Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/80/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114010065
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114010065.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudcov JUDr.

Marcely Malatkej a Mgr. Miroslava Mazúcha, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.
novembra 2018 odvolanie obžalovaných L. S., Z. S. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Žilina,
sp.zn. 1Tk/1/2014 zo dňa 30.3.2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1Tk/1/2014
zo dňa 30.3.2017.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaných
X/L. S., nar. XX. XX.XXXX v Y., trvale bytom D. - Y., Z. XXX/XX, prechodne bytom K. XXX, okres A.,
2/ Z. S., nar. XX. XX. XXXX v Y., trvale bytom S. č. XXX, okres Y.,

u z n á v a z a v i n n ý c h , ž e :

v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vo večerných hodinách L. S., spoločne s Z. S. a J. I., (ktorému
bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) v katastri obce Y., časť Háj, v blízkosti chaty poľovníckeho
združenia Hubertus Žilina - Strážov, vykopali pod vedením L. S. a podľa jeho pokynov v zemi jamu
pripravenú na zakopanie tela osoby, ktorú mali v úmysle usmrtiť, na túto činnosť si zabezpečili pracovné
nástroje, v priebehu kopania L. S. odišiel a výkop dokončili Z. S. s J. I., po asi 45 minútach sa L. S.
svojím motorovým vozidlom na miesto vrátil a priviezol A. P., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom I.
I., A. XXX, ktorého vylákal na miesto pod presne nezistenou zámienkou, prikázal mu z vozidla vystúpiť,
chytil ho pod pazuchu z jednej strany a z druhej strany ho chytili popod pazuchu Z. S. s J. I., spoločne

A. P. doviedli k jame, pričom mal na hlave šatku alebo kuklu, L. S. ho tlakom prinútil si kľaknúť čelom k
vykopanej jame a následne L. S. tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou A. P. do ľavej časti
hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky, ktorým A. P. na mieste podľahol, následne
obžalovaní a J. I. mŕtvolu poškodeného vyzliekli donaha a do vopred pripravenej jamy asi do hĺbky 100
cm zakopali jeho telo, pričom osobné veci poškodeného následne spálili,

t e d a

obžalovaní L. S. a Z. S.

spoločným konaním iného úmyselne usmrtili a taký čin spáchali obzvlášť surovým spôsobom,

č í m s p á c h a l i

trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona

č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. 08. 1999.Za to sa

o d s u d z u j ú

1) obžalovaný L. S.
Podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.08.1999 (ďalej
len Tr. zák.) na s ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do
III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému L. S. ukladá s ú h r n n ý peňažný trest
vo výmere 663,- Eur (20.000,- Sk).

Podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
obžalovanému ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Podľa § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému L. S. ukladá aj s ú h r n n ý

trest prepadnutia veci, a to:

- 3 ks nábojov ráže 9 mm,
- krabičku so 4 ks surových kľúčov,
- plátené vrecúško s vecami na čistenie zbraní,

- krabičku so 4 ks nábojov.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. r u š í :

- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.

22T/190/2013 zo dňa 7.10.2016, právoplatným dňa 7.10.2016, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný
vinným z trestného činu všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 179 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13
(trinásť) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, súhrnný peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,-
Sk) s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a súhrnný trest prepadnutia veci,

za súčasného zrušenia výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T/33/1995
zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000,
výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, výroku o treste v rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012,
- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3T/6/2004
zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012,
právoplatným dňa 18.4.2012, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračujúceho trestného
činu skrátenia dane v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961

Zb., z trestného činu neodvedenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods.
1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu s časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k
§ 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu sexuálneho zneužívania podľa
§ 242 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do

II. NVS, peňažný trest 20.000,-Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a
trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To/5/2009 zo
dňa 16.11.2010,

-vovýrokuotrestetýkajúcomsaobžalovanéhoL.S.rozsudokKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.4T/11/2000
zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010,
právoplatným dňa 16.11.2010, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trestodňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, peňažný trest vo výmere
20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest
prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/27/2000
zo dňa 15.6.2000,

- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3To/27/2000 zo dňa

15.6.2000, právoplatným dňa 15.6.2000, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračovacieho
trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z
trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. č.
140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky so zaradením do I. (prvej)
NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo
výmere 3 (tri) mesiace a trest prepadnutia veci.

Zároveň sa zrušujú všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

2 ) obžalovaný Z. S.
Podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do II. (druhej)

nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom senát Okresného súdu Žilina obžalovaných L. S., nar. X.X.XXXX a Z. S., nar.

XX.X.XXXX, uznal za vinných z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods.
1, ods. 2 písm. b), písm. f) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.8.1999 (ďalej len Tr. zák.),
na tom skutkovom základe, že:

v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vo večerných hodinách L. S., spoločne s Z. S. a J. I.

(ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) v katastri obce Y., časť Háj, v blízkosti chaty
poľovníckeho združenia Hubertus Žilina - Strážov, vykopali pod vedením L. S. a podľa jeho pokynov
v zemi jamu pripravenú na zakopanie tela osoby, ktorú mali v úmysle usmrtiť, aby umožnili na ňu
prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a
aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej trestnej činnosti, na túto činnosť si zabezpečili

pracovné nástroje, v priebehu kopania L. S. odišiel a výkop dokončili Z. S. s J. I., po asi 45 minútach sa
L. S. svojim motorovým vozidlom na miesto vrátil a priviezol A. P., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom I.
I., A. XXX, ktorého vylákal na miesto pod presne nezistenou zámienkou, a ktorý vykonával činnosť tzv.
„bieleho koňa“, prikázal mu z vozidla vystúpiť, chytil ho pod pazuchu z jednej strany a z druhej strany ho
chytili pod pazuchu Z. S. s J. I., spoločne A. P. doviedli k jame, pričom mal na hlave šatku alebo kuklu,

L. S. ho tlakom prinútil si kľaknúť čelom k vykopanej jame a následne L. S. tri krát udrel tupou časťou
sekery veľkou intenzitou A. P. do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky,
ktorým A. P. na mieste podľahol, následne obžalovaní a J. I. mŕtvolu poškodeného vyzliekli donaha a
do vopred pripravenej jamy asi do hĺbky 100 cm zakopali jeho telo, pričom osobné veci poškodeného
následne spálili.

Obžalovanému L. S. bol podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. uložený súhrnný trest odňatia
slobodyvovýmere15(pätnásť)rokovazasplneniazákonnýchpodmienokpodľa§39aods.2písm.c)Tr.
zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému L. S. uložený aj súhrnný peňažný trest

vo výške 663,- Eur (20.000,- Sk) a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestumohol byť úmyselne zmarený, súd stanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere
2 (dva) mesiace. Podľa § 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému uložil tiež
súhrnný trest prepadnutia veci: 3 ks nábojov ráže 9 mm, krabička so 4 ks surových kľúčov, plátenné

vrecúško s vecami na čistenie zbraní, krabička so 4 ks nábojov. Z dôvodu uloženia súhrnného trestu
podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 22T/190/2013
zo dňa 7.10.2016, právoplatný dňa 7.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004
zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012,
právoplatný dňa 18.4.2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 a

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999. Zároveň sa zrušujú
všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.

Obžalovanému Z. S. podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť)
rokov a za splnenia zákonných podmienok podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu

odňatia slobody zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní priamo do zápisnice podali
odvolanie obžalovaní Z. S. a L. S., a to proti všetkým výrokom rozsudku. Prokurátor podal odvolanie len
proti výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému L. S., a to v jeho neprospech.

Obžalovaný Z. S. podané odvolanie zdôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Pavla Kurica
písomným podaním zo dňa 10.10.2017, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 13.10.2017.

Nestotožňuje sa s odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa a rovnako tak ani s argumentáciou
súdu v odôvodnení písomne vyhotoveného rozsudku. Súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s

ustanovením § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por.
Súd prvého stupňa odsudzujúci rozsudok primárne oprel o výpoveď svedka J. I., ktorú považoval
za pravdivú a autentickú, učinenú v snahe prispieť k objektívnemu vyšetreniu vraždy nebohého P..
Ak má však výpoveď svedka slúžiť ako jediný priamy dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez
ďalších podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov, listinné

dôkazy), musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a
zároveňnesmiebyťinýmidôkazmispochybniteľný,čidokoncavyvrátený.VýpoveďsvedkaI.tietokritériá
nespĺňa.
OhľadnezraneníapríčinysmrtinebohéhoP.bolvtomtotrestnomkonanívypracovanýznaleckýposudok
znalcami MUDr. Líviou Jančiovou a MUDr. Jaroslavom Ivanom, ktorí boli do konania pribratí ešte v rámci

prípravného konania orgánmi činnými v trestnom konaní. K otázke príčiny smrti nebohého P. predložila
dvaznalecképosudkyajobhajoba,ktorébolivypracovanéznalcamiMUDr.Matyásom,MUDr.Labajoma
MUDr. Mackom, MUDr. Bokorom. Všetky znalecké posudky sa zhodujú v konštatovaní, že vzhľadom na
jednotlivé nálezy a neprítomnosť mnohých orgánov a mäkkých tkanív nebolo možné presne a exaktne
určiť príčinu smrti nebohého P.. Telesné pozostatky nebohého nájdené dňa 5.10.2007 v lesnom poraste

boli v čase nálezu už hnilobne značne modifikované, čo presnejšie určenie bezprostrednej príčiny
smrti úplne znemožňovalo. Z obidvoch znaleckých posudkov predložených obhajobou však vyplýva,
že mechanizmus smrti poškodeného, o ktorom vypovedá svedok J. I., je objektívne vylúčený. Podľa
záverov znalcov a výsluchu znalca MUDr. Tibora Matyása, pri pitve bolo v lebečnej dutine prítomné
mozgové tkanivo o hmotnosti 790 g sivoružovej farby bez zjavných známok vnútrolebečného krvácania.

Na základe uvedeného usúdili, že pravdepodobne išlo o poranenie lebky po smrti. V tejto súvislosti je
tiež potrebné poukázať na výpoveď znalca MUDr. Jaroslava Ivana, ktorý v rámci dopočutia na hlavnom
pojednávaní uviedol, že mozgové tkanivo, ktoré našli v dutine lebečnej, bolo tak posmrtne zmenené, že
naňomnebolomožnérelevantnediagnostikovaťžiadnezmeny,atoanichorobné,anipoúrazové.Mozog
bol tak výrazne hnilobne zmenený, že nemohli hodnotiť známky vnútrolebečného krvácania. Čo sa týka

porušenia 6. a 7. rebra, ktoré je uvedené v zápisnici z pitvy, znalec MUDr. Matyás skonštatoval, že nie je
možné jednoznačne stanoviť mechanizmus vzniku tohto zranenia. Znalec sa len hypoteticky vyjadroval
k prerušeniu rebier, či mohlo vzniknúť pôsobením tupého nástroja veľkou intenzitou alebo pôsobením
bodno - rezného nástroja, pretože vzhľadom na výrazné posmrtné hnilobné zmeny hrudníka v danej
oblasti nie je možné konštatovať, ktorý z týchto mechanizmov je pravdepodobnejší. Znalci obhajoby sa

nestotožnili so závermi znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, ktorí prezentovali, že zranenie hlavy
nebohého mohlo byť príčinou jeho smrti, pretože zo súdnolekárskeho hľadiska nie je možné takéto
tvrdenie relevantným spôsobom podložiť a už vôbec nie dokázať. U nebohého mohlo ísť o poranenie
lebky po smrti. Takýto záver znalci obhajoby učinili na základe neprítomnosti známok pomliaždeniamozgu na reze mozgovým tkanivom a tiež absencie známok krvácania nad a pod tvrdou plenou
mozgovou. Znalci obhajoby považovali za prijateľný popis mechanizmu vzniku smrteľných zranení
nebohého obžalovaným, keď obžalovaný sa vyjadril, že nebohý mal byť usmrtený viacerými bodnutiami

do oblasti pod pazuchou, do hrudníka a po smrti mal byť niekoľkokrát udretý pažbou dlhej zbrane
do hlavy. Následkom takéhoto zraňujúceho násilia potom mohlo dôjsť k poraneniu životne dôležitých
orgánov dutiny hrudnej, brušnej, či krku, ktoré mohli byť smrteľného charakteru. Zlomeniny lebky mohli
vzniknúť až po smrti nebohého, údermi pažbou dlhej strelnej zbrane.
Závery znalcov pripúšťajú viacero alternatív ohľadne posudzovania relevantných otázok. V danom

prípade príčina úmrtia, doba úmrtia, počet úderov, zraňujúci predmet je nevyhnutné hodnotiť v zmysle
zásady „in dubio pro reo“, teda v prospech obžalovaného. Ide o také rozpory v znaleckých záveroch,
ktoré prehlbujú pochybnosti o tom, či sa žalovaný skutok stal z hľadiska jeho priebehu spôsobom
uvádzaným svedkom J. I..
Pri hodnotení výpovede svedka J. I. je tiež potrebné prihliadnuť na to, že tento je sám priamo
zainteresovaný na výsledku trestného konania obžalovaných a boli mu poskytnuté nezákonné výhody

zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
V prípade J. I. sa jedná o svedka tzv. kajúcnika. Je síce pravdou, že výpoveď takéhoto svedka nemožno
obísť, treba ju vziať do úvahy, avšak po vyhodnotení nasledujúcich faktorov:
- povahy delikventa, ktorý obviňuje a vzťahy, ktoré pred tým udržiaval s osobou označenou za
spolupáchateľa,

- podrobnom preverení možností existencie nečestných motívov, ku ktorým sa iba ťažko môže priznať,
napr. pomsta, osobná nenávisť, roztrpčenie, úplatok, prostredníctvom tzv. prísľubu výhod v súdnom
procese, atď., ktoré by viedli k obvineniu nevinnej osoby. Tieto motívy umožňujú označiť výpoveď za
falošnú alebo podvrhnutú alebo prinajmenšom uberajú na jej vierohodnosti.,
- vylúčením možnosti, že obviňujúca výpoveď je eventuálnym šikovným alibi, s cieľom zbaviť sa vlastnej

viny.
Vo viacerých svojich rozhodnutiach Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že pri hodnotení
výpovedí spoluobvinených, v ktorých usvedčujú ostatných obvinených, by mali vnútroštátne orgány
postupovať obozretnejšie, než v prípade bežných svedkov, lebo takéto osoby môžu mať tendenciu vo
vlastnom záujme zvaľovať vinu na ostatných, zvlášť pokiaľ nemôžu byť za lživé tvrdenia potrestaní.

Spolupracujúce osoby majú celkom pochopiteľné osobné záujmy, najmä uloženie nízkych trestov.
Nemožno vylúčiť osobnú pomstu, vlastnú beztrestnosť v danej veci, zvlášť v prípadoch ešte len
prebiehajúceho vyšetrovania, odloženia trestného stíhania, ako je to práve u svedka J. I..
Pri inštitúte spolupracujúcich osôb nemožno opomenúť, že spoľahlivosť a vierohodnosť ich výpovedí
spočíva v prítomnosti ich motivácie, ktorá prináša riziko možného porušenia práva na spravodlivý proces

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vplyv na mieru tohto rizika má aj skutočnosť, ak obvinený začne
spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní po tom, čo získal prístup a oboznámil sa s obsahom
iných dôkazov, aby mohol prispôsobiť tvrdenia aktuálnej dôkaznej situácii a vlastným potrebám. V
procese hodnotenia dôkazov v zmysle základných zásad trestného konania predpokladaných v § 2 ods.
12 Trestného poriadku je nutné výpoveď každého spolupracujúceho obvineného jednotlivo podrobiť

zisťovaniu výhod, ktoré výmenou za výpoveď získal, presne hodnotiť štádium trestného konania z
pohľadu, ktoré informácie mu boli prístupné zo spisu, či z médií, hodnotiť modifikácie vo výpovediach a
samostatne i rozpory s výpoveďami ďalších osôb a súhrnne uzavrieť podporenie inými dôkazmi alebo
rozporsnimi.Ukajúcnikovajdrobnérozporyvyvolávajúvyššiuintenzitupochybnostíakodrobnérozpory
vo výpovedi nekajúcnikov. Overovanie dôveryhodnosti kajúcnika iba výpoveďou ďalšieho, resp. ďalších

kajúcnikov neposilňuje princíp spravodlivého procesu.
Výpoveď svedka J. I. považuje za nezákonný dôkaz, nakoľko u J. I. neboli splnené zákonné podmienky
predočasnéodloženievzneseniaobvineniapodľa§205ods.1Tr.por.ajehonáslednévýpovedevtomto
trestnom konaní v procesnom postavení svedka. Aplikáciu inštitútu dočasného odloženia vznesenia
obvinenia u J. I. súd prvého stupňa odôvodňuje s poukazom na skutočnosť, že tento trestný čin bol

spáchaný organizovanou skupinou v dôsledku rozdelenia úloh, koordináciou pred skutkom, vykonaním
činu a zahladzovaním stôp po jeho spáchaní. S takouto argumentáciou súdu prvého stupňa sa však
nestotožňuje, pretože v čase spáchania skutku organizovaná skupina nebola ako kvalifikačný znak
poňatá do právnej kvalifikácie trestného činu vraždy. Nemožno teda prelínať dve právne normy a to
Trestný zákon účinný do 31.12.2005 a Trestný zákon účinný od 1.1.2006, pretože takýto postup je

neprípustný.
Nestotožňuje sa so skutkovými a právnymi závermi napadnutého rozsudku, pretože vykonaným
dokazovaním nebolo žiadnym relevantným priamym, či nepriamym dôkazom preukázané, že sa mal
dopustiť žalovaného skutku tak, ako je popísaný v obžalobe.Tak on, ako aj ďalší obžalovaný L. S. popierajú spáchanie skutku. Vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods.
4 Tr. por., každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Obžalovaný nie je povinný svoju nevinu dokazovať a

fakt, že odmietol vypovedať, mu nemôže byť vytýkaný a ani na jeho ujmu. Je právom obžalovaného a
nie jeho povinnosťou, vyjadrovať sa ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu.
Podľa jeho názoru neobstojí právna kvalifikácia skutku podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák., t.j. že trestný
čin vraždy mal byť spáchaný obzvlášť surovým spôsobom. Zo znaleckých posudkov vypracovaných v
tomto trestnom konaní ohľadne príčiny smrti nebohého P., či už je to znalecký posudok MUDr. Ivana a

MUDr. Jančiovej, ako aj dva znalecké posudky predložené obhajobou, vyplýva, že nie je možné exaktne
určiť príčinu smrti nebohého. Znalecké posudky predložené obhajobou navyše vylúčili spôsob usmrtenia
popísaný svedkom I..
Rovnako sa nestotožňuje ani s právnou kvalifikáciou skutku aj podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., ktorú
súd prvého stupňa odôvodňuje tým, že nebohý P. mal byť vo viacerých obchodných spoločnostiach,
ktoré mali vysoké daňové nedoplatky. Navyše sám súd prvého stupňa spochybňuje svoje závery, keď

konštatuje, že preukazovanie motívu páchateľa je sťažené a motív sa môže zisťovať len z nepriamych
dôkazov. V danom prípade neexistuje žiaden priamy dôkaz o tom, že on by mal vzťah s nebohým, že
by s týmto vykonával nejakú podnikateľskú činnosť. Argumentácia súdu prvého stupňa k takejto právnej
kvalifikácii je nepresvedčivá a rozporuplná.
Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva názor, že v danom prípade obžaloba neponúkla usvedčujúce

dôkazy, na základe ktorých by jeho vina bola preukázaná. Preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a z dôvodu podľa § 285 písm. c) Tr. por. ho spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo
dokázané, že skutok spáchal on obžalovaný Z. S..

Obžalovaný L. S. podané odvolanie zdôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Miloša

Kaščáka písomným podaním zo dňa 11.7.2017, doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 18.7.2017.

Zastáva názor, že i napriek rozsiahlemu dokazovaniu nebol predložený ani jeden právne relevantný
dôkaz, ktorý by mohol viesť k záveru, že sa dopustil skutku tak, ako sa mu to obžalobou kladie za vinu.
Nepreukázali sa tri podstatné skutočnosti a to doba smrti, spôsob usmrtenia a motív konania.

Ohľadne doby smrti poukazuje na nasledovné:
Podľa obžaloby k vražde nebohého P. malo dôjsť na jeseň roku 1998. V spise sa však nachádzajú
nespochybniteľné dôkazy, že nebohý P. žil ešte v roku 1999.
NotárJUDr.MariánPetronapojednávanídňa24.9.2015vypovedal,žeJ.F.aA.P.dňa23.2.1999zajeho
účasti podpísali notársku zápisnicu. Z predloženej zápisnice vyplýva skutočnosť, že notárska zápisnica

bola napísaná, prečítaná a vysvetlená za účasti osôb J. Z. a A. P., a tí ju za jeho účasti ako notára
na znak súhlasu vlastnoručne dňa 23.2.1999 podpísali. Svedok na otázku, či je obsah tejto zápisnice
pravdivý alebo sa nezakladá na pravde, odpovedal, že áno. Svedok rovnako kladne odpovedal aj na
ďalšie otázky, týkajúce sa ďalších zápisníc, ktoré boli podpísané A. P. dňa 23.2.1999.
Skutočnosť, že A. P. bol v roku 1999 nažive, potvrdili pracovníci aj iných notárskych úradov (Bc. P. I.,

JUDr. O. Z., JUDr. Z. O., Mgr. S. F., U. T., X. K., I. M.), ktorí overovali podpisy poškodeného A. P. na
písomnostiach.
Súd prvého stupňa i napriek uvedenému učinil záver, že podpisy P. boli overené až po jeho smrti. Takéto
konštatovanie súdu však nie je ničím podložené. V tejto súvislosti poznamenáva, že svedkyňa K. overila
podpis P. v roku 2000 pre to, lebo vtedy nebol mŕtvy, bol pri nej.

