Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Cob/15/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114226550
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8114226550.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozef Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: JUDr. Slavomír Dubjel, správca majetku
úpadcu GasOil engineering, a.s. "v konkurze", IČO: 36 471 224, so sídlom Tatranská 742, 059 34
Spišská Teplica, právne zastúpeného JUDr. Jánom Bodnárom, advokátom so sídlom Žriedlová 3, 040
01 Košice, proti žalovanému CHEMPRO a.s., IČO: 31 651 470, so sídlom Prievozská 4D, 821 09
Bratislava - mestská časť Ružinov, o zaplatenie 1.475,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 8Cb/391/2015-90 zo dňa 06.07.2016 a dopĺňaciemu rozsudku
č. k. 8Cb/391/2015-112 zo dňa 04.12.2017, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
po jeho doplnení dopĺňacím rozsudkom žalobu zamietol a zároveň vyslovil, že žalovaný má nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% proti žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie 1.475,20 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 1.475,20 € od 30.08.2014 do zaplatenia, paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 € a náhradu trov konania.
Poukázal na to, že dňa 04.01.2014 uzatvoril úpadca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca zmluvu o
nájme nehnuteľností, na základe ktorej úpadca prenajal žalovanému nehnuteľnosti uvedené v zmluve.
Keďže účinnosť tejto zmluvy bola medzi úpadcom a žalovaným sporná vzhľadom na nedostatok súhlasu

reštrukturalizačného správcu s jej uzavretím, úpadca dočasne fakturáciu nájomného neuskutočňoval.
Žalobca preto okrem iného vystavil aj faktúru č. XXXXXXXX zo dňa 15.08.2014 na sumu 1.457,20 €,
ktorou žalobca fakturoval upratovanie a spotrebu čistiacich potrieb spojených s užívaním nehnuteľností
žalovaným v mesiacoch C. Y. P. XXXX. Žalovaný však predmetnú faktúru neuhradil. Z uvedeného
dôvodu si žalobca uplatnil aj nárok na úroky z omeškania.

3. Na základe listinných dôkazov predložených žalobcom súd prvej inštancie v konaní vydal platobný

rozkaz č. k. XRob/XXX/XXXX-XX zo dňa 04.06.2015, ktorým žalovanému uložil povinnosť uhradiť
žalobcovižalovanúsumuspríslušenstvomanahradiťmutrovykonania.Žalovanýpodalvočiplatobnému
rozkazu v zákonnej lehote odpor.4. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a
žalovaným došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy, ktorá nevznikla platne. Žalobca nepreukázal užívanie
nehnuteľnosti žalovaným a ani dôvodnosť refakturácie upratovania a čistenia nehnuteľnosti za mesiace

XX-XX/XXXX.
5. Dôkazným bremenom sa podľa súd prvej inštancie rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej
i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci,

nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou
označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy

na podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu, v žalovanom
rozsahu, nezaplatil, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným
spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

6. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 663, § 664 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka.

7. O trovách konania rozhodol okresný súd v súlade s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP takže plne

úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie v ktorom poukázal, že v zmysle ustanovenia
§ 114 ods. 2 ZKR účinnému ku dňu 04.01.2014 nie je dotknutá platnosť právneho úkonu urobeného
dlžníkom v reštrukturalizácii podliehajúceho súhlasu správcu bez súhlasu správcu. A z uvedeného

je podľa odvolateľa zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

9. Zároveň žalobca poukázal na článok VI. bod 7 Zmluvy o nájme nebytových priestorov, v zmysle
ktorej bol žalovaný povinný zabezpečiť pre predmet nájmu čistenie podlahy, okien, zábradlí, nádvorí a

zabezpečiť všeobecnú úpravu a údržbu. V uvedenej činnosti však žalovaný na svoje náklady v súlade
so zmluvou nezabezpečil a z tohto dôvodu ich musel vykonať na svoje náklady žalobca. Žalobcom
uplatnený nárok nespočíval v refakturácií nákladov na čistenie ako v svojej podnikateľskej činnosti, ale
naopak vystavením faktúry sa žalobca domáhal toho čo musel plniť sám namiesto žalovaného, keď
žalovaný si svoje zmluvné povinnosti nesplnil. Výška nároku, ktorý si žalobca uplatnil podľa odvolateľa

reflektuje náklady vynaložené žalobcom na zabezpečenie činnosti, ktoré mal zabezpečiť žalovaný ako
nájomca v súlade s Nájomnou zmluvou.

