Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, October 26, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/205/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213959
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114213959.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Škraba a JUDr. Petra Šama, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická
7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, pr. zast.: Advokátska kancelária ERASMUS LEGAL, s.r.o.,
so sídlom Justičná 9, 811 07 Bratislava, IČO: 36 789 615, proti žalovanému: Ľ. Y., V.. X.X.XXXX, P. L.
XXXX/XX, Y., o zaplatenie 1.783,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Prešov č. k. 19C/85/2014-29 zo dňa 27.2.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a späťvzatie návrhu v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 138,26
eur, v tejto časti zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavuje.

II. R u š í rozsudok vo výrokoch, ktorými súd prvej inštancie vyhlásil zmluvné podmienky uvedené v
položkách 49, 56 a 57 za neprijateľné, vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti okrem sumy

138,26 eur, ohľadom ktorej odvolací súd prvým výrokom tohto uznesenia konanie zastavil a vo výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto:
„Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 134,93 eur s 9,25 % úrokmi z omeškania ročne zo
sumy 1 134,93 eur od 28.9.2011 do zaplatenia a trovy konania vo výške 31,31 eur a trovy právneho

zastúpenia vo výške 63,06 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
V prevyšujúcej časti návrh zamieta.
V y h l a s u j ezmluvnú podmienku uvedenú v položke 49. Úverovej zmluvy uzavretej účastníkmi dňa
28.1.2010 v znení: „Poplatok za vedenie úverového účtu 1,99 EUR“ z a n e p r i j a t e ľ n ú .
V y h l a s u j ezmluvnú podmienku uvedenú v položke 56. Úverovej zmluvy uzavretej účastníkmi dňa

28.1.2010 v znení: „ Poplatok za možnosť zmeny výšky a počtu splátok 0,30 EUR“ za n e p r i j a t e ľ n ú
V y h l a s u j ezmluvnú podmienku uvedenú v položke 57. Úverovej zmluvy uzavretej účastníkmi dňa
28.1.2010 v znení: „BALÍČEK PLUS. Klient označením balíčku PLUS súhlasí s tým, aby bol poistníkom
poistenýpreprípaddlhodobejpracovnejneschopnostiaďalejpreprípadinvalidityalebosmrtinásledkom
úrazu.
Úhrada za poistenie PLUS 1,62 EUR/48,88 Sk / 3,98% z pravidelnej mesačnej splátky úveru bez

poistenia/ za n e p r i j a t e ľ n ú“ .

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa
20.5.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.783,68 eur, kapitalizovaných ročných úrokov
z omeškania vo výške 405,68 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 0,02600 % denne zo sumy
1.774,52 eur od 14.5.2014 do zaplatenia, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 28.1.2010 uzavrel so

žalovaným Úverovú zmluvu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Úverové podmienky žalobcu, s ktorými
bol žalovaný oboznámený a podpisom Úverovej zmluvy prejavil súhlas byť nimi viazaný. PredmetomÚverovej zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov v sume 1.600,- eur zo strany žalovanému,
ktorý sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške
42,39 eur, s počtom splátok 84. Žalovaný bol v omeškaní s úhradou svojho záväzku tým, že žalobca

voči nemu eviduje dlh pozostávajúci z istiny predstavujúcej výšku dlžnej sumy úveru bez úrokov z úveru
do času zosplatnenia vo výške 43,69 eur, vypočítaný ako súčet čiastkových súm z jednotlivých splátok
úveru pripadajúcich na istinu, ktoré boli vyrubené, avšak neboli uhradené, t. j. celková suma vyrubená na
istinu do času zosplatnenia mínus uhradená časť istiny, t. j. v zmysle splátkového kalendára 164,61 eur
mínus 120,92 eur; ďalej dlh pozostáva zo zosplatnenej istiny predstavujúcej výšku dlžnej sumy úveru

bez úrokov z úveru, ktorú mal žalovaný uhradiť v prípade riadneho platenia úveru vo výške 1.435,39
eur; úroku z vyššie uvedenej dlžnej sumy úveru do času zosplatnenia vo výške 125,19 eur, vypočítanú
ako rozdiel úroku z úveru vyrubeného do zosplatnenia úveru vo výške 566,51 eur a úroku z úveru
zaplateného zo strany žalovaného do času zosplatnenia vo výške 441,32 eur; úroku z úveru, ktorý by
mal žalovaný uhradiť v prípade riadneho platenia úveru vo výške 162,15 eur uplatňovaného v zmysle § 6
Hlavy 7 Úverových podmienok, poistného vo výške 8,10 eur, ktoré si žalobca voči žalovanému uplatňuje

