Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/259/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204768
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616204768.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: Y. J., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXX/XX, O. D., proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 858,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11C/152/2016-150 zo dňa 27. marca
2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v avoči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
858,96 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, II. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu
trov konania.

2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 2 písm. a/, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 písm. h/, i/, j/, k/,
§ 4 ods. 3, 4 zákona č. 258/2001 Z. z., § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

3. Z odôvodnenia vyplýva, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko bolo
dokázané, že žalobkyňa úver nečerpala pre potreby podnikania, ale za účelom vrátenia pôžičky rodičom.
Samotné naformulovanie zmluvy o úvere spočívajúce v tom, že úver je poskytnutý len za účelom
zamestnania, povolania alebo podnikania, čím bol nepochybne sledovaný cieľ vylúčiť aplikáciu zákona
č. 258/2001 Z. z. v nadväznosti na jeho ustanovenie § 3 ods. 2 automaticky neznamená, že súd pri
posudzovaní otázky charakteru právneho vzťahu bude postupovať formalisticky a prístup v nej obmedzí
len na označenie zmluvných strán. Žalovaná bola povinná preukázať, že nemala úmysel obísť zákon

o spotrebiteľských úveroch, pričom do tohto okamihu sa považuje zmluva za spotrebiteľskú. Zo strany
žalovanejnebolnavrhnutýžiadnydôkaz,ktorýbypotvrdiljejtvrdenieohľadneobchodnoprávnehovzťahu
založeného zmluvou o úvere, ako ani žiadny dôkaz, ktorý by vyvrátil tvrdenia žalobkyne, že obchodná
zástupkyňa žalovanej bezpochyby vedela o účele, pre ktorý žalobkyňa uzatvára predmetnú zmluvu o
úvere. Žalobkyňa ako spotrebiteľ sa nemohla vopred vzdať svojich práv alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie, pričom povinnosťou žalovanej bolo pri tvorbe formulárovej zmluvy postupovať s
odbornou starostlivosťou, čo okrem iného znamená, že bola povinná zabezpečiť aj odbornú spôsobilosť

zamestnancov, resp. obchodných zástupcov, ktorí prichádzajú do styku s neprofesionálnym klientom.
Medzi stranami sporu nebolo sporné to, že predmetnú zmluvu uzatvorili, na základe čoho žalobkyňa
čerpala úver vo výške 796,65 eur. Žalobkyňa tvrdila, že z úveru zaplatila celkovo 2.412,43 eur, pričom
žalovaná túto skutočnosť nenamietala. Predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluvaneobsahuje takmer žiadne podstatné náležitosti, absenciu ktorých zákon sankcionuje v tom smere,
že veriteľ nemá právo na úroky a poplatky z úveru. V prípade, ak zmluvná strana zaplatí z takejto
zmluvy viac, ako mala, ide nepochybne o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,

čiže ak spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov a spotrebiteľ uhradí veriteľovi sumu vyššiu,
ako predstavuje poskytnutý úver, ide na strane veriteľa o bezdôvodné obohatenie, ktoré nemá žiadny
právny nárok. Žalobkyňa nesporne zaplatila žalovanej viac, ako bola jej povinnosť zo
zmluvy, pričom tento rozdiel predstavuje sumu 1.356,86 eur. Žalobkyňa si žalobou uplatnila sumu 858,96
eur. Pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby, pre túto je rozhodujúci

deň, keď sa žalobkyňa skutočne dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý
sa bezdôvodne obohatil. Z pripojeného spisu 6Er/425/2010 vyplýva, že žalobkyňa sa preukázateľne
prvýkrát mohla dozvedieť o bezdôvodnom obohatení až z uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš
zo dňa 06.05.2015, sp. zn. 6Er/425/2010, o zastavení exekúcie pre jej nedôvodnosť, ktoré jej bolo
doručené dňa 13.05.2016. Žalobkyňa sa síce obrátila dňa 26.08.2014 na exekučný súd so žiadosťou
o prešetrenie vymáhanej pohľadávky, v ktorej uviedla, že podľa jej názoru si už svoju povinnosť z

