Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. jún 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9Csp/96/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117209951
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8117209951.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Ľ. T., V..

XX.XX.XXXX, P. J. XX, XXX XX Y., právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Telervis Plus, a.s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04
Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Alan Strelák, advokát, so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava -
Staré Mesto, o vydanie bezdôvodného obohatenia a neprijateľnosť zmluvných podmienok, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu v časti o zaplatenie bezdôvodného obohatenia zamieta.

II. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % v konaní o vydanie

bezdôvodného obohatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške
týchto trov.

III. Žalobu v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa odmeny za spotrebiteľský
úver zamieta.

IV. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % v konaní o

vyhlásení neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa odmeny za poskytnutie úveru, a to do 3 dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

V. Určuje, že zmluvná podmienka nachádzajúca sa v Zmluve o poskytovaní domáceho servisu č.
520121851 zo dňa 06.12.2012 v bode 2.2. v znení:

„Klient sa zaväzuje využívať domáci servis a zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej výške 122,85
€, a to v troch mesačných splátkach vo výške 40,95 €. Splátky odmeny sú splatné pri preberaní splátok

úveru v zmysle zmluvy o úvere.“

je pre svoju neprijateľnosť neplatná.

VI. V konaní o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky o odplate za domáci servis je žalovaný povinný
zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 06.04.2017 sa žalobca domáhal:
a) Vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 176,45 € s prísl.
b) Určenia, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 520121851 zo 06.12.2002 v
znení:„Za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13
mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov.“ je neprijateľná.
c) Určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v Zmluve o poskytovaní domáceho servisu č. 520121851

zo 06.12.2012 v bode 2.2 v znení:
„Klient sa zaväzuje využívať domáci servis a zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej výške 122,85
€, a to v pravidelných troch mesačných splátkach vo výške 40,95 €.“

2. Žalobca v žalobe uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 06.12.2012 zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Na základe predmetnej zmluvy mu žalovaný poskytol bezúčelový hotovostný spotrebiteľský úver vo
výške 300 €. V zmluve bola uvedená úroková sadzba 20 % a 14 % a odmena za poskytnutie úveru 18 %
a 5 %. Celková čiastka, ktorú mal zaplatiť žalovanému, predstavovala sumu 414 €. Spolu so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere mu bola daná na podpis aj zmluva o poskytovaní domáceho servisu, podľa ktorej
mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v nadštandardných službách odmenu vo výške 122,85
€. Spolu teda za sumu 300 € mal zaplatiť 536,85 €. Žalovanému na predmetný úver celkovo zaplatil

542,15€.Vzhľadomnaskutočnosť,žesajednáospotrebiteľskýúver,zmluvamusíobsahovaťnáležitosti
podľa § 9 ods. zákona č. 129/2010 Z.z. Podľa tohto zákona, zmluva o spotrebiteľských úveroch, okrem
všeobecných náležitostí podľa OZ musí obsahovať:
- obchodné meno, identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto
podnikania, alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak

je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu (§ 9 ods.2 písm. v)).
- adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 9 ods. 2 písm.
c)),

- dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§
9 ods. 2 písm. f)),
- ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j)),

- výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k)).
2.1. Vzhľadom na to, že zmluva tieto náležitosti neobsahovala, má žalobca za to, že poskytnutý úver
je bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má ďalej za to, že v zmluve je uvedená nepresná RPMN v
neprospech spotrebiteľa, čo rovnako spôsobuje, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov.
V obchodných podmienkach je uvedená výšky RPMN 66,19 % a 67,70 %. Avšak podľa žalobcu v

skutočnosti je RPMN pri tomto úvere ďaleko vyššia. Žalovaný do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok
za domáci servis, aj keď tento má akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému predmetu plnenia a
navzájom spolu súvisia. Ak by žalovaný sporný poplatok do výpočtu RPMN zahrnul, vyšla by mu hodnota
RPMN 199,42 %. 2.2. Bezdôvodné obohatenie žalobca žaluje vo výške rozdielu medzi platbami, ktoré
zaplatil po odrátaní úroku 65,70 €, ktorý mu bol započítaný na inú zmluvu a poskytnutými finančnými

prostriedkami, teda vo výške 176,45 €. O tom, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil
sa tento dozvedel od združenia HOOS dňa 09.11.2015, kedy bol informovaný o tom, že predmetná
zmluva nemá náležitosti predpísané zákonom a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Vo vzťahu k
objektívnej premlčacej lehote poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/72/2014,
ktoré zastáva názor, že bezdôvodné obohatenie je bezdôvodným obohatením úmyselným, a preto

objektívna premlčacia lehota má mať dĺžku 10 rokov.
2.3. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku nachádzajúcu sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to odmenu
za poskytnutie úveru, táto nie je podmienkou individuálne dojednanou. Žalobca má za to, že táto
je neurčitá v predmete plnenia, výška odmeny za poskytnutie úveru je priamo odvodená od výšky
poskytnutej istiny a podrobnosti mechanizmu, ktorý mení jeho reálnu výšku pre každého spotrebiteľa

zvlášť, vysvetlené nie sú. Podľa žalobcu odmena za poskytnutie úveru nie je zmluvnou podmienkou,
ktorá je hlavným predmetom plnenia a nie je určitá, jasná a zrozumiteľná. Čo sa týka predmetnej odmeny
za poskytnutie úveru, žalobca poukazuje na rozsudok OS Bánovce nad Bebravou sp. zn. 3C/7/2012 z
29.02.2012, ktorý právoplatne rozhodol o tom, že obdobná zmluvná podmienka používaná žalovaným
je neprijateľná.

2.4. Čo sa týka zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, svoje tvrdenia o neprijateľnosti tejto zmluvnej
podmienky, ktorej prijatie bolo podmienkou na poskytnutie úveru odôvodňuje obsahom rozsudku SDEÚ
sp. zn. C-415/11. Má za to, že domáci servis je poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb
spočívajúcich v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru. Táto služba je poskytovaná za odplatu. Stouto skutočnosťou však žalobca zo strany obchodného zástupcu nebol oboznámený. Ďalej poukazuje
na § 567 ods. 1 OZ a pýta sa, prečo má platiť tak vysoký poplatok za niečo, na čo má bezplatné právo zo
zákona. Žalobca má teda za to, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu je neprijateľnou podmienkou

podľa OZ.

3. Žalovaný sa k žalobe prvýkrát vyjadril podaním doručeným súdu dňa 20.10.2017 (č. l. 28-36). Vo
vyjadrení vznáša námietku miestnej nepríslušnosti z dôvodu, že podľa jeho vedomostí bydlisko žalobcu
je v Košiciach. Už v tejto časti odôvodnenia treba uviesť, že s námietkou miestnej nepríslušnosti

Okresného súdu Prešov nebolo možné sa stotožniť, keďže podľa výpisu z registra obyvateľov je
registrovaný trvalý pobyt žalobcu rozhodujúci pre určenie miestnej príslušnosti súdu v Prešove, a teda
miestne príslušný bol Okresný súd Prešov.
3.1. Pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, žalovaný vyjadruje nesúhlasné stanovisko, že
žalobca mal uhradiť celkom sumu vo výške 542,15 € titulom úhrady úveru poskytnutého na zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Žalobca zdôrazňuje, že treba rozlišovať medzi zmluvou o spotrebiteľskom

úvere a zmluvou o poskytovaní domáceho servisu, ktorá je samostatnou zmluvou, pričom na zmluvu o
spotrebiteľskom úvere bolo celkovo zaplatená suma 349,43 €, a to po odpočítaní sumy 64,57 €, ktorá
bola ako preplatok započítaná na iný záväzkový vzťah.
3.2. Pokiaľ ide o zmluvu o poskytovaní domáceho servisu, tá má podľa žalovaného samostatný
charakter, pričom poukazuje na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, inšpektorátu Slovenskej

obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, č. k. P/0390/01/2012 zo dňa 06.11.2012, v ktorom
sa uvádza, že nakoľko poskytovanie domáceho servisu je predmetom samostatnej objednávky a
samostatnej zmluvy, ktorej uzavretie nie je podmienkou získania úveru, v dôsledku toho sa teda náklady
na túto doplnkovú službu nezahŕňajú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, na základe čoho ani nevstupujú do výpočtu RPMN, a preto dospel orgán dozoru k záveru,

že v danom prípade nie je možné objektívne vyvodiť zodpovednosť účastníka konania za porušenie §
5 ods. 1 č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Rovnaký záver prijal aj Okresný súd Topoľčany vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 6C/111/2014 a rovnaké stanovisko zaujala aj NBS. Rovnaký záver ďalej prijal
aj Krajský súd v Trenčíne vo veci sp. zn. 5Co/798/2014, ktorý uviedol, že pokiaľ ide o domáci servis,
odvolací súd uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o poskytovaní domáceho servisu,

sú samostatné zmluvy a nie je možné započítať plnenie na jednu zmluvu na plnenie na druhú zmluvu.
Vzhľadom na to, že zmluva o domácom servise nebola podmienkou poskytnutia úveru na základe
spotrebiteľskej zmluvy, žalovaný má za to, že takéto plnenie sa nezapočítava ani do vzorca pre výpočet
RPMN. Okresný súd Bratislava II. v konaní sp. zn. 8C/74/2012 k obdobnej doplnkovej službe uviedol: „K
tomuto záveru dospel na základe stanovísk Slovenskej obchodnej inšpekcie a Ministerstva financií SR.

