Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1439/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6103899917
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6103899917.6

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky V. P., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom v B., I. XX, právne zastúpenej JUDr. Dianou Hrončekovou, advokátkou so sídlom
Advokátskej kancelárie v Banskej Bystrici, Komenského 10E, proti odporcovi D.. F. G., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom v B. B., B. XX, právne zastúpeného
JUDr. Petrom Kočičkom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie v Banskej Bystrici, Horná

32, v konaní o návrhu navrhovateľky o zaplatenie 10 119,40 Eur s príslušenstvom a o vzájomnom
návrhu odporcu o zaplatenie 29 977,78 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/119/2003-737 zo dňa 12. 08. 2014 v spojení s opravným
uznesením č. k. 20C/119/2003-755 zo dňa
01. 10. 2014,

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd v spojení s opravným uznesením uložil navrhovateľke
povinnosť zaplatiť odporcovi istinu 19 858,68 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 %, počítaným od 07.
08. 2010 (správne má byť od 27. 08. 2010) do zaplatenia (prvý výrok), odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke úrok z omeškania (okresný súd výšku opomenul uviesť - poznámka odvolacieho súdu)
zo sumy 2 259,44 Eur od 03. 09. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy

2 210,88 Eur od 04. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 16 % ročne zo sumy 2 146,98
Eur od 01. 11. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 2 126,54 Eur od
30. 11. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 1 444,04 Eur od 21. 12.
2002 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (druhý výrok), zamietol
protinávrh odporcu v časti úroku z omeškania od
07. 08. 2003 do 26. 08. 2010 (tretí výrok) s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia.
Opierajúc sa o ustanovenia § 663, § 664, § 665 ods. 1, § 667 ods. 1, 2, § 668 ods. 1,
§ 669 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte len „OZ“) konštatoval, že medzi
účastníkmi konania bola dňa 08. 03. 1993 uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov s
dodatkami k zmluve zo dňa 15. 12. 1993, 15. 12. 1995, 27. 12. 1996,
19. 12. 1997, 27. 12. 1998, 05. 01. 2000, 29. 12. 2000 a 04. 01. 2002 (ďalej v texte aj len „zmluva“).

Predmetom zmluvy bol prenájom nehnuteľností - pohostinstva číslo popisné XXX v A., nachádzajúcej
sa na parcele č. XX XXX a parkovisko, zapísané v evidenčnom liste
č. XXX, LV č. XXXX s tým, že predmetom nájmu v tomto objekte sú reštauračné priestory, kuchyňa,
skladové priestory, kancelária a chodba, sociálne zariadenia, o úhrnnej ploche
230 m2, ktoré majú slúžiť na poskytovanie reštauračných a pohostinských služieb. V zmysle článku IV.
zmluvy bolo dohodnuté nájomné.

Okresný súd na návrh navrhovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 20C/119/2003-338 zo dňa 04. 03. 2008,
ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu10 119,40 Eur s príslušenstvom z titulu dlhu na nájomnom za užívanie nehnuteľnosti, slúžiacej na
podnikanie za obdobie od 01. 08. 2002 do 20. 12. 2002 spolu s úrokom z omeškania v jednotlivých
mesiacoch v súlade s dobou splatnosti nájmu podľa úrovne diskontnej sadzby Národnej banky

Slovenska. Vzájomný návrh (protinávrh) odporcu, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti navrhovateľke
zaplatiť mu protihodnotu investícií, vložených do nehnuteľnosti so započítaním dlhu na nájomnom,
zamietol. Rozhodol o trovách konania
a o trovách štátu, vzniknutých vyplatením svedočného.
Na odvolanie odporcu (odvolacie konanie na odvolanie navrhovateľky proti výroku rozsudku okresného

súdu o povinnosti odporcu zaplatiť jej uplatnenú istinu len vo výške 10 119,40 Eur vzhľadom na trvanie
nájomného pomeru bolo vzhľadom na späťvzatie odvolania navrhovateľkou v súlade s § 207 ods. 2, 3
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ďalej v texte len „O. s. p.“ zastavené) krajský
súd uznesením
č. k. 12Co/186/2008-416 zo dňa 20. 11. 2008 rozsudok okresného súdu zrušil v zmysle § 221
ods. 1 písm. h) O. s. p. vo všetkých jeho výrokoch. Krajský súd považoval nájomný pomer, hoci uzavretý

na dobu určitú do 31. 12. 2002, za ukončený nepochybne dohodou účastníkov ku dňu 20. 12. 2002, preto
vyčíslenie dlhu na nájomnom do tohto dátumu považoval za správne. Nepochybne bolo preukázané,
že účelom nájmu nehnuteľností bolo podnikanie odporcu v zmysle poskytovania reštauračných a
pohostinských služieb. Pohnútky, ktoré ho k tomu viedli, spočívali v naplnení jeho podnikateľského
zámeruaakodôvodňovalvloženéinvestíciedonehnuteľnostítým,žechcelpodnikateľskýzámernaplniť,

nemôže byť táto motivácia dôvodom, pre ktorý by prípadné preukázané investície do nehnuteľností mali
byť považované za výlučne jeho výdavok, na vrátenie ktorého mu nevznikol žiaden nárok. Podstatné
okolnosti, ktoré vyplývajú z platnej právnej úpravy (§ 663 až § 665, § 667 ods. 1, 2 až § 669 OZ), je
možné zhrnúť do základných odpovedí na otázku, či navrhovateľka o investíciách odporcu vedela, či
dala k nimi súhlas, či sa zaviazala na úhradu nákladov, ktorými bola nehnuteľnosť zhodnotená. Len z

odpovede na túto okolnosť mohli vyplývať ďalšie skutočnosti, ktoré by mali za následok dokazovanie
o výške prípadných investícií,
resp. nákladov na opravy nehnuteľností a v konečnom dôsledku by mohli viesť k posúdeniu dôvodnosti
výšky uplatneného protinávrhu odporcu.
Krajský súd dospel k tomuto záveru po konštatovaní, že nájomný vzťah medzi účastníkmi trval viac ako

9 rokov na základe jednak príbuzenského vzťahu, ale i dobrých priateľských vzťahov; navrhovateľka
pravidelne do nehnuteľnosti dochádzala, mala prehľad o jej stave, vedela o zmenách, ktoré sa v
nej alebo okolo nej udiali, preto mala byť otázka súhlasu navrhovateľky s vykonávaním zmien v
nehnuteľnosti alebo okolo nej posudzovaná s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré z vykonaného
dokazovania o tejto otázke vyplynuli, a ktoré mohli mať na hodnotenie stanoviska navrhovateľky

vplyv. Navrhovateľka logicky vedela o zmenách, ktoré sa diali ohľadom nehnuteľnosti a nedala najavo
nesúhlas s ich vykonávaním nielen priamo odporcovi, ale ani v styku s ostatnými osobami, ktoré s
ňou prichádzali do kontaktu počas takmer celej doby nájmu. Nepochybné je, že pokiaľ sa odporca
rozhodol spevňovať a rozširovať parkovisko pri danej nehnuteľnosti, navrhovateľka bola aktívna v
tom, že požiadala príslušný orgán o vyňatie poľnohospodárskej pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho

fondu práve za účelom rozšírenia parkoviska (č. l. 178 spisu), pričom zo znenia uvedenej žiadosti je
účel požiadavky navrhovateľky celkom zjavný a v písomnom vyjadrení určitý. Z tohto pohľadu nie je
významné, či sa uvedená investícia uskutočnila len z časti na pozemku navrhovateľky, a to najmä
pri výjazde a vjazde na uvedené parkovisko, podstatné je, že je situovaný ako obslužný priestor pre
využitie nehnuteľnosti, patriacej navrhovateľke. Pri zhodnotení všetkých okolností daného prípadu

mlčanie navrhovateľky je možné považovať za súhlasný prejav vôle, pretože aktivity odporcu v tomto
smere nepovažovala za nevhodné, nikdy ich neodmietla a odporca bol dobromyseľný s ohľadom na
ich priateľské vzťahy a príbuzenský pomer v tom, že s jeho činnosťou navrhovateľka súhlasí; nikdy
sa nevyjadrila opačne, naopak, v prípade úprav a investícií do parkoviska mu poskytla v jeho zámere
výslovnú súčinnosť. Navrhovateľka s preukázanými zmenami v určitom rozsahu konkludentne súhlasila,

