Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. júl 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 21Csp/253/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717212460
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Pagáč
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5717212460.2

Rozhodnutie

Sudca Okresného súdu Martin JUDr. Dušan Pagáč v právnej veci žalobkyne: Q. Z., J.. XX.XX.XXXX,
G. Ď. XXX, XXX XX K., zastúpená Občianskym združením OPOS so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914
01 Trenčianska Teplá proti žalovanému: Prima banka Slovensko a.s. so sídlom ul. Hodžova 11, 010 11
Žilina, IČO: 31 545 951, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 381,65 € a v konaní o
určenie, že Zmluva o úvere č. XXXXXX zo dňa 13.04.2015, uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným

je neplatná, Zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 08.11.2013 a Zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa
11.07.2014 uzatvorené medzi žalobkyňou a žalobcom sú bezúročné a neplatné, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o žalobe v časti o určenie, že Úverová zmluva č. XXXXXXX zo dňa 08.11.2013 a Úverová
zmluva č. XXXXXXX zo dňa 11.07.2014 uzatvorené medzi žalobkyňou a žalobcom, sa považujú za
bezúročné a bezpoplatkové, sa zastavuje.

II. Žaloba v časti, ktorou žalobkyňa žiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX uzatvorenej dňa 08.11.2013 vo výške 1137,92 € spolu s príslušenstvom, sa zamieta.

III. Žaloba v časti, ktorou žalobkyňa žiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy o úvere č.
XXXXXXX uzatvorenej dňa 11.07.2014 vo výške 243,73 € s príslušenstvom, sa zamieta.

IV. Žaloba v časti, ktorou žalobkyňa žiadala o určenie, že Úverová zmluva č. XXXXXXX uzatvorená dňa
13.04.2015 medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná, sa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, ktorá bola doručená dňa 08.12.2017, žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že úver poskytnutý na
základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX L.o dňa 08.11.2013 a úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy
č. XXXXXXX uzatvorený dňa 11.07.2014, uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným, sa považujú za

bezúročné a bez poplatkov.

Žalobkyňa zároveň žiadala, aby súd zaviazal žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie, ktoré mu
vzniklo plnením zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 08.11.2013 vo výške 1 137,92 € spolu s úrokom z
omeškania 8 % ročne z tejto sumy od 13.04.2015 až do zaplatenia. Žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal
žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie, ktoré mu vzniklo zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa

11.07.2014 a to vo výške 243,77 € spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne z tejto sumy od 13.04.2015
až do zaplatenia.

Žalobkyňa zároveň žiadala aj to, aby súd určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 13.04.2015
uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná.

Žalobkyňa uviedla, že sporné zmluvy o úvere obsahujú údaj o mesačnej splátke úveru, ktorá nie je
rozčlenená na splátku istiny a splátky úroku za poskytnutie úveru, čo je v rozpore s ustanovením § 9ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch a preto žiadala, aby súd podľa § 11 ods. 1 citovaného
zákona určil, že sporné zmluvy sú bezúročné a bezpoplatkové.

Žalobkyňa tvrdila, že jej neboli predložené všeobecné obchodné podmienky a nebola s nimi
oboznámená a preto nie sú pre ňu záväzné. Žalobkyňa argumentovala tým, že zmluvy neobsahujú
jednoznačné určenie splatnosti prvej dohodnutej splátky a údaj o konečnej splatnosti úveru. Žalobkyňa
uviedla, že posledná z troch úverových zmlúv, ktorú uzatvorila so žalovaným a to č. XXXXXXX
zo dňa 13.04.2015 je neurčitá, pretože neurčitým spôsobom upravuje účel poskytnutia úveru „ako

refinancovanie iných úverov“. Podľa žalobkyne by v tejto zmluve mali byť úvery, na ktorých splatenie
má byť poskytnutý úver, riadnym spôsobom špecifikované. Žalobkyňa uviedla, že úver, ktorý jej bol
poskytnutý dňa 13.04.2015 na základe Úverovej zmluvy č. XXXXXXX vo výške 5 400 € po odpočítaní
poplatku za poskytnutie úveru 162 €, bol použitý na refinancovanie jej dvoch predchádzajúcich úverov a
to č. XXXXXX M. XXXXXX. Na dlh z Úverovej zmluvy č. XXXXXX zo dňa 08.11.2013 bola z tohto úveru
použitá suma 3 457,93 € a na zaplatenie dlhu zo zmluvy č. XXXXXX zo dňa 11.07.2014 suma 906,94

€. Celkove bolo na zaplatenie dlhov z predchádzajúcich dvoch úverových zmlúv použitá suma 4 364,87
€. Podľa tvrdenia žalobkyne zostávajúca časť úveru bola zaplatená na jej bežný účet.

