Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/207/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715204100
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2715204100.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej vo veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T. W., nar. XX. J. XXXX, trvalo bytom
U. W. XXXX/X, P., o zaplatenie 4.479,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Skalica z 28. februára 2017 č. k. 7C/656/2015-125 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo zvyšku zamietajúcej žalobu a v časti
trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zastavil konanie v časti 3,03 eur; II. žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni na účet vedený v Prima banka Slovensko a.s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/
XXXX sumu 961,66 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2807,77 eur od 27.3.2015
do 30.3.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2502,42 eur od 1.4.2016 do
21.4.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2402,42 eur od 22.4.2016 do 1.6.2016,
s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2302,42 eur od 2.6.2016 do 23.6.2016, s úrokom z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2202,42 eur od 24.6.2016 do 20.7.2016, s úrokom z omeškania

vo výške 8 % ročne zo sumy 2052,42 eur od 21.7.2016 do 18.8.2016, s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 1952,42 eur od 19.8.2016 do 20.9.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne zo sumy 1852,42 eur od 21.9.2016 do 27.9.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo
sumy 1802,42 eur od 28.9.2016 do 21.10.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
1652,42 eur od 22.10.2016 do 2.11.2015, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1647,81
eur od 3.11.2016 do 28.11.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1547,81 eur od
29.11.2016 do 8.12.2016, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1057,21 eur od 9.12.2016

do 10.1.2017, s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 961,66 eur od 11.1.2017 do zaplatenia
a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; III. vo zvyšku žalobu zamietol a IV. priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania 60 %.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, účinného ku dňu 19.9.2012 (ďalej len „ZoSÚ“); § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53
ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 vety prvej a ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.

v znení účinnom k 19.9.2012); § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia O. z.; § 497 a nasl. Obch.z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov); § 144, § 145 ods. 2 CSP (Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z.) a § 3
ods. 3, § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase uzatvorenia zmluvy.Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 3.0.2015 domáhala uloženia žalovanému
povinnosti zaplatiť jej istinu 4.479,81 eur, úroky 251,28 eur, úroky z omeškania 4,61 eur, úrok 15,90 %
ročne z nezaplatenej istiny 4.479,81 eur od 27.3.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % ročne z istiny

4.479,81 eur a úrokov 251,28 eur od 27.3.2015 do zaplatenia, z titulu nesplatenia úveru poskytnutého
na základe úverovej zmluvy z 19.9.2012. Dňa 15.1.2016 zobrala žalobu späť v časti úroku z omeškania
vo výške 1,05 eur, v časti úroku vo výške 1,98 eur. Žalobkyňa uzavrela so žalovaným 19.9.2012 v
zmysle § 497 a nasl. Obch.z. úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytla žalovanému úver 5.000 eur.
Medzi účastníkmi zmluvy boli dohodnuté pravidelné mesačné splátky po 84,20 eur v počte 120 splátok.

Zmluvné strany si ďalej dohodli RPMN v sume 18,11 %, priemernú RPMN ku dňu podpisu zmluvy v
sume 19,59 %, ročnú úrokovú sadzbu 15,90 % do splatnosti, konečnú splatnosť: 20.9.2022. Z obsahu
zmluvy mal súd preukázané, že výška mesačnej splátky je špecifikovaná sumou 84,20 eur, čiže nie je
presne špecifikovaná v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ZoSÚ. Zmluvou sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť
žalovanému peňažné prostriedky do určitej výšky a tento sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť, zaplatiť celkovo 10.342,80 eur a splniť ostatné povinnosti podľa tejto zmluvy. Z obsahu výpisu

z účtu mal súd preukázané, že žalovanému bol reálne poskytnutý úver v sume 5.000 eur, žalovaný
sa dostal do omeškania so splácaním úveru, porušil zmluvné povinnosti a pohľadávku neuhradil. Ku
dňu podania žaloby predstavovala podľa žalobkyne pohľadávka nesplatenú istinu 4.479,81 eur, úroky
249,30 eur, úroky z omeškania 3,56 eur (po späťvzatí úroku z omeškania v sume 1,05 eur). Podľa
žalobkyne nesplatenú istinu úročí 15,90 % úrokom ročne omeškania s odkazom na § 369 ods. 1 Obch,z,,

nesplatené úroky 8% ročným úrokom z omeškania. Pre riadne nesplácanie úveru žalovaným došlo
26.3.2015 k predčasnému zosplatneniu úveru. Do tohto dátumu zaplatil žalovaný na istinu 520,19 eur.
Z vyjadrenia žalobkyne a aj ňou predložených listín mal súd preukázané, že do 20.11.2014 žalovaný
zaplatil celkovo 2.189,20 eur, z ktorej sumy použila na započítanie na úrok sumu 1669,01 eur, na
istinu 520,19 eur. Presne výpočtom súdu preukázala, ako dospela k požadovanému (nesplatenému)

