Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4CoPr/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414206569
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8414206569.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne: G. Č., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XXXX/XX, XXX XX U., zastúpená G., splnomocnenou zástupkyňou, nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. X, XXX XX Y. proti žalovanej: Tatranská mliekareň, a. s., so sídlom Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok,
IČO: 31 654 363, o určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4Cpr/7/2014-60 zo dňa 08.03.2016 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku o priznaní náhrady mzdy vo výške 4.184,20 eura a vo výroku o trovách
konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalobu o určenie, že pracovný pomer
žalobkyne u žalovanej založený pracovnou zmluvou z 19.10.2007 trvá zamietol. Uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.184,20 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu o náhradu mzdy v prevyšujúcej časti zamietol. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, výsledky vykonaného dokazovania, stanovisko strán sporu,
citovalust.§79ods.1,3,§15Zákonníkapráceauviedol,žerozsudkomOkresnéhosúduKežmarokč.k.
4Cpr/3/2012-97 zo dňa 04.07.2014 súd vyslovil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne

u žalovanej realizované podaním z 02.08.2012 je neplatné a konanie o určenie, že pracovný pomer
žalobkyneužalovanejtrváaonáhradumzdyvsúvislostisneplatnýmokamžitýmskončenímpracovného
pomeru za dobu od 03.08.2012 do času, kým žalovaná neumožní žalobkyni pokračovať v práci spolu
s jej príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie. Výrok o určení neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
4CoPr/7/2014-130 zo dňa 11.03.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 28.05.2015. Žalobkyňa písomným

podaním z 03.08.2012 oznámila žalovanej, že po neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru
z 02.08.2012 trvá na ďalšom zamestnávaní. V priebehu súdneho konania o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru písomným podaním z 25.04.2013, žalobkyňa požiadala o
pripusteniezmenyžalobytak,abysúdurčilokremurčenianeplatnostiokamžitéhoskončeniapracovného
pomeru a náhrady mzdy aj, že žalobkyňa trvá na ďalšom zamestnávaní do času, kým jej žalovaná
neumožní v práci pokračovať. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 4Cpr/3/2012-65 z 20.02.2014 s

právoplatnosťou od 19.03.2014 zmenu žaloby pripustil. Súd poukázal na priebeh konania v súvislosti
s vyjadreniami splnomocnenej zástupkyne žalobkyne ohľadne možnosti uzavretia dohody o skončení
pracovného pomeru, ako aj vyhlásení o tom, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná naďalej
zamestnávala z dôvodu, že sa od 01.02.2014 zamestnala v Z.. Súd prvej inštancie pre účely aplikácie
ust. § 79 ods. 1, 3 Zákonníka práce prijal záver, že žalobkyňa oznámila žalovanej, že trvá na tom, aby
ju naďalej zamestnávala, to znamená, že aj po neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru z

02.08.2012, ktoré stanovisko následne nezmenila, v dôsledku čoho aj napriek právoplatnému rozsudku
súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 02.08.2012 pracovný pomer žalobkyneu žalovanej naďalej trvá. Správaním sa žalobkyne po vyhlásení rozsudku z 04.07.2014, na ktoré
poukázala žalovaná súd nepovažoval za dôvodné sa zaoberať vzhľadom k tomu, že z hľadiska ust.
§ 79 ods. 1, 3 Zákonníka práce je rozhodné také oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ktoré tu

bolo v dobe rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo konanie
o žalobe zamestnanca o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru právoplatne
skončené. Podľa § 77 Zákonníka práce je existencia právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu,
rozviazanie pracovného pomeru) a nie priamo určenie, či právny vzťah alebo právo je alebo nie je.
Trvanie pracovného pomeru v prípade žaloby podľa § 77 Zákonníka práce je logickým dôsledkom

neplatného skončenia pracovného pomeru vtedy, ak skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa so
zamestnancom bolo súdom vyslovené za neplatné a za podmienky, že zamestnanec zamestnávateľovi
oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnával (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce). V opačnom prípade, ak
skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom bolo súdom vyslovené za neplatné,
avšak zamestnanec netrval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a ak sa zamestnanec
a zamestnávateľ nedohodnú inak, zákon stanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že pracovný

pomer zamestnanca skončil dohodou (§ 79 ods. 3 Zákonníka práce). Oznámenie zamestnanca, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, alebo aj okolnosť, že na ďalšom zamestnávaní zamestnanec netrvá,
sa v právnych vzťahoch účastníkov môže prejaviť len vtedy, ak bolo právoplatne súdom určené, že
rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, teda iba v konaní podľa § 77 Zákonníka práce. Nie je
právny záujem zamestnanca domáhať sa samostatne vyslovenia, že pracovný pomer trvá. Právny