Žalobkyňa uviedla, že na základe úverovej zmluvy zo dňa 08.11.2013 zaplatila celkove sumu 4 842,92
€. Žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť rozdiel medzi reálne uhradenou sumou 4 842,92 € a

sumu reálne poskytnutého úveru 3 705 €, t.j. sumu 1 137,92 € a to z titulu bezdôvodného obohatenia,
pretože úverová zmluva nespĺňa zákonom predpísané náležitosti a je bezúročná a bezpoplatková.
Žalobkyňa tvrdila, že na základe tejto zmluvy jej mal byť poskytnutý úver 3 900 €, ale v skutočnosti jej bol
poskytnutý len úver 3 705 €, pretože zo sumy deklarovaného úveru 3 900 € žalovaný odpočítal poplatok
za spracovanie úveru vo výške 195 € a reálne jej poskytol len 3 705 €.

Žalobkyňa uviedla, že na dlh z úverovej zmluvy zo dňa 11.07.2014 celkove zaplatila 1 143,73 €. Reálne
jej bol však poskytnutý úver len vo výške 900 € a rozdiel medzi zaplatenou sumou a reálne poskytnutým
úverom vo výške 243,73 € požadovala z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože úverová zmluva
nespĺňa zákonom predpísané náležitosti a preto sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Tvrdila a

preukázala, že z deklarovanej sumy úveru 1 000 € žalobca odpočítal poplatok za spracovanie úveru 100
€ a reálne jej poskytol len sumu 900 €. Celkove žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalobcu vrátiť jej
bezdôvodné obohatenie vo výške 1 381,65 € (1 137,92 € + 243,73 €).

2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril svojím podaním zo dňa 17.01.2018 a namietal existenciu naliehavého

právneho záujmu na rozhodnutí vo veci. Podľa žalobcu na rozhodovaní o žalobe žalobcu nebol daný
naliehavý záujem, pretože ak žalobca tvrdí, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov, o takomto návrhu
súd musí rozhodovať v rámci konania o žalobe na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Tento jeho
argument sa vzťahuje na prvé dve úverové zmluvy a to úverovú zmluvu uzatvorenú dňa 08.11.2013 a
úverovú zmluvu uzatvorenú dňa 11.07.2014.

Čo sa týka tretej spornej úverovej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi sporovými stranami dňa
13.04.2015, žalobca vyslovil názor, že rozhodnutie o návrhu na neplatnosť tejto zmluvy nepredstavuje
žiadnu záruku na odvrátenie budúcich sporov strán konania, nakoľko aj v prípade určenia neplatnosti
tejto úverovej zmluvy sa žalovaný v budúcnosti môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa nezaplatila ani len istinu dlžnej sumy. Rozhodnutia súdu o neplatnosti tejto
úverovej zmluvy by nemalo žiadny praktický význam a preto navrhol žalobu v tejto časti zamietnuť.

Čo sa týka všeobecných obchodných podmienok, na ktoré úverové zmluvy v článku I odkazujú, žalovaný
uviedol, že podpisom úverových zmlúv žalovaná vyhlásila, že bola s nimi oboznámená, že s nimi

súhlasí a zaväzuje sa ich dodržiavať. Uviedol, že všeobecné obchodné podmienky sú k dispozícii pri
uzatváraní zmluvného vzťahu priamo na pobočke a sú k dispozícii aj na internetovej stránke žalovaného.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenie § 37 Zákona o bankách, podľa ktorého banka je
povinná na svojej internetovej stránke a vo svojich prevádzkových priestoroch zrozumiteľne informovať
písomnou formou v slovenskom jazyku o podmienkach na prijímanie vkladov, poskytovania úverov

a vykonávania všetkých ďalších obchodov a o ich cenách vrátane uvedenia príkladov. Všeobecné
obchodné podmienky sú teda podľa názoru žalobcu neoddeliteľnou súčasťou každého zmluvného
vzťahu, napríklad aj zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami o vedení bežného účtu. Žalovanýuviedol, že počas celého obdobia trvania zmluvného vzťahu žalovaný nenamietal, žeby všeobecné
obchodné podmienky nemal k dispozícii.

