Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Tuesday, December 11, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/57/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310226372
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Pramuková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2310226372.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: EMATECH, s.r.o., so sídlom Piešťanská 3/3, 956 05
Radošina,IČO:31413919,zastúpenéhoJAVOR-TOKÁRadvokátskakancelária,s.r.o.,sosídlomStará
Vajnorská cesta 37, 831 04 Bratislava, IČO: 36 264 750, proti žalovanému: Strýček, s.r.o., so sídlom
Košúty 284, 925 09 Košúty, IČO: 36 247 405, zastúpeného advokátkou JUDr. Jaroslavou Balážiovou,
PhDr., so sídlom Dolné Bašty 2, 917 01 Trnava, o zaplatenie 17 655,16 eur s príslušenstvom, vedenom

na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15Cb/30/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 20. februára 2018, č. k. 21Cob/180/2016-396, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie odmieta.
II. Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 20. februára 2018, č. k.

21Cob/180/2016-396 potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) zo
7. júla 2016, č. k. 15Cb/30/2011-367, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 17 655,16 eur s príslušenstvom a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania
vočižalovanému.Žalobcovipriznalvočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavcelom
rozsahu.
1.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že základom sporu bolo posúdenie, či oprava

traktora vykonaná v septembri 2009 len odstraňovala vady diela, ktorých sa mal dopustiť zhotoviteľ pri
oprave traktora v januári 2009, pričom súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca postupoval pri oprave
vjanuári2009správneavkonanínebolozistené,žebytútoopravuvykonalvadne.Pokiaľideoopravuzo
septembra 2009, odvolací súd uviedol, že objednanie opravy a servisné práce prebiehali operatívne na
základe osobnej alebo telefonickej dohody, čo znamená, že uzatváranie zmluvy prebiehalo neformálne,
s cenou bol žalovaný uzrozumený, akceptoval ju a rozsah prác pri vykonaní opravy v septembri 2009

nespochybnil. Predmetná oprava - ktorej predchádzalo výslovné odporúčanie výrobcu vymeniť celú
jednotku - zrejme odstránila poruchu na traktore.
1.2. Podľa názoru odvolacieho súdu bola oprava traktora v septembri 2009 vykonaná na odstránenie
poruchy, ktorá sa mohla prejaviť rovnako, ako v prípade opravy vykonanej v januári 2009, čo však
neznamená, že bola vykonaná v dôsledku vád opravy uskutočnenej v januári 2009, ako to vyplynulo aj
zo znaleckého posudku. Oprava traktora vykonaná v septembri 2009 nesúvisela s opravou vykonanou

v januári 2009, a preto nebolo podľa odvolacieho súdu potrebné osobitne skúmať a zisťovať splnenie
podmienok, ktoré zákon vyžaduje pre uplatnenie zodpovednosti za vady diela podľa ustanovení § 562
ods. 2 a 3 v spojení § 428 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka.
1.3. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/1043/2005, na ktoré poukazoval
žalovaný, odvolací súd uviedol, že toto rozhodnutie nie je na rozhodovaný spor aplikovateľné, keďže sa
netýka výkonu prác nad rozsah dohodnutý v zmluve o dielo, keďže oprava traktora v septembri 2009

bola vykonaná na základe neformálne uzatvorenej samostatnej zmluvy o dielo.2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dňa 21. mája 2018 dovolanie, ktorým sa domáhal,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.

2.1. Podľa dovolateľa vyvodením záveru o uzatvorení „druhej“ zmluvy o dielo odvolací súd nesprávne
právne kvalifikoval právny vzťah, na základe ktorého bola oprava traktora zrealizovaná, pričom tento
záver je v rozpore s pôvodnými tvrdeniami žalobcu, ako aj so všetkými tvrdeniami žalovaného. Týmto
právnym posúdením došlo podľa žalovaného k odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej
praxe a tým k narušeniu princípu právnej istoty.

