Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 17, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/91/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716202377
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716202377.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: R. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Y. XXXX/X, XXX XX Y., práv. zast.: PUCHALLA, SLÁVIK & PARTNERS s.r.o., Kmeťova 24, 040 01
Košice, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava,
IČO: 35 792 752, práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04
Bratislava, v konaní o zaplatenie 1.795,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Poprad, č.k. 11C/38/2016-93 z 16.02.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 1.795,39 eur a úrok z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.795,39 eur odo dňa 1.3.2016 až do zaplatenia, a to do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyňa m á p r á v o na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, ods. 2, § 52 ods. 1, § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010Z.z. Výrok o trovách

konania ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa dňa 25.10.2012 podpísala doklad označený ako žiadosť
o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere. V čase podpisu tohto dokladu
žalovanou boli vyplnené časti pod bodom 1 až 5. Následne žalovaný vyplnil údaj pod bodom 6 a
z jeho strany bol doklad podpísaný dňom 02.11.2012, teda týmto dňom došlo k uzavretiu zmluvy
o revolvingovom úvere. Tento postup žalovaného pri uzatváraní zmluvy je súdu známy z iných

prejednávaných vecí. V bode 5 zmluvy (údaje o požadovanom revolvingovom úvere) sa uvádza výška
úveru 1.500,-- eur, splatnosť úveru 48/17, mesačná splátka vo výške 77,05 eur, celková čiastka, ktorú
musí dlžník zaplatiť 3.698,90 eur, predpokladaná RPMN 70,01 %. V bode 6 zmluvy sú uvedené rovnaké
údaje s výnimkou RPMN, ktorá sa uvádza vo výške 67,53 %.4. V konaní bolo preukázané, že strany uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej
žalobkyni mal byť poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur, v skutočnosti jej bol poskytnutý úver vo

výške 1.132,51 eur s tým, že po jeho splatení jej mohli byť poskytnuté ďalšie revolvingové úvery.
Zmluva uzavretá stranami je nesporne zmluvou spotrebiteľskou, pretože žalovaný ako dodávateľ konal
v rámci svojej podnikateľskej činnosti a u žalobkyne nebolo preukázané, že by pri uzatváraní zmluvy
konala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Poskytnutý úver spĺňa charakter
spotrebiteľského úveru v zmysle § 1, ods. 2, Zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

5. V zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 70,01 %. Žalobkyňa namietala, že táto
úroková sadzba je päťnásobne vyššia ako úrokové sadzby požadované pri iných spotrebiteľských
úveroch v období, keď bola uzatváraná zmluva a teda zmluvné dojednanie je neplatné pre rozpor s
dobrými mravmi. V zmysle § 53, ods. 6 Obč. zákonníka (v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.12.2010),
ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne

prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti. Súd mal preukázané, že v rozhodnom období bola priemerná úroková sadzba bánk pri
spotrebiteľských úveroch s dobou splácania od jedného do piatich rokov vo výške 12,77 %. Je zrejmé,

že dohodnutá úroková sadzba v zmluve uzavretej stranami vo výške 70,01 % o viac ako päťnásobok
prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu, teda podľa názoru súdu je výška úrokovej sadzby dohodnutá
v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Obč. zákonníka. Z uvedeného dôvodu súd dojednanie ohľadom výšky
odplaty považoval za neplatné v zmysle § 39 Obč. zákonníka, pretože je v rozpore s právnym predpisom,
konkrétnesust.§53ods.6Obč.zákonníka,tedapokiaľžalobkyňauhrádzalažalovanémuúrokyzúveru,

možno toto plnenie považovať za plnenie z neplatného právneho úkonu.

6. Dôvodnými sú aj tvrdenia žalobkyne o absencii náležitostí zmluvy o úvere. Na základe zmluvy
uzavretej stranami bol žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver, preto zmluva musí obsahovať všetky
obligatórne náležitosti vyplývajúce z ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. Z obsahu predloženej zmluvy

vyplýva, že v nej nie je uvedený údaj o termíne končenej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2, písm. g/ cit.
zákona),aniúdajotermínesplátok(§9ods.2písm.k/cit.zákona).Podľanázorusúduneobstojítvrdenie
žalovaného, že tieto údaje boli obsiahnuté v oznámení o schválení úveru, resp. v splátkovom kalendári,
ktoré sa považujú za súčasť zmluvy. Oznámenie veriteľa o schválení úveru je jednostranným právnym
úkonom zo strany žalovaného, ktoré nadväzuje na uzavretú úverovú zmluvu. Z jeho obsahu nevyplýva,

že by sa malo považovať za súčasť zmluvy alebo dodatok k zmluve, ktorá je dvojstranným právnym
úkonom, a pokiaľ by malo spĺňať takýto účel, tak by muselo byť podpísané oboma zmluvnými stranami
rovnako ako samotná zmluva. Splátkový kalendár, ktorý spomína vo svojom vyjadrení žalovaný, súdu
predložený nebol a neboli predložené ani žiadne doklady, či takýto splátkový kalendár bol niekedy
podpísaný žalobkyňou, a či jej bol vôbec odovzdaný, preto súd nepovažoval za preukázané, že by takýto

doklad mohol byť považovaný za dodatok k zmluve. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že
zmluva neobsahuje vyššie uvedené náležitosti, čo má v zmysle § 11 ods. 1 cit. zákona, za následok, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

7. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že v danom prípade ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie

žalovaného, pretože nebolo preukázané také konanie zo strany žalovaného, ktoré by bolo možné
hodnotiť ako konanie vo forme, či už priameho alebo nepriameho úmyslu. Úmysel súvisí so zavineným
protiprávnym konaním zodpovedného subjektu a musí byť preukázaný vo forme priameho úmyslu, teda
že zodpovedný subjekt koná v rozpore s právom, hoci vie o protiprávnosti konania a chce takto konať
alebo vo forme nepriameho úmyslu, tak že zodpovedný subjekt vie, že sa môže dopustiť protiprávneho

konania a pre prípad, že k nemu dôjde, je s tým uzrozumený. Pokiaľ aj zo strany žalovaného neboli
v zmluve uvedené vyššie uvedené náležitosti, je takýto postup v rozpore s právom, konkrétne s § 9
ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (účinného v čase uzavretia zmluvy), a teda
žalovaný je sankcionovaný v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia tým, že mu nevznikol nárok na
odmenu za poskytnutý úver, pretože sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Už táto skutočnosť

podľa názoru súdu vylučuje úmyselné konanie zo strany žalovaného, pretože táto sankcia postihuje
veriteľa za takéto konanie vo forme obmedzenia jeho nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. Pokiaľ
by žalovaný aj porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu
neznalostizákona,išlobyoprotiprávnekonanievnedbanlivostnejforme,atedaajprípadnébezdôvodnéobohatenie by bolo premlčané v trojročnej objektívnej lehote. Obdobným spôsobom bola táto otázka
riešená v súdnych rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalovaný (rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6Co/323/2012-345, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/968/2013-192) ako aj

v ďalších rozhodnutiach odvolacích súdov (napr. Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 13Co/567/2015,
13Co/90/2015, 13Co/557/2015).

8. Tento rozsudok odvolaním v celosti napadol žalovaný formálne citujúc odvolacie dôvody uvedené
v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP. Jeho odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných

rovín: (i) názor, že otázka odplaty nemala byť posudzovaná podľa dobrých mravov, ale podľa právnej
úpravy určujúcej jej reguláciu, t.j. podľa § 53 ods. 6 OZ, tu poukazujúc na rozhodnutie KS BB, sp.
zn. 14Co/1016/2014 z 30.03.2016; (ii) nesúhlas zo záverom súdu prvej inštancie o tom, že zmluva
z predmetu sporu neobsahuje náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ ZoSÚ, tu poukazujúc na
rozsudok SD EÚ č. C-42/15 a rozhodnutia NS SR, sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018 a KS PO, sp. zn.
13Co/111/2014. Na základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu

zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu sa stotožnila s rozhodnutím súdu prvej inštancie a
podotkla, že v dôsledku absencie viacerých obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, tú je potrebné
považovať za bezúročnú a bezpoplatkov, pričom v deň podpisu zmluvy nemala ani možnosť oboznámiť

sa s Oznámením o schválení úveru. Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

10. Ďalšie podania strán sporu dané neboli.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na

úradnejtabuliajwebovejstránkeKrajskéhosúduvPrešovea dospelk záveru,žeodvolaniežalovaného
nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v

kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, s nesprávnym právnym posúdením veci, s
porušením práva na spravodlivý proces a inou vadou, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. Ak žalovaný tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v

odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

15. Ak žalovaný ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Tu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnymprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr.

Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

16. Ak žalovaný ďalej namietal i porušenie práva na spravodlivý proces. Tu odvolací súd uvádza, že
porušenie práva na spravodlivý proces je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie

hmotnoprávnych nárokov strán. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, no medzi jeho
zložky možno zaradiť najmä právo na prístup k zákonom zriadenému, nezávislému a nestrannému súdu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa ku ním, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so
všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne a preskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia a

podobne...Naplnenie tohto odvolacieho dôvodu však odvolací súd v súdenom spore v kontexte celého
konania nevzhliadol.

17. Ak žalovaný ešte namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia

v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len
za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v
posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.

18. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,

ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

19. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé

súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd
prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu
jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

20. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

21. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom

v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

22. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje
na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka
vymedzeniapodmienok,zaktorýchvnútroštátneorgánymôžuurčitúnormuprávaÚnieaplikovaťpriamo,

bezprostredne, na prípad, ktorý riešia.

23. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platízákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

24. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

25. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd
totiž na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití
všetkých aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy,
aby nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a
navyše aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

26. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

27. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.

k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

28. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a

iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

29. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES

z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

30. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má

význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

31. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových

nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

32. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.

k/ uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskomúvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.

Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená
medzi stranami sporu obsahovala len výšku, počet a termíny mesačnej splátky (vrátane úrokov), a to v
sume 77,05Eur v počte 48 splátok a dátumom splatnosti na 17. deň v mesiaci.

33. Súd odkazuje aj na odôvodnenia 9, 19, 30, 31 a 47 smernice 2008/48/ES: „(9) Úplná harmonizácia
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná
úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali
mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.
Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou.
Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo

zaviesť vnútroštátne právne predpisy… (19) Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe
úplnej znalosti veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o
podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so
sebou zvážiť… (30) Táto smernica neupravuje otázky zmluvného práva, ktoré sa týkajú platnosti zmlúv
o úvere. Členské štáty preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré

sú v súlade s právom Spoločenstva. Členské štáty môžu upraviť právny režim, ktorým sa riadi ponuka
na uzatvorenie zmluvy o úvere, najmä to, kedy sa má predložiť, a obdobie, počas ktorého je záväzná
pre veriteľa. Ak sa takáto ponuka predloží zároveň s informáciami, ktoré sa majú poskytnúť v súlade s
touto smernicou pred uzavretím zmluvy, mala by sa, tak ako akékoľvek ďalšie doplňujúce informácie,
ktoré môže veriteľ chcieť spotrebiteľovi poskytnúť, predložiť v osobitnom dokumente, ktorý môže byť

pripojený k štandardným európskym informáciám o spotrebiteľskom úvere. (31) Zmluva o úvere by mala
zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ
oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. (47) Členské štáty by mali
ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých
podľa tejto smernice a zabezpečiť ich vykonávanie. Aj keď výber sankcií ostáva v právomoci členských

štátov, ustanovené sankcie by mali byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

34. V zmysle článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“: „Účelom tejto smernice je
harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

35.Článok10rovnakejsmernice,nazývaný„Informácie,ktorémáobsahovaťzmluvaoúvere“,stanovuje:
ods.2 Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: g) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto miery; h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne

poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia; v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou
určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a
kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; táto tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením

amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné
náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť,
amortizačnátabuľkazrozumiteľneastručneuvádza,žeúdajevnejuvedenébudúplatnélendonajbližšej
zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere; j) ak sa
poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky splácania

úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov; k) prípadne poplatky za vedenie jedného
alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, pokiaľ otvorenie
účtu nie je dobrovoľné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné
transakcie a čerpanie a akýmikoľvek inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere a podmienkami,
za ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť; u) prípadne iné zmluvné podmienky; ods. 3. Keď sa uplatňuje

odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to
bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. ods. 4. V prípade zmluvy o úvere, na
základe ktorej splátky spotrebiteľa nevedú k okamžitej zodpovedajúcej amortizácii celkovej výšky úveru,
ale sa v období a za podmienok ustanovených v zmluve o úvere alebo v doplnkovej zmluve použijúna vytvorenie istiny, informácie podľa odseku 2 musia zahŕňať zrozumiteľný a stručný údaj o tom, že
takáto zmluva o úvere nezaručuje splatenie celkovej výšky úveru čerpaného na jej základe, ak sa takáto
záruka neposkytne.

36. Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ znie: „Keďže
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo
svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“.

37. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“
uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom
„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento
opis: „Budete musieť zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok a/alebo
poplatky sa budú splácať takto:…“

38. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. JUDr. Jánošikovej, PhD.: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci
konkrétny spor. Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere
by malo byť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na
úrok a poplatky, ale súčasne dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o

spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne
narazil na rozpor medzi vnútroštátnou právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva
Únie má v tomto prípade podobu smernice, vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom
a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len
prostredníctvomnepriamehoúčinkusmernice,čoznamenápokúsiťsaotakývýkladzákonač.129/2010,

ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z
hranícpovinnostieurokonformnéhovýkladuvnútroštátnehopráva,ktoroujezákazvýkladucontralegem.
Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o
spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo
by už podľa môjho názoru o výklad práva, ale o sudcovskú tvorbu práva.“

39. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi

preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky

a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou

úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

40. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o (ďalej aj ,,sporné pravidlo“)
obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov apoplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad
sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny
splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom

dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z
28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Zz. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). Uvedené zákonné pravidlo sa
deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do
nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by: odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem, odporoval by princípu právnej istoty,
nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné

pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť

v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).

41.VkontexteuvedenéhoakoajsozreteľomnaUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo155/2011

zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom

zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ Odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá

priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

42. Vzhľadom na skutočnosť, že pre vyhodnotenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov postačuje

absencia čo i len jednej z náležitostí vymedzených v ust. § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ, odvolací súd viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania sa z dôvodu hospodárnosti osobitne nevyjadroval k ostatným odvolacím
námietkam ( obdobne aj KS PO, sp.zn. 6Co/158/2017 z 25.09.2018, 5Co/30/2018 z 13.12.2018,
19Co/44/2018 z 15.11.2018, 5Co/75/2018 z 10.01.2019, 19Co/96/2018 z 10.01.2019).

43. Potom správnemu výroku vo veci samej zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

44. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).