záujem zamestnanca na požadovanom určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyplýva
priamo z ust. § 77 Zákonníka práce, ktorý nie je potrebne výslovne tvrdiť a dokazovať. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania a citovanej právnej úpravy, súd prvej inštancie prijal záver, že
žalobkyňaoznámilažalovanej,žetrvánatom,abyjunaďalejzamestnávala,toznamenáajponeplatnom
okamžitom skončení pracovného pomeru 02.08.2012, ktoré stanovisko nezmenila, v dôsledku čoho aj

napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, pracovný pomer
žalobkyneužalovanejnaďalejtrvá.Aksažalobkyňažaloboudomáhala,abysúdvýrokomrozsudkuurčil,
že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, túto žiadosť bolo možné posúdiť len ako žiadosť o určenie trvania
pracovného pomeru podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, a preto bolo na žalobkyni,
aby preukázala, že na takomto určení má naliehavý právny záujem. V danej veci žalobkyňa neuviedla

žiadne dôvody, z ktorých by súd mohol vyvodiť jej naliehavý právny záujem na takejto žalobe, a preto
žalobu žalobkyne o určenie trvania jej pracovného pomeru zamietol.

Vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy súd prvej inštancie citoval ust. § 79 ods. 2, § 134 ods. 1, 2, 4, 7
Zákonníka práce a uviedol, že v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru patrí

žalobkyni náhrada mzdy za 9 mesiacov. Za rozhodujúce obdobie pre výpočet výšky náhrady mzdy súd
považoval druhý kalendárny štvrťrok roku 2012, mesiace apríl, máj a jún 2012 v súlade s ust. § 134 ods.
3 Zákonníka práce. Podľa podkladov predložených žalovanou súčet hrubých miezd žalobkyne za toto
obdobie spolu s pomernou časťou odmeny za životné výročie v sume 166,- eur zúčtovanej žalobkyni
vo výplate za mesiac apríl 2012 predstavuje 1.340,11 eura za 470 odpracovaných hodín. Priemerná

hrubá hodinová mzda žalobkyne po zaokrúhlení predstavuje 2,8513 eura. Priemerný mesačný zárobok
žalobkyne tak podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce predstavuje násobok hodinového zárobku vo výške
2,8513 eura, počtu hodín pripadajúcich na jeden deň, t.j. 7,5 hodiny a priemerného počtu pracovných dní
pripadajúcich na jeden kalendárny mesiac roku 2012, t.j. 21,74 dní, čo predstavuje priemerný mesačný
hrubý zárobok žalobkyne vo výške 464,91 eura. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie priznal náhradu

mzdy za 9 mesiacov v celkovej výške 4.184,19 eura a v prevyšujúcej časti žalobu o uplatnenom nároku
na náhradu mzdy zamietol. Súčasťou zamietnutia žaloby je aj nárok žalobkyne týkajúci sa uplatneného
príslušenstva t.j. úroku z omeškania. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že náhrada
mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je splatná až v čase vydania súdneho rozhodnutia, a preto
zamestnávateľ sa nemôže dostať do omeškania so splatením pohľadávky zamestnanca uplatnenej

titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 tak,
že úspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, lebo si nárok na náhradu trov neuplatnila.

2. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná. Namietala nesprávne

skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia, ako aj porušenie práva na spravodlivý
proces. Poukázala na to, že k vyhláseniu rozhodnutia došlo 08.03.2016 a rozsudok bol doručený
žalovanej 11.07.2016, a preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má spĺňať náležitosti ustanovené
v § 220 Civilného sporového poriadku. I napriek tomu súd prvej inštancie poučil a postupoval výlučnepodľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016. Vo vzťahu k
nesprávnym skutkovým zisteniam, vrátane nesprávneho právneho posúdenia poukázala na to, že
splnomocnená zástupkyňa žalobkyne opakovane pred súdom deklarovala nezáujem žalobkyne, aby ju