Čo sa týka rozčlenenia dohodnutej splátky úveru na časť určenú na zaplatenie istiny a časť určenú na
zaplatenie úrokov za poskytnutie úveru, v tejto súvislosti žalovaný poukázal na článok I obchodných
podmienok, ktorý definoval anuitnú splátku. Anuitná splátka je podľa citovaného článku rovnomerná
splátka úveru zahŕňajúca splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti
uvedenom v zmluve.

Podľa článku II obchodných podmienok splácanie anuitným spôsobom znamená, že úver je splácaný v
pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká a skladá sa z časti
splátky istiny úveru (amortizácia úveru) a z časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer
výšky istiny a riadnym úrokov sa v priebehu splácania úveru mení.

V tejto súvislosti žalobca uviedol, že výška anuitnej splátky sa nemení, naproti čomu sa postupne mení
pomer medzi výškou splácanej istiny a úroku za poskytnutie úveru.

Žalovaný tvrdil, že správne je potrebné vykladať článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice európskeho
parlamentu a Rady EÚ č. 2008/48/S zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere tak, že

zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Z výkladu citovaného ustanovenia Smernice vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

V súvislosti so žalobou v časti o určenie neplatnosti úverových zmlúv žalovaný uviedol, že známym
princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá. Pre prípad, že oba výklady sú možné, takýmto spôsobom výkladu
je podporovaný princíp autonómie zmluvných strán a s tým spojená spoločenská hospodárska funkcia

zmluvy.

Žalovaný vzniesol aj námietku premlčania voči uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Argumentoval tým, že sama žalobkyňa v žalobe uviedla, že žiada o vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré jej vzniklo dňa 13.04.2015, t.j. v ten deň, keď boli jej dlhy zo zmluvy o úvere

zo dňa 08.11.2013 a zo dňa 11.07.2014, zaplatené na základe úverovej zmluvy uzatvorenej medzi
zmluvnými stranami dňa 13.04.2015 (č. zmluvy XXXXXX). Podľa žalovaného teda subjektívna dvojročná
premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť dňa 13.04.2015. Pretože žalobca
podal žalobu o vydanie údajného bezdôvodného obohatenia dňa 08.12.2017, t.j. v čase, keď bola jeho
pohľadávka premlčaná, žalovaný aj z tohto dôvodu žiadal, by súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19.07.2018, žalobkyňa žalobu v časti o určenie, že Úverová
zmluva č. XXXXXXX zo dňa 08.11.2013 a Úverová zmluva č. XXXXXXX zo dňa 11.07.201 uzatvorená
medzi sporovými stranami, sa považujú za bezúročné a bez poplatkov, vzala späť a konanie v tejto časti
žiadala zastaviť.

Podľa § 144 Civilného sporového poriadku žalobca môže vziať žalobu späť.

Podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto
časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

Na základe citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku súd konanie o žalobe v tejto časti
zastavil.

Žaloba v tejto časti bola zbytočná a na rozhodovaní o nej nebol daný naliehavý právny záujem. Súd by o
tom, či sporné dve úverové zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov, musel rozhodovať v konaní o plnenie,
teda v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia.4. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia súd zisťoval, či sporné dve úverové zmluvy nie sú
v rozpore s ustanoveniami občianskeho zákonníka o platnosti právnych úkonov a s ustanoveniami

občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľov. Súd posúdil aj skutočnosť, či sporné dve úverové
zmluvy nie sú v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzatvárania týchto dvoch úverových zmlúv a posúdil, či zmluvy nie sú aj v rozpore
s ustanovením Zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzatvárania
sporných zmlúv. Súd skúmal, či sporné úverové zmluvy neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky aj

vzhľadom na obsah Smernice Rady EÚ č. 93/2013/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľskýchzmluváchaSmerniceeurópskehoparlamentuaRadyč.2008/48/ESzodňa23.04.2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere.

Súd nezistil žiadne také nedostatky sporných úverových zmlúv, ktoré by zakladali nárok na určenie, že
úver poskytnutý na základe týchto zmlúv je bezúročný a bez poplatkov. Súd nezistil ani žiadne také

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali určenie, že tretia úverová zmluva č. XXXXXX zo dňa 13.04.2015,
je neplatná.

5. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany uzatvorili dňa 08.11.2013 Úverovú
zmluvu č. XXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 3 900 €. Reálne

žalobkyni žalovaný poskytol úver vo výške 3 705 €, pretože z dohodnutej sumy 3 900 € odpočítal svoj
nárok voči žalovanej na zaplatenie poplatku za spracovanie úveru vo výške 195 €. Nárok na zaplatenie
poplatku za administratívne spracovanie úveru vo výške 195 € je zákonný nárok a vyplýva z úverovej
zmluvy, ale aj z ustanovení § 499 Obchodného zákonníka. Dohodnutá suma poplatku vo výške 195 €
je cenou obvyklou a nie v rozpore s dobrými mravmi.

V zmluve sa žalobkyňa zaviazala úver vrátiť spolu s úrokom za poskytnutie úveru vo výške 17,9 %
ročne a to 84 mesačnými splátkami dohodnutými vo výške 81,47 €. Splatnosť mesačných splátok bola
dohodnutá na 17. deň kalendárneho mesiaca. Splatnosť prvej anuitnej splátky bola dohodnutá na deň
18.11.2013 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 19.10.2020. Zmluva obsahuje aj zákonom

predpísaný údaj o výške ročnej priemernej miere nákladov 22,02 % a celkovú čiastku, ktorú je dlžník
povinný na úver zaplatiť.

Podľa všeobecných obchodných podmienok v prípade, že si dlžník z úveru svoje záväzky riadne platí,
suma vo výške 195 € ako poplatok za spracovanie úveru sa z jeho dlhu odpočíta. Táto dohoda o

odpočítaní poplatku za spracovanie zmluvy z celkového dlhu je konkretizovaná aj v bode 3.4 spornej
úverovej zmluvy.

Výpismi z úverového účtu žalovanej, ako aj výpismi z úverového účtu, ktoré predložil žalovaný a ktoré
sa vo svojich údajoch zhodujú, bolo preukázané, že na dlh z úveru, ktorý na začiatku predstavoval sumu

3 705 €, žalovaná zaplatila v splátkach sumu 1 383,99 € a prostredníctvom Úverovej zmluvy zo dňa
13.04.2015 bola na dlh z tohto úveru zaplatená suma 3 457,93 €. Celkove žalovaná na dlh z úveru
zaplatila sumu 4 842,92 €. Žalovaná tvrdila, že sporná zmluva je pre rozpor s predpismi na ochranu
spotrebiteľov bezúročná a bez poplatkov a z toho dôvodu je povinná vrátiť len reálne poskytnutý úver a to
vo výške 3 705 €. Rozdiel medzi neuhradenou sumou a touto sumou reálne poskytnutého úveru je suma

1 137,92 €. Túto sumu žalobkyňa požaduje z titulu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (4
842,92 - 3 705).

6. Na základe Úverovej zmluvy č. 0142470, uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 11.07.2014,
žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1 000 €. Z uvedenej sumy si žalovaný odpočítal nárok na

zaplatenie poplatku za spracovanie úveru vo výške 100 € a na účet žalovanej reálne poskytol sumu
900 €. Žalobkyňa sa zaviazala tento úver vrátiť 60 splátkami dohodnutými vo výške 26,31 € a to spolu
s úrokom. Splatnosť mesačných splátok bola dohodnutá na 20. deň kalendárneho mesiaca. Termín
splatnosti prvej splátky bol dohodnutý na deň 21.07.2016 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na
deň 20.06.2019. Žalovaná sa zaviazala úver vrátiť spolu s úrokom za poskytnutie úveru vo výške 19,9 %

ročne. Sporná zmluva obsahuje aj údaj o ročnej priemernej miere nákladov 28,69 % a celkovú čiastku,
ktorú musí dlžník na dlh z úveru zaplatiť v prípade riadneho plnenia svojich záväzkov.Na dlh z tejto úverovej zmluvy žalobkyňa zaplatila v splátkach sumu 236,79 € a z úverovej zmluvy
č. XXXXXXX uzatvorenej dňa 13.04.2015 sumu 906,94 €. Celkove na dlh z úveru žalobkyňa zaplatila
sumu 1 143,73 €.

