Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 15. december 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/381/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115223879
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8115223879.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: X. G., S..: X.X.XXXX, X.

V. X, XXX XX Q., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie,
že úver je bezúročný a bez poplatkov, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 16.9.2015 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok ktorým by určil,

že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.10.2014 uzavretej medzi stranami
sporu je bezúročný a bez poplatkov, a žalovaný je povinný nahradiť jej trovy konania.

2. V žalobe tvrdila (§ 220 ods. 2 CSP), že so žalovaným uzatvorila dňa 23.10.2014 zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 300,- Eur za odplatu a úrok vo výške 288,- Eur s tým, že
celkovú čiastku vo výške 588,- Eur uhradí do 23.10.2015. V zmluve bola uvedená výška odplaty 96,- Eur,
čo predstavuje RPMN: 32%, úrok 64%, t.j. 192,- Eur, priemerná RPMN: 16,49%. Zároveň bola uzavretá

dohoda o plnení v splátkach k zmluve o spotrebiteľskom úvere s tým, že celkovú čiastku vo výške 588,-
Eur uhradí v 12 mesačných splátkach po 49,- Eur mesačne s tým, že výška RPMN je 300,29%. Uviedla,
že doposiaľ na predmetný úver uhradila 147,- Eur.

3. Ďalej žalobkyňa tvrdila, že bod 2. zmluvy o úvere (pozn. súdu: bez toho aby ho vymedzila) považuje
za nejasný, klamlivý a nelogický. Uviedla, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške
96,- Eur má nejasný pôvod svojho účelu (pozn. súdu: súd tomuto tvrdeniu nerozumel), nakoľko v bode 3.

zmluvy je vyčíslený úrok vo výške 192,- Eur. Výška RPMN 32% je uvedená klamlivo už na prvý pohľad,
pretože za žiadnych okolností nemôže byť nižšia ako ročná úroková sadzba, v tomto prípade 64%,
pretože RPMN vyjadruje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené
ako percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Uviedla, že ročnú úrokovú sadzbu je možné v
úverovej zmluve vyjadriť menovou hodnotou (pozn. súdu: ani tomuto tvrdeniu súd nerozumel), ale pri
RPMN vyplývajúc z účelu a povahy tohto je to nemožné, no práve to z bodu 2. zmluvy formuláciou
žalovaného nelogicky vyplýva. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva musí

obsahovať náležitosti podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Žalobkyňa tiež tvrdila, že predmetný úver je úžerný, pretože v časti ročnej úrokovej sadzby odporuje
dobrým mravom, čo vedie k jej absolútnej neplatnosti podľa § 39 OZ. Poukázala na priemernú úrokovúsadzbu nových obchodov pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do 1 roka v októbri 2014, vo
výške 8,11%. To sa podľa žalobkyne prejavilo aj uvedením neprimeranej výšky RPMN 300,29% v
dohode o plnení v splátkach k zmluve, pričom v zmluve o úvere je uvedená RPMN 32%. Takéto

následné korigovanie ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere listinou novou podľa žalobkyne určite
nezodpovedá prístupu veriteľa k jednaniu s dlžníkom s odbornou starostlivosťou. Vyslovila otázky, či
„je súčasťou zmluvy o úvere, alebo je novou zmluvou? Z akého dôvodu majú tieto listiny niektoré
náležitosti zhodné, iné zmenené (RPMN) alebo chýbajúce (priemerná RPMN)?“ Na základe uvedeného
je presvedčená o úmyselne použitej klamlivej obchodnej praktike použitej v priebehu uzatvárania

predmetnej zmluvy o úvere.

4. Napokon žalobkyňa uviedla, že naliehavý právny záujem na určení úveru za bezúročný a bez
poplatkov má z dôvodu poznania skutočnej výšky dlhu, a odvodzuje ho aj z povinnosti štátu
prostredníctvom svojich orgánov zabezpečiť, aby spotrebitelia neboli viazaní na plnenie vyplývajúce z
nezákonných nárokov. Na preukázanie svojich tvrdení k žalobe priložila kópiu zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, kópiu dohody o plnení v splátkach, a prehľad o priemerných úrokových sadzbách z úverov.

5. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Vo vzťahu k predmetu tohto
konania uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu o tom, že by chýbali resp. boli chybne
uvedené v zmluve podstatné náležitosti, a teda vylučuje absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny,

úrokov a poplatkov. Uviedol, že dané údaje sa nachádzajú v dohode o plnení v splátkach k zmluve
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23.10.2014, ako neoddeliteľnej súčasti, ktorá bola
podpísaná v rovnaký deň ako zmluva o úvere. Preto úver nie je možné považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Vo vzťahu k tvrdeniam, že uvedenie RPMN a priemernej RPMN v predmetnej zmluve
o úvere je nepravdivé, uviedol, že toto tvrdenie nemôže obstáť, nakoľko tak výpočet RPMN uvedený v

zmluve o úvere, ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá skutočnosti s tým, že žalobca
na preukázanie tvrdenej nepravdivosti nepredložil žiaden relevantný dôkaz (aj keď v tejto časti znáša
dôkazné bremeno) - v čom je výpočet nepravdivý, kde je výpočet chybný a aký správny výpočet má byť.
Uviedol, že dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to
ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN.

6. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalovaný nedostavil, svoju neúčasť
však ospravedlnil a súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti, preto súd v zmysle
ust. § 180 CSP vec prejednal v jeho neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy
(doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP).

7. Strana žalobkyne na pojednávaní doplnila, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je
danýpriamoosobitnýmzákonom,atozákonomospotrebiteľskýchúveroch,vzmyslektoréhosazmluva,
pokiaľ nemá stanovené náležitosti, považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Na doplňujúcu otázku súdu
(či uvedený následok vyplýva zo zákona alebo z konštitutívneho rozhodnutia súdu) pritom uviedla, že

uvedený následok vyplýva priamo zo zákona. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení ďalej
odôvodnila tým, že chce vedieť skutočnú výšku dlhu. Na doplňujúcu otázku súdu však pripustila, že
výška dlhu je pre ňu zrejmá, pokiaľ je úver bezúročný a bez poplatkov. V súvislosti s právnym vzťahom k
jej veriteľovi (žalovanému) a eventuálnymi zákonnými úrokmi z omeškania (z jej dlhu voči žalovanému)
uviedla, že úroky z omeškania do úvahy prichádzajú, a pripustila, že z tohto (požadovaného) rozhodnutia

zrejmé nebudú.

8. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

9. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich
preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

10. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu.11. V dôvodovej správe k ust. § 137 CSP zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky
nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných
právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.

12. Žalobkyňa sa domáha určenia, že označená zmluva o pôžičke uzavretá medzi ňou a žalovaným je
bez úročná a bez poplatkov. Podľa obsahu žaloby pritom ide o vyjadrovací spôsob, ktorým sa žalobkyňa
domáha posúdenia tohto jej zmluvného vzťahu so žalovaným a parciálneho určenia, že žalovaný nemá
právo na úroky a poplatky podľa tejto zmluvy, teda o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP,

podľa ktorej sa má rozhodnúť, že tu toto právo nie je.

13. Z hľadiska abstrahovania predmetu konania, pred ďalším odôvodnením samotného rozsudku (bod
17. a nasl. tohto odôvodnenia) súd poukazuje na to, že nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný
opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom
opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného

žalobou, ktorý je predmetom konania. Predmet konania teda určujú opísané skutkové okolnosti a
žalobný návrh tak, aby bolo zrejmé o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, pričom právna
kvalifikácia nie je povinná, a i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná. „Presný a určitý
petit je síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v
taxatívne vymedzených prípadoch (teraz § 216 ods. 2 CSP), to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska

obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. V žiadnom prípade to ale
neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní bol do najmenších podrobností viazaný výrazovými
prostriedkami použitými v texte petitu alebo jeho doslovným znením (vrátane slov, slovných spojení,
ba dokonca aj eventuálnych gramatických chýb), a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou výroku
svojho rozhodnutia, než zodpovedá doslovnému zneniu žalobného petitu, dopúšťal procesnej vady.

Naopak tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby tak, aby
zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom
výkonu rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 (pozn. súdu: teraz § 131
a 132 CSP) nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval
návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce

považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného
skutkového stavu domáha (pozn. súdu: obdobne v súčasnosti ust. § 129 ods. 1 CSP z hľadiska úplnosti
podania vo veci samej alebo návrhu na naradenie neodkladného opatrenia požaduje len, aby bolo
zrejmé, čo sa ním sleduje). Petit žaloby, tak ako ho žalobcovia formulovali, je súd povinný posudzovať
čisto z hľadiska obsahového. Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom

naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a
nemenia jeho zmysel“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/219/2007 z 30.júla 2008).

14. Zákon pre žalobu nepredpisuje prísne formálne náležitosti z hľadiska jej úpravy a striktného odlíšenia
skutkový tvrdení a vyjadrenia toho, čoho sa žalobca domáha (žalobného návrhu), a preto aj pri jej

posudzovaní treba vždy vychádzať z celého jej obsahu, ktorý je v nej nepochybne vyjadrený, a ktorý tak
celkovo určuje predmet konania a to, čo žalobca sleduje a čoho sa domáha. Žaloba je „procesný úkon
strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za žalobný nárok, teda
predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu
so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 487). „Súd napriek nesprávnej formulácii petitu (pozn. súdu: pri posúdení či ide o určenie právnej
skutočnosti, alebo o určenie, či tu právo je alebo nie je) môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu
žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho
formuláciou“ (pozri tamtiež, s. 505).