alenezaviazalasanaúhradunákladov,takžeodporcamoholpožadovaťposkončenínájmuprotihodnotu
toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Podstatné sú aj okolnosti, v akom stave sa nehnuteľnosť pri
odovzdávaní prenajímateľke nachádzala, keď odporca sa snažil dôsledky svojich investícií zlikvidovať
a uviedol nehnuteľnosť do stavu tvrdenej devastácie, čo môže mať tiež vplyv na rozhodnutie o výške
uplatňovaného nároku odporcom, či bola nehnuteľnosť skutočne zhodnotená alebo naopak, v určitom

rozsahu znehodnotená. Keďže odpovede na tieto otázky zo spisu nevyplývali, krajský súd rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že okresný súd, berúc do úvahy
obsahnájomnejzmluvy,malpovinnosťzistiťrozsahtvrdenýchrealizovanýchinvestícií,prípadnýchopráv
a údržby väčšieho rozsahu a podľa toho posúdiť uplatnený nárok odporcu (podrobným výsluchomúčastníkov, prípadne vykonaním ďalšieho dokazovanie na určenie rozsahu investície, opráv alebo
údržby a nariadenia znaleckého dôkazu na vyjadrenie finančnej protihodnoty vložených investícií, ktoré
boli schopné zvýšiť hodnotu nehnuteľnosti).

Navrhovateľka po rozhodnutí krajského súdu sčasti zobrala návrh späť ohľadne priznania nájomného
v časti istiny 756,09 Eur s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne, počítaným zo sumy 1 444,04
Eur od 21. 12. 2002 do zaplatenia.
Odporca v zmysle § 97 ods. 1 O. s. p. vzájomným návrhom zo dňa 06. 08. 2003 žiadal priznať
od navrhovateľky sumu 31 960,10 Eur; po zrušení rozsudku krajským súdom zobral vzájomný návrh

čiastočne ohľadom sumy 1 982,32 Eur späť. Predmetom vzájomného návrhu zostala suma 19 858,68
Eur, z ktorej žiadal priznať aj úrok z omeškania vo výške 13% ročne od 07. 08. 2003 až do zaplatenia (v
časti úroku z omeškania došlo k rozšíreniu návrhu, ktorý súd na pojednávaní dňa 12. 08. 2014 pripustil).
Okresný súd doplnil dokazovanie a po oboznámení sa so všetkými dôkazmi rozhodol odvolaním
napadnutým rozsudkom. Konštatoval, že odporca počas nájomného vzťahu platil faktúry na nájomnom
pravidelne až do augusta 2002, kedy realizoval poslednú platbu

(15. 08. 2002) vo výške 2 279,89 Eur za mesiac júl 2002. Nezaplatil faktúru
č. 14/2002 zo dňa 19. 08. 2002 vo výške 2 259,44 Eur za mesiac august 2002, splatnú
02. 09. 2002, faktúru č. 17/2002 zo dňa 19. 09. 2002 na sumu 2 210,88 Eur za mesiac september 2002,
splatnú 03. 10. 2002, faktúru č. 18/2002 zo dňa 17. 10. 2002 na sumu 2 146,98 Eur za mesiac október
2002, splatnú dňa 31. 10. 2002, faktúru č. 19/2002 zo dňa

18. 11. 2002 na sumu 2 126,54 Eur za mesiac november 2002, splatnú dňa 29. 11. 2002, faktúru č.
21/2002 zo dňa 10. 12. 2002 na sumu 2 131,64 Eur za mesiac december 2002, splatnú dňa 20. 12.
2002. Na žiadosť navrhovateľky zo dňa 26. 08. 2002 bol nájom s odporcom predčasne ku dňu 20. 12.
2002 ukončený; odporca k uvedenému dňu protokolárne prenajaté priestory s príslušenstvom a kľúčmi
odovzdal za účasti navrhovateľky a nájom bol ukončený. K tomuto dňu stratila nájomná zmluva platnosť

aj účinnosť.
Listom zo dňa 28. 08. 2002 odporca vyzval navrhovateľku na vzájomné vyrovnanie nákladov,
vynaložených na rekonštrukčné práce podľa vypracovaného znaleckého posudku č.90/2002 znalkyne
Ing. XXX,XX B. vo výške 38 993,40 Eur; od tejto sumy odpočítal hodnotu vecí, ktoré po ukončení nájmu
musel odniesť; celková suma za rekonštrukčné práce potom predstavovala 31 960,10 Eur. Odporca

tvrdil, že listom zo dňa 23. 12. 2002 navrhovateľke faktúru na nájomné za mesiac december 2002 vrátil a
žiadal ju upraviť v súlade s dňom ukončenia nájmu, t. j. ku 20. 12. 2002, a zároveň jej doručil započítací
prejav, ktorým podľa § 580 a nasledujúcich OZ započítal pohľadávku navrhovateľky, upravenej na sumu
10 119,40 Eur, s pohľadávkou odporcu 31 960,10 Eur, t. j. žiadal úhradu 21 841 Eur, po čiastočnom
späťvzatí 19.858,68 Eur, s čím navrhovateľka nesúhlasila. Do

31. 03. 1993 spravovala objekt sama, pri jeho odovzdaní odporcovi bol funkčný, v riadnom stave a
schopný prevádzky. Vypracovaný projekt na jeho rekonštrukciu bol konzultovaný s odporcom a jeho
požiadavky podľa jeho predstáv boli do projektu zapracované; projekt bol odsúhlasený, bolo vydané
stavebné povolenie, uzatvorená zmluva so stavebnou firmou, celú rekonštrukciu zaplatila. U odporcu si
žiadne zmeny na objekte neobjednala, objekt bol zrekonštruovaný na určitú kapacitu a keďže odporca

začal prevádzkovať závodné spravovanie a letné posedenie pred pohostinstvom a reštauráciou, je len
prirodzené, že musel spĺňať hygienické požiadavky. Veci, na ktoré si dal odporca vypracovať znalecký
posudok, sa netýkali objektu, aký bol odovzdaný do prenájmu, ale zvýšenia jeho ekonomických aktivít;
odporca mal objekt odovzdať v prevádzky schopnom stave, odovzdal ho však zdevastovaný, neschopný
prevádzky, značne poškodený, holé a špinavé múry, poškodené ďalšie zariadenie, odmontoval všetky

veci, na ktoré si uplatňuje nárok; ona žiadny súhlas na rekonštrukciu, opravy a investície nedávala.
Okresný súd, súc viazaný právnym názorom krajského súdu, vykonal dokazovanie na zistenie hodnoty
investícií do prenajatej nehnuteľnosti; zo záverov znaleckého posudku
Ing. Ivana Čierneho č. 44/2013 bolo zistené, že vykonanými stavebnými prácami a vloženými
investíciami odporcom v rokoch 1994 - 2001 na objekte Motorest u U. v A. došlo k technickému

zhodnoteniu nehnuteľnosti ku 31.12.2002 vo výške 29 978,08 Eur s DPH. Pri ukončení nájomného
vzťahu 20. 12. 2002 mohlo dôjsť pri demontáži zariadení aj k čiastočnému poškodeniu prvkov
krátkodobej životnosti (omietky, maľby, dlažby), pri ktorých je plánovaná životnosť niekoľkonásobne
menšia ako u prvkov dlhodobej životnosti, ktoré sú rozhodujúce pre celkovú životnosť stavby ako celku.
Podľa záverov znaleckého posudku odporca upravil vzájomný návrh a žiadal priznať od navrhovateľky

sumu
19 858,68 Eur.
Navrhovateľka nesúhlasila so znaleckým posudkom a predložila do konania odborné vyjadrenie
spoločnosti ZNALEX, s. r. o., so sídlom Hronská 1, Zvolen č. 495/2013 ako stanovisko k znaleckémuposudku č. 44/2013. Z dôvodu námietok okresný súd vypočul v konaní znalca D.. D. G. aj znalkyňu Ing.
T. B. ako svedkyňu
a námietky navrhovateľky voči znaleckému dokazovaniu vyhodnotil ako účelové, smerujúce k

zamietnutiu protinávrhu odporcu. Znalecký posudok č. 44/2013 je posudok so všetkými náležitosťami,
znalec riadnym spôsobom odôvodnil a zodpovedal na otázky položené súdom, zároveň uviedol, že
pokiaľ vychádzal zo znaleckého posudku D.. T. B. a to ohľadom prác, ktoré odporca vykonal, bolo
to z dôvodu, že vzhľadom na odstup času a vzhľadom na skutočnosť, že objekt je naďalej plynule
v prevádzke, už nebolo možné iným spôsobom zistiť práce a ich množstvo, ktoré odporca vykonal.