Jediným dôkazom smrti P. v roku 1998 je jeho úradné vyhlásenie za mŕtveho a to oznámením o
úmrtí osoby vydaného Matričným úradom Obce Hôrky (po nájdení a stotožnení kostrového
nálezu), v ktorom je uvedený dátum jeho smrti XX.XX.XXXX. Uvedené však ešte neznamená, že P. dňa
XX.XX.XXXX aj skutočne zomrel.
Je tiež nepochybné, že P. žiadal o výpisy z registra trestov Generálnu prokuratúru SR. Je nemysliteľné,

aby výpisy boli vydané mŕtvej osobe.
K spôsobu usmrtenia považuje za potrebné dať do pozornosti nasledovné:
Primárne uvádza, že sám prokurátor mal pochybnosti o spôsobe usmrtenia P., keď navrhol ohľadne tejto
otázky vykonať dokazovanie znaleckým ústavom.
Podľa obžaloby k usmrteniu P. došlo tak, že po tom, ako bol prinútený kľaknúť si čelom k vykopanej jame,

L. S. ho tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil trieštivé
a vpáčené zranenia lebky, ktorým na mieste podľahol. Takéto tvrdenia obžaloba opiera o závery znalcov
MUDr. Jaroslava Ivana a MUDr. Lívie Jančiovej. Obhajoba však od začiatku spochybňovala závery
uvedeného znaleckého posudku a na jej žiadosť boli ohľadne príčiny smrti nebohého P. vypracovanédva znalecké posudky znalcami MUDr. Vojtechom Mackom, MUDr. Tiborom Bokorom a MUDr. Petrom
Labajom, MUDr. Tiborom Matyásom.
Znalci MUDr. Macko a MUDr. Bokor dospeli k záveru, že zo súdno - medicínskeho hľadiska nie je možné

stanoviť bezprostrednú príčinu smrti nebohého P. a to z dôvodu, že telesné pozostatky nebohého boli
dňa 5.10.2007 nájdené v stave, že už boli hnilobne značne modifikované, čo určenie bezprostrednej
príčiny smrti úplne znemožňovalo. V tomto bode sa znalci stotožnili s názorom znalcov MUDr. Ivana a
MUDr. Jančiovej, ktorý je uvedený na str. 9 ich znaleckého posudku: „...vzhľadom na pokročilé posmrtné
hnilobné zmeny tela s nemožnosťou posúdenia prípadných poranení na mäkkých tkanivách a orgánoch,

niejemožnéjednoznačneaexaktnepríčinusmrtistanoviť...“.Nestotožnilisavšaksichďalšímzáverom:
„vzhľadom na rozsah a charakter zlomením lebky zranenie hlavy mohlo byť príčinou smrti“, pretože zo
súdno - lekárskeho hľadiska nie je možné takéto tvrdenie relevantným spôsobom podložiť a už vôbec
nie dokázať. Podľa znalcov mnohopočetné zlomeniny lebečného skeletu na troch miestach by v prípade
vzniku zaživa jednoznačne viedli ku krvácaniu do priestoru nad tvrdú plenu mozgovú, ku krvácaniu do
priestorov pod tvrdú plenu mozgovú a s určitosťou by viedli aj k pomliaždeniu mozgového tkaniva v

mieste vpáčenia úlomkov zlomených lebečných kostí dovnútra dutiny lebečnej, pretože úlomky kostí
vpáčené do tak značnej hĺbky by mozog pomliaždili priamo v mieste ich kontaktu, resp. tlaku na mozgové
tkanivo,čoznamená,ženajvýraznejšiepomliaždeniemozgubybolomožnépredpokladaťprávevoblasti
viacpočetných zlomenín ľavej spánkovej a temennej kosti. Mozog, ktorý bol popísaný pri pitve telesných
pozostatkov, mal hmotnosť 790 gramov, bol hnilobne zmenený, sivo - ružovej farby a na reze bol bez

bližšie diferencovateľných zmien. Po prihliadnutí k tejto skutočnosti, keď hmotnosť mozgu dospelého
jedinca mužského pohlavia býva cca 1300 - 1400 gramov a po zohľadnení toho, že mozog je tvorený
vysokým percentom vody, možno konštatovať, že v danom prípade bol mozog zrejme ešte z väčšej
časti zachovaný. Na základe takýchto zistení, t.j. pri neprítomnosti známok pomliaždenia mozgu na reze
mozgovým tkanivom a neprítomnosti eventuálnych známok krvácania v priestoroch nad a pod tvrdou

plenou mozgovou, dospeli znalci k záveru, že popísané viacpočetné trieštivé a vpáčené zlomeniny kostí
lebky mohli vzniknúť až v dobe, keď už bola cirkulácia krvi v krvnom obehu zastavená, teda v čase, keď
už neznámy jedinec bol mŕtvy.
Takéto závery znalcov MUDr. Macka a MUDr. Bokora sa zhodujú so závermi znaleckého posudku
znalcov MUDr. Tibora Matyása a MUDr. Petra Labaja, ktorý bol vypracovaný rovnako na základe žiadosti

obhajoby. Aj títo znalci konštatujú, že v danom prípade mohlo ísť o poranenie lebky po smrti. Podľa
názoru znalcov MUDr. Matyása a MUDr. Labaja, pri pitve telesných pozostatkov nebohého nebolo
možné diferencovať orgány dutiny hrudnej a brušnej, a keďže v oblasti trupu a panvy boli popísané
len zachované zvyšky hnilobne zmenených a zmydlovatených tkanív, pri súčasnom náleze červeno -
čierneho sfarbenia na ľavej prednej strane hrudníka pod hrudnou kosťou, ktoré nebolo znalcami MUDr.

Ivanom a MUDr. Jančiovou bližšie posúdené, pri náleze úplného prerušenia 6. rebra vľavo v línii zadnej
pazuchovej čiary, pri náleze prerušenia 7. rebra vľavo v línii prednej pazuchovej čiary a pri absencii
popisu chrbtovej časti tela a oblasti krku, nemožno v danom prípade vylúčiť, že na oblasť hrudníka alebo
brucha, prípadne i chrbát, či krčnú oblasť pôsobilo vonkajšie mechanické násilie predmetom tupého
alebo aj ostrého charakteru, ktorý mohol preniknúť cez mäkké tkanivá trupu do hrudnej alebo brušnej

dutiny, a tak spôsobiť poranenie niektorého životne dôležitého orgánu (srdce, pľúca, pečeň, slezina,
obličky, aorta, či iné veľké cievy), ktoré by mohlo byť aj bezprostrednou príčinou smrti, keď navyše v
prípade uplatnenia sa eventuálneho násilia na oblasť krku nemožno vylúčiť ani hrdúsenie alebo škrtenie.
I napriek uvedenému súd prvého stupňa jeho vinu opiera len o záver znalcov MUDr. Jaroslava Ivana a
MUDr. Lívie Jančiovej, ktorý je nesprávny a spochybnený ďalšími znaleckými posudkami.

K motívu jeho konania súd v napadnutom rozsudku konštatoval nasledovné: „Aj preukazovanie motívu
konania páchateľa je v podstate sťažené, tak ako preukazovanie zavinenia, a to najmä v prípadoch,
keď chýba priznanie páchateľa, lebo motív konania je súčasťou subjektívnej stránky trestného činu
a nemožno ho priamo pozorovať. V dôsledku toho sa motív trestného činu môže zisťovať len z
nepriamych dôkazov. Na motív - rovnako ako na myšlienky a ciele možno dobre usudzovať napr.

zo správania sa páchateľa za danej situácie a jeho výrokov. Je však nevyhnutné vziať do úvahy
všetky okolnosti v súhrne, najmä osobnosť páchateľa, jeho život pred spáchaním činu, správanie sa na
verejnosti, prípadne aj v súkromí. Na motív možno usudzovať aj z interpersonálnych vzťahov páchateľa
ku konkrétnym osobám. Motív na spáchanie danej trestnej činnosti a aj konkrétny znak zakryť iný
trestný čin možno odvodiť aj zo spôsobu života obžalovaného L. S., ktorý bol opakovane odsúdený

za ekonomickú, ale aj násilnú trestnú činnosť páchanú práve v čase blízkom spáchaniu tohto skutku,
za ktorú už bol právoplatne odsúdený. Obžalovaný síce nevykonával priamo podnikateľskú činnosť
v obchodných spoločnostiach, kde figuroval poškodený, to však neznamená neexistenciu prepojenia
s podnikaním v daných spoločnostiach, prípadne neexistenciu vzájomných vzťahov medzi osobamireálne vykonávajúcimi podnikateľskú činnosť a profitujúcimi z nej minimálne vo vzťahu ku svedkovi J.
F.. U obžalovaného Z. S. išlo o určitú podriadenosť voči dominantnej osobe (súrodencovi) aj v páchaní
trestnej činnosti“. Uvedenými úvahami súd prvého stupňa v podstate konštatoval to, že obžalovaný síce

nevykonával podnikateľskú činnosť s P., ale to neznamená, že s ním nepodnikal. Takáto úvaha súdu
prvéhostupňajevšakneprijateľnáavrozporesovšetkýmizákladnýmizásadami,naktorýchjebudovaný
náš právny poriadok. Ak takéto konštatovanie súdu prvého stupňa dovedieme do krajnosti, dospeli by
sme k záveru, že nie je treba dokázať vinu, stačí len uviesť to, že síce nie je preukázané, že páchateľ
spáchal trestný čin, ale neznamená to, že ho nespáchal.

Ak má súd rozhodnúť o vine obžalovaného, musí tak urobiť na základe jednoznačných dôkazov, ktoré
nepripúšťajú žiadne pochybnosti. Ak by tu pochybnosti existovali, tieto v rámci zásady „in dubio pro reo“
treba vyložiť v prospech obžalovaného.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods.
1 písm. b), c) Tr. por. zrušil a z dôvodu podľa § 285 písm. a) alebo c) Tr. por. obžalovaného L. S. spod
obžaloby oslobodil alebo vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Obžalovaný L. S. podané odvolanie zdôvodnil aj prostredníctvom ďalšieho zvoleného obhajcu JUDr.
Jaroslava Čierneho, PhD. písomným podaním zo dňa 27.9.2017, doručeným Okresnému súdu Žilina
dňa 28.9.2017.

Primárne namieta, že súd prvého stupňa vyhlásil napadnutý rozsudok v nezákonnom zložení.
Po podaní obžaloby vec napadla do senátu predsedníčky senátu JUDr. Eriky Bebčákovej. Ako
prísediaci boli určení Ing. Elena Šuteková a Ing. Arch. Alena Rihalová. Na hlavnom pojednávaní
dňa 24.9.2015 predsedníčka senátu oznámila, že prísediaca Ing. Elena Šuteková sa ospravedlnila

z pracovných dôvodov. Z tohto dôvodu bola na hlavné pojednávanie predvolaná iná prísediaca zo
zoznamu prísediacich p. Jozefína Dzúriková. Súhlasili s tým, aby na tomto hlavnom pojednávaní
bola súčasťou senátu iná prísediaca, na hlavné pojednávanie sa dostavil len jeden z predvolaných
svedkov. Malo však ísť len o zmenu prísediacej na tomto hlavnom pojednávaní, nakoľko takto im to bolo
predsedníčkou senátu oznámené. Očakávali, že na ďalšom hlavnom pojednávaní už bude prítomná

pôvodne vo veci činná prísediaca Ing. Šuteková, veď sa pred tým zúčastnila už deviatich hlavných
pojednávaní, na ktorých prebehla podstatná časť dokazovania. Ako potom možno hodnotiť záverečné
rozhodnutie súdu za účasti prísediacej, ktorá sa nezúčastnila vykonávania podstatných dôkazov na
hlavnom pojednávaní ? Pri rozhodovaní má prísediaci postavenie sudcu, pracovné dôvody teda nemôžu
byť dôvodom zmeny v zložení senátu (zákonného sudcu), prísediaci má povinnosť zúčastňovať sa

hlavných pojednávaní, inak nemusel byť prísediacim. Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nikoho nemožno
odňať jeho zákonnému sudcovi. Zastáva názor, že prísediaca mala byť zmenená len pre deň konania
hlavného pojednávania 24.9.2015. V tejto súvislosti poukazuje na judikát publikovaný pod R 19/1995 v
zmysle ktorého, v prípade ospravedlnenej neúčasti určeného prísediaceho, v dôsledku náhlej prekážky,
nahradí ho pri úkone, ktorý neznesie odklad, do času, kým prekážka pominie (napr. pri konaní o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby) predseda senátu iným prísediacim zo zoznamu prísediacich sudcov
okresného súdu, ktorý tvorí prílohu rozvrhu práce súdu. Na základe tejto argumentácie navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 316 ods. 3 písm. a) Tr. por. zrušil a vrátil súdu
prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Namieta právnu kvalifikáciu skutku.

Nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že skutok mal byť spáchaný obzvlášť surovým spôsobom.
Zo znaleckých posudkov znalcov MUDr. Labaja, MUDr. Matyása, MUDr. Macka a MUDr. Bokora, ktoré
boli vypracované na žiadosť obhajoby vyplýva, že poškodený P. utrpel poranenia lebky po smrti, nakoľko
mozgové tkanivo bolo bez známok vnútrolebečného krvácania. Podľa znalca MUDr. Macka tvar defektu
lebky (9 x 6,5 cm) nemôže zodpovedať rozmeru tupej strany sekery, neprítomnosť známok pomliaždenia

mozgu na reze mozgovým tkanivom a absencia prípadných známok krvácania je dôkazom toho, že
trieštivé a vpáčené zlomeniny kostí vznikli až po smrti poškodeného, a nie mechanizmom a spôsobom,
ako to uviedol svedok J. I.. Mechanické násilie popísané svedkom I. a pôsobiace na hlavu poškodeného
by navyše malo za následok okamžité bezvedomie s následným pádom tela do ležiacej polohy, a práve
poranenie zistené pri 6. a 7. rebre vľavo by mohlo byť bezprostrednou príčinou smrti. Pokiaľ teda podľa

znalcovporanenialebkyvznikliažposmrtipoškodeného,skutoknemôžebyťkvalifikovanýakospáchaný
surovým spôsobom. Takto nemôže byť kvalifikovaný ani v prípade, ak by sme pripustili čo i len závery
ďalších znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, ktorí boli ako znalci do konania pribratí orgánmi činnými
v trestnom konaní a ktorí konštatovali, že vzhľadom na posmrtné zmeny tkaniva mozgu nebolo možnéhodnotiť známky vnútrolebečného krvácania, ani presne ustáliť príčinu smrti poškodeného (pokiaľ niečo
nie je možné hodnotiť, či ustáliť, nemožno z toho bez ďalšieho vyvodzovať opak, teda že poškodený A.
P. mal byť usmrtený surovým spôsobom údermi do hlavy, a pred tým nebol usmrtený iným spôsobom,

lebo ani podľa týchto znalcov nie je zrejmé, akým spôsobom bol A. P. usmrtený). Pokiaľ súd k tomuto
kvalifikačnému znaku uvádza, že malo ísť o popravu nad vykopanou jamou, tu rovnako vychádza len z
výpovede svedka I., nie však z iných dôkazov. Nie je prípustné vinu obžalovaného založiť len na takom
jedinom dôkaze, ktorým je svedecká výpoveď spolupracujúceho obvineného, neberúc do úvahy ďalšie
vykonané dôkazy, preukazujúce nehodnovernosť výpovede svedka I.. Navyše judikatúra za obzvlášť

surový označuje útok vyznačujúci sa extrémne výraznou brutalitou, nezriedka sprevádzaný použitím
väčšieho počtu nástrojov alebo mechanizmov. Pritom je potrebné prihliadať k tomu, že spáchanie
trestnéhočinuvraždyvsebenevyhnutneobsahujeurčitéprvkysurovosti.Musíísťotakúmierusurovosti,
ktorá sa výrazne vymyká z bežného rámca u väčšiny trestných činov tohto druhu (v tejto súvislosti
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tost 24/2015 z 1.10.2015, v ktorého odôvodnení
sa uvádza, že o obzvlášť surový spôsob pri vražednom útoku sekerou pôjde vtedy, ak bola takmer

oddelená hlava od tela obete, pričom obeti boli zasadzované aj ďalšie rany do rôznych častí tela a o
obzvlášť surový spôsob nepôjde, ak páchateľ okamžite usmrtí iného, napr. jednou ranou do hlavy obete).
Každopádne, pokiaľ znalci nevedeli s určitosťou určiť príčinu smrti poškodeného, nemožno hovoriť o
obzvlášť surovom spôsobe jeho usmrtenia.
Ďalší kvalifikačný znak spáchania trestného činu vraždy v úmysle zakryť iný trestný čin súd prvého

stupňa odôvodnil tak, že dôvodom odstránenia poškodeného P. bola jeho nepohodlnosť, nakoľko vo
viacerých obchodných spoločnostiach vystupoval ako tzv. „biely kôň“, pričom išlo o sofistikovanú a
dômyselne prepracovanú „formu podnikania“, na ktorej participovalo viacero osôb na rôznych úrovniach
zapojenia - od organizátorov až po tých, na ktorých alebo z ktorých boli prevádzané obchodné
spoločnosti. Motívom likvidácie A. P. mala byť snaha zakryť páchanú ekonomickú trestnú činnosť

obchodnými spoločnosťami, vo vzťahu ku ktorým P. pôsobil ako tzv. „biely kôň“. V súvislosti s takouto
úvahou súdu prvého stupňa dáva do pozornosti, že v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý
by preukazoval jeho zapojenie do spomínanej „ formy podnikania“. Teda nie je preukázané, že v
danom prípade by konal s úmyslom zakryť trestný čin. Vo vzťahu k jeho osobe súd prvého stupňa
len špekulatívne, bez opory vo vykonanom dokazovaní, uzatvoril, že aj keď on priamo nevykonával

podnikateľskú činnosť v obchodných spoločnostiach, kde figuroval poškodený P., uvedené ešte
neznamená neexistenciu prepojenia s podnikaním v týchto spoločnostiach a toto možno odvodiť zo
spôsobu jeho života. Ohľadne spáchania trestného činu vraždy v úmysle zakryť iný trestný čin poukazuje
na rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, sp.zn. BB-3T/32/2014 zo dňa 30.7.2015 v spojení s
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Tost 24/2015 zo dňa 1.10.2015, v ktorom a konštatuje, že

v úmysle zakryť iný trestný čin je vražda spáchaná najmä vtedy, ak sa páchateľ iného trestného činu
rozhodne po jeho dokonaní poškodenú osobu usmrtiť v úmysle odstrániť ju ako svedka svojho trestného
činu.
V súvislosti s vyššie uvádzanými námietkami ohľadne právnej kvalifikácie skutku poznamenáva, že
skutok mal byť správne právne kvalifikovaný len ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. V

dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie skutku je tu daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), d) Tr. por., keď nesprávnou právnou kvalifikáciou stíhaného skutku boli
porušené ustanovenia Trestného zákona ohľadom výšky trestu, došlo aj k podstatnej chybe konania,
ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo a ide o chybu v napadnutom výroku o vine pre nejasnosť
a neúplnosť jeho skutkových zistení.

V prípade, ak by súd prvého stupňa bol stíhaný skutok správne právne kvalifikoval ako trestný čin vraždy
len podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., súčasne by musel dospieť k záveru, že trestné stíhanie je premlčané.
Premlčacia doba je v tomto prípade 10 rokov (§ 67 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.8.1999).
Skutok sa mal stať na jeseň 1998 a obvinenie mu bolo vznesené 12.7.2013. Premlčacia doba uplynula
najneskôr uplynutím roka 2008. Vzhľadom na konštatovanie premlčania trestného stíhania má za to, že

krajský súd by mal napadnutý rozsudok zrušiť a trestné stíhanie zastaviť z dôvodu premlčania podľa §
9 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Ako už bolo konštatované, súd prvého stupňa odsudzujúci rozsudok opiera o výpoveď svedka J. I., ktorý
mal byť tiež účastný na žalovanom skutku. V tejto súvislosti považuje za potrebné dať do pozornosti
určité fakty týkajúce sa inštitútu spolupracujúceho obvineného. Prostredníctvom spolupracujúceho

obvineného orgány činné v trestnom konaní vypĺňajú dôkaznú núdzu, pričom tu ide o istú formu
dohody medzi páchateľom a štátom, v rámci ktorej je spolupracujúcemu obvinenému poskytnutá
výhoda, na ktorú by inak zákonný nárok nemal. Inštitút spolupracujúceho obvineného je okrem iných
foriem (prerušenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania, zastavenie trestnéhostíhania, mimoriadne zníženie trestu) upravený v ustanovení § 205 Tr. por. o dočasnom odložení
vznesenia obvinenia. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 4To/10/2015 z 29.11.2016 judikoval
ohľadom prípustnosti dôkazu získaného výsluchom spolupracujúceho obvineného nasledovné závery:

- V zásade nie je možné, aby dôkaz vyplývajúci zo svedeckého výsluchu osoby, ktorá vystupuje ako
spolupracujúci obvinený, bol jediným dôkazom, ktorý svedčí o vine obžalovaného.
- Použitie výpovede spolupracujúceho obvineného ako dôkazu v trestnom konaní vyvoláva celý rad
otázok a pochybností. Tou najzávažnejšou je bezpochyby vierohodnosť spolupracujúceho obvineného,
ktorý sám participoval na spáchaní trestnej činnosti a ktorý výmenou za istú formu beztrestnosti

usvedčuje svojich spolupáchateľov. Vyvstáva tu otázka, či takýto obvinený nebude svojou dobrovoľnou
spoluprácou s orgánmi činnými v trestom konaní len účelovo zakrývať vlastnú trestnú činnosť a
s akou pravdepodobnosťou bude vypovedať pravdivo. Je otázne, či dôkaz získaný výpoveďou
spolupracujúceho obvineného môže byť zároveň jediným usvedčujúcim dôkazom svedčiacim o vine
obžalovaného, tiež, či je takýto dôkaz dostatočne presvedčivý pri usvedčovaní iných spolupáchateľov.
Jednoznačne možno uzavrieť, že bez ďalších podporných dôkazov proti obvineným, ktorými je možné

preveriť výpoveď spolupracujúceho obvineného, by takýto postup do istej miery spochybňoval nielen
zákonnosť, ale aj spravodlivosť celého trestného konania.
- Zákonné podmienky výsluchu obvineného a svedka sú celkom odlišné. Striedanie procesných
postavení, keď ako svedok je povinný vypovedať pravdivo a ako obvinený (obžalovaný) sa
môže obhajovať spôsobom, aký sám uzná za vhodný, neprispieva k posilneniu vierohodnosti týchto

výpovedí, ale naopak takýto postup ich dôkaznú presvedčivosť oslabuje. Takýto postup orgánov činných
v trestnom konaní môže vzbudzovať známky istej manipulácie, je v rozpore s ustanovením § 18 ods. 1
Tr. por. a v rozpore s ústavnými princípmi zákazu svojvôle orgánov činných v trestom konaní a tiež
so zákazom nútenia k samousvedčovaniu (resp. sebaobviňovaniu) tak, ako na to správne poukázal súd
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Výpoveď svedka J. I., ktorému ako spolupracujúcemu obvinenému bolo dočasne odložené vznesenie
obvinenia, je vo vzťahu k objektívnej stránke stíhaného skutku jediným usvedčujúcim dôkazom, keď
ostatné závery smerujúce k uznaniu viny sú v rovine indícií. Je teda na mieste skúmať vierohodnosť
výpovede takéhoto svedka. V tejto súvislosti poukazuje na iné trestné veci týkajúce sa jeho osoby,
v ktorých ako svedok vystupoval J. I., pričom vo všetkých trestných veciach bolo trestné stíhanie

zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený. Už táto skutočnosť svedčí o nevierohodnosti svedka J.
I.. Vierohodnosť výpovede svedka I. vážnym spôsobom spochybňujú aj znalecké posudky vypracované
v tomto trestnom konaní ohľadne príčiny smrti A. P. a následné výpovede znalcov na hlavnom
pojednávaní. Z týchto dôkazov vyplynulo, že skutok sa nemohol stať tak, ako ho popisoval svedok
I. (poškodený nemohol po údajnom údere sekerou ešte niečo vykríknuť, ostať kľačať, nakoľko by

bol v bezvedomí, tiež poranenia lebky neboli príčinou smrti P., ale vznikli až po jeho smrti, zároveň
pravdepodobnou príčinou smrti je bodné poranenie hrude a tak ďalej). Ak v tejto súvislosti súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že usmrtenie P. spôsobom popisovaným
svedkom J. I. nebolo znaleckými posudkami vylúčené, k tomu je nutné uviesť, že súd má vychádzať z
toho, čo bolo preukázané a nie z toho, čo preukázané, či vylúčené nebolo. Akceptujúc takýto záver súdu

by potom bolo možné rozhodovať aj bez dokazovania. Pokiaľ z iných vykonaných dôkazov vyplynulo, že
svedokI.nehovorípravdu,noinapriektomusúdprvéhostupňajehovýpoveďvyhodnotilakovierohodnú,
hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa vykazuje znaky svojvôle.
Popis skutku vraždy A. P. svedkom J. I. nezodpovedá skutočnosti ani pokiaľ ide o spôsob spáchania
trestného činu a ani ohľadne času skutku. Z výpovedí svedkov notárov a zamestnancov notárskych