s poukazom na skutočnosť, že sa tak v úverovej zmluve účastníci dohodli, poplatku za upomienku
vo výške 16,- eur, ktorý bol žalovanému vyrubený v súlade s ustanovením § 3 Hlavy 17 Úverových
podmienok, poplatku za vedenie účtu vo výške 7,96 eur, ktorý si voči žalovanému žalobca uplatnil s
poukazom na bod 49 Úverovej zmluvy, v ktorom si účastníci dohodli poplatok za vedenie úverového
účtu vo výške 1,99 eur zahrnutý v mesačnej splátke. Napokon nárok žalobcu pozostával z poplatku

za možnosť zmeny splátok vo výške 1,20 eur tak, ako si účastníci dohodli v bode 56 Úverovej zmluvy
a kapitalizovaného denného úroku z omeškania od 15. dňa nasledujúceho po zosplatnení, t. j. od
13.10.2011 do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, t. j. 13.5.2014 s tým, že aj keď si žalobca
mohol uplatňovať nižší úrok zo zameškania, uplatnil si len vo výške 405,68 eur a napokon si žalobca
uplatnil úrok z omeškania vo výške 0,26 % denne zo sumy 1.794,52 eur od 14.5.2014 do zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie uplatňujúc ustanovenia §§ 53 ods. 1, 4, 53, 54 všetko Občianskeho zákonníka,
ako aj poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Oceáno Grupo Editorial SA c/
a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades
a spol, spojené prípady (C-240/98 a C-244/98 na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi

účastníkmi bola uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Podľa súdu prvej
inštancie, Krajský súd v Prešove už v minulosti judikoval, že Všeobecné obchodné podmienky, ak sa
majú stať súčasťou zmluvy, môže sa to udiať prostredníctvom transparentnej inkorporačnej doložky
s tým, že netransparentnú inkorporačnú doložku judikoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. O
netransparentnú doložku ide aj vtedy, ak dodávateľ niektoré časti zmluvy, resp. zmluvné podmienky

uvedie menším písmom s tým, že spotrebiteľ sa môže domnievať, že menšie písmo obsahuje text,
ktorému nemusí pripisovať až taký dôležitý význam.

4. Vzhľadom k uvedenému dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluvné podmienky uvedené v
položkách 49 v znení: „Poplatok za vedenie úverového účtu 1,99 eur“, č. 56. v znení: „ Poplatok

za možnosť zmeny výšky a počtu splátok 0,30 eur“ a č. 57 v znení: „BALÍČEK PLUS. Klient označením
balíčku PLUS súhlasí s tým, aby bol poistníkom poistený pre prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti a
ďalej pre prípad invalidity alebo smrti následkom úrazu. Úhrada za poistenie PLUS 1,62 eur ((48,88 Sk)
3,98%zpravidelnejmesačnejsplátkyúverubezpoistenia),súpodľasúduprvejinštancie neprijateľnými,
nakoľko spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy

ku škode spotrebiteľa a sú aj nekalými obchodnými praktikami.

5. V danom prípade sa súd prvej inštancie ďalej zaoberal aj výškou úroku z úveru, ktorý bol dohodnutý
vo výške 23,18 % ročne. Z internetovej stránky NBS súd preveroval priemerné úrokové miery podobných
úverov obchodných bánk a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 5 rokov v januári