Výpoveďou svedkyne
D.. T. B. boli odstránené aj rozporné tvrdenia znalca D.. D. G.; svedkyňa, trvajúc na svojom znaleckom
posudku,vykonanýmvčaseskončenianájomnéhovzťahu, nepochybneabsolvovalaohliadkupredmetu
nájmu, uvedené viditeľné práce odkontrolovala a pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzala z
v tom čase platných predpisov. Úlohou znalca bolo zistiť protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota
veci na základe vykonaných prác odporcom, ktoré súd nepovažoval za opravu ani bežnú údržbu, ale za

investície do nehnuteľností; súd nenariadil znalcovi určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľností.
Hoci navrhovateľka opakovane tvrdila, že okresný súd nie je viazaný vysloveným názorom odvolacieho
súdu, keďže asfaltová plocha bola položená i na pozemku, ktorý nie je v jej vlastníctve, okresný súd
poukázal na odôvodnenie odvolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že nie je významné, či sa uvedená
investícia uskutočnila len z časti na pozemku navrhovateľky a to najmä pri výjazde a vjazde na uvedené

parkovisko, ale podstatné je, že je situovaný ako obslužný priestor pre využitie nehnuteľnosti, patriacej
navrhovateľke, ktorá je aj naďalej v nájme inej osoby a uvedený priestor je využívaný pre nehnuteľnosť
navrhovateľky. Do skončenia nájmu až do súčasnosti tieto skutočnosti v konaní ani neboli sporné.
Ani navrhovateľka potom nemôže tvrdiť, že z uvedeného by v súčasnej dobe nemala zisk, keďže má
uzavretúnájomnúzmluvusinýmsubjektomavkonanínebolopreukázané,žeuvedenéspevnenéplochy

nie sú využívané ako parkovisko a neslúžia pre ďalšieho nájomcu, práve naopak. Pokiaľ navrhovateľka
preukazovala, že neexistujú doklady, faktúry, daňové doklady alebo rozhodnutia, súd mal za to, že v
danej veci uvedené chýbajúce doklady alebo listiny nie sú dôvodom pre nepriznanie investícií odporcovi,
pretože tieto práce boli uvedené v znaleckom posudku D.. B. ako práce vykonané, preukázané, ktoré
zvýšili hodnotu nehnuteľnosti.

Súd vyhovel návrhu navrhovateľky v plnom rozsahu a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť jej titulom
nájmu z nájomnej zmluvy zo dňa 08. 03. 1993 sumu 10 119,40 Eur, pričom nájomné bolo priznané
do 20. 12. 2002, lebo nebolo sporné, že od tejto doby odporca žiadnym spôsobom už predmet nájmu
neužíval, o čom svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľka svoj návrh zobrala čiastočne späť (požadovala
nájomné do 20. 12. 2002). Súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke aj úroky z omeškania

podľa §517 ods. 2 OZ, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu a o sankciu zo zákona za
nesplnenie povinnosti plniť riadne a včas to vo výške 16,5% ročne zo sumy 2 259,44 Eur od 03. 09.
2002 do zaplatenia, vo výške 16,5% ročne zo sumy 2 210,88 Eur od 04. 10.2002 do zaplatenia, vo
výške 16 % ročne zo sumy 2 146,98 Eur od 01.11.2002 do zaplatenia, vo výške 13% ročne zo sumy
2 126,54Eur od 30. 11. 2002 až do zaplatenia a vo výške 13% ročne zo sumy 1 444,04Eur od 21. 12.

2002 až do zaplatenia.
Súd vyhovel aj vzájomnému návrhu odporcu v celom rozsahu v zmysle §667 ods. 1 OZ veta štvrtá,
nepovažujúc za dôvodnú námietku premlčania voči investíciám odporcu, vznesenú navrhovateľkou;
odporca má právo požadovať po skončení nájmu (t. j. dňa
20. 12. 2002) protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci; odporca doručil súdu vzájomný návrh dňa

06. 08. 2003, teda v premlčacej lehote, ktorá neplynie od vykonania investícií, ako to tvrdí navrhovateľka.
Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 19 858,68 Eur po jeho čiastočnom späťvzatí v
zmysle záverov znaleckého posudku č.44/2013, ktorá suma už zohľadňuje započítaný nárok priznaný
navrhovateľke vo výške 10 119,40 Eur vzhľadom na výšku vyčíslenia podľa znaleckého posudku 29
978,08 Eur. Súd priznal a uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporcovi aj úrok z omeškania vo

výške 9% zo sumy 19 858,68 Eur odo dňa 07. 08. 2010 (správne má byť od 27. 08. 2010 - poznámka
odvolacieho súdu) a vo zvyšku návrh odporcu ohľadne úroku z omeškania, ktorý požadoval od 07.
08. 2003 do 07. 08. 2010 (správne má byť do 26. 08. 2010) zamietol z dôvodu vznesenej námietky
premlčania navrhovateľkou. Úroky sa premlčujú v trojročnej premlčacej lehote s poukazom na § 110
ods. 3 OZ; návrh na priznanie úroku z omeškania odporca podal až 27. 08. 2013 (27. 08. 2013 - 3 roky

= 27. 08. 2010).
O trovách konania súd rozhodne podľa § 151 ods. 3 O. s. p. do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie
navrhovateľka. V prvom rade namietla, že rozsudok neobsahuje výrokovú časť, ktorá je podstatnou
náležitosťou rozhodnutia. Táto skutočnosť zakladá vadu konania, spočívajúcu v odňatí jej práva na

spravodlivé súdne konanie v kontexte práva na riadne rozhodnutie vo veci, čím je jej odňatá možnosť
argumentovať voči rozhodnutiu súdu a tým aj možnosť konať pred súdom.
Namietlavecnúnesprávnosťnapadnutéhorozsudku,pretožeokresnýsúdnesprávnevecprávneposúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a zároveň na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd zaviazal navrhovateľku na náhradu
nákladov na stavebné práce, ponížené o opotrebenie, ktoré mali byť vynaložené zo strany odporcu
na nehnuteľnostiach, ktoré nielenže neboli predmetom nájomnej zmluvy, ale neboli a ani nie sú v
jej vlastníctve, ani v užívaní. V tomto zmysle okresný súd svoje rozhodnutie náležite nevysvetlil, ani
nepodriadil pod žiadnu z konkrétnych platných právnych noriem.

