Rozsudok Judgement was issued on Friday, November 27, 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 39C/76/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110209023
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7110209023.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v právnej veci žalobcu: Sladovňa, a.s.

Michalovce, so sídlom v Michalovciach, Močarianska 14, IČO: 36 184 187, zastúpeného advokátkou
JUDr. Ľudmilou Kavuličovou, so sídlom v Humennom, Ul. 26. Novembra 1510/3, proti žalovanej : V.. L.
Ď., M. S., M. M. S. Ú. O. N., O.G. XX/A, zastúpená advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou, so sídlom
v Košiciach, Kuzmányho 57, za účasti vedľajšieho účastníka: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, o zaplatenie 31.738,91 eur
s príslušenstvom a trovy konania, takto

r o z h o d o l :

Žalobu o zaplatenie sumy 31.738,91 EUR spolu s 9 %úrokom z omeškania ročne od 11.04.2000 do

zaplatenia z a m i e t a .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 9.786,48 EUR, z čoho suma
7.882,48 EUR predstavuje trovy právneho zastúpenia a suma 1.904 EUR predstavuje iné trovy, a to na
účet právnej zástupkyne žalovanej, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trov konania vo výške 1.904 EUR ako iné

trovy, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa pôvodnou žalobu došlou súdu dňa 24.07.2001 vedenou ešte pod sp. zn. 16C/832/2001
domáhal voči žalovanej (v 1. rade) zaplatenia sumy 956.166,50 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od
28.07.1999 do zaplatenia a trov konania titulom bezdôvodného obohatenia.

Predmetný nárok voči žalovanej bol vylúčený na samostatné konanie a zaevidovaný pod sp. zn.
39C/76/2010 na základe rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 02.09.2009, č.k. 16C/832/2001-321.

Predmetný nárok uplatňovaný voči súdnej exekútorke titulom bezdôvodného obohatenia odôvodnil tým,
že táto pri výpočte odmeny v exekučnom konaní nesprávne použila § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995
Z.z., nepostupovala v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. a), f) zákona č. 233/1995 Z.z., tiež, že okrem
upovedomenia o začatí exekúcie a príkazu na úhradu trov exekúcie nepreviedla žiaden úkon smerujúci
k exekučnému vymáhaniu istiny, naopak, napriek tomu, že si bola vedomá dobrovoľného uhradenia
záväzku, nepodala návrh na zastavenie exekúcie, čím by jej vznikol nárok na odmenu podľa § 14 ods.
1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. vo výške 3.225,- Sk. Tiež namietal, že súdna exekútorka v upovedomení o

začatí exekúcie vyčíslila predbežné trovy exekúcie na sumu 1.000.000,- Sk, ktoré si spolu s hotovými
výdavkami vo výške 3.225,- Sk dňa 28.07.1999 príkazom exekuovala z účtu v B., čím došlo k porušeniu
ustanovenia § 24 ods. 3 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, podľa
ktorej preddavok nesmie byť vyšší ako 50 % z vypočítanej odmeny, t.j. 500.000,- Sk.Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že ohľadne predmetného nároku nie je v spore pasívne
legitimovaná. K veci samej tiež uviedla, že v predmetnej exekučnej veci neporušila zákon a preto

predmetný nárok nie je dôvodný.

Vedľajší účastník žiadal žalobu zamietnuť.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav veci.

Z exekučných spisov exekučného úradu súdnej exekútorky V. vedeného pod sp. zn. Ex 569/99
a Okresného súdu v Michalovciach vedeného pod sp. zn. 11Er/1670/99 súd zistil, že Okresný
súd Michalovce poveril v exekučnej veci 11Er/1670/99, Ex 569/99 žalovanú ako súdnu exekútorku
vykonaním exekúcie na základe Notárskej zápisnice N 352/98, Nz 356/98 z 03.09.1998 vo veci
oprávneného: B. proti povinným: 1./ Sladovňa, a.s., Michalovce ( žalobca v tomto konaní ) a 2./ M.,

o vymoženie 111.547,93 USD s príslušenstvom. V predmetnej exekučnej veci žalovaná ako súdna
exekútorkadňa21.05.1999vydalaupovedomenieozačatíexekúciestým,žesivyčíslilapredbežnétrovy
exekúcie vo výške 1.000.000,- Sk. Proti predmetnému upovedomeniu právny zástupca povinného v 1.
rade (žalobcu) podal námietky proti trovám exekúcie podaním zo dňa 28.05.1999, došlé exekútorskému
úradu dňa 03. júna 1999 s odôvodnením, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný predčasne

a neoprávnene, keďže dňa 20.05.1999 povinný predložil žiadosť o rozloženie splátok úveru, ktorý
oprávnený v podstate akceptoval. Toto istého dňa právny zástupca povinného v 1. rade (žalobcu) podal
návrh na zastavenie exekučného konania z dôvodov identických ako je uvedené v námietkach proti
trovám exekúcie. Dňa 22.06.1999 došlo exekútorskému úradu žalovanej oznámenie oprávneného o
tom, že povinný uhradil vymáhanú pohľadávku spolu s príslušenstvom v plnej výške. Súdna exekútorka

sprievodným listom zo dňa 29.06.1999 zaslala príslušnému súdu námietky povinného proti exekúcii na
rozhodnutie s tým, že Okresný súd Michalovce prevzal predmetné námietky dňa 29.06.1999. Žalovaná
ako súdna exekútorka dňa 28.07.1999 vydala príkaz na úhradu trov exekúcie vo výške 1.003.225,-
Sk, z toho odmena exekútorke vo výške 1.000.000,- Sk a hotové výdavky exekútora vo výške 3.225,-
Sk. Okresný súd v Michalovciach v exekučnej veci 11Er/1670/1998 rozhodol o námietkach povinného

tak, že tieto zamietol uznesením zo dňa 21.07.1999; predmetné uznesenie došlo exekútorskému úradu
dňa 21.07.1999. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.1999 podľa vyznačeného
dátumuprávoplatnostiOkresnýmsúdomvMichalovciach.Sprievodnýmlistomzodňa17.03.2000 súdna
exekútorka v predmetnej exekučnej veci vrátila poverenie s odôvodnením, že exekučné konanie sa
skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie dňa 18.10.1999.

Ako vyplýva z písomného pokusu o zmier zo dňa 28.03.2000, pripojeného v exekučnom spise
exekučného úradu súdnej exekútorky V. Ex 569/99, došlého exekútorskému úradu dňa 04.04.2000,
žalobca požiadal súdnu exekútorku o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 999.000,- Sk s 18 %
úrokovou sadzbou ročne od 28.07.1999 do zaplatenia, náhrady škody a ušlého zisku vo výške 350.000,-

Sk, všetko do 10.04.2000. V predmetnom liste poukázal na to, že príkazom na úhradu trov exekúcie v
danej exekučnej veci zo dňa 28.07.1999 exekútorka prikázala Poštovej banke, a.s. poukázať na jej účet
odmenu exekútora vo výške 1.000.000,- Sk a hotové výdavky vo výške 3.225,- Sk, pričom výpočet jej
odmeny vychádzal z § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., teda v rozpore s ust. § 57 ods. 1 písm. a),
f) zákona č. 233/1995 Z.z. v znení zmien a doplnkov, pretože pred začatím exekučného konania dňa

17.05.1999 bolo uhradených 11.500,- USD a celý nedoplatok bol uhradený do 04.06.1999. Na základe
tejtoskutočnostiexekútorkamalavsúladeshoreuvedenýmiustanoveniamipodaťnávrhnaOkresnýsúd
v Michalovciach na zastavenie exekúcie a jej odmena mala byť vypočítaná podľa § 14 ods. 1 vyhlášky
č. 288/1995 Z.z.. Týmto svojim konaním sa bezdôvodne obohatila o sumu cca 999.000,- Sk.

Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že na základe návrhu oprávneného zo dňa 18.05.1999 bolo začaté
predmetné exekučné konanie, následne sa žiadalo o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe exekučného titulu, po obdržaní ktorého bolo vydané upovedomenie o začatí exekúcie. Následne
boli robené úkony smerujúce k zisťovaniu majetku povinného a po zistení, že povinný je vlastníkom
nehnuteľného majetku, bolo vydané upovedomenie o spôsobe výkonu exekúcie. Po upovedomení

o začatí exekúcie povinný v zákonom stanovenej lehote podal námietky voči exekúcii na príslušný
súd, ktorému bolo zasielané stanovisko oprávneného spolu s námietkami, pričom dňa 20.06.1999
bolo exekútorskému úradu doručené oznámenie oprávneného o tom, že povinný uhradil istinu v plnej
výške. Exekútorskému úradu bolo doručené uznesenie Okresného súdu v Michalovciach o námietkachpovinného, a súdna exekútorka vydala príkaz na úhradu trov exekúcie a vymáhala svoje trovy a odmenu.
K predmetnému oznámeniu o tom, že povinný uhradil vymáhanú pohľadávku, uviedla, že predmetné
oznámenie bolo označené a založené do exekučného spisu s tým, že exekútor nie je povinný zasielať

listiny a celý exekučný spis bez vyzvania súdu na príslušný súd.

Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 26.06.1998 ku oznámeniu oprávneného o tom, že žalobca
zaplatil pohľadávku v plnej výške, pričom predmetné oznámenie súdna exekútorka prevzala dňa
22.06.1999, uviedla nasledovné:

So začatím exekučného konania sa spájajú príslušné právne účinky a následky príslušných skutočností,
jednou z ktorých je vznik trov exekúcie a odmeny exekútora. Je irelevantné, akým spôsobom a kedy po
jeho začatí došlo k uspokojeniu (len) oprávneného, je však zrejmé, že došlo až po začatí tohto konania.
Po začatí exekučného konania je predmetom exekúcie jednak nárok oprávneného, ako aj trovy exekúcie
a odmena exekútora. Po úhrade nároku oprávneného (hoci aj „dobrovoľného“) predmetná exekúcia
neskončila, ale pokračovala vymáhaním trov a odmeny, ktorá položka uhradená nebola. Vychádzajúc z §

46 ods. 2 EP nemožno vylúčiť, že povinný kedykoľvek po podaní návrhu a pred aj po vydaní exekučného
príkazu dobrovoľne splní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, v takom prípade exekútor upustí
od vykonania exekúcie. Upustenie od vykonania exekúcie je podmienené tým, že povinný dobrovoľne
splní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Patrí sme aj náhrada trov exekúcie vrátane odmeny
a nákladov exekútora ku dňu dobrovoľného splnenia. Ak teda povinný nezaplatí (nenahradí) trovy

exekúcie, nemožno použiť pravidlo správania o upustení od vykonania exekúcie. Uvedené analogicky
platí pre predmet tohto konania, čím poukazuje na svoje doterajšie stanovisko o jej vecnej legitimácii.
Mylný právny názor žalobcu je aj v tom, že exekúcia sa mala zastaviť podľa § 57 EP, kde podľa neho
právo na exekúciu zaniklo. V zmysle § 57 ods. 1 EP zastavením exekúcie sa rozumie procesný úkon
(uznesenie) exekučného súdu smerujúci k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po

zistení neprípustnosti exekúcie, ktorá nastala v dôsledku zákonom predvídaných hmotno-právnych aj
procesno-právnych skutočností zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním.
Najčastejším dôvodom na použitie tohto ustanovenia bude splnenie dlhu. Splnenie je dôvodom zániku
práva a nadväzne na to aj na zastavenie exekúcie len vtedy, ak k splneniu došlo mimo vykonávania
exekúcie. Platí to aj pre čiastočné splnenie vymáhanej pohľadávky. Na základe uvedeného je právne

irelevantné jej vytýkať, že nepodala návrh na zastavenie exekúcie, nakoľko k splneniu došlo v rámci
exekúcie a táto pokračovala ďalej vymáhaním trov a odmeny. Až vymožením tejto časti predmetu
exekúcie táto skončila, po čom vrátila exekučnému súdu poverenie. Iný titul ukončenia exekúcie v danej
veci nebol (právne ani nebol možný). Z toho dôvodu neprichádzal postup podľa § 14 ods. 1 zákona č.
288/1995 Z.z., nakoľko mala právo na odmenu a trovy exekúcie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 288/1995 Z.z.

K veci a na margo tvrdení žalobcu tiež uviedla, že je nad rámec tohto konania skúmať, či žalobca
pred začatím exekučného konania plnil, či jeho notárska zápisnica bola relevantným exekučným titulom
a či exekúcia bola vôbec dôvodná, nakoľko túto skutočnosť posudzoval exekučný súd pred vydaním
poverenia na exekúciu. Tiež dala do pozornosti tú skutočnosť, že ani exekučný súd nezhliadol (pre

skutočnosti, ktoré sú predmetom aj tohto konania) dôvody na zastavenie exekúcie, ktorý návrh žalobcu
zodňa28.05.1999nazastavenieexekúcieposúdilakonámietky,ktorýmnaviacnevyhovelakonštatoval,
že skutočnosti v návrhu udávané sú nedôvodné a účelové. Pri výkone predmetnej exekúcie neporušila
žiaden zákon. Pokiaľ by aj jej nesprávny úradný postup a z neho príslušný nárok mal byť uplatnený
relevantným spôsobom, súd v tomto konaní nemôže preskúmavať a hodnotiť iné súdne konanie, pod

ktoré bez pochýb patrí aj predmetné exekučné konanie. Otázky týkajúce sa právneho postavenia
exekútorov sú predmetom aj príslušných nálezov Ústavného súdu SR, z ktorých je zrejmé, že exekútor
nie je podnikateľom, jeho činnosť nie je podnikaním a jeho postavenie sa kvalifikuje ako postavenie
verejného činiteľa, kde pri svojej činnosti - exekúcií uplatňuje výkon zverenej moci. Je vylúčené
uplatňovať si v tomto konaní voči orgánu verejnej moci za výkon jeho činnosti nároky z bezdôvodného

obohatenia, resp. akékoľvek iné nároky.

