Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/59/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114203844
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114203844.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: GU SLOVENSKO, s.r.o., IČO: 35 793 708, so
sídlom Lužianky, Dolné Hony 24/1085, Priemyselný park Nitra-sever, právne zastúpený advokátskou
kanceláriou JÁNSKY & PARTNERS s.r.o., IČO: 47 249 650, so sídlom v Nitre, Štúrova 13, proti
žalovanému: OKNA MARTIN TRADE s.r.o., IČO: 44 993 943, so sídlom Dlhé Klčovo, Dlhá 155, právne
zastúpený JUDr. Stanislavom Kaščákom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, Ulica 1. mája

1246, v konaní o určenie neúčinnosti prevodu vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 28C/25/2014-59 zo dňa 3.12.2014, zhodou hlasov
členov senátu takto

r o z h o d o l :

R u š í rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvého stupňa) žalobu zamietol a žalobcovi

uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu (zrejme
mal na mysli súd prvého stupňa právneho zástupcu žalovaného) vo výške 558,21 eur.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojim návrhom zo dňa 11.2.2014 domáhal, aby
súd rozhodol, že prevod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu Fiat Ducato Maxi, EČV: I.-XXX G.
voči žalobcovi je neúčinný, a to v zmysle ustanovenia § 42 ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil.

Žalobca svoj návrh opieral o skutočnosť, že medzi ním ako oprávneným a obchodnou spoločnosťou
OKNA MARTIN ako povinným, bolo začaté 2.4.2013 exekučné konanie, a to na základe vykonateľného
exekučného titulu platobného rozkazu Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 31.1.2013, sp.

zn. 11Ro/9/2013, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 21.2.2013. Šetrením v exekučnom
konaní bolo zistené, že vlastnícke právo k motorovému vozidlu pôvodne patriacemu OKNA MARTIN,
s.r.o., nadobudla obchodná spoločnosť OKNA MARTIN TRADE, s.r.o., kde je konateľkou pani S. S.
- manželka S. S., konateľa spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o.. Poukazujúc na uvedené mal žalobca
za to, že prevodom vlastníckeho práva k motorovému vozidlu medzi dvoma právnickými osobami,
ktorých konatelia sú blízkymi osobami - manželmi, došlo v zmysle ustanovení § 42a ods. 4 písm. d) k

odporovateľnému právnemu úkonu, ktorým bola
ukrátená pohľadávka žalobcu v exekučnom konaní voči obchodnej spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o..

Po vykonanom dokazovaní aplikujúc ust. § 42a ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka, súd prvého
stupňa vychádzal z právneho názoru, že úspešné uplatnenie odporovateľnosti právneho úkonu v
zmysle § 42a ods. 4 písm. d) je možné pri vymáhateľnej pohľadávke, to znamená takej pohľadávky,

ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno
vykonať exekúciu. Odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnejpohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím veci, ktoré odporovateľným právnym úkonom
ušli z dlžníkovho majetku. Z toho podľa súdu prvého stupňa vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou
je pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná

vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

„V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom vymáhateľná pohľadávka, súd prvého stupňa poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/253/2012, podľa ktorého: „V otázke, čo treba rozumieť
podpojmom„vymáhateľnápohľadávka“použitýmvustanovení§42aods.1Obč.zákonníka,sadovolací

súd nestotožnil s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999
sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom
konaní, t. j. pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou
naturálnou. Podľa názoru dovolacieho súdu, pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč.

zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím
alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Z takto vymedzeného účelu a v zmysle
odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč.
zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá
bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť

exekúciu.

V kontexte z vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu sa súd prvého stupňa stotožnil s týmto
právnym názorom a preto návrh žalobcu zamietol s poukazom na to, že v čase úkonu, ktorého
odporovateľnosť žalobca žaluje v tomto konaní, neexistovala vymáhateľná pohľadávka - vykonateľné

rozhodnutie žalobcu voči spoločnosti OKNA MARTIN s.r.o..