Namietla vyčíslenie technickej hodnoty stavebných prác a dodávok, vyjadrených v znaleckom posudku
Ing. Čierneho, ktorý vychádzal zo znaleckého posudku Ing.X.XX.. Znalecký posudok trpí významnou
vadou,atoujeúplnáabsenciavlastnéhoskúmaniaznalca;znalecvlastnémeraniaasondyneuskutočnil,
pričom jeho domnienka, že tieto uskutočnila D.. B., sa nepotvrdila. Súd prvého stupňa preto nesprávne
zistilprotihodnotutoho,očosazvýšilahodnotaveci,keďzatútopovažoval vyčíslenietechnickejhodnoty

stavebných prác a dodávok, ktoré v skutočnosti je vyjadrením nároku podľa § 667 ods. 1 veta druhá
a tretia OZ.
Podľa názoru navrhovateľky súd sa nevysporiadal s jej písomnými námietkami ku konkrétnym položkám
vykonaných prác odporcom (napr. v podaní zo dňa 24. 03. 2014 a zo dňa 29. 07. 2014), ktoré nebolo
ničím podložené (ani účtovnými, ani daňovými dokladmi), a ktorých vykonanie v rámci navrhovateľkou

financovanej rekonštrukcie objektu na začiatku nájomného vzťahu bolo navrhovateľkou preukazované
kolaudačným rozhodnutím. Súd nevypočul svedka P. F., ktorý má v súčasnosti v predmetnom
objekte prevádzku pohostinstva, a ktorý v čase trvania nájomnej zmluvy s odporcom bol u odporcu
zamestnaný. Navrhovaný svedok bol prítomný pri odovzdávaní objektu zo strany odporcu a prezeral
objekt bezprostredne po tom, ako bol odporcom odovzdaný. Svedok má technický stav prevádzky

zdokumentovaný na videozázname.
Okresný súd vzhľadom na absenciu účtovných a daňových dokladov k prevažnej väčšine prác,
obsiahnutýchvznaleckomposudkuD..D.G.nezdôvodnil,prečozobralzasmerodajnúcenuvykonaných
stavebných prác s DPH. Vykonanie týchto prác mohlo byť realizované subjektmi, ktoré nie sú platcami
DPH a v takom prípade zohľadnenie DPH nemá právne opodstatnenie.

Okresný súd nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, keď vychádzal z ceny všetkých
stavebných prác, obsiahnutých v znaleckom posudku, teda aj tých, ktorých vykonanie odporcom nebolo
jednoznačne preukázané a jednak tých, ktoré navrhovateľka nemohla vidieť počas nájomného vzťahu
z dôvodu, že tieto boli vykonávané v miestnostiach, do ktorých navrhovateľka počas nájomného vzťahu
nevstupovala (sklad, pánske WC, kuchyňa). Keďže ide o nárok odporcu, nositeľom dôkazného bremena

je odporca. Tvrdila, že v objekte pohostinstva sa nachádza aj prevádzka potravín, ktorú ona sama
prevádzkovala a jej návštevy v V. súviseli predovšetkým s touto prevádzkou. V priestoroch pohostinstva
sa zvykla pri týchto návštevách stravovať, odporca sa tam fyzicky takmer nikdy nenachádzal; väčšinou
bol prítomný len P. F..
Vzťahy medzi navrhovateľkou a odporcom boli skutočne dobré, narušili sa až v roku 2001, kedy

odporcovi odmietla predĺžiť nájomnú zmluvu a odporca tak stratil zdroj pravidelného príjmu v čase,
keď začínal s výstavbou vlastného reštauračného zariadenia na Starých Horách. Vzhľadom na dobré
priateľské a rodinné vzťahy s odporcom nemala navrhovateľka dôvod vykonávať detailnú obhliadku
nehnuteľnosti.
Namietla,žeokresnýsúdsanevysporiadalsjejnámietkou,ženadanýprávnyvzťahbolonutnéaplikovať

ustanovenia Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov č.116/1990 Zb. v platnom znení, ktorý
pre platnosť nájomnej zmluvy vyžaduje obligatórne písomnú formu. Ak preto priznal odporcovi nárok,
viažuci sa na parcelu č. 1196, zrejme z titulu uzatvorenej nájomnej zmluvy, pričom tento pozemok nebol
predmetomtejtonájomnej zmluvy,právneposúdeniesúduprvéhostupňaniejesprávne.Pokiaľodporca
pozemok užíval a upravoval, konal tak bez právneho dôvodu a akékoľvek nároky môže uplatňovať

voči navrhovateľke len z titulu vydania bezdôvodného obohatenia; v tejto súvislosti vzniesla námietku
premlčania.
Okresnýsúdsažiadnymspôsobomnevysporiadal spriepastnýmrozdielommedzivýškouvynaložených
nákladov, ktoré odporca vyčíslil vo svojom liste zo dňa 04. 05. 2001 a výškou nacenených stavebnýchprác, obsiahnutých v znaleckom posudku D.. B. a D.. G.. X. listinný dôkaz mení skutkový stav, z
akého vychádzal krajský súd v zrušujúcom uznesení, keď vyslovil právny názor, že navrhovateľka s
vykonanými zmenami konkludentne súhlasila. Pokiaľ by odporca takýto súhlas od navrhovateľky mal,

nevymenovával by jej pár mesiacov pred ukončením nájmu v liste zo dňa 04. 05. 2001 všetky zmeny,
ktoré vykonal a ako sám uviedol, nad rámec nájomnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu, ak sa skutkový
stav, z ktorého vychádzal pri právnom posúdení odvolací súd v ďalšom konaní pred súdom prvého
stupňa zmení, prvostupňový súd už nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v
zrušujúcom uznesení (viď č. l. 766 spisu).

Okresný súd sa nevysporiadal ani s námietkou navrhovateľky, týkajúcou sa opráv a údržby, na ktoré
práce bol odporca povinný na základe nájomnej zmluvy, a ktoré sú napriek tomu zahrnuté do celkového
vyčíslenia technickej hodnoty prác, vykonaných na nehnuteľnosti v znaleckom posudku. Súd prvého
stupňa v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu otázku údržby a opráv ponechal
úplne nepovšimnutú.
V konaní nebolo jednoznačne preukázané, ktoré práce odporca vykonal na predmete nájmu, v ktorom

období a v akom rozsahu a či vykonanými prácami - zmenami na veci došlo k zhodnoteniu prenajatej
nehnuteľnosti. Súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkou navrhovateľky, že odporca
zmeny vykonával na nehnuteľnostiach, ktoré neboli v jej vlastníctve a sčasti na nehnuteľnosti, ktoré síce
boli v jej vlastníctve, ale neboli predmetom nájomnej zmluvy, pričom ju zaviazal na úhradu všetkých
nákladov stavebných prác, vyčíslených v znaleckom posudku, ponížených o opotrebenie. Predmet

nájmu bol v rámci tejto nehnuteľnosti špecifikovaný tak, že sa jedná v tomto objekte o reštauračné
priestory, kuchyňu, skladové priestory, kanceláriu a chodbu, sociálne zariadenia o úhrnnej ploche 230
m2 za účelom využitia na poskytovanie reštauračných a pohostinských služieb. Odporcovi nebola
prenajímaná celá nehnuteľnosť, ale len jej časť. Súčasťou predmetnej nehnuteľnosti je aj prevádzka
potravín, ktorá predmetom nájomnej zmluvy nebola. Predmetný zmluvný nájomný vzťah sa preto

spravuje právnou úpravou zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, ktorý je
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku normou lex specialis. S odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie
je zrejmé, z akého právneho titulu súd zaviazal navrhovateľku na náhradu nákladov na stavebné práce,
vyčíslenévznaleckomposudkuaponíženéoopotrebovanie,vykonanépodľaprehláseniaobjednávateľa
na cudzích pozemkoch a na pozemku navrhovateľky, ktorý ale nebol predmetom nájomnej zmluvy.

V konaní došlo ku zmene skutkového stavu oproti stavu, z ktorého vychádzal pri právnom posúdení
krajský súd v zrušujúcom uznesení vo viacerých skutočnostiach. Prvou zmenou je, že vlastníkom
obidvoch parciel, na ktorých sa nachádza vjazd a výjazd z parkoviska, sú Železnice Slovenskej republiky
a nie navrhovateľka, a že odporca mal vedomosť, že vjazd a výjazd z parkoviska sa realizuje na
pozemku, patriacom Železniciam Slovenskej republiky, keď tieto sám žiadal o súhlasné stanovisko.