2.2. Žalovaný namietal, že je neprípustný záver súdov o uzatvorení zmluvy o dielo, keď je celkom zjavné,
že nikdy nemal vôľu uzatvoriť novú zmluvu o dielo, predmetom ktorej by bola oprava veci. Právnym
základom vykonania druhej opravy bolo uplatnenie si nároku objednávateľa na bezplatné odstránenie
vady diela - prvej zle vykonanej opravy. Odvolací súd však celkom v rozpore s rozhodovacou činnosťou
[napr. s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ v príslušnom
gramatickom tvare) sp. zn. 2Obo/2/2009] poprel právo žalovaného ako objednávateľa uplatniť si nárok

z vadného plnenia u zhotoviteľa. Žalovaný zastáva názor, že pri oznamovaní opätovného výskytu vady
jasne prejavil svoju vôľu a uplatnil si nárok na bezplatnú opravu. Odvolací súd však svojim záverom o
existencii zmluvy o dielo nahradil prejav vôle žalovaného, čo je neprípustné a v rozpore s rozhodnutím
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2008.
2.3. Dovolateľ namietal aj skutočnosť, že odvolací súd fakticky vyslovil názor, že pokiaľ by sa potom, čo

si objednávateľ uplatnil nárok zo zodpovednosti za vady diela, preukázalo, že sa nejednalo o identickú
vadu, alebo išlo o vadu vyskytujúcu sa z iného dôvodu, je takýto prejav vôle absolútne neúčinný.
Predmetnou tézu došlo k popretiu zmyslu a charakteru právnej úpravy zodpovednostných nárokov.
2.4. Žalovaný v dovolaní poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/164/2007, pričom v
rozpore s ním sú závery konajúcich súdov, že traktor vo vlastníctve žalovaného už v čase vykonávania

opráv nebol v záruke, a že žalobca postupoval pri odstraňovaní vady v januári 2009 správne a v súlade
s bežným postupom. Za celkom absurdný označil záver súdu, že skutočnosť, keď ani pri dodržaní
správneho postupu a technológie nedošlo k odstráneniu vzniknutej vady, nemožno pričítať na ťarchu
žalobcu ako zhotoviteľa diela.

3. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného v lehote určenej súdom prvej inštancie písomne nevyjadril.

4. Najvyšší súd ako súd dovolací [podľa § 35 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“)] po
zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané,
zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že tento

mimoriadny opravný prostriedok žalovaného treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C.
s. p.) dovolací súd uvádza nasledovné:

5. Žalovaný síce neuviedol, z akého zákonného ustanovenia vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania,
avšak z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 v spojení s § 438 ods. 1 C. s. p.) vyplýva, že prípustnosť

podaného dovolania má byť založená podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., nakoľko v
dovolaní vytýkal odvolaciemu súdu, že sa pri riešení jednotlivých otázok významných pre rozhodnutie
vo veci odklonil od záverov vyslovených v jednotlivých rozhodnutiach najvyššieho súdu.
5.1. Už v judikáte č. R 83/2018 najvyšší súd uviedol, že „ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania
odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.

a/ C. s. p., potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré
považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň
musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru
odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť“. Na predmetnom právnom názore zotrváva dovolací súd
aj v rozhodovanej veci a nevidí rozumný dôvod, aby sa od neho odklonil.

5.2. Prípustnosť dovolania je daná len vtedy, ak sa odvolací súd pri vyriešení právnej otázky skutočne
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom dovolateľ je povinný ním tvrdený
odklon v dovolaní preukázať. Naopak prípustnosť dovolania nezakladá všeobecná nespokojnosť
dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho právnymi závermi), alebo všeobecné tvrdenie
dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu.

5.3. Právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 C. s. p., sa pritom rozumie tak otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - akoaj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení (k
tomu viď aj 3Cdo/158/2017).

