Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. december 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3018200206
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3018200206.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov

JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša PhD., v právnej veci žalobcu: C. Q., bytom Q., M.. P.
XXXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Adelou Valockou, advokátkou, so sídlom Bratislava, Radvanská
1, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná
63, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 11. mája 2018 č.
100935344/2018, č. 100935170/2018 a č. 100935041/2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žaloby z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného zo dňa 11.05.2018, ktorými bol žalobcovi
vyrubený rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2013, 2014, 2015.

2. Žalobca napadol rozhodnutia žalovaného včas podanými správnymi žalobami, ktoré boli pôvodne
vedené na tunajšom súde pod spisovými značkami 13S/30/2018, 11S/70/2018, 11S/71/2018. Vzhľadom
na to, že správne žaloby sa týkali rozhodnutí žalovaného v obdobnej právnej veci len za iné zdaňovacie
obdobia, došlo k ich spojeniu uznesením č. k. 13S/30/2018-33 zo dňa 20.07.2018, pričom veci sú teraz

vedené pod spisovou značkou 13S/30/2018.

3. V podaných správnych žalobách žalobca uviedol, že sa s napadnutými rozhodnutiami správnych
orgánov nestotožňuje, a to v časti zisteného rozdielu týkajúceho sa príjmu z prenájmu nehnuteľností
vzťahujúceho sa k vyrubenej dani na základe neuznaných daňových výdavkov súvisiacich s jeho
príjmom spojeného s prenájmom nehnuteľností. V tejto časti považoval rozhodnutia za nesprávne,
vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia.

4. Konkrétne uviedol, že rozhodovanie správcu dane vychádza z nesprávneho skutkového a právneho
záveru, že došlo k porušeniu ustanovenia § 2 písm. i), § 6 ods. 3, 11 a ods.13 zák. č. 595/2003 Z.
z. o dani z príjmov v znení platnom v roku 2015 (ďalej len zákon). Poukázal na to, že správca dane
dospel k záveru, že si ako daňový subjekt mal neoprávnene uplatniť výdavky spojené s prenájmom
nehnuteľností. Zdôraznil, že išlo o výdavky, ktoré predstavujú prijaté zálohové platby súvisiace s
prenájmom nehnuteľností, ktoré sa dotýkali výlučne zúčtovaných služieb poskytovaných s prenájmom

nehnuteľností, to najmä od dodávateľov energií. V priebehu daňovej kontroly správcovi dane preukázal
príjem týchto prijatých zálohových platieb ku každému konkrétnemu bytu jednotlivo a zároveň k takto
prijatým platbám presne špecifikoval ich výdavok - platbu dodávateľom týchto zúčtovaných služieb.
Správca dane počas kontroly túto skutočnosť nespochybnil. Mal za to, že bolo preukázané, že akodaňový subjekt platbu prijal a zároveň ju dodávateľovi zaplatil - vydal. Teda ku každému takémuto
príjmu bol uvedený konkrétny výdavok. Z odôvodnenia rozhodnutia však vyplýva, že takýto výdavok
je správca dane ochotný akceptovať len za splnenia podmienky vedenia evidencie podľa § 6 ods. 11

zák. č. 595/2003 Z. z.. Takýto právny záver však podľa žalobcu nie je v súlade s ustanovením § 6
ods. 11 zákona, ktorý podmienku vedenia evidencie neurčuje. Žalobca mal za to, že je zrejmé, že
v tomto ustanovení je daná daňovému subjektu možnosť a nie povinnosť viesť evidenciu. Súčasne
dospel k záveru, že napriek zneniu ustanoveniu § 2 písm. i) zák. č. 595/2003 Z. z. nie je možné vylúčiť
preukázateľný výdavok daňového subjektu.

5. Na podporu svojich tvrdení poukázal na Nález Ústavného súdu SR č. I ÚS 241/2007, z ktorého
môžu štátne daňové orgány konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. V prípade pochybností sú
povinné postupovať miernejšie. Ak vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej
veci povinný uprednostniť ústavne súladný výklad. Ani záujem štátu na príjmoch štátneho rozpočtu
nemôže byť nadriadený dodržiavaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Žalobca

zdôraznil, že v jeho veci bola jednoznačným spôsobom preukázaná príčinná súvislosti medzi prijatými
zálohovými platbami a ich úhradou v rovnakej výške dodávateľovi energií a služieb, pričom ide o priamy
výdavok na strane daňového subjektu. Neuznanie týchto platieb ako daňového výdavku, je v rozpore so
samotným princípom vyberania daní, kedy na strane štátu dochádza k obohacovaniu a takýto výber daní
predstavuje neprimeraný zásah do práv daňového subjektu a jeho majetkovej sféry. Záver žalovaného a

správcu dane o neuznaní daňového výdavku z dôvodu nevedenia evidencie, má podľa žalobcu výlučne
formálny charakter, a takýto záver je neprávny, prijatý v rozpore so zákonom o dani z príjmov.