Pokiaľ krajský súd poukazoval, že nie je významné, či sa uvedená investícia uskutočnila len sčasti na
pozemku navrhovateľky a to najmä pri výjazde a vjazde na uvedené parkovisko, súd prvého stupňa nie
je týmto právnym názorom viazaný vzhľadom na nové skutkové zistenia, ktoré vyšli v ďalšom konaní
najavo.
Druhou zmenou skutkového stavu je, že z predložených listinných dôkazov v ďalšom konaní je

jednoznačne preukázané, že odporca súhlas navrhovateľky s vykonaním zmien nemal, a to ani
konkludentný, čo vyplýva z jeho listu zo dňa 04. 05. 2011, ktorým oznamuje navrhovateľke, aké zmeny
nad rámec nájomnej zmluvy realizoval. Keby o týchto zmenách mala navrhovateľka vedomosť a odporca
by mal minimálne jej konkludentný súhlas s ich vykonaním, nebol by jej tieto ním realizované zmeny v
liste, ktorý jej zaslal tesne pred ukončením nájmu, oznamoval.

Zdôraznila, že predmet nájmu v stave, v akom bol navrhovateľkou odovzdaný v čase
vzniku nájomného vzťahu a tiež po ukončení rekonštrukcie financovanej navrhovateľkou v roku 1996
odporcovi, bol plne spôsobilý na naplnenie účelu nájmu tak, ako to bolo v nájomnej zmluve dojednané,
a to na podnikanie odporcu v zmysle poskytovania reštauračných a pohostinských služieb. Vzhľadom
na takýto stav predmetu nájmu odporca nebol povinný vykonávať ďalšie nevyhnutné zmeny za účelom

naplnenia jeho podnikateľského zámeru. Ak preto odporca mal pohnútky vykonávať zmeny na predmete
nájmu, ako aj na susedných nehnuteľnostiach, ktoré predmetom nájmu neboli, tieto pohnútky slúžili
výlučne k rozšíreniu jeho podnikateľských aktivít za účelom dosiahnutia vyššieho zisku, čo viedlo k
rozšíreniu návštevnej kapacity objektu a zvýšenému znehodnoteniu a opotrebeniu predmetu nájmu.
Predmetom nájmu bolo pohostinstvo a nie motorest. Z uvedeného dôvodu kapacita asfaltového

parkoviska, ktoré bolo predmetom nájomného vzťahu, plne postačovalo účelu nájmu, dojednaného v
nájomnej zmluve.Vzhľadom na uvedené skutočnosti s poukazom na nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolateľka
navrhla rozsudok okresného súdu v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. zrušiť a vec súdu prvého
stupňa vrátiť na ďalšie konanie.

V prípade, ak by odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, z opatrnosti vyčíslila
náhradutrovkonaniaažiadala,abyvprípadeúspechujejbolapriznanánáhradatrovvovýške15897,12
Eur na trovách právneho zastúpenia, ktoré riadne vyčíslila a na súdnom poplatku vo výške 543,72 Eur.

Navrhovateľka podala odvolanie aj proti opravnému uzneseniu, ktorým okresný súd opravil chybu v

písaní - keď po doručení rozsudku právnym zástupcom účastníkov okresný súd zistil, že rozsudok,
ktorý im bol doručovaný, neobsahuje výrokovú časť. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 12. 08. 2014
bolo zrejmé a nepochybné, že rozsudok bol riadne vyhlásený v zmysle § 156 O. s. p. za prítomnosti
účastníkov konania a prvopis v spise bol zažurnalizovaný v správnom vyhotovení; preto v zmysle § 165
O. s. p. okresný súd opravil v rozsudku chyby a vydal podľa § 164 O. s. p. opravné uznesenie.
Odvolateľka v odvolaní proti tomuto opravnému uzneseniu namietla, že opravným uznesením nemožno

zhojiť vadu konania, spočívajúcu v tom, že rozsudok okresného súdu vôbec neobsahoval výrokovú
časť. Absencia obsahových náležitostí môže mať za následok závažné procesné dôsledky (§ 157
ods. 1 O. s. p.). Výrok súdneho rozhodnutia je najdôležitejšou súčasťou súdneho rozhodnutia, pretože
predstavuje záväznú časť rozhodnutia, ktorého obsah je vykonateľný a tým aj vynútiteľný, núteným
výkonom rozhodnutia. Každý výrok rozsudku musí byť presný a konkrétny do takej miery, aby bol

vykonateľný niektorým zo spôsobov, umožňujúcim exekúciu. Absolútnu absenciu výroku, ako jednej
z podstatných formálnych náležitostí súdneho rozhodnutia, nemožno odstrániť opravným uznesením
podľa § 164 O. s. p. Takýmto postupom súdu bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom z
dôvodu, že nemôže napadnúť jednotlivé výroky súdneho rozhodnutia.
Poukázala na zmätočnosť výrokovej časti, keď v prvom výroku súd priznáva odporcovi úroky z

omeškania vo výške 9% od 07. 08. 2010 do zaplatenia a v treťom výroku zároveň zamieta protinávrh
odporcu v časti úroku z omeškania od 07. 08. 2003 do
26. 08. 2010. V jednej výrokovej časti úroky z omeškania priznáva od 07. 08. 2010, v druhej výrokovej
časti zamieta úroky z omeškania od 07. 08. 2003 do 26. 08. 2010, t. j. aj úroky, ktoré boli podľa
predchádzajúcej výrokovej časti priznané. Takýto výrok zakladá zmätočnosť a nejasnosť súdneho

rozhodnutia. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia za podané odvolanie, aj za
opravné uznesenie vo výške 433,90 Eur.

Odporca vo vyjadrení k návrhu navrhovateľky považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za

vecne správne, zodpovedajúce zistenému skutkovému stavu a adekvátne zdôvodnené aj z hľadiska
použitej právnej argumentácie. Navrhovateľka vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové a relevantné
skutkové okolnosti a nepoukazuje na novú právnu argumentáciu, ktorá by sa vymykala zrozumiteľnej
a presvedčivej právnej argumentácie, použitej v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nesúhlasil s jej
názorom, že obsahom zdôvodnenia napadnutého rozsudku jej bola odňatá možnosť efektívne konať

pred súdom z dôvodov svojvoľného a arbitrárneho rozhodnutia prvostupňového súdu. Argumentácia
navrhovateľky je nenáležitá; navrhovateľka zámerne a účelovo v záujme docielenia lepšieho výsledku
vo veci nastolila otázku rozdielneho právneho hodnotenia inak nesporného skutkového stavu. Jej
snaha o spochybnenie a napadnutie záverov znaleckého dokazovania bola neprehliadnuteľná už v
procesnom štádiu formulovania vhodných otázok pre znalca. Neštandardným a neobvyklým postupom v

procesnom štádiu nariaďovania znaleckého dokazovania v konečnom dôsledku docielila len prieťahy v
ináč plynulom súdnom konaní. To, že nebolo možné vyčísliť protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota
veci metódou porovnania všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti pred a po vykonaní zhodnocujúcej
investície, zároveň automaticky neznamená (ako sa to snaží tvrdiť navrhovateľka), že súd rozhodol
nezákonne,t.j.bezpatričnejsumyrelevantnýchskutkovýchinformáciiabezzodpovedajúcehoprávneho

zdôvodnenia a vysvetlenia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Ak súd nerozhodol podľa predstáv
navrhovateľky, neznamená to v danom prípade, že by nerozhodol na základe zisteného skutkového
stavu zákonne a spravodlivo. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení stanovil právnu kvalifikáciu s
odkazom na § 667 ods. 1 štvrtá veta OZ, ktorá bola a je pre prvostupňový súd záväzná. Navrhovateľkino
uvažovanievtejtootázkejeneprípustné,pretoženemáoporuvovykonanomdokazovaní.Navrhovateľka

vytvorila účelovú a špekulatívnu teóriu o podstatnej zmene skutkového stavu, následkom ktorej by bolo
možné uvažovať aj o zmene právnej kvalifikácie. Takémuto záveru nenasvedčuje rozsah vykonaného,
a po zrušujúcom uznesení ani doplneného dokazovania. Listinné dôkazy v podobe znaleckého posudku
a vysvetľujúceho stanoviska znalkyne Ing. T. B. boli spracované v reálnom čase ukončenia nájomnéhovzťahu medzi účastníkmi konania, a ich hlavným zmyslom a účelom bolo preukázať objem odporcom
investovaných finančných prostriedkov do majetku navrhovateľky. Znalkyňa osobne skontrolovala
rozsah uskutočnených investícií jednak ohliadkou na miestne samom dňa 15. 07. 2002, jednak zo

súvisiacich výkazov - výmer a účtovných podkladov. Je objektívne nemožné, aby s časovým odstupom
10 rokov mohol iný znalec zdokumentovať podrobnejšie situáciu, ako ju v tom čase zaznamenala D..
B.. Jej znalecký posudok predstavuje nezameniteľnú skutkovú informáciu, ktorej obsahová správnosť z
hľadiska odborných zistení, premietajúcich sa do vyčíslenia vložených investícií vo finančnom vyjadrení,
môže v súčasnosti podliehať znaleckému dokazovaniu v súdnom konaní.

