Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. september 2017

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 6C/41/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414204319
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2017:6414204319.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobkyne: N.

F., A.. XX.XX.XXXX, bytom E. Č.. XXX, v konaní právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: Provident Financial,
s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, v konaní právne zastúpený De minimis,
spol. s r. o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o zaplatenie 634,22 Eur
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 634,22 Eur s úrokom z omeškania vo výške
8,25 % ročne z tejto sumy od 20.05.2014 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobkyni p r i z n á v avoči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 07.04.2014 žiadala žalobkyňa uložiť žalovanému povinnosť
zaplatiť sumu 634,22 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne z tejto sumy od 27.03.2014 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzavrela dňa 12.05.2011

zmluvu o úvere č. 473497428, na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky v sume 780,-
Eur, pričom žalovanému uhradila celkovo sumu 1.450,78 Eur. Nakoľko zmluva neobsahovala podstatné
náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov a tak plnením sumy 634,22 Eur sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil
a túto jej ani po výzve nevydal.

2.Tunajšísúdvovecirozhodolrozsudkomzodňa04.06.2015č.k.6C/41/2014-90tak,žežalobuzamietol

a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 414,30 Eur vychádzajúc
pritom z názoru, že predmetná zmluva zo dňa 12.05.2011 je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a súčasne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010
Z.z. (čo nebolo ani medzi stranami sporným) a že zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto určuje ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch vrátane náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a j) citovaného zákona. Súčasne súd dospel k
záveru, že žalobkyňa ani nepreukázala základnú skutočnosť, že žalovanému z titulu úverovej zmluvy

vrátila viac než poskytnutých 780,- Eur.3. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 27.04.2017 č. k.
17Co/256/2016-113 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie konštatujúc v podstatnom
toto:

„4.7 Medzi stranami zostala sporná skutočnosť, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere č.
473497428 zo dňa 12.05.2011 obsahuje jednu zo zákonných náležitostí zmluvy a to termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy); súd prvej inštancie dospel k záveru,

že termín konečnej splatnosti úveru predstavuje dojednanie v spornej zmluve, podľa ktorého je úver
konečne splatný v deň splatnosti poslednej splátky, t.j. „siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“;
žalobkyňa s týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasila a uvedené dojednanie nepovažovala za
dostatočne určité; po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne je v tejto
časti dôvodné; z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy vyplýva, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere

musí okrem iného obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; aj keď v tomto smere
zákon výslovne nevyžaduje, aby zmluva obsahovala konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru, musí
však ísť o také vyjadrenie, ktoré spotrebiteľovi v každom okamihu umožňuje bez ťažkostí a s istotou
dátum konečnej splatnosti úveru jednoznačne identifikovať; sporný termín konečnej splatnosti úveru
„siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“ za taký odvolací súd nepokladá, pretože predovšetkým

v okamihu uzavretia spornej zmluvy nebolo možné bez ťažkostí a s istotou hneď jednoznačne určiť
konkrétny dátum konečnej splatnosti úveru; nakoľko v prípade spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere
ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola aj v tejto časti vopred formulovaná zo strany žalovaného, táto
skutočnosť musí ísť na ťarchu žalovaného; odvolací súd preto na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel
k záveru, že sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 473497428 zo dňa 12.05.2011 neobsahuje

termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy.

4.8Súdprvejinštancienavyšedospelkzáveru,žespornázmluvaospotrebiteľskomúvereč.473497428
zodňa12.05.2011obsahujeúdajoRPMN(§9ods.2písm.j/zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských

úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy); zo spornej zmluvy vyplýva, že RPMN úveru
má byť 70,24 %; pri výpočte RPMN vzali strany do úvahy len sumu úveru 780,- € a dohodnuté splátky
(59 krát po 17,49 € a 1 krát 17,17 €); pri výpočte RPMN nebol vzatý do úvahy „administratívny poplatok“
v sume 156,78 €; podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musela obsahovať ročnú

percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov; podľa § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy, ročnou percentuálnou
mierou nákladov sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, pričom podľa § 2

písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej
zmluvy, sú celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady
vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe; z uvedeného vyplýva, že na výšku
RPMN majú priamy vplyv celkové náklady spotrebiteľa, do ktorých patria aj poplatky akéhokoľvek druhu;

administratívnypoplatokvsume156,78€malbyťpretozahrnutýdovýpočtuRPMN;niejepritomsprávny
názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého aj keby bola RPMN sporného úveru v skutočnosti vyššia,
než bola uvedená v zmluve, vzhľadom na údaj o priemernej RPMN v zmluve, muselo byť žalobkyni
ako spotrebiteľovi zrejmé, že jej úver je drahší ako iný porovnateľný úver, pretože ide práve o mieru
informovanosti spotrebiteľa o tom, že sa jeho úver odlišuje od iných úverov a presne v akom rozsahu,

aby mal spotrebiteľ možnosť zvážiť, či úver za takýchto podmienok akceptuje alebo nie; uvedenie nižšej
ako skutočnej RPMN preto aj súdna prax vyhodnotila ako nekalú obchodnú praktiku za predpokladu,
že môže zapríčiniť rozhodnutie priemerného spotrebiteľa o obchodnej transakcii, ktorú by inak neurobil
(pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-453/10 zo dňa 15.03.2012; v tomto prípade išlo
o uvedenie RPMN v zmluve vo výške 48,63 %, hoci podľa výpočtu vykonaného vnútroštátnym súdom

predstavovala v skutočnosti 58,76 %); podľa tvrdenia žalobkyne by RPMN po zohľadnení uvedeného
administratívneho poplatku v skutočnosti predstavovala 103,75 %; bude úlohou súdu prvej inštancie
toto tvrdenie žalobkyne v ďalšom konaní overiť a vyhodnotiť, či RPMN bola v spornej zmluve uvedenáv nesprávnej výške v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa s dôsledkami podľa § 11 ods. 1 písm. b)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy.

4.9 Nakoniec dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o úhrade sumy 1.450,78 € žalovanému, k tomuto záveru dospel porušením
práva žalobkyne na spravodlivý proces; z obsahu spisu vyplýva, že tvrdenie o nepreukázaní zaplatenia
uvedenej sumy predniesol žalovaný až v záverečnej reči bezprostredne pred vyhlásením napadnutého
rozsudku; súd prvej inštancie nedal priestor žalobkyni sa k tomuto vyjadreniu žalobcu kontradiktórne

vyjadriť, hoci na ňom založil svoje rozhodnutie; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemôže byť
už len z tohto dôvodu považovaný za správny.

4.10 Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je nevyhnutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil otázku splnenia zákonných náležitostí spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.

473497428 zo dňa 12.05.2011 podľa § 9 ods. 2 písm. f), j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy v dôsledku čoho nevykonal navrhované
dôkazy (najmä vo vzťahu k dôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku) a tento
nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.); súčasne v dôsledku
porušenia princípu kontradiktórnosti konania (bod 4.9 odôvodnenia) súd prvej inštancie nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo vzhľadom na zrušenie
rozsudku aj z iného dôvodu možné (a najmä účelné) napraviť v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm.
b/ C.s.p.).“

4. Ďalej odvolací súd usmerniac tunajší súd uviedol v zrušujúcom uznesení nasledovné:

„7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola
vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

7.1 Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

7.2 V ďalšom konaní súd prvej inštancie zopakuje dokazovanie spornou zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a vyhodnotí dodržanie obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy; vzhľadom
na obranu žalovaného v spore umožní žalobkyni predložiť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o

zaplatení sumy 1.450,78 € žalovanému (vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uplatneného
nároku môže súd prvej inštancie podľa § 150 ods. 2 C.s.p. požiadať strany o uvedenie ďalších
skutkovýchtvrdenípotrebnýchnazisteniepodstatnýcharozhodujúcichskutočností,pretožezatiaľniesú
zo skutkových tvrdení strán zrejmé skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie plynutia premlčacej doby na
uplatnenie sporného práva); následne sa bude zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania

uplatneného nároku žalobkyne; svoje rozhodnutie súd prvej inštancie primerane odôvodní, pričom sa
vyvaruje nesprávnosti v identifikačnom čísle (IČO) žalovaného v písomnom vyhotovení rozhodnutia.“