Navyše súd prvého stupňa dodal, že spoločnosť OKNA MARTIN, s.r.o. mala voči žalobcovi pohľadávku
v čase právneho úkonu - prevedenia motorového vozidla je nespochybniteľné, zrejmé však je a bolo
to potvrdené svedkami, ako aj svedkom - obchodným zástupcom žalobcu, že prax medzi žalobcom

a spoločnosťou OKNA MARTIN, s.r.o. celé roky bola taká, že nezaplatené faktúry medzi týmito
spoločnosťami boli realitou. Napriek tomu žalobca pravidelne dodával spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o.
kovové komponenty na výrobu okien. Situácia v marci 2011 nebola iná ako rok predtým, pričom stále
existovali nezaplatené faktúry a stále tieto spoločnosti medzi sebou obchodovali. Svedok
podľasúduprvéhostupňapotvrdilpraxžalobcuaspoločnostiOKNAMARTIN,s.r.o.,žeprinovejzákazke

sa časť starých neuhradených faktúr zaplatila, a to vo výške novej objednávky + 30 % navyše. Táto
obchodná prax medzi spoločnosťami podľa názoru súdu prvého stupňa potvrdzuje tvrdenie svedka S.,
že nebolo úmyslom pri prevode motorového vozidla ukrátiť veriteľa - žalobcu, pretože spoločnosti týmto
spôsobom fungovali dlhé obdobie.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému
priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 558,21 eur.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že rozhodnutie prvostupňového
súdu sa nesprávne opiera len o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 253/2012, keď

sa ďalej rozhodnými skutočnosťami rozhodnými pre vec vôbec nezaoberá. Okresný súd tak v
odôvodnení poukazuje najmä na definíciu vymáhateľnej pohľadávky vo výklade NS SR pre účely
odporovania právnym úkonom. Pokiaľ sa týka problematiky pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, v
kontexte ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka je pravdou, že k nej neexistuje pomerne veľa
judikatúry, a to aj protichodných. Avšak ani existencia širokej rozhodovacej praxe súdov vyšších

stupňov nezbavuje podľa odvolateľa súd prvého stupňa toho, aby sám vykonal právne posúdenie
predmetnej veci, sám formuloval svoje závery a tieto aj náležite odôvodnil. Postup súdu prvého stupňa
podľa odvolateľa neobstojí tým skôr, ak aj napriek existujúcej judikatúre svoje nesprávne rozhodnutie
postavil na jednom rozhodnutí, bez toho, aby vysvetlil, prečo iný právny názor takto formulovaný
NS odmietol. Poukázal na právny názor formulovaný v rozsudku NS SR sp. zn.2Obdo/69/2012 zo

dňa 30.10.2013, ktorý vo svojom merite riešil priamo otázku odporovateľnosti právneho úkonu, teda
zhodnú s meritom prejednávanej veci, ktorého názor je pritom úplne opačný, než formulovaný v
rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Cdo/253/2012 vtedajšou rozhodovacou praxou, podľa ktorej sa ohľadom
definície vymáhateľné pohľadávky jasne hovorí o tom, že je neprípustné akokoľvek obmedziť veriteľana právach odporovať úkony, ktoré ho ukracujú. Podmienkou existencie exekučného titulu v čase,
keď sa odporovateľný úkon stal/vykonal. Takýto výklad podľa žalobcu totiž nevyplýva ani len z
príslušnej právnej úpravy a bolo by proti samej logike veci a inštitútu odporovateľnosti ako takého,

preto odvolateľ zastával názor, že zo strany súdu ide o zjednodušujúci, až účelovo výklad pojmu
vykonateľnosť pohľadávky a neodôvodnené podmieňovanie žalovateľnosti neúčinnosti právneho úkonu
jej existenciou v čase vykonania odporovaného právneho úkonu, keď táto podmienka vôbec nevyplýva
ani z právnej úpravy. Pripustenie tohto chápania alebo výkladu vymáhateľnej pohľadávky v zmysle
ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka s požiadavkou jej existencie v čase odporovaného právneho

úkonu by z hľadiska naplnenia tohto práva veriteľa (teda oprávneného a úspešného domáhania sa
odporovateľnosti) viedlo až k absurdným situáciám.