2010 činil úrok 8,97 % p.a.. Z toho je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že ročný úrok dohodnutý medzi
účastníkmi v danom prípade prevyšoval priemernú mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami
v neprimeranom rozsahu. Pri ročnej úrokovej sadzbe 23,18 % predstavoval úrok pred zosplatnením
v zmysle vyčíslenia žalobcu, ako to vyplýva zo splátkového kalendára, sumu 441,32 eur, pri úrokovej
sadzbe 8,97 % predstavuje úrok pred zosplatnením sumu 170,78 eur (8,97 * 441,32 / 23,18). Súd

prvej inštancie na základe vyššie uvedeného priznal žalobcovi sumu, ktorá predstavuje rozdiel medzi
požičanou sumou 1.600,- eur, úrokov z úveru pri ročnej úrokovej sadzbe 8,97 % 170,78 eur a sumou,
ktorú uhradil žalovaný žalobcovi 635,85 eur, t. j. 1.134,93 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.134,93 eur a čo do zvyšku návrh zamietol.6. Zároveň zaviazal žalovaného na úhradu úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške, keďže
podľa súdu prvej inštancie niet dôvodu priznávať úroky z omeškania ako denné úroky, keďže zákonná

úprava pojednáva jednoznačne o ročných úrokoch z omeškania a tieto priznal zo sumy priznanej istiny
od 28.9.2011 až do zaplatenia.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, keď nárok na náhradu trov pomerne rozdelil, pričom navrhovateľov úspech

predstavoval 64,7 % a neúspech 35,3 %, preto má žalobca nárok na náhradu 29,4 % zo súdom
priznaných trov konania.

8. Voči tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie spolu s čiastočným späťvzatím návrhu, a
to v rozsahu, ktorým súd prvej inštancie jeho návrhu nevyhovel, vrátane výroku o neprijateľnosti
zmluvných podmienok a súvisiaceho výroku o trovách konania. Uviedol, že formulárový typ zmluvy je v

tomto prípade úplne bežnou obchodnou zvyklosťou, ktorú žiaden zákon nezakazuje a ktorý rešpektuje
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Pre tento typ zmluvy je typické, že druhá strana, v tomto prípade
spotrebiteľ nemá v kompetencii upravovať takéto návrhy zmlúv, je teda stále na jeho vôli, že takúto
zmluvu uzavrie, alebo nie. Ak však je formulárový typ zmluvy v súlade s ustanoveniami predmetných
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, mal žalobca za to, že nič nebráni tomu, aby boli úverové

zmluvy uzatvorené aj formou typovej formulárovej zmluvy. Okrem iného, predmetná zmluva je okrem
zmluvy spotrebiteľskej, aj zmluvou, na ktorú sa primárne vzťahuje aj špeciálna právna úprava, a to najmä
podľa Obchodného zákonníka s tým, že podľa § 497 Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere okrem
iného veriteľ zaväzuje zaplatiť aj úroky s tým, že podľa § 503 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa
poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj

úroky z tejto splátky. V ďalšom odvolateľ poukázal, že v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného
zákonníka, je predmetná úverová zmluva tzv. absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom a v zmysle
§ 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, možno časť obsahu zmluvy určiť aj s odkazom na Všeobecné
obchodné podmienky, alebo s odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim
zmluvy známe, alebo k návrhu priložené. Úverové podmienky žalobcu tvoria neoddeliteľnú súčasť

úverovej zmluvy, pričom z citovanej právnej úpravy vyplýva, že k zmluve priložené Všeobecné obchodné
podmienky tvoria v zmluve jeden celok a preto nemôžu byť materiálne, ani formálne oddeľované od
zmluvy. Rovnako smerodajným v tomto prípade bude ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Vzhľadom na to, že úverové podmienky sú nepriamymi dojednaniami a nie sú zahrnuté do samotného

textu zmluvy, ktorý je podpisovaný, je podľa žalobcu potrebný osobitný odkaz na úverové podmienky.
Prvou podmienkou inkorporácie je preto existencia inkorporačnej doložky, ktorou sa odkazuje na celý
text Úverových podmienok. Vzhľadom na skutočnosť, že inkorporačnú doložku žalobca výslovne uvádza
na prednej strane zmluvy, mal za to, že aj v prípade, ak by sa na daný úverový vzťah aplikoval Občiansky
zákonník, úverové podmienky žalobcu by sa aj v takomto prípade stali jej platnou súčasťou. Pokiaľ

ide o platnosť úverových podmienok, v tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn. 24C/412/2012 zo dňa 9.7.2013, podľa ktorého iba samotná
skutočnosť, že zmluvné strany v danom prípade podpísali iba lícnu stranu úverovej zmluvy a Všeobecné
obchodné podmienky, ktoré boli na lícnej strane vyhlásené za neoddeliteľnú súčasť zmluvy, nie sú
stranami podpísané, nespôsobuje neplatnosť dojednaní obsiahnutých vo Všeobecných obchodných

podmienkach. Zároveň poukázal za rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 1Co/136/2012
zo dňa 25.2.2013, podľa ktorého, ak sú tieto úverové podmienky pripojené k samotnej úverovej zmluve,
je potrebné vyvodiť záver, že sú súčasťou zmluvy v písomnej forme a preto záver o tom, že neboli
ustanovenia o zmluvnej pokute dojednané písomne, nemožno považovať za správny.