5. Po vrátení veci na ďalšie konanie tunajší súd v zmysle pokynu odvolacieho súdu zopakoval
dokazovanie spornou zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 473497428 a tiež doplnil dokazovanie

o stranami predložené listinné dôkazy (výpočty RPMN na č.l. 103 a nasl. spisu realizované
prostredníctvom internetovej kalkuklačky, potvrdenie o doplatení pôžičky na č.l. 125 spisu a platobná
história úverovej zmluvy č.l. 131 a 131pv spisu), pričom vzhľadom na spotrebiteľský spor (§ 290 C.s.p.),
v rámci ktorého je podľa § 295 C.s.p. možné i bez návrhu vykonať dôkazy, ktoré neboli navrhnuté,
mienil súd vypočuť ku skutkovým okolnostiam týkajúcim sa žalovaným namietaného premlčania i

samotnú žalobkyňu - táto sa však na pojednávanie dňa 05.09.2017 nedostavila. Nakoľko však bol
žalovaným predložený už spomenutý listinný dôkaz o platobnej histórii vo vzťahu k spornej zmluve,
súd od vykonania výsluchu žalobkyne upustil, lebo bolo možné i bez toho spoľahlivo posúdiť to,
či žalovaný nárok (nie) je premlčaný. Vo vzťahu k námietke strany žalobkyne ohľadne nemožnostiprihliadať na žalovaným až na pojednávaní dňa 05.09.2017 predloženú platobnú históriu úverovej
zmluvy súd poukazuje na ust. § 470 ods. 2 druhej vety C.s.p., podľa ktorého nemožno aplikovať na tento
spor (začatý pred dňom 01.07.2016) Civilný sporový poriadok v plnom rozsahu a navyše išlo o dôkaz

predložený priamo na pojednávaní, čo si teda nijako nevyžadovalo odročenie pojednávania v porovnaní
s tým, že ak by tento dôkaz predložený nebol, súd by musel odročiť pojednávanie práve kvôli neúčasti
samotnej žalobkyne, ktorú súd na pojednávanie predvolal.

6. Súd teda znovu opakuje, že v konaní nebolo sporným, že žalobkyňa ako dlžníčka v postavení

spotrebiteľky uzavrela dňa 12.05.2011 so žalovaným ako veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
473497428, na základe ktorej jej boli poskytnuté peňažné prostriedky v sume 780,- Eur. Žalobkyňa sa
úver zaviazala vrátiť v 60-tich týždenných splátkach s výškou každej splátky od prvej po predposlednú
po 17,49 Eur a s výškou poslednej splátky v sume 17,17 Eur. Okrem toho sa žalobkyňa zaviazala
zaplatiť administratívny poplatok v sume 156,78 Eur. Termín splatnosti poslednej splátky a teda termín
konečnej splatnosti úveru bol dojednaný na siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy o úvere.

Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola uvedená v hodnote 70,24 %, priemerná hodnota
RPMN vzťahujúca sa na úver poskytnutý podľa spornej zmluvy bola uvedená ako 44,86 %.

7. Spornou medzi stranami nebola ani právna povaha zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej podľa § 52 a
nasl.Občianskehozákonníka,keďpodľa§52ods.1Občianskehozákonníkajespotrebiteľskouzmluvou

každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalovaný pri
jej uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa a žalobkyňa v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods.
3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

8. Takisto nebolo sporným, že v prípade predmetnej úverovej zmluvy ide o spotrebiteľský úver podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom k 12.05.2011), ktorý v § 1 ods. 2 určoval,

že spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Žalovaný mal pri uzavretí zmluvy postavenie veriteľa (dodávateľa)
podľa § 2 písm. b) cit. zákona a žalobkyňa postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a) cit. zákona.

9. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

10. Vzhľadom na záväzný právny názor vyslovený odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení, ktorým
bol tunajší súd viazaný podľa § 391 ods. 2 C.s.p. v ďalšom konaní vzhľadom na nezmenený skutkový
stav veci, musí súd konštatovať, že sporná zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru,
keď ako uviedol odvolací súd, aj keď zákon výslovne nevyžaduje, aby zmluva obsahovala konkrétny

dátum konečnej splatnosti úveru, musí ísť o také vyjadrenie, ktoré spotrebiteľovi v každom okamihu
umožňuje bez ťažkostí a s istotou dátum konečnej splatnosti úveru jednoznačne identifikovať a za tomu
zodpovedajúce nemožno považovať formuláciu „siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy“, ktorá
v okamihu uzavretia zmluvy neumožňuje bez ťažkostí a s istotou hneď jednoznačne určiť konkrétny
dátum konečnej splatnosti úveru. Nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá bola vopred formulovaná

zo strany žalovaného, táto skutočnosť musí ísť na jeho ťarchu ako dodávateľa.

11. Vo vzťahu k tomuto nedostatku zmluvy je treba zdôrazniť, že tento záver reflektuje i žalovaným
spomínanú aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EU (prípad č. C-42/15 vo veci Biróová), z ktorej možno
vyvodiť, že nie je nezlučiteľnou so Smernicou EP a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom

úvere vnútroštátna úprava, ktorá sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou absenciu takej
náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. O takýto prípad presne v tomto prejednávanom spore ide, pretože ako
už uviedol aj krajský súd, zo zmluvnej formulácie nemožno bez ťažkostí určiť konkrétny dátum konečnejsplatnosti a to spôsobuje pochybnosti vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke ohľadne rozsahu jej
záväzku (kedy vlastne celý úver splatí).

12. Už len tento nedostatok zmluvy potom znamená, že podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy je nutné považovať úver za bezúročný a bezpoplatkov
odhliadnuc od toho, že v zmluve bola uvedená aj nesprávna výška RPMN v neprospech žalobkyne ako
spotrebiteľky.

13. Ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy totiž
vyžadovalo, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola obsiahnutá ročná percentuálna miera nákladov.
Jej uvedenie v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere ust.
§ 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy takisto sankcionovalo
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.

14. Ako už uviedol krajský súd, pri výpočte RPMN v zmluve bola braná do výpočtu len suma úveru
780,- Eur a dohodnuté splátky (59 splátok po 17,49 Eur + posledná splátka 17,17 Eur) a nebol
počítaný administratívny poplatok v sume 156,78 Eur. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy, ročnou percentuálnou
mierou nákladov sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako

ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 a podľa § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy, sú
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Z uvedeného je zrejmé, že na výšku RPMN majú

priamy vplyv celkové náklady spotrebiteľa, do ktorých patria aj poplatky akéhokoľvek druhu a teda aj
administratívny poplatok v sume 156,78 Eur mal byť preto zahrnutý do výpočtu RPMN.

15. Z uvedeného súd vyvodzuje, že v zmluve bola uvedená nesprávna výška RPMN a táto je v
skutočnosti vyššia (teda v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky). Už totiž len logickou úvahou

možno dospieť k spoľahlivému záveru, že ak RPMN závisí od celkových nákladov spotrebiteľa a v
danom prípade sa pri RPMN uvedenej v zmluve nezohľadnil administratívny poplatok, tak pri jeho
zohľadnení sa nepochybne zvýšia celkové náklady a tým sa automaticky zvýši aj RPMN. Súd v
tomto smere nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dôkazy, ktoré strany ani nenavrhovali, keď
už z výpočtov RPMN predložených žalobkyňou (č.l. 103 a nasl. spisu) vyplýva správnosť tejto úvahy.

Žalovaný spochybňoval tieto výpočty tým, že nie je zrejmé akým spôsobom je v podstate nastavený
tentoprepočtovýnástrojaženiejemožnévrámcinehozohľadniťnerovnomernosťsplátok,keďvdanom
prípade bola posledná splátka nižšia než ostatné. Súd k tomu uvádza, že síce je pravdou, že tento
internetovýnástrojneposkytujemožnosťzadaťrôznuvýškusplátky,novprípadežalobkyniposkytnutého
úveru bola rozdielna len posledná splátka a aj to len o 0,32 Eur (17,49 Eur mínus 17,17 Eur). Pokiaľ sa