Okrem toho mal odvolateľ za to, že zo žiadneho zákonného ustanovenia, nie to z ustanovenia § 42a
Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by úkony dlžníka, ktoré by mali (mohli) byť odporovateľné, musia
byť urobené v čase, kedy proti nemu smerujú žalobné návrhy, nie je to právoplatné a vykonateľné súdne

rozhodnutia, čo by bolo nepochybne neodôvodnené, obmedzujúce práva veriteľa aj pri zohľadnení
rýchlosti rozhodovania súdov Slovenskej republiky a dĺžky súdnych konaní. Z vyššie uvedených
dôvodov sú preto závery
súdu prvého stupňa na podklade ním citovaného rozhodnutia NS SR o tom, že veriteľ má mať
vykonateľnú pohľadávku v čase vykonania odporovaného právneho úkonu absolútne neodôvodnené

a absurdné.

Žalobca ďalej v podanom odvolaní poukázal na ďalšie skutkové okolnosti napádaného rozhodnutia,
ktorého odôvodnenie a dokazovanie sa žalovaného týka len okrajovo, napriek tomu, že je to pri
personálnej previazanosti dlžníka a žalovaného práve jeho povinnosťou preukazovať, že cieľom úkonov

dlžníka nebolo ukrátiť veriteľa. Vo vyjadrení však žalovaný len všeobecne tvrdil nedôvodnosť žaloby bez
toho, aby im spôsobom absenciu úmyslu, ktorý sa v danom prípade predpokladá, vyvrátil.

Z vykonaného dokazovania je podľa žalobcu zrejmé, že mal v čase odporovaného právneho úkonu
pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Súd prvého stupňa však túto

skutočnosť podľa odvolateľa nepochopiteľne hodnotí negatívne, nie v prospech žalobcu, keď fakt, že
nezaplatené faktúry boli realitou, mal ďalej odôvodňovať zamietnutím žaloby a to napriek preukázanej
skutočnosti svedkami, že aj svedkovia, vrátane zamestnanca žalobcu povereného na rokovanie s
dlžníkom, potvrdili snahu sa s dlžníkom dohodnúť a dosiahnuť nulové saldo. Z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že spoločníkom a konateľom spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o. je svedok - pán S.. Zároveň

je zrejmé, že spoločníkom a konateľom žalovaného je pani S. S., manželka pána S.. Z úplného výpisu
z obchodného registra žalovaného pritom vyplýva aj to, že odo dňa 28.2.2011 bol jeho spoločníkom
a konateľom aj pán S., pričom k zmene jeho majetkovej účasti, ako aj konateľstve za žalovaného
došlo iba 14 dní pred odporovaným právnym úkonom. Z odôvodnenia prvostupňového súdu pritom
vôbec nie je podľa odvolateľa zrejmé, že súd sa zaoberal aj touto skutočnosťou napriek tomu, že

práve tá je pre posúdenie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, zásadná a svedčí o tom, že dlžník si prevod
aktív vopred pripravil s úmyslom ukrátiť veriteľov. Absencia týchto úkonov len ďalej potvrdzuje, že
rozhodnutie trpí nedostatkom dôvodov a je nepreskúmateľná. Systematickosť za plánovitosť prevodu
aktív z dlžníka na žalovaného by pritom bola jednoducho dokázaná napr. aj preverením účtovníctva
dlžníka (spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o., ako aj žalovaného. Uvedený dôkaz navrhol právny zástupca

žalobcu na poslednom pojednávaní, avšak súd tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol s tým,
že je pre rozhodnutie vo veci nepotrebný. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na exekučné konanie
vedené vo veci dlžníka na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 11Er/768/2013, kde bol
dlžník súdnym exekútorom vyzvaný na doloženie dokladov, ktoré sú potrebné pre vykonanie súpisu jeho
majetku a napriek opakovaným výzvam exekútora, ako aj napriek uloženiu poriadkovej pokuty dlžník

svoju povinnosť nesplnil, čo taktiež na jednu stranu potvrdzuje tendenčnosť, úmyselnosť, plánovitosť a
koordinovanosť spoločného postupu dlžníka a žalovaného a na druhú stranu spochybňuje „nevinnosť“,
obvyklosť a deklarovanú transparentnosť predaju vozidla, ktorého odporovanie je predmetom tohto
konania.

