich výškou bližšie neurčenou, ktoré
boli súčasťou kapitalizovanej istiny. Žalobkyni patril úrok do doby, kedy sa stal celý dlh splatným a na

základe výpočtu súd prvej inštancie priznal žalobkyni uplatňovaný úrok v celkovej výške 2.249,19 eur.
Z dôvodu, že žalobkyňa presne nešpecifikovala, koľko zo žalovanej istiny žiada priznať na úroku, úrok
žalobkyni nebol priznaný. Súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni ani uplatňovaný úrok z úveru vo výške
5,88% ročne od 18. júna 2011 do zaplatenia zo sumy 9.069,85 eur. Z ustanovenia § 502 a § 503
ObZ vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby

poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Žalobkyni
boli priznané úroky za úver len do splatnosti úveru, keďže po uvedenej dobe prichádzajú do úvahy
úroky z omeškania. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni zmluvný úrok len do splatnosti úveru
(uplatnený pevnou sumou). Ustanovenia O. z. neumožňovali priznať úrok z omeškania, ktorý prislúchal
žalobkyni priamo zo zákona, platiť úrok z omeškania z dohodnutých úrokov (nie je možné požadovať

príslušenstvo z príslušenstva). Zmluvné úroky a poplatky sa nestávajú súčasťou istiny a preto sa ďalej
neúročia. Žalobkyni bol preto priznaný úrok z omeškania vo výške 185,89 eur, vypočítaný ako 9% ročný
úrok z priznanej výšky istiny 3.522,97 eur od 16. novembra 2010, t. j. odo dňa nasledujúceho po doručení
oznámenia o začatí výkonu záložného práva žalovanému, v ktorom bolo oznámené žalovanému, žek zosplatneniu úveru došlo 19. júla 2010, pričom úroky boli priznané do dňa podania žaloby 17. júna
2011. Nasledujúcim dňom 18. júna 2011 bol priznaný žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9% ročne
z priznanej výšky istiny do zaplatenia. Výška úroku z omeškania bola určená v súlade s vykonávacím

predpisom a vo výške prevyšujúcej zákonnú sadzbu úroku z omeškania bola žaloba zamietnutá (úroky
z omeškania neboli priznané z úrokov a poplatkov). V súlade s ustanovením § 160 ods. 1 O. s. p.
(Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016),
súd prvej inštancie povolil žalovanému zaplatenie dlhu mesačnými splátkami vo výške 150 eur, pod
následkom straty výhody splátok (s prihliadnutím na skutočnosť, že dlh bude splatený do 36 mesiacov).

Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p.,
podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Žalovaný bol úspešný v rozsahu 73,62%
a žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 26,38%, v dôsledku čoho vznikol nárok na náhradu trov konania
žalovanémuvrozsahu47,24%.Zdôvodu,žežalovanýsináhradutrovkonanianeuplatnilazospisuvznik
trov žalovaného nevyplýval, súd náhradu trov konania žalovanému nepriznal. V dopĺňacom rozsudku

súd prvej inštancie určil, že v obchodných podmienkach ČSOB, a.s. pre poskytovanie hypotekárnych a
ďalších úverov patriacich k zmluve o poskytnutí úveru č. 051975 uzavretej so žalovaným 23. apríla 2007,
v článku 4 bod 3, banka môže požadovať, do doby vyrovnania záväzku dlžníka, úrok z omeškania, pokiaľ
dlžník nesplní zmluvnú povinnosť zabezpečiť na bežnom účte, z ktorého je podľa zmluvy splácaný úver
a príslušenstvo, dostatok finančných prostriedkov na vykonanie akýchkoľvek úhrad, a to vo výške a) pri

splátkach istiny úveru po lehote splatnosti nad dohodnutú úrokovú sadzbu navyše úrok z omeškania
vo výške stanovenej v sadzobníku banky a to z čiastky, ktorá je po lehote splatnosti, je podmienkou
neprijateľnou a neplatnou, ako i článok 4 bod 6: banka odstupuje od zmluvy písomnosťou odosielanou
na korešpondenčnú adresu dlžníka s tým, že k zániku zmluvy dôjde dňom doručenia tejto písomnosti
dlžníkovi. V tomto prípade má banka právo c) na úrok z omeškania vo výške dvojnásobku naposledy

dohodnutého úroku z úveru, a to z celej dlžnej čiastky do dňa jej zaplatenia. Úrok z omeškania z dlžnej
čiastky má banka právo požadovať počínajúc prvým dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na
dobrovoľnú úhradu dlžnej čiastky uvedenej v písomnosti, ktorou banka od zmluvy odstúpi.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v zamietajúcej časti vo veci samej a v