úroku 249,30 eur, k požadovaným (nezaplateným) úrokom z omeškania 3,56 eur. Zároveň súdu doložila
„Amortizačnú tabuľku“. Žalovaný nepoprel uzatvorenie zmluvy so žalobkyňou, potvrdil, že nesplácal
úver riadne, ale od 1.6.2016 začal dlh splácať po rôznych sumách, čo súdu preukázal i výpismi z účtu.
Úver splácal tak, že jeho sestra mu vkladala na účet u žalobkyne sumy, ktoré sa obratom strhli na
úver. Uviedol, že zaplatí žalobkyni sumu, ktorú mu určí súd jednorázovo do 14 až 30 dní. Z vyjadrenia

žalobkyne mal súd preukázané, že žalovaný okrem zaplatenia sumy celkovo 2.189,20 eur do 20.11.2014
zaplatil po zosplatnení úveru ešte celkovo sumu 1.155,35 eur (dňa 30.3.2016 sumu 305,35 eur, sumu
100 eur v dňoch: 21.4.2016, 1.6.2016, 23.6.2016, 18.8.2016, 20.9.2016, sumu 150 eur dňa 20.7.2016,
sumu 50 eur dňa 27.9.2016 a dňa 21.10.2016 sumu 150 eur), záverom vyjadrenia uviedla vzhľadom
na vyššie uvedené, že eviduje u žalovaného doposiaľ nesplatenú istinu 3.324,46 eur. Žalovaný súdu

na druhom pojednávaní (28.2.2017) preukázal výpismi z jeho účtu, že aj po 21.10.2016 (posledná
platba evidovaná žalobkyňou v jej vyjadrení) pokračoval v splácaní úveru. Z výpisov z účtu súd zistil,
že žalobkyňa si z účtu žalovaného strhla ako „úverovú transakciu splátku úveru“ dňa 2.11.2016 sumu
4,61 eur, dňa 28.11.2016 sumu 100 eur, dňa 8.12.2016 sumu 490,60 eur, dňa 10.1.2017 sumu 95,55
eur, spolu 690,76 eur.

Žalobkyňa zobrala žalobu účinne v časti 3,03 eur späť pred prvým pojednávaním, súd prvej inaštancie
preto zastavil konanie v tejto časti. Predmetom konania (po späťvzatí v časti 3,03 eur) zostalo zaplatenie
istiny 4.479,81 eur, nezaplatených úrokov 249,30 eur, nezaplatených úrokov z omeškania 3,56 eur,
úrok 15,90 % ročne zo sumy 4.479,81 eur od 27.3.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % ročne
zo sumy 4.479,81 eur a z nezaplatenej sumy 249,30 eur od 27.3.2015 do zaplatenia, a to z titulu

nesplatenia úveru. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci súd vyvodil záver, že žaloba bola
podaná dôvodne len v časti. Na základe písomnej úverovej zmluvy žalobkyňa poskytla žalovanému
reálne úver 5.000 eur. Medzi účastníkmi zmluvy boli dohodnuté pravidelné mesačné splátky v sume
84,20 eur splatné vždy k 20. dňu v mesiaci, celková suma pôžičky na splatenie v sume 10.342,80 eur,
počet mesačných splátok 120, RPMN vo výške 18,11 %, ročná úroková sadzba 15,90 % do splatnosti.

Žalovaný nezaplatil splátky riadne a včas, dostal sa do omeškania, na istine nezaplatil (po čiastočnom
späťvzatí 3,03 eur) sumu 961,66 eur. Do dňa vyhlásenia rozsudku zaplatil jednak do zosplatnenia
úveru celkovo sumu 2.189,20 eur, v období od 30.3.2016 do 21.10.201 zaplatil celkovo 1155,35 eur
a od novembra 2016 do januára 2017 zaplatil ešte celkovo 690,76 eur. Žalobkyňa si uplatnila úrok z
omeškania ako aj úroky od 27.3.2015.