Žalobkyňa tvrdila, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový a preto žalovanému
vznikol nárok len na vrátenie istiny úveru vo výške 900 €. Rozdiel 243,73 € medzi skutočne zaplatenou
sumou 1 143,73 € a sumou 900 € je povinný žalovaný žalobkyni vydať z titulu bezdôvodného obohatenia
(1 143,73 € - 900 € = 243,73 €).

Žalobkyňa žiadala, aby súd zaviazal žalovaného vydať jej z titulu bezdôvodného obohatenia celkove
sumu 1 381,65 € (1 137,92 € z Úverovej zmluvy zo dňa 08.11.2013 a sumu 243,73 € z Úverovej zmluvy
zo dňa 11.07.2014.

Podľa názoru súdu Úverová zmluva zo dňa 8.11.2013, ako aj Úverová zmluva zo dňa 11.07.2014,

boli uzatvorené v súlade s predpisom na ochranu práv spotrebiteľov a tieto zmluvy obsahujú aj všetky
zákonom predpísané náležitosti (§ 9 Zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch). Dohodnutá výška
úroku za poskytnutie úveru vo výške 19,9 % ročne a 17,9 % ročne bola v čase uzatvorenia sporných
zmlúv obvyklá a v žiadnom prípade nebola v rozpore s dobrými mravmi. Navyše podstatná časť týchto
dvoch úverov bola splatená z úveru uzatvoreného medzi sporovými stranami dňa 13.04.2015, v ktorom

bola dohodnutá úroková sadzba 7,9 % ročne z poskytnutej sumy. Obidve úverové zmluvy obsahujú aj
informáciu o ročnej priemernej miere nákladov.

7. Žalovaná na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19.07.2018, predložila súdu svoj výpočet ročnej
priemernej miery nákladov a argumentovala, že tento údaj uvedený v sporných zmluvách je nesprávny.

Výška ročnej priemernej miery nákladov sa vypočítava matematickým vzorcom prostredníctvom metódy
numerickej aproximácie podľa prílohy č. 2 Zákona č. 129/2010. Tieto matematické údaje majú výlučne
informačnú povahu. Pri ich výpočte žalovaný vychádzal výlučne z údajov uvedených v sporných
zmluvách o úvere. Údaj o ročnej priemernej miere nákladov má abstraktnú výpovednú hodnotu a

spotrebiteľ na základe tohto údaju vie posúdiť, že úver s menšou hodnotou je pre neho výhodnejší,
ako úver s vyššou ročnou priemernou mierou nákladov. Na základe tohto údaju sa môže spotrebiteľ
rozhodnúť, či danú ponuku na úver akceptuje, alebo nie. Účelom povinnosti informovať spotrebiteľov o
ročnej priemernej miere nákladov nemôže byť šikanovanie poskytovateľov úverov.

8. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol účinný v čase vzniku týchto
dvoch sporných zmlúv, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v
zmluveospotrebiteľskomúverejeuvedenánesprávnaročnápercentuálnamieranákladovvneprospech
spotrebiteľa.

Súd na žalobkyňou predložený výpočet ročnej priemernej miery nákladov neprihliadol a to aj vzhľadom
na námietku žalovaného, pretože takýto dôkaz z hľadiska dodržiavania zásady koncentrácie konania
mala žalobkyňa predložiť spolu so žalobou, prípadne na predchádzajúcom pojednávaní.

Podľa § 153 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného

útokuaprostriedkyprocesnejobranyvčas.Prostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobrany
nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania.

Podľa § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku na prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania, alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

Nie je jasné ani to, kto je autorom uvedeného výpočtu a aký je zdroj predloženého výpočtu ročnej
priemernej miery nákladov. Podľa žalobkyňou predložených výpočtov ohľadne dvoch uvedených

úverových zmlúv bola ročná priemerná miera nákladov nižšia, než tá, ktorá je uvedená v zmluvách.
Jednalo sa však len o malicherný a bagateľný rozdiel v rozsahu desatín percenta. Okrem toho na
základe nesprávne uvedenej ročnej percentuálnej miere nákladov môže súd rozhodnúť o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru len v tom prípade, ak bol údaj uvedený v neprospech spotrebiteľa. V danomprípade podľa výpočtu žalobkyne je údaj vyšší, než ten, ktorý je uvedený v zmluve, teda nejednalo sa
o údaj v neprospech spotrebiteľa.