časti náhrady trov konania, navrhujúc jeho zmenu uložením povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu
7.459,34 eur, zmluvný úrok 5,88% ročne zo sumy 9.069,85 eur od 18. júna 2011 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 5.546,88 eur od 18. júna 2011 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 2.313,33 eur od 18. júna 2011 do zaplatenia. Odvolanie odôvodnila
nesprávnym právnym posúdením veci, nesprávnymi skutkovými zisteniami na základe vykonaných

dôkazov, ako i nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou rozhodnutia. V zmysle článku 6 Zmluvy o úvere
sa zmluvné strany dohodli, že anuitnú splátku úveru, úhradu poplatkov, zmluvných pokút a úrokov
z omeškania, ako aj prípadných nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je banka oprávnená
vykonávať prednostne z bežného účtu dlžníka a to pred ostatnými platbami, s čím dlžník výslovne
súhlasí. Dlžník súhlasil s platením vyššie uvedených platieb a zaviazal sa, že bude prevádzať na

bežný účet dostatok finančných prostriedkov, postačujúcich na ich úhradu. Ak dlžník nesplní svoju
zmluvnú povinnosť zabezpečiť dostatok prostriedkov na účte, z ktorého vykonáva inkaso splátky úveru
a iným spôsobom splatnú časť úveru neuhradí, dostáva sa so záväzkom do omeškania. Na uvedenom
dojednaní nie je nič znevýhodňujúce a teda nepredstavuje neprijateľnú podmienku. Článok 6 bod 6 písm.
c/ stanovuje dohodnutú výšku úroku z omeškania ako dvojnásobok naposledy dohodnutého úroku z

úveru, ide o zákonom predpokladané uzavretie zmluvy, s poukazom na § 369 ObZ, podľa ktorého je
dlžník povinný platiť úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté,
je dlžník povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. V danom prípade boli
zmluvné úroky dohodnuté vo výške 12,86% ročne a v čase uzavretia zmluvy podľa § 369 ods. 1 ObZ
úrokyzomeškaniabolpovinnýdlžníkplatiťvovýškeurčenejvzmluve,inako10%vyššienežjezákladná

úrokovásadzbaNBS,uplatňovanápredprvýmkalendárnymdňomkalendárnehopolroka,vktoromdošlo
k omeškaniu. Až od 15. januára 2009 bolo ustanovenie § 369 ObZ doplnené o vetu, ak záväzok vznikol
zospotrebiteľskejzmluvyadlžníkomjespotrebiteľ,možnodohodnúťúrokyzomeškanianajviacdovýšky
ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Právna predchodkyňa žalobkyne si do 15. januára
2009 uplatnila u žalovaného úrok z omeškania vo výške 0,07 eur, ktorú žalovaný aj uhradil. Žalobkyňa

poukázala na absenciu racionálneho dôvodu pre neprijateľnosť podmienky článku 5 bod 1 Obchodných
podmienok, keďže s možnosťou určiť časť obsahu zmluvy s odkazom na obchodné podmienky počíta
zákon o bankách, ako aj ObZ, i ustanovenie § 53 ods. 13 O. z.. Úroky sú súčasťou celkového peňažného
záväzku dlžníka. Ak sa dlžník dostane do omeškania s ich plnením, je povinný platiť z týchto úrokov ajúroky z omeškania ako sankciu za porušenie povinnosti. Na podporu svojej argumentácie poukázala
žalobkyňa na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 143/1998. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 33Odo 47/2002 nesplatenie zmluvných úrokov v dohodnutej dobe oprávňuje veriteľa

vymáhať i úrok z omeškania, pretože nezaplatené zmluvné úroky sa stávajú dlhom a podľa § 517 O. z.
môže veriteľ požadovať popri plnení aj úrok z omeškania. Preto je možné požadovať úrok z omeškania
z nezaplatených zmluvných úrokov. Oba inštitúty je preto treba dôsledne rozlišovať. Úverová zmluva
neobsahuječlánok6bod35aobchodnépodmienkybankyaničlánok6neobsahujú.Žalobkyňapovažuje
sadzobník poplatkov za dostatočne prehľadný a určitý. Podľa špecifikácie pohľadávky si žalobkyňa