Z obsahu úverovej zmluvy súd ustálil, že v nej nebol v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ jasne a
určite vymedzený počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov. Bola uvedená len výška mesačnej
splátky. Takýmto postupom sa obchádzali jednotlivé ustanovenia ZoSÚ a to základné náležitosti zmluvy
stanovené v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku, počet a termínysplátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok
úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal
zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky,

na ktoré nemá právo. Pokiaľ pod poplatky nie je možné zahrnúť úrok a s ohľadom na to, že úroky sú
splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia a to aj predčasného,
je úplne vylúčené, aby suma celkových úrokov bola pojatá priamo do mesačnej splátky. Nakoľko v
zmluve nebola splnená základná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, podľa ktorých zmluva musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda rozčlenením jednotlivých

čiastok, nie len výšku splátok, je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11
ods. 1 ZoSÚ. Pokiaľ je jednou z podmienok platnosti úverovej zmluvy aj uvedenie presnej špecifikácie,
z čoho mesačná splátka pozostáva, je povinnosťou to v zmluve uviesť, hoc by mala zmluva i o dve či tri
strany naviac. Každý dlžník ako spotrebiteľ má právo mať vedomosť, aká suma zo splátky bude pripadať
na istinu, aká na úroky. Žalobkyňa síce k vyjadreniu doručila „Amortizačnú tabuľku“, ale táto nebola
doložená k žalobe a teda k úverovej zmluve. Z toho si súd ustálil, že predmetná tabuľka ani len nebola

súčasťou úverovej zmluvy. Súd preto ani na amortizačnú tabuľku neprihliadal. Súd odčítaním zaplatenej
sumy 4.035,31 eur a sumy 3,03 eur (pre späťvzatie) od reálne vyčerpanej celkovej sumy 5.000 eur zistil,
že žalovaný doposiaľ neuhradil istinu 961,66 eur. Nakoľko na úver je potrebné obligatórne prihliadať
ako na bezúročný a bez poplatkov, a žalovaný preukázateľne neuhradil z poskytnutého úveru sumu
961,66 eur, súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť práve túto sumu 961,66 eur spolu so zákonným

úrokom z omeškania 8 % ročne od 27.3.2015, kedy sa dostal žalovaný do omeškania po zosplatnení
celej pohľadávky a následne nakoľko došlo k čiastočným úhradám, tak súd priznal žalobkyni úrok z
omeškania osobitne za jednotlivé obdobia, do ktorých spadajú jednotlivé platby ako je to uvedené vo
výroku rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Ustanovenie § 53 O.z. vychádza z toho, že predovšetkým
spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na

jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou
ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Pokiaľ dodávateľ požaduje
od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu,
je neplatná. Po oboznámení sa z obsahom zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú
súčasťou zmluvy súd zistil, že sú na predtlačenom formulári. Súd v rámci výkladu (aplikácie) noriem

občianskehopráva,musívyhodnotiťmedzeaplikáciezásadyzmluvnejvoľnosti(§2ods.3O.z.)vosvetle
princípu proporcionality (čl. 1 Ústavy SR) a povinnosti súdu dbať na to, aby sa práva nezneužívali (§
2 O.s.p.). V týchto intenciách, a o to viac v prípadoch, keď je zmluvná voľnosť niektorého z účastníkov
zmluvného vzťahu (spotrebiteľa) obmedzená, keďže žiadnym spôsobom nemôže ovplyvňovať obsah
zmluvných dojednaní, musí zvážiť proporcionalitu každého jednotlivého zmluvného ustanovenia a

vyvodiť z neho primerané následky. Ani legitímne očakávanie žalobkyne nemôže byť prekážkou v
deklarovaní niektorého zo zmluvných dojednaní ako neplatného, a to najmä v prípadoch, keď tieto
ustanovenia sám v zmluve a zmluvných podmienkach formuloval. V komplexe vysloveného právneho
názoru súdu a s prihliadnutím k výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 O.z.) súd dospel k
záveru,žalobajepodanádôvodnelenvčastidoposiaľnesplatenejčastiúveru.Súdprisvojomrozhodnutí

vychádzal i zo Smernice rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, kde v čl. 3 ods. 2 sa nepovažuje podmienka za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ nebol preto schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Pokiaľ ide o úrok 15,90 % ročne z nesplatenej istiny, súd poukazuje
na uznesenie NS SR sp. zn. Obo 143/1998 a na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012,

v zmysle ktorých dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je logický, lebo
v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v
podobe úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch
medzi stranami. Pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný, t.j. dôjde k zosplatneniu

úveru, potom nastupuje po zosplatnení režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. A preto
súd musel aj v tejto časti žalobu zamietnuť.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 a § 263
ods. 1 CSP, vecne čiastočným úspechom žalovaného v konaní, z ktorého dôvodu mu priznal náhradu
trov konania vo výške 60 %.