Navyše zmluva o zabezpečení splátok úveru bola samostatnou zmluvou, ktorá neotvorila neoddeliteľnú
súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Rovnaký záver prijal aj Okresný súd Prešov vo veci sp. zn.
25C/160/2014. Na zmluvu o domácom servise tak zo strany žalobcu bola zaplatená suma 81,85 € a
40,85 €. Pokiaľ ide o žalobou uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, žalovaný poukazuje na to, že na zmluvu o spotrebiteľskom úvere bola uhradená

len suma vo výške 349,43 € a tak bezdôvodné obohatenie nemôže predstavovať výšku 176,45 €.
3.3. Žalovaný vo vzťahu k uplatňovanému bezdôvodnému obohateniu vznáša námietku premlčania.
Žalovaný má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola predčasne uhradená dňa 22.06.2013 a
vtedy začala plynúť premlčacia lehota. Právo žalobcu na uplatnenie práva sa premlčalo po márnom
uplynutí objektívnej premlčacej doby dňa 24.06.2016. Pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia z dôvodu platieb na zmluvu o poskytovaní domáceho servisu, žalovaný opätovne vznáša
námietku premlčania s poukazom na § 107 ods. 1, 2 OZ. Odmena za poskytnutie služby domáci servis
bola zaplatená v dňoch 16.12.2012, 25.01.2013 a 25.02.2013, čiže objektívna premlčacia doba márne
uplynula pri jednotlivých nárokoch 17.12.2015, 26.01.2016 a 26.02.2016, pričom žalobca uplatnil svoj
nárok žalobou až dňa 06.04.2017.

3.4. Žalovaný zároveň vyjadruje nesúhlas s aplikáciou 10-ročnej objektívnej premlčacej doby a
poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/518/2015, ktorý takýto prístup
odmieta.
3.5. Na základe vyššie uvedeného teda žalovaný žiada, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.

4. Žalovaný sa k žalobe ďalej vyjadril podaním doručeným súdu dňa 15.12.2017 (č. l. 42 - 44). Citoval
ustanovenie § 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov ako aj § 186 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku. Žalovaný má za to, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa
23.06.2013 a jej posledným dňom bol 23.06.2015, a nakoľko žalobca podal žalobu až dňa 06.04.2017,podal ju oneskorene. Svoj právny názor podporuje argumentáciou z rozsudku OS Bratislava I. - sp.
zn. 7C/195/2012, rozsudku OS Žiar nad Hronom - sp. zn. 4C/20/2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom
KS v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/1064/2014, rozsudkom OS Liptovský Mikuláš - sp. zn. 5C/49/2016,

ktorý bol potvrdený rozsudkom KS v Žiline sp. zn. 7Co/302/2016, rozsudku KS Trenčín - sp. zn.
17Co/315/2017, ktoré zastavajú ten právny názor, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť odo
dňa preplatenia istiny poskytnutého úveru vychádzajúc z toho, že platí nevyvrátiteľná právna domnienka
znalosti právnych predpisov uverejnených v zbierke zákonov, a preto žalobca už v čase podpísania
zmluvy mal k dispozícii všetky skutkové okolnosti, z ktorých bolo zrejmé, že zmluva má byť bezúročná

a bez poplatkov a to, že si to právne nevedel vyhodnotiť, je v prejednávanej veci irelevantné.

5. Súd vo veci rozhodoval na pojednávaní konanom dňa 11.06.2018, na ktorom vykonal dokazovanie
obsahom listín tvoriacich súdny spis, keďže iné dôkazy súdu navrhnuté neboli a zistil nasledujúce:
5.1. Dňa 06.12.2012 bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom uzatvorená zmluva
o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola žalobcovi poskytnutá istina vo výške 300 €. V bode 1.

zmluvy sa uvádza, že úver je poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom
na 13 mesiacov a vo výške 14 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Za poskytnutie úveru si
veriteľ účtuje odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5 % z
istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov (ďalej úrok a odmena spoločne označované ako odplata).
V zmluve je uvedené, že za žalobcu bola uzatváraná finančným agentom S.. Q., ďalej je tam uvedený

dátum, miesto a podpis dlžníka.
5.2. Súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená zmluva o poskytnutí domáceho
servisu, podľa ktorej predmetom tejto zmluvy je najmä služba spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní
peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára,
upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania. Podľa bodu 2.1 - poskytovateľ

sa zaväzuje poskytovať klientovi domáci servis, a to v mieste trvalého bydliska klienta, resp. v mieste
určenom po vzájomnej dohode zmluvných strán. Podľa bodu 2.2 - klient sa zaväzuje využívať domáci
servis, zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej výške 122,85 €, a to v pravidelných troch mesačných
splátkach vo výške 40,95 €. Splátky odmeny sú splatné pri preberaní splátok úveru v zmysle zmluvy
o úvere.

5.3. Ďalej súd vykonal dokazovanie splátkovým kalendárom, kde sú zaznačené jednotlivé platby
žalovanej a prehlásením Občianskeho združenia HOOS zo dňa 09.11.2015, ktoré už pozná z desiatky
iných konaní. Ide o typizované prehlásenie o tom, že ich telefonicky kontaktoval spotrebiteľ, ktorého
informovali o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, ktoré
sú v rozpore s dobrými mravmi, o rozhodnutiach súdov, či o slovenských alebo iných. Spotrebiteľ bol

ďalej oboznámený s judikatúrou SDEÚ, najmä s rozsudkom súdu vo veci Océano Groupo. Z tohto
prehlásenia však žiadnym spôsobom neplynie, žeby Občianske združenie HOOS poskytlo žalobcovi
ako spotrebiteľovi konkrétnu právnu pomoc v tom, aké konkrétne náležitosti zmluva o spotrebiteľskom
úvere alebo zmluva o domácom servise neobsahuje alebo ich obsahuje nesprávne.
5.4. Súd ďalej vykonal dokazovanie rozsudkom OS Bánovce nad Bebravou sp. zn. 3C/7/2012, na ktorý

sa odvolával žalobca. Tu je však potrebné uviesť, že zmluvná podmienka vyhlásená za neprijateľnú
sa odlišuje od zmluvných podmienok, ktorých vyhlásenia za neprijateľné sa domáha žalobca v tomto
konaní, keďže za neprijateľnú bola vyhlásená zmluvná podmienka týkajúca sa celkového poplatku za
správu úveru, čo je podstatne iná situácia ako bola pri prejednávanej zmluve v tomto konaní.
5.5. Ďalej žalobca súdu predložil rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-415/11, z

ktorého výroku vyplýva, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem
značná nerovnováha ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych
predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť,
či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie,
než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Zároveň sa zdá, že na tieto účely

je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má
podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie uplatňovania nekalých podmienok.
5.6. Súd ďalej vykonal dokazovanie aj štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere,
v ktorých sa uvádza, že na získanie spotrebiteľského úveru alebo na získanie spotrebiteľského úveru
za ponúkaných podmienok sa nemusí uzavrieť poistenie ani ďalšia zmluva o doplnkovej službe.

5.7. Rovnako súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, ktorá vypovedala neisto a odporovala si
s tým, čo je uvedené v žalobe. Žalobkyňa konkrétne uviedla, že si bola vedomá, že podpisuje zmluvu o
domácom servise, za ktorú musí platiť, avšak v žalobe uviedla, že so skutočnosťou platby za túto službu
zo strany obchodného žalobcu oboznámená nebola.6. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych úvah.
6.1. K výroku č. I. Podľa § 9 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom

ku dňu uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere:
Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,

miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo

služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
Podľa § 2 písm.j) zákona č. 129/2010 Z.z. - úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru sa rozumie

úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z
výšky čerpaného spotrebiteľského úveru.
Podľa § 11ods.1 písm.a) zákona č. 129/2010 Z.z. - Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1
a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

6.2. Vzhľadom na to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala minimálne náležitosti vyššie
zvýraznené a to
- potrebné údaje o finančnom agentovi,
- úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ktorá má byť uvedená na ročnom základe (v zmluve bola
uvedená len ako 20%, resp. 14% z istiny),

- predpoklady použité na výpočet RPMN
je poskytnutý úver bez úrokov a bez poplatkov a teda zaplatenie sumy prevyšujúcej poskytnutú istinu
je bezdôvodným obohatením na strane žalovaného.
6.3. Vzhľadom na vyššie uvedené (súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy) je teda zrejmé, že žalobca bol
skutočne povinný vrátiť iba sumu mu poskytnutú a preplatok je bezdôvodným obohatením žalovaného.

Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd primárne zaoberal touto, pretože aj v prípade
dôvodnosti žaloby by jej nebolo možné vyhovieť pre premlčanie.
Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.