9. Ohľadom výrokov rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými vyhlásil poplatok za vedenie účtu, poplatok
za možnosť zmeny splátky a tiež poistenie za neprijateľné zmluvné podmienky, s tým, že v odôvodnení
rozsudku iba uviedol, že spôsobil „hrubý nepomer v právach a povinnostiach“, odvolateľ uviedol, že
týmto odvolaním napadnuté súdne rozhodnutie nepochybne nespĺňa podmienky riadneho odôvodnenia
rozsudku, pričom táto časť rozsudku je nepochybne veľmi významná z hľadiska presvedčivosti,

logickej konzistencie a preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia ohľadom určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím v predmetnom konaní podľa žalobcu spôsobil, že
jeho rozhodnutie sa stalo nepredvídateľným (fakticky odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom),
keďže neoznámil vopred svoj zámer postupovať ex oficio, viesť dokazovanie aj týmto smerom,neumožnil tak účastníkom vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvných podmienok a
objektívne tak došlo k prekvapivému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti je podľa odvolateľa potrebné
poukázať na to, že súd prvej inštancie išiel vo svojom rozhodnutí bez relevantného opodstatnenia extra

petitum, keďže bez náležite vykonaného dokazovania dospel k neurčitým a nevykonateľným záverom.
Okrem iného z odôvodnenia súdu prvej inštancie rovnako ani nevyplýva, v čom súd konkrétne vidí hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ktorý by odôvodňoval vyhlásenie tej-
ktorej neprijateľnej zmluvnej podmienky. S poukazom na uvedené napriek tomu, že ochrana spotrebiteľa
v európskom práve, a teda i v kontexte slovenského práva je dôležitým a významným súborom

inštitútov, ktoré svojím spôsobom modifikujú základné zásady sporového konania v Slovenskej republike
v prospech slabšej strany - spotrebiteľa (napr. zásada vi lantibus iura scripta sund), poskytnutie takejto
ochrany nemôže byť absolútne a hraničí s bezbrehou a nad zákonom ochranou z druhej strany - odporcu
-spotrebiteľa.Takátoochrananajmäzostranysúdovbysamalabyvždylenvrámcihranícspravodlivého
súdneho procesu, najmä zásady rovnosti účastníkov konania a nedeformovať občianskoprávne konanie
ako také. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie okrem vyššie uvedeného neuviedol žiadne

relevantné dôvody odôvodňujúce jeho právny názor, a to, že jednotlivé zmluvné podmienky uvedené
vo výroku súdneho rozhodnutia považuje za neprijateľné. Žalobca sa nemôže k uvedenému relevantne
vyjadriť. S odkazom na uvedené mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí takými nedostatkami,
že tieto nedostatky je potrebné považovať za prejav arbitrárnosti súdneho konania a odňatie možnosti
konať pred súdom a práva na spravodlivý súdny proces, pričom nepreskúmateľnosť odôvodnenia

postihuje konanie inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd priznal žalobcovi len rozdiel medzi poskytnutým úverom
a sumou, ktorú žalovaný uhradil. Úroky z úveru vo výške ročnej úrokovej sadzby 8,97 % - teda
ako priemerné súd určil úroky vo výške 8,97 % ročne podľa úrokových mier podobného úveru v

bankách. S uvedeným sa žalobca nestotožňoval, keď uviedol, že k uzavretiu úverovej zmluvy došlo
len dňa 28.1.2010, pričom podľa ustanovenia § 3 ods. 10 a 11 zákona číslo 258/2001 Z. z., odplata
za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády. Ak je
zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením ods. 10 v tom, že odplata za poskytnutie
spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády vydaným podľa ods. 10, je

neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa tento takouto zmluvou dotknutý
neplatnosti dovoláva. Zároveň žalobca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.
238/2008 Z. z., ako aj na ustanovenie § 7a ods. 1 zák. č. 258/2001 Z. z. s tým, že v zmysle prehľadu
maximálnej výšky odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za III. Q 2009 podľa hore citovaného
nariadeniavládySRč.238/2008,maximálnavýškaodplatyprespotrebiteľskýúverjevovýškeod1.500,-

eur do 6.500,- eur vrátane, pre zmluvnú splatnosť od 5 do 10 rokov predstavovala 36,90 %. Vzhľadom
na túto skutočnosť má žalobca za to, že dohodnutá suma celkových nákladov spotrebiteľa je v rozpore
s predmetným Nariadením vlády SR č. 238/2008 Z. z., a preto žalobca zobral úrok z úveru v časti,
ktorá prevyšovala prípustnú výšku úroku z úveru podľa Nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z. späť,
t. j. v časti 138,26 eur. Výpočet predstavoval 36,90 % ako maximálnu prípustnú výšku odplaty podľa

aktuálneho prehľadu v danom čase z 1.600,- eur ako výšku poskytnutého úveru, čo predstavuje 590,40
eur. 728,66 eur ako výška uplatneného nároku v časti úroku z úveru mínus 590,40 eur ako maximálna
prípustná výška úroku sa rovná sume 138,26 eur s tým, že žalobca uznal, že daná úroková miera je
vyššia, ako úroková miera pri podobných úveroch poskytovaných bankami v čase uzavretia úverovej
zmluvy (január 2010). S poukazom na uvedené mal žalobca za nesporné, že dojednanie do výšky

úroku za poskytnutie úveru medzi účastníkmi je platným dojednaním, na základe čoho mu vznikol nárok
na zaplatenie uplatneného úroku z úveru v takom rozsahu, ako uviedol vyššie. Ak súd prvej inštancie
považoval dohodnutú výšku úroku z úveru za dôvodnú len sčasti, a to vo výške úrokovej miery za
poskytovanie úverov bankami v danom období, t. j. od 8,97 % ročne, pričom dohodu o výške úrokov nad
túto hodnotu považoval za neplatnú, mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne

posúdil. Ak by sa však aj napriek vyššie uvedeným odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie
od poplatnenej výšky úroku z úveru, v tejto súvislosti odvolateľ poukázal na vyššie citované ustanovenie
§ 3 ods. 11 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy,
v zmysle ktorého zmluva môže byť neplatná v prevyšujúcej časti dohodnutých úrokov len vtedy, ak
sa ten, kto je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovoláva. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný

nenamietal ani výšku dohodnutých úrokov, mal žalobca za to, že súd prvej inštancie postupoval nad
rámec zákonných medzí, a to napriek tomu, že žalovaný sa neplatnosti zmluvy v časti o zaplatenie
úrokov nedovolal, posúdil dohodnutú výšku úrokov z úveru v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom
na uvedené preto žalobca namietal vyhodnotenie skutkového stavu súdmi prvej inštancie, na základektorého dospel k nesprávnej výške sumy bezdôvodného obohatenia priznanej žalobcovi. Preto navrhol
rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel návrhu žalobcu v rozsahu vyššie uvedeného, vrátane

trov konania.

11. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

12. Odvolací súd v zmysle § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho

súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol
účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda
o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a teda z
hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej
úpravy účinnej v čase, kedy toto boli podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú

právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou
súčasťouprincípovprávnehoštátuzaručenéhovčl.1ods.1ÚstavySR.Súčasťouprincípuprávnejistoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny
predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo

niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny
status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval
a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne
postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2
O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že

jeho odvolanie je dôvodné.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201

a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom uvedeným v § 212 ods. 1 O.s.p. a
dôvodmi odvolania s ex offo prihliadnutím na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil, pričom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je treba v ním napadnutej zamietavej

časti, ako aj určení neprijateľných zmluvných podmienok, priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie nie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) a v zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia mu
vec v rozsahu zrušenia vrátiť na nové konanie a rozhodnutie.