Odporca už vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 04. 2007 vzájomný návrh opieral o listinné dôkazy - znalecký
posudok č. 90/2002 zo dňa 01. 08. 2002, jeho úpravu zo dňa
19. 12. 2002, vyhotovenú znalkyňou D.. T. B., ako aj o vysvetľujúce stanovisko uvedenej znalkyne zo
dňa 08. 02. 2004. Nezodpovedajú realite tvrdenia navrhovateľky, že v súdnom spise nie je ako súčasť
uvedených listinných dôkazov vysvetľujúce stanovisko znalkyne zo dňa 08. 02. 2004, a že by znalkyňa
ohodnocované práce nevidela na vlastné oči a vychádzala len z informácie odporcu. Navrhovateľka

v odvolaní účelovo a špekulatívne manipuluje tak s obsahom svedeckej výpovede D.. B., ako aj s
obsahom výpovede znalca D.. G.. Z celkového kontextu ich vyjadrení selektívne vytrhla a vyhodnotila v
odvolaní čiastkové vyjadrenie o všeobecnej hodnote, pričom vedome nebrala do úvahy ostatný obsah
ich vyjadrení. Súdom ustanovený znalec D.. G. musel rešpektovať skutkový stav v čase spracovania
znaleckej úlohy, a to aj s tým špecifikom, že bol výlučne odkázaný a zároveň aj limitovaný zisteniami,

ktoré vyplynuli z osobných poznatkov znalkyne
D.. B. pri spracovávaní listinného dôkazu. Právny názor odvolacieho súdu ostal nezmenený a na jeho
záväznosť a nemennosť pre rozhodovaciu činnosť prvostupňového súdu nemôže mať žiaden vplyv
forma a metóda spracovania znaleckého posudku.
Pri nezmenenom právnom názore (§ 667 ods. 1 štvrtá veta OZ) je potrebné v okolnostiach prípadu

závery prijaté v znaleckom posudku č. 44/2013 znalca D.. D. I. považovať za postačujúce na
objektívne a vecné vyčíslenie zhodnotenia predmetu nájmu tvoriacej nehnuteľnosti zo strany odporcu.
Znalecké dokazovanie muselo rešpektovať skutkový stav v tejto veci a nemohlo žiadnym iným
spôsobom zohľadniť námietky navrhovateľky v otázke neexistencie informácie o všeobecnej hodnote
nehnuteľnosti. Vykonané znalecké dokazovanie tvorilo v zmysle § 127 O. s. p. plnohodnotný podklad

pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Za nespôsobilé privodiť zmenu vo vykonanom hodnotení zisteného
skutkového stavu po právnej stránke, považuje odporca odvolacie námietky, opierajúce sa o vyjadrenie
znaleckej organizácie Znalex, s. r. o., resp. o námietku, že na strane znalca Ing. G. absentuje činnosť
vlastného skúmania znalca. Závery obsiahnuté vo vyjadrení znaleckej organizácie Znalex, s. r. o.
spracované na základe poplatnej objednávky navrhovateľky, nemôžu byť čo do procesného postupu a

čo do právnej sily porovnávané so závermi znaleckého dokazovania postupom podľa § 127 O. s. p.
Rozhodnutie o povolení rekonštrukcie stavby, ako aj rozhodnutie o povolení stavbu užívať, nie sú vo
vzťahu k namietanej otázke vlastníctva (autorstva jej realizácie) vzduchotechniky dôkazom, ktoré by
preukazoval, ktorý subjekt túto časť stavby skutočne realizoval.
Písomné podania navrhovateľky zo dňa 24. 03. 2014 a zo dňa 29. 07. 2014 sú čo do obsahu totožné;

okresný súd tieto vyhodnotil, opierajúc sa pritom o závery znaleckého dokazovania.
Svedok Ján Maras bol vypočutý na pojednávaní dňa 06. 11. 2007; súd nielen z hľadiska procesnej
ekonómie, ale predovšetkým z obsahových dôvodov, keďže v otázke vzduchotechniky mal k dispozícii
celý rad ďalších dôkazných prostriedkov, dôvodne nepripustil jeho opakovaný výsluch na túto otázku.
Pre potreby preukázania konkludentného súhlasu sa javí dôležitým stanovisko navrhovateľky v tom

istom vyjadrení zo dňa 25. 09. 2006 v totožnej časti ,,rok 1998“ v otázke odvozu zeminy z parkoviska,
kde navrhovateľka konštatuje: ,,jediné, o čom mal odporca vedomosť, bolo, že som požiadala o vyňatie
poľnohospodárskej pôdy z PPF.“. Odvolací súd v prevažnej miere práve o žiadosť navrhovateľky zo
dňa 23. 03. 1999 o vyňatie pôdy z PPF oprel právny názor, že navrhovateľka musela byť konkludentne
uzrozumená s investíciami odporcu do užívaného majetku. Pretože uvedená žiadosť navrhovateľky

bola odvolaciemu súdu jednoznačne známa, musela byť nevyhnutne známa aj otázka, ktorú vytvára
navrhovateľka pre účely svojho odvolania za novú a skôr odvolaciemu súdu neznámu otázku, rozlíšenia
vlastníctva pozemkov, patriacich Železniciam Slovenskej republiky a patriacim navrhovateľke. Okrem
vyjadrenia zo dňa 25. 09. 2006 sa navrhovateľka osobne (nie prostredníctvom právneho zástupcu)
vyjadrila k jednotlivým prácam a dodávkam odporcu počas informatívneho výsluchu dňa 09. 02. 2007

a tiež na pojednávaní dňa
06. 11. 2007. Tendenčnosť a prvoplánovú účelovosť obrany navrhovateľky voči vzájomnému nároku
odporcu je možné identifikovať v doslova vymyslenom dôvode, žiadosti zo dňa23. 03. 1999, ktorým mala byť údajne požiadavka na zriadenie bližšie nedefinovaných unimobuniek na
uvedenom pozemku pre podnikateľské potreby navrhovateľky. Okrem tvrdenia navrhovateľky uvedená
verzia - jej dôvod a účel - neboli v konaní preukázané inými dôkazmi. Navrhovateľka v ďalšom

konaní od uvedenej argumentácie upustila. Porovnaním obsahu vyjadrení navrhovateľky, týkajúcich sa
(ne)uznaného rozsahu investícií odporcu zo dňa 24. 03. 2014 a dňa 29. 07. 2014 na jednej strane a
vyjadrením zo dňa 25. 09. 2006,
09. 02. 2007 a 06. 11. 2007 na strane druhej je možné dospieť k záveru, že navrhovateľka mení a
prispôsobuje obsah svojich tvrdení okolnostiam a štádiu konania pred súdom a tiež v závislosti od

okolností tvrdených a preukazovaných odporcom.
Zo zrušujúceho uznesenia nevyplynulo, že by bolo namieste rozlišovať, či konkludentný súhlas sa
vzťahoval len na tie objekty a len na tie investície, ktoré mala možnosť navrhovateľka subjektívne vidieť
a kontrolovať. Konkludentný súhlas pôsobil v zistených okolnostiach prípadu objektívne, teda plošne vo
vzťahu ku všetkým odporcom užívaným objektom a pozemkom. Neexistuje teda, či už správny alebo
iný racionálny dôvod na účelovú a neopodstatnenú diferenciáciu na priestory, ku ktorým mala, resp.