predmetnej zmluvy o úvere splnila. Pokiaľ by bol stanovený začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby od obdivoch týchto dátumov samostatne, žaloba by bola podaná včas, t. j. 04.07.2016.
Pokiaľ ide o námietku premlčania zo strany žalovanej, túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko
z jej strany išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, na vydanie ktorého je stanovená desaťročná
premlčacia doba, ktorá do podania žaloby neuplynula, a to ani odo dňa poskytnutia úveru. Žalovaná

ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda bolo jej
povinnosťoupoznaťadodržiavaťprávnepredpisyvzťahujúcesanaposkytnutiespotrebiteľskýchúverov.
V danom prípade zmluva o úvere neobsahovala obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z., ktorých neuvedenie má za následok, že poskytnutý úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“

v spotrebiteľských vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Preto
súd konštatuje, že žalovaná minimálne vedela, že neuvedením zákonom požadovaných náležitostí
priamo v zmluve nastane predpokladaná sankcia spočívajúca v tom, že žalovaná nebude môcť od
žalobkyne žiadať úrok z úveru a iné poplatky a pre prípad, že tak urobí, bola s uvedenou zákonnou
sankciou uzrozumená. Takéto konanie preto nemožno vyhodnotiť inak ako konanie zamerané na

získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, že nemusela vedieť, že ide o
spotrebiteľskýúver,avtomtosmerenenavrhlaanižiadnedôkazy,naprotičomužalobkyňahodnoverným
spôsobom preukázala a tvrdila, že na základe predmetnej zmluvy o úvere čerpala spotrebiteľský úver.
Skutočnosť, že dodávateľ do formulárovej zmluvy o úvere nezahrnie aj podstatné náležitosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, čím sa vystavuje zákonnej sankcii v podobe úveru bez poplatkov a úrokov,
nevylučuje úmysel tohto dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť, lebo akékoľvek obchádzanie zákona,
z ktorého plynie majetkový prospech, nemôže byť posudzované inak ako tak, že sa dodávateľ chcel
bezdôvodne obohatiť. Obchádzanie zákona totiž vždy smeruje k následku, ktorý je v rozpore s dobrými
mravmi. Zo samotnej zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaná dala svojim klientom na výber, či predmetný

úver použijú na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, čím bezpochyby smerovala k vylúčeniu
aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. Je pravdou, že súčasťou zmluvy je aj kolónka označená ako „iný
účel“, avšak zo žiadneho zmluvného dojednania, ako ani zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
nevyplýva, že by tým iným účelom mal byť práve spotrebiteľský charakter úveru, ktorý zabezpečuje
klientovi vyššiu ochranu práv, ako úver poskytnutý mimo ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. V danom

prípade pri formulácii zmluvy o úvere došlo podľa názoru súdu k nekalej obchodnej praktike, a to
k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť
a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi
zodpovedajúcom čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho
oblasti činnosti. O úmysle bezdôvodne sa obohatiť nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovaná si svoj nárok

uplatnila na ňou určenom rozhodcovskom súde bez toho, aby bola medzi stranami platne dojednaná
rozhodcovská zmluva, pričom si uplatnila aj individuálne nedojednané 0,25 % denné úroky z omeškania,
ktoré aj v prípade, ak by išlo o obchodnoprávny vzťah, by boli bezpochyby v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku. Podľa odvolacieho súdu na preukázanie úmyslu konajúcej
osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovanej pri

uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale je nutné v každom jednom prípade s poukazom na okolnosti
úverovej zmluvy preukázať, že žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto
zmluvy skutočne vedela, alebo bola aspoň uzrozumená s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Žalovaná
predložila žalobkyni formulárovú zmluvu o úvere na podpis dňa 28.08.2008, t. j. v čase účinnostiustanovenia § 2 vtedy platného zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, podľa
ktorého o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa
stalo známym každému, koho sa to týka, pričom domnienka o znalosti vyhlásenia všeobecne záväzných

právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Tento princíp sa dôsledne uplatňuje voči každému subjektu práva,
nevynímajúc spotrebiteľov, ktorí nesporne nemajú možnosť absolútnej znalosti vyhlásených právnych
predpisov, a teda je dôvodné striktne trvať na tom, aby dodávateľ pri tvorbe formulárových zmlúv o úver
zohľadnil každé ustanovenie právneho predpisu uverejneného v zbierke zákonov. Žalovaná teda pri
tvorbe formulárovej zmluvy o úvere mala vedieť, že podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 250/2007

Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy mala zákaz klamať spotrebiteľa, najmä uvádzať nepravdivé,
nedoložené, neúplné, nepresné, nejasné alebo dvojzmyselné údaje, alebo zamlčať údaje o službe alebo
o nákupných podmienkach a zároveň mala sa zdržať nekalých obchodných praktík podľa ustanovení
§ 7 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ak teda predmetnú zmluvu o úvere, ako aj všetky zmluvy o úvere,
ktorébolipredmetomskúmaniasúdovSlovenskejrepubliky,naformulovalatak,abyjednoznačnevylúčila
akúkoľvek aplikáciu zákonov na ochranu spotrebiteľov, nemožno akýmkoľvek výkladom ani úvahami

dospieť k inému záveru ako k tomu, že uzatváraním takýchto zmlúv sa mienila bezdôvodne obohatiť. Nič
iné ako snahu o bezdôvodné obohatenie v takomto konaní súd nevidí. V prejednávanej veci žalovaná
mala pred uzatvorením zmluvy o úvere vedomosť, že poskytuje spotrebiteľský úver, aj napriek tomu
vykonala kroky smerujúce k vylúčeniu aplikácie zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom si musela
byť už pri uzatvorení zmluvy vedomá toho, že nakoľko jej formulárová zmluva neobsahuje zákonom

vyžadované náležitosti, nemá nárok na akékoľvek príslušenstvo úveru. Aj napriek tomu, že žalobkyňa
jej zaplatila celú istinu úveru, podala žalobu na rozhodcovský súd, ktorý nemal právomoc vo veci konať
a následne navrhla vykonať exekúcie, ktorou sa domáhala vymáhania majetkového prospechu bez
právneho dôvodu. Na základe uvedeného súd konštatuje, že na predmetnú vec je potrebné aplikovať
objektívnu desaťročnú premlčaciu domu, ktorá začala plynúť odo dňa nasledujúceho po

dátume vzniku bezdôvodného obohatenia, teda nasledujúcim dňom od prijatia neoprávnene prevzatých
plnení, čo podľa vyjadrenia súdneho exekútora nastalo dňa 16.02.2012, kedy od žalobkyne vymohol
sumu 1.541,76 eur, ktorou úhradou bola celkom uhradená istina vo výške 868,34 eur. S týmto sa súd
nestotožnil, a to z toho dôvodu, že žalobkyňa mala za získaný úver vo výške 24.000,- Sk zaplatiť celkovo
spoplatkom22.800,-Sksumu46.800,-Sk,čopredstavuje1.553,48eur.Zodôvodneniarozhodcovského

rozsudku vyplýva, že rozhodca priznal žalovanej právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku
vo výške 544,40 eur, čo znamená, že do začatia rozhodcovského konania, t. j. k 20.11.2009 zaplatila
žalobkyňa z úveru 1.009,08 eur. V tejto sume teda zaplatila aj istinu získaného úveru vo výške 796,65
eur. To znamená, že objektívna premlčacia doba začala plynúť ešte pred začatím
rozhodcovského konania, čo však nemôže mať vplyv na prejednávanú vec, nakoľko žaloba bola podaná

vobjektívnejpremlčacejdobe,ktoráneuplynulaaniododňauzatvoreniazmluvyoúveredňa28.08.2008.
Súd preto žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 858,96 eur titulom
bezdôvodného obohatenia získaného úmyselným konaním žalovanej. O náhrade trov konania súdu
prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania. Žalovaná síce bola úspešná v odvolacom konaní v rozsahu 100 %, avšak súd žalobe

opätovne vyhovel v rozsahu 100 %, a preto o náhrade trov rozhodol tak, ako je to uvedené v
II. výroku tohto rozsudku.