14.Súdomprináležísúdnakontrolazmluvnýchpodmienokadokoncaajabstraktnákontrolazmlúv(§153
ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu
životaataknaplniťcieľčlánku6SmerniceRady93/123EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách „postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľnej klauzuly v zmluvách nezaväzovali“. Nemožno
súhlasiť so žalobcom, ale naopak, bolo povinnosťou súdu „ex offo“ nielen posúdiť zmluvné podmienky,

ktoré by eventuálne účastník označil za neprijateľné, ale všetky, t. j. aj tie, ktoré by žiaden z účastníkov
nenavrhol na prieskum (rozsudok ESD vo veci C-243/08 Pannon). Podľa § 153 ods. 1 O.s.p., súd
rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností,
ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti. Podľa ods. 3, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy

aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom
je neprijateľná. Podľa ods. 4, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo Všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, alebo mu na základe takejto podmienky
súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť

primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo
výroku rozhodnutia. Možnosť súdu aj bez návrhu výslovne uviesť neprijateľnú zmluvnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy vo výroku rozhodnutia bola do O.s.p. zavedená zákonom č. 384/2008 Z. z., a
to doplnením odseku 3 do ustanovenia § 153 a následne doplnená o nový odsek 4, a to zákonom č.575/2009 Z. z., ktorý mal za cieľ dosiahnuť účinné prostriedky na eliminovanie používania neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, doplniť neúplnú transpozíciu Smernice Rady č. 93/13/EHS
z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku a zvýšiť

kompetencie Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Vo vzťahu k novému
ustanoveniu § 153 ods. 4 O.s.p., zavedenému do O.s.p. zákonom č. 575/2009 Z. z., dôvodová
správa výslovne uvádza, že navrhovaná právna úprava súvisí so záväznosťou výroku rozsudku, pričom
rozhodovanie ultra petit má oporu už v ustanovení § 153 ods. 3 O.s.p. (teraz § 298 ods. 1 CSP) a
naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva

priamo zo zákona (§ 80 písm. c) O.s.p.). Poukazujúc na uvedené preto nie je dôvodná námietka žalobcu,
že súd nemôže vyhlásiť neprijateľnú zmluvnú podmienku ex oficio ale nemôže tak urobiť bez toho,
aby sa nechal osobitne vyjadriť stranám k takémuto možnému vyhláseniu s tým, že je povinný vopred
oznámiť svoj zámer postupovať ex oficio. Dôvodová správa v súvislosti s ustanovením § 153 ods. 4
(teraz § 298 ods. 2 CSP) zdôrazňuje, že rozsudok podľa tohto ustanovenia nepredstavuje prekážku
rozsúdenej veci (res iudicate) pre spor dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi konania

v konaní, v ktorom bol vyhlásený tento rozsudok. Súd môže vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku
aj ex oficio, súd nemusí vyhlasovať uznesenie o začatí konania, ak mieni ex oficio určiť v začatom
konaní (v súdnom spore zo spotrebiteľskej zmluvy), že určitá zmluvná podmienka je neprijateľná. Musí
však účastníkom umožniť vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, aby tak
dosiahol svoje rozhodnutie predvídateľným; inak by v prípade určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky

odňal dodávateľovi možnosť konať pred súdom a tak bez ďalšieho vytvoril vo vzťahu k tomuto výroku
stav pre kasačné rozhodnutie apelačného súdu (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.). Je potrebné prisvedčiť
odvolateľovi, ani zo spisu to nijako nevyplýva, že súd prvej inštancie akýmkoľvek spôsobom naznačil čo
i len jednému z účastníkov konania, že mieni pristúpiť k posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky
a prípadnému následnému určeniu jej neprijateľnosti. Konanie vo veci samej je však možné začať len

na návrh účastníka konania. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku
46 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,
prípadne iný účastník konania (teraz strana), stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, iba takéto je odvolacím súdom preskúmateľné a účastníkom

umožňuje posúdiť postup súdu prvej inštancie.

15. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci týkajúcej sa vyslovenia
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa obmedzil len na strohé konštatovanie, že tieto spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode

spotrebiteľa a sú aj nekalými obchodnými praktikami, avšak neuviedol žiadnu argumentáciu, prečo
ním označené zmluvné podmienky vykazujú znaky, ktoré by mali spôsobovať značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a ku jeho škode a rovnako nijako
nekonkretizoval, v čom malo spočívať nekalosť týchto obchodných praktík. Z uvedeného preto vyplýva,
že sa pri vyhotovení rozsudku neriadil ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 CSP),

keďže z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, z akého skutkového základu dospel k takým záverom, k akým
dospel. Súd v rozhodnutí musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozhodnutia musí poskytnúť účastníkom konania možnosť posúdenia,
ako si konajúci súd ich vec vyložil, či aplikoval príslušné právne predpisy, akými úvahami sa vo svojom
rozhodovaní riadil, ktoré dôkazy vzal do úvahy, ktoré nie a prečo. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť
presvedčivé, racionálne, spravodlivé, zrozumiteľné a pre verejnosť prijateľné. Súd musí v rozhodnutí
uviesťdostatočnéarelevantnedôvody(skutkovéiprávne),nazákladektorýchrozhodol.Keďžetuvšetky

tieto skutočnosti a postupy absentujú, je preto rozhodnutie nepreskúmateľné, neodôvodnené a celkovo
nepresvedčivé.16. Rovnaký záver sa týka aj napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej
časti (nad priznaný nárok) návrh zamietol, keď v tejto časti je rovnako rozsudok súdu prvej inštancie
nepreskúmateľný, a dokonca podľa rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný dostal do omeškania s

úhradou pohľadávky žalobcu skôr, ako to požadoval samotný žalobca v petite svojho žalobného návrhu,
keď žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania od 14.5.2014 do zaplatenia
s tým, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k úhrade úrokov z omeškania už od 28.9.2011
do zaplatenia, t. j. skôr, ako to požadoval samotný žalobca. Pri zmluve o úvere má veriteľ právo na
dohodnutý úrok za čas do zosplatnenia úveru (4Obo 143/98), preto je potrebné, aby súd prvej inštancie

zistil, či došlo k zosplatneniu úveru a ak áno, kedy, nakoľko žalobca má právo na dohodnutý úrok za
obdobie do zosplatnenia celého úveru. Pri výpočte úroku je však potrebné vychádzať z aktuálnej istiny
úveru, nie z istiny navýšenej o úroky. V konaní doposiaľ nebolo preukázané, že účastníci konania sa
dohodli o tom, že splatné úroky sa stanú súčasťou pohľadávky.

17. Žalobca má rovnako nárok aj na úroky z omeškania, na ktoré právo mu vzniká odo dňa prvého

omeškania žalovaného. Pri výpočte úroku z omeškania je potrebné vychádzať z aktuálnej výšky istiny
pohľadávky, a nepripočítavať k nej úroky, pretože nebola preukázaná dohoda o tom, že úroky sa stanú
súčasťou pohľadávky.

18. Nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je uzavretá medzi podnikateľom a

spotrebiteľom a že má navyše podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa
uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú
predtlač.

19. Odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na kategóriu označenú ako „dobré mravy“,

ktoré svojím významom nadobudli význam základných zásad súkromného práva (zásada eqity).
Nemožno opomenúť fakt, že z hľadiska obsahového, patrí pojem dobrých mravov k neurčitým pojmom.
Posúdenie toho, čo je v rozpore s dobrými mravmi je vždy vecou súdu aplikujúceho konkrétnu normu.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/67/2012 zo
dňa 24.10.2012, v ktorom ide o obdobnú vec toho istého žalobcu, podľa ktorého pre tzv. civilno-právnu

úžeru, je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Ak by nešlo o nadvládu žalobcu nad žalovaným, tak odvolací súd poznamenáva, že vo veciach tzv.
nebankových subjektov sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie
úroky. Rozhodne nie viac, ako 100 % oproti priemeru bánk a musia sa zohľadniť aj osobitosti prípadu.
V predmetnej veci dohodnutý úrok z úveru (26,26 % ročne) presahoval úroky, za ktoré v tom čase

(máj 2006), poskytovali peňažné ústavy úvery a ktoré sa pohybovali ročne vo výške 12,64 %. V danom
prípade zmluvný úrok predstavoval 26,28 % ročne, čo je rozdiel o 13,64 vyšší ako bola priemerná
úroková miera úverov poskytovaných v tomto období bankami, preto odvolací súd je toho názoru,
že dohodnutý úrok z úveru ročne 26,28 % spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov tejto úverovej zmluvy, pretože bolo súdom v rámci skutkového stavu preukázané a zistené,

že priemerné v tomto období boli úroky vo výške 12,64 % ročne.