Právna zástupkyňa žalobcu podaním došlým súdu dňa 13.07.2009 upresnila, že žalovaná suma vo
výške 31.738,91 EUR (956.166,50 Sk) predstavuje protiprávne zinkasované trovy exekúcie (1.000.000,-
Sk), ktoré však boli žalobcom uplatnené v dvoch konaniach, a to v tomto konaní vo výške 956.166,50

Sk a vo zvyšku, t.j. 43.833,50 Sk v konaní vedenom na tom istom súde pod sp. zn. 20C/1101/2000. V
konaní 20C/1101/2000 bolo konanie prerušené do právoplatnosti rozhodnutia v tomto konaní.Z pripojeného spisu tunajšiemu súdu sp. zn. 20C/1101/2000 súd zistil, že predmetom konania je žaloba
došlá súdu dňa 28.08.2000 vo veci žalobcu: Sladovňa, a.s., Michalovce proti žalovaným: 1./ V. a 2./
B. o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhradu škody vo výške 98.575,70 Sk s príslušenstvom. Vo

vzťahu k žalovanej v 1. rade sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 43.833,50
Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 28.07.1999 do zaplatenia a trov konania z dôvodov identických
s dôvodmi tejto žaloby. Uznesením zo dňa 01.10.2003, č.k. 20C/1101/2000-119, Okresný súd Košice
I konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice I sp. zn.
16C/832/2001. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.01.2004.

Právna zástupkyňa žalobcu podaním došlým súdu dňa 31.10.2011 doplnila dôvody žaloby nasledovne:

Exekútor, ktorý je poverený exekúciou koná z úradnej povinnosti a spravuje sa najmä zásadnými
zásadami exekučného konania ako aj zásadami upravujúcimi občianske súdne konanie. Musí pri tom
dbať jednak o uspokojenie exekvovaných nárokov, ale rovnako musí poskytnúť ochranu povinnému

ako aj tretím osobám a svoje exekučné úkony vykonávať tak, aby nevznikli zbytočné a neodôvodnené
trovy exekúcie. Pri svojom konaní exekútor je povinný dodržiavať ústavu i zákony SR a konať tak, aby
nepoškodil účastníkov konania a nekonal v rozpore s dobrými mravmi. To, že exekútorka sa týmito
základnými zásadami pri výkone exekúcie neriadila, vyplýva z jej nepoctivého výkonu práva v rozpore
s dobrými mravmi, keď

- neoznámila súdu, ktorý rozhodoval o námietkach a o návrhu na zastavenie exekúcie podaných
povinnými, že povinný v lehote uvedenej v upovedomení dobrovoľne uhradil dlžnú sumu,
- aj keď povinný dobrovoľne splnil to, čo mu ukladalo rozhodnutie (notárska zápisnica, ktorá sa nikdy
nestala vykonateľnou, a napriek tomu bola splnená), exekútorka nenavrhla zastaviť exekúciu v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. a), f) EP alebo upustiť od exekúcie podľa § 46 ods. 3 EP,

- si vyúčtovala trovy exekúcie v plnej výške aj napriek vyššie uvedenému.
Žalovaná ako exekútorka pri vykonávaní spornej exekúcie konala tak v rozpore s dobrými mravmi a
takýto nepoctivý výkon práva, akým nepochybne bol postup žalovanej, nepožíva právnu ochranu.

O predmetnej žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 20.01.2012 č. k.

39C/76/2010-143 tak, že prvým výrokom súd konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6
% zo sumy 31.738,91 eur za obdobie od 28.02.1999 do 10.08.1999 zastavil, druhým výrokom zaviazal
žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 31.738,91 EUR spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
ročne od 11.04.2000 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom žalobu
v prevyšujúcej časti uplatňovaného úroku z omeškania zamietol a štvrtým výrokom rozhodol o náhrade

trov konania. Na základe odvolania podaného žalovanou, tiež vedľajším účastníkom, Krajský súd v
Košiciach svojim uznesením zo dňa 29.11.2013 rozsudok zrušil v jeho napadnutom výroku, ktorým súd
prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 31.738,91 EUR spolu s 9 % úrokom
z omeškania ročne od 11.04.2000 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na základe toho rozsudok prvostupňového súdu v

predmetnej veci, pokiaľ ide o prvý a tretí výrok nadobudli právoplatnosť dňa 14.03.2012 a predmetom
konania tak zostala žalovaná čiastka 31.738,91 EUR spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od
11.04.2000 do zaplatenia a tiež náhrada trov konania.

Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nie je zrejmé, v čom má spočívať protiprávnosť konania žalovanej ako súdnej exekútorky,
pričompokiaľsúdprvéhostupňapoukázalnaust.§57ods.1písm.f)Exekučnéhoporiadku,zcitovaného
ustanovenia vyplýva, že exekúciu zastaví súd, nie súdny exekútor, preto súdnej exekútorke uvedená
právna norma neukladá žiadnu povinnosť a ani výkladom uvedenej normy nemožno dospieť k záveru,
že by súdny exekútor mal povinnosť podať návrh na zastavenie exekúcie v prípade, ak po vydaní

rozhodnutia zaniklo právo ním priznané. K posúdeniu otázky, či zaplatenie exekuovanej pohľadávky po
začatí exekučného konania je tou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala postup podľa ust. § 57 ods.
1 písm. f) Exekučného poriadku, prípadne ust. § 46 Exekučného poriadku uviedol, že dôvody zániku
práva obsiahnutého v exekučnom titule, ku ktorým došlo po jeho vydaní, sú upravené v základných
predpisoch a kódexoch súkromného práva (najmä Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákonník

práce). Najčastejším dôvodom na použitie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku bude
splnenie dlhu. Splnenie je dôvodom zániku práva a nadväzne na to aj na zastavenie exekúcie len
vtedy, ak k splneniu došlo mimo vykonávania exekúcie. Platí to aj pre čiastočné splnenie vymáhanej
pohľadávky (pozri Komentár k § 59 Exekučného poriadku na právnom portáli ASPI). Ďalej odvolacísúd k prípadnému porušeniu ust. § 46 ods. 3 exekučného poriadku zaujal ten názor, že aj v prípade
dobrovoľného splnenia dlhu povinným, súdny exekútor mohol, nie musel upustiť od vykonania exekúcie,
pričom upustenie od vykonania exekúcie je osobitným prípadom skončenia exekučného konania, ktoré

nemôže byť len faktickým úkonom súdneho exekútora, ale súdny exekútor musí o upustení rozhodnúť
a upustenie od vykonania exekúcie je podmienené tým, že povinný dobrovoľne splní to, čo mu ukladá
vykonateľné rozhodnutie a patrí sem aj náhrada trov exekúcie vrátane odmeny a nákladov exekútora
ku dňu dobrovoľného splnenia. Ak teda povinný nezaplatí (nenahradí) trovy exekúcie, nemožno použiť
pravidlo právania o upustení od vykonania exekúcie.

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 18.02.2015 uviedla, že sa nestotožňuje so
závermi uznesenia krajského súdu a že podľa nášho názoru tieto sú v rozpore s mnohými rozhodnutiami
iných krajských súdov, ako aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR. Vychádzala z názoru, že exekučné
konanie má niekoľko fáz, pričom predmetná situácia spadá práve pod prvú fázu exekučného konania s
tým,ževrámciteórieprávasú2názorynadĺžkutejtoprvejfázy,keďprvýnázorhovoríotom,žetátofáza

začína podaním návrhu na vykonanie exekúcie a končí uplynutím lehoty na dobrovoľné plnenie, ktorá
lehota je stanovená v upovedomení o začatí exekúcie súdnym exekútorom a potom je tu druhý názor,
že táto prvá fáza začína podaním návrhu na vykonanie exekúcie a končí až vydaním, resp. doručením
exekučnéhopríkazu.Trebavychádzaťzjednejzozákladnýchzásadexekučnéhokonania,atojezásada
ochrany povinného, keď síce úlohou exekútora je uspokojiť nároky oprávneného v rámci exekučného