uplatňovala iba poplatok za poistenie v zmysle dohody o poistení pre prípad smrti alebo invalidity
následkom úrazu k hypotekárnym a ďalším úverom pre fyzické osoby, poplatok za vedenie úverového
účtu 2,32 eur a poplatok za upomienky 8,30 eur, resp. 28,21 eur. Poplatky v dôsledku čiastočného
späťvzatia žaloby však už neboli predmetom súdneho konania. Žalobkyňa na súdnom pojednávaní 19.
novembra 2014 výslovne uviedla, že istina úveru sa nekapitalizovala, teda nezvyšovala o úroky, poplatky
a podobne. Vyplýva to zo špecifikácie pohľadávky. Istina sa neustále znižovala až na sumu 9.069,85

eur. Preto záver súdu prvej inštancie, že žalovaný nemôže dlhovať na istine uvedenú sumu, nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Výpočet istiny súdu, ktorý od poskytnutých prostriedkov odpočítal všetky
prijaté platby žalovaného, je v rozpore s dohodou zmluvných strán o spôsobe splácania úveru, ako aj
s ustanovením § 503 ObZ. Podľa článku 2 Obchodných podmienok sa pod anuitnou splátkou úveru
rozumie pravidelná splátka úveru v rovnakej výške počas dohodnutej doby platnosti a pre dohodnutú

výšku úrokovej sadzby úveru, s prihliadnutím na celkovú výšku a dobu splatnosti úveru, obsahujúca
čiastku určenú pre vrátenie istiny úveru a čiastku pre zaplatenie úroku. Podľa § 503 ods. 2 ObZ sú v
deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Postup súdu prvej inštancie pri výpočte
istiny je vo svojej podstate neodôvodnený a arbitrárny (na podporu svojej argumentácie žalobkyňa
poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 243/07). K istine neboli pripočítavané žiadne

úroky ani úroky z omeškania, preto uvedený záver súdu je nesprávny. Výpočet súdom prvej inštancie
je extrémne zjednodušený a nepresný, ako i arbitrárny, a to z nasledujúcich dôvodov: súd započítaval
100% platieb na istinu úveru, súd vypočítava úroky na základe ročnej splatnosti, napriek tomu, že úroky
boli splatné mesačne, súd započítava úhrady k začiatku ním určeného roka, napriek skutočnosti, že
žalovaný uhrádzal splátky mesačne v priebehu celého roka. Záver súdu prvej inštancie, že žalobkyni

patril úrok do doby, kedy sa stal splatným celý dlh je taktiež nepreskúmateľný, pretože nie je možné
zistiť, aká výška úroku za uvedené obdobie žalobknyne náleží. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala
na nesprávnosť výpočtu zmluvných úrokov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie neprihliada na spôsob
výpočtu uplatneného nároku žalobkyňou. Výpočty vychádzali z predpokladu, že časť splátky sa použije
na úhradu istiny a časť na úhradu splatných úrokov. Žalobkyni bola priznaná výška zmluvného úroku

2.034,21 eur, hoci táto suma predpokladala čiastočné úhrady, započítané k splatným úrokom. Žalobný
petit pritom znie o zaplatenie 13.417,39 eur. Rozčlenenie žalovanej sumy na istinu, úroky, úroky z
omeškania a poplatky je špecifikovaná len pre väčšiu prehľadnosť. Ak súd prvej inštancie nesprávne
započítal všetky úhrady na istinu, čím ju znížil, mal adekvátne tomu navýšiť aj požadovanú časť úrokov,
ktoré v dôsledku toho boli neprimerane nízke. Žalobkyňa nesúhlasila s právnym záverom súdu prvej

inštancie, že zmluvný úrok jej prislúchal do doby splatnosti úveru. Žalovaný bol pritom povinný platiť
úrok do vrátenia požičaných finančných prostriedkov, čo vyplýva priamo zo zákona, ako aj z podstaty
úveru ako odplatného požičania peňazí. Poukázala na ustanovenie § 497 a § 502 ObZ. Dlžník je povinný
platiť zmluvný úrok od poskytnutia peňazí do ich reálneho vrátenia, pretože požičané prostriedky má
stále k dispozícii a má z nich majetkový prospech. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie zo súdnej praxe