Podľa názoru súdu, ktorý vychádza z viacerých judikátov, zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,
aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Z uvedeného vyplýva, že nie je
nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,
pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto

splátok. V sporných zmluvách bola splatnosť a výška jednotlivých splátok dohodnutá jasne a určito a
jasnýmazrozumiteľnýmspôsobomboladohodnutáajsplatnosťprvejsplátkyakonečnásplatnosťúveru.

Zo súdnej praxe nie je známy prípad, žeby banka zároveň s uzatvorením úverovej zmluvy odovzdávala
spotrebiteľovi aj amortizačnú tabuľku, ktorá obsahuje členenie jednotlivej mesačnej splátky na časť
určenú na splátku istiny úveru a časť určenú na zaplatenie úroku za poskytnutie úveru. Amortizačná

tabuľka nemá pre spotrebiteľa žiadny praktický význam a banky ju spotrebiteľom poskytujú len na ich
vyžiadanie a to v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami.

9. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sporné úverové zmluvy uzatvorené medzi stranami
a to zmluva zo dňa 08.11.2013 a zmluva zo dňa 11.07.2014 boli uzatvorené v rozpore s predpismi na

ochranuspotrebiteľovapretosúdtietozmluvynepovažovalzabezúročnéabezpoplatkové.Zuvedených
dôvodov žalovanému vznikol nárok na zaplatenie nielen istiny úveru, ale aj dohodnutého úroku za
poskytnutie úveru, ako aj nárok na zaplatenie iných ďalších dohodnutých poplatkov.

Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by žalobkyni na úrok žalovaného vznikol len v tom prípade,

ak by sporné úverové zmluvy boli absolútne neplatné, alebo ak by súd predbežne určil, že sú bezúročné
a bezpoplatkové.

Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti, ktorou žalobkyňa žiadala o vydanie bezdôvodného obohatenia
zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej dňa 08.11.2013 vo výške 1 137,92 € spolu s príslušenstvom

zamietol. Súd rovnako zamietol aj žalobu v časti, ktorou žalobkyňa žiadala o vydanie bezdôvodného
obohatenia zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 11.07.2014 a
to vo výške 243,73 € s príslušenstvom.

10. Súd žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia v celkovej sume 1 381,65 € (1 137,92 € +

243,73 €) musel zamietnuť aj z dôvodu premlčania uplatneného nároku, pretože vo svojom vyjadrení
k žalobe žalovaný uplatnil námietku premlčania. Sama žalobkyňa v žalobe uviedla, že svoje dlhy
z obidvoch úverových zmlúv a to úverovej zmluvy zo dňa 08.11.2013 a z úverovej zmluvy zo dňa
11.07.2014 zaplatila dňa 13.04.2015, teda týmto dňom by vzniklo žalovanému bezdôvodné obohatenie
v prípade, ak by súd určil, že sporné zmluvy sú bezúročné a bez poplatkov.

Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z
neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor
ktorého sa získal.

Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa

na jeho úkor obohatil.

11. Na základe údajov, ktoré uviedla žalobkyňa v žalobe, ale aj na základe potvrdenia žalovaného zo
dňa 24.06.2018, bolo preukázané, že dlh zo sporných zmlúv bol uhradený z poskytnutého úveru na
základe úverovej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami č. XXXXXXX zo dňa 13.04.2015 a to

dňa 13.04.2015. Táto skutočnosť bola preukázaná aj z výpisu úverového účtu, ktorý predložila banka.
To znamená, že už v uvedený deň žalobkyňa mohla vedieť o tom, že žalovanému vzniklo bezdôvodné
obohateniaavakejvýške.Subjektívnadvojročnálehotanauplatnenienárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia začala plynúť dňa 13.04.2015 a skončila dňa 13.04.2017. Žalovaná podala žalobu, ktorou
sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia až dňa 08.12.2017, teda po uplynutí premlčacej lehoty.

Súd nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v celkovej sume 1 381,65 € zamietol aj z
dôvodu jeho premlčania. Žalobkyni boli už dňa 13.04.2015 známe všetky rozhodujúce skutočnosti, na
základe ktorých mohla a mala uplatniť svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ tak z
dôvodov právnej neznalosti neurobila, nemôže to mať vplyv na počiatok behu subjektívnej dvojročnej
premlčacej lehoty podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre začiatok plynutia premlčacej lehoty

je rozhodujúci subjektívny moment, kedy oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých môže dôvodiť, že
zmluva, z ktorej bolo neplatné, sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov, alebo to, že je neplatná.
Nie je významné, či žalobkyňa mala také právne znalosti, aby bola subjektívne schopná posúdiť tieto
skutočnosti a zistiť, že zmluva, na základe ktorej plnila, je bezúročná a bez poplatkov.