6. Žalovaný vo vyjadrení k podaným správnym žalobám zotrval na zákonnosti a vecnej správnosti
napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že hlavným predmetom sporu je to, či výdavky súvisiace s prenájmom

nehnuteľností, ktoré vyplatil žalobca ako prenajímateľ dodávateľom energií, pričom tieto výdavky neboli
uplatnené v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobia 2013, 2014, 2015 a žalobca o nich
neúčtoval a ani neviedol evidenciu v súlade s § 6 ods. 11, ods. 13 zákona mali byť správcom dane
dodatočne, v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní uznané ako preukázateľný daňový
výdavokdefinovanývust.§2písm.i)zákona.Žalobcaviedolvsúladesvyššieuvedenýmiustanoveniami

zákona v daných rokoch daňovú evidenciu v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu
dane. Pre právne posúdenie veci je podľa žalovaného podstatné vychádzať zo základnej definície
daňového výdavku, ktorá je uvedená v § 2 písm. i) zákona, ako aj § 6 ods. 11 a ods. 13 zákona. Právo
na uplatnenie preukázateľných daňových výdavkov k príjmom podľa § 6 ods. 3 zákona za roky 2013,
2014 a 2015 by mal žalobca v prípade dodržania podmienok stanovených v ust. § 2 písm. i) a § 6

ods. 11 a 13 zákona. Pre uznanie preukázateľných daňových výdavkov k príjmom z prenájmu podľa §
6 ods. 3 zákona sú z daňového hľadiska rozhodujúce tri kritéria, ktoré musia byť splnené súčasne, a
to podmienka vecnosti, preukázateľnosti a evidencie výdavku, prípadne zaúčtovania výdavku. Daňová
legislatíva je vo vzťahu k príjmom podľa § 6 ods. 3 zákona etablovaná na princípe, že za preukázateľný
daňový výdavok na účely dane z príjmov je možné akceptovať len zaúčtovaný alebo evidovaný výdavok.

V tomto ohľade poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 463/2013 Z. z., ktorým bola vykonaná
zmena zákona o dani z príjmov v nadväznosti na základnú definíciu daňového výdavku.

7. Zotrval na tom, že sporné platby je možné uplatniť ako preukázateľný daňový výdavok len v tom
prípade, ak tieto výdavky boli v roku 2013 žalobcom zaevidované v evidencii a v rokoch 2014 a 2015

zaevidované v daňovej evidencii podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. alebo v účtovníctve. Mohol
sa podľa platnej legislatívny v danom čase rozhodnúť, či pri príjmoch z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona
si uplatní preukázateľne vynaložené daňové výdavky alebo nie. Podľa podaného daňového priznania
k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie rokov 2013, 2014 a 2015 sa žalobca nerozhodol uplatniť si
preukázateľné daňové výdavky k príjmom z prenájmu podľa § 6 ods. 3 zákona a preukázateľne ich

neevidoval v jednotlivých rokoch v evidencii podľa § 6 ods. 11 zákona, kde evidoval iba časť zdaniteľných
príjmov z prenájmu (nezaevidovaná časť príjmov z prenájmu je predmetom vyrubených rozdielov dane
za zdaňovacie obdobia 2013, 2014, 2015.) Preukázateľne vynaložené daňové výdavky za jednotlivé
zdaňovacie obdobia si mohol uplatniť len žalobca a aj to len za podmienky, že o týchto výdavkoch
v danom zdaňovacom období buď viedol evidenciu, daňovú evidenciu alebo účtovníctvo. Zdôraznil,

že preukázanie súvislosti medzi prijatými zálohovými platbami a ich úhradou dodávateľom energií a
služieb počas daňovej kontroly alebo vo vyrubovacom konaní je vo vzťahu k uplatneniu týchto úhrad ako
preukázateľných výdavkov samo o sebe nepostačujúce. Žalovaný v závere poukázal na rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci posúdenia obdobnej otázky.8. Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napádaných
rozhodnutí ako súd vecne a miestne príslušný na konanie, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase

vydania napadnutých rozhodnutí preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správneho orgánu v
rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách, pričom rozsahom a dôvodmi žalôb bol viazaný. Po zistení,
žežalobybolipodanéoprávnenouosobouzastúpenouadvokátomvzákonnejlehoteprotirozhodnutiam,
ktoré môžu byť predmetom súdneho prieskumu. Súd vec prejednal na pojednávaní a po oboznámení
sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívnych spisov dospel jednohlasne

k záveru, že žaloby neboli podané dôvodne.