55/1996, ako aj odborný komentár prof. JUDr. O. Ovečkovej, DrSc. k ObZ. Žalovaný by sa porušením
svojej povinnosti vrátiť finančné prostriedky do termínu stanoveného v zmluve dostal do výhodnejšej
pozície, akú mal pred porušením povinnosti. Zmluvný úrok funkciu sankcie za oneskorené splácanie
úveru nikdy neplnil. Pre žalovaného by bolo preto najvýhodnejšie úver ani nezačať splácať s tým, že sa
jeho úročenie zmení. Takýto postup je nesprávny a nespravodlivý. Žalobkyňa poukázala na legislatívny

vývoj v danej otázke, keď legislatívny návrh smeroval k pripojeniu vety k ustanoveniu § 53 ods. 9
O. z., o tom, že úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia
práva podľa § 565. Odplatné úroky mali patriť veriteľovi výhradne len do okamihu uplatnenia práva
na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky spotrebiteľovi. Novela O. z. však takúto legislatívnu
zmenu neobsahuje (teda ani obmedzenie povinnosti platiť úroky z poskytnutých prostriedkov na čas do

vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru). Do predloženia novely O. z. neexistovala a naďalej neexistuje
ustanovenie obmedzujúce možnosť požadovať od dlžníkov zmluvné úroky iba do konečnej splatnosti
úveru. Žalobkyňa má preto nárok na zmluvný úrok do zaplatenia. Súdom vypočítaný úrok z omeškania
185,89 eur je nesprávny, pretože neprihliada na omeškanie žalovaného pred vyhlásením mimoriadnejsplatnosti úveru, je vypočítaný zo súdom svojvoľnej určenej sumy 3.522,97 eur. Hoci spôsob a metodiku
výpočtu žalovaných súm žalobkyňa opísala v písomnom vyjadrení, súd prvej inštancie sa s ním nijakým
spôsobom argumentačne nevysporiadal.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa

tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré

začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

7. Odvolací súd správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou
zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy. Žalovaný uzatváral zmluvu ako fyzická

osoba,ktorápriuzatváranízmluvynekonalavrámcipredmetusvojejobchodnejaleboinejpodnikateľskej
činnosti. Právna predchodkyňa žalobkyne vystupovala v postavení dodávateľa, teda osoby, ktorá
pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej
podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 2, 3 O. z. v znení do 31. decembra 2007). Na uvedené nemá žiaden
vplyv skutočnosť, že zmluva o úvere je zmluvným typom upraveným v ObZ (Obchodný zákonník č.

513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov).

8.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia

spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak
by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne,
napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v

čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc
(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície, nachádzajúcej sa v ustanovení §
52 O. z. a ustanoveniach zákona na ochranu spotrebiteľa, vychádzať z rozšíreného výkladu definície
spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať akospotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany
spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže

žalobca ako spotrebiteľ sa domáhal svojho nároku voči žalovanej, ktorá bola dodávateľom.

9. Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z.
(účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným
nárokom voči nemu zo zmlúv uzavretých do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami

na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až definitívne novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1
O. z. predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).

10. V posudzovanej veci súd prvej inštancie priznal žalobkyni pevnou sumou uplatňovaný zmluvný úrok
z úveru vo výške 2.249,19 eur, prepočítaný súdom prvej inštancie do doby splatnosti celého dlhu. Úrok

z úveru zo sumy 9.069,85 eur vo výške 5,88% ročne od 18. júna 2011 do zaplatenia už žalobkyni
nepriznal, keďže sa vzťahoval za obdobie po splatnosti úveru, v ktorom období veriteľovi prislúcha právo
na sankčný úrok, a to úrok z omeškania za porušenie povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas.
Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožnil a právny záver súdu prvej inštancie o
potrebe zamietnutia úroku z úveru zo sumy 9.069,85 eur vo výške 5,88% ročne od 18. júna 2011 do

zaplatenia bol vecne správny.

11. Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu,
následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania (porov. uznesenie
NS SR sp. zn. 4Obo 143/98), pričom uvedeným názorom aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

12. Žalovaný bol povinný platiť zmluvný úrok do dohodnutej doby vrátenia požičaných peňazí. V prípade
zmeny pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, po zosplatnení úveru, dlžník sa dostáva
do omeškania s plnením dlhu a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania (porov. rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/108/2014). Povinnosť uhradiť úrok do jeho vrátenia sa vzťahuje na
časové obdobie od poskytnutia úveru do doby, pokiaľ veriteľ nevyvolá zmenu pôvodných podmienok,
za ktorých bol úver poskytnutý (napr. zosplatnením úveru, v dôsledku ktorého nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania). V prípade iného záveru by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú

nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
1Co/30/2012).

13. Veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva

na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenia obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným

mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, pričom veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo
sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa
popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k
zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli
zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 6Co/190/2014).

14. Odvolacia námietka žalobkyne o povinnosti dlžníka platiť zmluvný úrok od poskytnutia peňazí do
ich reálneho vrátenia preto nemohla obstáť. Je na veriteľovi, akým spôsobom reflektuje stav porušenia
zmluvných povinností dlžníka a v prípade zosplatnenia celého dlhu nesie veriteľ zodpovednosť

vyplývajúcuzozmenypôvodnýchpodmienok,zaktorýchbolúverposkytnutý,sčímsúspojenénásledky.
Je tiež na veriteľovi, akým spôsobom si zabezpečí splnenie dlhu. S protiprávnym stavom (porušením
zmluvných podmienok) sa spájajú sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením sumy. Preto
sa s ním nemôžu spájať odplatné plnenia, ktoré súvisia so stavom oprávneného držania peňažnýchprostriedkov dlžníkom podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy (odplatné nároky patria len v právne
súladnom stave, porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014).

15. Preto nebolo možné prijať argumentáciu žalobkyne o „výhodnejšom“ nesplácaní úveru dlžníkom.
Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky, poukaz žalobkyne na legislatívnu iniciatívu v danej oblasti bol bez právneho
významu.

16. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o
zaplatenie úroku z úveru zo sumy 9.069,85 eur vo výške 5,88% ročne od 18. júna 2011 do zaplatenia
ako vecne správne potvrdil.

17. Ďalšia časť zo žalovanej sumy 13.353,25 eur pozostávala z istiny úveru vo výše 9.069,85 eur, z
ktorej časť vo výške 3.522,97 eur bola žalobkyni napadnutým rozsudkom priznaná (spolu s úrokom z

omeškania) a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná. Priznanú časť istiny súd prvej
inštancie vypočítal ako rozdiel medzi poskytnutými finančnými prostriedkami žalovanému a splatenému
výškou peňažnej sumy na predmetný úver.

18. Hoci súd prvej inštancie konštatoval platnosť úverovej zmluvy, ktorou sa právna predchodkyňa

žalobkyne zaviazala poskytnúť žalovanému úver a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť, spolu s dohodnutým úrokom (posudzujúc obsah zmluvy ale i obchodné podmienky ČSOB
pre spotrebiteľské úvery), avšak vo vzťahu k spôsobu splácania úveru svoje rozhodnutie právne
neodôvodnil, a to poukazom na dohodu zmluvných strán o spôsobe splácania, alebo relevantným
ustanovením právnej normy. Odvolacia námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti záveru súdu prvej

inštancie, že žalovaný nemôže dlhovať žalobkyni 9.069,85 eur na istine, ktorý k nesplatenej istine
pravidelne pripisoval úroky a poplatky, z ktorých počítal úrok z omeškania a nesprávne započítaval došlé
platby, najskôr na úroky, poplatky, úroky z omeškania a na istinu, bola dôvodná.

19. Žalobkyňa v odvolaní zdôraznila, že istina úveru sa nekapitalizovala, teda nezvyšovala o úroky,

či poplatky. Dôvodne namietala výpočet priznanej istiny, ktorý nebol posúdený vzhľadom na dohodu
zmluvných strán o spôsobe splácania úveru (ktorú súd prvej inštancie neskúmal), ako ani s poukazom
na právne normy upravujúce priraďovanie plnení dlžníka v súvislosti s plnením peňažného dlhu podľa
O. z. (ObZ).

20. Súd prvej inštancie nevyhodnotil ako sa zmluvné strany dohodli na splácaní istiny úveru a úroku z
úveru, keďže pravidelná splátka úveru v dohodnutej výške, zahŕňala splácanie istiny, ale i úroku z úveru.
V kontexte uvedeného nebola skúmaná ani splatnosť splátok istiny a úroku z úveru, do splatnosti celého
dlhu (podľa tvrdenia žalobkyne v deň splatnosti každej splátky boli splatné aj úroky z úveru).