12. Sporové strany uzatvorili dňa 13.04.2015 aj tretiu úverovú zmluvu a to č. XXXXXXX, na základe

ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 5 400 €. Žalovaná sa zaviazala, že tento úver vráti
spolu s úrokom za poskytnutie úveru vo výške 7,9 % ročne a to 72 mesačnými splátkami dohodnutými
vo výške 94,75 € mesačne. Bolo dohodnuté, že mesačné splátky sú splatné vždy 20. dňa kalendárneho
mesiaca. Splatnosť úveru bola dohodnutá na 6 rokov a to od splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr
do 20.04.2021.

Žalovaný žalobkyni poskytol úver nie v dohodnutej výške 5 400 €, ale len vo výške 5 238 €, pretože
zo svojho záväzku poskytnúť úver odpočítal svoju pohľadávku voči žalobkyni na zaplatenie poplatku za
spracovanie úveru vo výške 162 €. Jedná sa o poplatok, na zaplatenie ktorého má banka nárok a to
vzhľadom na dohodu sporových strán, ale aj na základe kogentného ustanovenia § 499 Obchodného

zákonníka. Z poskytnutej sumy úveru 5 238 € boli zaplatené dlhy z predchádzajúcich dvoch úverov a
to z Úverovej zmluvy zo dňa 08.11.2013 a zo Zmluvy zo dňa 11.07.2014. Zostávajúca časť úveru bola
poskytnutá na bežný účet žalobkyne.

Z dohody uvedenej v bode 3.5 Úverovej zmluvy vyplýva, že poplatok za spracovanie úveru žalovaný

vráti žalobkyni, pokiaľ dodrží svoje záväzky z úverovej zmluvy.

Zmluva obsahuje aj celkovú čiastku, ktorú sa žalovaná zaviazala na dlh z úveru zaplatiť, pokiaľ svoje
záväzky bude riadne a včas plniť. Úverová zmluva obsahuje aj informáciu o ročnej priemernej miere
nákladov 9,51 % ročne. Žalovaná žiadala, aby súd určil, že táto úverová zmluva je neplatná. Žalobkyňa

argumentovala tým, že dohodnutá splátka vo výške 94,75 € by mala byť podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch rozdelená na časť určenú na zaplatenie dlžnej istiny a časť na zaplatenie úroku za poskytnutie
úveru. Podľa žalobkyne úverová zmluva je neplatná, pretože nekonkretizuje, na refinancovanie ktorých
konkrétnych úverov bol úver poskytnutý.

13. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene,
alebo zániku tých práv, alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním, alebo opomenutím. Môže sa
stať výslovne, alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chce účastník prejaviť.

Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa§49Občianskehozákonníkaprávnyúkonjeneplatný,aksvojímobsahom,aleboúčelomodporuje
zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

14. Jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je uprednostňovanie výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá. Takýto prístup pri výklade
zmlúv odráža rešpekt k autonómii zmluvných strán, funkcii zmluvných vzťahov a ich vzájomnej povahe.Zuvedenéhovyplýva,žejenevyhnutnérešpektovaťajvôľusporovýchstrán,ktorúprejavilipriuzatváraní
úverových zmlúv. Žalobkyňa obsah úverových zmlúv akceptovala a to tým, že dlhy z úverových zmlúv

(aj keď nepravidelne), splácala a o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neplatnosti úverovej
zmluvy požiadala až po viacerých rokoch.

Žalovaná mala možnosť vo všetkých troch prípadoch uzatvorených úverových zmlúv zvoliť si určité
náležitosti zmluvy, napríklad výšku poskytnutého úveru, dobu trvania zmluvy, termíny a výšku splátok.

Ak by žalobkyňa s niektorými zmluvnými podmienkami nesúhlasila, k uzatvoreniu úverovej zmluvy a
k poskytnutiu úveru by nedošlo. Skutočnosť, ktorú uviedla žalobkyňa, že úverová zmluva je neplatná,
pretože žalovaný si zinkasoval prvú dohodnutú splátku úveru dňa 20.04.2015, teda už v mesiaci, v
ktorom bol úver poskytnutý, či do 7 dní od poskytnutia úveru, nie je v rozpore so zákonom a pokiaľ
sa zmluvné strany dohodli, že splátky budú splatné vždy 20. deň kalendárneho mesiaca a žalovaný
si zinkasoval prvú splátku v uvedený deň, konal tak v súlade so zmluvnou dohodou. Táto skutočnosť

nemôže byť dôvodom pre neplatnosť celej úverovej zmluvy.