4. V zákonnej lehote podala odvolanie voči napadnutému rozsudku žalovaná, a to z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. K odvolaciemu dôvodu nepreskúmateľnosť rozhodnutia poukazuje

na to, čo musí odôvodnenie obsahovať, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
Celé odôvodnenie súdu je postavené na nesprávnom zistení skutkového stavu. Žalobca so
žalovaným uzatvoril 2 zmluvy o úvere. Zmluvu o úvere č. 5371531 uzatvorenú dňa 28.08.2008, ktorej
istina bola vo výške 796,65 eur, ktorú žalobca uhradil dňa 11.11.2010 a zaplatil celkovú sumu 2.153,51
eur. Táto zmluva o úvere č. 5371531 je predmetom sporu, z ktorej žalobca žiadal zaplatil bezdôvodné

obohatenie. Z predmetnej zmluvy nebola vedená žiadna exekúcia ani rozhodcovské konanie. Následne
uzatvoril žalobca so žalovaným dňa 15.10.2008 zmluvu o úvere č. 5371576, kde istina bola 331,94 eur
a žalobkyňa uhradila sumu v celkovej výške 1.958,40 eur. Táto zmluva nebola predmetom konania v
súdenej veci. Súd ale z neznámych dôvodov si vyžiadal exekučný spis a aplikoval predmetné dôkazy na
spor vyplývajúci zo zmluvy č. 5371531. Žalovaný poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.

zn. 5Co/274/2017 zo dňa 12.12.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. V predmetnom
rozsudku bol vedený spor medzi tými istými účastníkmi konania vyplývajúci zo zmluvy o úvere č.
5371576, pričom súd žalobu zamietol, nakoľko konštatoval premlčanie nároku žalobcu v objektívnej,
ako i subjektívnej premlčacej dobe. Žalovaná má za to, že v súvislosti s princípom právneho štátu aprincípom právnej istoty ak Okresný súd Liptovský Mikuláš, ako aj Krajský súd v Žiline posúdili nárok
medzi tými účastníkmi konania so zhodným predmetom konania ako premlčaný a zároveň ten istý súd
Okresný súd Liptovský Mikuláš posúdil ten istý prípad úplne odlišne, je takéto rozhodnutie v rozpore s

ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne
aj princíp právnej istoty. Okresný súd Liptovský Mikuláš tak nesprávne zistil skutkový stav veci, keď
v predmetnom konaní neprebiehala žiadna exekúcia ani rozhodcovské konanie a aplikoval dôkazy zo
zmluvy o úvere č. 5371576. Žalovaný má za to, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem

bezdôvodného obohatenia, ktorú ustanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o
úvere. Predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú. Rovnako tak právny
dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol. Žalovaný má za to, že k bezdôvodnému
obohateniu nedošlo a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej objektívnej aj subjektívnej
premlčacej lehote. Žalovaná poukazuje na to, že požadovaný nárok žalobcu zo zmluvy o úvere č.
5371531 sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 11.11.2012, nakoľko

posledná splátka premlčaná v subjektívnej premlčacej lehote bola uhradená dňa 11.11.2010. Žalobca
svoj návrh na súde uplatnil až dňa 04.07.2016, čo nie je sporné. Žalovaný má za to, že žalobcovi
zo zmluvy o úvere subjektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 12.01.2010, vzhľadom ku
skutočnosti, že od 12.01.2010 uhradením istiny vo výške 796,65 eur mal žalobca vedomosť
o bezdôvodnom obohatení, nakoľko žalovanému uhrádzal sumy nad rámec istiny, ktorým sa hradili