mohla mať navrhovateľka prístup a na iné, ku ktorým subjektívne prístup nemala. Takéto námietky
navrhovateľky je potrebné považovať za námietky nad rámec zisteného skutkového stavu a nad rámec
zaujatého právneho názoru odvolacím súdom.
Odvolateľka poukazuje na takú zásadnú zmenu skutkového stavu oproti stavu v čase rozhodovania
odvolacím súdom v roku 2008, ktorá by znamenala podľa jej názoru možnosť korekcie zaujatého

právneho názoru v podstatnej otázke - v otázke zhodnotenia prenajímanej nehnuteľnosti. Novými a
zásadnými skutkovými okolnosťami by mali byť list odporcu zo dňa 04. 05. 2001, skutočnosť, že
vlastníkom oboch parciel, na ktorých sa nachádza vjazd a výjazd z parkoviska, sú Železnice Slovenskej
republiky; pritom obe skutkové informácie boli odvolaciemu súdu známe v čase rozhodovania v konaní
sp. zn. 12Co/186/2008, o čom svedčí obsah súdneho spisu. Za nové a zásadné nie je možné uvedené

skutkové informácie považovať len z toho dôvodu, že navrhovateľka sa nimi začala argumentačne
zaoberať a subjektívne im začala pripisovať iný hodnotiaci význam, aký im priradil odvolací súd.
Obsah listu zo dňa 04. 05. 2001 časovo a vecne nie je možné spájať s nárokom, uplatneným ku
dňu ukončenia nájomnej zmluvy dňa 30. 12., resp. 20. 12. 2012 a to pre viac ako jeden a pol ročný
časový odstup medzi momentom vyhotovenia listu zo dňa 04. 05. 2001 a medzi ďalšími úkonmi, ktorými

odporca uplatňoval výšku vnesených investícií. Význam, aký mu v súčasnosti pripisuje navrhovateľka,
je okrem iného redukovaný a významne zoslabený vzájomným nárokom odporcu, uplatneným jednak
listom zo dňa 28. 08. 2002 a jednak podaním vzájomného nároku odporcu dňa 06. 08. 2003. Obsah
uvedeného listu nie je možné žiadnym výkladom hodnotiť a chápať tak, ako to podsúva navrhovateľka
súdu v odvolaní a tiež vo vyjadrení zo dňa 29. 07. 2014. Práve naopak odporca obsahom uvedeného

listu v dostatočnom časovom predstihu upozorňoval navrhovateľku na výšku zhodnocujúcich investícií
do jej majetku, pričom primárne tak argumentoval hlavne kvôli žiadosti o predĺženie nájomnej zmluvy
a nie kvôli refundácii investícií. Preto aj z textu uvedeného listu nie je možné dostatočne identifikovať
otázku súhlasu, či nesúhlasu navrhovateľky s investíciami odporcu, ako to tvrdí navrhovateľka v
odvolaní. Jednostranný hodnotiaci pohľad navrhovateľky na obsah listu zo dňa 04. 05. 2001 nemôže

mať za následok preukázanie podstatnej zmeny skutkového stavu v porovnaní so stavom v čase
rozhodovania odvolacieho súdu. Odporca hlavný dôraz v uvedenom liste kládol na zdôvodnenie žiadosti
o predloženie nájomnej zmluvy a nie na presné vyčíslenie zhodnocujúcich investícií. Navrhovateľka
obsahu uvedeného listu pri hodnotení dôkazov pripísala význam, ktorý jednak odporca v pozícii jeho
autora nemal a jednak z jeho obsahu ani objektívne nevyplynul. Preto tento dôkaz, či skôr jeho nové

hodnotenie, nemôže smerovať ku zmene odvolacím súdom zaujatého právneho názoru.
Navrhovateľka selektívne, jednostranne a účelovo hodnotí jednotlivé dôkazy zo zisteného skutkového
stavu.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s.
p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Preskúmaním obsahu spisu krajský súd dospel k záveru, že konanie má inú vadu, spočívajúcu
v nesprávnom procesnom postupe (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Na vady konania pred súdom prvého
stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súdprejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha preskúmania rozhodnutia. Z tejto zásady
sú prípustné výnimky jednak z dôvodov, ktoré vyjadruje povaha konania, alebo ktoré môžu nastať
za určitého stavu v konaní jednak z dôvodov, ktoré sú dané základom predmetu konania. Podľa

tejto úpravy preto odvolací súd nie je viazaný medzami, v ktorých sa odvolateľ domáha preskúmania
rozhodnutia, ak pôjde o veci, v ktorých možno začať konanie i bez návrhu. Ďalej týmito medzami
nebude viazaný ani vtedy, keď na rozhodnutie o napadnutom výroku ja závislý výrok, ktorý odvolaním
nebol dotknutý, ako k tomu za určitého stavu v konaní môže dôjsť, najmä tiež v spojených konaniach.
Taktiež v prípadoch, v ktorých základ predmetu konania určuje, že účastníci v ňom majú postavenie

nerozlučných spoločníkov, prejedná odvolací súd vec v celom rozsahu, hoci odvolanie podal len niektorý
z nerozlučných spoločníkov; odvolací súd napokon nie je viazaný medzami, v ktorých sa odvolateľ
domáha preskúmania rozhodnutia ani vtedy, ak pôjde o prípad, v ktorom z právneho predpisu vyplýva
určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Zásada hospodárnosti vyžaduje, aby odvolací
súd k vadám konania pred súdom prvého stupňa prihliadal len potiaľ, pokiaľ vady mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V rámci apelačného systému sa stanoví, že odvolací súd môže

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, i keď je navrhovaná jeho zmena a naopak; aby sa aj v odvolacom
konaní mohli uplatniť všetky okolnosti, ktoré môžu prispieť k zákonnému rozhodnutiu, umožňuje sa, aby
účastníci mohli bez súhlasu súdu meniť odvolacie návrhy i odvolacie dôvody. V občianskom súdnom
konaní platí zákaz reformácie in peius, pričom ide o zákaz adresovaný súdu ako štátnemu orgánu, ktorý
by bol v prípade neexistencie tohto zákazu oprávnený spôsobiť zmenu procesného postavenia určitého

účastníka konania k horšiemu. Tento zákaz platí pre celé konanie, t. j. pre prvostupňové i odvolacie
konanie. Ak v prípade zákazu reformácie in peius súd nesmie zhoršiť procesné postavenie účastníkov,
znamená to, že odvolací súd je prvostupňovým rozhodnutím, ktoré založilo určité procesné postavenie
účastníka, v istom zmysle viazaný. Odvolací súd teda nemôže zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa
v neprospech účastníka, ktorý odvolanie podal a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal.

Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu zahŕňa v sebe nielen skúmanie správnosti napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa z hmotnoprávneho hľadiska, ale aj postupu súdu z hľadiska
procesnoprávnych predpisov. Na vady konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada, ak
tieto procesnoprávne vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; na takéto vady odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uplatnené v odvolaní.

Vprejednávanejveciodvolacísúdpreskúmalrozhodnutieprvéhostupňa,akoajprocesnýpostup,vedúci
k tomuto rozhodnutiu. V zmysle § 212 ods. 3 O. s. p. prihliadol na procesnoprávnu vadu, ktorá spočívala
v nesprávnom postupe. Nestotožnil sa s odvolacími námietkami navrhovateľky, že postupom okresného
súdu bola jej odňatá možnosť konať pred súdom. Konanie má inú vadu, ktorá viedla odvolací súd k

zrušeniu rozhodnutia okresného súdu v plnom rozsahu a to aj napriek tomu, že odvolanie podala iba
navrhovateľka, do výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť. Odvolací súd zrušil rozsudok okresného
súdu vo všetkých jeho výrokoch z dôvodu, že výrok rozsudku o povinnosti navrhovateľky plniť odporcovi,
súvisí s výrokom o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľke úroky z omeškania, ako aj s
výrokom o zamietnutí protinávrhu odporcu v časti úroku z omeškania. Tieto peňažné nároky spolu

úzko súvisia, pričom ide o započítateľné nároky. Nebolo ich možné pri preskúmavaní oddeliť, t. j. výrok
rozsudku o povinnosti odporcu zaplatiť žalovanú istinu vo výške 10 119,40 Eur a vo výroku o zamietnutá
protinávrhu odporcu vzájomne natoľko súvisia, že ich nebolo možné pri ich preskúmavaní oddeliť,
pretože ide o dva peňažné nároky, účastníkmi konania vo výške priznanej istiny sú započítateľné a
dôvody, pre ktoré odporca vzájomný návrh podal spočívali práve v realizácii tejto možnosti.