žalovaná naďalej zamestnávala. Na pojednávaní dňa 04.07.2014, v deň vyhlásenia rozsudku o určení
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, splnomocnená zástupkyňa žalobkyne navrhla
zmenu žalobného petitu tak, že žiadala určiť, že pracovný pomer žalobkyne trval do 31.01.2014 a v
nadväznosti na to určenie si uplatnila náhradu mzdy do 31.01.2014. Súd prvej inštancie o tejto zmene
žalobného petitu nerozhodol, pričom mal, lebo ide o právne relevantnú skutočnosť. Z vyššie uvedeného

vyplýva, že žalobkyňa vôbec netrvala na pokračovaní pracovného pomeru u žalovanej, keďže sama
prostredníctvom svojej zástupkyne navrhla, aby súd ukončil pracovný pomer k 31.01.2014 a do toho
dňa priznal žalobkyni náhradu mzdy. Ďalej poukázala na ďalšie vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne
vo vzťahu k záujmu žalobkyne na určení, že pracovný pomer u žalovanej trvá. Z uvedeného vyplýva, že
v čase vyhlásenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru už žalobkyňa nemala záujem
na určení, že pracovný pomer u žalovanej trvá. Mala záujem o vysporiadanie uplatneného nároku

na náhradu mzdy v rozsahu dvanástich mesiacov. Navyše žalobkyňa absolútne neprejavila záujem
u žalovanej pracovať, čo potvrdila aj svojím konaním, že nechce zotrvať na ďalšom zamestnávaní u
žalovanej. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nesprávneho právneho posúdenia poukázala na ust. § 15
Zákonníka práce, a to výkladu prejavu vôle súdom prvej inštancie, ktorý považovala za nesprávny, v
rozpore s jazykovým výkladom prejavu vôle žalobkyne, lebo pri výklade vôle súd odmietol zohľadniť

správanie sa žalobkyne, ako aj neprihliadal na ochranu dobrej viery žalovanej, ktorej bol prejav
adresovaný. Nesprávne aplikoval ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce a nie ust. § 79 ods. 3 a 4
Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012. Poukázala na judikatúru, ako aj rozhodovaciu prax
iných odvolacích súdov a navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, alternatívne zmeniť výrok o priznanej náhrady mzdy a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobkyni náhradu mzdy za dobu dvoch výpovedných mesiacov v celkovej výške 929,82 eura v hrubom
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

3. Splnomocnená zástupkyňa žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že za
návrh na skončenie pracovného pomeru možno považovať návrh zo dňa 23.04.2015, ktorým žalobkyňa

na základe výzvy žalovanej navrhla skončenie pracovného pomeru dohodou k 27.04.2015. Tento návrh
nebol prijatý, a preto časový úsek od neplatného skončenia pracovného pomeru do rozhodnutia o
náhrade mzdy je veľmi zdĺhavý. Podľa jej názoru, by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby zamestnanie
sa žalobkyne bolo posudzované na jej ujmu. V čase podania žaloby a počas jeho konania mala
žalobkyňa záujem na trvaní pracovného pomeru, ale odchodom do zahraničia si riešila svoju nepriaznivú

finančnú situáciu. Navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok.

Žalovaná sa písomne k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

4. Podľa § 470 ods. 1, 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od

01.07.2016(ďalejlenCSP),akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonaniazačatépredodňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Citované ustanovenie je vyjadrením princípu okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového

poriadku na všetky prebiehajúce a začaté konania v súlade s princípom justifikácie účinkov procesných
úkonov, ktorý znamená zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom do 30.06.2016, ktorých následky úkonu sa majú uznávať i vtedy, ak
novšia procesná úprava už s týmto následkom nepočíta.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s 362 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a
§ 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súdpoužil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.

6. Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým
stavom, právnym posúdením uplatneného nároku, ako aj uplatnenými odvolacími námietkami, odvolací
súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania následne vec
nesprávne právne posúdil. Z obsahu spisu je nesporné, že na strane žalobkyne po určení neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru podaním žalovanej z 02.08.2012, došlo k zmene stanoviska

vo vzťahu k záujmu žalobkyne na tom, aby žalovaná žalobkyňu naďalej zamestnávala. Uvedená
skutočnosť nepochybne vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní v konaní vedenom na Okresnom
súde Kežmarok pod sp. zn. 4Cpr/3/2012, a to na pojednávaní dňa 04.07.2014, na ktorom došlo
k rozhodnutiu vo veci samej, t.j. určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z
02.08.2012. Na uvedenom pojednávaní žalobkyňa navrhla trvanie pracovného pomeru u žalovanej
do 31.01.2014 s tým, že do tejto doby si uplatňovala aj nárok na náhradu mzdy. Následne z

výsledkov vykonaného dokazovania vo vylúčenom konaní o uplatnenom nároku o náhradu mzdy, ako
aj nároku na určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej trvá vyplynulo, že žalobkyňa sa od
01.02.2014 zamestnala v Z.. Nereagovala na písomnú výzvu žalovanej, aby nastúpila do práce po
právoplatnom rozhodnutí o neplatnom skončení pracovného pomeru. Odvolací súd súhlasí s názorom
povereného zástupcu žalovanej, že súd prvej inštancie výklad prejavu vôle nesprávne právne posúdil