úradov,akoajžiadostíP.ovýpisyzregistratrestovvypláva,žeA.P.bolnaživeajporoku1998adokonca
ešte v roku 2000. Na uvedenom závere nič nemení ani údaj o tom, kedy bolo po P. vyhlásené pátranie.
Pre konštatovanie vierohodnosti výpovede svedka J. I. nie je dostatočným odkaz na úkon previerky
výpovede na mieste ešte v prípravnom konaní, pri ktorom úkone mal I. policajtom ukázať cestu k miestu
nálezu nebohého P.. Uvedené totiž nič nevypovedá o tom, odkiaľ mal I. touto informáciou v skutočnosti

disponovať.
Hodnovernosť výpovede svedka I. súd prvého stupňa zdôvodňuje tiež s poukazom na iné trestné
konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 22T/190/2013, keď s výpoveďou svedka I.
k dôvodom jeho konania korešponduje obsah toho pripojeného spisového materiálu. V tomto inom
trestnom konaní je I. stíhaný spoločne s ním, nakoľko mali kooperovať aj na inej trestnej činnosti,

spáchanej v blízkom časovom období k žalovanému skutku. Podľa jeho názoru však toto iné vedené
trestné konanie aj proti I. nasvedčuje pre jeho nehodnovernosť, pretože pokiaľ je I. stíhaný v inej
trestnejveci,právespoluprácousorgánmiprípravnéhokonaniapotrebujepresebadosiahnuťčonajlepší
výsledok.Hodnovernosť výpovede svedka I. súd prvého stupňa ďalej odôvodňuje výpoveďou v konaní vypočutej
svedkyne K. (I. družky), podľa ktorej sa mali pokúsiť ovplyvňovať svedka I., aby nevypovedal proti nim.
V tejto súvislosti by však mal byť logický záver súdu prvého stupňa taký, že nakoľko bolo zrejmé, že v

prípadeI.sajednáoosobuspolupracujúcuspolíciouaobžalovanívedeli,ženebudevypovedaťpravdivo
(čo sa aj podarilo čiastočne preukázať), nešlo o to, či bude I. vypovedať proti obžalovaným, ale o to,
aby vypovedal pravdu, a nie aby klamal.
Spochybňuje závery znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru psychológie na svedka J.
I., v rámci ktorých sa konštatuje, že znalec u I. nezaznamenal konfabulančné sklony. Kladie otázku, či

na základe krátkeho rozhovoru znalca s vyšetrovanou osobou je možné prijať takéto závery s určitou
dôkaznou váhou. Podľa jeho názoru povaha psychológie v pozícii pomocnej právnej vedy v
trestnom konaní je asi taká, že pokiaľ vyšetrovaná osoba nepovie znalcovi z tohto odboru ani slovo,
znalec nie je schopný vypracovať akýkoľvek znalecký posudok, čím sa táto „veda“ nemôže radiť k
exaktným, ale len k čisto špekulatívnym vedám.
Všetky tieto ním uvádzané skutočnosti potom vážne a dôvodne spochybňujú záver súdu prvého stupňa

o hodnovernosti výpovede svedka J. I. ako kľúčového dôkazu pre uznanie viny obžalovaných a sú
dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
Odsudzujúci rozsudok súd prvého stupňa opiera tiež o výpovede svedkov príslušníkov PZ Ing. Z. D., Ing.
O. O., X. F. a A. X., podľa ktorých to mal byť práve on, kto dňa 5.10.2007 ukázal miesto, kde malo byť
zakopané telo A. P.. Popiera, že by sa v daný deň nachádzal na mieste nálezu mŕtveho tela P. a tiež to,

že by príslušníkom PZ toto miesto ukázal práve on. V zápisnici z obhliadky sa jeho meno medzi osobami
prítomnými pri obhliadke vôbec neuvádza. Podľa zápisnice o obhliadke sa mal úkon uskutočniť od 8.30
hod. do 16.10 hod. V tejto súvislosti predkladá dôkaz - sprístupnenie informácie z ÚVV a ÚVTOS Ilava zo
dňa 8.8.2017, podľa ktorého v predmetný deň nálezu mŕtveho tela P. 5.10.2007 vykonával väzbu v inej
trestnej veci v Ilave a v tento deň 5.10.2007 bol z Ilavy eskortovaný len do výkonu väzby v Žiline, t.j. nie

na iné miesto. Eskorta z Ilavy sa začala až o 12.24 hod., teda miesto zakopania P. nemohol polícii ukázať
on (obhliadka nálezu mŕtveho tela P. sa začala už v ranných hodinách o 8.30 hod.). V tejto súvislosti
poukazuje aj na výpoveď znalkyne MUDr. Jančiovej, ktorá sa na hlavnom pojednávaní vyjadrila, že na
obhliadke bola prítomná od rána od začiatku až do konca a tak on, ako ani ďalší obžalovaný Z. S. pri tejto
neboli. Vzhľadom na tieto dôkazy, ktoré preukazujú, že na obhliadke miesta nálezu tela mŕtveho P. nebol

a teda ani nemohol policajtom ukázať miesto, kde je P. zakopaný, sú potom výpovede menovaných
policajtov nehodnoverné, ich tvrdenia nepravdivé a ich výpovede nemôžu byť podkladom pre vyhlásenie
odsudzujúceho rozsudku.
V súvislosti s výsluchom vyšetrovateľov, resp. policajtov ako svedkov v trestnom konaní poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo V 16/2011 z 19.6.2012. Z odôvodnenia uznesenia

vyplýva, že postavenie orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné
s postavením svedka v tejto trestnej veci, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného
konania a aký je jeho obsah, svedčí zápisnica o úkone. Z uvedeného je zrejmé, že dôkazom o náleze
tela poškodeného a obhliadke tohto miesta je zápisnica o úkone (v tejto súvislosti opätovne poukazuje
na to, že v zápisnici nie je prítomnosť jeho osoby pri obhliadke zaznamenaná).

Odvolaciemu súdu tiež dáva do pozornosti, že ním označení skutoční páchatelia stíhaného skutku X. K.
a O. D. v prípravnom konaní odmietli vypovedať z dôvodu, aby si nespôsobili nebezpečenstvo trestného
stíhania.
Všetky vyššie uvedené skutočnosti potom vedú k záveru, že obžalovaný L. S. mal byť správne spod
obžaloby oslobodený z dôvodu podľa § 285 písm. c) Tr. por. (ak by sa súd nestotožnil s tým, že trestné

stíhanie je premlčané).

Obžalovaný L. S. podané odvolanie zdôvodnil tiež sám písomným podaním zo dňa 27.9.2017,
doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 28.9.2017. Obžalovaný podané odvolanie zdôvodňuje v
podstatných bodoch totožne s písomným zdôvodnením odvolania prostredníctvom zvolených obhajcov

JUDr. Miloša Kaščáka a JUDr. Jaroslava Čierneho, PhD.

Napadnutý rozsudok považuje za arbitrárny, nepreskúmateľný, jeho odôvodnenie za nekonzistentné,
právne závery za extrémne nesúladné so skutkovými zisteniami. Súd prvého stupňa hodnotil dôkazy v
neprospech obžalovaných a vôbec neprihliadol na dôkazy, ktoré boli vykonané v ich prospech, resp. sa s

nimivôbecnevysporiadal.Odôvodnenierozsudkunezodpovedáustanoveniu§168Tr.por.ajevrozpore
s čl. 6 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach. Postupom súdu prvého stupňa bolo hrubým spôsobom porušené právo na spravodlivý proces.Namieta právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák.
spáchaného obzvlášť surovým spôsobom. Takúto právnu kvalifikáciu súd prvého stupňa odôvodnil
tým, že A. P. bol usmrtený v nočných hodinách v lese, opakovanými údermi do hlavy sekerou,

pričom toto zjavne vnímal. V tomto smere poukazuje na totožné závery všetkých znaleckých posudkov
vypracovaných v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva, keď znalci konštatovali, že zo
súdno - lekárskeho hľadiska nie je možné stanoviť bezprostrednú príčinu smrti A. P.. Teda súdom prvého
stupňa konštatovaný spôsob, akým mal byť A. P. usmrtený, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Súčasne súd prvého stupňa ohľadne riešenia tejto otázky nerešpektoval ustálenú súdnu prax. Podľa

ustálenej judikatúry za „obzvlášť surový“ je možné označiť útok vyznačujúci sa extrémne výraznou
brutalitou, nezriedka sprevádzaný použitím väčšieho počtu nástrojov alebo mechanizmov. Pritom je
vždy potrebné prihliadať k tomu, že spáchanie trestného činu vraždy v sebe nevyhnutne obsahuje
určité prvky surovosti. Musí teda ísť o takú mieru surovosti, ktorá sa výrazne vymyká z bežného
rámca u väčšiny trestných činov tohto druhu. Typický bude taký spôsob útoku, ktorý je spojený s
ubíjaním obete a nápadnejšou devastáciou jej tela (napr. vražda vykonaná ukopaním, rozdupaním hlavy

obete alebo vražda vykonaná najprv zasadením väčšieho množstva bodných rán a potom škrabaním
obete, prípadne vražedný útok sekerou, pri ktorom bola takmer oddelená hlava obete od tela, pričom
obeti boli zasadzované aj ďalšie rany do rôznych častí tela a pod.). O taký spôsob vykonania činu
nejde, keď páchateľ okamžite iného usmrtí jediným úderom palice, jednou ranou sekery do hlavy
obete, bodnou ranou do srdca, uškrtením po privedení do bezvedomia alebo zastrelením. O obzvlášť

trýznivý spôsob vraždy pôjde, keď je obeť vystavená bolestiam na hranici znesiteľnosti, trvajúcim hoci
i kratší čas alebo síce menej intenzívnym, ale takto dlhšie trvajúcim, ktoré veľmi citeľne zasahujú celú
osobnosť poškodeného. Záleží tu aj na subjektívnom prežívaní útoku páchateľa zo strany jeho obete-
pôjde napríklad o usmrtenie vyhladovaním alebo nedostatkom tekutín, pomalé usmrcovanie rôznymi
spôsobmi, kedy je obeť pomaly škrtená, či priškrcovaná, topená vo vode alebo obeť je rezaná britvou

na rôznych častiach tela až do vykrvácania a pod.
Ak znalci z odboru súdneho lekárstva pripustili viacero možných príčin úmrtia poškodeného A. P. z
exaktného hľadiska, nie je prípustné, aby súdu prináležalo právo z odborného hľadiska stanoviť príčinu
a spôsob úmrtia, resp. usmrtenia poškodeného. Súd pri tomto vychádzal jedine z výpovede svedka J. I.,
ktorá je v príkrom rozpore s celkovým dokazovaním v tejto trestnej veci, najmä s vyjadreniami znalcov.

Znaleckému posudku, ktorý bol v tejto veci vypracovaný znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr.
Ivanom a MUDr. Jančiovou, ktorí boli do konania pribratí orgánmi činnými v trestnom konaní, je
nutné vytknúť, že súčasťou fotodokumentácie z pitvy nie je aj zafotenie mozgu. V rámci písomne
vypracovaného znaleckého posudku je pritom popísaná prítomnosť hnilobne zmeneného mozgu
hmotnosti790gramov.Akbyznalcinezanedbalisvojepovinnostiamozogfotografickyzadokumentovali,

umožnilo by to zodpovedanie množstva otázok, ktoré v tejto veci vyvstávajú. Znaleckému posudku
týchto znalcov je tiež nutné vytknúť nepopísanie jednotlivých častí chrbta, krku, tkanív pod hrudnou
kosťou a znalcami ani nebol odstránený rozpor ohľadne sfarbenia tela. Tieto pochybenia zostali súdom
prvého stupňa nepovšimnuté. Znalec z odboru súdneho lekárstva MUDr. Macko, ktorý v tejto veci
vypracoval znalecký posudok na žiadosť obhajoby, pritom pri výsluchu na hlavnom pojednávaní v tejto

súvislosti konštatoval nasledovné: „Pokiaľ by pitva v tomto prípade bola urobená precíznejšie, popisy
z nej boli podrobnejšie, mnohé veci, ktoré boli pre nás zásadné, vykonané neboli, preto dochádza k
dohadom a nejasnostiam, ako sa skutok vlastne stal“. Znalci MUDr. Ivan a MUDr. Jančiová pochybili
aj v tom, že lebku poškodeného A. P. nepreparovali. Preparácia lebky umožňuje veľmi presne posúdiť
tvar, aj veľkosť zraňujúceho predmetu. Len samotný popis defektov na lebke nevystihuje tvar defektu.

Nepreparovaním lebky menovaní znalci zabránili ďalšiemu skúmaniu sporných defektov na lebke.
Súčasne ďalším pochybením znalcov spočívajúcim v nepreparovaní aj prerušeného 6. a 7. rebra, len
na základe fotografií, nie je možné bližšie identifikovať charakter poškodenia 6. a 7. rebra, t.j. charakter
miesta zlomu (lomnej línie).
Znalec MUDr. Vojtech Macko vylúčil ako zraňujúci predmet lebky sekeru. Ohľadne takéhoto záveru

znalec konštatoval nasledovné: „Vychádzam z toho, že sekera má svoj klasický tvar, má ostrie a má tupú
časť. Tupá časť, takmer u každej sekery, má štvorcový tvar tupej časti a tá časť štvorcovej časti sekery
má od 4,5 x 5,5 cm, ale ten jeden defekt mal 9x6,5 cm, čo zodpovedá uplatneniu sa podlhovastého
tupého predmetu na oblasť lebky, nie štvorcového predmetu. Vo vzťahu k údaju, že pán P. bol udretý
pažbou dlhej zbrane, tak koniec drevenej pažby dlhej palnej zbrane, má približne rozmery na dĺžku 9

cm. My nevieme presne určiť tvar predmetu s ohľadom na nedostatok popisu defektu lebky“. Aj znalec
MUDr. Ivan pri výsluchu na hlavnom pojednávaní pripustil, že zranenia mohli byť spôsobené aj inými
predmetmi ako napr. kladivom, železnou tyčou, pažbou zbrane (napr. samopalom). Znalci MUDr. Mackoa totožne s ním aj MUDr. Bokor, s ktorým znalecký posudok spoločne vypracovali, teda vylúčili ako
zraňujúci predmet sekeru.
Výpoveď svedka J. I. o tom, ako mal poškodený P. po údere sekerou zostať stáť alebo kľačať a dokonca

vykríknuť je vylúčená nielen zo všeobecného medicínskeho hľadiska, ale aj zo súdno - lekárskeho. Je
vylúčené, aby osoba po údere tupou časťou sekery do hlavy takou silou, že malo počuť až praskot, ešte
zotrvala v stojacej alebo ležiacej, kľačiacej polohe a vykríkla, pretože mechanické násilie pôsobiace na
hlavu takou veľkou intenzitou, že dôjde až k zlomenine skeletu lebky, by malo za následok okamžité
bezvedomie s následným pádom tela poškodeného do ležiacej polohy.

Namieta záver súdu ohľadne priebehu skutku, ktorý sa premietol aj do skutkovej vety a spočívajúci v
tom, že poškodený P. mal byť tri krát udretý do hlavy. Uvedené totiž nekorešponduje s výpoveďou svedka
I., podľa ktorej mal byť nebohý P. do hlavy udretý dva krát. Výpoveď svedka I. pritom súd vyhodnotil
ako pravdivú a hodnovernú.
Hodnovernosť výpovede svedka I. ďalej spochybňuje fakt, že aj keď podľa jeho výpovede mala byť jama
pre P. kopaná do hĺbky vyše kolena, zo zápisnice o obhliadke miesta nálezu tela nebohého P. vyplýva,

že výkop jamy, resp. hrobu je od 100 cm až do 130 cm.
Namieta aj právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák.,
teda spáchaného v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný jeho trestný čin. V tejto súvislosti dáva do pozornosti,
že skutková podstata v prípade uznania viny za trestný čin spáchaný v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný
jeho trestný čin nemôže byť koncipovaná len ako všeobecné a nerozvinuté kopírovanie právnej vety

predmetnej skutkovej podstaty trestného činu. V skutkovej vete musí byť konkretizovaný aspoň rámcový
opis scenára, ktorý trestný čin tu bol úmysel zakryť, resp. ho uľahčiť. Takýto popis v skutkovej vete
nesmie chýbať, najmä ak je motív kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu. Obžaloba
a následne ani súd prvého stupňa vo svojom rozsudku motív popísaným spôsobom nekonkretizovali. V
konaní súčasne nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý by odôvodňoval právnu kvalifikáciu skutku ako

trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. Žiadnym spôsobom nebola preukázaná jeho
účasť v obchodných spoločnostiach, v ktorých mal vystupovať nebohý A. P. a nebolo preukázané ani to,
že by bol z týchto spoločností nejakým spôsobom profitoval. Nepodarilo sa bez akýchkoľvek vážnejších
pochybností preukázať tiež to, či obžalovaní v čase smrti A. P. vôbec vedeli niečo bližšie o jeho osobe, o
spoločnostiach, v ktorých figuroval, o osobách vypočutých svedkov, o prevodoch a podpisoch u notárov.

V súvislosti s právnou kvalifikáciou trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 písm. f) Tr. zák. pripomína,
že tento trestný čin je spáchaný v úmysle zakryť iný trestný čin najmä vtedy, ak sa páchať iného trestného
činu rozhodne po jeho dokonaní poškodenú osobu usmrtiť, v úmysle ju odstrániť ako svedka svojho
trestného činu. Rovnako túto okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby naplní aj páchateľ,
ktorý zamýšľa spáchaním vraždy odstrániť iného, hoc aj náhodného svedka jeho predchádzajúceho

iného trestného činu. V úmysle uľahčiť iný trestný čin je trestný čin vraždy spáchaný, ak k vražde dôjde
v rámci prípravy, pokusu alebo až v rámci vlastného páchania iného trestného činu a takýmto činom
príde k zlepšeniu podmienok k spáchaniu iného činu alebo k odstráneniu prekážok brániacich dokonaniu
alebo dokončeniu iného trestného činu.
Je tiež neprípustné, pokiaľ súd prvého stupňa právnu kvalifikáciu skutku aj podľa § 219 ods. 2

písm. f) Tr. zák. zdôvodňoval s poukazom na jeho minulosť, nakoľko bol odsúdený aj pre ekonomickú
trestnú činnosť. Trestnú minulosť obžalovaného nemožno považovať ani za nepriamy dôkaz, nakoľko
sa vôbec netýka skutkových okolností, ale a len osoby obžalovaného. Z trestnej minulosti obžalovaného
nie je možné vyvodzovať žiadne závery ohľadne žalovanej trestnej činnosti a už vôbec nie je možné v
dokazovaní vychádzať z akéhosi predpokladu, že ak niekto bol v minulosti súdne trestaný, celkom určite

sa dopustil aj ďalšej trestnej činnosti. Nedostatok usvedčujúcich dôkazov nie je možné nahrádzať len
formálnymkonštatovanímoodsúdeníobžalovanéhozminulosti.Vtejtosúvislostipoukazujenarozsudok
NS SR sp. zn. 7TZ 11/1968 zo dňa 9.4.1968.
Ak prokurátor a v nadväznosti na to súd prvého stupňa v súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku aj
podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. poukazuje na inú trestnú vec vedenú pod ČVS:KUV-101/OVEK-2001,

kladie otázku, akú spojitosť má on alebo ďalší obžalovaný s touto inou trestnou vecou, keď v tejto inej
veci neboli vypočutí ani len ako svedkovia. Súčasne táto iná trestná vec doposiaľ nebola právoplatne
skončená a je nutné rešpektovať prezumpciu neviny.
Krajskému súdu tiež dáva do pozornosti, že z celého radu svedkov, vypočutých v tejto trestnej veci
k právnej kvalifikácii skutku podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., ani jeden priamo, bez zaváhania s

určitosťou neuviedol, že za osobu A. P. by sa vydávala iná osoba, ako to nepreskúmateľne tvrdí súd I.
stupňa. Z výpovedí svedkov, vypočutých k prevodu obchodných spoločností na A. P., nevyplynulo nič
také, že by jeho alebo druhého obžalovaného poznali, že či už on alebo ďalší obžalovaný by mali niečo
spoločné s obchodnými spoločnosťami prevádzanými na A. P., že by z týchto obchodných spoločnostíalebozichprevoduprofitovali,žemalimotívodstráneniaP.akoosobyimnepohodlnej.Svedkoviasvojimi
výpoveďami rozptýlili motív obžaloby, resp. následne súdu prvého stupňa, že svoje obchodné podiely
malinaA.P.prevádzaťzatýmúčelom,abyznemožniliodhalenienejakejpredpokladanejfiktívnejtrestnej

činnosti, ktorú mali páchať za účelom obohatenia sa. Popreli, že by podiely na A. P. prevádzali z dôvodu,
aby sa vyhli konkurzu, dlhom, či exekúciám. Ich firmy riadne fungovali, vykonávali rôznorodú činnosť,
boli to reálne podnikajúce spoločnosti.
Uzatvára, že pokiaľ súd prvého stupňa trestný čin právne kvalifikoval aj podľa § 219 ods. 2 písm.
f) Tr. zák., takéto rozhodnutie je založené iba na domnienkach a subjektívnych pocitoch v extrémnom

nesúlade so skutkovými zisteniami.
Z výpovedí svedkov J., A., D., ale aj ďalších svedkov vyplynulo, že A. P. žil aj v dobe po tom, ako mal
byť spáchaný žalovaný skutok vraždy jeho osoby. Nemožno opomenúť fakt, že ani jeden z vypočutých
notárov, či pracovníkov notárskych úradov, ktorí mali overovať podpisy A. P. na písomnostiach,
nespochybnil totožnosť A. P. ako osoby, ktorej podpis osvedčovali. Pri takom množstve overovaných
podpisov A. P., pri ktorých úkonoch A. P. predkladal občiansky preukaz, nemohlo dôjsť k zámene

jeho osoby s inou osobou, ako to naznačovala prokuratúra a túto hypotézu si dokonca osvojil súd
prvého stupňa. A. P. aj po čase jeho smrti tak, ako sa tento údaj uvádza v obžalobe a ďalej aj v
rozsudku súdu prvého stupňa, žiadal viaceré prokuratúry o vydanie výpisu z registra trestov, čomu
bolo vyhovené, pričom táto skutočnosť je zadokumentovaná v spise. Výpisy z registra trestov boli A. P.
vydané na základe ním osobne podaných žiadostí a žiadosti boli opatrené odtlačkom pečiatky príslušnej

prokuratúry, ktorá overila správnosť údajov žiadateľa podľa občianskeho preukazu alebo rodného listu.
Aj Generálna prokuratúra SR v rámci písomného vyjadrenia uviedla, že pri podaní každej žiadosti o výpis
z registra trestov musí žiadateľ predložiť svoj občiansky preukaz, resp. rodný list za účelom preverenia
správnosti údajov a osoby žiadateľa. S týmito podstatnými argumentmi v prospech obhajoby sa súd
prvého stupňa nezaoberal. Z dôkazov zabezpečených do spisu a to najmä listinných dôkazov je zrejmé,

že A. P. žil aj po roku 1998, kedy mal byť podľa obžaloby a súdu prvého stupňa zavraždený a žil najmenej
do roku 2000.
Dáva do pozornosti, že dôkazná situácia sa v priebehu celého trestného konania a to nielen v rámci
prípravného konania, ale aj na hlavnom pojednávaní, zoslabovala v prospech jeho osoby, ako aj osoby
ďalšieho obžalovaného.