úroky a poplatky. Rovnako sú premlčané v subjektívnej premlčacej lehote aj nasledujúce splátky.
Poukazuje na ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Skutočná vedomosť žalobcu o tom, kto na
jeho úkor získal majetkový prospech a v akej výške, predstavuje vedomosť o rozhodujúcich skutkových
okolnostiach. V tejto súvislosti poukazuje na § 2 zákona č. 1/1993 Z. z., keď o všetkom, čo bolo v Zbierke
zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to

týka. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisoch je nevyvrátiteľná.
Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho
uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto
vychádzaťztoho,žežalobcavčaseuzatvoreniazmluvysadozvedel,žeakvzmluvechýbajúobligatórne
náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z., úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalobca sa

reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatil sumu nad
rámec istiny. Rovnaký názor týkajúci sa vedomosti o bezdôvodnom obohatení spotrebiteľa zastáva aj
Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1Cdo 67/2011, ako aj 5Cdo 121/2009, pričom poukazuje na obsah
týchto rozhodnutí. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto
ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu. Žalobca od svojho právneho zástupcu získal

iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich
skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe tejto
skutočnosti začala plynúť subjektívna lehota zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom
ustanovenej povinnosti. Tiež poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre vysloveného v obdobnej
právnej veci vedenej pod sp. zn. 6Co/562/2015, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo

dňa 27.04.2016, sp. zn. 17Co/372/2015. V prípade ak by žalobca namietal a poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 9/2012, v tom zmysle, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“
v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana spotrebiteľa. V danom prípade vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania, na ktorú
súd musí vziať zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla námietku premlčania, nemožno ani v prípade

spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ustanovení zákona o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v
ktorej sa môže domáhať vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký názor zastáva aj Najvyšší sú SR
rozhodnutím sp. zn. 3 Cdo 169/2017, ktorý vo veci týkajúce sa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6MCdo 9/2012 v kontexte princípu vigilantibus iura scripta sunt c/a ochrana práv spotrebiteľa, poukázal,
že predmetné rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 9/2012 bolo vydané v skutkovo a právne odlišnej

veci, líšiace sa od predmetu sporu žalobkyne a žalovanej nielen z hľadiska podstaty účelu konania,
ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Vo veci rozhodnutia NS SR sp. zn. 6MCdo 9/2012 poukázal
NS SR na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu
skúmaťprávomocrozhodcovskéhosúdyvydaťrozhodcovskýrozsudok),alevtomtokonkrétnomprípade
nejde o riešenie právomoci exekučného súdu, ale na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby) (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 169/2017). Na základe
uvedeného nemožno aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 9/2012, v tom zmysle,
že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Žalovaná žiada, aby odvolací súd napadnutýrozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu udáva, že s ním nesúhlasí a naďalej trvá na
svojom podaní, ale aj výpovedi, kde sa pravdivo vyjadrila k podanému návrhu, osobne na
pojednávaní 08.03.2018.

6. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne má za to, že sa dostatočne vyjadrila ku

všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom odvolania, na ktorom zotrváva v celom rozsahu.
Tiež zotrváva na svojom odvolacom návrhu.

7. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadrila.

8.KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,preskúmalnapadnutýrozsudoknazákladepodanéhoodvolania

žalovanej v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

10. Pokiaľ žalovaná namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, túto odvolaciu námietku považuje odvolací
súd za nedôvodnú. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám pre odôvodňovanie
súdnych rozhodnutí tak, ako vyplýva z ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie jasne a výstižne
vysvetlil, prečo rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku. Z rozsudku vyplývajú jeho úvahy,

akými sa riadil pri posúdení podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentoch strán, ako ich
vyhodnotil a ako vec právne posúdil.