6.4. Od 01.07.2016 začal byť v Slovenskej republike účinný zákon č. 160/2015 - Civilný sporový
poriadok. Podľa čl. 2 ods.2 CSP - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; aktakej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo.
6.5. Zverejňovaním súdnych rozhodnutí nastala situácia, že každý účastník konania si nájde

rozhodnutie, či už okresného alebo krajského súdu, ktoré vyhovuje jeho právneho názoru a prezentuje
ho tým spôsobom, že rovnako má súd rozhodnúť aj v jeho veci. Tak tomu je aj v uvedenom prípade.
6.6. Otázka subjektívnej premlčacej doby. V prejednávanej veci má súd za nepochybné, že uplynula
subjektívna premlčacia doba.
6.7. NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle §

107
odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy
rozhodující vědomost oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že
smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní
znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva,
podle níž plnil, neplatná skutečně je. Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J.,

Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i
praxe (např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek
běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy
se oprávněný v konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání
bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z
neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností,
z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda

oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové
okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR
ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ). V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla
uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory

pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv
(viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při
posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury neodchýlil.“
NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 - Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa
na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých

môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o
rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto
jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Ako vyplýva z obsahu spisu,

žalobca poukázal predmetnú finančnú čiastku na účet žalovanej 28. augusta 2006. Podľa názoru
dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle
§ 107 ods. 1 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od počiatku
šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu
boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného

obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/685/2011- Dovolací soud vychází z názoru, že kontrolní závěr NKÚ obsahuje
jak popis jím zjištěných relevantních skutkových okolností, tak jejich právní hodnocení ústící v případný
závěr o porušení zákonem stanovených povinností. Kontrolní závěr NKÚ tak může u organizační složky
státu jako oprávněné zakládat vědomost ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. jen tehdy, pokud se příslušná
organizační složka na základě takového kontrolního závěru dozví dosud neznámé skutkové okolnosti,
bez nichž nelze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit. Tak tomu může být např. za situace,
kdy organizační složka státu na základě kontrolního závěru NKÚ zjistí, že její závazek vůči třetí osobě,
byl bez jejího vědomí již v minulosti splněn jinou organizační složkou či zanikl započtením. Naopak

z hlediska vědomosti organizační složky ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. nemá kontrolní závěr NKÚ
význam, pokud takový závěr obsahuje pouze právní hodnocení vzniklého stavu, a to na základě stejných
skutkových zjištění, jež byla známa i příslušné organizační složce státu. Tak je tomu i v souzené věci.Žalobkyni již dne 13. 12. 2004, kdy žalovanému poskytla částku o 2.832.979,- Kč vyšší, než činil soudem
přiznaný nárok žalovaného, byly známy všechny rozhodné skutečnosti, na základě kterých mohla a měla
uplatnitsvéprávonavydáníbezdůvodnéhoobohacení.Pokudtakzdůvoduprávníneznalostineučinilaa

svého práva se začala domáhat až po té, co byla na právní stránku věci upozorněna kontrolním závěrem
NKÚ, nemůže to mít vliv na její presumovanou vědomost (v souladu se zásadou neznalost zákona
neomlouvá) a tedy ani na počátek běhu subjektivní lhůty ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák.
KS v Nitre sp. zn. 25Co/1019/2015 - V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený
dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a
osobe obohateného. Z hľadiska plynutia premlčacej doby nie je rozhodujúce, že oprávnený mal už
predtým možnosť sa dozvedieť skutočnosti, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku
bezdôvodného obohatenia a jeho výške. Z uvedeného vyplýva správnosť záveru súdu prvej inštancie,

že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k
obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala žalovanému
ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. Navyše za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorú uzavrela
so žalovaným dňa 01. 03. 2011, podpísala, jej táto skutočnosť, že má zaplatiť sumu istiny (200 eur)

zvýšenú o odplatu (160 eur), ďalej že zmluva neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, bola známa už v
čase podpisu, t.j. uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Ospravedlnenie, že žalobkyňa nemá právnické
vzdelanie a v čase podpisu zmluvy nevedela o tom, že zmluva musí obsahovať údaj o RPMN a údaj
o úroku, je zavádzajúce a neopodstatnené, nakoľko už na prvý pohľad a aj laikovi musí byť zrejmé
neúmerné navýšenie žalovaným poskytnutého úveru.

KS v Nitre sp. zn. 6Co/220/2015 - V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť,
kedy sa žalobkyňa pri riadnej starostlivosti musela alebo mohla dozvedieť, že na jej úkor došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia, ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedela. V
danom prípade tak pri posudzovaní vedomosti žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom
v prospech koho k obohatenie došlo, treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobkyňa splatila žalovanej úver, z ktorého
požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to
bez ohľadu na skutočnosť, či žalobkyňa skutočne vedela o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti
poplatkov a úrokov a o tom, že sa bezdôvodne obohacuje žalovaná. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie
uvedeného dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohatenie došlo dňom 14. 02. 2007, ktorým dňom

žalobkyňa splatila predmetný úver. Následne z toho vyplýva, že subjektívna dvojročná premlčacia doba
uplynula dňom 14. 02. 2009. Žalobkyňa si uplatnila svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 17. 02. 2014,
tedapouplynutítaksubjektívnejakoajobjektívnejpremlčacejlehoty.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúd
považovalprvostupňovýrozsudokvovýrokuzavecnesprávny.Námietkužalobkynepopísanúvodvolaní
a týkajúcu sa toho, že premlčacia doba je v tomto prípade až 10-ročná z dôvodu, že ide o úmyselné

konanie žalovanej, odvolací súd neakceptoval. Pokiaľ žalobkyňa v konaní tvrdila, že na strane žalovanej
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bola povinná na preukázanie tohto jej tvrdenia označiť alebo
doložiť relevantný dôkaz. Uvedené úmyselné konanie žalovanej však žalobkyňa ničím nepreukázal, čím
neuniesla dôkazné bremeno tohto je tvrdenia. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý
rozsudok vo veci samej i vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP

potvrdil.
KS v Žiline sp. zn. 8Co/216/2016 - Okresný súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietolprepremlčaniespoukazomnato,ževdanomprípadedošlokuplynutiusubjektívnejpremlčacej
doby pred podaním žaloby. Pokiaľ žalobca začiatok plynutia premlčacej doby spájal s kontaktom s
občianskym združením na ochranu spotrebiteľa, sú jeho odvolacie námietky nedôvodné. Pre začiatok

plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený subjekt v
konkrétnom prípade dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a
kto ho získal. Rozhodujúci je moment, kedy sa oprávnený subjekt dozvie také okolnosti, ktoré sú
relevantné pre uplatnenie jeho práva na súde. Touto vedomosťou sa rozumie znalosť takých okolností,
z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť, nie znalosť právnej kvalifikácie.

Okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo
v zákone (vo vzťahu k prejednávanému prípadu je to zákon č. 258/2001 Z. z.). Vedomosť žalobcu ako
spotrebiteľa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti jeho úveru je preto potrebné spájať s touto skutočnosťou,
t.j. s vedomosťou o existencii zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko ho nemôže ospravedlňovať to, že otomto zákone eventuálne nevedel. Viazať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na okamih
kontaktu žalobcu s občianskym združením, od ktorého sa žalobca mal dozvedieť o tom, že úver
poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a že z tohto dôvodu sa žalovaný mal na jeho

úkor bezdôvodne obohatiť, by bolo neprimeranou ochranou práva vybočujúcou z účelu a právneho
významu ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna 2-ročná premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia teda začala žalobcovi plynúť prvým dňom začatia splácania prvej splátky a
následne splatením každej ďalšej splátky až nakoniec splatením poslednej splátky. Poslednú splátku
na plnenie zo zmluvy č. 5331512 zo dňa 10.12.2007 uskutočnil žalobca dňa 14.03.2008 a na zmluvu

č. 5331360 zo dňa 22.01.2013 dňa 10.12.2007. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania žalobného
návrhu, t. j. dňa 06.10.2010 bol už nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný a
ak zo strany žalovaného bola vznesená námietka premlčania, táto bola vznesená dôvodne. Vzhľadom
na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sú potom úvahy žalobcu o dĺžke objektívnej premlčacej doby
pre posúdenie danej veci irelevantné.
OS Bratislava I. sp. zn. 7C/195/2012 zo dňa 30.03.2016 - Navrhovateľ tvrdil, že o bezdôvodnom

obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu, na základe právneho posúdenia zmluvy o úvere.
Navrhovateľ v podstate tvrdí, že od právneho zástupcu sa dozvedel o ustanoveniach § 4 ods. 2, ods. 3
zákona č. 258/2001 Z.z. a §§ 52, 39 a 41 Občianskeho zákonníka, z ktorých možno vyvodiť čiastočnú
neplatnosť zmluvy o úvere.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, o všetkom, čo bolo v Zbierke

zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;
domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Napriek tvrdeniu navrhovateľa, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od svojho právneho zástupcu,
tomuto tvrdeniu s prihliadnutím na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. nemožno priznať právnu relevanciu.
O prípadných dôvodov neplatnosti zmluvy o úvere vzhľadom na nevyvrátiteľnú právnu domnienku

znalosti právnych predpisov mal navrhovateľ podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. vedomosť už pri podpise
zmluvy o úvere, rovnako mal vedomosť už pri podpise úverovej zmluvy o tom, kto je veriteľom
zo zmluvy a o tom, komu a kedy jednotlivé splátky úveru spláca. Navrhovateľ od svojho právneho
zástupcu získal iba vedomosť o právnom posúdení veci, čo však nemožno stotožniť s dozvedením sa o
rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe

týchto skutočností súd uzavrel, že subjektívna lehota na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia
(z absolútne neplatného právneho úkonu) začala plynúť zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec
zákonom ustanovenej povinnosti.
Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 17Co/315/2017 - Ad 1. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou
„Neznalosť práva neospravedlňuje.“ Znalosť práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá

a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania jeho znalosti, ako východiska pre vedomosť
o bezdôvodnom obohatení. Za okamžik vzniku skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné
považovaťdeňúčinnostiprávnehopredpisu.Preuvedenúzložkuvedomiaoprávnenéhoobezdôvodnom
obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení
v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné

vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrené
považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej domnienky, akou
je znalosť práva dokonca nevyvrátiteľne.
Ad 2. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku

podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu
teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu.
Ad 3. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad
rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe
ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy

presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým, že splátky úveru uhrádza
sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine
urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí
veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamžikom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú
istinu prvýkrát preplatí. V danom prípade začiatok platieb nad rámec poskytnutej istiny od 18.02.2014

prezentovala žalobkyňa priamo ako tvrdenie žaloby.
Vzhľadom na uvedené nebol správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom
obohatení na strane žalovaného dozvedela až pri návšteve právneho zástupcu. Vedomosť dlžníka o
bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bezpoplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v
okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Rovnaký právny záver prijal odvolací súd už
v rozhodnutí sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016.