Princípprezumpcienevinyvyžaduje,abytobolštát,ktorýnesiedôkaznébremeno,akexistujúakékoľvek
pochybnosti,tietonevykladalvneprospechobžalovaného,aleprávenaopak,vjehoprospech.Zprincípu
prezumpcie neviny vyplýva pravidlo in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného),
podľa ktorého, ak nie je dokazovaním dosiahnutá praktická istota o existencii relevantných skutkových
okolností, t.j. ak sú prítomné dôvodné pochybnosti vo vzťahu ku skutku, či osobe páchateľa, ktoré

nemožno odstrániť ani vykonaním ďalších dôkazov, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného.
Akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia nestačí, lebo odsudzujúci rozsudok vyžaduje ten najvyšší možný
stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať. Vina obžalovaného musí byť bezpečne,
jednoznačne a najmä nepochybne preukázaná, čo v danom prípade naplnené nebolo.
Prezentované vážne pochybnosti ohľadne spáchania skutku tak jeho osobou, ako aj osobou ďalšieho

obžalovaného, mali správne viesť k vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku.
V prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok nezruší a vec nevráti súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a rozhodnutie, navrhuje zastaviť trestné stíhanie z dôvodu premlčania alebo aby sám odvolací
súd obžalovaného L. S. oslobodil spod obžaloby z dôvodu podľa § 285 písm. c) Tr. por.

Prokurátor podané odvolanie zdôvodnil písomným podaním zo dňa 3.7.2017. Odvolanie prokurátora
smerovalo len proti výroku o treste uloženému obžalovanému L. S. a to v jeho neprospech. Podľa názoru
prokurátora, aj keď súd prvého stupňa rozsudok veľmi precízne odôvodnil, s jeho argumentáciou, pokiaľ
ide o neuloženie výnimočného trestu obžalovanému L. S., sa nestotožňuje. Pri odôvodnení neuloženia
výnimočnéhotrestusasúdprvéhostupňaobmedzillennamechanickédoslovnéprevzatiezáveruznalca

z odboru psychológie, ktorý prognózu resocializácie obžalovaného hodnotí viac negatívne, ako málo
priaznivú, zreteľne neistú. Pokiaľ súd prvého stupňa v tejto súvislosti prezentuje, že v zmysle zákonného
ustanovenia § 29 ods. 2 Tr. zák. nie je konštatované, že by možnosti nápravy obžalovaného boli v danom
prípade obzvlášť sťažené, súd prvého stupňa tu vyjadrenie znalca hodnotí len gramaticky a opomína
sám urobiť záver o splnení, resp. nesplnení podmienok uloženia výnimočného trestu obžalovanému v

zmysle § 29 ods. 2 Tr. zák.
Konkrétne podľa už spomínaného zákonného ustanovenia § 29 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do
31.8.2003, trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy,ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je
obzvlášť sťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest podľa § 94 ods. 2 alebo § 259b ods. 2.
Naplnenie podmienok formulovaných týmto ustanovením je záverom právnym, nie odborným. Ako

taký ho musí urobiť súd, nestačí, ak gramaticky prevezme záver znalca o možnosti resocializácie -
mimochodom, tiež značne negatívny.
Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je v tomto prípade nepochybne veľmi vysoký. Je potrebné
uviesť, že trest je obžalovanému L. S. ukladaný ako trest súhrnný za spektrum rôznorodej trestnej
činnosti, a to aj za dva skutky, ktorých cieľom bolo mafiánskym organizovaným spôsobom zavraždiť iné

osoby zo zvrhlých pohnútok (jedným je prípad tzv. výbuchu telefónnej búdky, ktoré konanie bolo vedené
na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 22T/190/2013 - spôsobenie smrti troch ľudí a druhým táto trestná
vec poškodeného A. P.). Odhliadnuc od ďalšej zbiehajúcej sa trestnej činnosti, len ak by sa posudzovali
tieto dva skutky, je zrejmé, že u obžalovaného L. S. musí ísť o osobu s mimoriadne narušeným vzťahom
k morálke a vôbec empatie k utrpeniu iných. Jeho konanie v tejto trestnej veci poškodeného P. nemožno
hodnotiť len ako vybočenie zo zvyčajného páchania trestnej činnosti. Jednoducho obžalovaný je človek,

ktorý pre plnenie svojich cieľov bol ochotný zabíjať iných ľudí, a to aj brutálnym spôsobom, čo dobre
korešponduje aj s jeho psychologickým hodnotením.
Záver súdu, že nie sú splnené podmienky pre uloženie výnimočného trestu by ešte bolo možné
akceptovaťzapredpokladu,žebyprognózajehoresocializácieznalcompsychológombolavyhodnotená
ako priaznivá. Pokiaľ je však za týchto okolností resocializačná prognóza obžalovaného vyhodnotená

ako negatívna, zvlášť neistá, v kombinácii s uvedenými okolnosťami nie je možné dospieť k inému
právnemu záveru ako k tomu, že resocializačná prognóza obžalovaného je obzvlášť sťažená. V tejto
súvislosti nie je možné odhliadnuť aj od nekajúcneho postoja obžalovaného vo veci poškodeného P..
Účinok uloženého trestu na verejnosť, ktorá citlivo vníma roky vládnutia rôznych polomafiánskych a
mafiánskych skupín na Slovensku a aj v regióne Žiliny, sa nezdá byť dostatočný a za týchto okolností

ani dostatočný nemôže byť.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por.
napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste uloženom obžalovanému L. S. a o treste sám rozhodol tak,
že obžalovanému L. S. uloží výnimočný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov.

K dôvodom odvolania obžalovaného L. S. sa prokurátor vyjadril v rámci písomného podania zo dňa
31.7.2017, doručeného Okresnému súdu Žilina dňa 1.8.2017.

Prokurátor zastáva názor, že odôvodnenie obžalovaného už v bode I. odôvodnenia vychádza z
účelového predpokladu, že nebol predložený „ani jeden právne relevantný dôkaz“, ktorý by mohol viesť

k záveru, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu obžaloba kladie za vinu. Je otázkou, čo má
obžalovaný na mysli pod pojmom „právne relevantný“ dôkaz. Tu treba poukázať na pedantné
a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v otázke viny, ktorý výslovne uvádza
dôkazy, o ktoré rozhodnutie o vine oprel, a ktoré hodnotí veľmi podrobným spôsobom samostatne, aj
vo vzájomných súvislostiach. Nie je zrejmé, prečo by priamy usvedčujúci dôkaz v podobe výpovede

svedka J. I. (veľmi dobre podporený nepriamymi dôkazmi, ktoré súd uvádza na str. 34-35 rozsudku)
nemal byť „právne relevantný“. To, že obžalovanému tento dôkaz nevyhovuje, je zrejme faktom, ale to
ešte neznamená, že je právne irelevantný. Nad rámec uvedeného konštatuje, že vierohodnosť výpovede
tohto svedka je významne podporená aj faktom, že miesto ilegálneho hrobu P. polícii ukázal práve
obžalovaný L. S., pričom uviedol absolútne nevierohodnú verziu skutkového deja a zrejme nepočítal s

tým, že sa „mravenčou “ prácou polície podarí ustáliť totožnosť nájdenej mŕtvoly.
V ďalšom texte odôvodnenia odvolania obžalovaný súdu prvého stupňa vytýka nedostatočné
preukázanie troch aspektov skutku - doby smrti, spôsobu usmrtenia a motívu konania.
K dobe smrti je potrebné uviesť len toľko, že „pochybnosti“ obhajoby sa odvíjajú od faktu, že podpisy A.
P. mali byť úradne overené na rôznych písomnostiach aj po ustálenom čase jeho smrti. Už v obžalobe

a aj v záverečnej reči poukázal na to, že pre čas skutku na jeseň roku 1998 svedčia viaceré okolnosti. V
prvom rade sám obžalovaný L. S. pri svojej výpovedi ešte v procesnom postavení svedka v roku 2007
uviedol, že ku skutku malo dôjsť na jeseň roku 1998. Obžaloba je názoru, že nemal žiadny rozumný
dôvod, aby tento časový údaj neuviedol pravdivo. Pátranie po osobe A. P. bolo vyhlásené už dňa
20.2.1999. Oproti týmto konštatovaniam obžaloby pribudli počas hlavných pojednávaní ďalšie zistenia,

ktoré skutočne svedčia pre záver, že za osobu A. P. sa po jeho smrti niekto vydával, disponujúc jeho
dokladom totožnosti. Rozsiahle dokazovanie na hlavnom pojednávaní na návrh obhajoby to potvrdilo,
keď v podstate nikto z osôb prevádzajúcich obchodné podiely na P. si ho nepamätal, svedkovia o
ňom vypovedali neurčito. Akékoľvek pochybnosti o tom, že za osobu poškodeného P. sa niekto prioverovaní podpisov vydával, však vyplynuli z nových dôkazov oboznámených na hlavnom pojednávaní
dňa 3.11.2016 (vyšetrovací spis ČVS:KUV-101/OVK-2001, kde bol poškodený A. P. trestne stíhaný pre
majetkovú trestnú činnosť). Z č.l. 343-349 bolo oboznámené odborné vyjadrenie KEU PZ z odvetvia

písmoznalectva z č.l. 2818, 2821, 2824, 2829, 2834, 2835, 2844, 2849, 2854, 2864, 2869, 2874, 2879,
2884, 2889, 2894, 2899, 2904, 2909, 2914, 2919, 2924, 2929, 2934, 2939, 2944 boli oboznámené
sporné materiály. Ide o listiny, na ktorých sú uvedené podpisy A. P.. Na č.l. 2818 je sporný materiál
374 - konkrétne ide o prehlásenie s notársky overeným podpisom A. P. zo dňa 26.1.2000 u notárky
JUDr. Želmíry Boborovej zo Y. a v tejto súvislosti poukazuje na to, že v zmysle bodu 9 citovaného

odborného vyjadrenia na č.l. 343-349 ide o podpis, ktorý sa nezhoduje s podpisom A. P. v porovnávacích
písomnostiach, to znamená v písomnostiach, ktoré boli predložené s jeho pravým podpisom, v posudku
sú uvedené. Je teda zjavné, že „notárske“ overenie podpisu nie je stopercentnou zárukou kontroly
totožnosti osoby, ktorú pracovník notára môže skontrolovať len podľa fyzického vzhľadu. Tieto dôkazy
oslabujú kontraargumentáciu obhajoby vo vzťahu k dobe smrti poškodeného, keďže závery obžaloby v
tomto smere nie sú oslabené a vzhľadom na prostredie, v ktorom bol P., resp. jeho identita využívaná

za účelom páchania trestnej činnosti (súvis s motívom skutku) je zjavné, že notárske overenie podpisu
nebolo zárukou zistenia pravej totožnosti osoby, a od tohto faktu nemožno odvodzovať záver, že A. P.
žil aj po roku 1998.
Pri spôsobe usmrtenia sa obhajoba snaží využiť určité nedostatky znaleckého posudku znalcov z
odvetvia súdneho lekárstva, ktorí vykonali pitvu A. P., a to predkladaním kontraposudkov. Znalecké

posudky znalcov obhajoby sa odvíjajú od záveru, že mohlo ísť o poranenie lebky po smrti. S týmito
okolnosťami sa podrobne vysporiadal v záverečnej reči a nie je potrebné ich na tomto mieste opakovať.
Zdôrazňuje len, že ani jeden znalec, ktorý bol činný v tejto veci, nevie určiť príčinu smrti A. P., a to
vzhľadom k rozkladu tela v dôsledku dlhodobého pochovania v ilegálnom hrobe. Súd má znalecké
posudky hodnotiť v súvislosti s inými dôkazmi a okolnosťami, nie izolovane. Pokiaľ sa závery znaleckých

posudkov hodnotia v kontexte aj s inými dôkazmi vo veci vykonanými, je zrejmé, že záver znalcov
obhajoby o možnom vzniku poranení lebky po smrti nijak nespochybňuje vierohodnosť svedka I., a
to napriek nedostatkom pôvodného znaleckého posudku (nevypreparovanie lebky, absencia fotografií
mozgu). Súd sa s týmito okolnosťami podrobne vysporadúva na str. 31-32 rozsudku. Je totižto v rozpore
s akoukoľvek elementárnou logikou, aby vrah menil vražedný nástroj, poškodeného usmrtil nožom a

rany istoty zasadzoval až následne, či už sekerou alebo pažbou zbrane do lebky. Ak by už takýto scenár
mal nastať, nastal by v opačnom poradí - najprv omráčenie ranou do hlavy a neskôr rana istoty nožom
do životne dôležitých orgánov. Z týchto dôvodov uprednostňuje verziu svedka J. I. vo vzťahu k obom
obžalovaným, pred verziou obžalovaného L. S., ktorú považuje za prípravu na podporenie záverov
znaleckého dokazovania nevylučujúceho možnosť vzniku poranení lebky po smrti a prerušenia rebra

nožom. Tu je pozoruhodné, že obžalovaní nemali na svedka J. I. žiadne otázky, ani po jeho výpovedi,
ani v ďalšom priebehu hlavného pojednávania sa nedomáhali jeho výsluchu. Hoci je to ich právo, ktoré
nevyužili, tiež to hodnotí ako podporný fakt k verzii J. I.. Navyše podotýka, že svedok I., ktorý inak svoju
účasť na skutku priznáva, nemal žiadny dôvod účelovo vypovedať o spôsobe smrti poškodeného, a ak
by táto bola spôsobená takým postupom, ako uvádza obžalovaný L. S., nijak by to situáciu I. nemenilo

a nebol by teda dôvod, aby vypovedal nehodnoverne. Ak by súd nekriticky prevzal verziu znalcov
obhajoby a vyvodil z nej meritórny záver o tom, že svedok I. nehovorí v otázke spôsobu usmrtenia
poškodeného pravdu, pominul by v rámci zásad správneho uvažovania kontext dôkazu vykonaného
znaleckými posudkami. Tu je potrebné dať do pozornosti, že aj znalci obhajoby tento záver o posmrtnom
spôsobení poranení lebky prezentujú len s istým stupňom pravdepodobnosti, ktorý vychádza len z

textového popisu mozgu v znaleckom posudku znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej. Súd veľmi
správne uviedol, že nevypreparovanie lebky znalcami vykonávajúcimi pitvu nie je pochybením, ktoré by
podstatným spôsobom oslabilo podozrenie o účasti obžalovaných na úmrtí poškodeného.
Pokiaľ ide o námietky obžalovaného voči údajnému nepreukázaniu motívu vraždy, tu poukazuje na
vyčerpávajúce a podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa najmä na str. 35-36 rozsudku.

Nad rámec tohto odôvodnenia súdu záver o motíve posilňuje aj vykonanie dôkazu oboznámením časti
vyšetrovacieho spisu ČVS:KUV-101/OVK-2001, z ktorého je zrejmé, že A. P., presnejšie jeho identita
bola využívaná neznámymi osobami na páchanie trestnej činnosti, aj po jeho smrti.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné.

K dôvodom odvolania obžalovaného L. S. sa prokurátor vyjadril aj ďalším písomným podaním zo dňa
27.11.2017, doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 29.11.2017.Nestotožňuje sa s odvolacou námietkou obžalovaného, že súd prvého stupňa rozhodol v nezákonnom
zložení. Na hlavnom pojednávaní dňa 24.9.2015 obidvaja obžalovaní v zmysle § 277 ods. 5 Tr. por.
súhlasili so zmenou v zložení senátu. Snaha obžalovaného teraz využívať túto skutočnosť v zmysle,

že bol presvedčený, že ide o zmenu len na jedno hlavné pojednávanie, je zjavne účelová a absurdná.
Svedčí o tom už len tá skutočnosť, že po tomto termíne bolo vykonaných viacero hlavných pojednávaní,
na ktorých obžalovaný „novú“ prísediacu nenamietal. Navyše podsúvanie dojmu, že predsedníčka
senátu uvedené myslela tak, že zmena sa má týkať len jedného hlavného pojednávania, je len
odzrkadlením želania obžalovaného, aby rozsudok, ktorý vníma zrejme ako pre neho nepriaznivý, bol

za cenu akéhokoľvek konštatovania údajnej nezákonnosti zrušený. Nedáva žiadny zmysel, ani logiku,
aby sa hlavného pojednávania zúčastnil iný prísediaci so súhlasom obžalovaného a pri ďalšom hlavnom
pojednávaní by na jeho miesto nastúpil „pôvodný prísediaci“. Prirodzene, súhlas obžalovaného so
zmenou v zložení senátu sa musí vzťahovať na celý ďalší priebeh súdneho konania, zákonom nie je
upravený žiadny inštitút „dočasného zastúpenia“ člena senátu.
Nestotožňuje sa ani s odvolacou námietkou obžalovaného ohľadne nesprávnej právnej kvalifikácie

skutku. V tomto smere poukazuje na predchádzajúce vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného L. S. zo
dňa 31.7.2017. Nad jeho rámec dopĺňa, že „mafiánska“ poprava osoby nad jamou v lese sekerou
s postupným vedením poškodeného k jame, ktorý musí prežívať smrteľnú úzkosť, je úplne iným a
omnoho surovejším spôsobom vykonania vraždy, ako sú prípady tzv. „bežných vrážd“ (napr. jeden vpich
nožom, jeden výstrel atď.). Už v odôvodnení obžaloby uviedol, že ide o spôsob porovnateľný s domácimi

zabíjačkami zvierat, len s tým rozdielom, že tu ide o ľudský život. V tomto zmysle ide zjavne o spôsob
vybočujúci z „bežného“ spôsobu páchania vrážd.
Pokiaľ ide o kvalifikovaný motív, poukazuje na pregnantné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
ohľadne tejto otázky najmä na str. 36-37 rozsudku. Navyše fakt, že s identitou poškodeného P. bolo
narábané pri páchaní trestnej činnosti aj po jeho smrti, bol bez rozumných pochybností preukázaný

oboznámením časti spisu ČVS:KUV-101/OVK-2001 (bližšie viď vyjadrenie prokurátora k odvolaniu
obžalovaného zo dňa 31.7.2017). Obžalovaný v aktuálnom odôvodnení odvolania prostredníctvom
obhajcu JUDr. Jaroslava Čierneho, PhD. „šikovne“ podsúva alternatívu, že pre túto právnu kvalifikáciu
by mu malo byť preukázané zakrývanie iného „svojho“ trestného činu. Toto však zo zákonného textu
nevyplýva. Ide o typický príklad vraždy nepohodlného „ bieleho koňa “ na objednávku, tento záver bol

bez rozumných pochybností preukázaný rozsiahlym dokazovaním pred súdom prvého stupňa. Záver
nielen o zakrývaní, ale aj o uľahčení iného trestného činu vyplýva minimálne z dokazovania vo vzťahu k
veci ČVS:KUV-101/OVK-2001, kde bola identita poškodeného P. využívaná pri páchaní trestnej činnosti
neznámymi osobami v čase po smrti. To, že dotyčné osoby sú neznáme, nijak nemení konštatovaný
záver súdu prvého stupňa.

Nakoľko súd prvého stupňa protiprávne konanie obžalovaného teda správne právne kvalifikoval, nie je
na mieste úvaha o premlčaní trestného stíhania.
Považuje za potrebné reagovať tiež ohľadne odvolacej námietky obžalovaného vo vzťahu k inštitútu
spolupracujúceho obvineného a to konkrétne k osobe svedka J. I., ktorému bolo dočasne odložené
vznesenie obvinenia v tejto trestnej veci. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne

vysvetlil, ktoré dôkazy podporujú verziu skutku prezentovanú svedkom J. I.. K zárukám spravodlivého
procesu, vyplývajúcim z judikatúry ESĽP k otázke tzv. „korunných svedkov“ sa venoval už v odôvodnení
obžaloby. Snaha obžalovaného prezentovať z určitých pochybení pri znaleckom posudku z odvetvia
súdneho lekárstva úplne nelogický priebeh skutku a jej účelové spájanie s vierohodnosťou svedka J. I.,
našla pomerne jasnú odpoveď v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa.