11. Odvolateľke však možno dať za pravdu, pokiaľ namieta nesprávne zistenie skutkového stavu
veci vo vzťahu k záverom, ktoré súd prvej inštancie zistil z pripojeného exekučného spisu súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. EX 3120/10. Tieto skutkové zistenia vyplývajú z odsekov 9 - 11
rozsudkusúduprvejinštancie.Súdprvejinštancierekapitulovalpriebehuvedenéhoexekučnéhokonania
opísaním exekučného titulu, pre ktorý sa viedla exekúcia, ako aj vyexekvovaných plnení. Odvolací súd
dáva za pravdu žalovanej, že predmetné exekučné konanie sa nedotýka súdenej veci. Ide o konanie,
ktoré súvisí síce s tými istými účastníkmi, ale uplatnená pohľadávka sa týka iného záväzkovoprávneho

vzťahu. Napriek tomuto nesprávnemu čiastkovému skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie však
odvolací súd konštatuje, že sa nedotklo vecnej správnosti rozhodnutia.

12. Žalobkyňa si uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 858,96 eur z plnenia,
ktoré zaplatila žalovanej z úverovej zmluvy č. 5371531 z 28.08.2008, keď istina úveru predstavovala

796,65 eur. Z tohto titulu zaplatila žalovanej 17 platieb v rozmedzí od 06.10.2008 do
11.11.2010 v súhrnnej výške 2.153,51 eur. Uvedené vyplýva zo skutkových tvrdení a z listín, ktoré
žalovaná produkovala v rámci súdneho konania a žalobkyňa ich nespochybnila, ide teda o nesporné
skutkové tvrdenie, z ktorého môže súd bez ďalšieho vychádzať. Zároveň je nepochybné, že žaloba bola
podaná dňa 04.07.2016.

13. Hoci žalovaná sa snaží spochybniť vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne, odvolací
súd poukazuje, že už v skôr vydanom svojom rozhodnutí - uznesenie Krajského súdu v Žiline
11Co/268/2017-115 zo dňa 28. novembra 2017, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
I. a III., vyriešil základ nároku, keď konštatoval, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi

účastníkmi bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. a v dôsledku absencie
obsahových náležitostí zmluvy vyplývajúcich z ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Potom každé plnenie žalobkyne nad rámec poskytnutej istiny
je bezdôvodným obohatením, ktoré je žalovaná povinná vydať žalobkyni.

14. Hoci žalovaná namieta v odvolaní záver súdu o nedostatku náležitostí spotrebiteľskej zmluvy,
v konkrétnej rovine neuviedla voči tomuto konštatovaniu žiadne odvolacie námietky. V tomto smere
odvolací súd poukazuje na svoju viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania. Potom pre nevymedzenie
odvolacích námietok nemohol tento záver súdu prvej inštancie podrobiť odvolaciemu prieskumu.15. Podstatná časť odvolania žalovanej je zameraná na nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide
o vyhodnotenie subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto časti

považuje odvolací súd taktiež odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné.

16. V zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

17. V zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

18. Pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je Občianskym zákonníkom upravená kombinovaná

premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok plynutia je pri každej z nich upravený odlišne.
Objektívna premlčacia doba je upravená tak, že začiatok jej plynutia nastáva jednoducho na základe
objektívnej skutočnosti, bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného
o bezdôvodnom obohatení.

19.Vsúdenejvecinepochybnezačalaobjektívnapremlčaciadobaplynúťzaplatenímsplátok,atokaždej
jednotlivo, ktoré prevyšovali poskytnutú istinu úveru. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že súd
prvej inštancie došiel k záveru, že v danom prípade ide o úmyselne získané bezdôvodné obohatenie a
uplatní sa objektívna 10-ročná premlčacia doba.

20. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaná v podanom opravnom
prostriedku tento záver o 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe nespochybnila a odvolací súd, viazaný
odvolacími námietkami, preto tento záver preskúmať nemôže. Je tiež nepochybné, že do podania žaloby
(t. j. do 04.07.2016) objektívna premlčacia lehota neuplynula, keďže splátky úveru boli zaplatené v
rozmedzí od 06.10.2008 do 11.11.2010.