Pre zhrnutie odvolateľ uviedol, že prvostupňový súd tým, že nesprávne vyhodnotil pojem vymáhateľné
pohľadávky s podmienkou jej existencie v čase odporovaného právneho úkonu, nesprávne právne
posúdil vec ako takú, čo malo za následok nesprávnosť aj jeho ďalšieho postupu, ktoré vyústilo doneodôvodneného zamietnutia návrhu žalobcu, pre ktoré nie sú dané dôvody, tieto absentujú aj v
rozhodnutí a preto je napadnutým rozhodnutím
nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, a to ani v rozhodných skutočnostiach alebo

dôvodoch, prečo sa priklonil k výkladu v zmysle rozhodnutia NS 6Cdo/253/2012 a ostatnú (konštantnú)
rozhodovaciu prax odmietol alebo nebral do úvahy. Uvedeným postupom prvostupňového súdu boli
okrem iného založené závažné procesné pochybenia, ktorými súd žalobcovi odňal právo na súdnu
ochranu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.

S poukazom na uvedené preto žalobca navrhol v rámci odvolacieho petitu, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania
alebo ho zmenil tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že právny úkon,

ktorému chce žalobca odporovať, sa stal v roku 2011, keď motorové vozidlo bolo predané za sumu
11.760,- eur s DPH s tým, že žalobca viedol voči spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o. súdne konanie, v
ktorom voči tejto spoločnosti získal exekučný titul: platobný rozkaz zo dňa 31.1.2013. Tento platobný
rozkaz bol vydaný dňa 31.1.2013 a právoplatným sa stal dňa 21.2.2013. Z jeho výrokovej časti vyplýva,
že súd priznal žalobcovi aj zákonné úroky, a to najstaršie od 26.11.2011, čo znamená, že už dňa

31.1.2013 bol najstarší čiastkový dlh spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o. existujúci už odo dňa 25.11.2011.
Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že ani ku dňu 31.1.2013 neexistovala pohľadávka žalobcu voči
spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o., ktorá by bola existujúca ku dňu vykonania teraz už odporovateľného
právneho úkonu, teda k 14.3.2011, t. j. dňa 31.1.2013 neexistoval žiaden dlh, ktorý by trval od 14.3.2011.
Žalovaná spoločnosť v tomto konaní preukázala, že od 14.3.2011 do 4.2.2012 zaplatil dlžník OKNA

MARTIN, s.r.o. pre žalobcu dobrovoľne sumu 71.266,43 eur, z čoho možno podľa žalovaného vyvodiť
záver, že dňa 14.3.2011 nešlo o úmyselné ukracovanie veriteľa (žalobcu), pretože po tomto dni bola
dlžníkom zaplatená žalobcovi suma vyše 70.000,- eur. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že ku dňu
14.3.2011 mal voči spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o. pohľadávky, ktoré boli dobrovoľne zaplatené už
pred začatím súdneho konania voči dlžníkovi (január 2013) už pred začatím konania o odporovateľnosť

právneho úkonu. Dlžník (ani žalovaná spoločnosť) nemohol dňa 14.3.2011 konať v úmysle ukrátiť
uspokojenie vtedy existujúcich splatných (aj tých ešte nesplatných) pohľadávok žalobcu, pretože ich
sám dobrovoľne zaplatil. Všetky pohľadávky boli podľa žalovaného z neskoršieho dátumu, ako je dátum
vykonania odporovaného právneho úkonu. V ďalšom žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu
uviedol, že žalovaná spoločnosť OKNA MARTIN TRADE, s.r.o. bola založená od 11.11.2009, teda oveľa

skôr, ako sa stal odporovaný právny úkon. Preto sa nejedná o žiadnu novú spoločnosť účelovo založenú
s úmyslom ukrátiť žalobcu. Celkový objem obchodovania žalobcu s dlžníkom OKNA MARTIN, s.r.o.
bol vo výške 207.717,33 eur a toto obchodovanie medzi dlžníkom a žalobcom bolo podľa žalovaného
dlhodobo splácané. Z uvedeného vykonaného dokazovania podľa žalovaného vyplýva, že žalovaná
spoločnosť si riadne predmetné motorové vozidlo FIAT od spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o. kúpila za

reálnu kúpnu cenu a reálne aj zaplatila primeranú cenu za vozidlo. Nejedná sa teda o žiaden fingovaný,
alebo zjavne nevýhodný prevod vlastníckeho práva k vozidlu. Pokiaľ žalobca vyčíta súdu prvého
stupňa, že nevykonal navrhované dokazovanie skúmaním
účtovníctva spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o., tak takéto dokazovanie by bolo podľa žalovaného zjavne
neúčelné a zbytočne by predĺžovalo toto súdne konanie, keď stav obchodovania medzi dlžníkom a

žalobcom bol v tomto konaní preukázaný.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 101, § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné, po nariadení
odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a

tento v celom rozsahu zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p..