konania, avšak súčasne za splnenia podmienky, že exekútor nespôsobí neprimeranú ujmu povinnej
strane. V tomto smere sa teda uplatňuje tento princíp ochrany povinného. Okrem toho vo vzťahu k
prvej fáze exekučného konania možno uzavrieť, že táto má preventívnu aj výchovnú funkciu a cieľom
toho exekučného konania a jeho výsledku nemá byť likvidácia povinného za súčasného uspokojenia
pohľadávky oprávneného subjektu. Uplatňuje sa tu preto princíp proporcionality, jednak v súvislosti s

uspokojením pohľadávky oprávnenej osoby, ale aj tento princíp proporcionality sa uplatňuje pri výpočte
a priznaní odmeny súdneho exekútora. Tieto základné zásada vyplývajú jednak z teórie práva, ale aj
z ust. § 3 Exekučného poriadku s poukazom na to, že okrem toho každý súdny exekútor môže začať
vykonávať svoju funkciu až po zložení sľubu o tom, že bude dodržiavať Ústavu SR, základné zákony
štátu, bude chrániť záujmy účastníkov konania, pričom nebude zvýhodňovať jednu alebo druhú stranu.

Okrem toho sa súdny exekútor zaväzuje, že bude dodržiavať ust. § 415 Občianskeho zákonníka, ktorý
zakotvuje všeobecnú prevenčnú povinnosť. Podľa nášho názoru exekútorka toto nedodržala vôbec.
Tieto základné zásady boli rozobrané v prelomovom uznesení pléna Ústavného súdu ČR, ktorý riešil
otázku dobrovoľného plnenia povinného práve v prvej fáze exekučného konania v spojitosti práve s
následným vyúčtovaním odmeny zo strany súdneho exekútora, pričom závery toto uznesenia vzalo za

svoje aj Ministerstvo spravodlivosti SR a Ústavný súd SR, konkrétne Ministerstvo spravodlivosti SR
citovalo z tohto uznesenia závery v súvislosti s prekladacou správou k novele zákona o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov, najmä pokiaľ teda ide o novelizáciu úpravy odmeny, trov exekúcie a
podobne. Predmetné uznesenie pléna ÚS ČR konštatovalo, že ak povinný subjekt dobrovoľne uhradí
pohľadávku v prvej fáze exekučného konania a exekútor napriek tomu si vyúčtuje maximálnu odmenu,

je to v rozpore s ústavou, konkrétne v rozpore so základnou zásadou práva ochrany majetku a tiež
v rozpore s princípmi právneho štátu. Práve v tomto uznesení pléna ÚS ČR je rozobratá prvá fáza
exekučnéhokonaniaajeuvedené,žepráveprváfázamádaťmožnosťpovinnejosobedobrovoľnesplniť
svoju povinnosť, čím sa napĺňa prevenčná a výchovná funkcia tejto prvej fázy exekučného konania.
Pokiaľ v tejto fáze a teda dobrovoľnom plnení zo strany povinnej osoby, exekútor napriek tomu, že

nevykonal žiadne úkony, resp. žiadnymi vlastnými úkonmi sa nepričinil o toto dobrovoľné plnenie,
napriek tomu si vyúčtuje plnú odmenu, resp. trovy exekúcie, takýto postup je v rozpore s dobrými
mravmi. V danom prípade mála teda za to, že súdna exekútorka svojim postupom porušila jednak
základné zásady exekučného konania, ale aj všeobecné ustanovenia § 3 Exekučného poriadku a § 12
alebo § 13 v súvislosti so sľubom exekútora. Súdna exekútorka v danom prípade konala v rozpore s

dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo aktuálne
zverejnené v najnovšom Buletíne č. 2/2015, v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou náhrady
škody spôsobenou nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, keď konštatoval, že správnosť
úradného postupu akéhokoľvek štátneho orgánu je potrebné posudzovať z hľadiska účelu, ku ktorému
má takýto úradný postup smerovať. Aplikujúc na konkrétny prípad nestačí, aby v tomto prípade súdna

exekútorka dodržala konkrétny paragraf, ale musí konať okrem toho tiež určitým spôsobom, aj keď jej to
konkrétne zákonné ustanovenie neukladá, čo je presne náš prípad. Okrem toho poukázala na uznesenie
NS SR č. 6MCdo/4/2011, ktorým najvyšší súd SR vysvetľuje pojem, čo treba považovať za definíciu
vynaloženiavšetkéhoúsiliapríslušnéhoorgánu,abynevzniklaškoda,resp.abysapredišlovznikuškody.Vo vzťahu k vyúčtovaniu predbežných trov exekúcie uviedla, že exekútor tieto predbežné trovy exekúcie
stanovuje v upovedomení o začatí exekúcie s tým, že pokiaľ povinný subjekt dobrovoľne svoj dlh zaplatí,
nemôže znášať trovy vo výške, aké by patrili exekútorovi v prípade, že by exekúcia prebehla aj v ďalších

fázach a v tejto súvislosti teda má za to, že vyúčtované predbežné trovy exekúcie vo výške 1.000000,-
Sk neboli správne vyčíslené a následne prijaté za situácie, že povinný subjekt dobrovoľne plnil. Už len
na záver zdôraznila, že pokiaľ odvolací súd vo svojom uznesení sa odvoláva v mnohých častiach na
komentár aspi, tak tento nie je vydaný legislatívcom. Konkrétne výklady zákonných ustanovení možno
nájsť v rozhodnutiach príslušných súdov a podľa jej názoru je možné sa oprieť priamo aj k tomu výkladu,

aký bol daný a je použiteľný aj na tento prípad práve plénom Ústavného súdu ČR.

Právna zástupkyňa žalovanej na pojednávaní konanom dňa 18.02.2015 uviedla, že na rozdiel od
protistrany sa stotožňuje s rozhodnutím odvolacieho súdu. Podľa jej názoru protistrana, konkrétne
právna zástupkyňa žalobcu, danú vec komplikovane teoretizuje mimo skutkovej podstaty, ktorá sa
prejednáva. Podstata celého konania spočíva v posúdení otázky, že upustenie od vykonania exekúcie

je podmienené dobrovoľným splnením povinného subjektu. V tejto súvislosti súdna exekútorka sa pri
svojom postupe v rámci exekučného konania neodchýlila od žiadneho ustanovenia zákona. Podotkla,
že pod pojmom „dobrovoľné plnenie“ má zákon nepochybne na mysli dobrovoľné plnenie celého
vykonateľného rozhodnutia, nielen jeho časti. K tomu patrí tiež náhrada odmeny, trov exekúcie vrátane.
Zdôraznila, že v zmysle článku II Ústavy SR nemožno nedodržiavanie Exekučného poriadku realizovať

poukazom cez § 3 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti je preto potrebné poukázať alebo uviesť
porušenie konkrétneho paragrafového ustanovenia zákona, pokiaľ posudzujeme na strane súdneho
exekútora tvrdenú škodu a tiež, že exekútor nekonal s odbornou starostlivosťou.