6.8. Okresný súd si je vedomý, že Krajský súd v Prešove obdobným žalobám o vydanie bezdôvodného
obohatenia na rozdiel od vyššie citovaných krajských súdov vyhovuje s tým, že spotrebiteľ sa o
bezdôvodnom obohatení dozvedel od OZ HOOS (alebo iného subjektu), prípadne od svojho právneho
zástupcu a uvádza, že “ Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby
toto právo vedel aj správne aplikovať”. Keďže okresný súd s takýmto záverom nesúhlasí a má za to, že

zásada “neznalosť zákona neospravedlňuje” sa týka jeho aplikácie a nie iba poznania textu zákona (v
takomto prípade by uvedená zásada nemala význam a aplikáciou vyššie uvedenej vety by sa dospievalo
kabsurdnýmzáverom,keďženapr.osobaXYbypoznalaznenieobčianskehozákonníkaovznikukúpnej
zmluvy ale nevedela by ho aplikovať, teda že je povinná v obchode tovar, ktorý má v košíku zaplatiť),
rieši uvedenú otázku v súlade s rozhodovacou praxou NS SR.
NS SR sp. zn. 3 Cdo 169/2017 - 1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“)

rozsudkom zo 14. júna 2016 č.k. 5 C 49/2016-67 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby
žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 2 863,98 € s príslušenstvom, ktorá predstavuje
bezdôvodné obohatenie žalovanej získané na úkor žalobkyne. Súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že účastníčky uzatvorili tri zmluvy o úvere: a/ 23. novembra 2005 zmluvu o úvere č. 7102639, ktorou
žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 863,04 € a žalobkyňa sa zaviazala vrátiť žalovanej tento

úver zvýšený o úrok a poplatky; takto uhradila na účet žalovanej sumu 1 712,76 €, b/ 27. októbra 2006
zmluvu o úvere č. 7103043, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 995,81 €,
ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; takto uhradila žalovanej sumu 1 876,16
€, c/ 23. júla 2007 zmluvu o úvere č. 7103491, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo
výške 1 327,75 €, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o úrok a poplatok; celkom takto uhradila

žalovanej sumu 2 256,54 €. Uvedené zmluvy boli uzavreté za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“). V zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona
č. 258/2001 Z.z. podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol okrem všeobecných
náležitostí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“). V danom prípade tejto
údaj v uzatvorených zmluvách absentoval, preto sa malo vychádzať z toho, že úver je poskytnutý

bezúročne a sumy vyplatené nad výšku poskytnutého úveru predstavujú bezdôvodné obohatenie. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe účinne vzniesla námietku premlčania
práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že k jeho premlčaniu došlo tak
v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ako aj v objektívnej trojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka). Zákon č. 258/2001 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho

uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho,
že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy vedela, že ak v zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a
bez poplatkov. Jej tvrdenia, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedela až po vysvetlení,
ktoré jej podal právny poradca približne 2 mesiace pred podaním žaloby, považoval za účelové. Podľa
názoru súdu prvej inštancie sa žalobkyňa reálne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému

obohateniu dňom, v ktorom zaplatila úrok, ktorý nebola povinná zaplatiť (pri prvej zmluve 22. júna 2006,
pridruhejzmluve23.mája2007apritretejzmluve22.apríla2008).Objektívnatrojročnápremlčaciadoba
jej začala plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia žalovanou, to znamená pri prvej zmluve
30. októbrom 2006, pri druhej zmluve 24. augustom 2007 a pri tretej zmluve 22. aprílom 2008. Pokiaľ
bola žaloba podaná na súde až 11. apríla 2016, bolo ňou uplatnené premlčané právo. Za nenáležitú

označil pritom súd prvej inštancie argumentáciu žalobkyne o desaťročnej objektívnej premlčacej dobe.
Žalovaná sa totiž nedopustila úmyselného konania, predpokladom ktorého je vedomosť konajúceho, že
sa bezdôvodne obohacuje; to v jej prípade preukázané nebolo.
2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 9. novembra 2016
sp. zn. 7 Co 302/2016 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny [§ 387 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“)]. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie na
základe výsledkov vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že žalovaná sa na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatila. V ich vzájomnom spotrebiteľskom právnom vzťahu prijala totiž od žalobkyne nad
rámec poskytnutého úveru peňažné plnenie, ktoré jej vzhľadom na absenciu údaju o RPMN nepatrilo (§
4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.). Odvolací súd poukázal na to, že pre začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu,
a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na
základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudnevedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že
sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej
stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne

kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné [odvolací súd v súvislosti s tým poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 67/2011]. Rozhodujúcim
pritom je, že zákon č. 258/2001 Z.z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. I keď je v danom prípade žalobkyňou spotrebiteľka práva neznalá, bolo by neprimeranou

ochranou jej práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň,
kedy sa od svojho právneho poradcu dozvedela, že žalovaná sa na jej úkor obohatila. Podľa názoru
odvolacieho súdu, zhodného s názorom súdu prvej inštancie, subjektívna dvojročná premlčacia doba na
vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade pred podaním žaloby. Súd prvej inštancie
bol preto povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovanou, v dôsledku ktorej
nemohol žalobkyni priznať premlčané právo. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobkyňa

nepriliehavo poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012, v zmysle ktorého
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V danom prípade totiž žalovaná vzniesla
hmotnoprávnu námietku premlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ. Ak druhá strana účinne vzniesla
námietku premlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ustanovení

zákona o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v ktorej sa môže domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie spísané advokátom, ktorý v
článku II. dovolania výslovne uviedol, že podaný mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa §
421 ods. 1 písm. b/ CSP, lebo napadnuté rozhodnutie, ktorým bol potvrdený prvoinštančný rozsudok,

záviselo od vyriešenia právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu zatiaľ ešte nevyriešenej.
Podľapresvedčeniažalobkyneodvolacísúdzaložilrozhodnutienanesprávnomprávnomnázore,ktorým
de facto zotrel rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou. Žalobkyňa, plniac svoje
povinnosti z úverových zmlúv, poskytovala - ako spotrebiteľka - žalovanej peňažné plnenia, pričom
nemala vedomosť o tom, že v zmluve chýba nejaká náležitosť, v dôsledku ktorej je úver bezúročný a bez

poplatkov. Fikcia znalosti právnych predpisov sa v jej prípade nemôže uplatniť. Odvolacím súdom prijatý
právny názor o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je nepodložený výsledkami vykonaného
dokazovania a priečiaci sa zákonu (§ 102 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Skutočnú vedomosť o tom,
že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila, získala žalobkyňa až po právnej porade 26. januára
2016, bezprostredne po ktorej udelila plnú moc svojmu právnemu zástupcovi, aby ju zastupoval v

danom spore. Od tohto dňa do podania žaloby neuplynula žiadna premlčacia doba. Zdôraznila, že
pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutné preukázať vedomosť jednak o vzniku
bezdôvodného obohatenia, jednak o tom, kto sa bezdôvodne obohatil. V danom prípade výsledky
vykonaného dokazovania nepreukázali, že by žalobkyňa získala takúto vedomosť pred 26. januárom
2016. Z týchto dôvodov dovolateľka žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

12. V danom prípade právna otázka, ktorú dovolateľka nastolila v dovolaní, bola už dovolacím súdom
vyriešená.
12.1. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 pripomenul, že právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd tu konštatoval, že v prípade práva na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a

dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jehoúkorbezdôvodneobohatil.Keďžeoprávnenýsaobezdôvodnomobohatenínemôžedozvedieťskôr,

ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia zbezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr.
12.2 Pre účely preskúmavaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k
záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že
oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť

zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“.
12.3. K obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, v
ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa
oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o
tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda

nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie).
13. Na podklade uvedeného dovolací súd konštatuje, že žalobkyňa nedôvodne tvrdí, že právna otázka,
ktorú nastolila v dovolaní, nebola ešte dovolacím súdom vyriešená. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas
žalobkyne založený na jej skutkových tvrdeniach, v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných
z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol

odvolací súd.
14. Dovolací súd k predchádzajúcim bodom poznamenáva, že pri argumentácii akýmkoľvek súdnym
rozhodnutímtrebavždyjehotextvnímaťvkontextekonania,vktorombolorozhodnutievydané.Vdanom
prípade žalobkyňa nenáležite poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012 [a v
ňom vyjadrený právny názor (že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ ustupuje v spotrebiteľských veciach

v závislosti od konkrétnych okolností princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa)]
vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa od predmetného sporu žalobkyne a
žalovanej nielen z hľadiska podstaty a účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Nie
bezvýznamnou je tu tiež okolnosť, že v konaní sp. zn. 6 MCdo 9/2012 poukázal najvyšší súd na uvedený
princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc

rozhodcovskéhosúduvydaťrozhodcovskýrozsudok);vdanomprípadealežalovanávdovolanívzťahuje
uplatnenie tohto princípu na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby).
15. Skutočnosť, že dovolateľkou vymedzená právna otázka už bola vyriešená dovolacím súdom,
opodstatňuje záver, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP prípustné.