9. Ako bolo uvedené vyššie predmetom súdneho prieskumu sú rozhodnutia žalovaného uvedené v
odseku 1 tohto rozhodnutia.

10. Z administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane na základe poverenia na výkon daňovej

kontroly č. 103735852/2016 zo dňa 16.08.2016 a oznámenia o daňovej kontrole č. 103764255/2016
zo dňa 22.08.2016 vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie rokov 2013. Daňová kontrola bola začatá dňa 27.09.2016 a ukončená doručením
protokolu dňa 06.09.2017.

11. Správca dane na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 103735915/2016 zo dňa
16.08.2016 a oznámenia o daňovej kontrole č. 103765180/2016 zo dňa 22.08.2016 vykonal u daňového
subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014. Daňová
kontrola bola začatá dňa 27.09.2016 a ukončená doručením protokolu dňa 06.09.2017.

12. Správca dane na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 103735969/2016 zo dňa
16.08.2016 a oznámenia o daňovej kontrole č. 103738355/2016 zo dňa 16.08.2016 vykonal u daňového
subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rokov 2015. Daňová
kontrola bola začatá dňa 27.09.2016 a ukončená doručením protokolu dňa 06.09.2017.

13. Po ukončení daňovej kontroly bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej
osoby rozhodnutiami správcu dane zo dňa 03.11.2017 č. 102297599/2017 za zdaňovacie obdobie
roku 2015, č. 102297436/2017 zo dňa 03.11.2017 za zdaňovacie obdobie roku 2014 a rozhodnutím č.
102296018/2017 zo dňa 03.11.2017 za zdaňovacie obdobie roku 2013.

14. Správne orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali zo zistenia, že žalobca podal daňové priznania
na dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2013, 2014 a 2015, v ktorých okrem iného priznal príjmy z
prenájmu nehnuteľností podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, pričom si neuplatnil
žiadne výdavky. Na základe výsledkov daňových kontrol bolo zistené, že žalobca v kontrolovaných
zdaňovacích obdobiach dosiahol aj ďalšie príjmy z prenájmu týchto nehnuteľností podľa § 6 ods.3

zákona, ktoré však nezahrnul do základu dane. Takéto zahrnutie uvedených príjmov do základu dane
nie je medzi účastníkmi sporné a žalobca ho v podaných správnych žalobách nespochybňuje.

15. Správca dane oboznámil daňový subjekt s kontrolnými zisteniami , o čom boli spísané Zápisnice o
ústnom pojednávaní. K príjmom z prenájmu daňový subjekt uviedol, že nevedel, že tieto príjmy majú byt'

zahrnuté do zdaniteľných príjmov, nakoľko sa jedná o platby za poskytované služby a energie súvisiace
s nájmom, ktoré boli vyúčtované na základe reálnej spotreby. Ďalej uviedol, že byty, ktoré prenajímal
nemal zahrnuté v obchodnom majetku. Vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly žalobca uviedol,
že nerozporuje zdanenie príjmov z prijatých zálohových platieb, ale je názoru, že daňový úrad musí
rešpektovať skutočnosť, že tento príjem bol ďalej uhradený dodávateľovi energií, teda výsledná suma

do daňového priznania je z takejto transakcie 0,00 eur. Žalobca predložil vyúčtovanie zálohových platieb
na energie a služby poskytované s nájmom bytu.

16. Správca dane následne vo svojich rozhodnutiach vyrubení rozdielu dane poukázal na znenie
ustanovení § 2 písm. i) a j), § 6 ods. 3 a § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov

v znení neskorších predpisov. Uviedol, že z daňového hľadiska pre uznanie daňových výdavkov sú
rozhodujúce tri kritéria, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti, ktorá je splnená
vtedy, ak sú výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, teda ak je súvislosť
medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom, podmienka preukázateľnosti, ktorá je splnenávtedy, ak daňovník vie preukázať, že výdavok skutočne vznikol a podmienka zaúčtovania výdavku v
účtovníctve alebo zaevidovania v evidencii daňovníka, resp. daňovej evidencii vedenej podľa § 6 ods.
11, 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom v tom, ktorom rozhodnom období.

