Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. marec 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/124/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220132
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8114220132.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,

Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: H. T., Q.. XX.XX.XXXX, Q.
U. X. XXXXX/X, XXX XX R., o zaplatenie 1.027,47 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania do ukončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR pod sp.
zn. RVP 12672/2015 z a m i e t a .

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 18.7.2014 sa právny predchodca žalobcu Consumer Finance Holding a.s.
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.027,47 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9,25% ročne od 2.5.2011 do zaplatenia a trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že s odporcom uzatvorili spolu dňa 28.5.2010 zmluvu o pôžičke evid. č.
XXXXXXX, za základe ktorej poskytol žalovanému celkovú sumu pôžičky 1.332,- Eur. Podľa zmluvy o

pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 24 mesačných splátkach v sume 59,33 Eur. Do
dňa spísania žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 415,31 Eur. Vzhľadom na to, že
žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku resp. jednotlivé povinné splátky riadne a
včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, dňa 22.4.2011 listom - predžalobná upomienka
vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo. Žalovaný dlžné splátky neuhradil.
Celkový dlh žalovaného ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 1.027,47 Eur.

3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením vyzval. Žalobu
s prílohami sa žalovanému nepodarilo doručiť na adresu označenú žalobcom a ani adresu evidovanú v
registri obyvateľov Slovenskej republiky, a keďže sa súdu napriek rozsiahlemu šetreniu nepodarilo zistiť
adresu skutočného pobytu žalovaného a na takto zistenú adresu mu žalobu doručiť, súd podľa § 116
ods. 2 CSP zverejnil oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu, a
podľa § 116 ods. 3 CSP po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia sa žaloba považovala za doručenú, a
to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel. Ďalšie písomnosti súd žalovanému doručoval v zmysle §

116 ods. 3 CSP na adresu podľa § 106 ods. 1 písm. a) CSP (evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej
republiky).4. Počas konania žalobca oznámil, že pohľadávka voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania,
bola spoločnosťou Consumer Finance Holding a.s. ako postupcom na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 11.8.2014 postúpená na postupníka spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., a

navrhol, aby súd pripustil jeho vstup do konania namiesto pôvodného žalobcu. Súd o tomto návrhu
rozhodol uznesením č.k. 13C/124/2014-34 zo dňa 30.9.2014 tak, že tomuto návrhu vyhovel a vstup
nového žalobcu na miesto pôvodného žalobcu pripustil. Spolu s návrhom na zmenu účastníka žalobca
žiadal o rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania, iba na základe predložených listinných
dôkazov.

5. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa strany sporu nedostavili, žalobca však
svoju neúčasť a neúčasť svojho právneho zástupcu ospravedlnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím
veci v neprítomnosti, preto súd v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v ich neprítomnosti, a prihliadol
pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204
CSP).

6. Ešte predtým písomným podaním doručeným súdu 23.10.2015 žalobca poukázal na to, že Okresný
súd Košice II. podal dňa 8.9.2015 na Ústavný súd SR návrh na vyslovenie nesúladu ust. § 5b zák. č.
250/2007 Z.z. s článkom 1 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a navrhol, aby súd konanie prerušil
na ukončenia konania na Ústavnom súde SR sp. zn. RVP 12672/2015 a do ukončenia tohto konania

uvedené ustanovenie neaplikoval.

7. Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

8. Podľa čl. 72 Ústavy SR národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným
orgánom Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy SR ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže

pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak
ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda
alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

10. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s

rozhodnutím vo veci samej.

11. Žalobca navrhol prerušenie konania do skončenia konania na Ústavnom súde SR o súlade ust. §
5b Zák. č. 250/2007 Z.z. s ústavou s tým, aby súd toto ustanovenie neaplikoval. Prerušenie konania
poukazom na iné prebiehajúce konanie pritom upravuje ustanovenie § 164 CSP, z ktorého vyplýva, že

ide o prerušenie konania fakultatívne, závislé od úvahy súdu, ktorého závisí aj od posúdenia celkových
okolností (ak súd neurobí iné vhodné opatrenia). Ide teda o situácie, v ktorých prerušenie konania nie
je povinné a závisí od úvahy súdu, a to najmä z dôvodov vhodnosti resp. hospodárnosti (pokiaľ neurobí
iné vhodné opatrenia).