2. Proti tomuto rozsudku iba v časti vo zvyšku zamietajúcej žalobu podala včas odvolanie žalobkyňa
s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v napadnutej časti. Dôvodila, že sa nestotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka, neobsahujevšetky náležitosti v zmysle ZoSÚ, a to najmä § 9 ods. 2 písm. k/, t. j. rozpis zvlášť istiny, príslušenstva,
úrokov z omeškania vo vzťahu ku každej splátke. V príslušnej časti považuje rozsudok súdu prvej
inštancie za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Dôvodila, že z ustanovenia 1.1 úverovej zmluvy vyplýva, že neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP a OP), a teda niektoré z náležitostí,
ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom
texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú v OP a VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a
úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 84,20 eur, termín

splatnosti 1. anuitnej splátky 22.10.2012, počet anuitných splátok 120 a periodicita a termín splatnosti
anuitnej splátky mesačne v 20. deň kalendárneho mesiaca. Zároveň bod 2.5.3 OP (účinné do 30.6.2016)
popisuje anuitné splácanie. Počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom
splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek
počascelejdobytrvaniazmluvyposkytnespotrebiteľovivýpiszúčtuvoformeamortizačnejtabuľky,ktorá
uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky

s uvedením amortizácie istiny a úrokov, vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského
úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok
a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje
už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom
formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuitná splátka zostáva počas celej doby

splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule
sa mení výška a pomer istiny a úroku, z čoho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší
podiel celej splátky bude tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina,
čiže každou ďalšou splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Pokiaľ by mal
samotný text zmluvy obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru,

znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti
a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto
údaje a povinnosť ich úhrady zrejmé už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte
zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým
aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet,

koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť od toho, koľkokrát
danú službu banky využije. Zároveň termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania,
ktoré sú súčasťou Sadzobníka a ktoré stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný. Prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke

nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Každopádne bod 2.5.5. OP (účinné do
30.6.2016) určuje poradie uspokojovania pohľadávky. V prospech argumentácie banky svedčí aj fakt,
že návrh novely ZoSÚ z októbra 2015 navrhoval žalobkyňou citované znenie doplniť o nový odsek
3: „Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v odseku 2 musia byť uvedené v zmluve
o spotrebiteľskom úvere, a nie v jej prílohách a ani vo všeobecných obchodných podmienkach.“ Z

pripravovanej novely teda vyplýva, že za súčasného právneho stavu, ZoSÚ od veriteľa nevyžaduje
zahrnúť všetky náležitosti uvedené v ods. 2 do samotného textu zmluvy a z dotknutého písm. l) taktiež
nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký podiel z jednotlivých splátok pripadá na
uhradenie istiny a úrokov. V súčasnosti túto funkciu plní amortizačná tabuľka, o ktorú môže spotrebiteľ
kedykoľvek veriteľa požiadať a tento je povinný ju spotrebiteľovi bezplatne poskytnúť. S poukazom na

vec C-42/15 bola názoru, že amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy o úvere. Považovala za
nepochybné, že OP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy obsahujú v bode 2.5.3 spôsob anuitného
splácania, ktorý je v tomto ustanovení vysvetlený a v bode 2.5.5 OP je uvedené poradie uspokojovania
pohľadávky. Žalovaný bol zrozumiteľne informovaný o svojich povinnostiach v bode 1.2 zmluvy, nebola
porušená žiadna zásada občianskoprávnych vzťahov. Poukázala na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 písm.

k/ ZoSÚ.
Súd nepriznal žalobkyni úrok 15,90% ročne z nesplatenej istiny, nakoľko podľa názoru súdu zmluvné
úroky patria žalobcovi len do splatnosti dlhu, po splatnosti je dlžník v omeškaní a je povinný zaplatiť
úroky z omeškania. Avšak žalobkyňa mala za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia
peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Citovala § 502 ods. 1

a § 503 ods. 3 Obch. z. a komentár Iura Edition a dôvodila, že z § 503 ods. 3 Obch. z. vyplýva, že
povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo
potvrdzujeajust.§16ods.1ZoSÚ,vzmyslektoréhoakspotrebiteľsplatíspotrebiteľskýúverúplnealebo
čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časovéobdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné
prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obch. z. priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok

od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho
zánikunestanovuje.Akbyboloúmyslomzákonodarcudobunárokuveriteľanadohodnutýúrokohraničiť,
nepochybne by tak učinil. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 z
31.1.2017, citovala § 497 Obch. z. a uviedla, že vychádzajúc z takéhoto ustanovenia obsahom záväzku
dlžníkaniejevrátiťlenposkytnutépeňažnéprostriedky,aleajúroky,ktorénemožnostotožňovaťsúrokmi

z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník
ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už
v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je
skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok
z úveru neovplyvňuje. Tiež citovala § 506 Obch. z. a pokiaľ ide o jeho aplikáciu, uviedla, že upravuje
špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je

dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace.
Totoodstúpenienespôsobujezánikzáväzkuextunc.Akotovyplývapriamozdikcieustanovenia,naďalej
trváprávoveriteľa,abydlžníkvrátildlžnúsumusúrokmi,tátopovinnosťodstúpenímodzmluvynezaniká.
Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho
právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie

si povinností dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je síce ochrana pred neprijateľnými
podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si
povinností dlžníka, teda odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obch. z. zmluva od počiatku nezanikla a
naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi
z úveru, čím nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že s jej tvrdeniami nesúhlasí, stotožnil sa s
rozhodnutím súdu prvej inštancie a preto si už splnil povinnosť, ktorú mu súd nariadil, keď dňa 22.3.2017
vložil na účet žalobkyne sumu 1.324,95 eur, o čom predložil kópiu dokladu.

4. Následne žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného potvrdila úhradu, ktorú dokladoval
žalovaný.

5. Žalovaný reagoval na jej vyjadrenie tak, že splnil povinnosť mu uloženú rozsudkom skôr ako tento
nadobudol právoplatnosť, stále sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne a nesúhlasí s ňou, preto žiadal

odvolací súd o potvrdenie rozsudku.

6. Žalobkyňa v ostatnom podaní uviedla, že žalovaný nepopiera svoj záväzok voči žalobkyni, žalobkyňa
jeho vyjadrenie považuje za bezpredmetné, nakoľko neuvádza žiadne konkrétne právne ani skutkové
tvrdenia spochybňujúce opodstatnenosť uloženej povinnosti splatiť dlh.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP),protirozsudkusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolaniepripúšťa(§355ods.1CSP),po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zvyškovo zamietajúcej žalobu treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecnesprávny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj
správne posúdil po právnej stránke.

8. Súd prvej inštancie predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi
žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto
zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o.i. i na právnom názore, podľa

ktorého je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanému na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom
stanovenej náležitosti takejto zmluvy, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a
iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ).
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona.
Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto
náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické
nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých

dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu
pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri
uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom

právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho
právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom
ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil

osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej
faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského
úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky
vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie,
ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do

takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre
dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.
Súdprvejinštancierozhodolpretosprávnepozistení,žezmluvaospotrebiteľskomúvereuzavretámedzi
stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/
ZoSÚ a z tohto dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.

Účelomnáležitostiustanovenejv§9ods.2písm.k/ZoSÚjeinformovaniespotrebiteľa,abyvedelrozlíšiť,
aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v
danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou
naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne. To nemožno
nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z

atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených
zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k
úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo
61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo
možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti

(istinu, úrok a iné poplatky), prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel) jej zmeny.
Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa,
keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané.
Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom
stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V

zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má
hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej
zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s
úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnomsplácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 O.z.. Na rozdiel od
tejto úpravy Obch.z. upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje
rozčlenenie splátky, tak o tom, aká časť sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov, poplatkov,

má spotrebiteľ vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže
jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v
dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť úroky
z úveru ako odmenu veriteľa, je treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o

spôsobe splácania istiny a úrokov nie je veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).
Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského právneho
poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má
zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú

splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.
ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia
splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,

že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernicevzásadevylúčený.Vnútroštátnesúdysúsícepovinnévykladaťnárodnéprávovosvetleznenia
a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže
nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).
Žalobkyňa hoci správne poukázala na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné

ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku
10 ods. 2 smernice, ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj
teleologický výklad preto neumožňuje prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje,
čo splátka úveru zahŕňa (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).
Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa

Občianskeho zákonníka (podľa poznámky 18- § 52 - § 60 O.z.) musí obsahovať tieto náležitosti: výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia.
Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov)zmluvaospotrebiteľskomúvereokremvšeobecnýchnáležitostímusíobsahovaťvýšku,počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu

smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo
transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l/ bolo v
rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania
vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky,
aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na

zaplatenie istiny a v akej výške na úroky a ostatné poplatky).
Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
Kláre Biróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním,
že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže zákonodarca
postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice, následne (po označenom rozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č. 279/2017
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia
o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu ustanovenia §
9 ods. 2 písm. i/ (pôvodne k/, potom l/) zákona ZoSÚ, s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy
k tomuto novelizovanému zneniu zákona, vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad
rámec podmienok stanovených smernicou.
Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy zákonom

ZSÚ, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu
(č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky
poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej

správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)
je daná potreba legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.
Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a po
uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na
zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2 §
566 O.z.. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie dlhu (pri čiastočnom
plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky, pričom takéto poradie
môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).
Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou

náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a
ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ
svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a neurčoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na
splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch.z.).
Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky

mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom (aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám neurčoval, aká časť

sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov), teda poznanie pravidiel, podľa
ktorých veriteľ postupuje (uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu
rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov
o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité

právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné
preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho
vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec smernice).
Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam.
Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania

veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe
zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri
konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. ZoSÚ
stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt, pričom
pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve.

Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že
tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú, rovnako tak predpokladá informovanie
spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl. 19 ods. 2, čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II., 2
porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru, vzhľadom
na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľa o nákladovosti úveru, so
zámerom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej zmluvy.

Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah (§ 9
ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahuje na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať rozpis
každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade ak sa
poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje naplnenie
aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ (súhrnný prehľad, ktorý

obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov).
Uvedenéustanovenie§9ods.2písm.m/,akoajustanovenie§9ods.3,5ZoSÚ,satýkajú(ne)existencie
dohody o amortizácii, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej
splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska
zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky takejto zmeny.
Argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy, pri naplnení požiadavky

rozčlenenia splátok, nebol náležitý, keďže v prípade zmeny pomeru rozčlenenia splátky postačovalo
vyjadrenie mechanizmu zmeny, v súvislosti s jednotlivými časovými obdobiami, v priebehu splácania
úveru.
Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru,
keď považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

10. K odvolacej námietke žalobkyne, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných
prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení, odvolací súd uvádza nasledovné:
Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne
sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania (porov. uznesenie NS SR

sp. zn. 4Obo 143/98), pričom uvedeným názorom aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 476/2012 nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
Žalovaný bol povinný platiť zmluvný úrok do dohodnutej doby vrátenia požičaných peňazí. V prípade
zmeny pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, po zosplatnení úveru, dlžník sa dostáva
do omeškania s plnením dlhu a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania (porov. rozhodnutie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/108/2014).
Povinnosť uhradiť úrok do jeho vrátenia sa vzťahuje na časové obdobie od poskytnutia úveru do
doby, pokiaľ veriteľ nevyvolá zmenu pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý (napr.
zosplatnením úveru, v dôsledku ktorého nastupuje režim platenia úrokov z omeškania). V prípade
iného záveru by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe

úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi
účastníkmi (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/30/2012).
Veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenia obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo

vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby finančných prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, pričom veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval

úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého
by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby
k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli
zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/190/2014).

Odvolacia námietka žalobkyne o povinnosti dlžníka platiť zmluvný úrok od poskytnutia peňazí do ich
reálneho vrátenia preto nemohla obstáť. Je na veriteľovi, akým spôsobom reflektuje stav porušenia
zmluvných povinností dlžníka a v prípade zosplatnenia celého dlhu nesie veriteľ zodpovednosť
vyplývajúcuzozmenypôvodnýchpodmienok,zaktorýchbolúverposkytnutý,sčímsúspojenénásledky.
Je tiež na veriteľovi, akým spôsobom si zabezpečí splnenie dlhu. S protiprávnym stavom (porušením

zmluvných podmienok) sa spájajú sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením sumy. Preto
sa s ním nemôžu spájať odplatné plnenia, ktoré súvisia so stavom oprávneného držania peňažných
prostriedkov dlžníkom podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy (odplatné nároky patria len v právne
súladnom stave, porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014).11. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zvyškovo zamietajúcej žalobu a v časti náhrady trov prvoinštančného konania (odvolacími námietkami

nespochybnenej) ako vo výroku vecne správny potvrdil.

12. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
S prihliadnutím na výsledok odvolacieho konania, v ktorom bol plne úspešný žalovaný, vzniklo
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni. Odvolací súd mu však náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko podľa obsahu spisu mu v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli a je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť
priamo tak, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

13. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)