10. S poukazom na uvedené žalobca v rámci svojho odvolacieho návrhu žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie.

11. V podanom odvolaní voči dopĺňaciemu rozsudku žalobca namietal, že konajúci súd prvej inštancie
nebol oprávnený rozhodovať o nároku na náhradu trov konania, nakoľko v zmysle predmetného
rozsudku nie je možné hovoriť v uvedenej právnej veci o ukončenom konaní a teda nie je možné
hovoriť ani o právoplatnom rozsudku súdu prvej inštancie v tomto konaní. Súčasne nie je s ohľadom na

prebiehajúce odvolacie konanie zrejmé v akej výške (vyjadrenej v percentách) je možné hovoriť o nároku
žalovaného na náhradu trov konania v pomere jeho úspechu respektíve jeho neúspechu uvedenej
právnej veci.

12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že tento počas celého konania nevedel

špecifikovať o aké právne ustanovenie opierať svoj nárok, či jeho nárok vychádza zo zmluvy alebo
ako tvrdil z bezdôvodného obohatenia. Žalobca nemal podľa žalovaného oprávnenie vystavovať faktúru
na čistiace a upratovacie práce v zmysle svojho živnostenského oprávnenia, žalobcovi nebola tretím
subjektom vystavená faktúra za vykonanie čistiacich a upratovacích prác, aby tieto mohol refakturovaťa žiadnym spôsobom nešpecifikoval akým spôsobom sa dopracoval k predmetnej výške bezdôvodného
obohatenia žalovanej čiastke. Žalobca žiadnym spôsobom neuviedol do súvisu predložené dôkazy s
tvrdenými skutočnosťami. Žalovaný má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v celom rozsahu,

a preto žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť s tým, že si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

13.Žalobcavosvojejreplikekvyjadreniužalovanéhokjehoodvolaniuzopakovalsvojetvrdeniauvedené
v odvolaní.

14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 318 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že zamietavý výrok napadnutého
rozsudku a výrok o náhrade trov konania je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,
2 CSP.

15. Odvolací súd sa s výnimkou konštatácie súdu prvej inštancie, podľa ktorého uzavretie takejto zmluvy

podliehalo súhlasu správcu v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Po preskúmaní odvolacích námietok dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav, ktorý posúdil v súlade s hmotným právom. V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu. Žalobca v podanom
odvolaní podľa názoru odvolacieho súdu neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu

alebozrušenienapadnutéhorozhodnutia.Žalobcomnebolipreukázané,aleanitvrdenétakéskutočnosti,
aby mali za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody
napadnutého rozsudku a v podobnosti na ne podľa § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Pokiaľ odvolací súd
v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí ak v odôvodnení rozsudku
iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie

odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie.
Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom totiž tvorí jeden celok. Spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.

16. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto

práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na
spravodlivý súdny proces, ale pre procesné ustanovenie nevyplýva aj právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom

všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdov a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV.ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03, I.ÚS 35/98).

17. Občianske súdne konanie je konanie dôkazné. Výlučne len na základe dokazovania súd získava pre
rozhodnutiepodstatnéskutkovépoznatkyvoveci,ktoréjepredmetomkonania.Jeovládanéprejednacou
zásadou. Prejednacia zásada súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktorej povinnosti
stranám sporu vyplývajú z Civilného sporového poriadku.

18. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 132 CSP, podľa
ktorého v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na
svoje tvrdenia. Strana sporu, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktorá bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce
nahrala dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústi do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom

vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonáva bez návrhu (za splnenia podmienok ustanovených v § 185 CSP) je pre stranu sporu
nepriaznivé rozhodnutie.19. Bremeno tvrdenia, dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
Súd prvej inštancie v posudzovanom prípade správne uvádza, že žalobca nepreukázal užívanie

nehnuteľnosti žalovaným ani dôvodnosť refakturácie upratovania a čistenia nehnuteľnosti za mesiace
C. Y. P. XXXX. Pokiaľ žalobca aj v podanom odvolaní tvrdí, že síce uplatnený nárok nespočíva v
refakturácií nákladov na čistenie ako v svojej podnikateľskej činnosti, ale naopak vystavením faktúry
si žalobca domáhal uhradiť to, čo musel plniť sám namiesto žalovaného, tak odvolací súd opätovne
zhodne so súdom prvej inštancie musí konštatovať, že žalobca nepreukázal vykonávanie akýchkoľvek

upratovacích prác za obdobie mesiacov C. Y. P. XXXX v žalovaným prenajatých priestoroch. Z článku
VI. bodu 7 síce vyplýva, že žalovaný bol ako nájomca povinný okrem iného zabezpečiť čistenie podlahy
okien, zábradlí atď., ale nijako nevyplýva možnosť žalobcu v prípade ak to žalovaný ako nájomca
nezabezpečí vykonať tieto práce vo vlastnej réžií a následne ich vyfakturovať žalovanému. V žiadnom
inom ustanovení Zmluvy o nájme nebolo dohodnuté vykonávanie upratovacích prác žalobcu ako
prenajímateľa v priestoroch prenajatých žalovaným ako nájomcom a ani dodanie čistiacich potrieb (aj

tieto boli žalovanému vyfakturované) s tým, že zároveň je potrebné konštatovať, že žalobca nepredložil
akýkoľvek dôkaz, že k vykonaniu týchto upratovacích prác za použitia čistiacich prostriedkov skutočne
došlo a už vôbec ich presnú špecifikáciu t.j. ako dospel k určeniu ich výšky. Nie je zrejmé ako
žalobca dospel k určeniu ceny upratovacích prác pretože ich výška nebola medzi zmluvnými stranami
osobitne dojednaná, pričom predložené výplatné pásky fyzických osôb preukazujú len to, že tieto osoby

boli zamestnancami žalobcu a nijako nepreukázali, že by tieto osoby vykonávali upratovacie práce
za žalované obdobie v priestoroch prenajatých žalovaným. Z uvedených dôvodov preto krajský súd
rozsudok prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

20. Záverom k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nebol oprávnený v rámci

rozhodnutia o trovách konania rozhodnúť o ich náhrade, odvolací súd poukazuje na ustanovenie §
262 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
rozhodnutím,ktorýmsakonaniekončí.Zároveňvzmysleods.2citovanéhoustanoveniaovýškenáhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva

povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania a to aj bez návrhu v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí s tým, že až následne po rozhodnutí o tom, ktorá zo strán sporu má
nárok na náhradu trov konania, v akom rozsahu, rozhodne opätovne súd prvej inštancie o výške náhrady
týchto trov konania a to tak, že prizná úspešnej strane sporu konkrétnu výšku účelne vynaložených
trov konania. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď tento nárok vyjadril v percentách a

zároveň určil žalovaného ako procesne úspešnú stranu, ktorému tento nárok náleží s tým, že odvolací
súd k odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorého nie je s ohľadom na prebiehajúce konanie zrejmé v
akej výške (vyjadrenej v percentách) je možné hovoriť o nároku žalovaného na náhradu trov konania
v pomere jeho úspechu respektíve neúspechu v uvedenej právnej veci uvádza, že aj výrok o náhrade
trov konania ako závislý výrok bez ohľadu na to či bol osobitne napadnutý odvolaním popri odvolaniu

v merite veci podlieha odvolaciemu prieskumu a po určení miery nároku úspešnej procesnej strany (v
prejednávanej veci má žalovaný 100% nárok na náhradu trov konania) rozhodne súd prvej inštancie o
samotnom vyčíslení týchto trov cestou súdneho úradníka s tým, že o odvolaní voči tomuto vyčísleniu už
nerozhoduje odvolací súd, ale zákonný sudca súdu prvej inštancie.

21. Výrok krajského súdu o trovách odvolacieho konania vychádza z § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na plný procesný úspech žalovaného v tomto štádiu konania
mu odvolací súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O konečnej výške prisúdených trov (po vyhodnotení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v §
251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie prostredníctvom súdneho úradníka.

22. Toto rozhodnutie Krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).