21. Žalovaná, vychádzajúc z obsahu jej odvolania, má za to, že žaloba nebola podaná v subjektívnej
2-ročnej premlčacej dobe, ktorá v zmysle zákonnej dikcie plynie odo dňa, keď sa oprávnený, v tomto
prípade žalobkyňa, dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Žalovaná má za to, že nárok žalobkyne sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom

rozsahu dňa 11.11.2012, nakoľko posledná splátka premlčaná v subjektívnej premlčacej lehota bola
uhradená dňa 11.11.2010. Má za to, že žalobkyni začala plynúť subjektívna premlčacia doba od
12.01.2010 vzhľadom ku skutočnosti, že od 12.01.2010 (uhradením istiny vo výške
796,65eur)malažalobkyňavedomosťobezdôvodnomobohatení,nakoľkožalovanémuuhrádzalasumy
nad rámec istiny, ktorými sa hradili úroky a poplatky. S poukázaním na právnu domnienku, že obsah

všeobecne záväzných právnych predpisov je známy každému, koho sa týka, treba vychádzať z toho, že
žalobkyňa sa už v čase uzatvorenia zmluvy dozvedela, že ak v zmluvách chýbajú obligatórne náležitosti
požadované zákonom č. 129/2010 Z. z., úver je bezúročný a bez poplatkov. Reálne sa dozvedela, že na
jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila sumu nad rámec istiny. S takýmto
názorom sa však odvolací súd nestotožňuje.

22. Právna úprava subjektívnej premlčacej doby je pomerne stručná. Vyplýva však z nej, že v súvislosti
s posudzovaním začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné zhodnotiť: a) kedy sa
oprávnený subjekt, v danom prípade žalobkyňa dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a b) kedy sa oprávnený subjekt, teda žalobkyňa dozvedela, kto sa na jej úkor obohatil. Za účelom

zistenia momentu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné zistiť, kedy spotrebiteľ
nadobudol znalosť skutkových okolností o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom znalosť
právnej kvalifikácie nie je dôležitá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazaný na
skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohatenia a o osobe, ktorá
sa na jej úkor obohatila. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ musí nadobudnúť vedomosť o

skutočnostiach uvedených v ust. § 107 ods. 1 OZ. Nestačí, že sa o týchto skutočnostiach sa mohol
alebo mal dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú starostlivosť. Uvedený základný predpoklad je potvrdený
v desiatkach rozhodnutí súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR,
a to aj v rozhodnutiach, na ktoré odvolateľka v odvolaní poukazuje. Pokiaľ ide o vedomosť o tom,že došlo k bezdôvodnému obohateniu v súdenej veci, to zahŕňa vedomosť o existencii (uzatvorenie)
zmluvy, rozsahu povinností vyplývajúcich zo zmluvy, ako aj skutočnosť, že na konkrétnu zmluvu o úvere
sa vzťahuje zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Aby mohlo dôjsť k plynutiu subjektívnej

premlčacej doby, všetky tieto skutočnosti musí spotrebiteľ poznať kumulatívne. Kým o existencii zmluvy
a rozsahu povinností vyplývajúcich zo zmluvy žalobkyňa vedela už od samotného počiatku od uzavretia
zmluvy,naplynutiesubjektívnejpremlčacejdobyjepotrebné,abypoznalaajskutočnosť,ženakonkrétnu
zmluvu o úvere sa vzťahuje zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, teda bez toho, aby bolo
preukázané, že žalobkyňa vedela, že na konkrétnu v súdenej veci zmluvu o úvere uzatvorenú medzi

stranami sporu č. 5371531 z 28.08.2008 sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, nemohla
začať plynúť subjektívna premlčacia doba.