Vedľajší účastník pojednávaní konanom dňa 18.02.2015 uviedol, že sa stotožňuje so závermi

odvolacieho súdu. K uvádzanému judikátu najvyššieho súdu, ktorý riešil prípad súdneho exekútora
a posudzoval, či v danom prípade svojim postupom vynaložil alebo nevynaložil všetko úsilie na to,
aby nedošlo k vzniku škody, uviedol, že predmetné rozhodnutie bolo zrušené v rámci mimoriadneho
opravného prostriedku plénom Najvyššieho súdu SR so záverom opačného posúdenia danej situácie.
Uviedol, že pokiaľ sa právna zástupkyňa žalobcu odvoláva na všeobecné ustanovenia § 3 Exekučného

poriadku, aj pri posudzovaní tohto zákonného ustanovenia sa opäť vraciame na začiatok a teda aj v
zmysle tohto zákonného ustanovenia je potrebné konkretizovať v súvislosti s tvrdenou škodou, ktoré
konkrétne zákonné ustanovenie exekútorka mala porušiť. Iba konštatovaním, že došlo k porušeniu
nejakých základných zásad exekučného konania nie je možné stanoviť zodpovednosť súdneho
exekútora v exekučnej veci. Ďalej, pokiaľ ide o skutkovú stránku a otázku plnenia povinného subjektu,

podľajeho názoruvdanomprípadeplneniepovinnejosobyneboloplnenímdobrovoľným.Názorprávnej
zástupkyne žalobcu v tomto smere nie je v súlade s Exekučným poriadkom a jej výklad v tomto smere nie
jesprávny.Tiežpoukázalnato,ženeexistuježiadnezákonnéustanovenie,ktorébyukladaloexekútorovi
povinnosť podať návrh na zastavenie exekúcie a takisto ani povinnosť informovať súd, že došlo k úhrade
vymáhaného dlhu. To znamená, že došlo k plneniu po začatí exekúcie, a preto exekútorke vyplývalo

právo na odmenu práve podľa § 5 ods. 1 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Tiež
nebol dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 písm. f), neboli splnené podmienky stanovené pre takýto
postup a podľa ich názoru, právna zástupkyňa žalobcu toto ustanovenie nesprávne vykladá. Opätovne
vyslovil názor, že v danom prípade súdna exekútorka nie je pasívne legitimovaná, a to s poukazom
na ich doterajšie písomné stanoviská s odôvodnením, že v danom prípade mal byť zvolený postup v

zmysle zákona 58/69 Zb. Záverom zdôraznil, že krajský súd vo viacerých bodoch sa vyjadril k sporným
otázkam tohto konania, ohľadne týchto bodov vyslovil aj svoj právny názor, ktorým je prvostupňový súd
viazaný a nemôže teda rozhodnúť v rozpore s týmto právnym názorom krajského súdu.

Právna zástupkyňa žalobcu poukázala na viaceré súdne rozhodnutia: Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky I.ÚS 212/2012 z 11.07.2012, rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 27C/579/1999 zo
dňa 19.01.2012, uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo/4/2011 zo dňa 08.08.2012, uznesenie NS SR sp.
zn. 7 Cdo/60/2011 z 28.05.2012, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/612/2014 zo dňa
27.11.2014, rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 275/2007 z 31.3.2009.

Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 212/2012 z 11.07.2012 vyplýva, že predmetným
nálezom Ústavný súd SR rozhodol o sťažnosti sťažovateľky v súvislosti s uznesením Okresného súdu
Bratislava II č. k. 53Er/147/2010-117 z 13.01.2012, pričom predmetom sťažnosti, tak ako vyplýva z
odôvodnenia na strane 15 bolo predovšetkým tvrdenie sťažovateľky, že uznesením okresného súdudošlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy najmä tým, že okresný súd svoje
uznesenie riadne neodôvodnil, keď nereagoval na jej námietky proti trovám exekúcie a tým, že výklad
hmotnoprávnych predpisov podaných okresným súdom je arbitrárny a nemajúci oporu v existujúcom

hmotnom práve. Z predmetného nálezu vyplýva, že v namietanom exekučnom konaní malo dôjsť
k dobrovoľnému splneniu dlhu deň po začatí exekučného konania, pred vydaním poverenia súdnej
exekútorke, a že o námietkach povinného proti exekúcií bolo rozhodnuté tak, že námietkam bolo
vyhovené v celom rozsahu; exekučné konanie bolo zastavené v celom rozsahu.

Z Uznesenia NS SR sp. zn. 6 M Cdo/4/2011 zo dňa 08.08.2012 vyplýva, že v predmetnom zrušujúcom
uznesení dovolací súd právne nárok žalobcu (uplatnený a nižšími súdmi posúdený ako bezdôvodné
obohatenie) posúdil ako nárok na náhradu škody s poukazom na verejnoprávny charakter vzťahu medzi
oprávneným ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim ex. činnosť s
poukazom na to, že súdy budú povinné riešiť otázku, či žalobou uplatnený nárok nevyplýva zo vzťahu
zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú v zmysle § 33 ods. 1 EP.

Z Uznesenia NS SR sp. zn. 7 Cdo 60/2011 zo dňa 28.05.2012 vyplýva, že predmetným zrušujúcim
uznesením dovolací súd v obdobnej veci vytkol odvolaciemu súdu tzv. inú vadu konania, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci s poukazom na to, že odvolací súd sa nezaoberal existenciou
zodpovednostného vzťahu podľa ust. § 33 ods. 1 EP.

Z Rozsudku KS Bratislava sp. zn. 3Co/612/2014 zo dňa 27.11.2014 vyplýva, že predmetným
potvrdzujúcim rozsudkom bol posudzovaný nárok na náhradu škody uplatnený voči štátu, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom banky (Národnej banky) podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Z Rozsudku NS SR sp. zn. 4 Cdo 275/2007 zo dňa 31.03.2009 vyplýva, že predmetným rozsudkom
bolo zamietnuté dovolanie proti rozsudku KS v Košiciach v konaní o zaplatenie peňažnej pohľadávky
uplatnenejžalobcomztitulubezdôvodnéhoobohatenia,kuktorémumalodôjsťtým,žeuplatnenáčiastka
bola exekútorom nedôvodne odpísaná z účtu žalobcu titulom predbežných trov exekúcie. Zo skutkového
stavu predmetnej veci vyplýva, že žalobca ako povinný v exekučnom konaní pohľadávku oprávnenému

uspokojil ešte predtým, ako bolo vydané žalovanému (exekútorovi) poverenie, na základe čoho bolo ex.
konanie zastavené.

Z Rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 27C/579/1999 zo dňa 19.01.2012 vyplýva, že predmetom
konania bol nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. náhradu škody uplatneného

voči žalovanej ako súdnej exekútorke na tom skutkovom základe, že exekútorka v roku 1997 uskutočnila
exekúciu finančných prostriedkov, tieto si z účtu žalobcu poukázala na svoj účet a neprávom prevzaté
finančné prostriedky odmietla vrátiť napriek tomu, že v roku 1999 bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú a zastavená. Skutková podstata veci spočívala na skutočnosti, že exekútor vykonával
exekúciu v čase od podania námietok do právoplatného rozhodnutia súdu o podaných námietkach.

Podľa ust. § 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 8.11.1999, exekútor je štátom určenou
a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len

"exekučná činnosť") a na ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a) cit. zákona, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ
nestalo vykonateľným,

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f) cit. zákona, exekúciu súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo
právo ním priznané.

Podľa ust. § 46 ods. 3 cit. zákona (v znení do 08.11.1999), od vykonania exekúcie môže exekútor upustiť
len vtedy, ak povinný dobrovoľne splní, čo mu ukladá rozhodnutie [§ 60 písm. b)].