Žalobkyňa uviedla, že dôvodom neplatnosti zmluvy je aj nesprávny údaj o ročnej priemernej miere
nákladov 9,51 %. Údaj o ročnej priemernej miere nákladov je vyslovene údajom informačným a
priamo s výškou záväzku nesúvisí. Žalobkyňa ničím nepreukázala svoje tvrdenie o nesprávnej výške

ročnej priemernej miery nákladov. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 19.07.2018, predložila výpočet
ročnej priemernej miery nákladov. Nepreukázala, aký bol zdroj tohto výpočtu. Je známe, že na
internete sa vyskytuje viacero tabuliek pre výpočet ročnej priemernej miery nákladov. Žalobkyňa
neidentifikovala autora tabuľky pre výpočet ročnej priemernej miery nákladov. Údaj o ročnej priemernej
miere nákladov, ktorý predložila žalobkyňa, sa líši len o tri desatiny od informatívneho údaju, ktorý

uviedol v zmluve žalovaný. Účelom údaju o ročnej priemernej miere nákladov je dať spotrebiteľovi
možnosť, aby posúdil, či ponúkaný úver je pre neho výhodný, alebo nie. Rozdiel medzi údajmi
predstavuje len 0,3 % a z hľadiska rozhodovania spotrebiteľa o tom, či úverovú zmluvu uzatvorí, alebo
nie, je rozdiel malicherný a bagateľný. Tento údaj navyše súd nepovažuje za preukázaný. Aj keby
tento malicherný rozdiel bol preukázaný, nemôže byť dôvodom pre rozhodnutie o neplatnosti celej

úverovej zmluvy, ani pre rozhodnutie o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkový.
Prehnane formalistické požiadavky na formuláciu predmetu zmluvy sú neakceptovateľné. Úloha súdu
pri interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva vo vyhľadávaní dôvodov neurčitosti predmetu
zmluvy, prípadne iných dôvodov jej neplatnosti, ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkov občianskeho
súdneho konania. Nie je možné formalistickým výkladom ustanovení občianskeho zákonníka o platnosti

právnych úkonov, alebo ustanovením § 9 a § 11 Zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch odoprieť
autonómny prejav vôle zmluvných strán a dôsledky, ktoré zmluvné strany takýmto prejavom zamýšľali
vyvolať vo svojej právnej sfére.

Pre všetky tri sporné úverové zmluvy platí, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala

splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

15. Vo vzťahu k všetkým trom úverovým zmluvám eurokomformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k) Zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o

úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v
číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke pripadať na istinu, úverový úrok
a iné poplatky. Podrobnú informáciu o vnútornej skladbe splátky je poskytovať úveru povinný podať na

žiadosť spotrebiteľa a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a to vo forme amortizačnej
tabuľky. O amortizačnú tabuľku žalobkyňa počas zmluvného vzťahu nepožiadala. Výpočet amortizácie
úveru je pomerne komplikovaná záležitosť a tieto údaje nemajú pre spotrebiteľa temer žiadny praktický
význam.

16. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 je potrebné vykladať
tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká
je konkrétna vnútorná skladba anuitnej splátky. Z praxe súdu nie je známy prípad, žeby zároveň s
uzatvorením úverovej zmluvy bola spotrebiteľovi predložená amortizačná tabuľka o splácaní úveru,ktorá obsahuje jej rozčlenenie na čas určený pre istinu a čas určený pre riadny úrok. Z nepredloženia
amortizačnej tabuľky nie je možné dôvodiť, že zmluva je bezúročná, bez poplatkov, alebo ako celok
neplatná. Aj z tohto dôvodu súd rozhodol, že žaloba v časti, ktorou žalobkyňa žiadala o určenie, že

Úverová zmluva č. XXXXXXX uzatvorená dňa 13.04.2015 medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná,
sa zamieta.

17. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 Civilného sporového poriadku a
žalovanému, ktorý bol v spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným rozhodnutím, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.