17. Na odvolanie žalobcu sa jednotlivými vecami žalobcu zaoberal žalovaný, ktorý potvrdil rozhodnutia
správcu dane. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že daňový subjekt sa nerozhodol
vo vzťahu k dosahovaniu príjmov podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov postupovať podľa § 6 ods. 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov, t. j. neviedol účtovníctvo. Bolo zistené, že viedol v jednotlivých zdaňovacích
obdobiach evidenciu, resp. daňovú evidenciu v súlade s § 6 ods. 11 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.
z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a to daňovú evidenciu o príjmoch v časovom slede
v členení potrebnom na zistenie základu dane. Podľa predloženej evidencie zahrnul daňový subjekt
do zdaniteľného príjmu iba základné nájomné, bez zálohových platieb na energie a služby, ako aj bez
vyúčtovacích faktúr za energie a služby. Daňový subjekt sa mohol v súlade s § 6 ods. 11 zákona č.

595/2003Z.z.odanizpríjmovvzneníneskoršíchpredpisovrozhodnúť,čisipripríjmochpodľa§6ods.3
zákonač.595/2003Z.z.odanizpríjmovvzneníneskoršíchpredpisovuplatnípreukázateľnevynaložené
daňovévýdavky.Podľapodaných daňovýchpriznaníkdanizpríjmovzazdaňovacieobdobiarokov2013
až 2015 sa daňový subjekt nerozhodol uplatniť si preukázateľné daňové výdavky k príjmom z prenájmu
podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a preukázateľné

výdavky ani neevidoval v predloženej evidencii, kde evidoval iba zdaniteľné príjmy.

18. K spornej otázke ohľadne výdavkov na energie a služby súvisiace s prenájmom nehnuteľnosti,
ktoré vyplatil daňový subjekt ako prenajímateľ dodávateľom energií, ktoré neboli uplatnené v podaných
daňových priznaniach za kontrolované zdaňovacie obdobia, žalovaný uviedol, že o nich daňový subjekt

neúčtoval ani neviedol evidenciu, resp. účtovnú evidenciu v súlade s § 6 ods. 11 alebo ods. 13 zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Za podstatnú pre posúdenie veci
považoval základnú definíciu daňového výdavku, ktorá je uvedená v ustanovení § 2 písm. i) zákona
č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako aj § 6 ods. 11 alebo ods. 13
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Tak, ako správca dane

aj žalovaný, pre uznanie výdavkov ako daňových považoval za podstatné kritéria, resp. podmienky
vecnosti, preukázateľnosti a evidencie výdavku. Mal za to, že z ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov platných v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach platby, ktoré daňový subjekt ako
prenajímateľ uhrádzal dodávateľom jednotlivých energií a ostatných služieb, v súvislosti s prenájmom
nehnuteľností, bolo možné uplatniť' ako preukázateľný daňový výdavok za zdaňovacie obdobie 2015 len

v tom prípade, ak tieto výdavky boli v roku 2015 daňovým subjektom zaevidované v daňovej evidencii,
alebo v účtovníctve. Vo veciach žalobcu mal za nespochybniteľné, že výdavky na energie a služby,
ktoré predložil správcovi dane v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní, a ktoré žiadal
dodatočne uplatniť ako daňové výdavky, nespĺňajú jednu zo základných podmienok definície daňového
výdavku podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. V

procese daňovej kontroly, ako aj následného vyrubovacieho konania, nie je možné zo strany správcu
dane dodatočne k príjmom podľa § 6 ods. 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov zohľadniť ako daňový výdavok taký výdavok, ktorý nebol daňovým subjektom zaevidovaný.
V prípade daňového subjektu nešlo o postup určenia dane podľa pomôcok. Je preto bezpredmetné, že
daňový subjekt uhradil poplatky dodávateľom energií a služieb. Poukázal aj na rozhodovaciu činnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach.

19. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov sa na účely
tohto zákona rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
zdaniteľnýchpríjmovpreukázateľnevynaloženýdaňovníkom,zaúčtovanývúčtovníctvedaňovníkaalebo

zaevidovaný v evidencii daňovníka.
20. Podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2013 Z. z. v znení platnom do 31.12.2013 ak daňovník uplatňuje
pri príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas celého
zdaňovacieho obdobia evidenciu o a) príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede, b) hmotnom
majetku a nehmotnom majetku, ktorý možno odpisovať, c) zásobách, pohľadávkach a záväzkoch.

21. Podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom pre zdaňovacie obdobia
2014 a 2015 ak daňovník uplatňuje pri príjmoch uvedených v odsekoch 1 až 4 preukázateľne vynaložené
daňové výdavky, môže viesť počas celého zdaňovacieho obdobia daňovú evidenciu o a) príjmoch včasovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane
prijatýchdokladov,ktoréspĺňajúnáležitostiúčtovnýchdokladovb)daňovýchvýdavkochvčasovomslede
v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane vydaných dokladov,

ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov, c) hmotnom majetku a nehmotnom majetku zaradenom do
obchodného majetku, d) zásobách a pohľadávkach, e) záväzkoch.

22. Podľa § 6 ods. 13 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov ak sa
daňovník, ktorý má príjmy podľa odseku 3, rozhodne účtovať v sústave jednoduchého účtovníctva alebo

podvojného účtovníctva, aj keď táto povinnosť daňovníkovi nevyplýva z osobitných predpisov, je povinný
týmto spôsobom postupovať počas celého zdaňovacieho obdobia.

23. V predmetnej právnej veci správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia žalovaného ako aj správcu
dane boli vydané v súlade so zákonom, keď správne orgány zistili v dostatočnom rozsahu skutkový stav,
vyvodili z neho správne skutkové závery, ktoré následne aj správne právne posúdili. Medzi účastníkmi

nebolo sporné, že žalobca ako daňový subjekt podal za roky 2013 až 2015 daňové priznania k dani
z príjmov fyzických osôb, v ktorých uviedol príjmy z nájmu. Do základu dane však nezahrnul platby,
ktoré mu boli poukazované v súvislosti s týmto nájmom, a ktoré predstavovali platby za spotrebu energií
a služieb. Žalobca v podanej správnej žalobe nerozporoval záver správcu dane ohľadne zahrnutia
týchto platieb do základu dane, mal však za to, že s poukazom na skutočnosť, že tieto platby boli

následne uhradené za spotrebu energií a služieb v súvislosti s prenájmom, mali byť zohľadnené v jeho
daňových výdavkov. V konaní však nebolo sporné, že uvedené výdavky žalobca žiadnym spôsobom
neúčtoval, neviedol evidenciu, resp. daňovú evidenciu a v daňových priznaniach za rozhodné obdobie
takéto výdavky ani neuplatnil. Zostalo sporné, či za tejto situácie je možné uvedené platby, ktoré žalobca
prvotneprijalodsvojichnájomcovanásledneuhradilzaspotrebuenergiiaslužieb,zohľadniťakodaňový

výdavok.

24. Správny súd sa stotožňuje v celom rozsahu s právnymi závermi správcu dane a žalovaného tak ako
sú zhrnuté v odsekoch 6, 7, 16 až 18 tohto rozsudku a na ne v podrobnostiach aj odkazuje. Na doplnenie
súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných právnych

veciach. Konkrétne sa Najvyšší súd zaoberal problematikou daňového výdavku v rozsudku sp.zn. 3
Sžf/44/2014 zo dňa 19.05.2015, ktorý vychádzal zo skoršieho rozhodnutia sp. zn. 3Sžf/33/2013 zo dňa
01.04.2013. Najvyšší súd v uvedených rozhodnutiach uzavrel, že podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003
Z.z. je daňovým výdavkom náklad na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka

podľa § 6 ods. 11. Na základe uvedeného Najvyšší súd uzavrel, že výdavok musí byť vždy zaúčtovaný.
V opačnom prípade ho nie je možné považovať za daňový výdavok v zmysle citovaného zákona č.
595/2003 Z.z.. Uvedené pritom podľa Najvyššieho súdu platí aj vtedy, ak v účtovníctve nebol evidovaný
určitý príjem a z tohto dôvodu k nemu neboli evidované ani výdavky vynaložené na jeho dosiahnutie.
Aj v tejto situácii bolo ustálené, že dikcia zákona je kategorická v tom, že daňovým výdavkom je iba

evidovaný výdavok.

25. V predmetnej právnej veci nebolo zistené, že by si žalobca sporné výdavky uplatnil vo svojich
daňových priznaniach na dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2013 až 2015 a súčasne, že by o
nich akýmkoľvek spôsobom účtoval, a to ani v jednoduchom, v podvojnom účtovníctve a ani neviedol

evidenciu, resp. daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11, 13 zákona. Z tohto dôvodu nebolo možné na takýto
výdavok, náklad prihliadať ako na daňový výdavok.

26. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak náhradu trov konania si jednak neuplatnil a neboli ani zistené
dôvody pre postup podľa § 168 SSP. V zmysle uvedeného správny súd rozhodol, tak, že v konaní

úspešnému žalovaného náhradu trov konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá
S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne
v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum
právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z.
(z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi

napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu
a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).