Podľa ust. § 24 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Vyhl. č. 288/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a predpisov, (1)
Súdny exekútor má nárok na poskytnutie preddavku na odmenu za vykonanie exekučnej činnosti a na
náhradu hotových výdavkov.(2) Výšku preddavku určuje súdny exekútor. Pri určovaní preddavku postupuje tak, aby nedochádzalo
k preplatkom.
(3) Preddavok na odmenu súdneho exekútora a na náhradu hotových výdavkov nesmie byť vyšší ako

50% z odmeny vypočítanej podľa tejto vyhlášky.

Podľa ust. § 33 ods. 1 cit. zákona (v znení do 08.11.1999), exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu
ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví
zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno

od neho požadovať.

Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že žalovaná ako súdna exekútorka v exekučnom
konaní vedenom pred exekučným úradom pod č. Ex 569/99 na základe poverenia vydaného Okresným
súdom v Michalovciach v exekučnej veci sp. zn. 11Er/1670/99 začala vykonávať exekúciu vo veci B..
ako oprávneného proti povinným v 1. rade žalobcovi a v 2. rade M. na základe notárskej zápisnice

N 352/98, Nz 356/98 z 03.09.1998 o zaplatenie istiny vo výške 111.547,93 USD s príslušenstvom.
Je tiež nepochybné, že po začatí exekúcie došlo k uspokojeniu vymáhanej pohľadávky (istiny s
príslušenstvom) plnením zo strany povinného, o čom sa súdna exekútorka dozvedela na základe
oznámenia oprávneného dňa 22.06.1999. Je tiež nepochybné, že súdna exekútorka vydala dňa
28.7.1999 vo veci výkonu trov exekúcie príkaz na úhradu trov exekúcie, na základe čoho bola následne

pripísaná na jej účet finančná čiastka vo výške 1.003.225,- Sk. Žalobca má za to, že takýmto spôsobom
na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože žalovaná si vyúčtovala neoprávnene v
exekučnom konaní trovy exekúcie minimálne vo výške 31.738,91 EUR (956.166,50 Sk), t.j. v žalovanej
čiastke.

V danom prípade si žalobca uplatnil nárok z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako účastníkom
exekučného konania a súdnou exekútorkou vykonávajúcou exekučnú činnosť, pričom z ustálenej
judikatúry slovenských súdov vyplýva, že ide o vzťah verejnoprávny; exekútor je v zmysle § 2
Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí, vykonáva úlohy štátneho orgánu a je potrebné naň hľadieť ako na orgán,

ktorému bol zverený výkon verejnej moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom
a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Preto vzhľadom na povahu právneho vzťahu súdneho
exekútoravykonávajúcehoexekučnúčinnosťaúčastníkaex.konania,nemôžedôjsťnastraneexekútora
k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 OZ tým, že súdny exekútor si vyúčtoval trovy exekúcie
neoprávnene, resp. v nesprávnej výške.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nárok žalobcu súd posúdil ako nárok na náhradu škody, na rozdiel od
žalobcom uplatneného titulu bezdôvodného obohatenia, a to aj s poukazom na to, že súd nie je viazaný
právnou kvalifikáciou nároku uplatneného žalobou. Súd navyše pripomína, že ide tiež o právny názor
vyslovený odvolacím súdom v predmetnej veci.

Je nepochybné, že v danom prípade by malo ísť o zodpovednosť súdnej exekútorky v súvislosti s
tvrdeným nesprávnym postupom ešte z roku 1999, t.j. v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý na
rozdiel od zákona č. 514/2003 Z.z. neupravoval zodpovednosť súdneho exekútora. Z tohto dôvodu súd
zodpovednosť súdnej exekútorky posúdil podľa zákona č. 233/1995 Z.z., konkrétne podľa ust. § 33 ods.

1 v znení účinnom v čase vzniku tvrdenej škody.

Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú činnosťou podľa Exekučného konania je
osobitnýmdruhomzodpovednostizaškodu.Ideoobjektívnuzodpovednosť,t.j.bezohľadunazavinenie,
ktorej sa podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 30.6.2004, exekútor mohol zbaviť,

ak preukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho
požadovať (tzv. liberácia).

Predpokladmi tejto zodpovednosti sú:
1. protiprávne konanie exekútora pri výkone exekučnej činnosti,

2. vznik škody,
3. príčinná súvislosť medzi nimi, pričom platí, že tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, teda
nesplnenie čo i len jedného z predpokladov, nezakladá danú zodpovednosť.V intenciách odôvodnenia odvolacieho súdu, a teda jeho pokynu, súd opätovne posúdil, či na strane
súdnej exekútorky v exekučnom konaní došlo k protiprávnemu konaniu, ak áno, v čom má jej
protiprávnosť spočívať, a to s poukazom na to, že protiprávnosť jej konania v exekučnom konaní musí

vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti (str. 12 odôvodnenia zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu v predmetnej veci).

1/ Žalobca namietal, že súdna exekútorka neoznámila súdu, ktorý rozhodoval o námietkach a o návrhu
na zastavenie exekúcie podaných povinnými, že povinný v lehote uvedenej v upovedomení dobrovoľne

uhradil dlžnú sumu; k tomu súd uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku platného
v znení do roku 1999 nevyplýva takáto povinnosť, preto pokiaľ súdna exekútorka exekučnému súdu
nerealizovala takéto oznámenie, neporušila žiadne zo zákonných ustanovení, teda z tohto dôvodu
nekonala protiprávne, čím nie je daná jej zodpovednosť za škodu.

2/ Žalobca namietal, že exekútorka nenavrhla zastaviť exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a), f) EP, a

to v súvislosti s tvrdeným dobrovoľným plnením zo strany povinného subjektu; zo žiadneho ustanovenia
Exekučného poriadku platného v znení do roku 1999 nevyplýva takáto povinnosť, preto pokiaľ súdna
exekútorka nepodala takýto návrh, neporušila žiadne zo zákonných ustanovení, teda z tohto dôvodu
nekonala protiprávne, čím nie je daná jej zodpovednosť za škodu. Z tohto dôvodu je preto irelevantné
zaoberať sa posúdením, či plnenie zo strany povinného bolo plnením dobrovoľným, ktorá skutočnosť

by odôvodňovala postup podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku; nad rámec uvedeného
súd poukazuje na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení v predmetnej veci,
podľa ktorého najčastejším dôvodom na použitie ust. § 57 ods. 1 písm. f) EP bude splnenie dlhu, ktoré je
dôvodom zániku práva a nadväzne na to aj na zastavenie exekúcie len vtedy, ak ku splneniu došlo mimo
vykonávania exekúcie, navyše o tzv. dobrovoľné plnenie ide vtedy, ak povinný splní to, čo mu ukladá

vykonateľné rozhodnutie a patrí sem aj náhrada trov exekúcie vrátane odmeny a nákladov exekútora
ku dňu dobrovoľného splnenia.

3/ Žalobca namietal, že exekútorka neupustila od exekúcie podľa § 46 ods. 3 EP; v tejto súvislosti
súd poukazuje na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení v predmetnej veci:

„ Podľa ustanovenia § 46 ods. 8 Exekučného poriadku v platnom znení exekútor upustí od vykonania
exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. Exekútor upustí od vykonávania exekúcie aj
v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlasí. Ak
exekútor vykonával exekúciu predajom nehnuteľnosti alebo zriadením exekučného záložného práva,
oznámi príslušnému okresnému úradu, že upustil od vykonania exekúcie.