21. Uvedený spôsob plnenia dlhu sa vzťahoval na splácanie jednotlivých splátok úveru, do splatnosti
celého úveru (podľa konštatovania súdu prvej inštancie bol úver zosplatnený dňom 19. júla 2010). Od
uvedenej doby vznikla žalovanému povinnosť (pokiaľ nedošlo k uzavretiu dohody o splácaní dlhu v
splátkach) zaplatiť celý zostatok dlhu. Ak po splatnosti celého dlhu došlo k čiastočnému plneniu dlžníka,
ustanovením § 566 ods. 2 O. z. (s účinnosťou od 1. januára 2008) bol normovaný postup tak, že pri

čiastočnom plnení peňažného dlhu sa na plnenie dlžníka započítava najskôr na istinu a potom na úroky,
ak dlžník neurčí inak. Vychádzajúc z prednostnej aplikácie O. z. pred ustanoveniami ObZ, na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa prednostne použijú ustanovenia O. z., keďže všetky
režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej
zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010). Súd prvej inštancie mal preto skúmať žalovaným
zaplatené peňažné plnenie na predmetný úver (po splatnosti celého dlhu) podľa dohody zmluvných
strán a príslušného ustanovenia O. z. (s odôvodnením favorizácie relevantných ustanovení O. z. pred
ustanovenia ObZ).

22.Zdôvodu,žesúdprvejinštancieuvedenýmspôsobomnepostupoval(nezohľadňujúcdohodu,akoani
konkrétnu právnu normu upravujúcu spôsob priraďovania plnenia dlhu žalovaným), odvolacia námietka
žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti bola dôvodná.23.Rozhodnutiesúdu,ktorépostrádaargumentačnýzákladvovzťahukodôvodneniuspôsobusplácania
úveru, ktoré je primárnym predpokladom posúdenia výšky zostatku dlhu, nemožno požadovať za
preskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

24. Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný
zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ústavný zákon č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

(uverejneného oznámením FMZV č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z.) je aj právo účastníka na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť ako sa vysporiadal s
rozhodujúcimiazistenýmiskutočnosťamianaakomzákladeprijalprávnezávery.Pretoakjerozhodnutie
súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje náležité dôvody, prichádza do úvahy iba

zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (sp. zn. I.ÚS 226/03).

25. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie v zostávajúcej zamietajúcej časti vo výške 5.546,88 eur (predstavujúcej zostatok nepriznanej
istiny úveru (9.069,85 eur po odpočítaní priznanej sumy 3.522,97 eur), ako i úroku z omeškania 2.034,21

eur, z dôvodu, že úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo pohľadávky, predstavujúcej hlavný
záväzok, spolu 7.581,09 eur, ako i úroku z omeškania zo sumy 6.069,85 eur vo výške 9% ročne od
18. júna 2011 do zaplatenia a úroku z omeškania zo sumy 2.313,33 eur vo výške 9% ročne od 18.
júna 2011 do zaplatenia, ako príslušenstvo hlavného záväzku, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie v
zostávajúcej časti hlavného záväzku, tzv. istiny bolo zrušené. Zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie

sa vzťahovalo aj na určenie neprijateľných zmluvných podmienok dopĺňacím rozsudkom, ako závislého
výroku, týkajúceho sa práve úroku z omeškania

26. V súvislosti s posúdením nároku na zaplatenie úrokov z omeškania súd prvej inštancie správne
vychádzal z úpravy v O. z. a jeho vykonávacieho predpisu (Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým

sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.), ktoré majú prednosť pred právnou úpravou omeškania v
ObZ. Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21.
apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších
súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri

výkladenárodnéhopráva,vsúvislostiskonaním,vktoromsauplatňujeprávoprotispotrebiteľovi,ustálila
aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí,
pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej

formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom
(rozsudokKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.6Co/95/2010z27.januára2011).Novelizovanéustanovenie
§ 52 ods. 2 veta tretia O. z. aj normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami ObZ
(na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ).

27. Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom
a dlžníkom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného
zákonníkabezohľadunapovahuzmluvnýchstrán.Spotrebiteľskázmluvaniejesamostatnýmzmluvným
typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako
aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z., podľa

ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v
legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie
ustanovení O. z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej

republiky, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným
uplatnením O. z. (na prospech spotrebiteľa) na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom
zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.28. Vyššie uvedené závery sa vzťahujú aj na dohodu o výške úrokov z omeškania (obsiahnutú v
zmluve, vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v sadzobníku veriteľa), pretože dohodnutá
výška úroku z omeškania je limitovaná výškou úrokov z omeškania upravenou v O. z. (v spojení s jeho

vykonávacím predpisom). Preto ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ,
úroky z omeškania možno priznať najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Dohoda o úrokoch z omeškania presahujúca limitovanú výšku úrokov z omeškania je preto neplatná (§
39 O. z.). Nárok na zákonný úrok z omeškania upravuje ustanovenie § 517 ods. 2 O. z..

29. Určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky sa vzťahuje na porušenie zmluvnej rovnováhy zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, avšak v prípade absolútnej neplatnosti zmluvného dojednania (dohody
o výške úroku z omeškania) ak sa takáto dohoda (v prípade spotrebiteľského vzťahu) považuje ex offo
(zo zákona) za neplatnú, nie je daný postup na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako ani jej
vyhlásenie vo výroku súdneho rozhodnutia.

30. Podľa § 121 ods. 3 O. z. príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Vzhľadom k tomu, že podľa tvrdenia žalobkyne, sa istina
úveru nekapitalizovala, teda nezvyšovala o úroky, poplatky, prípadne iné plnenia, úroky z omeškania
prináležiaveriteľovivdôsledkuomeškaniashlavnýmzáväzkom(istinou).Niejemožnépožadovaťpotom
úroky z omeškania z príslušenstva, pretože nie je súčasťou pohľadávky. Po zosplatnení úveru sa dlžník

dostáva do omeškania s plnením pohľadávky, teda hlavného záväzku a právna úprava v ustanovení
§ 517 ods. 2 O. z. neupravuje omeškanie s plnením príslušenstva, v dôsledku čoho nemožno priznať
úroky z omeškania z príslušenstva.

31. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva,

nie však do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z
príslušenstva veriteľ nemá, pretože O. z. ani ObZ mu túto možnosť nepriznávajú, nezakotvujú majetkové
sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky (porov. rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 10Co/108/2014).

32. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude na základe vykonaného dokazovania, v intenciách záverov
odvolacieho súdu, posúdiť nárok žalobkyne na zaplatenie istiny a úroku z omeškania, či a k akej
dohode zmluvných strán o spôsobe splácania úveru došlo (t. j. o spôsobe splácania istiny, úroku, ich
splatnosti). Následne po splatnosti celého zostatku dlhu a vzniku povinnosti zaplatiť dlh jednorazovo,
posúdiť priradenie čiastočného plnenia dlhu podľa príslušných ustanovení O. z. a následne ustáliť výšku

zostatku dlžnej istiny úveru (uplatňovanej v zostávajúcej sume 5.546,88 eur, v dôsledku vyhovujúcej
časti rozsudku súdu prvej inštancie vo výške 3.522,97 eur).

33. Pri posudzovaní zodpovednosti dlžníka (žalovaného) za omeškanie s plnením dlhu bude dôvodné
vychádzať z preukázaného nároku na zaplatenie hlavného záväzku (jeho jednotlivých častí), dĺžky

trvania omeškania a výšky úrokov z omeškania, limitovanej úpravou v O. z. a Nariadení vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Uvedený postup sa vzťahuje aj na
zročný úrok z omeškania uplatňovaný vo výške 2.034,21 eur, ohľadom ktorej sumy a jej jednotlivých
častí nesie dôkazné bremeno žalobkyňa (výška pohľadávky, dĺžka trvania omeškania a výška úrokov z
omeškania). Takýmto spôsobom bude potrebné skúmať aj uplatňovaný úrok z omeškania do zaplatenia

z dvoch rozdielnych súm (dôkazné bremeno preukázania zodpovednosti dlžníka za omeškanie tu nesie
žalobkyňa ako veriteľ).

34. V prípade neplatnej dohody o úrokoch z omeškania, prevyšujúcich výšku úrokov ustanovenú podľa
predpisov občianskeho práva, bude daný dôvod na posúdenie platnosti takejto dohody, vzhľadom na

ustanovenia O. z., v dôsledku čoho primárne nevzniká dôvod na posúdenie uvedených zmluvných
dojednaní ako neprijateľných zmluvných podmienok.

35. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán konania.36. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy
a stranám konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby

riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr.
sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

37. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Vzhľadom k tomu,

že došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vznikol dôvod na zrušenie
i závislého výroku o náhrade trov konania, pričom zrušenie sa vzťahovalo aj na dopĺňací rozsudok,
ktorého predmetom bol taktiež závislý výrok od napadnutej časti rozsudku.

38. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.