potom v zmluve uvedená RPMN 70,24 % nezohľadňujúca administratívny poplatok líši len minimálne
od žalobkyňou doloženého výpočtu RPMN na úrovni 70,33 % takisto nepočítajúceho administratívny
poplatok (č.l. 105 spisu) a tento malý rozdiel je spôsobený evidentne len tým, že nebolo možné zadať
nižšiu výšku poslednej splátky, súd považoval tieto výpočty za správne. Nadväznosť zvýšenia RPMN
vo väzbe na zvýšenie celkových nákladov je potom úplne evidentná z výpočtu RPMN na č.l. 104 spisu,

podľa ktorého pri započítaní administratívneho poplatku do výpočtu RPMN táto predstavuje 103,75 %,
čo teda nie je presné číslo vzhľadom na odlišnú výšku poslednej splátky o rozdiel 0,32 Eur, no odchýlka v
takom prípade môže predstavovať len desatiny. Na základe toho súd potom i bez potreby určiť presne na
desatinné miesta správnu výšku RPMN dospel k spoľahlivému záveru, že v zmluve uvedená RPMN je
nesprávna a je vyjadrená v neprospech žalobkyne o niekoľko desiatok percent nižšie než v skutočnosti.

16. Súd preto dospel k záveru, že vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola žalobkyňa
povinná uhradiť žalovanému len poskytnutú sumu 780,- Eur a nie viac. Žalovaný predložil na
pojednávaní dňa 05.09.2017 prehľad (č.l. 131pv spisu), podľa ktorého žalobkyňa na úver uhradila sumu
1.433,91 Eur, na druhej strane žalobkyňa predložila potvrdenie vystavené žalovaným dňa 07.10.2013

(č.l. 125 spisu), kde sa uvádza, že zaplatila celkovo sumu 1.450,78 Eur. Podľa týchto dôkazov tak
žalobkyňanepochybneuhradilažalovanémuminimálnesumu1.433,91Eur,avšakmalauhradiťlen780,-
Eur, kedy rozdiel predstavuje sumu 653,91 Eur predstavujúcu bezdôvodné obohatenie sa žalovaného
na úkor žalobkyne podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že bezdôvodnýmobohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný sa vzhľadom na
bezpoplatkovosť a bezúročnosť úverového vzťahu na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o túto sumu,
ktorú je povinný žalobkyni zaplatiť podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý určuje, že kto sa na

úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať a podľa § 456 Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“), podľa ktorého sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

17. Nakoľko žalobkyňou požadovaná suma 634,22 Eur neprevyšuje sumu 653,91 Eur, ktorú jej má
žalovaný ako bezdôvodné obohatenie vydať, súd žalobe čo do dumy 634,22 Eur vyhovel.

18.Námietkapremlčaniavznesenážalovanýmtotižneboladôvodnouasúdtupoukazujenanasledovné:

19. Podľa § 100 ods. 1 OZ sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v zákone ustanovenej (§ 101 až §
110 OZ), pričom na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

20. Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

21. V prípade premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je teda potrebné rozlišovať
subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Kým dvojročná subjektívna premlčacia doba plynie od
okamihu, keď sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia sa na jeho úkor a o
subjekte, ktorý sa bezdôvodne na jeho úkor obohatil (nie je rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť

dozvedieť sa tieto skutočnosti už skôr), pri objektívnej premlčacej dobe plynie premlčacia doba práva
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia odo dňa keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Táto
je trojročná a v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je premlčacia doba desaťročná.

22. Subjektívna premlčacia doba preto plynie nie odo dňa, kedy sa mohol oprávnený dozvedieť o tom,

že sa na jeho úkor niekto bezdôvodne obohatil, ale počíta sa odo dňa, kedy sa skutočne dozvedel o tom,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá. Žalovaná strana síce správne poukazovala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/2011, publikované v Zbierke rozhodnutí pod
č. 22/2013, avšak závery z neho plynúce nesprávne aplikovala na prejednávanú vec. Konkrétne toto
rozhodnutie uvádza, že oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na

jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne preukázateľne zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže
podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach
mohol dozvedieť aj skôr.

23. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že dňom úhrady 19.12.2011 kedy žalobkyňa uhradila sumu
prevyšujúcu istinu úveru sa dozvedela a vedela o skutkových okolnostiach zakladajúcich jej nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak toto tvrdenie nie je správne, pretože ešte aj po tomto dni
konkrétne v dňoch 04.01.2012, 20.01.2012, 20.02.2012 a v ďalších dňoch až do 02.07.2012 (viď tabuľka
platieb na č.l. 131pv spisu) platila ďalšie sumy na tento úver a teda evidentne nevedela o tom, že sa

žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohacuje. Logicky by predsa na úver ďalšie platby neuhrádzala,
pokiaľ by vedela, že na ne žalovaný nemá nárok. Ohľadne žalovaného nároku potom možno teoreticky
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby vymedziť časovým obdobím medzi dňom 03.07.2012
ako dňom nasledujúcim po dni kedy žalobkyňa realizovala na úver poslednú platbu a dňom 20.10.2013,
kedy udelila plnú moc svojmu právnemu zástupcovi na zastupovanie v tomto konaní (plná moc č.l. 6

spisu) a kedy už nepochybne vedela o bezdôvodnom obohatení sa na jej úkor žalovaným. Počítajúc
potom dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu už od 03.07.2012, evidentne táto do podania žaloby dňa
07.04.2014 ešte neuplynula. Takisto neuplynula do podania žaloby ani trojročná objektívna premlčacia
doba plynúca samostatne ohľadne každej platby realizovanej žalobkyňou na úver s tým, že dokonca
ešte aj prvá žalobkyňou uhradená platba dňa 23.05.2011 sa „zmestí“ do obdobia troch rokov spätne

pred podaním žaloby dňa 07.04.2014 a teda platby realizované po 19.12.2011 prevyšujúce už sumu
780,- Eur a teda predstavujúce žalované bezdôvodné obohatenie, rozhodne nie sú premlčanými.24. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania
obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie“) v
znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 vzhľadom na prechodné ust. § 10c uvedeného nariadenia.

Prechodné ustanovenie § 10c cit. nariadenia určuje, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom
2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu
omeškania po 31. januári 2013.

25. Záväzkový vzťah z titulu bezdôvodného obohatenia vznikol do 31.01.2013, pretože do tohto dňa

žalobkyňa zaplatila (konkrétne od 19.12.2011 do 02.07.2012) sumu prevyšujúce žalovaným z titulu
úverovej zmluvy nárokovateľnú sumu 780,- Eur. Výška úrokov z omeškania sa preto spravuje úpravou
platnou do 31.01.2013. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 bola
výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

26. Súdu síce bola predložená výzva zo dňa 21.03.2014, ktorou žalobkyňa žiadala žalovaného o vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia(č.l.4spisu),nojejdoručeniežalovanémupreukázanénebolo.Doomeškania
so zaplatením priznanej sumy sa preto žalovaný preukázateľne dostal podľa § 563 OZ v spojení s § 124
ods.2C.s.p.dňomnasledujúcimpodnidoručeniažaloby,ktorúprevzaldňa19.05.2014.Časplneniatotiž
nebol určený právnym predpisom, rozhodnutím súdu ani dohodou účastníkov. Preto od nasledujúceho

dňa 20.05.2014 má žalobkyňa nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia vo výške 8,25 % ročne (0,25
% ako základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 20.05.2014 + 8 percentuálnych bodov). Ohľadne
úrokov z omeškania požadovaných už od 27.03.2014 súd žalobu zamietol.

27. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku so zohľadnením

úpravy článku 4 odsek 1 a 2 Základných princípov CSP, ktoré hovoria o tom akým spôsobom posudzovať
vec, pokiaľ absentuje určité zákonné ustanovenie, podľa ktorého by súd mal danú vec prejednať a
rozhodnúť. V danom prípade bola žalobkyňa neúspešná len v pomerne nepatrnej časti (ako to vyplývalo
z predchádzajúcej úpravy Občianskeho súdneho poriadku) sporu ohľadne začiatku úročenia úrokom z
omeškania a preto bolo spravodlivým v zmysle článku 4 odsek 2 Základných princípov CSP priznať jej

plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na

exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.