Podľa ustanovenia § 46 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase vzniku škody (28. júla
1999), od vykonania exekúcie môže exekútor upustiť len vtedy, ak povinný dobrovoľne splní, čo mu
ukladá rozhodnutie [§ 60 písm. b)].
Z vyššie uvedeného znenia príslušného ustanovenia Exekučného poriadku, účinného v čase vzniku
škody vyplýva, že aj v prípade dobrovoľného splnenia dlhu povinným súdny exekútor mohol, nie musel,

upustiť od vykonania exekúcie. Upustenie od vykonania exekúcie je osobitným prípadom skončenia
exekučného konania, ktoré nemôže byť len faktickým úkonom súdneho exekútora, ale súdny exekútor
musí o upustení rozhodnúť.
Upustenie od vykonania exekúcie je podmienené tým, že povinný dobrovoľne splní to, čo mu ukladá
vykonateľné rozhodnutie. Patrí sem aj náhrada trov exekúcie vrátane odmeny a nákladov exekútora

ku dňu dobrovoľného splnenia. Ak teda povinný nezaplatí (nenahradí) trovy exekúcie, nemožno
použiť pravidlo správania o upustení od vykonania exekúcie. Inak by sa exekučné konanie zbytočne
predlžovalo alebo by sa vykonávalo duplicitne, len na trovy exekúcie, čo by znamenalo ďalšie trovy
novej exekúcie (pozri Komentár k § 46 Exekučného poriadku na právnom portáli ASPI).” Z uvedeného
vyplýva, že v danom prípade neboli splnené podmienky na postup podľa ust. § 46 ods. 3 EP platného

v čase vzniku tvrdenej škody, navyše išlo o možnosť súdneho exekútora na takýto postup, preto pokiaľ
súdna exekútorka nepristúpila k upusteniu od vykonania exekúcie, neporušila žiadne zo zákonných
ustanovení, teda z tohto dôvodu nekonala protiprávne, čím nie je daná jej zodpovednosť za škodu.

4/ Žalobca namietal, že exekútorka si v upovedomení o začatí exekúcie vyčíslila predbežné trovy

exekúcie na sumu 1.000.000 Sk, čím došlo k porušeniu ust. § 24 ods. 3 Vyhl. č. 288/1995 Z.z.; k tomu
súd uvádza, namietané ustanovenie § 24 Vyhlášky č. 288/1995 Z.z. upravuje otázku preddavku na
odmenu súdneho exekútora, na ktorú má exekútor nárok voči oprávnenému, ide teda o inštitút odlišný
od predbežných trov konania. Navyše súd poukazuje na to, že povinný podal proti trovám exekúcienámietky, ktoré príslušný exekučný súd zamietol. Ani v tomto prípade zo strany súdnej exekútorky
nedošlo k porušeniu žiadneho zákonnom ustanovenej povinnosti, resp. ustanovení príslušnej právnej
úpravy (Vyhláška č. 288/1995 Z.z.), teda z tohto dôvodu nekonala protiprávne, čím nie je daná jej

zodpovednosť za škodu.

Súd nezistil na strane súdnej exekútorky žiadne porušenie zákonom ustanovenej povinnosti
pri vykonávaní predmetnej exekučnej činnosti, na základe čoho nebola splnená podmienka jej
protiprávneho konania. Preto nie je splnený základný predpoklad jej zodpovednosti (preto z dôvodu

hospodárnosti sa súd ďalšími predpokladmi zodpovednosti žalovanej nezaoberal) za uplatnenú škodu,
na základe čoho súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

Výrok o náhrade trov konania sa opiera o ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešná žalovaná
a tiež úspešný vedľajší učastník majú právo na náhradu trov konania, ktorých náhradu si uplatnili voči
neúspešnému žalobcovi.

Právna zástupkyňa žalovanej si vyčíslila trovy právneho zastúpenia písomným podaním z 27.11.2015
došlým súdu dňa 03.12.2015, t.j. v zákonnej lehote, na celkovú sumu 11.330,25 EUR za nasledujúce
úkony:
- 13.09.2007 prevzatie a príprava vo výške 486,34 EUR + 5,90 EUR režijný paušál,

- 30.11.2007 písomné podanie z 28.11.2007 vo výške 486,34 EUR, režijný paušál 5,90 EUR,
- 29.05.2008 pr. porada vo výške 972,68 EUR, režijný paušál 6,30 EUR,
- 30.05.2008 pojednávanie 486,34 EUR a režijný paušál 6,30 EUR,
- 26.06.2008 písomné podanie z 26.06.2008 vo výške 486,34 EUR a 6,30 EUR režijný paušál,
- 27.06.2008 pojednávanie vo výške 486,34 EUR a 6,30 EUR režijný paušál,

- 28.06.2008 písomné podanie zo 16.06.2008 vo výške 468,34 EUR a 6,30 EUR režijný paušál,
- 28.06.2008 písomné podanie zo 17.06.2008 vo výške 486,34 EUR a 6,30 EUR režijný paušál,
- 25.02.2009 pr. porada vo výške 486,34 EUR a 6,95 EUR režijný paušál,
- 26.02.2009 písomné podanie z 25.02.2009 vo výške 486,34 EUR a 6,95 EUR režijný paušál,
- 05.05.2009 pojednávanie vo výške 486,34 EUR a 6,95 EUR režijný paušál,

- 08.06.2010 písomné podanie zo 07.06.2010 vo výške 486,34 EUR a 7,21 EUR režijný paušál,
- 10.11.2011 písomné podanie zo 07.11.2011 vo výške 486,34 EUR a 7,41 EUR režijný paušál,
- 19.01.2012 pr. porada vo výške 486,34 eur a 7,63 eur režijný paušál,
- 20.01.2012 pojednávanie vo výške 486,34 eur a 7,63 eur režijný paušál,
- 08.03.2012 pr. porada vo výške 972,68 eur a 7,63 eur režijný paušál,

-13.03.2012písomnépodanie-odvolaniez09.03.2012vovýške486,34EURa7,63EURrežijnýpaušál,
- 16.02.2015 pr. porada vo výške 486,34 EUR a 7,21 EUR režijný paušál,
- 18.02.2015 pojednávanie vo výške 486,34 EUR a 7,21 EUR režijný paušál,
- 27.11.2015 písomné podanie z 25.11.2015 vo výške 486,34 EUR a 7,21 EUR režijný paušál,
- 18.02.2015 pojednávanie vo výške 486,34 eur a 7,21 EUR režijný paušál.

Súčasťou predmetného vyúčtovania je potvrdenie o právnej porade a rokovaní z 27.11.2015 potvrdené
žalovanou, z obsahu ktorého vyplýva, že dňa 29.05.2008 bola vykonaná s právnou zástupkyňou
právna porada - príprava na pojednávanie na deň 30.05.2008 spojená s rokovaní o celom exekučnom
spise, vo vzťahu ku príprave podať účastnícku výpoveď klienta - 2:15 hod, dňa 25.02.2009 -

prejednanie obsahu doterajšieho stavu veci, oboznámenie klienta s obsahom vykonaných úkonov a to
s písomnými podaniami zo dňa 16.06.2008, 17.06.2008, 26.06.2008, pojednávaním dňa 27.06.2008
a s písomným podaním zo dňa 25.021.2009, prerokonanie ďalšieho postupu vo veci - 1:45 hod,
dňa 19.01.2012 - prejednanie obsahu doterajšieho stavu veci, prerokovanie pojednávania, zo dňa
05.05.2009, oboznámenie klienta s obsahom vykonaných úkonov, a to s písomnými podaniami zo

dňa 07.06.2010, 07.11.2011, príprava na pojednávanie dňa 20.01.2012 - 1:30 hod, dňa 08.03.2012
prejednanie odvolania zo dňa 09.03.2012 - 2 hodiny a dňa 16.02.2015 príprava na pojednávanie dňa
18.02.2015, prejednanie ďalšieho postupu vo veci - 1:30 hod.