6.9. Posledne citované rozhodnutie NS SR je v súlade s vyššie citovanými rozhodnutiami NS ČR (pri
totožnej právnej úprave) ako aj s rozhodnutiami nasledujúcimi.
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního úkonu
(smlouvy) je posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního
projevu soukromé vůle, není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků

(viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS 280/03 ). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění
faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho
subjektů, je-li učiněn v písemné formě, ověření pravosti listiny, konstatování znění textu apod.
NS ČR - 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října

1999, sp. zn. 2 Cdon 1548/97 , uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a
stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR názor, že zjišťuje-li soud obsah
smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění, zatímco dovozuje-li
z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již o aplikaci

práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne
31. října 2001, sp. zn. 20 Cdo 2900/99 , publikovaném v časopise Soudní judikatura
pod č. 46/2002, uvedl dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů)
zjištění o tom, co bylo jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká

práva a povinnosti odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení
věci.
6.10. Vyššie citovaná judikatúra teda jednoznačne aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie.Totiž iba takto chápaný začiatok behu premlčacej lehoty možno dokazovať. To kedy žalobca tvrdí,
že si vec nechal právne posúdiť tak (v zmysle vyššie citovanej judikatúry) relevantné nemôže byť,
pretože žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by

závisel iba od tvrdenia žalobcu. Bolo by teda nepreukázateľné, či sa žalobca o právnom posúdení
nedozvedel skôr a zároveň by bolo otázkou, prečo si žalobca právne posúdenie nenechal vykonať
skôr. Pri posudzovaní dozvedenia sa o právnom kvalifikovaní známych skutkových okolností (ak by to
teda malo byť rozhodujúce) by to znamenalo, že dodávateľ je daný napospas tvrdeniu spotrebiteľa bez
akejkoľvek reálnej možnosti namietať, kedy sa toto právne vedomie u spotrebiteľa udialo a teda bez

reálnej možnosti namietať premlčanie.
6.11. Súd má teda zato, že subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala
plynúťdňom,keďžalobcomzaplatenáčiastkapresiahlačiastkužalobcovižalovanýmposkytnutú(pričom
skutkové okolnosti týkajúce sa nedostatkov zmluvy boli žalobcovi známe dňom jej uzavretia a všetky
platby vzhľadom na vyššie uvedené treba v celku považovať za platby len istinu), čo bolo 22.06.2013
a subjektívna premlčacia lehota tak uplynula dňa 22.06.2015, čo znamená, že žaloba podaná dňa

06.04.2017 bola podaná po uplynutí premlčacej doby (subjektívnej), čo znamená nemožnosť priznania
uplatneného nároku. Rovnako je premlčané aj bezdôvodné obohatenie ako plnenie poskytnuté na
Zmluvu o domácom servise, kde posledná splátka bola poskytnutá dňa 26.02.2013 a teda subjektívna
premlčacia lehota uplynula dňa 26.02.2015.
6.12. Na vyššie uvedených záveroch procesného súdu nič nemení ani rozhodnutie NS SR sp.

zn. 6 MCdo/9/2012 - Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej
doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto
princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do

úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,
ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto

neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť
na ujmu. Uvedené rozhodnutie jednak vychádzalo z iného skutkového stavu, jednak sa týkalo aplikácie
zákona o bankách.
Naviac, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo/9/2012 sa žiadnym spôsobom nevyrovnáva s
O § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené,

platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
a s
O § 15 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo
v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa

to týka.,

čo jeho presvedčivosť a argumentačnú využiteľnosť znižuje.
6.13. Otázka objektívnej premlčacej lehoty. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, žalobca
poukazuje na rozhodnutia KS v Prešove, ktoré obsahujú nasledujúce odôvodnenie - V tejto súvislosti

je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj
poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce
sa na poskytovanie úverov. So zreteľom na to je správny záver súdu prvého stupňa poukazujúci
na neuplynutie objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia úveru, v dôsledku čoho bolo možné takto
uplatnený nárok žalobkyni priznať alebo Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete

svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne
predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvárania zmlúv už niekoľko rokov platila pri
spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu
spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť
výhodnosť poskytnutého úveru. Žalovaný v období od 28.2.2005 do 16.7.2007 uzatvoril so žalobkyňou

4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom ani v jednej z nich údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov neuviedol. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu
mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného
obohatenia bez právneho dôvodu.6.14. Procesnému súdu je však známe, že v rámci rozhodovacej činnosti KS v PO však existuje aj
iné rozhodnutie, napr. sp. zn. 15Co/207/2015 - V zákonom stanovenej lehote podal proti zamietavému
výroku odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie

súdom prvého stupňa. Trval na včasnosti podania žaloby z dôvodu úmyselného konania žalovaného,
ktoré viedlo k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku čoho sa objektívna premlčacia doba predlžuje
na 10 rokov v zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s úmyselným konaním
žalovaného poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Žiline.
Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S

poukazom na citované ustanovenie v odseku 4 písm. b) je potrebné považovať zmluvu uzavretú medzi
účastníkmi konania za platnú, keďže na jej základe bol spotrebiteľovi dodaný tovar - vodný filter. Podľa
odseku 5 citovaného ustanovenia žalovaný tiež nepožadoval od žalobcu úroky alebo poplatky, ktoré
nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže žalovaný žiaden úrok alebo poplatok v
zmluve neuvedený od žalobcu nežiadal. V zmluve je uvedené RPMN vo výške 19,60%, pričom žalobca
zaplatil žalovanému náklady vrátane úrokov a poplatkov vo výške 13,24%. Z uvedeného dôvodu nebol

preukázaný úmysel žalovaného získať na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, preto súd prvého
stupňa sa správne vyporiadal s námietkou premlčania a 10 ročnú premlčaciu lehotu správne neuznal
ako dôvodnú.
6.15. V rámci aktuálnej súdnej praxe iných krajských súdov ako je Krajský súd v Prešove sa záver o
úmyselnom bezdôvodnom obohatení neaplikuje (minimálne nie tak jednoznačne). Napr:

KS v BB sp. zn. 13Co/90/2015 - Súd sa nestotožnil s tvrdením zástupcu navrhovateľky, že v danej
veci išlo zo strany odporcu o úmyselné bezdôvodné obohatenie a teda plynie desaťročná objektívna
premlčaciadoba.Vkonanínebolopreukázanéničím,žebysažalovanýnaúkornavrhovateľkyúmyselne
obohacoval. V prípade odporcu dôvodom bezdôvodného obohatenia mala byť úverová zmluva, ktorá
sa má považovať za bezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na to, že neobsahuje podstatné náležitosti

zmluvyoúverevzmysleprávnejúpravy.Ajkeďsúdkonštatoval,žezmluvaoúvereneobsahujezákonom
stanovené náležitosti, nie je možné len z uvedeného dôvodu konštatovať, že odporca mal úmysel sa
obohatiť voči navrhovateľke. V zmysle zmluvy o úvere mala navrhovateľka začať splácať mesačné
splátky dňom15.4.2008. Prvú splátku v lehote splatnosti navrhovateľka nezaplatila, zaplatila ju až dňa
23.4.2008,čo je zrejmé z predpisu splátok a pokút. Napriek takémuto porušeniu zmluvných podmienok

zo strany navrhovateľky odporca ju nijakým spôsobom nesankcionoval. Zmluva neobsahuje ani žiadne
ustanovenia o zabezpečení záväzku, napr. zriadenie záložného práva, preto nie je možné prisvedčiť
navrhovateľke, že by zo strany odporcu išlo o úmysel na jej úkor sa obohatiť. Tieto skutočnosti z jej strany
neboli ničím preukázané. Vzhľadom na to, že odporca vzniesol námietku premlčania, navrhovateľka
podala návrh po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, preto súd jej návrh zamietol.

KS v BB sp. zn. 14Co/1128/2014 - „Prvostupňový súd mal za to, že v súdenej veci nie je možná
aplikácia 10-ročnej objektívnej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako sa toho dožadovala
v konaní žalobkyňa, s prihliadnutím na plnenia vykonané zo strany žalobkyne mal za to, že objektívna
3-ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na podanie žaloby
na súd uplynula a žalobkyňa podala žalobu rok po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty.

Súd mal nepochybne za preukázané, že u žalovaného vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok
vo vzťahu k náležitostiam zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania je potrebné konštatovať, že
zmluva sa považuje za zmluvu bez poplatkov a bez úrokov, pričom tým, že žalobkyňa uhradila
žalovanému vyššiu sumu ako bol poskytnutý úver, došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného.
Odvolací súd k najzásadnejšej námietke uvedenej žalobkyňou v odvolaní uvádza, že aj odvolací súd

sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý spočíva v tom, že nárok žalobkyne je
premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty, a preto ho súd žalobkyni nemohol
priznať, v dôsledku čoho žalobu žalobkyne zamietol. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel
(priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase

získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí
3-ročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia
vôbecnezavinil.Zodpovednosťzabezdôvodnéobohateniejezodpovednosťouobjektívnou,pričomvšak
žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu
sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a žeby tento

úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. V konkrétnom prejednávanom prípade
žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí pôžičky bola oboznámená s výškou úveru a
zaviazala sa tento zaplatiť veriteľovi o zvýšenú sumu v 12-tich mesačných splátkach. Dohodnuté
splátky žalobkyňa (aj keď nepravidelne) plnila. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že do 15.05.2009zaplatila v mesačných splátkach čiastku 924,77 Eur a z dôvodu, že od žalovaného mala žalobkyňa v
danom období poskytnutých viac úverov, pričom žalovaný jej navrhol možnosť, že všetky úvery budú
zahrnuté do jedného úveru č. 5003849 zo dňa 20.10.2009, pričom z uvedenej konsolidačnej pôžičky

bola prevedená suma 702,40 Eur na doplatenie pôvodnej zmluvy o úvere č. 7039162. Odvolací súd
uvádza, že k preukázaniu úmyslu na strane žalovaného nepostačuje len tvrdenie, že žalovaný v čase
uzavretia zmluvy neuviedol do zmluvy RPMN. Žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa s právnymi
predpismi, teda mala možnosť nedovolené úroky, či poplatky nezaplatiť. Zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie je objektívneho charakteru (nález Ústavného súdu SR z 26.04.2013 č. k. IV.ÚS 554/2012-35)

a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba
to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo/882/2006 z 24.06.2008).
Rozhodnutia iných všeobecných súdov, na ktoré poukazovala žalobkyňa v konaní, nie sú pre okresný,
ani odvolací súd záväzné, ak sa naviac okresný, ani odvolací súd s právnymi závermi tam uvedenými
nestotožňuje z vyššie uvedených dôvodov.“
Okresný súd Prešov dodáva, že citovaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok OS Žiar nad Hronom sp.

zn.4C/10/2014kdesauvádza-Knámietkežalobkyne,ktorápoukazovalana10-ročnápremlčaciulehotu
s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorý zastáva názor, že dlhodobé ignorovanie
zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné
konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu (rozsudok Krajského
súdu Prešov sp. zn. 7Co/81/2011) uviedol, že tento rozsudok nie je pre rozhodovanie Okresného

súdu v Žiari nad Hronom záväzný. Poukázal na to, že ak zákonodarca sankcionuje poskytovateľa
úveru za nedodržanie podstatných náležitostí zmluvy tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez
poplatkov, prichádza tak poskytovateľ úveru o výrazné finančné prostriedky, preto je nelogické tvrdiť,
že neuvádzanie ročnej percentuálnej miery nákladov je úmyselné konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Platí domnienka znalosti vyhlásených všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá je nevyvrátiteľná. Aj o žalobkyni platí, že musela mať vedomosť,
že úver je bezúročný, a preto úroky a poplatky platiť nemusela, ak tak urobila, vyvracia to jej tvrdenie o
úmysle žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru súdu podmienka pre uplatnenie 10-
ročnej premlčacej lehoty v tomto prípade splnená nie je.
KS v Žiline sp. zn. 9Co/516/2015 - V zdôvodnení týchto záverov uviedol, že odporca je nebankovým

subjektom pôsobiacim na finančnom trhu v Slovenskej republike od roku 2008, a teda si bol vedomý
toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť a neuvedenie podstatných náležitostí vyžadovaných
zákonom do zmluvy je nepochybne úmyselným porušením zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež
bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo, je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Takýto záver
je podľa názoru odvolacieho súdu nepreskúmateľný, autoritatívny, bez uvedenia bližších dôvodov, ako

k takémuto záveru prvostupňový súd dospel. Súd nezdôvodnil, prečo je premlčacia doba objektívna
desaťročná, len všeobecne poukazuje na to, že odporca má poznať zákony. Nebol však preukázaný
úmysel. Zo záverov súdu by potom vyplynulo, že každá zmluva neplatne uzatvorená, bola takto
uzatvorená úmyselne (neplatne) . Pokiaľ prvostupňový súd poukazuje len na znalosť zákonov, v tomto
prípade aj navrhovateľ pozná zákony (fikcia) a mohol vedieť, že neplatí splátky v správnej výške.

Vzťah bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi je osobitným, nie spotrebiteľským vzťahom. V tomto
prípade zmluva bola uzatváraná v roku 2010 a súd, pokiaľ konštatoval, že u odporcu išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, mohol poukázať na konkrétny prípad, kedy už, či rozsudkom alebo iným
spôsobom, mu takéto konanie v tej dobe bolo vytknuté. Inak je zdôvodnenie prvostupňového súdu o
použití desaťročnej premlčacej lehoty všeobecné, nie riadnym spôsobom zdôvodnené a odvolaciemu

súdu neostalo iné, než v tejto časti napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako nepreskúmateľný
zrušiť.
6.15. Je teda zrejmé, že otázka prezumovaného úmyslu dodávateľa pri bezdôvodnom obohatení nie je
v rámci SR riešená rovnako jednotlivými krajskými súdmi a dokonca nie je riešená jednotne ani v rámci
jednotlivých krajských súdov.

6.16. Procesný súd má za to, že OZ nevytvára osobitnú kategóriu osôb (či už fyzických alebo
právnických), u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie prezumuje. Ak by sa z tejto
prezumpcie malo vychádzať, okresný súd sa pýta, kde sú jej hranice? Ak je prezumpcia založená na
znalosti právnych predpisov alebo ich určitej časti, tak u osoby s právnickým vzdelaním (ale v podstate u
každej osoby vzhľadom na vyššie citované ustanovenie zákona o tvorbe právnych predpisov), musí byť

bezdôvodnéobohateniezískanéplnenímzneplatnejalebočiastočneneplatnejzmluvyvždyúmyselným,
pretože ako osoba práva znalá mala vytvoriť zmluvu bezvadnú. Takýto prístup je podľa súdu nesprávny.
Jehonesprávnosťsaprejavujeotoviac,akúmyselsanezakladánaokolnostiachskutkovýchalevýlučne
právnych.6.16. Podľa článku 2 ods.2 C.s.p. súd teda otázku (ne)úmyselného bezdôvodného obohatenia riešil v
zmysle judikatúry najvyšších súdnych autorít a to NS SR a ÚS SR. Pre podstatnosť týchto názorov pre
rozhodovanie v tejto veci ich súd cituje v širšom rozsahu v rámci inštančného postupu.

KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový súd,
pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, nepostupoval v súlade s citovanými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a svoje rozhodnutie nezaložil na konkrétnych, výsledkami vykonaného
dokazovania preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach; odvolacím súdom zvolené riešenie nastolenej
otázky, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, je založené na chybnom

právnom posúdení.
Odvolací súd nepovažuje za správny názor, že navrhovateľ vedomosť o tom, kedy vzniklo
bezdôvodné obohatenie, nadobudol až doručením rozsudku Krajského súdu Žilina 9Co/154/2012
, ktorým sa odporca v danom konaní (v súčasnosti navrhovateľ)
domáhal nezaplatenia regresných súm (vyplatené invalidné dôchodky vo výške 1.878,10 eur) a v danom
konaní išlo o dávku rozdielnu od tej, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd je toho názoru,

že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008)
navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia. Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia
v okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých
si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik

bezdôvodného obohatenia. Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom
subjekte. Preto pokiaľ aj navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu,
ako za bezdôvodné obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu
v inej veci, tak nemožno konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia
úmyselnýmkonaním,vktoromprípadeplatí10-ročnápremlčaciadoba.Zároveňodvolacísúdkonštatuje,

že subjektívna lehota musí byť naplnená najneskôr s uplynutím objektívnej doby, ktorá je 3 roky, resp.
u úmyselného konania 10 rokov. V danom prípade však v čase podania žaloby 3-ročná objektívna
premlčacia doba (počítaná od vzniku bezdôvodného obohatenia) už uplynula a do úvahy by prichádzala
z hľadiska relevantnosti len objektívna 10-ročná premlčacia doba, avšak neboli splnené podmienky
pre jej aplikáciu, nakoľko zo spisového materiálu ani z tvrdených skutočností oboma účastníkmi

konania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by preukazovali úmysel odporcu získať právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Jednak z toho dôvodu, že odporca je presvedčený o správnosti svojho
nároku a správnej aplikácie § 238 Zákona o sociálnom poistení na daný prípad a jednak z toho dôvodu,
že ani navrhovateľ nepreukázal, že by odporca vo viacerých obdobných prípadoch založených na
rovnakom skutkovom a právnom posúdení postupoval v rozpore s ust. § 238 ods. 1 Zákona o sociálnom

poistení. Úmysel odporcu ohľadne získania bezdôvodného obohatenia nie je možné odvodzovať iba z
názoru odvolacieho súdu iba z jedného konania, a to vzhľadom na to, že tento právny záver je záväzný
len pre danú vec. Osobitne za situácie, keď sa o vzniku bezdôvodného obohatenia účastníci dozvedeli
zjavne až po uplynutí objektívnej 3-ročnej lehoty na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia od
momentu jeho vzniku. Preto v danom prípade je na mieste uplatnenie 3- ročnej objektívnej premlčacej

doby, ktorá uplynula dňa 22.12.2011.
NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 - V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či
záväzné judikáty, v ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského
voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči
žalobcovi v čase vzniku bezdôvodného obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť

o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov
na dávkach nemocenského voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu
vyplatených plnení voči zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, nevylučuje, že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle

citovaného ustanovenia bude práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti
s vyplatením dávok. Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej
získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej
premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané,
pretože3-ročnáobjektívnapremlčaciadobazačalaplynúťdňa22.decembra2008(uhradenímposlednej

finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22.decembra 2011, t.j. pred podaním
žaloby na súd dňa 8. februára 2013.
ÚS SR - III. ÚS 448/2017 - Sťažovateľ nasmeroval svoju sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu i
najvyššiehosúdu,pričomopätovnezopakovalapredostrelsvojprávnypohľadnavecprezentovanýpredvšeobecnými súdmi. Uvádza, že napadnutými rozhodnutiami došlo k neprípustnému zásahu do jeho
označených práv z dôvodu zaujatia nesprávneho právneho názoru k otázke premlčania bezdôvodného
obohatenia. Tvrdenia krajského súdu i najvyššieho súdu o neúmyselnom obohatení žalovaného sú