Súd prvého stupňa založil svoj záver, na základe ktorého žalobu zamietol, na tom, že v čase úkonu,
ktorého odporovateľnosť žalobca žaluje, v tomto konaní neexistovala vymáhateľná pohľadávka -
vykonateľné rozhodnutie žalobcu voči spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o., keď v zmysle ním citovaného

rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 253/2012, pod takýmto pojmom (vymáhateľná pohľadávka), použitým
v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, treba rozumieť takú pohľadávku, ktorej
plnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.Je nepochybné, že podstatnou náležitosťou preto, aby sa mohol veriteľ domáhať odporovateľnosti
právneho úkonu dlžníka je to, že takýto dlžníkov úkon musí ukracovať uspokojenie jeho vymáhateľnej

pohľadávky, ktorá má už kvalitu judikovaného práva v zmysle občianskeho súdneho poriadku, alebo je
vykonateľná podľa iných procesných predpisov (napr. zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkoch,
prípadne zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, alebo zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti, alebo iné). Ukrátením uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také
skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu, alebo aspoň

sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka.
Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo
aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.

Ďalšími predpokladmi odporovateľnosti sú, že k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať, došlo v
posledných troch rokoch, bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane

známy s tým, že tento úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia
dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v
prospech týchto osôb.

Nie je rozhodujúcou skutočnosťou tak, ako to uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, či

v čase úkonu, ktorého odporovateľnosť žalobca žaluje, v tomto konaní existovala, resp. neexistovala
vymáhateľná pohľadávka - vykonateľné rozhodnutie voči jeho dlžníkovi, ale rozhodujúcou je tá
skutočnosť, či v čase rozhodnutia súdu o odporovacej žalobe tento dlh existoval, t. j. rozhodujúcou
skutočnosťou je, či v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia existovala pohľadávka žalobcu voči
obchodnej spoločnosti OKNA MARTIN, s.r.o., alebo neexistovala. Nepodstatným je preto posúdenie,

či táto pohľadávka existovala v čase odporovacieho právneho úkonu, t. j. v čase, keď došlo k prevodu
motorového vozidla Fiat Ducato Maxi, EČV: I.-XXX G. z obchodnej spoločnosti
OKNA MARTIN, s.r.o. na žalovaného, ale to, či k takémuto právnemu úkonu došlo v posledných troch
rokoch pred podaním žalobného návrhu, keď uvedená lehota sa počíta spätne od urobenia úkonu, ktorý
sa odporuje, pričom ak je napádaný úkon urobený neskôr, nemožno mu už odporovať. Inak povedané,

nárok na odporovanie zaniká uplynutím trojročnej lehoty, ktorá začína plynúť od urobenia právneho
úkonu (od jeho vzniku), pričom na uplynutie lehoty 3 rokov súd prihliadne z úradnej povinnosti, pretože
nárok na odporovanie zaniká, nepremlčuje sa, ide o prepadnú (prekluzívnu) lehotu. Sám žalovaný v
podanom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že právny úkon, ktorému chce žalobca odporovať, sa stal (bol
vykonaný) v marci 2011, keď toto motorové vozidlo bolo predané na základe faktúry vystavenej dňa

14.3.2011, pričom žalobný návrh bol v tejto veci podaný 11.2.2014, teda v zákonnej prekluzívnej lehote.
Už zo samotného znenia § 42a vyplýva, že predpokladom pre úspešnú odporovateľnosť právneho
úkonu dlžníka nie je tá skutočnosť, že veriteľ mal už voči tomuto dlžníkovi pohľadávku v čase, keď
bol tento odporovateľný právny úkon vykonaný, ale podstatná je tá skutočnosť, že táto pohľadávka
existovala v čase rozhodnutia súdu o tomto odporovacom právnom úkone. Takúto skutočnosť však súd

prvého stupňa neskúmal a ani na objasnenie tejto skutkovej otázky nevykonal žiadne dokazovanie. Je
nepochybné, že ak by žalobca nemal vykonateľnú a vymáhateľnú pohľadávku v zmysle exekučného
poriadku, tak by predsa nemalo žiaden zmysel domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu, nakoľko
žalobca sa môže uspokojiť aj z tohto predmetu odporovateľného právneho úkonu len v rámci riadne
vykonávanej exekúcie, podkladom ktorej je exekučný titul - vymáhateľná a súdom priznaná pohľadávka.