Pokiaľ obžalovaný poukazuje na judikatúru NS SR k týmto otázkam, je možné poukázať aj na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 8.11.2016, sp.zn. 1 TdoV 17/2015, v odôvodnení ktorého sa konštatuje: „Pokiaľ
ideospochybňovaniepravdivostikľúčovýchsvedeckýchvýpovedí(atýmajnáslednéhospochybňovania
skutkových zistení) s odkazom na využitie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia, k tomu sa
Najvyšší súd už viackrát podrobným spôsobom vyjadroval vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach

(viď napr. uznesenie z 2.2.2016, sp. zn. 1TdoV 13/2015, rozsudok z 26.11.2014, sp. zn. 2To/9/2014),
keď v podstate konštatoval, že využitie uvedeného zákonného inštitútu (ako ani iných obdobných
osobitných trestnoprocesných inštitútov voči osobám, ktoré sa sami podieľali na prejednávanej alebo s
ňousúvisiacejtrestnejčinnosti-napr.prerušenietrestnéhostíhania,dohodaovineatreste)nespôsobuje
automaticky nevyhnutnosť vyhodnotenia výpovede osoby, voči ktorej bol tento inštitút použitý, ako

nevierohodnej“.
Podstatou takéhoto legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a
dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov. Tento postup umožňuje
v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozajzískať určitú výhodu. Ide však o legálny „benefit“, ktorý výpoveď svedka procesne nediskriminuje. Taká
výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak.
Svedeckévýpovededotknutýchosôb(slangovoniekedyoznačovanýchako „kajúcnici“)podliehajú

voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako ako každý iný dôkaz. Zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom,
resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov),
rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej
skutkovej okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonne súladných dôkazov nie je v tomto smere

ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná
vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť
musí).
V zásade teda neplatí iná téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže byť uznaná
vina, resp. môže byť uznaná len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými
výpoveďami alebo inými dôkazmi. Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť

(potencionálne) ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú výhodu. Na druhej strane, svedok v čase svojej
výpovede (najmä, keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto
výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizované práve v prípade, ak hovorí
pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho
osobnú pozíciu mohlo skomplikovať. Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je

potrebné sa s nimi vyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti.
Domnieva sa, že pri intelektuálne poctivej odpovedi na otázku, či svedok I. mal v tejto veci dôvod klamať
a aký, musí správne a logicky uvažujúci subjekt dôjsť k jednoznačne negatívnej odpovedi. Svedok od
počiatku vypovedá konzistentne s vedomím následkov prípadného klamstva. Prečo obžalovaný L. S.
nemal na tohto svedka žiadne otázky, keď teraz má k jeho výpovedi toľko výhrad? Výpoveď svedka I.

je dobre podporená inými dôkazmi, avšak najmä faktom, že miesto zakopania tela ukázal polícii sám
obžalovaný L. S.. Ak by teda bola verzia svedka J. I. účelová, bolo by prakticky nemožné, aby sa ňou
„práve trafil“ do osoby L. S..
K odvolacej námietke obžalovaného týkajúcej sa možnosti resp. nemožnosti výsluchu policajtov ako
svedkov,primárneodkazujenavyjadreniezodňa5.11.2014,ktoréprezentovaleštevkonanípredsúdom

prvého stupňa a na ktorého obsahu plne zotrváva.
Považuje za potrebné reagovať aj na tvrdenie obžalovaného, že policajti klamali v tom, že to mal byť
práve L. S., kto im mal ukázať miesto zakopania tela A. P.. Obžalovaný pritom svoje tvrdenie o klamstve
policajtov opiera o oznámenie ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 5.9.2017, v ktorom mu ústav oznamuje, že
dňa 5.10.2017 bol premiestnený z Ilavy do ÚVV Žilina s odchodom eskorty o 12.24 hod.

Po oboznámení sa s touto skutočnosťou prezentovanou obžalovaným L. S., si vyžiadal stanovisko
ÚVVa ÚVTOS Ilava k tejto informácii a aj k predchádzajúcim eskortám obžalovaného. Krajskému súdu
predkladá oznámenie ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 20.11.2017, ktorým ústav oznamuje, že informácia
poskytnutá obžalovanému L. S. je nevýpovedná a z ich systému sa nedá ustáliť čas odchodu eskorty. To
však nie je v kontexte dokazovania v tejto veci vôbec podstatné. Podstatným totiž nie je deň 5.10.2017,

kedy bola vykonávaná obhliadka miesta činu, ale deň, keď mal L. S. ukázať policajtom miesto, kde
je telo A. P. zakopané. Je príznačné, že predchádzajúcich eskort sa už žiadosť obžalovaného L. S. o
poskytnutie informácie netýkala. Podľa výpovede svedka Ing. O. O. (č.l. 341-345) S. im mal miesto
ukázať deň pred dňom 5.10.2007, pretože dňa 5.10.2007 sa na miesto dostavil výjazd PZ a súdna
lekárka. Deň pred tým sa súdny lekár na miesto z nejakého dôvodu nemohol dostaviť a tak policajti

zabezpečilistráženiemiestavnoci.ZinformáciiposkytnutýchÚVTOSaÚVVIlavavyplýva,žepríslušníci
KR PZ Žilina (kpt. M. spolu s 5 ďalšími príslušníkmi) L. S. predviedli mimo ústav dňa 4.10.2007 v čase
od 10.30 hod. do 14.45 hod. Tento fakt významným spôsobom podporuje verziu minimálne svedka
Ing. O.. Svedkovia X. a F. si už časové relácie nepamätajú presne, resp. sa k nim presne nevyjadrili.
Celkovo však je verzia vo veci vypočutých príslušníkov PZ o osobe L. S., ktorý im ukázal telo A. P.,

týmto faktom veľmi dobre podporená. Logicky na nález tela P. v ranných hodinách 5.10.2007 nadväzuje
potom už eskorta L. S. do ÚVV Žilina v uvedený deň v réžii ZVJS, ktorej eskorte sa obžalovaný L. S.
výlučne venuje vo svojom odvolaní. Javí sa teda, že nie príslušníci PZ vypovedajú nepravdu, ale je to
práve L. S., ktorý v rámci svojej obhajoby manipuluje s faktami a zatajuje dôležité skutočnosti, na čo má
nepochybne právo, ale takýto spôsob obhajoby len posilňuje presvedčenie o jeho vine, konštatované

už súdom prvého stupňa.
Opätovne navrhuje odvolanie obžalovaného L. S. ako nedôvodné zamietnuť.K vyjadreniu prokurátora k jeho odvolaniu sa obžalovaný L. S. vyjadril písomným podaním zo dňa
2.2.2018, doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 6.2.2018, a to prostredníctvom obhajcu JUDr.
Jaroslava Čierneho, PhD.

Ak prokurátor uvádza, že „novú“ prísediacu mal namietať v konaní pred súdom prvého stupňa,
poznamenáva, že toto nie je úlohou obžalovaného, predsa súd si má ustrážiť zákonnosť zloženia
senátu. Pokiaľ prokurátor ďalej konštatuje, že odvolacia argumentácia má byť odzrkadlením jeho
želania dosiahnuť zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý má vnímať ako nepriaznivý, musí

reagovať, že prokurátor tu zrejme prestal vnímať svoje postavenie v súdnom konaní, rovnako postavenie
obžalovaného, či iných. Akceptujúc takýto výrok je možné dospieť k záveru, že obžalovaný sa ani
vôbec nemá obhajovať, nemá poukazovať na nezákonnosť súdneho konania a smutné je len to, že túto
nezákonnosť by mal namietať práve prokurátor, a nie sa snažiť sanovať ju. Jediným dôsledkom takéhoto
prístupu prokurátora je záver, že ako obžalovaný mal podať odvolanie vo svoj neprospech.
Ohľadne právnej kvalifikácie skutku aj podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa prokurátor snaží slohovo

emotívne podfarbenou pojmológiou (domáce zabíjačky, mafiánska poprava a pod.) navodiť dojem
takejto právnej kvalifikácie. A že to mal prokurátor takto farbisto pomenovať už v podanej obžalobe,
neznamenánič,apodľanehojeneprístojnébezďalšiehoobžalobuvydávaťzapravdusváhourozsudku,
bez ohľadu na dôkaznú situáciu. Faktom však zostáva, že z vykonaného dokazovania nie je možné určiť,
akým spôsobom bol poškodený usmrtený, a teda nie je možné hovoriť o obzvlášť surovom spôsobe

usmrtenia A. P.. Musel by byť preukázaný úmysel usmrtiť iného obzvlášť surovým spôsobom, tento
však preukázaný nie je. Pokiaľ niečo nie je možné hodnotiť, či ustáliť, nemožno z toho bez ďalšieho
vyvodzovať opak, že poškodený A. P. teda mal byť usmrtený surovým spôsobom údermi do hlavy, a
nebol pred tým usmrtený iným spôsobom, lebo ani podľa znalcov MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej nie
je zrejmé, akým spôsobom bol A. P. usmrtený.

V súvislosti s právnou kvalifikáciou skutku podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. sa prokurátor k jeho
odvolaniu vyjadril, že sa snaží podsúvať alternatívu, že by muselo ísť o zakrývanie jeho iného trestného
činu. Jeho odvolacia argumentácia v tomto smere je však reakciou na deduktívne a špekulatívne závery
súdu prvého stupňa (predsa podával odvolanie proti rozsudku), a nejde tu o žiadne podsúvanie niečoho.
Práve súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia k tomuto uvádza, že keďže poškodený A.

P. mal vo viacerých spoločnostiach vystupovať ako tzv. biely kôň, motívom jeho odstránenia mala byť
jeho nepohodlnosť, a malo ísť o sofistikovanú a dômyselne prepracovanú „formu podnikania“. Žiadny
dôkaz produkovaný v celom konaní nepreukazuje jeho zapojenie sa do uvedenej „formy podnikania“, a
teda ani konanie v úmysle zakryť iný trestný čin, či úmysel získať majetkový prospech (zákon priamo
uvádza pojem „úmysel“ zakryť, či uľahčiť iný trestný čin a „úmysel“ získať majetkový prospech, a

tento úmysel teda musí byť preukázaný, nielen vyvodený z rôznych dedukcií). Súd prvého stupňa
k tejto právnej kvalifikácii ďalej uvádza, že on síce nevykonával priamo podnikateľskú činnosť v
obchodných spoločnostiach, kde figuroval poškodený A. P., to však neznamená neexistenciu prepojenia
s podnikaním v daných spoločnostiach, a možno to odvodiť z jeho spôsobu života. Tu sa súd prvého
stupňa uchýlil k špekulácii, kde už vôbec nejde o úvahu pri hodnotení dôkazov, a ostatne, takáto úvaha

z vykonaných dôkazov ani nemohla vyplynúť, lebo dôkazy smerujúce k takejto úvahe neexistujú. Nevie,
a ani z rozsudku to nevyplýva, z akého dôkazu má byť preukázaný jeho úmysel zakryť iný trestný čin,
či úmysel získať majetkový prospech. Pokiaľ by bolo možné takýto jeho úmysel konštatovať, muselo
by byť dokazovaním preukázané, že by o tejto trestnej činnosti musel vedieť. Toto však z dokazovania
nevyplýva.

K prokurátorom prezentovanému záveru o hodnovernosti výpovede svedka J. I. ako spolupracujúceho
obvineného uvádza, že sa nemusí nijak zvlášť snažiť spochybniť výpoveď tohto svedka, pretože on sa
spochybnil sám, a to vo svetle iných vykonaných dôkazov. V súvislosti s hodnotením výpovede svedka
I. nie je možné ignorovať závery znaleckých posudkov znalcov z odboru súdneho lekárstva o tom, že
skutok, tak ako ho popisoval svedok I., sa nemohol takto udiať (poškodený nemohol po údajnom údere

sekerouešteniečovykríknuťaostaťkľačať,nakoľkobybolvbezvedomí;poranenialebkynebolipríčinou
smrti poškodeného, ale vznikli až po jeho smrti; pravdepodobnou príčinou smrti je bodné poranenie
hrude a tak ďalej). Nie je možné ignorovať výpovede notárov, či zamestnancov notárskych úradov o
tom, že poškodený A. P. bol prítomný pri overovaní svojich podpisov aj po roku 1998 až do roku 2000,
pričomtotožnosťosobypoškodenéhopodľaobčianskehopreukazuoveriliajviaceréokresnéprokuratúry

ešte v roku 1999 pri podávaní žiadosti o výpis z registra trestov. Popis skutku svedkom I. nezodpovedá
skutočnosti, ani pokiaľ ide o spôsob spáchania skutku, ani ohľadne času spáchania skutku.
Judikatúra, ktorú cituje prokurátor ohľadne spolupracujúceho obvineného je v poriadku, inštitút
spolupracujúceho obvineného je normálnym, legálnym inštitútom podľa Trestného poriadku. Judikatúra,na ktorú on poukázal v doplnení odvolania zo dňa 27.9.2017 (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4To/10/2015),
je však o niečom odlišnom a síce, že pokiaľ má výpoveď spolupracujúceho obvineného slúžiť ako
usvedčujúci dôkaz, musí byť vierohodná. Z ním podrobne uvádzaných argumentov však vypláva, že

svedok I. nie je hodnoverný, s prihliadnutím na ďalšie vykonané dôkazy možno konštatovať, že svedok
I. klamal. Jeho výpoveď teda nemôže slúžiť ako usvedčujúci dôkaz.
Ak prokurátor poukazuje na to, že mal možnosť svedkovi I. klásť otázky, čo nevyžil, pýta sa, či je jeho
povinnosťou klásť otázky svedkovi, o ktorom vie, že klame, k čomu by to bolo asi tak dobré. Je vecou
obžalovaného, aký spôsob obhajoby zvolí a nie je na mieste, aby prokurátor hodnotil spôsob obhajoby

obžalovaného.
K možnosti výsluchu policajta ako svedka opätovne dáva do pozornosti, že postavenie orgánu činného
v trestnom konaní v konkrétnej veci je nezlučiteľné s postavením svedka v nej, pretože o tom, akým
spôsobom prebehol úkon trestného konania a aký je jeho obsah, svedčí zápisnica o úkone.
K prokurátorom predloženému dôkazu - vyjadreniu skupiny preventívno - bezpečnostnej služby ÚVV
a ÚVTOS Ilava ohľadne toho, že na miesto nálezu mŕtvoly mal byť eskortovaný ešte dňa 4.10.2007 a

nie 5.10.2007 uvádza, že podľa prehľadu ÚVV a ÚVTOS Ilava v dobe od 25.7.2007 do 5.10.2007 mal
byť eskortovaný tri krát a to 27.7.2007, 13.8.2007 a 5.10.2007. Eskorta zo dňa 4.10.2007 evidovaná
nie je, pritom ústav má povinnosť evidovať každú eskortu. Ďalej poukazuje na to, že podľa oznámenia
ústavu na základe jeho žiadosti, dňa 5.10.2007 mal byť do ÚVV Žilina (a nie na iné miesto) eskortovaný
s odchodom z Ilavy o 12.24 hod. No v ďalšom vyjadrení, vypracovanom ústavom na žiadosť prokurátora

sa už uvádza, že tento čas nemá mať výpovednú hodnotu. Nech si teda odvolací súd urobí sám záver
o tom, ktoré informácie ohľadne jeho eskorty sú pravdivé.
Namieta tiež výpovednú hodnotu znaleckého posudku vypracovaného v tomto trestnom konaní na jeho
osobu PhDr. Petrom Vaňkom, znalcom z odboru psychológie, ktorý bol tiež predmetom vykonávania
dokazovania na hlavnom pojednávaní. Súdny znalec vypracoval znalecký posudok, teda hodnotenie

jeho osoby napriek skutočnosti, že návšteva znalca dňa 28.8.2013 trvala len od 13.20 hod. do 13.46
hod., t.j. 26 minút. Za tento čas znalec nemohol uskutočniť žiadne úkony smerujúce k vypracovaniu
znaleckého posudku, a preto posudok znalca nemá žiadnu relevanciu.

Na verejné zasadnutie konané dňa 28.11.2018 o odvolaní obžalovaných L. S., Z. S. a prokurátora,

sa neustanovili obžalovaný L. S., zvolení obhajcovia obžalovaného L. S., a to JUDr. Miloš Kaščák a
JUDr. Katarína Dušáková a tiež poškodená C. P.. Obžalovaný L. S. predvolanie na verejné zasadnutie
prevzal dňa 31.10.2018. Obhajca obžalovaného JUDr. Miloš Kaščák prevzal upovedomenie o termíne
verejného zasadnutia dňa 31.10.2018 a ďalšej obhajkyni JUDr. Kataríne Dušákovej bolo upovedomenie
o termíne verejného zasadnutia doručené náhradným spôsobom podľa § 66 ods. 3 Tr. por. dňa

6.11.2018. Poškodená C. P. upovedomenie o termíne verejného zasadnutia prevzala dňa 6.11.2018.
Obžalovaný L. S. požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti písomným podaním
zo dňa 2.11.2018, doručeným Krajskému súdu v Žiline dňa 6.11.2018, výslovne sa vzdáva účasti
na verejnom zasadnutí. V rámci písomného predvolania na verejné zasadnutie bol obžalovaný L. S.
poučený o možnosti vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti. Obhajca obžalovaného JUDr.

Miloš Kaščák ospravedlnil neúčasť na verejnom zasadnutí písomným podaním zo dňa 8.11.2018,
rovnakého dňa doručeného krajskému súdu, pričom v rámci ospravedlnenia súčasne uviedol, že
obhajobu obžalovaného L. S. na verejnom zasadnutí zabezpečí ďalší jeho zvolený obhajca JUDr.
Jaroslav Čierny, PhD. Po zistení splnenia zákonných podmienok následne krajský súd na verejnom
zasadnutí rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obžalovaného L. S., jeho

zvolených obhajcov JUDr. Miloša Kaščáka, JUDr. Kataríny Dušákovej a poškodenej C. P.. Krajský súd
poznamenáva, že aj keď sa verejného zasadnutia nezúčastnili zvolení obhajcovia obžalovaného L. S.,
a to JUDr. Miloš Kaščák a JUDr. Katarína Dušáková, na verejnom zasadnutí bol prítomný jeho ďalší
zvolený obhajca JUDr. Jaroslav Čierny, PhD. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenie
§ 44 ods. 7 Tr. por. podľa ktorého, ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti

a práva podľa tohto zákona patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť
len jedného z nich, ak zákon neustanovuje inak. Ďalej krajský súd uvádza, že ďalší obžalovaný Z. S.
a jeho zvolený obhajca JUDr. Pavol Kuric sa verejného zasadnutia osobne zúčastnili. Obžalovaný Z.
S., jeho zvolený obhajca JUDr. Pavol Kuric, zvolený obhajca L. S. JUDr. Jaroslav Čierny, PhD., ako
aj prokurátor na konanom verejnom zasadnutí zotrvali na podaných odvolaniach, ako aj na návrhoch

ohľadne konečného rozhodnutia krajského súdu, ktoré konkretizovali v rámci písomne zdôvodnených
odvolaní.Krajský súd na podklade podaných odvolaní, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu
na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutýchvýrokov,akoisprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzalo.Pripreskúmaníprihliadal

i na chyby, ktoré síce odvolaniami neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by mohli byť dôvodom na
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolania obžalovaných i prokurátora
boli podané v zákonom stanovenej lehote, oprávnenými subjektmi, avšak iba odvolania obžalovaných
L. S. a Z. S. sú čiastočne dôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd primárne zistil, že okresný súd v rámci procesného
postupu rešpektoval základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por. K vyhláseniu
rozsudku dospel po bezchybnom procesnom postupe, postupujúc v súlade so všetkými procesnými
ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnomprespravodlivérozhodnutievtejtoveci.Vtejtosúvislostikrajskýsúdpoznamenáva,žepokiaľ
na verejnom zasadnutí postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. doplnil dokazovanie prečítaním listinných

dôkazov, znaleckého posudku a odborného vyjadrenia, jednalo sa o dôkazy predložené procesnými
stranami až v rámci odvolacieho konania a súčasne sa jednalo o dôkazy dôležité pre zákonné a
spravodlivé rozhodnutie v tejto trestnej veci.
V rámci plnenia prieskumnej povinnosti ďalej krajský súd dospel k záveru, že okresný súd pri
hodnotení vykonaných dôkazov postupoval správne v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., teda

dôkazy zistené zákonným spôsobom hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán, keď následne považoval bez
akýchkoľvek vážnejších pochybností za preukázané, že:

v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vo večerných hodinách L. S. spoločne s Z. S. a J. I. (ktorému
bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) v katastri obce Y., časť Háj, v blízkosti chaty poľovníckeho
združenia Hubertus Žilina - Strážov, vykopali pod vedením L. S. a podľa jeho pokynov v zemi jamu
pripravenú na zakopanie tela osoby, ktorú mali v úmysle usmrtiť, na túto činnosť si zabezpečili pracovné
nástroje, v priebehu kopania L. S. odišiel a výkop dokončili Z. S. s J. I., po asi 45 minútach sa L. S.

svojím motorovým vozidlom na miesto vrátil a priviezol A. P., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom I. I.,
A. XXX, ktorého vylákal na miesto pod presne nezistenou zámienkou, prikázal mu z vozidla vystúpiť,
chytil ho pod pazuchu z jednej strany a z druhej strany ho chytili popod pazuchu Z. S. s J. I., spoločne
A. P. doviedli k jame, pričom mal na hlave šatku alebo kuklu, L. S. ho tlakom prinútil si kľaknúť čelom k
vykopanej jame a následne L. S. tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou A. P. do ľavej časti

hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky, ktorým A. P. na mieste podľahol, následne
obžalovaní a J. I. mŕtvolu poškodeného vyzliekli donaha a do vopred pripravenej jamy asi do hĺbky 100
cm zakopali jeho telo, pričom osobné veci poškodeného následne spálili.

Krajský súd tiež dospel k záveru, že takto správne zistený a preukázaný skutok okresný súd následne

správne v súlade so zákonom právne kvalifikoval ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9
ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. 08.
1999 (ďalej len Tr. zák.).

Takéto skutkové zistenia súdu prvého stupňa o spoločnom spáchaní skutku vraždy A. P. obzvlášť

surovým spôsobom obžalovanými L. S. a Z. S. tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú
správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom
na to odvolací súd v otázkach takýchto skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené
dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Z odôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané, o ktoré dôkazy

svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd
súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou
obžalovaných L. S. a Z. S. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných zákonných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto v týchto
smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa, ktoré

si osvojil a v podrobnostiach naň odkazuje. Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné
poznamenať, že odôvodnenie rozsudku učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por.OdvolaciedôvodyobžalovanýchL.S.aZ.S.súvpodstatesúhrnomichobhajobyprezentovanejvkonaní
pred súdom prvého stupňa. Obžalovaní odvolania založili na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby
prezentovanej v konaní pred súdom prvého stupňa. S ich obhajobnými námietkami, námietkami ich

obhajcov, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by zostalo na
odvolacom súde.