12. V danom prípade je pritom súdu z jeho činnosti a zbierky zákonov známe, že návrh na vyslovenie
nesúladu ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. Ústavný súd SR síce prijal na ďalšie konanie, účinnosť
ustanovenia, ktoré je predmetom preskúmavania Ústavného súdu SR, však ku dňu rozhodovania
procesného súdu zrušená a ani pozastavená nebola (hoci Ústavný súd SR jeho účinnosť pozastaviť
mohol). V tejto súvislosti je pritom potrebné zdôrazniť, že samotné začatie konania (ktoré sa začína

podanímnávrhu),prípadneprijatienávrhunazačatiekonaniaosúladeprávnychpredpisovnaÚstavnom
súde SR (ak je podané oprávnenou osobou a má predpísané náležitosti) nemôže byť dôvodom na
prerušenie konania, v ktorom by sa tieto predpisy mali aplikovať. V zmysle ústavy a § 38 ods. 1
zákona o organizácii Ústavného súdu SR totiž, okrem zákonodarcu, (len) ústavný súd môže všeobecne
pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení (ak

ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody). Ak tak ústavný súd neurobil, bolo
by preto v rozpore s princípmi právneho štátu, ak by iné orgány svojimi faktickými úkonmi alebo inými
rozhodnutiami toto ustanovenie obchádzali, a podľa platných a účinných zákonov nepostupovali, a aj v
rozpore s ústavnými princípmi zákonodarnej moci, ktorá samostatne patrí výlučne Národnej rade SR (ajvzhľadom ohľadom na okruh oprávnených subjektov, ktoré majú negatívnu zákonodarnú právomoc vždy
iba v spojení s rozhodnutím ústavného súdu), ak by každé začatie konania o súlade právnych predpisov
na ústavnom súde (bez rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení ich účinnosti) znamenalo povinnosť

resp. možnosť súdu napadnuté právne predpisy neaplikovať, resp. prerušiť konanie. Ust. § 38 ods. 1 cit.
zákona by bolo len obsolentnou, zbytočnou právnou normou, a takýto záver by bol aj v zjavnom rozpore
s princípmi právneho štátu (a princípom prezumpcie ústavnosti, ktorý je jeho imanentnou súčasťou), v
ktorom sa platné a účinné právne normy majú aplikovať.

13. Okrem toho návrh na prerušenie konania súd posudzoval v kontexte celého prípadu. Žalovaný sa
zdržiava na neznámom mieste a v rámci zvažovania iných vhodných opatrení, za účelom zabezpečenia
ochrany jeho práv, súd uvažoval aj o pribratí osobitného subjektu podľa § 95 CSP. Účinnosť ust. § 5b zák.
č. 250/2007 Z.z., ktoré je predmetom preskúmavania Ústavného súdu SR, totiž ku dňu rozhodovania
procesného súdu zrušená a ani pozastavená nebola (hoci Ústavný súd SR jeho účinnosť pozastaviť
mohol), a teda platil princíp prezumpcie jeho ústavnosti, a keďže v danom prípade ide o rozhodnutie

vo veci samej, pri ktorom sa na neskoršiu zmenu neprihliada, súd mal za to, že jeho pribratie napokon
ani nebolo potrebné, keďže v zmysle napadnutého uznesenia všetky právne námietky v prospech
žalovaného mohol súd aplikovať aj bez návrhu. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti a celkovú účelnosť
postupu preto súd dospel k záveru, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný, a o jeho zamietnutí
rozhodol spolu s rozhodnutím vo veci samej.