podľa názoru sťažovateľa „v hrubom rozpore so súdnou praxou s prvkami svojvôle a arbitrárnosti.
Nakoľko išlo zo strany žalovaného o úmyselné obohatenie, platí 10-ročná objektívna premlčacia doba. Z
hľadiska posúdenie subjektívnej premlčacej doby bolo pritom nesporné, že o bezdôvodnom obohatení
som sa dozvedel až dňa 04.12.2012, kedy mi bol doručený zmeňujúci rozsudok Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 9Co 154/2012 zo dňa 11.10.2012, v ktorom krajský

súd vyslovil neexistencii práva žalovaného na akúkoľvek regresnú náhradu a celú vec účastníkom
detailne (po cca 5 pojednávaniach a jednej kasácii) účastníkom právne vysvetlil a zmenil rozsudok
okresného súdu. Uvedený deň je rozhodujúcim pre začatie plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej
doby. Je nelogické, že by som žalovanému plnil za stavu, že by som mal vedomosť o neexistencii
práva žalovaného. Ak by som túto vedomosť mal, logicky by som žalovanému nič neplatil. Subjektívna
premlčacia doba tak logicky nemohla plynúť odo dňa vykonania platby.“. Sťažovateľ je tak presvedčený

o tom, že nárok uplatnil včas v 2-ročnej subjektívnej a v 10- ročnej objektívnej premlčacej dobe. Zo strany
žalovaného išlo o „hrubo nezákonné“ konanie, a preto ide o úmyselné obohatenie. Dôvodí, že právny
omyl je podľa právnej teórie irelevantný a „je úplne nerozhodné, že si žalovaný sám vyložil (resp. skôr
dotvoril) zákon podľa svojich potrieb a v môj neprospech. V danej veci navyše nešlo o žiaden právny
omyl, ale o cielené konanie a zavádzanie mojej osoby. Rozhodujúcim pri bezdôvodnom obohatení bola

skutočnosť, že žalovaný plnenie bez právneho dôvodu aktívne a úmyselne vymáhal a jeho celé konanie
smerovalo k získaniu plnenia, na ktoré od počiatku nemal právny nárok, avšak žalovaný neustále
prezentoval opak. Ide tak zreteľne o úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Podstatné je, že v mojej
veci žalovaný postupoval nezákonne a úmyselne sa obohatil, čo je nesporné. “. Pre účely overenia
opodstatnenosti námietok predostretých sťažovateľom sa ústavný súd oboznámil s obsahom spisu

vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 116/2013 a v rámci neho
i s napadnutým rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 291/2015 z 28. februára
2017, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. V jeho obsahu najvyšší súd konštatoval,
že odvolací súd nárok žalobcu nezamietol z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby či jej
nesprávne určeného počiatku, ale z dôvodu, že už pred podaním žaloby došlo k uplynutiu objektívnej

premlčacej doby. Najvyšší súd tento právny záver krajského súdu považoval za správny a v relevantnej
časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Pre stanovenie počiatku plynutia objektívnej premlčacej
doby ... je rozhodujúci okamih, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Všeobecne je týmto dňom ten
deň, kedy by si oprávnená osoba mohla svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť
po prvý krát, t.j. kedy by mohla podať žalobu (actio nata), pričom nie je rozhodujúce, či bola v situácii,

ktorá mu uplatnenie práva prípadne znemožňovala ... Ide o objektívne určený počiatok behu premlčacej
doby, ktorý sa odvíja od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé
od úrovne vedomia (znalostí) oprávneného subjektu zodpovednostného vzťahu. Odvolací súd správne
určil počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na deň, kedy žalobca uhradil za žalovanú (ako
tvrdil neoprávnene) poslednú splátku vyplateného nemocenského, t.j. 22. decembra 2008.“ Najvyšší

súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Občiansky zákonník predpokladá 3-
ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10-ročná premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak ten, kto sa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia tvrdí a preukáže, že bezdôvodné obohatenie bolo na jeho
úkor získané úmyselne. Následne vychádzal z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom zákone
(s. 8 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.) a uzavrel, že rozhodujúcim znakom úmyselného

konaniajepredchádzajúcavedomosťsubjektu,ktorýsaneoprávneneobohatil,otom,žesvojímkonaním
získava(úmyselpriamy)alebozískaťmôže(úmyselnepriamy)plnenie,ktorémunepatríanaktorénemá
nárok. Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal
(a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná pri
vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od žalobcu plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také
okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej (resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so
zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok. Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné
plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok
a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu.

Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v
dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh
v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva
priamo zo zákona.“K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí alebo jej bolo
poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí preukázať, že
žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí, čo sa v danom

prípadenepreukázalo.Citujúczodôvodnenianapadnutéhorozhodnutia„žalovanápočasceléhokonania
zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na podporu svojich
tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu akokoľvek menila. V
konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná
otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých

by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by dokazovali, že žalovaná
mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie
regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v konaní nebol preukázaný
ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol
ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver
odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané, pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala

plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej)
a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára 2013.“.
6.17. Súd má teda za to, že úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného preukázané
nebolo. Žalobca súdu nepredložil žiadne súdne rozhodnutie predchádzajúce uzavretým úverovým
zmluvám, ktoré by žalovaného ako dodávateľa upozorňovalo na nedostatok v jeho typovej zmluve.

Naopak žalobca má k dispozícii rozhodnutia alebo stanoviská iných štátnych orgánov, (SOI, NBS, KS),
ktoré aprobovali pri Zmluve o domácom servise jeho postup, čo samo osebe jeho úmysel vylučuje.
Ak k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo v deň preplatenia úveru 22.06.2013 (viď karta splátok),
tak objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 22.06.2016, pričom žaloba bola na súde podaná dňa
06.04.2017.

6.18. Ak teda NS SR má za to, že ani u Sociálnej poisťovne ako verejnoprávneho subjektu
jediného oprávneného vykonávať sociálne poistenie nemožno v prípade konania v rozpore so zákonom
prezumovať úmysel, má procesný súd za to, že o to viac to platí u dodávateľa a to zvlášť pri rozdielnej
súdnej praxi.

7. K výroku č. II.
7.1. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
7.2. V tejto časti konania konaní plne úspešnému žalovanému priznal súd nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

8. K výroku č. III.

8.1. Podľa § 53 ods.1 OZ - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods.5 OZ - Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 298 ods.1 C.s.p. - Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej

zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa § 298 ods.2 C.s.p. - Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej
podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi

bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez
návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.8.2. Žalobca sa domáhal, aby súd určil, že zmluvná podmienka v znení: „Za poskytnutie úveru si veriteľ
účtuje odmenu vo výške 18% z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5% z istiny pri
úvere poskytnutom na 7 mesiacov.“ je neprijateľná z dôvodov vyššie uvedených.

8.3. Súd má predovšetkým za to, že predmetné ustanovenie je zrozumiteľné a určité, keď jednoznačne
uvádza výšku odmeny v rôznosti od doby trvania úverovej zmluvy (ide len o 2 možnosti). Zmluvná
podmienka je určitá aj v predmete plnenia. Týmto plnením je odmena za poskytnutie úveru, teda nie
odmena za správu úveru, administráciu a pod. ako sa to snaží prezentovať žalobca. Aj samotná výška
odmeny nedosahuje hranicu rozpornosti s dobrými mravmi. Rozpornou s dobrými mravmi je vzhľadom

na svoju výšku až celková odplata, keďže jej výška je spolu 38% (vrátane 20% úroku podľa čl. II.
zmluvy), čo však predmetom konania nebolo. Z uvedeného je zároveň zrejmé, že odplata za úver
bola dvojzložková, pozostávajúca jednak z odmeny a jednak z úrokov, čo zákon nezakazuje a je to
pre priemerného spotrebiteľa ľahko pochopiteľné (naviac v prejednávanej veci žalobca bol osobou aj
s podnikateľským oprávnením v segmente finančného sprostredkovania - uzatvárania poistných zmlúv,
ako to sám uviedol). Uvedenému dáva za pravdu aj rozhodnutie SdEÚ č. C - 26/13, na ktoré sa žalobca

odvolávaapodľaktorého- Naprotitomutakistovzhľadomnapovahučlánku4ods.2smernice93/13ako
výnimkyanapožiadavkustriktnéhovýkladutohtoustanovenia,ktoráztohovyplýva,zmluvnépodmienky
vzťahujúce sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle tohto ustanovenia sa musia chápať ako
podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. Naopak,
na podmienky, ktoré majú vedľajšiu povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu

zmluvného vzťahu, by sa nemal vzťahovať pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2
smernice 93/13. V prejednávanej veci išlo tak o zmluvnú podmienku, ktorá bola jasná a zrozumiteľná,
týkala sa hlavného predmetu zmluvy - odplaty za poskytnutie úveru, čo zároveň bolo jej hospodárskym
cieľom. Ako už bolo uvedené vyššie samotná výška odmeny neodporovala ani dobrým mravom. tejto
časti tak žaloba bola zamietnutá.