Skutočnosť, že obžalovaní L. S. a Z. S. sa nestotožňujú so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa o spoločnom spáchaní skutku vraždy A. P. ich osobami obzvlášť surovým spôsobom, nemôže
samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého
stupňa.Doprávanaspravodlivýprocesnepatríprávoúčastníkakonania,abysavšeobecnýsúdstotožnil
s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani
právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak

si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom
všeobecne záväzných predpisov.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaní L. S. a Z. S. tak v rámci svojej obhajoby pred súdom prvého stupňa, ako aj následne v rámci
písomne zdôvodnených odvolaní primárne spochybňujú hodnovernosť výpovede svedka J. I., ktorý sa

mal tiež zúčastniť na vražde A. P. (a bolo mu dočasne odložené vznesenie obvinenia), nakoľko podľa
obžalovanýchmáprotinimvypovedaťúčelovo,abysizabezpečilvýhodyvtrestnýchkonaniach,ktorémá
vedené. Súčasne obžalovaní spochybňujú závery znaleckého posudku vypracovaného v tomto trestnom
konaní znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Líviou Jančiovou a MUDr. Jaroslavom Ivanom,
ktorí boli do konania pribratí orgánmi činnými v trestnom konaní a odkazujú na závery znaleckých

posudkov vypracovaných na žiadosť obhajoby znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Mackom,
MUDr. Bokorom a MUDr. Mátyásom, MUDr. Labajom. Obžalovaní sa zhodne nestotožňujú s právnou
kvalifikáciou skutku vraždy ako spáchaného obzvlášť surovým spôsobom podľa § 219 ods. 2 písm. b)
Tr. zák. a tiež ako spáchaného v úmysle zakryť iný trestný čin podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. V
rámci zdôvodnenia odvolaní obžalovaní ďalej totožne namietajú nesprávny postup súdu prvého stupňa

pri hodnotení dôkazov a zastávajú názor, že v ich prípade nebolo bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších
pochybností preukázané spáchanie žalovaného skutku, v dôsledku čoho je na mieste aplikovať zásadu
in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaných).

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaných vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov

súdom prvého stupňa ohľadne uznania ich viny za spoločne spáchaný skutok vraždy A. P. obzvlášť
surovým spôsobom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., odvolací súd prioritne
uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k tomuto skutku postupoval dôsledne
podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pričom logicky vysvetlil, na základe akých dôkazov má preukázané spáchanie
skutku obžalovanými L. S. a Z. S.. Existujúca dôkazná situácia pritom ani podľa názoru krajského súdu

neodôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech
obžalovaných) a následné oslobodenie obžalovaných spod obžaloby.

Obžalovaní sú zo spáchania skutku primárne usvedčovaní výpoveďou priameho svedka J. I., ktorí sa
spoločne s obžalovanými podieľal na spáchaní tohto skutku (J. I. bolo v tejto trestnej veci dočasne

odložené vznesenie obvinenia podľa § 205 ods. 1 Tr. por.). Ani krajský súd, totožne so súdom
prvého stupňa, nemá pochybnosti o hodnovernosti výpovede svedka J. I., ktorou primárne obidvoch
obžalovaných usvedčuje zo spáchania tohto skutku. Svedok I. od začiatku k žalovanému skutku
vypovedá v podstatných bodoch zhodne, v podstatných bodoch totožne popisuje priebeh skutku a
od začiatku ako jeho páchateľov označuje obžalovaných L. S. a Z. S., pričom od samého začiatku

súčasne popisuje svoju účasť na spáchaní tohto skutku. Vykonaným dokazovaním nebol zistený a
preukázaný žiaden prijateľný a relevantný dôvod, pre ktorý by svedok J. I. mal nepravdivo obviňovať
práve obžalovaných L. S. a Z. S. zo spáchania tohto skutku. Pokiaľ obžalovaní tvrdia, že je to z
dôvodu získania výhod v rámci proti nemu vedených trestných konaní, v tejto súvislosti krajský súdpoznamenáva, že svedok I. sa vlastne výpoveďou proti obžalovaným, v rámci ktorej aj sám seba
usvedčuje z účasti na spáchaní tohto skutku, vystavuje trestnoprávnej zodpovednosti za spáchaný
skutok a to dokonca závažný trestný čin vraždy (J. I. bolo len dočasne odložené vznesenie obvinenia). Je

nutné si uvedomiť, že pokiaľ J. I. nevypovedal k tomuto skutku a k jeho páchateľom, nebolo známe, kto
mal tento skutok spáchať (a to ani ohľadne osoby samotného J. I.). V danom prípade sa pritom nejednalo
o ojedinelý prípad, keď sa J. I. mal podieľať na páchaní závažnej trestnej činnosti s L. S.. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje na konanie vedené na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 22T/190/2013, v ktorom
bol L. S. právoplatne odsúdený za trestný čin všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa §

9 ods. 2 k § 179 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005, na
tom skutkovom základe, že spolu s ďalším osobami sa podieľali na umiestnení nástražného výbušného
systému na verejne prístupnom mieste, pričom dňa 9.7.1998 v čase asi o 10.00 hod. z doposiaľ
nezistených príčin došlo k iniciácii a výbuchu nástražného výbušného systému, ktorý na mieste usmrtil
dve osoby a ďalšia zomrela na následky poranení. Krajský súd poznamenáva, že v tejto inej trestnej
veci je obžalovaným aj J. I. (o ktorého vine doposiaľ právoplatne rozhodnuté nebolo), pričom aj keď

obžalovaný J. I. vinu popiera, podľa jeho výpovede pri tomto skutku bol prítomný aj on a mal strážiť
miesto skutku. Vykonaným dokazovaním boli preukázané aj blízke vzťahy J. I. s ďalším obžalovaným
Z. S. a to výpoveďou družky J. I. A. K., ktorá vypovedala k dlhoročným priateľským vzťahom medzi J.
I. a Z. S., dokonca sa navštevovali. V tomto trestnom konaní nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý
by vážnejším spôsobom spochybňoval pravdivosť tvrdení svedka J. I.. Aj krajský súd si uvedomuje, na

čo poukazujú obžalovaní v podaných odvolaniach a čo správne neuniklo ani pozornosti súdu prvého
stupňa, že svedok J. I. ohľadne určitých skutočností v rámci svojich výpovedí nevypovedal totožne, resp.
určité ním tvrdené skutočnosti nie sú v súlade s inými vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti sa však
krajský súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že sa jedná o menej dôležité skutočnosti, resp.
detaily skutku, pričom od svedka skutočne nemožno spravodlivo požadovať, aby si aj s odstupom tak

dlhého času od spáchania skutku pamätal popisovanú udalosť aj do tých najmenších detailov, navyše
za situácie, keď sa zjavne nejednalo o ojedinelú účasť svedka na páchaní závažnej trestnej činnosti
a svoju úlohu nepochybne zohral aj stres aktérov pri páchaní takejto závažnej trestnej činnosti. Práve
naopak, ak by svedok aj po takom dlhom čase skutok opisoval totožne do najmenších detailov a dokázal
by sa spoľahlivo vyjadriť ku všetkým okolnostiam skutku, dôvodne by to mohlo vzbudzovať dojem, že

sa jedná o účelovo naučenú výpoveď svedka. Nemožno opomenúť ani znalecký posudok, ktorý bol
v tomto trestnom konaní vypracovaný na svedka J. I. znalcom z odboru psychológie PhDr. Petrom
Vaňkom. Znalec u svedka konštatoval pozitívne faktory v prospech jeho špecifickej vierohodnosti a to, že
u svedka nezaznamenal konfabulatórne tendencie a nezvýraznila sa ani snaha prejavovať sa v sociálne
lepšomsvetle.Súčasneznalecpoznamenaldôležitézistenie,žeutohtosvedkajepamäťováreprodukcia

menej výdatná v smere detailnejšej reprodukcie prežívaných udalostí a ich okolností, zachytáva najmä
podstatné znaky týchto udalostí.

K faktu, že obžalovaní L. S. a Z. S. sú zo spáchania skutku primárne usvedčovaní priamym svedkom J.
I., ktorý sa sám podieľal na tejto trestnej činnosti a má dočasne odložené vznesenie obvinenia podľa §

205 ods. 1 Tr. por., krajský súd tiež považuje za potrebné poznamenať nasledovné:

Pre trestné konania, v rámci ktorých obžalovaného, či obžalovaných zo spáchania skutku usvedčujú
svedkovia tzv. kajúcnici (ktorí sa priamo podieľali na spáchaní trestnej činnosti a bolo im dočasne
odložené vznesenie obvinenia podľa § 205 ods. 1 Tr. por.) je typické, že obžalovaní v rámci svojej

obhajoby primárne spochybňujú vierohodnosť výpovedí týchto svedkov, nakoľko poukazujú na riziko,
ktoré je s týmito svedkami spojené a síce, že obžalovaných môžu usvedčovať aj nepravdivo, s cieľom
získať pre seba výhody v rámci proti nim vedeného, či vedených trestných konaní. Krajský súd si je
vedomý, že k hodnoteniu výpovedí týchto svedkov tzv. „kajúcnikov“ je potrebné pristupovať obzvlášť
starostlivo. No nie je možné bez ďalšieho výpovede takýchto svedkov odmietnuť len preto, lebo sa

rozhodli spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a usvedčovať páchateľov predovšetkým
tej najzávažnejšej trestnej činnosti. Pri hodnotení výpovedí takýchto svedkov je potrebné osobitne
starostlivo sledovať, či ich výpovede sú vnútorne logické, konzistentné, v podstatných bodoch zhodné,
či tieto sú v dobrom logickom súlade aj s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi. Po oboznámení
sa s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v tejto trestnej veci pritom možno

konštatovať, že takto obzvlášť starostlivo k hodnoteniu výpovede svedka J. I. pristúpil aj súd prvého
stupňa a rovnaký prístup zvolil aj sám odvolací súd, vedomý si určitého špecifického postavenia svedkov
tzv. „kajúcnikov“ vo vyššie uvedenom smere. Je len logické, že pokiaľ orgány činné v trestnom
konaní majú odkrývať najmä tú najzávažnejšiu trestnú činnosť a zabezpečovať dôkazy na usvedčeniejej páchateľov, uvedené je možné práve za pomoci osôb, ktoré sa buď samé podieľali na páchaní
trestnej činnosti alebo ako osoby tiež páchajúce trestnú činnosť pôsobili v štruktúrach takýchto skupín
páchajúcich trestnú činnosť. Je faktom, že tieto osoby sa rozhodnú spolupracovať s políciou a vypovedať

proti iným páchateľom najmä tej najzávažnejšej trestnej činnosti osobitne aj s prihliadnutím na určité
výhody, ktoré tým môžu pre seba získať (napr. pri ukladaní trestu). No uvedené je legálne, v súlade so
zákonom, sám zákon zakotvuje rôzne inštitúty práve v prospech osôb, ktoré sa rozhodli napomáhať pri
objasňovaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti. Ako už bolo vyššie uvedené, hodnovernosť a pravdivosť
výpovedí takýchto svedkov je potom v trestných konaniach obzvlášť starostlivo preverovaná ďalšími

v konaní vykonanými inými dôkazmi. Súd poukazuje aj na to, že často krát sa títo svedkovia tzv.
„kajúcnici“ sami podieľali na páchaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti, napr. vrážd a popisujú nielen
účasť iných osôb na páchaní takejto trestnej činnosti, ale aj svoju účasť na páchaní trestnej činnosti (ako
je tomu aj v tomto prípade svedka J. I.), čím vlastne aj seba vystavujú trestnoprávnej zodpovednosti za
spáchanú závažnú trestnú činnosť a najmä zákonným dôsledkom ich trestnoprávnej zodpovednosti. Je
úplne nelogické, aby niekto za cenu, aby usvedčil iného zo spáchania vraždy, sám na seba nepravdivo

uvádzal, že aj on sa zúčastnil na spáchaní takéhoto trestného činu. Aj osoba spolupracujúca s orgánmi
činnými v trestnom konaní si totiž musí niesť trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanú trestnú činnosť,
s prípadným možným zohľadnením a úľavou najčastejšie v rámci ukladania trestov.

Krajský súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou obžalovaných, že v tomto prípade neboli splnené

zákonné podmienky pre dočasné odloženie vznesenia obvinenia J. I. podľa § 205 ods. 1 Tr. por., v
dôsledku čoho má byť usvedčujúca výpoveď J. I. v procesnom postaví svedka dôkazom nezákonným
a teda nepoužiteľným v tomto trestnom konaní. Uvedený záver krajský súd opiera o nasledovnú
argumentáciu:

Trestný poriadok, účinný od 01.01.2006, sa vzťahuje aj na trestné konanie o trestných činoch
spáchaných za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Tzv. „starý“ Trestný zákon nepoznal
trestný čin úkladnej vraždy. Vecne však skutok, ktorý sa kladie za vinu obžalovaným nepochybne napĺňa
všetky zákonné znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu úkladnej vraždy, najmä
tzv. vopred uváženú pohnútku. Nie je v súlade s úmyslom zákonodarcu, aby aplikácia uvedeného

ustanovenia § 205 Trestného poriadku (ktorý sa aplikuje od svojej účinnosti v podstate na všetky veci v
prípravnom konaní) dopadala rozdielne na obdobné druhy vrážd, len na základe ich rozdielnej formálnej
právnej kvalifikácie v závislosti od času ich spáchania. Preto je toto ustanovenie použiteľné aj na trestný
čin vraždy formálne právne posúdený podľa tzv. „starého“ Trestného zákona, ak vecne napĺňa znaky
trestného činu úkladnej vraždy. S poukazom na túto argumentáciu krajský súd uzatvára, že v danom

prípade boli u J. I. splnené zákonné podmienky pre postup podľa § 205 ods. 1 Tr. por. a jeho výpoveď v
procesnom postavení svedka je dôkazom zákonným a použiteľným v rámci tohto trestného konania.

Obžalovaní tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní spochybňujú záver
znaleckého posudku znalcov z odboru súdneho lekárstva MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej, že zranenie

hlavy mohlo byť príčinou smrti A. P. a takýmto spôsobom následne spochybňujú aj vierohodnosť
výpovede svedka J. I., keď tvrdí, že A. P. mal zomrieť údermi do hlavy tupou časťou sekery. V
tejto súvislosti obhajoba ešte v konaní pred súdom prvého stupňa predložila dva znalecké posudky
vypracované znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Labajom, MUDr. Mátyásom a MUDr. Mackom,
MUDr. Bokorom. V rámci týchto dvoch ďalších znaleckých posudkov znalci spochybňujú záver znalcov

MUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej o zranení hlavy ako príčine smrti A. P. a to vzhľadom na neprítomnosť
známok pomliaždenia mozgu a vnútrolebečného krvácania pri pomerne zachovanom tkanive mozgu.
K týmto spochybňujúcim konštatovaniam ďalších znalcov bol na hlavnom pojednávaní ešte v konaní
pred súdom prvého stupňa dopočutý znalec MUDr. Jaroslav Ivan. Znalec MUDr. Ivan na závery ďalších
znalcov reagoval vysvetlením, že pri pitve tela A. P. v dutine lebečnej bol hnilobne zmenený mozog

hmotnosti 790 g, mozgové tkanivo sivoružovej farby s výraznými posmrtnými hnilobnými zmenami na
reze bez bližšie diferencovateľných zmien. To znamená, že tkanivo, ktoré našli v dutine lebečnej, bolo
tak posmrtne zmenené, že na ňom nebolo možné relevantne diagnostikovať žiadne zmeny, a to ani
chorobné, ani poúrazové. Nakoľko mozog bol v čase pitvy hnilobne zmenený, takéto zmeny, na ktorých
absenciu ďalší znalci poukazujú, na ňom nemuseli byť zistiteľné, ak by aj bezprostredne po úderoch boli

prítomné. Aj podľa názoru krajského súdu znalec MUDr. Ivan dokázal dostatočne logicky, zrozumiteľne,
presvedčivo a erudovane vysvetliť správnosť záveru ich znaleckého posudku o tom, že príčinou smrti
A. P. mohlo byť zranenie hlavy, ako to tvrdí svedok I.. Teda ani ďalšími dvomi znaleckými posudkami
predloženými obhajobou neboli žiadnym relevantným spôsobom spochybnené jednak závery znalcovMUDr. Ivana a MUDr. Jančiovej o zranení hlavy ako možnej príčine smrti A. P. a tým aj výpoveď
kľúčového svedka J. I., že A. P. mal zomrieť následkom úderov do hlavy tupou časťou sekery.

Zo záverov dvoch znaleckých posudkov MUDr. Labaja, MUDr. Mátyása a MUDr. Macka, MUDr. Bokora,
ktoré boli ešte v konaní pred súdom prvého stupňa predložené obhajobou, ďalej vyplynulo, že vzhľadom
na neprítomnosť známok pomliaždenia mozgu a vnútrolebečného krvácania pri pomerne zachovanom
tkanive mozgu, zranenia hlavy A. P. mohli vzniknúť aj po jeho smrti a to spôsobom, ktorý prezentoval
obžalovaný L. S.. Obžalovaný L. S. síce využil zákonné právo nevypovedať, na jednom z ďalších

hlavných pojednávaní dňa 24.9.2015 sa však vyjadril, že A. P. nemal byť usmrtený údermi do hlavy
tak, ako to nepravdivo tvrdí J. I., ale v skutočnosti mal zomrieť v dôsledku viacerých bodnutí do oblasti
pod pazuchou a až potom po smrti bol niekoľkokrát udretý pažbou dlhej zbrane do hlavy, pričom
sa malo jednať o akúsi ranu istoty. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že podľa záverov
znaleckých posudkov by aj takáto verzia smrti A. P., ktorú prezentoval obžalovaný L. S., bola prijateľná.
Všetci znalci, tak MUDr. Ivan, MUDr. Jančiová, ako aj MUDr. Labaj, MUDr. Mátyás, MUDr. Macko,

MUDr. Bokor totiž dospeli k totožnému názoru, že vzhľadom na pokročilé posmrtné hnilobné zmeny
tela A. P. s nemožnosťou posúdenia prípadných poranení na mäkkých tkanivách a orgánoch, nie je
možné jednoznačne a exaktne stanoviť príčinu smrti. I napriek uvedenému aj krajský súd verziu smrti
A. P. prezentovanú obžalovaným L. S. vyhodnotil ako nehodnovernú, nepravdivú a nezodpovedajúcu
skutočnosti. Svedok J. I. od samého začiatku trestného konania totožne vypovedá, že A. P. mal byť

usmrtený údermi do hlavy tupou časťou sekery. Naproti tomuto obžalovaný L. S. až v konaní pred súdom
a to dokonca až po niekoľkých hlavných pojednávaniach prezentoval takýto iný spôsob usmrtenia A. P..
Obžalovaný pritom nekonkretizoval, kedy a akým spôsobom sa o týchto skutočnostiach mal dozvedieť a
neuviedol žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné takéto jeho tvrdenie relevantným
spôsobom preveriť. Za danej situácie možno potom prijať záver, že obžalovaný L. S. účelovo využil

záver znalcov z odboru súdneho lekárstva, ktorí pripusti aj iný, ako svedkom I. prezentovaný spôsob
usmrtenia A. P. a v podstate sa snažil spochybniť vierohodnosť výpovede svedka J. I..

Znalec z odboru súdneho lekárstva MUDr. Macko, ktorý sa v tejto trestnej veci podieľal na vypracovaní
znaleckéhoposudkunažiadosťobhajoby,vkonanípredsúdomprvéhostupňaspochybnilvznikzranenia

na hlave A. P. a to konkrétne v ľavej spánkovej a temennej kosti na ploche 9 x 6,5 cm viacpočetné
trieštivé vpáčené zlomeniny s vpáčením kosti do dutiny lebečnej o 2,5 cm úderom tupou časťou sekery
do tejto oblasti hlavy, ako to tvrdí svedok I., nakoľko podľa znalca kontaktná plocha tupej časti sekery v
prípade bežnej sekery nedosahuje až takýto rozmer. Ohľadne uvedeného krajský súd poznamenáva, že
jednak nebola k dispozícii konkrétna sekera, ktorou toto zranenie malo byť spôsobené, aby bolo možné

prijaťspoľahlivýajednoznačnýzáver,čizraneniemohlovzniknúťprávetakýmtokonkrétnympredmetom.
Súčasne je potrebné poukázať na závery znaleckého posudku vypracovaného v tejto trestnej veci
znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr. Ivanom a MUDr. Jančiovou, keď uvádzajú, že vznik týchto
zranení je možné dobre vysvetliť úderom, resp. opakovanými údermi tupým predmetom do uvedenej
oblasti hlavy (teda v prípade tohto zranenia znalci pripúšťajú jeho vznik aj následkom opakovaných

úderov, čo mohlo mať vplyv na veľkosť zisteného defektu). Súčasne krajský súd uvádza, že všetci znalci
dospeli k totožnému záveru, že zranenia na hlave A. P. boli spôsobené tupým predmetom.

Obžalovaný L. S. v rámci podaného odvolania ďalej spochybňuje tvrdenie vypočutých príslušníkov PZ
Ing. D., Ing. O., X. a F., že to mal byť on, kto mal označiť miesto zakopania tela neznámeho muža,

ktorý bol neskôr stotožnený ako A. P.. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na úkon obhliadky miesta
činu - kostrového nálezu, ku ktorému podľa zápisnice založenej do spisu došlo dňa 5.10.2007 v čase
od 8.30 hod. do 16.10 hod., pričom podľa obsahu zápisnice on pri tomto úkone prítomný nebol, čo
dokonca potvrdila aj pri úkone prítomná znalkyňa MUDr. Jančiová. Súčasne obžalovaný doložil do spisu
oznámenie ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 8.8.2017, s ktorým sa krajský súd podrobne oboznámil a z

ktorého vyplýva, že dňa 5.10.2007 bol z väzby v ÚVV a ÚVTOS Ilava premiestnený do ÚVV Žilina s
odchodom eskorty o 12.24 hod. Podľa názoru obžalovaného uvedené teda jednak vylučuje, aby dňa
5.10.2007 bol na mieste kostrového nálezu A. P. (keď bol premiestnený len do ÚVV Žilina) a tiež to,
aby na začiatku obhliadky o 8.30 hod. ukázal miesto kostrového nálezu, keď odchod eskorty z ÚVV a
ÚVTOS Ilava bol dňa 5.10.2007 o 12.24 hod.