Viac, ako zvláštne pôsobí aj ďalší záver súdu, ktorý potom, ako mal za preukázanú skutočnosť, že dlžník
(spoločnosť OKNA MARTIN, s.r.o.) mala voči žalobcovi pohľadávku v čase právneho úkonu - prevedenie
motorového vozidla, túto skutočnosť zohľadnil nie na ťarchu žalovaného, ale naopak na ťarchu žalobcu
s tým, že nezaplatené faktúry boli medzi týmito spoločnosťami v minulosti realitou a žalobca bežne

dodával svojmu dlžníkovi (spoločnosť OKNA MARTIN, s.r.o.) kovové komponenty na výrobu okien aj
napriek tomu, že tento dlžník mal voči žalobcovi už splatné pohľadávky s tým, že časť týchto pohľadávok
(30 % navyše) uhradil spolu s úhradou novej objednávky. Súd prvého stupňa ani neskúmal, či tento
právny úkon (prevod motorového vozidla) bol urobený dlžníkom (OKNA MARTIN, s.r.o.) s úmyslom
ukrátiť veriteľa (žalobcu) a či tento úmysel bol druhej strane (žalovanému) známy. Rovnako sa nijako

nezoberal či v prejednávenej veci dokonca vzhľadom na ukončenie funkcie spoločníka a konateľa S. S.
u žalovaného ktorá kolidovala s napádaným právnym úkonom (ktorého vykonanie nebolo súdom prvého
stupňa nijako bližšie časovo ohraničené) .neprichádza v úvahu aplikácia ustanovenia § 42a ods. 4 O.Z.
podľa ktorého sa dokonca úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá, keď k tomuto právnemu úkonu došlomedzi dlžníkom a ním blízkou osobou tak, ako to má na mysli ustanovenie § 42a ods. 4 O.Z., pričom
platí vyvrátiteľná právna domnienka, že tento úmysel sa predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže inak, to
znamená, preukázanie, že v danej veci nedošlo k prevodu s úmyslom ukrátiť veriteľa (žalobcu), zaťažuje

žalovaného.

V tejto súvislosti možno prisvedčiť odvolateľovi tej časti jeho odvolania, pokiaľ namietal, že súd prvého
stupňa nesprávne vyhodnotil pojem vymáhateľnej pohľadávky s podmienkou jej existencie v čase
odporovaného právneho úkonu, nesprávne právne vec posúdil ako takú a takéto posúdenie malo za

následok nesprávnosť aj jeho ďalšieho postupu,
ktorévyústilodoneodôvodnenéhozamietnutianávrhužalobcusabsencioudôvodovpretotozamietnutie
v rozhodnutí a preto je takéto napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.

Odvolací súd preto zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa ustanovenia
§ 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). Úlohou súdu

prvého stupňa je opätovne rozhodnúť o návrhu žalobcu so zreteľom na vyššie uvedenú argumentáciu
odvolacieho súdu s tým, že potom, ako bude mať súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní
preukázanú existenciu pohľadávky žalobcu proti veriteľovi v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa o
odporovacej žalobe, zameria dokazovanie na posúdenie, či týmto odporovacím úkonom nedošlo k
ukráteniuveriteľa,t.j.,čikúpnacena,zaktorútotomotorovévozidloboloprevedenézveriteľažalobcuna

žalovaného, je obvyklá kúpna cena, za ktorú boli v danom mieste a čase prevádzané rovnaké motorové
vozidlá, pokiaľ sa týka druhu, typu a opotrebovania, samozrejme za predpokladu, že neboli splnené
predpoklady dané ustanovením § 42a ods. 4 O.Z, ktoré predpokladá. úmysel ukrátiť veriteľa (žalobcu)
a až následne bude môcť vo veci rozhodnúť.

Zároveň v tomto rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvého
stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.