9. K výroku č. IV.
9.1. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
9.2. V tejto časti konania konania plne úspešnému žalovanému priznal súd nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

10. K výroku č. V.
10.1. Podľa KS v Žiline sp. zn. 9Co/2/2016 - Súd sa prejudiciálne zaoberal aj platnosťou tzv. „zmluvy
o domácom servise“, nakoľko takáto zmluva podľa vedomostí súdu z vlastnej praxe najmä iných
konaní s navrhovateľom súvisí práve so zmluvou o úvere. Takúto zmluvu považoval za vyslovene
účelovú v snahe obísť najvyššiu povolenú hranicu úrokov a sankcií s cieľom obchádzať zákon a nekalú

obchodnú praktiku, ktorou sa zakrývali vysoké náklady dlžníkov pod prísľubom rôznych výhod, ktoré
by inak veriteľ bol povinný aj tak poskytovať zo zákona. Nakoľko navrhovateľ poskytol odporcom sumu
400,- eur a uhradili navrhovateľovi na splátku úveru 4 eurá a zmluvu o domácom servise 109,20
eur ako plnenie spojené s úverom, ktoré súd započítal na úhradu úveru, zaviazal odporcov uhradiť
navrhovateľovi zostatok poskytnutej sumy bez poplatkov a úrokov vo výške 286,80 eur a návrh vo

zvyšku zamietol. Pokiaľ ide o posúdenie previazanosti/nesamostatnosti zmluvy o domácom servise, tak
takýto záver odvolací súd už potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti, a to rôzne senáty. Je následne
bez akéhokoľvek právneho významu (ohľadne predmetného záveru) účelová argumentácia odvolateľa,
že zmluva o domácom servise nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere. Podstatou dotknutého
rozhodnutia totiž je, že z vymedzenia práv a povinností je zjavné, že jej predmet nemá charakter

samostatnej zmluvy. Skutočnosť, či je alebo nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, nemá na
jej nesamostatný a nekalý charakter žiadny vplyv/dopad. Už len samotná skutočnosť, že dodávateľ
by jednotlivé ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy (navyše vopred naformulované výlučne ním) „vyňal“
zo štandardnej zmluvy (napr. o úvere) a označil ich ako samostatné zmluvy, za účelom zvýšenia
odplatyvyžadovanejodspotrebiteľa,(minimálne)vykazujeznakykonaniarozpornéhosdobrýmimravmi.

Presne k uvedenému smeruje činnosť navrhovateľa v procese uzatvárania zmlúv o úvere. Zmluva
o domácom servise totiž definuje obvyklé a úplne bežné úkony súvisiace s evidovaním pohľadávky
veriteľa; rozhodne nejde o nadštandardné služby, ako sa snaží tvrdiť navrhovateľ. Vytvorením akejsi
druhejodplatnejzmluvynavrhovateľjednoznačnesledovalzvýšenievlastnéhoziskuzposkytnutiaúveru.Dotknuté služby (napríklad pripomínanie splátok, preberanie úhrad v hotovosti, či upozornenie na termín
splátky) nie sú úkonmi, ktoré by mohli mať charakter zvláštnej osobitne spoplatňovanej služby a zároveň
slúžia v podstate záujmom navrhovateľa ako veriteľa a nie záujmom dlžníka. Aj v nadväznosti na

uvedené je bezpredmetný poukaz odvolateľa na rozhodnutie Inšpektorátu SOI o samostatnosti oboch
zmlúv. Navyše, konajúce súdy ani nie sú viazané daným rozhodnutím o zastavení správneho konania
(§ 135 O.s.p. ). Skutočnosť, že Zmluva o
domácom servise predstavovala iba účelovo vyňatú časť zmluvných dojednaní zo zmluvy o úvere do
„samostatnej zmluvy“, zodpovedá oprávneniu súdov pri prejednaní súdenej veci posúdiť jej platnosť.

V podstate ani nešlo o štandardné skúmanie platnosti zmluvy, ale o vyhodnotenie neakceptovateľnej
účelovosti (nekalej praktiky) v postupe dodávateľa/navrhovateľa v procese uzavretia zmluvy o úvere. V
zmysle uvedeného považoval odvolací súd argumentáciu súdu prvého stupňa za logickú a konzistentnú.
Plnenia, ktoré podľa názoru navrhovateľa mali predstavovať plnenie zo zmluvy o domácom servise,
sú (jednoznačne) plneniami súvisiacimi s poskytnutým úverom, preto je nutné zahrnúť do sumy,
ktorú odporcovia zaplatili. Napokon, postup okresného súdu pri hodnotení zmluvy o domácom servise

predkladanejnavrhovateľomvinýchkonaniachzodpovedázneniu§121O.s.p.
Podľa KS v Žiline sp. zn. 8Co/187/2016 - Odvolací súd sa rovnako stotožnil s postupom okresného súdu,
pokiaľ tento na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere zohľadnil všetky platby žalovaných, ktoré uhradili
na „domáci servis“, považujúc zmluvu o domácom servise za absolútne neplatný právny úkon podľa §

39 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že zmluva o domácom servise bola uzatváraná so žalovanými spolu so
zmluvou o úvere dňa 27.06.2011. Predmetom servisu mala byť „služba“ žalobcu vo forme poskytovania
konzultačných a nadštandardných služieb spočívajúcich v starostlivosti o klienta po poskytnutí úveru na
základe zmluvy o úvere s označením konkrétneho čísla zmluvy, najmä služby spočívajúcej v preberaní

a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového
kalendára, upozornenia na termín splátky a na prípadné následky nesplácania. Z tejto zmluvy je zrejmé,
že bola uzavretá výlučne v súvislosti so zmluvou o úvere a na splnenie záväzkov zo zmluvy o úvere bol
viazanýajzániktejtozmluvy(čl.IIIZmluvyodomácomservisevspojenísčl.I).Pretoideozmluvuzávislú
na úverovej zmluve. Na spojitosť zmluvy o úvere a zmluvy o domácom servise jednoznačne nasvedčuje

i splátkový kalendár, v ktorom je uvedené jedno číslo zmluvy pre zmluvu o úvere a aj pre zmluvu o
domácom servise. V tejto súvislosti nič na dôkaznej situácii nemení ani poukaz žalobcu na rozhodnutie
Slovenskej obchodnej inšpekcie č. P/0390/01/2012 zo dňa 06.11.2012, či rozhodnutia Krajského súdu v
Banskej Bystrici a v Trenčíne, nakoľko súd v predmetnej veci nie je týmito rozhodnutiami právne viazaný.
Odmena dojednaná za domáci servis, ktorá predstavuje viac ako 40 % poskytnutého úveru, je pritom

neprimeraná nielen voči tomu, čo malo byť predmetom plnenia podľa zmluvy o domácom servise, ale
aj vo vzťahu k poskytnutému úveru. Predmetom zmluvy o domácom servise sú bežné služby, ktoré
poskytujú banky i nebankové subjekty, ktoré by mala pokrývať odplata za úver (vedenie splátkového
kalendára, zúčtovanie splátok), prípadne sú kryté poplatkami za konkrétny úkon, či službu (upozornenia
za neplatenie a podobne). Jediné, čo poskytuje domáci servis "na viac" pre dlžníka je výber splátok v

domácnosti klienta, resp. na dohodnutom mieste, čo je však zrejme viac v prospech veriteľa ako dlžníka
(veriteľovi poskytuje istotu výberu splátky, alebo jej časti). Dôvodne možno predpokladať, že skutočným
účelom predmetnej zmluvy o domácom servise je takýmto spôsobom navýšiť odplatu za poskytnutý úver
spôsobom obchádzajúcim zákon, keď týmto postupom žalobca dosahuje to, že odplata za domáci servis
sa nezapočítava do výpočtu RPMN v úverovej zmluve. Týmto spôsobom dochádza zo strany žalobcu k

obchádzaniu zákona č. 129/2010 Z. z., ako
aj ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ,
čo má v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o domácom servise.
10.2. Podľa § 567 ods.1 OZ - Dlh sa plní na mieste určenom dohodou účastníkov. Ak nie je miesto

plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo dlžníka.
10.3. Podľa rozhodnutia SdEÚ č. C - 415/11 - Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať
v tom zmysle, že: pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými
stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo

zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve.
10.4. Zmluvnú podmienku má tak súd za neprijateľnú z nasledujúcich dôvodov:- napriek deklarácii o tom, že zmluva o domácom servise nie je podmienkou poskytnutia úveru je realita
iná, keďže súdu je z úradnej činnosti známe, že obchodní zástupcovia žalovaného dávajú túto zmluvu
na podpis so zmluvou o spotrebiteľskom úvere ako celok,

- pri porovnaní uvedenej zmluvnej podmienky a znenia § 567 ods. 1 OZ je zrejmé, že oproti
zákonu, ktorý konštruuje peňažný dlh ako dlh odnosný veriteľom bez povinnosti úhrady akýchkoľvek
nákladov, zmluvná podmienka zakladá povinnosť platenia, ktorá je „maskovaná“ okrem výberu splátok
„nadštandardnými službami“ ako sú vedenie splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a
na prípadné následky nesplácania,

- zmluvná podmienka budí dojem výhodnosti tým, že na rozdiel od zákona umožňujúceho bezplatný
odnos dlhu z bydliska dlžníka umožňuje plnenie aj v inom dohodnutom mieste. To znamená, že v
čase neprítomnosti dlžníka tento nemá právo na výber dlhu aj z miesta mimo svojho bydliska (napr. z
Bardejova) ale toto právo by mal iba na základe dohody, ktorá je však v takomto prípade podľa názoru
súdu chimérou. Znenie zmluvnej podmienky „v mieste určenom po vzájomnej dohode zmluvných strán“
je teda iba snahou obísť ustanovenie § 567 ods.1 OZ o výbere dlhu z miesta bydliska dlžníka bez odplaty.

11. K výroku č. VI.
11.1. Podľa § 251 C.s.p. - Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
11.2. V tejto časti konania plne úspešnému žalobcovi priznal súd nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.