Na túto odvolaciu námietku obžalovaného L. S. reagoval prokurátor predložením písomného oznámenia
ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 20.11.2017, vrátane písomného vyjadrenia VOR skupiny PBS npor. B. D.
zo dňa 23.11.2017, ako aj predložením priepustky č. 563 zo dňa 4.10.2007 a týkajúcej sa obžalovanéhoL. S.. Z týchto prokurátorom predložených písomností vyplýva, že obžalovaný L. S. bol dňa 4.10.2007
v čase od 10.30 hod. do 14.45 hod. predvedený mimo ústav Ilava do Žiliny. Obžalovaného prevzal kpt.
K. M. s piatimi príslušníkmi KR PZ Žilina. Krajský súd pritom nemá dôvod pochybovať o pravdivosti

a hodnovernosti prokurátorom predloženého oznámenia ÚVV a ÚVTOS Ilava, nakoľko súčasťou tohto
oznámenia je nielen písomné vyjadrenie VOR skupiny PBS npor. B. D., ale aj priepustka obžalovaného
L. S. ohľadne možnosti opustiť ústav dňa 4.10.2007, pričom údaje na priepustke korešpondujú s
oznámením ústavu. S týmito prokurátorom predloženými písomnosťami je pritom v dobrom logickom
súlade aj výpoveď príslušníka PZ svedka Ing. O. O. z prípravného konania ešte zo dňa 28.10.2013,

ktorá bola na hlavnom pojednávaní so súhlasom procesných strán prečítaná a z ktorej vyplynulo,
že obžalovaný L. S. miesto zakopania mŕtvoly A. P. ukázal ešte deň pred obhliadkou, teda dňa
4.10.2007. Nakoľko sa v tento deň na miesto nemohla dostaviť súdna lekárka, bolo zabezpečené jeho
stráženie príslušníkmi PZ a obhliadka bola aj za prítomnosti súdneho lekára vykonaná v nasledujúci
deň 5.10.2007. Svedok súčasne popisoval eskortu obžalovaného L. S. z väznice na miesto, kde mal byť
zakopaný A. P., ako aj jeho eskortu späť do ústavu. Za tohto stavu tu potom ani krajský súd nemal žiadnu

pochybnosť o tom, že to bol obžalovaný L. S., kto vlastne príslušníkom PZ označil miesto, na ktorom
malo byť zakopané telo A. P.. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že nielen svedok Ing. O., ale
aj ďalší svedkovia príslušníci PZ A. X. a X. F. boli prítomní pri tom, keď L. S. ukázal miesto zakopania
tela A. P., čo potvrdili v rámci svojich výpovedí. Z výpovede svedka A. X. ďalej vyplynulo, že dodatočne,
po kostrovom náleze tela, mal k veci vypovedať L. S., čo vlastne vysvetľuje eskortu obžalovaného L.

S. do ÚVV Žilina dňa 5.10.2007.

Krajský súd sa nestotožnil s námietkou obžalovaného L. S. o nezákonnosti a nepoužiteľnosti výpovedí
svedkov príslušníkov PZ Ing. O. O., A. X. a X. F. v tejto trestnej veci, nakoľko postavenie orgánu činného
v trestnom konaní v konkrétnej veci je nezlučiteľné s postavením svedka v tejto trestnej veci (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Tdo V 16/2011). Krajský súd zastáva názor, že daná argumentácia
obžalovaného sa na tento prípad nevzťahuje. Svedkovia príslušníci PZ Ing. O., X., F. sa nepodieľali
na vyšetrovaní tejto trestnej činnosti. Jednalo sa o operatívnych pracovníkov, ktorých výpovede boli
pre toto trestné konanie podstatné pre ozrejmenie, akým spôsobom polícia získala informácie o mieste
zakopania tela A. P.. Všetci svedkovia boli pred výsluchom riadne zbavení povinnosti zachovávať

mlčanlivosť, čo je zistiteľné zo spisu. V súvislosti s odvolacou námietkou obžalovaného ohľadne
nezákonnosti a nepoužiteľnosti výpovedí menovaných svedkov krajský súd tiež v podrobnostiach
odkazuje na písomné vyjadrenie prokurátora zo dňa 5.11.2014, s ktorého argumentáciou sa krajský súd
v celom rozsahu stotožňuje.

Obžalovaní L. S. a Z. S. totožne namietajú právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy
spáchaného obzvlášť surovým spôsobom podľa § 219 ods. 2 písm. b) Tr. zák.

K námietke obžalovaných ohľadne takejto právnej kvalifikácie skutku, krajský súd poznamenáva, že
podľa ustálenej súdnej praxe o takýto spôsob sa bude jednať vtedy, ak bol útok vedený s extrémnou

mierou brutality, ktorá sa podstatne vymyká z rámca bežného u väčšiny trestných činov tohto druhu.
Obvyklá miera surovosti je daná najmä okolnosťami, ktoré charakterizujú použité násilie z hľadiska
vonkajšieho dopadu na poškodeného. Typicky sa za taký považuje útok s extrémne vysokou intenzitou,
či výraznou brutalitou. Nie je rozhodujúce, ak obeť upadne do bezvedomia už na začiatku. Okrem
nevyhnutne vysokej miery surovosti, ktorá je bezpochyby prítomná pri každom trestnom čine vraždy,

pre naplnenie kvalifikačného znaku obzvlášť surového spôsobu spáchania činu musí byť daná ďalšia
pristupujúca okolnosť v konaní páchateľa, ktorá predstavuje alebo demonštruje ešte vyšší stupeň neúcty
k ľudskému životu. Príkladom takéhoto útoku môže byť, ak páchateľ obeť ubije, nápadnejším spôsobom
zdevastuje jej telo, zasadí jej väčšie množstvo bodných rán a následne obeť ešte škrtí, či dokope alebo
jej rozdrví hlavu. Na rozdiel od trýznivého spôsobu konania nie je rozhodujúce, ako útok vníma obeť,

ale to, akú mieru agresivity a bezcitnosti prejavuje útočník.

Takémuto vyššie uvedenému výkladu spáchania trestného činu vraždy obzvlášť surovým spôsobom
bezpochyby zodpovedá spôsob usmrtenia A. P., ktorý zomrel následkom minimálne troch úderov veľkej
intenzity a prudkosti tupou časťou sekery do ľavej časti hlavy. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na

závery znaleckého posudku vypracovaného v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva
MUDr. Líviou Jančiovou a MUDr. Jaroslavom Ivanom. Znalci v rámci záverov konštatujú, že na
hlavu poškodeného pôsobilo priame mechanické násilie veľkej intenzity a prudkosti tupým predmetom
najmenej trikrát. Následkom pôsobenia takéhoto násilia boli znalcami u A. P. zistené nasledovnédevastačné poranenia hlavy: 1. na ľavej strane klenby lebky v ľavej temennej kosti približne okrúhly
defekt kosti veľkosti 2 cm s vpáčením kosti do dutiny lebečnej o 0,5 cm, pričom z tohto defektu vychádzali
na klenbu lebky viaceré lomné línie, jedna lomná línia prebiehala cez ľavú temennú kosť smerom

doprava na rozhranie temenných kostí, druhá smerom nadol a dozadu na rozhranie ľavej spánkovej,
temennej a záhlavnej kosti a aj k rozhraniu ľavej spánkovej a čelovej kosti, 2. na ľavej strane záhlavnej
kosti pod lambovým švom defekt kosti oválneho tvaru veľkosti 1,5 x 2 cm s vpáčením kosti do dutiny
lebečnej o 0,5 cm, z ktorého vychádzali lomné línie jednak smerom dozadu doprava na pravú stranu
záhlavnej kosti, smerom dopredu a nahor na ľavú temennú kosť a smerom dopredu a doľava na

spánkovú kosť, pričom lomné línie prebiehajúce na ľavú stranu klenby lebky končili v lomných líniách
vychádzajúcich z defektu na ľavej temennej kosti, 3. v ľavej spánkovej a temennej kosti na ploche 9x6,5
cm viacpočetné trieštivé vpáčené zlomeniny, a to s vpáčením kosti do dutiny lebečnej až o 2,5 cm. Z
výpovede svedka J. I. tiež vyplynulo, že po údere A. P. do hlavy bolo až počuť praskanie lebky.

Preskúmaním spisového materiálu však krajský súd totožne s odvolacími námietkami obidvoch

obžalovaných dospel k záveru, že v danom prípade tak výsledkom dokazovania vykonaného na
hlavnom pojednávaní, ako ani zákonu nezodpovedá právna kvalifikácia skutku aj ako trestného vraždy
spáchaného v úmysle zakryť iný trestný čin podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák.

V úmysle zakryť iný trestný čin je vražda spáchaná najmä vtedy, ak sa páchateľ iného trestného činu,

napr. lúpeže alebo znásilnenia, rozhodne po dokonaní tohto trestného činu poškodeného usmrtiť v
úmysle odstrániť ho ako svedka trestného činu. To sa týka aj odstránenia náhodného svedka.

Krajský súd primárne uvádza, že pokiaľ má byť protiprávne konanie páchateľa právne kvalifikované
ako určitý trestný čin, právna kvalifikácia skutku musí nájsť svoj odraz v rámci opisu skutku. Teda, ak v

tomto konkrétnom prípade má byť trestný čin vraždy právne kvalifikovaný ako spáchaný v úmysle zakryť
iný trestný čin podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., uvedené musí nevyhnutne vyplývať z opisu skutku
a súčasne musí byť bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané vykonaným dokazovaním.
Pokiaľ má byť trestný čin vraždy právne kvalifikovaný ako spáchaný v úmysle zakryť iný trestný čin,
opis skutku musí obsahovať aspoň rámcové vymedzenie trestného činu, ktorého zakrytie sa malo

vraždou určitej osoby dosiahnuť. Súčasne musí byť bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností
preukázané, že k vražde osoby došlo práve z takého motívu, teda v úmysle zakryť iný trestný čin.

Právna kvalifikácia skutku podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák. v tomto konkrétnom prípade je v rámci
opisu skutku vyjadrená tak, že obžalovaní mali A. P. usmrtiť v úmysle, aby na neho umožnili prevádzanie

obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a aby znemožnili
odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej činnosti, pričom ďalej sa v rámci opisu skutku uvádza, že
A. P. vykonával činnosť tzv. „bieleho koňa“. Na základe takejto formulácie v rámci skutku možno prijať
jednoznačný záver, že takáto slovná konštrukcia nezodpovedá spáchaniu trestného činu vraždy v
úmysle zakryť iný trestný čin, nakoľko z nej nie je zrejmé, spáchanie akej trestnej činnosti (vymedzenej

aspoň rámcovo) malo byť vraždou A. P. zakryté.

Skutočnosť, že A. P. mal byť zavraždený v úmysle zakryť iný trestný čin, bezpečne a bez akýchkoľvek
vážnejších pochybností však nevyplynula ani z vykonaného dokazovania. Vykonaným dokazovaním
bolo síce nepochybne preukázané (čo súd prvého stupňa podrobne zdôvodnil s poukazom na konkrétne

vykonané dôkazy), že na A. P. boli za jeho života, no najmä po jeho smrti prevádzané obchodné
podiely v obchodných spoločnostiach a oprávnenia štatutárneho orgánu, pričom sa zväčša jednalo
o obchodné spoločnosti, ktoré mali daňové nedoplatky, alebo si uplatňovali nadmerné odpočty. Aj v
rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku tu však tiež pre krajský súd absentuje konkretizácia, zakrytie
spáchania akého trestného činu sa malo smrťou A. P. dosiahnuť. Pokiaľ aj v prípade spoločností, ktoré

boli na A. P. prevádzané, boli evidované daňové nedoplatky a to aj vo vysokých sumách alebo ak
si tieto uplatňovali nadmerné odpočty, a to tiež aj vo vysokých sumách, uvedené ešte automaticky,
bez preukázania konkrétnymi dôkazmi, neznamená, že v súvislosti s daňovými nedoplatkami alebo
uplatňovaním nadmerných odpočtov došlo k spáchaniu trestnej činnosti. Ak má byť trestný čin vraždy
spáchaný v úmysle zakryť iný trestný čin, okrem toho, že tento iný trestný čin musí byť v skutku aspoň

rámcovo vymedzený, súčasne musí byť vykonaným dokazovaním aj preukázané, že k spáchaniu iného
trestného činu došlo. Krajský súd poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku síce obsahuje
všeobecný odkaz na obžalobu Krajskej prokuratúry v Žiline, sp.zn. Kv 43/2009 zo dňa 30.3.2010, ktorá
bolapodanánaOkresnýsúdKošiceIIdňa26.4.2010naobvinenýchJ.F.,L.Z.,X.A.,O.K.,Ing.O.O.preekonomickú trestnú činnosť (obžaloba je aj súčasťou spisového materiálu), pričom táto trestná vec nie je
doposiaľ právoplatne skončená. Aj keď súd prvého stupňa v tejto súvislosti uvádza, že k neoprávneným
nadmerným odpočtom na DPH malo podľa obžaloby dochádzať aj v spoločnostiach, v ktorých neskôr

figuroval A. P., opätovne v odôvodnení rozsudku absentuje a z obsahu spisu ani nevyplýva, aká trestná
činnosť mala byť vraždou A. P. zakrytá (A. P. v týchto spoločnostiach figuroval až neskôr).

Z vykonaného dokazovania súčasne nesporne vyplynulo, že ani jeden z obžalovaných nepôsobil
v obchodných spoločnostiach, ktoré boli prevedené na A. P.. Tiež nebolo preukázané, že niektorý

z obžalovaných by sa mal podieľať na nejakej konkrétnej ekonomickej trestnej činnosti páchanej
prostredníctvom spoločností, v ktorých podľa výpisu z obchodného registra vystupoval A. P.. Nebolo
preukázané ani to, že obžalovaní mali A. P. zavraždiť na pokyn inej osoby, ktorá by bola profitovala z
nelegálnej ekonomickej trestnej činnosti páchanej prostredníctvom spoločností, v ktorých vystupoval A.
P..

Obžalovaní L. S. a Z. S. využili zákonné právo nevypovedať. Jediný priamy svedok, ktorý obžalovaných
usvedčoval zo spáchania tejto trestnej činnosti, nevedel uviesť motív, pre ktorý mal byť A. P. zavraždený.
Obžalobou tvrdený motív vraždy A. P., a to zakrytie spáchania inej trestnej činnosti vykonaným
dokazovaním bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázaný nebol. Rovnako
vykonaným dokazovaním nebolo bezpečne, bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané ani

tvrdenie uvedené v obžalobe, že obžalovaní mali A. P. zavraždiť práve s úmyslom, aby umožnili na neho
prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a
aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej činnosti, nakoľko v prípade A. P. sa jednalo
o tzv. „bieleho koňa“.

Z vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nepostupoval
správne a v súlade so zákonom, keď obžalovaných uznal vinnými z trestného činu vraždy právne
kvalifikovaného aj podľa § 219 ods. 2 písm. f) Tr. zák., teda spáchaného v úmysle zakryť iný trestný čin.
Za tohto stavu potom krajskému súdu nezostávalo nič iné, len napadnutý rozsudok postupom podľa §
321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť, pričom následne krajský súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci

rozhodol tak, že obžalovaných L. S. a Z. S. uznal vinnými z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve
podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.8.1999,
nakoľko spáchanie tejto trestnej činnosti obžalovanými bolo preukázané bez akýchkoľvek vážnejších
pochybností. Súčasne vzhľadom na takúto právnu kvalifikáciu skutku a vyššie popísané zistenia krajský
súd upravil skutok tak, že z tohto vypustil časť konštatujúcu úmysel obžalovaných usmrtiť A. P., aby

umožnili na neho prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych
spoločnostiach, a aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej trestnej činnosti. Takáto
zmena napadnutého rozsudku je v prospech obžalovaných. Súčasne vzhľadom na takúto právnu
kvalifikáciu protiprávneho konania obžalovaných trestné stíhanie premlčané nie.

Krajský súd plniac si svoju prieskumnú povinnosť ďalej konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval
plne v súlade s ustanovením § 272 ods. 3 Tr. por., keď odmietol dôkazný návrh prokurátora na pribratie
do konania špecializovaného vedeckého a odborného pracoviska v odvetví súdneho lekárstva na
preskúmanie znaleckých posudkov znalcov z odboru súdneho lekárstva, ktoré boli v tomto trestnom
konaní vypracované. V tomto smere krajský súd odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa na

str. 28 a 29 napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje. Krajský súd na doplnenie
uvádza, že vykonanie takéhoto prokurátorom navrhnutého dôkazu by bolo nadbytočným, nakoľko zo
všetkých troch znaleckých posudkov vypracovaných v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho
lekárstva nepochybne vyplynulo, že vzhľadom na stav tela A. P., v akom bolo s takým veľkým odstupom
času v zemi nájdené a vykopané, nie je možné určiť presnú príčinu jeho smrti. Súčasne aj keď boli v

tejto veci vypracované tri znalecké posudky znalcami z odboru súdneho lekárstva, ich vyhodnotením tak
jednotlivo, ako aj v kontexte ostatných vykonaných dôkazov, bolo možné vo veci spravodlivo a zákonne
rozhodnúť bez toho, aby bolo nutné preveriť závery týchto znaleckých posudkov prostredníctvom
špecializovaného vedeckého a odborného pracoviska v odvetví súdneho lekárstva. Krajský súd ďalej
poznamenáva, že pred vyhlásením dokazovania za skončené pred súdom prvého stupňa sa prítomné

procesné strany zhodne vyjadrili, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Obžalovaný L. S. prostredníctvom obhajcu v konaní pred odvolacím súdom dňa 4.6.2018 predložil
odborné vyjadrenie vypracované na jeho žiadosť dňa 13.2.2018 znalcom z odboru súdneho lekárstvaMUDr. Vojtechom Mackom. S poukazom na obsah odborného vyjadrenia poukázal na vhodnosť
opakovaného preskúmania lebky A. P. znalcami z odboru súdneho lekárstva a to za účelom odstránenia
rozporu, či išlo o poranenie tupým predmetom alebo o strelné poranenie.

Krajský súd na žiadosť obžalovaného L. S. ním predložené odborné vyjadrenie na verejnom zasadnutí
oboznámil. Z obsahu odborného vyjadrenia bolo zistené nasledovné:

Znalec MUDr. Macko v rámci ním vypracovaného odborného vyjadrenia cituje podstatné časti záverov

znaleckých posudkov vypracovaných v tejto trestnej veci znalcami z odboru súdneho lekárstva MUDr.
Ivanom, MUDr. Jančiovou a MUDr. Mackom, MUDr. Bokorom, ako aj závery znaleckých posudkov
vypracovaných znalcami MUDr. Andrejom Hajtmanom a RNDr. Radoslavom Beňušom, PhD. Po
oboznámení sa s citovanými znaleckými posudkami znalec MUDr. Vojtech Macko dospel k takémuto
záveru:„NazákladeporovnanianálezovvyplývajúcichzoznaleckéhoposudkuznalcovMUDr.Jaroslava
Ivana a MUDr. Lívie Jančiovej, ktoré som spolu s MUDr. Tiborom Bokorom použil v našom znaleckom

posudku č. 10-2/2016 a ktoré sa týkali poranenia lebky, pričom išlo o viacpočetné trieštivé a vpáčené
zlomeniny v oblasti ľavej temennej kosti, ľavej spánkovej kosti a na ľavej strane záhlavovej kosti, keď
v ľavej temennej kosti v okrúhlom defekte veľkosti cca 2 cm bola vpáčená kosť do dutiny lebečnej
o 0,5 cm, pričom podobne aj na ľavej strane záhlavovej kosti pod lambdovým švom bol ďalší defekt
oválneho tvaru veľkosti 1,5 x 2 cm s vpáčením kosti do dutiny lebečnej o 0,5 cm, uvádzam, že tieto

nálezy svedčia o tom, že sa jednalo o poranenia impresívneho charakteru, pri ktorých úlomky kostí v
predmetných defektoch boli prítomné a vtlačené (posunuté) smerom do dutiny lebečnej o cca 0,5 cm,
t.j. nešlo o poranenie strelné, ktoré má stratový charakter, čo znamená, že poškodená kosť v mieste
vstrelu, resp. aj výstrelu chýba. Aj keď nemožno neakceptovať nálezy znalca RNDr. Radoslava Beňuša,
PhD., vyplývajúce z antropologickej analýzy lebky, podľa ktorých uvedené dva defekty imponujú ako

strelné poranenia (vstrel na záhlavovej kosti, výstrel na spánkovej kosti), nie je možné vylúčiť, že nálezy
na lebke boli modifikované a nezodpovedali pôvodnému stavu ako v čase prvotnej pitvy kostrových
pozostatkov, keďže impresívne úlomky kostí v miestach defektov na lebke boli prítomné a popísané,
čo morfologicky zodpovedalo poraneniam tupého charakteru. Navyše kvalita fotografií na obrázkoch
znalca RNDr. Radoslava Beňuša, PhD. je veľmi nízka a detaily na zdokumentovaných kostiach lebky

sa z nich nedajú posúdiť. Som preto toho názoru, že za účelom odstránenia rozporu, či ide o poranenie
tupým predmetom alebo, či ide o strelné poranenie, by bolo najvhodnejšie opakované preskúmanie
samotnej lebky znalcami z odboru súdne lekárstvo, ktorí sú kompetentní takéto nálezy posudzovať,
pretože bez osobného detailného makroskopického preskúmania defektov a lomných línií, resp. fisúr na
inkriminovanej lebke nie je možné prijať meritórne stanovisko k nastolenej otázke mechanizmu vzniku

poranení, ktoré sa na lebke nachádzajú“.