6. V dovolaní žalovaný nevymedzil právnu otázku významnú pre rozhodnutie odvolacieho súdu (pri
vyriešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a túto
otázku nemožno ani z obsahu dovolania zistiť. Ani z obsahu dovolania nie je zrejmé, či predmetom
dovolacieho prieskumu má byť otázka právnych úkonov (resp. prejavu vôle pri uzatváraní dvojstranných
právnych úkonov), otázka náležitostí zmluvy o dielo alebo otázka uplatňovania zodpovednostných

nárokov z vadného diela voči zhotoviteľovi.
6.1. Dovolateľ - hoci je v dovolacom konaní zastúpený advokátkou, ktorá by mu mala zabezpečuje
kvalifikovanú právnu pomoc a má odborné vedomosti a skúsenosti na spísanie dovolania spôsobom
predpokladaným zákonom - si tak nesplnil zákonnú povinnosť stanovenú ustanovením § 432 ods. 2
C. s. p., keďže nie je zrejmá právna otázka, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho prieskumu.
Dovolateľ zároveň nepredložil vlastnú právnu argumentáciu týkajúcu sa riešenia právnych otázok,

ktorých(ne)opodstatnenosťvkontextesprávnymizávermiodvolaciehosúdumaldovolacísúdvosvojom
rozhodnutí posudzovať.
6.2. Dovolací súd opätovne zdôrazňuje, že pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením
§ 432 ods. 2 C. s. p. nepostačuje všeobecné konštatovanie dovolateľa, že odvolací súd vec nesprávne
posúdil. Dovolací súd nemôže namiesto dovolateľa vytvárať vlastnú právnu argumentáciu vyvodením

z možnej nespokojnosti dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu. V takom prípade by totiž
uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen koncepcii právnej
úpravy dovolania v Civilnom sporovom poriadku, účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ale aj
princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo založené na iných
skutočnostiach, ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa protistrana vo

svojom vyjadrení k dovolaniu.

7. Zároveň dovolací súd konštatuje, že z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaný v zásade nevytýka
súdom nižšej inštancie nesprávne právne posúdenie veci (t. j. výklad alebo aplikáciu konkrétnych
právnych predpisov), ale vyjadruje všeobecnú nespokojnosť s rozhodnutiami konajúcich súdov, ktoré

boli vydané v jeho neprospech, a spochybňuje ich skutkové (nie právne) závery.
7.1. Najvyšší súd opätovne pripomína (k tomu viď aj skoršie uznesenia dovolacieho súdu, napr.
3Obdo/40/2017; 3Obdo/52/2017; 3Obdo/17/2018 a 3Obdo/18/2018), že dovolanie nepredstavuje
opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu
veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je

oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho
súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 C. s. p.
(„dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

8. Vzhľadom k tomu, že dovolací dôvod podľa § 432 ods. 1 C. s. p. - nesprávne právne posúdenie veci -
uplatnený dovolateľom nie je vymedzený spôsobom predpokladaným v ustanovení § 432 ods. 2 C. s .p.,
dovolací súd dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C. s. p. odmietol.

9. Záverom len ako poznámku dáva dovolací súd žalovanému do pozornosti nález ústavného súdu z
12. júla 2018, sp. zn. IV. ÚS 142/2018, v ktorom ústavný súd uviedol, že vzhľadom na to, že Obchodný
zákonník nestanovuje obligatórne písomnú formu zmluvy o dielo, je zodpovednosťou zmluvných strán
(subjektov obchodnoprávneho vzťahu), či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú
formu zmluvy, pričom v tejto súvislosti musia znášať riziko dôkaznej núdze v prípadnom spore, ak sa

rozhodli pre formu ústnu, alebo pre písomnú úpravu len niektorých aspektov ich zmluvného vzťahu.
K platnosti ústnej zmluvy totiž postačujú zhodné prejavy vôle zmluvných strán ohľadom podstatných
náležitosti zmluvy, ktoré nemusia byť „zachytené“ objektívne poznateľným spôsobom pre tretie strany. S
tým spojená dôkazná núdza ide však na ťarchu strán sporu. Vzhľadom na skutkový stav zistený súdmi
nižšej inštancie by bol citovaný záver aplikovateľný aj na rozhodovaný spor.

10. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešnému
žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v dovolacom konaní preukázateľne
žiadne trovy nevnikli (k tomu viď judikát č. R 72/2018).11. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.