Súd posúdil predmetné vyčíslenie trov právneho zastúpenia žalovanej podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

v znení neskorších zmien a predpisov a priznal žalovanej trovy právneho zastúpenia nasledovne:
1) 2 úkony právnej služby á 486,34 EUR za prevzatie a prípravu z 13.09.2007 a za písomné podanie
z 28.11.2007 + 2x režijný paušál á 5,90 EUR,2) 5 úkonov právnej služby, z toho 4x 486,34 EUR za: účasť na pojednávaní dňa 30.05.2008, písomné
podanie z 26.06.2008, účasť na pojednávaní dňa 27.06.2008 a písomné podanie zo 16.06.2008, 1x
úkon právnej porady s klientom z 29.05.2008 vo výške 972,68 EUR + 5x režijný paušál 6,30 EUR,

3) 3 úkony právnej služby á 486,34 EUR za: právnu poradu s klientom z 25.02.2009, písomné podanie
z 25.02.2009, účasť na pojednávaní dňa 05.05.2009 + 3x režijný paušál 6,95 EUR,
4) 1 úkon právnej služby vo výške 486,34 EUR za písomné podanie zo 07.06.2010 + režijný paušál
7,21 EUR,
5) 2 úkony právnej služby á 486,34 EUR za: účasť na pojednávaní dňa 20.01.2012 a podanie odvolania

dňa 09.03.2012 + 2x režijný paušál á 7,63 EUR,
6) 2 úkony právnej služby á 486,34 EUR za: účasť na pojednávaní dňa 18.02.2015 a účasť na
pojednávaní dňa 27.11.2015 + 2x režijný paušál á 7,21 EUR, t.j. spolu trovy právneho zastúpenia vo
výške 7.882,48 Eur.

Súd nepriznal žalovanej vyčíslené trovy právneho zastúpenia za úkon z 28.06.2008 označený ako

písomné podanie zo 17.06.2008 vo výške 486,34 EUR a režijný paušál vo výške 6,30 EUR k tomuto
úkonu s odôvodnením, že nejde o účelne vynaložený úkon právnej zástupkyne, nakoľko v predmetnom
písomnom podaní sa právna zástupkyňa žalovanej vyjadrovala k doplňujúcemu vyjadreniu žalovaného v
druhomrade,ktoréjejbolodoručenénapojednávanídňa30.05.2008stým,ženatomistompojednávaní
právnej zástupkyni žalovanej bolo doručené tiež podanie žalobcu - výpočet ušlého zisku, ku ktorému

sa právna zástupkyňa žalovanej vyjadrila osobitným písomným podaním zo 16.06.2008, preto pokiaľ
súd nepožiadal právnu zástupkyňu žalovanej, aby podala samostatné vyjadrenia k jednak vyjadreniu
žalovaného v 2. rade a jednak k predmetnému podaniu žalobcu, právnej zástupkyni žalovanej nebránilo
nič vyjadriť sa k obom predloženým podaniam jedným písomným podaním (t.j. písomným podaním zo
16.06.2008, ku ktorému boli trovy právneho zastúpenia zo strany súdu priznané). Ďalej súd nepriznal

právnej zástupkyni žalovanej ako úkon - písomné podanie zo 07.11.2011, došlý dňa 10.11.2011 súdu,
vo výške 486,34 EUR a režijný paušál vo výške 7,41 EUR k tomuto úkonu s odôvodnením, že súd
nepovažuje tento úkon za účelne vynaložený, pretože jeho obsahom bolo iba upresnenie označenia
vedľajšieho účastníka, ohľadne ktorého právna zástupkyňa na predchádzajúcom pojednávaní dňa
04.11.2011 navrhla vstup s tým, že na tomto pojednávaní konkrétny subjekt označiť nevedela.

Ďalej súd nepriznal ako účelne vynaložené trovy jednak poradu s klientom z 19.01.2012 vo výške 486,34
EUR a k tomu prislúchajúci režijný paušál vo výške 7,63 EUR a tiež z 08.03.2012 vo výške 486,34
EUR a k tomu prislúchajúci režijný paušál vo výške 7,63 EUR s odôvodnením, že ani v jednom prípade
realizovanej porady, obsahom porady s klientom neboli žiadne nové právne alebo skutkové skutočnosti
v predmetnej veci, preto súd oba tieto úkony považuje za úkony, ktoré neboli účelne vynaložené.

Obdobným spôsobom súd posúdil tiež účtovaný úkon zo 16.02.2015 ako právna porada s klientom
vo výške 486,34 EUR a k tomu účtovaný režijný paušál 7,21 EUR s poukazom na to, že obsahom
tejto porady mala byť príprava na pojednávanie na deň 18.02.2015 a prejednanie ďalšieho postupu vo
veci s tým, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 18.02.2015 vyplýva, že predmetného pojednávania
sa zúčastnila výlučne právna zástupkyňa žalovanej, ktorá na predmetnom pojednávaní nepredniesla

žiadne nové právne alebo skutkové argumenty v predmetnej veci. Preto aj z tohto dôvodu sa súdu javí
predmetný úkon ako úkon, ktorý nebol vynaložený účelne.

Ďalej súd nepriznal žalovanej ako úkon právnej služby písomné podanie z 25.11.2015 vo výške 486,34
EUR+režijnýpaušál7,21EURzdôvodu,žepredmetomtohtopísomnéhopodaniajeoznámenieprávnej

zástupkyne žalovanej o tom, že žalovaná zotrváva na svojich doterajších prednesoch, písomných
podaniach a stotožňuje sa s právnym názorom rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, a že žalovanej
bolaukončenák21.03.2015činnosťakoexekútorkystým,žeideopísomnépodanieprávnejzástupkyne
žalovanej, ktoré bolo predložené súdu priamo na pojednávaní dňa 27.11.2015, t.z. že ten istý prednes
bol zopakovaný na tomto pojednávaní a preto súd tento úkon nepovažuje za účelne vynaložený.

Na základe uvedeného súd priznal žalovanej celkové trovy konania vo výške 9.786,48 EUR, z ktorej
sumy čiastka 1.904 EUR predstavuje súdny poplatok za podané odvolanie vo veci a suma 7.882,48
EUR predstavuje trovy právneho zastúpenia.

Pretože žalovaná je v konaní zastúpená advokátkou, žalobca je povinný trovy konania zaplatiť na účet
jej právneho zástupcu podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p.Trovy konania vedľajšieho účastníka neboli vyčíslené, preto súd vedľajšiemu účastníkovi priznal ako
trovy sumu 1.904 EUR ako súdny poplatok za podané odvolanie (§ 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Podľa ust. § 151 ods. 8 O.s.p. súd vyjadril vo výroku o náhrade trov konania osobitne trovy právneho
zastúpenia a osobitne iné trovy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do
15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 O.s.p.).