14. Vo vzťahu k veci samej súd poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený
nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, a
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť). Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie

rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

15. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

16. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

17. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

18. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

19. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne

opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť
umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo
nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe
vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti.
Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP,

nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové
tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia
v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.)
a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnúzodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje
sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in:
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670)

20. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

21. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinami, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nespochybnených) tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

22. Dňa 28.5.2010 uzatvoril právny predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s.
ako veriteľ so žalovaným ako klientom písomnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej právny predchodca
žalobcu poskytol žalovanému pôžičku 1.000,- Eur. V zmluve je uvedené schválená výška pôžičky 1.000,-
Eur, splátka 59,33 Eur, celková suma pôžičky 1.332,- Eur, mesaćná výška poistenia 3,83 Eur, počet

splátok 24, konečná splatnosť 24 mesiacov, celkové náklady spotrebiteľa 332,- Eur, sadzba poistenia
6,9%, ročná úroková sadzba 33,44%, RPMN 33,44 %, priemerná hodnota RPMN 51,49%. Pod tým je v
zmluvevýraznemenšímdrobnýmtakmernečitateľnýmpísmomnapísanýtextotom,žeklientprehlasuje,
že sa pred podpísaním zmluvy oboznámil s podmienkami a všeobecnými obchodnými podmienkami,
ktoré sú neoddeliteľou súčasťou zmluvy, prevzal ich, súhlasí s nimi, nemá k nim žiadne výhrady a

zaväzuje sa ich dodržiavať. Určité a zrozumiteľné stanovenie úpravy (resp. odkaz na úpravu) nejakej
ďalšej konkrétnej (určitej) časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky (napr. že úročenie -
uplatňovanie úrokovej sadzby, spôsob započítavania úhrad, prípadne povinnosť platiť úroky a poplatky
upravujú obchodné podmienky) zo zmluvy nevyplýva.

23. Z predloženého prehľadu splátok a úhrad a vyjadrenia žalobcu vyplýva, že žalovaný na úhradu tejto
zmluvy zaplatil postupne v rôznych dňoch (mimo dohodnutých termínov splátok - teda pred resp. po ich
splatnosti - čo by mohlo mať vplyv na výpočet úrokov) sumu 415,31 Eur).

24. Predžalobnou upomienkou zo dňa 22.4.2011 vyzval právny predchodca žalobcu žalovaného, s

poukazom na predchádzajúce upozornenie, k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo.

25. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

26. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“) tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania

spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

28. Podľa § 2 písm. a) ZoSU spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných

prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej
právnej forme.

29. Podľa § 2 písm. b) ZoSU zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.30. Keďže zo skutočností uvedených žalobcom vyplýva, že predmetom tohto konania sú nároky medzi
veriteľom a spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, právny vzťah (zmluvu) medzi
stranami je potrebné posúdiť podľa cit. zákona.

31. Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

32.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny

predpis ustanovuje inak.

33. Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU,
podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú

sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,
(podľa bodu 3B vysvetliviek na vyplnenie formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa prílohy vyhl. č. 620/2007 Z.z. sa pri ročnej úrokovej sadzbe tiež uvádza, či ide o fixnú ročnú
úrokovú sadzbu, alebo variabilnú ročnú úrokovú sadzbu),
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

(podľa bodu 2C vysvetliviek na vyplnenie formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa prílohy vyhl. č. 620/2007 Z.z. sa pri splácaní spotrebiteľského úveru uvádza výška, počet a
termíny splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru. Napríklad, či sa spotrebiteľský úver spláca anuitne,
alebo sa úroky a poplatky splácajú ako prvé a istina neskôr alebo naopak, alebo či sa úroky a poplatky
strhnú z celkovej výšky ponúkaného spotrebiteľského úveru).

34. Podľa § 4 ods. 3 ZoSU ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2
písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

35. Podľa § 4 ods. 4 ZoSU tiež platí, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,

ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

36. Z povahy veci ako úverového vzťahu s povinnosťou dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť určité (dohodnuté) náklady, v spojení s citovanými zákonnými ustanoveniami
vyplýva, že spôsob úročenia a splácania úveru a jeho jednotlivých častí musí byť vyjadrený určitým a

zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky
(vrátane postupu jej splnenia), a musí byť uvedený v písomnej úverovej zmluve, na ktorú spotrebiteľ
pripája svoj podpis. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a
poplatky nemá.

37. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom
zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle
ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa
zmluvyospotrebiteľskomúvere,aktorépretomusížalobcavsúvislostisnimipreúspechvkonaníriadne
tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia

a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon
s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné
kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

38. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné

podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže s týmito informáciami musí byť spotrebiteľ oboznámený už
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (§ 3 ods. 9 2 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo
brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem

toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani
neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou
zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá
ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodnépodmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo
zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v
obchodných podmienkach), písomne (§ 4 ods. 1 ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť

takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

39. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná
drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy

o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v
prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú
podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v

tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu
pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

40. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,
sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute

(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj

tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,

že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

41. V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa
§ 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca domáhal
a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje súd za potrebné poukázať predovšetkým na

to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len priamo netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti
(skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho
jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a
netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom
iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Ani z

týchto príloh však nevyplývajú všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický
prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (pojem použil Václav Vlk: Mcdonaldizace
mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz ).
Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného
dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a

na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a
zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí peňažný prostriedkov v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s
určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto vrátenia).

42. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.

Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o

skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
„Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právnypomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma

práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

43. Na doplnenie uvedeného súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010,

sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin
a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením
odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými
zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu
a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami
občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

44. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel platnú písomnú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,
a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky
(a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,

prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a
žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením
o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

45. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým úrokov, a rôznych poplatkov, resp. nákladov či
pokút zaúčtovaných na ťarchu žalovaného. Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov, ku ktorým zrejme pripočítal aj úroky a rôzne poplatky, vo vzťahu k požadovaným úrokom
(a poplatkom) prirátaným k istine však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich
odôvodňovali, a tieto zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani nepriamo.

Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na dôvere v ich strohé vyčíslenie v tzv. prehľade
splátok a úhrad vypracovanom žalobcom. Obdobný postup bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle
bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003), ale len
ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého
štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných

ústavov), o ktorý v tomto prípade neide, a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez
osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením
sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust.
§ 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba
z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z

tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo vyplývať. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu,
že evidovanie pohľadávky v jeho internom prehľade splátok a úhrad je snáď akousi verejnou listinou,
a tento výpis potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. Podľa § 205 CSP
iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným
predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje,

ak nie je dokázaný opak.

46. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov či poplatkov žalobca neuviedol (ani nepriamo
v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.
Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich

uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s
poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z
ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu
s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však
v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej sadzby,

z ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením zmluvy, kde
je vyjadrená ako percento (bez uvedenia či ide o fixnú alebo variabilnú sadzbu), jej uplatňovanie s
uvedením úročených súm a období s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie, a tieto
skutočnosti zo žaloby napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). Na spotrebiteľský úversa totiž nevzťahujú automaticky obvyklé všeobecné subsidiárne pravidlá úročenia a splácania podľa
dispozitívnychustanovení§502a503OBZ(vzmysleust.§4ods.2písm.iZoSUvspojenísust.§4ods.
3 a 4 ZoSU), a úroky, resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky

splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (či sa spotrebiteľský úver spláca anuitne, alebo sa úroky a
poplatkysplácajúakoprvéaistinaneskôralebonaopak,apod.)musiabyťvýslovnepísomnedohodnuté,
resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Uvedené by pritom mohlo byť zrejmé aspoň nepriamo
z dohodnutého rozpisu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v tomto prípade však tomu tak nebolo
(v zmluve nie je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). Obdobné sa

pritom týka aj položiek označených v prehľade splátok ako tzv. pokuty, ku ktorým z príloh nevyplývajú
konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ich vyúčtovanie, teda na základe ktorých skutočností (skutkových
i právnych) ich žalobca žalovanému vyúčtoval. V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je
povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali
(bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového

stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie
bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v
tomto rozsahu zamietnutý.

47. Vo vzťahu k uplatneným nákladom spojeným so spotrebiteľským úverom - úrokom a poplatkom

(cene služby) žalobca ani len netvrdil a nepreukázal všetky konkrétne rozhodujúce skutočnosti, ktoré
by ich odôvodňovali (ako sa mali platiť, z akých jednotlivých súm - i vzhľadom na predčasné prípadne
oneskorené úhrady - ako ich žalobca uplatňuje, odkedy a dokedy - vrátane oprávnenia zápočtu už
uhradených súm na ich účet). Preto mal súd za to, že ohľadom tohto nároku žalobca bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno neuniesol, teda v čase rozhodovania súd nezistil právny dôvod, podľa ktorého by

bol žalovaný povinný túto sumu žalobcovi zaplatiť, a uplatnený nárok v tejto časti, podľa toho ako bol
predmet konania skutkovo vymedzený v návrhu, preto považoval za nedôvodný.

48. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na
vyúčtované a uplatnené úroky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi obsahovými

náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i v nadväznosti na
stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahujekonečnúsplatnosťspotrebiteľskéhoúveru(§4ods.2písm.g)ZoSU),ročnúúrokovúsadzbu
(§ 4 ods. 2 písm. h) ZoSU) s uvedením, či ide o fixnú ročnú úrokovú sadzbu alebo variabilnú ročnú
úrokovú, a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i) ZoSU) tak

aby bolo zrejmé napríklad, či sa spotrebiteľský úver spláca anuitne, alebo sa úroky a poplatky splácajú
ako prvé a istina neskôr alebo naopak, či sa úroky a poplatky strhávajú z celkovej výšky spotrebiteľského
úveru, a aj podľa § 4 ods. 3 ZoSU sa poskytnutý spotrebiteľský úver preto považuje za bezúročný a
bez poplatkov.

49. Vzhľadom na tieto dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností
odôvodňujúcich úroky a iné poplatky, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych obsahových
náležitostí zmluvy, s ktorými zákon spája bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, mal by žalobca, z
titulu pohľadávok zo zmluvy o pôžičke postúpených mu podľa § 524 OZ od jeho právneho predchodcu,
nárokibanavrátenieposkytnutýchpeňažnýchprostriedkov(bezzmluvnýchúrokov).Keďžežalovanému

bola poskytnutá pôžička vo výške 1.000,- Eur, ide o túto sumu (z ktorej časť vo výške 415,31 Eur už
i uhradil). Podľa zmluvy bol pritom žalovaný povinný platiť veriteľovi dlh v mesačných splátkach po
59,33 Eur so splatnosťou prvej splátky od 20.6.2010 (bez toho aby bolo podľa zmluvy zrejmé či sa
mala splácať najprv istina a potom úroky, alebo naopak, prípadne že by malo ísť o rovnomerné splátky
istiny a úroku alebo o tzv. anuitné splátky - teda aká časť splátky mala tvoriť istinu), a pri bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru by tak dlžná istina bola vrátená v 16 splátkach po 59,33 Eur a 1 splátkou vo
výške 50,72 Eur. V tejto súvislosti súd pripomína, že pri riešení tohto prípadu nie je dôvod favorizovať
počet splátok istiny pred ich výškou, ak zo zmluvy nevyplýva aká časť istiny mala byť v tej ktorej splátke
zahrnutá, a rýchlejšie splácanie istiny je pre spotrebiteľa výhodnejšie (k tomu pozri podporne aj ust. §
266 ods. 4 Obchodného zákonníka k výkladu prejavu vôle na ťarchu veriteľa, ktorý zmluvu koncipoval).

13 splátok (20.6.2010-20.6.2011) bolo pritom splatných viac ako tri roky pred podaním žaloby, a ku
dňu podania žaloby by tak už boli premlčané. Zo skutočností uvedených žalobcom, resp. jeho právnym
predchodcom však vyplýva, že dokonca celý dlh zosplatnil už predtým, keď predžalobnou upomienkou
zo dňa 22.4.2011 vyzval žalovaného, s poukazom na predchádzajúce upozornenie, k okamžitej úhradevšetkých splátok jednorázovo do 3 dní od jej doručenia, a táto upomienka bola žalovanému doručená
28.4.2011, pričom aj úrok z omeškania si uplatňuje od 2.5.2011, a keďže sa tak stalo viac ako tri roky
pred podaním žaloby, ku dňu podania žaloby tak už bol premlčaný, a preto súd žalobu zamietol v celom

rozsahu.

50. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262

ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

52. V konaní bol procesne úspešnejší žalovaný, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP
aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať
podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262
ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny

úradník). Keďže však žalovanému v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešnejší žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok
na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.