Pokiaľ sa týka procesného pochybenia (odvolací súd sa hmotnoprávnych skutočností detailnejšie
nedotýka), z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka sa voči odporcovi domáhala uloženia povinnosti
zaplatiť jej nájomné, ktoré je špecifikované v návrhu ako aj v ďalších listinných podaniach a na
pojednávaniach. V konečnom dôsledku po čiastočnom späťvzatí nárok navrhovateľky predstavoval

sumu 10 119,40 € z titulu nájomného. O tomto nároku aj okresný súd v rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia konštatuje, že je dôvodný, a preto mu vyhovel (viď č. l. 746 spisu, str. 10 rozsudku, tretí
odsek, aj č. l. 752 spisu - str. 16 rozsudku, druhý odsek); výrok rozsudku však v tomto smere absentuje.
Okresný súd mienil rozhodnúť o vzájomnom návrhu v zmysle § 97 ods. 1 O. s. p., ktorým si odporca
uplatnil svoje práva voči navrhovateľke so zámerom, aby bol prejednaný a aby o ňom bolo rozhodnuté

v rovnakom konaní, ako o návrhu, podanom navrhovateľkou. Za vzájomný návrh sa v zmysle § 98 O.
s. p. považuje aj uplatnenie tzv. kompenzačnej námietky odporcom, ktorou za konania započítal voči
navrhovateľom uplatnenej pohľadávke svoju pohľadávku, prevyšujúcu pohľadávku navrhovateľa, avšak
len v tej časti, v ktorej navrhuje, aby mu bolo prisúdené viac, než požadoval navrhovateľ. Do výškyzodpovedajúcej pohľadávky navrhovateľa sa započítací prejav odporcu v takomto prípade považuje
len za obranu protinávrhu. Rovnako sa za obranu odporcu považuje aj jeho prejav, ktorým navrhuje
započítať proti pohľadávke navrhovateľa svoju pohľadávku neprevyšujúcu pohľadávku navrhovateľa.

Takouto obranou odporcu sa musí súd v konaní zaoberať. Vzájomný návrh i obrana odporcu,
spočívajúca v uplatnení kompenzačnej námietky v konaní sú procesnými úkonmi (aj keď samotná
kompenzačná námietka je úkonom hmotnoprávnym). Procesným úkonom účastníka sa rozumie jeho
prejav vôle, adresovaný súdu, ktorý smeruje k uplatneniu procesných práv k splneniu procesných
povinností alebo k iným procesným následkom, ktoré s takýmto prejavom právne predpisy spájajú

(uznesenie NS SR sp. zn. 6 MCdo 3/2010).
Podľa zistenia odvolacieho súdu vo veci bol podaný vzájomný návrh odporcom
(č. l. 30 - 34 spisu). Vzájomný návrh následne odporca upravil podľa znenia znaleckého posudku a
následne ešte rozšíril o úroky z omeškania (viď č. l. 628 a nasledujúce). Pohľadávka navrhovateľky
vzhľadom na podanie vzájomného návrhu bez doloženia kompenzačnej námietky, teda započítacieho
prejavu, nemohla započítaním zaniknúť. Okresný súd bol potom povinný rozhodnúť o všetkých návrhoch

(vo výroku), teda aj o návrhu navrhovateľky, čo však neurobil.
Odvolacísúdneposudzovalprejednávanúveczhmotnoprávnehohľadiska,lenzprocesnoprávneho;javí
sa,žeodporcamienilurobiťkompenzačnúnámietku,čosavšaknestalo,vzniesolvzájomnýnávrh.Nárok
navrhovateľky teda nebol pohltený nárokom odporcu v zmysle matematického prepočtu; preto okresný
súd bol povinný rozhodnúť o návrhu navrhovateľky (čo napokon vo svojom odôvodnení rozsudku aj

konštatoval, avšak odôvodnenie nenašlo odraz vo výrokovej časti rozhodnutia). Výroky rozsudku teda
nepokrývajú všetky návrhy, o ktorých bolo potrebné vo veci rozhodnúť. Takýmto postupom okresného
súdu došlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorú vadu nemôže zhojiť krajský súd, aby neporušil
dvojinštančnosť konania. Krajský súd sa nestotožnil s odvolacími dôvodmi, avšak konanie má v zmysle §
212 ods. 3 O. s. p. inú vadu, spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe okresného súdu, ktorá mala

za následok zrušenie rozhodnutia okresného súdu, a to v plnom rozsahu napriek tomu, že navrhovateľka
sa odvolala v súlade so zásadou reformácie in peius len voči výroku ukladajúcemu povinnosť jej, avšak
výroky rozsudku sú prepojené do takej miery, že bolo nevyhnutné rozhodnúť o všetkých výrokoch, teda
aj o uloženej povinnosti odporcovi (hoci tento odvolanie nepodal).

V ďalšom konaní teda okresný súd vzhľadom na chýbajúcu uplatnenú kompenzačnú námietku v konaní
rozhodne o všetkých návrhoch účastníkov, t. j. o návrhu navrhovateľky na zaplatenie sumy vo výške
10 119,40 Eur, spočívajúcej v nájme, o nároku na príslušenstvo ku tejto pohľadávke (t. j. o úroku z
omeškania z nájomného z jednotlivých faktúr odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej faktúry až
do zaplatenia), rozhodne o vzájomnom návrhu odporcu, uplatnenom vo výške 29 977,78 Eur (pôvodne

si uplatňoval vzájomným návrhom odporca sumu 31 960,10 Eur a ohľadom investícií vo výške 1 982,32
Eur zobral svoj vzájomný návrh späť). Tiež rozhodne o úroku z omeškania od navrhovateľky odporcovi
z uvedenej sumy (vo výške 9 % ročne zo sumy 29 977,78 Eur od 27. 08. 2010 do zaplatenia)
a aj o zamietnutí s prihliadnutím na námietku premlčania úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 29 977,78 Eur od 07. 08. 2003 do 26. 08. 2010, pretože odporca podal vzájomný návrh 06. 08.

2003 a ohľadom úroku z omeškania svoj vzájomný návrh rozšíril až 27. 08. 2013, pričom navrhovateľka
vzniesla námietku premlčania, premlčacia doba je trojročná, to znamená nárok na úroky z omeškania
vznikli odporcovi od 27. 08. 2010 do zaplatenia.

Hoci navrhovateľka samostatným odvolaním napadla aj opravné uznesenie, odvolací súd k tomuto

uvádza len, že rozsudok okresného súdu bol skutočne doručený bez výrokovej časti, hoci v spise je
zažurnalizovaný rozsudok v znení aj s výrokom rozhodnutia tak, ako bol vyhlásený na pojednávaní pred
účastníkmi. Túto skutočnosť okresný súd zistil a vyhotovil opravné uznesenie, kde doplnil chýbajúci
výrok len v rozsudkoch, doručovaných účastníkom konania, t. j. v rovnopisoch (keďže v spise bolo
zažurnalizované rozhodnutie správne). Krajský súd však zrušil aj opravné uznesenie v spojení s

rozsudkom a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, avšak nie z odvolacích dôvodov navrhovateľky,
ale v dôsledku procesnej spojitosti obidvoch rozhodnutí.

V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o trovách konania (pokiaľ nebude rozhodovať o trovách
konania až po právoplatnosti rozsudku).

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval v zmysle správnych právnych ustanovení;
nie je namieste použitie zákona č. 116/1990 Zb., ako to namieta odvolateľka v konaní, pretože vprejednávanej veci bolo potrebné riešiť otázku investícií do prenajatej nehnuteľnosti, ktorú zákon č.
116/1990 Zb. nerieši.
Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.