v rozpore s ust. § 15 Zákonníka práce, lebo i napriek výslovnému nezáujmu žalobkyne na tom, aby
žalovaná ju naďalej zamestnávala, na základe vyhlásení jej splnomocnenej zástupkyne a opakovaných
návrhoch na uzavretie dohody k skončeniu pracovného pomeru k 31.01.2014, ďalej k 27.04.2015,
súd bol toho názoru, že žalobkyňa naďalej má záujem, aby ju žalovaná zamestnávala. Posúdenie
tejto rozhodnej skutočnosti malo za následok následne nesprávne posúdenie dôvodnosti uplatneného

nároku na náhradu mzdy, a to vo výške 464,91 eura za obdobie od 03.08.2012 do 27.04.2015 istiny s
príslušenstvom v rozsahu 9 mesiacov.

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ po neplatnom skončení
pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením pracovného pomeru v

skúšobnej dobe naďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca, adresovaným
zamestnávateľovi, ktorý na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu. Prejav vôle zamestnanca môže
byť uskutočnený konaním alebo opomenutím, môže sa tak stať výslovne alebo iným spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel zamestnanec prejaviť. Požiadavka zamestnanca, aby
ho zamestnávateľ naďalej zamestnávala, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde žalobu len

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby
ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahradzuje len taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen
neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 Zákonníka práce
(R 24/1996).

Zamestnanec môže zamestnávateľovi oznámiť, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával kedykoľvek po tom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite, alebo v skúšobnej dobe, najneskoršie však do rozhodnutia súdu,
ktorým bolo konanie o žalobe pre neplatnosť skončenia pracovného pomeru ukončené. Zamestnanec
môže svoje stanovisko, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával aj zmeniť. Z hľadiska § 79 ods. 1

a 3 Zákonníka práce je rozhodné stanovisko o tom, že trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával, oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenie (vydania súdneho rozhodnutia) o
určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

V danom prípade, ak súd prvej inštancie posúdil uplatnený nárok na náhradu mzdy v súlade s ust. § 79

ods. 2 Zákonníka práce, na základe ktorého priznal žalobkyni náhradu mzdy za 9 mesiacov, uplatnený
nárok nesprávne právne posúdil, a preto odvolací súd považoval uplatnenú námietku za nedôvodnú.

7. Za nedôvodnú považoval odvolací súd uplatnenú námietku týkajúcu sa písomného vyhotovenia
rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016. Je

pravdou, že súd prvej inštancie vo veci vydal napadnuté rozhodnutie 08.03.2016 a jeho písomné
vyhotovenie doručoval stranám sporu dňa 07.07.2016 t.j. za účinnosti Civilného sporového poriadku.
Uvedená skutočnosť však nemohla ovplyvniť rozsah vydaného rozhodnutia za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku v znení platnom a účinnom do 30.06.2016, a preto súd prvej inštancie správnevyhotovil písomné vyhotovenie rozhodnutia v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku. Uvedenú námietku preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Vo

vzťahu k nevyhotoveniu písomného rozhodnutia v zákonnej lehote 30 dní od jeho vyhlásenia, odvolací
súd poukazuje na to, že z obsahu spisu vyplýva, že predsedníčke senátu bola schválená žiadosť o
predĺženie lehoty na vypracovanie a odoslanie písomného vyhotovenia rozhodnutia v predmetnej veci
z 08.03.2016 do 08.07.2016 z dôvodu pracovnej zaťaženosti predsedníčky senátu (č.l. 59 spisu).

Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o priznaní náhrady mzdy vo výške
4.184,20 eura v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. c) CSP a súvisiacom výroku o trovách konania a v
rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1
CSP). Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia vo výroku o náhrade mzdy bolo nesprávne právne
posúdenie zákonných podmienok pre aplikáciu ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.

8. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zručí napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti
mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má
súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

V ďalšom konaní je úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o dôvodnosti uplatneného nároku

na náhradu mzdy žalobkyne vo vzťahu k žalovanej s tým, že pri posudzovaní dôvodnosti uplatnenej
výšky 4.184,20 eura, keďže v prevyšujúcej časti uplatneného nároku bola žaloba zamietnutá a v tejto
časti napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť. Súd prvej inštancie správne vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy žalobkyne v rozhodnom období za druhý štvrťrok roku 2012 vo výške 464,91 eura, ktorá
skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná. Nárok na náhradu mzdy je potrebný považovať na

dôvodný len v rozsahu nároku vyplývajúceho z ust. § 79 ods. 3, 4 Zákonníka práce.

Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené, ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods.
1, 3 CSP v spojení s§ 262 ods. 1 CSP v novom rozhodnutí vo veci samej.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.