23. Plynutie subjektívnej premlčacej doby je vždy viazané na subjektívny moment a rozhodne nemožno
súhlasiť s výkladom žalovanej, že začala plynúť samotným zaplatením každej jednotlivej splátky,
ktorá prevyšovala istinu. Uvedený moment je začiatkom objektívnej premlčacej doby. Ide o moment,

kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Tento moment však nevyjadruje vedomosť žalobkyne o vzniku
bezdôvodného obohatenia. Predpoklady plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby zákon
stanovuje rozdielne, preto je vylúčené, aby začali plynúť od toho istého okamihu.

24. Z vyššie uvedeného záveru vyplýva, že základom pre stanovenie plynutia subjektívnej premlčacej

doby je vedomosť žalobkyne, a to skutočná vedomosť, nielen predpokladaná vedomosť žalobkyne o
vzniku bezdôvodného obohatenia, t. j. že zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Kedy tento moment
nastal, závisí od skutočného zistenia žalobkyne a nie od skutočnosti, či pri vynaložení
odbornej starostlivosti sa o tomto mohla alebo mala dozvedieť skôr. Takáto skutočnosť mohla nastať
na začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby, kedykoľvek v jej priebehu alebo vôbec v priebehu

plynutia objektívnej premlčacej doby nemusela nastať. Uplatnenie nároku je vtedy ohraničené uplynutím
objektívnej premlčacej doby.

25. Samotná žalobkyňa uviedla pri svojom účastníckom výsluchu, že sa o bezdôvodnom obohatení
dozvedela, keď jej bola doručená výzva Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.08.2015. Toto skutkové

tvrdenie žalobkyne nebolo počas prvostupňového konania zo strany žalovanej relevantným
spôsobom spochybnené (žalovaná na toto skutkové tvrdenie žalobkyne v priebehu prvostupňového
konania nijako nereagovala). V konaní neboli produkované také dôkazy, z ktorých by mohol súd
usudzovať na iný moment začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Od uvedeného momentu
do podania žaloby 2-ročná subjektívna premlčacia doba neuplynula. Rovnako, ako to odvolací súd

konštatoval vyššie, do podania žaloby neuplynula ani objektívna premlčacia doba. Námietka
premlčania vznesená žalovanou je tak nedôvodná.

26. Uvedený záver neodporuje ani žalovanou uvádzaným rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 1Cdo/67/2011 a 5Cdo/121/2009. Tieto rozhodnutia teoreticky vymedzili počiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby, ktorá je viazaná na skutočnú vedomosť oprávneného o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Skutočný počiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby však musí byť hodnotený v každom prejednávanom prípade individuálne,
na základe skutočností, ktoré v súdenej veci vyšli najavo.

27. Z uvedeného dôvodu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, keď
žalovanú zaviazal z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobkyni sumu 858,96 eur (hoci vzniklo
bezdôvodné obohatenie vo vyššej výške, súd je viazaný petitom žaloby vymedzenom žalobkyňou).

28. Odvolací súd ako súvisiaci výrok preskúmal aj výrok o trovách konania. Hoci odvolací súd považuje

výrok o trovách konania za vecne nesprávny, z dôvodu zákazu zhoršiť postavenie odvolateľa spolu s
rozhodnutím o veci samej tento výrok potvrdil. Vychádzajúc z úspechu žalobkyne v konaní (v čase, keď
rozhodoval súd prvej inštancie), mala byť náhrada trov prvostupňového, ako aj jemu predchádzajúceho
odvolacieho konania priznaná žalobkyni v rozsahu 100 %. Je pritom irelevantné, či v predchádzajúcom
konaní na základe odvolania protistrany bol prípadne rozsudok zrušený, dôležitý je konečný výsledok

sporu. Uvedené nesprávne právne posúdenie však mohla napadnúť iba žalobkyňa, ktorá odvolanie
nepodala, a aj keď je rozhodnutie o trovách konania v rozhodnutí súdu prvej inštancie nesprávne, v
neprospech odvolateľa nemožno rozhodnutie zmeniť.29. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

30. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods.

1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešnou účastníčkou, preto jej patrí voči neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

31. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)