20. Odvolaciemu súdu tiež neušlo pozornosti, že zmluva o úvere neobsahuje rozpísaný údaj o splátkach
istiny a z čoho pozostávajú, úrokoch, poplatkov a tiež v nej nie je uvedená konečná splatnosť úveru, čo
uniklo pozornosti súdu prvej inštancie. Celkovo v nej je chaoticky a znepokojujúco uvedené množstvo

údajov, v ktorých sa priemerný spotrebiteľ len ťažko zorientuje.

21. Účelom právnej úpravy (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) je bez
akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Tento má totiž právo byť informovaný
o výške úrokov z úveru a poplatku. Žalobca ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť v zmysle o

spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty
práva na úroky a poplatky v zmluve uvedené. Na dôvažok RPMN uvedená v limite od 25,5 do 26,5 je
neurčitá, a teda akoby ani nebola uvedená (§ 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010).

22. Rovnako uniklo pozornosti súdu prvej inštancie, že celková výška úveru podľa predmetnej zmluvy

bola 1.600,- eur, pričom celkové náklady spotrebiteľa na úver boli uvedené vo výške 1.657,52 eur, teda
spotrebiteľ mal uhradiť dvojnásobok celkovo požičanej sumy, čo je v príkrom rozpore s dobrými mravmi.23. Z uvedených dôvodov nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba zrušiť rozsudok súdu prvej
inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.) okrem tej časti, v ktorej
žalobca zobral svoj návrh v časti o zaplatenie 138,26 eur späť. V zmysle ustanovenia § 208 O.s.p.,

ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvej inštancie, ale jeho rozhodnutie
nie je doposiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí,
ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej
inštancie a konanie zastaví. V prípade, že po rozhodnutí súdu prvej inštancie, avšak pred nadobudnutím
právoplatnosti tohto rozhodnutia, dôjde súdu podanie označené ako späťvzatie návrhu na začatie

konania (žaloby), je po predložení veci odvolací súd oprávnený skúmať len to, či takýto prejav vôle urobil
účastník, ktorý predtým žalobu podal (žalobca), či z hľadiska obsahu sa jedná skutočne o späťzatie
návrhu na začatie konania a či späťvzatie výslovne namieta druhý účastník (žalovaný). Pokiaľ sú tieto
podmienky splnené, odvolací súd späťvzatie pripustí a rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a konanie
zastaví. V danom prípade došlo k späťvzatiu návrhu žalobcom a podľa obsahu podania, ktorým došlo
k tomuto späťvzatiu, jednoznačne ide o späťvzatie návrhu v tejto časti, a to v časti o zaplatenie 138,26

eur, pričom rozsudok tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie, z dôvodu, že proti tejto časti bolo rovnako
podané odvolanie, nenadobudlo právoplatnosť. Z uvedeného dôvodu odvolací súd späťvzatie návrhu v
častiozaplatenie138,26eurpripustil,rozsudoksúduprvejinštancievtejtočastizrušilakonaniezastavil.

24. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti nebol napadnutý odvolaním žiadnou zo strán

sporu preto v tejto časti, ktorou súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 134,93 eur s 9,25 %
úrokmi z omeškania ročne zo sumy 1 134,93 eur od 28.9.2011 do zaplatenia nadobudol právoplatnosť

25. Povinnosťou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní po vrátení veci bude posúdiť dôvodnosť
žalobného nároku v rozsahu pôvodného návrhu zníženého o späťvzatú sumu 138,26 eur a rovnako

zníženého o právoplatnú priznanú istinu s príslušenstvom výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
nebol napadnutý, v kontexte predmetného nariadenia zodpovedať všetky relevantné otázky, na ktoré
bolo poukázané vyššie, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a o
veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods.
2 CSP odôvodniť (na konanie a rozhodovanie súdu prvej inštancie sa po vrátení veci bude vzťahovať

Civilný sporový poriadok, nakoľko k jej vráteniu došlo za účinnosti tohto procesno právneho predpisu.

26. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 CSP).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).