I napriek vyššie citovaným záverom znalca MUDr. Vojtecha Macka v ním vypracovanom odbornom
vyjadrení zo dňa 13.2.2018, krajský súd nepovažoval za potrebné opakované preskúmanie lebky A. P.
znalcami z odboru súdneho lekárstva za účelom ustálenia, či ide o poranenie tupým predmetom alebo

o strelné poranenie. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že takéto ďalšie znalecké skúmanie by
bolo nadbytočným, nakoľko tak kľúčový svedok J. I., ako ani obžalovaný L. S. neuvádzali nič také, že
zranenia mali byť A. P. spôsobené strelnou zbraňou, navyše takúto verziu mechanizmu vzniku zranení
doposiaľ nepredniesol ani jeden zo znalcov z odboru súdneho lekárstva, ktorí v tejto veci vypracovali
znalecké posudky. V súvislosti so znaleckým posudkom vypracovaným RNDr. Radoslavom Beňušom,

PhD. z katedry antropológie krajský súd poznamenáva, že úlohou znalca bola antropologická analýza
nájdených kostrových pozostatkov (stanoviť rasu, prípadne etnikum neznámej osoby a tiež vykonať
grafickú rekonštrukciu tváre a hlavy neznámej mŕtvoly). Pokiaľ sa následne znalec vo vypracovanom
znaleckom posudku súčasne vyjadril, že lézie na záhlavnej a na spánkovej kosti vyzerajú ako vstrel
a výstrel, znalec takýmto konštatovaním prekročil rámec jeho odbornosti, teda takýto ním učinený

záver nemožno z odborného hľadiska považovať za dostatočne spoľahlivý a relevantný. Následne
však sám znalec ním prednesený záver spochybňuje, keď uvádza, že lebku nevidel pred odpílením
vrchlíka, následkom čoho sa mohli uvoľniť porušené fragmenty lebky, ktoré by boli žiadúce pre odlíšenie
poranenia spôsobeného tupým predmetom alebo strelným poranením. Ďalej krajský súd poznamenáva,
že v tomto prípade boli ohľadne kostrového nálezu tela A. P. vypracované tri znalecké posudky znalcami

z odboru súdneho lekárstva (MUDr. Ivanom, MUDr. Jančiovou, MUDr. Labajom, MUDr. Mátyásom,
MUDr.Mackom,MUDr.Bokorom),ktoréajprekrajskýsúdpredstavujúdostatočnýzákladprespravodlivé
a zákonné rozhodnutie vo veci a nie je nutné opätovné skúmanie lebky A. P. znalcami z odboru súdneho
lekárstva.Krajský súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou obžalovaného L. S., že súd prvého stupňa vyhlásil
napadnutý rozsudok v nezákonnom zložení. Z obsahu spisu vyplynulo, že na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 24.9.2015 skutočne došlo k zmene v osobe jednej z prísediacich. V tejto súvislosti však
nemožno konštatovať žiadne nezákonné, či svojvoľné odňatie veci zákonnému sudcovi (prísediacej
dovtedy činnej vo veci). K zmene v osobe prísediacej došlo z dôvodu ospravedlnenia dovtedy vo
veci činnej prísediacej, čo je v spise riadne zadokumentované. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o
skutok ešte z roku 1998 a vec napadla na súd ešte dňa 17.1.2014 a vo veci bolo potrebné ďalej

urýchleneabezzbytočnýchprieťahovkonať,predsedníčkasenátuzozoznamuprísediacichzabezpečila
ďalšiu prísediacu. Táto skutočnosť bola prítomným procesným stranám na hlavnom pojednávaní
riadne oznámená a bolo oboznámené aj ospravedlnenie prísediacej. Predsedníčka senátu súčasne
oboznámila ustanovenie § 277 ods. 5 Tr. por. s tým, že je možné pokračovať v hlavnom pojednávaní, ak
s tým obžalovaní súhlasia. Krajský súd poznamenáva, že okrem toho, že na hlavnom pojednávaní boli
prítomní obidvaja obžalovaní, mali prítomných aj obhajcov (osoby znalé práva). Na dopyt predsedníčky

senátu sa obidvaja obžalovaní a to každý samostatne výslovne vyjadrili, že súhlasia so zmenou v zložení
senátu. Následne predsedníčka senátu vyhlásila uznesenie, že podľa § 277 ods. 5 Tr. por. sa hlavné
pojednávaniebudevykonávaťvsenáteužsďalšouprísediacou,tedavzmenenomzložení.Povyhlásení
tohto uznesenia a ani následne žiadna z procesných strán námietky ohľadne takéhoto postupu súdu
nevzniesla. Uvedené je pritom zistiteľné zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 24.9.2015, ako aj

z obsahu ostatného spisového materiálu. Ani krajský súd sa nestotožňuje s námietkou obžalovaného
L. S., že v zmenenom zložení senátu sa malo konať iba hlavné pojednávanie dňa 24.9.2015 a v
ďalších hlavných pojednávaniach sa už malo pokračovať s pôvodnou prísediacou. Takýto obžalovaným
prezentovaný postup súdu prvého stupňa by bol dôvodný, ak by v prípade ospravedlnenej neúčasti
prísediaceho tohto nahradil iný prísediaci len pri úkone, ktorý neznesie odklad (napr. pri rozhodovaní

o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu), pričom potom v rámci ďalej prebiehajúcich
hlavných pojednávaní by už bol prítomný pôvodne vo veci činný prísediaci. Tu sa však nejednalo o takýto
prípad, pričom v hlavnom pojednávaní, resp. pojednávaniach bolo pokračované už s ďalšou prísediacou
s výslovným súhlasom obidvoch obžalovaných v zmysle § 277 ods. 5 Tr. por. Takýto postup súdu,
teda pokračovanie v hlavnom pojednávaní v zmenenom zložení senátu, bez nutnosti opakovať doposiaľ

vykonané dôkazy, pritom umožňuje sám zákon v už uvedenom ustanovení § 277 ods. 5 Tr. por. za
predpokladu, že s tým obžalovaní súhlasia, čo v danom prípade bolo nesporne splnené.

Podľa § 23 Tr. zák. účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť
odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým

výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Podľa § 31 ods. 1 vety prvej Tr. zák. pri určení druhu trestu a jeho výmery, súd prihliadne na stupeň
nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy a pomery páchateľa.

Podľa § 3 ods. 4 Tr. zák. stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom
chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkom,
okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou.

Podľa § 31 ods. 2 Tr. zák. pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne

a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu,
b) u organizátora, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchaní trestného činu,

c) pri príprave na trestný čin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa

priblížilokdokonaniutrestnéhočinu,akoajnaokolnostianadôvody,prektorékjehodokonaniunedošlo.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. súd uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odseku 1, keď odsudzuje
páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci
rozsudok za iný jeho trestný čin. Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom

páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší
ako trest uložený skorším rozsudkom.Podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť
rokov.

Podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. odňatím slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočným trestom
sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1
a) na dvoch alebo viacerých osobách
b) obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom
c) opätovne

d) na osobe mladšej ako pätnásť rokov
e) na verejnom činiteľovi pri výkone alebo pre výkon jeho právomoci
f) v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný jeho trestný čin alebo z
inej obzvlášť zavrhnutia hodnej pohnútky

Podľa § 29 ods. 1 Tr. zák. výnimočným trestom je jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do

dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len
za trestný čin, pri ktorom to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje.
Podľa § 29 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich piatich rokov môže
súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť
nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená.

V zmysle § 29 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba páchateľovi, ktorý
spáchal trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., a to za podmienok, že

a) stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je mimoriadne vysoký vzhľadom na obzvlášť

zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku alebo na obzvlášť
ťažký a ťažko napraviteľný následok,
b) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a
c) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody nad pätnásť až do
dvadsiatich piatich rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd zaradí páchateľa spravidla do druhej nápravnovýchovnej
skupiny, ak bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na prechádzajúce odsúdenie sa neprihliadne, ak
sa na páchateľa pozerá, ako by nebo odsúdený.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. súd zaradí páchateľa spravidla do tretej nápravnovýchovnej skupiny,
ak sa mu ukladá trest ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (§ 41) alebo trest za niektorý z trestných
činov uvedených v § 62.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd môže zaradiť páchateľa do inej nápravnovýchovnej skupiny, než do
ktorej má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a stupeň a
povahu narušenia páchateľa za to, že bude jeho náprava a prevýchova v inej skupine lepšie zaručená;
do tretej nápravnovýchovnej skupiny zaradí však vždy páchateľa, ktorému bol uložený doživotný trest.
Obžalovaný Z. S. doposiaľ nebol odsúdený pre spáchanie trestného činu. Žiaden záznam nemá ani v

evidencii priestupkov. U obžalovaného Z. S. bola zistená poľahčujúca okolnosť podľa § 33 písm. g) Tr.
zák. (pred spáchaním trestného činu viedol riadny život). Priťažujúca okolnosť u neho zistená nebola.

Obžalovaný L. S. má v odpise z registra trestov sedem záznamov. Vo všetkých prípadoch sa jedná
o odsúdenia pre majetkovú a násilnú trestnú činnosť. Prvé tri odsúdenia z rokov 1987, 1993 a 1998

má zahladené. V odpise z registra trestov má evidované tieto ďalšie štyri odsúdenia, ktoré doposiaľ
zahladené nemá:

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 22T/190/2013 zo dňa 7.10.2016, právoplatným dňa
7.10.2016, bol uznaný vinným z trestného činu všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa § 9

ods. 2 k § 179 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, súhrnný peňažný trest vo výmere
663,- Eur (20.000,- Sk) s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a súhrnný
trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v BanskejBystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn.
3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000
zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010,

výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012, právoplatným dňa 18.4.2012, bol uznaný

vinným z pokračujúceho trestného činu skrátenia dane v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods.
1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu neodvedenia dane a poistného v spolupáchateľstve
podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu s časti v
štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu
sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podielnictva podľa
§ 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

10 rokov so zaradením do II. NVS, peňažný trest 20.000,- Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo
výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku
Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, právoplatným dňa 16.11.2010, bol uznaný
vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. č. 140/1961
Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením do
II. (druhej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia

slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z
rozsudkuKrajskéhosúduvBanskejBystrici,sp.zn.3T/33/1995zodňa12.11.1999vspojenísuznesením
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000.

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s

uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000, právoplatným dňa 15.6.2000,
bol uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a), ods. 2
písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250
ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva)
roky so zaradením do I. (prvej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným

trestom odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace a trest prepadnutia veci.

Z hodnotenia z výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby neboli na obžalovaného L. S. zistené
negatívne poznatky.

U obžalovaného L. S. nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť. Priťažujúcou okolnosťou podľa §
34 písm. i) Tr. zák. je spáchanie viac trestných činov (z dôvodu ukladania súhrnného trestu za viac
trestných činov).

S prihliadnutím najmä na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť nápravy

a pomery páchateľa, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, účel trestu, mieru účasti na spáchanej
trestnej činnosti, súd považoval za primerané uložiť obžalovanému Z. S. trest odňatia slobody na
dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov. Za splnenia
zákonných podmienok podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaradil do II. nápravnovýchovnej skupiny. Ako už bolo vyššie konštatované, obžalovaný Z. S. doposiaľ

nebol odsúdený pre spáchanie trestného činu, nemá záznam ani v registri priestupkov, nebola u
neho zistená žiadna priťažujúca okolnosť a bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že v prípade jeho osoby sa nejednalo o hlavného aktéra tejto spáchanej trestnej
činnosti, ale táto bola vykonaná pod vedením ďalšieho obžalovaného L. S.. Podľa záverov znaleckého
posudku vypracovaného v tejto trestnej veci ohľadne jeho osoby znalcom z odboru psychológie

PhDr. Petrom Vaňkom je možnosť a prognóza jeho resocializácie viac pozitívna, len mierne neistá. U
obžalovaného Z. S. neprichádza do úvahy mimoriadne zníženie trestu, nakoľko neboli zistené žiadane
také okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, pre ktoré by použitie trestnej sadzby trestu odňatia
slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Obžalovaný boluznaný vinným zo závažného trestného činu vraždy, spáchaného surovým spôsobom, ktorého následok
(smrť človeka) je nezvratný. K spáchaniu trestnej činnosti sa nepriznal, jej spáchanie neoľutoval. Po
vražde A. P. spoločne s ďalšími páchateľmi skutku s telom nebohého naložili tak, aby toto v budúcnosti

nikto nenašiel.

Rovnako s prihliadnutím najmä na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, na možnosť
nápravy a pomery páchateľa, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, účel trestu, mieru účasti na spáchanej
trestnej činnosti, krajský súd považoval za primerané uložiť obžalovanému L. S. súhrnný trest odňatia

slobody na hornej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov za
splnenia zákonných podmienok podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. (najprísnejšie trestným činom, za ktorý súd
obžalovanému trest odňatia slobody ukladal, je trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., za ktorý
zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody vo výmere 12 až 15 rokov alebo výnimočný trest). Ukladanie
trestu na hornej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody je u obžalovaného odôvodnené jednak s
poukazom na ďalšiu početnú trestnú činnosť, aj za ktorú sa obžalovanému ukladá súhrnný trest v tomto

trestnom konaní, pričom sa jedná o trestnú činnosť úmyselnej povahy a závažnú ekonomickú a násilnú
trestnú činnosť, ale tiež aj s prihliadnutím na závažnosť trestnej činnosti, za ktorú bol obžalovaný uznaný
vinným v tomto trestnom konaní, keď obžalovaný bol nepochybne hlavným aktérom jej spáchania.
U obžalovaného pritom nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť a bola zistená jedna priťažujúca
okolnosť spočívajúca v spáchaní viac trestných činov.

Na rozdiel od prokurátora a totožne so súdom prvého stupňa aj krajský súd zastáva názor, že u
obžalovaného L. S. nie sú splnené zákonné podmienky pre uloženie výnimočného trestu podľa §
29 ods. 2 Tr. zák. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je možné obžalovanému uložiť výnimočný
trest len v prípade, ak sú kumulatívne (súčasne) splnené dve zákonné podmienky a síce, že stupeň

nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť
sťažená. V danom prípade, s poukazom na povahu spáchanej trestnej činnosti, je nepochybným, že
stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký. Krajský súd však totožne so
súdom prvého stupňa dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo bezpečne, bez akýchkoľvek
vážnejších pochybností preukázané, že možnosť nápravy obžalovaného je obzvlášť sťažená. Už

zo samotného slovného spojenia „obzvlášť sťažená“ je zrejmé, že zákonodarca tu mal na mysli
ukladanie výnimočného trestu v takých prípadoch, keď je tu ozaj minimálna šanca, že pre nápravu
páchateľa postačí aj uloženie trestu odňatia slobody v nižšej, zákonom určenej výmere. Znalec z
odboru psychológie PhDr. Peter Vaňko, ktorý na obžalovaného v tejto trestnej veci vypracoval znalecký
posudok, hodnotí prognózu resocializácie obžalovaného skôr negatívne, ako menej priaznivú a zreteľne

neistú. Oboznámením sa s obsahom znaleckého posudku a konkrétne takýmto záverom znalca ohľadne
resocializačnej prognózy obžalovaného aj krajský súd zastáva názor, že na základe zistení znalca
a ním prezentovaného takéhoto záveru nemožno možnosť nápravy obžalovaného vyhodnotiť ako
obzvlášť sťaženú. Súčasne z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že agresivita nie je u obžalovaného
dominantnou, ani zvýraznenou osobnostnou črtou. Krajský súd poznamenáva, že tak ako každá iná

okolnosť, aj možnosť nápravy obžalovaného nemôže byť hodnotená len s prihliadnutím na závery
znaleckého posudku vypracovaného na obžalovaného znalcom z odboru psychológie, ale súd musí
zobrať do úvahy aj ďalšie skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ktoré sú významné z hľadiska
skúmania možnosti nápravy obžalovaného. Pre záver, že u obžalovaného nie je možnosť nápravy
obzvlášť sťažená primárne nasvedčuje fakt, že posledná trestná činnosť, za ktorú bol obžalovaný

právoplatne odsúdený, je z roku 2001. Aj keď obžalovaný po spáchaní tejto poslednej trestnej činnosti
bol opakovane vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody, v určitých obdobiach bol aj na slobode (z
posledného výkonu trestu odňatia slobody bol prepustený dňa 24.12.2016). Krajský súd si je vedomý,
že obžalovaný je aktuálne stíhaný za ďalšiu trestnú činnosť ekonomickej povahy, ktorú mal spáchať
po prepustení z posledného výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko však obžalovaný za túto ďalšiu

trestnú činnosť doposiaľ nebol právoplatne odsúdený, je nutné rešpektovať zásadu prezumpcie neviny.
Z hodnotenia na obžalovaného počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody tiež neboli zistené žiadne
negatívne poznatky na obžalovaného. Páchanie závažnej ekonomickej a násilnej trestnej činnosti
obžalovaným, za ktorú bol doposiaľ právoplatne odsúdený (a vo vzťahu ku ktorej sa obžalovanému
v tomto konaní ukladá súhrnný trest) je datované do obdobia pôsobenia rôznych mafiánskych a

polomafiánskych skupín aj v tomto regióne Žiliny, pričom u obžalovaného sa v minulosti zjavne jednalo o
páchanie trestnej činnosti so zapojením do činnosti takýchto skupín. Činnosť týchto skupín páchajúcich
najmä majetkovú a násilnú trestnú činnosť je už dávno ukončená.Obžalovaný L. S. v rámci odvolacieho konania predložil znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný
na základe jeho žiadosti dňa 5.3.2014 na jeho osobu znalkyňou z odboru psychológie PhDr. Evou
Kitkovou, a ktorý krajský súd oboznámil na konanom verejnom zasadnutí. V rámci tohto znaleckého

posudku, vypracovaného neskôr po predchádzajúcom znaleckom posudku znalca PhDr. Petra Vaňka,
znalkyňa PhDr. Kitková dospela k záveru, že možnosti resocializácie u obžalovaného L. S., teda
eliminácie protispoločenského konania, sú zo psychologického hľadiska pravdepodobné a reálne
v dlhodobom časovom horizonte. Takýto záver znalkyňa učinila vzhľadom na zdiagnostikovanú
neprítomnosťosobnostnýchpsychopatickýchasociopatickýchcharakteristíksasociálnoupohotovosťou

na všetkých stupňoch agresivity u obžalovaného, tiež neprítomnosť chorobnej formy agresivity,
jeho skutočne koncepčné a dôsledné zvládanie internácie so zachovaním celoživotných algorytmov
správania sa prioritne v osobnej sebadisciplíne, sebakontrole a tiež sebaregulácii správania.
Recidíva rizikového asociálneho správania, cez zdiagnostikovaný osobnostný sketer a index vnútornej
racionálnej sebakontroly a naučených sociálnych zábran, tiež aktuálneho reálneho správania a
konania obžalovaného v čase znaleckého vyšetrenia, je u obžalovaného zo psychologického

hľadiska až vylúčená. Obžalovaný nie je násilnícky, agresívny typ osobnosti. Rešpektuje autoritu,
postpenitenciárny efekt je u obžalovaného rovnako pozitívne vysoký v krátkodobom časovom období.
Jeho vzťahy v bázovej rodine a širšom sociointerakčnom kontexte sú veľmi dobré, silne emocionálne a
pomáhajúce.Vsúvislostistakýmtozáveromznalkyňatiežpoukázalanazadokumentovanédisciplinárne
pochvaly obžalovaného, bez akéhokoľvek negatívneho hodnotenia, počas dlhodobého a opakovaného

umiestnenia vo výkone trestu odňatia slobody. Po oboznámení sa s obsahom znaleckého posudku
jeho závery aj pre krajský súd vyznievajú presvedčivo, erudovane a majú oporu v znaleckom vyšetrení
obžalovaného, ktorého výsledky sú v znaleckom posudku podrobne rozvedené. Záver znalkyne
korešponduje s objektívne existujúcim faktom, že obžalovaný bol naposledy právoplatne odsúdený pre
trestnú činnosť ešte z roku 2001. Po jej spáchaní na obžalovaného dlhodobo pôsobil prevýchovný účel

absolvovaného výkonu trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd uzatvára, že u obžalovaného L. S. nezistil splnenie zákonných
podmienok pre uloženie výnimočného trestu, a z tohto dôvodu odvolanie prokurátora ako nedôvodné
zamietol.

Za splnenia zákonných podmienok podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. krajský súd tiež
obžalovanému uložil súhrnný peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,- Sk) a pre prípad, že
by bol výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. obžalovanému
ustanovilnáhradnýtrestodňatiaslobodyvovýmere2(dva)mesiace.Postupujúcvsúladesustanovením

§ 55 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 35 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému L. S. uložil aj súhrnný trest prepadnutia
veci, a to: 3 ks nábojov ráže 9 mm, krabičku so 4 ks surových kľúčov, plátené vrecúško s vecami na
čistenie zbraní, krabičku so 4 ks nábojov.

Z dôvodu ukladania súhrnného trestu obžalovanému L. S., krajský súd podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. zrušil:

- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn.
22T/190/2013 zo dňa 7.10.2016, právoplatným dňa 7.10.2016, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný
vinným z trestného činu všeobecného ohrozenia v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 179 ods. 1,
ods. 3 písm. a) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13

(trinásť) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, súhrnný peňažný trest vo výmere 663,- Eur (20.000,-
Sk) s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a súhrnný trest prepadnutia veci,
za súčasného zrušenia výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995
zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000,
výroku o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s

uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa 16.11.2010, výroku o treste v rozsudku
Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004 zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu
SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012,

- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 3T/6/2004

zo dňa 26.2.2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/8/2011 zo dňa 18.4.2012,
právoplatným dňa 18.4.2012, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračujúceho trestného
činu skrátenia dane v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961
Zb., z trestného činu neodvedenia dane a poistného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods.1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podvodu s časti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k
§ 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu sexuálneho zneužívania podľa
§ 242 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do
II. NVS, peňažný trest 20.000,- Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace
a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v Žiline,
sp.zn. 4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009
zo dňa 16.11.2010,

- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn.
4T/11/2000 zo dňa 19.11.2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2To/5/2009 zo dňa
16.11.2010, právoplatným dňa 16.11.2010, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov so zaradením do II. (druhej) NVS, peňažný

trest vo výmere 20.000,- (dvadsať tisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva)
mesiace a trest prepadnutia veci, za súčasného zrušenia výroku o treste z rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp.zn. 3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR,
sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa 15.6.2000,

- vo výroku o treste týkajúcom sa obžalovaného L. S. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn.
3T/33/1995 zo dňa 12.11.1999 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3To/27/2000 zo dňa
15.6.2000, právoplatným dňa 15.6.2000, ktorým bol obžalovaný L. S. uznaný vinným z pokračovacieho
trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., z
trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák.

č. 140/1961 Zb. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky so zaradením do I.
(prvej) NVS, peňažný trest vo výmere 20.000,- (dvadsaťtisíc) Sk s náhradným trestom odňatia slobody
vo výmere 3 (tri) mesiace a trest prepadnutia veci.

Zároveň sa zrušujú všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Za splnenia zákonných podmienok podľa § 39a ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaného L. S. na výkon
trestu odňatia slobody zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Záverom krajský súd poznamenáva, že takéto tresty boli obžalovaným uložené v zmysle zásad

pre ukladanie trestov, prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež
personálnosť trestu.

Krajský súd na konanom verenom zasadnutí postupom podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol dôkazný
návrh obžalovaného L. S. na osobný výsluch znalkyne z odboru psychológie Z.. Evy Kitkovej. Pre účely

rozhodovania o uložení trestu obžalovanému vykonanie takéhoto dôkazu krajský súd považoval za
nadbytočné. Predmetný znalecký posudok bol na verejnom zasadnutí oboznámený jeho prečítaním.
Vzhľadom na podrobné a zrozumiteľné závery znaleckého posudku krajský súd vyhodnotil ako
nadbytočné k týmto ešte osobne vypočuť znalkyňu PhDr. Evu Kytkovú.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.