15. Vzhľadom na to, že sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou (súd je viazaný žalobou,
teda tým, ako žalobca vymedzil predmet konania), je nárok uplatnený žalobou vymedzený opísaním
rozhodujúcich skutkových okolností a žalobným návrhom (petitom), pričom právna kvalifikácia nároku,
i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná. Súd je preto pri rozhodovaní viazaný nie tým,

ako účastník konania skutkový stav právne posudzuje, ale tzv. skutkom, ako bol vymedzený v žalobe;
iba pokiaľ by priznal plnenie z iného skutkového základu, než ako bol žalobcom vymedzený a na
ktorého základe požaduje plnenie uvedené v žalobnom petite, rozhodol by súd o inom nároku, nežako ho žalobca urobil predmetom konania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1934/2001,
publikovaný v: Sbírka soudních rozhodnutí a stanovisek, R 78/2004).

16. V danom prípade zo žaloby, a to celého jej obsahu, popisovaného skutku a žalobného návrhu je
zrejmé, že žalobca v tomto súdnom konaní sleduje a uplatňuje ochranu pred úrokmi a poplatkami, teda
že jeho záväzok z napadnutej zmluvy nezahŕňa poplatky a úroky (že sa úver „považuje“ za bezúročný
a bez poplatkov). Žalobca sa teda tomu ekvivalentne podľa obsahu žaloby v zmysle ust. § 137 CSP
domáha toho, aby sa rozhodlo, že žalovaný nemá právo na úroky a poplatky z poskytnutého úveru, a to z

dôvodu, že úver sa pre absenciu predpísaných zákonných náležitostí (tvrdených právnych skutočností)
podľa zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Petit o určení úveru za bezúročný a bez poplatkov
teda treba v kontexte žaloby, jej obsahu a posudzovaného zmluvného vzťahu považovať za vyjadrovací
spôsob, ktorým sa má na mysli rozhodnutie o tom, že žalovaný nemá právo na úroky a poplatky podľa
tejto zmluvy (z hľadiska spôsobu abstrahovania predmetu konania podobne porovnaj rozsudok NS SR,
sp. zn. 1 Cdo 11/97, R 6/1999 - podľa ktorého slová "určenie hranice" treba považovať za vyjadrovací

spôsob, ktorým tak účastníci, ako aj súd, majú na mysli určenie, ktorá časť zo spornej plochy v prírode,
ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí.)

17. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby sú z hľadiska procesného dve podmienky. Prvou
je samozrejme preukázanie existencie, resp. neexistencie konkrétneho práva, ktorého posúdenie je

predmetom konania (t.j. že strany sú, resp. nie sú subjektom hmotnoprávneho oprávnenia a povinnosti,
o ktoré v konaní ide), a druhou že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.
Obidve podmienky treba rozlišovať, aj keď spolu úzko súvisia a naliehavý právny záujem treba
posudzovaťpodľapožadovanéhopetitu.Akjevšakžalobaprenedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmu
procesne neprípustná, je vylúčené ďalej sa zaoberať žalobou vo veci samej (mutatis mutandis porovnaj

rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006).

18. „Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný,
čiže užitočný (aby mal zmysel). Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný.

Napríklad pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalovaný mu niečo dlží (že porušuje právnu
povinnosť), potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získaní rozsudku (exekučného
titulu). Skutkové a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná (že žalovaný porušuje právnu povinnosť)
už ipso facto znamená, že právny záujem žalobcu je daný. ... Pri určovacích žalobách však samotná
dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací

rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové konanie užitočné alebo naopak
zbytočné.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 500). Právny záujem žalobcu
na žiadanom určení pri určovacích žalobách pritom musí byť podľa požiadavky zákona dokonca
kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Je pritom zrejmé, že naliehavý právny záujem môže byť iba na takom určení,

ktoré je právne významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, resp.
spôsobilériešiťprávnesporymedziúčastníkmivčasevyhláseniarozsudku,azároveňodstráneniestavu
ohrozenia, resp. neistoty nie je možné dosiahnuť iným vhodným spôsobom. Inými slovami, podmienkou
procesnej prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, ktorý sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s otázkou, či tento

petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného
určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch. Naliehavý
právny záujem teda vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia
ohrozené alebo neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným,
ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným vhodným spôsobom, a

potreba tohto určenia je zároveň naliehavá, čo okrem časového akcentu súvisí aj s otázkou vhodnosti
a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného
právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti
práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie je spôsobilé riešiť právne spory
medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž zabrániť rozmnožovaniu

zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), alebo sporov bez praktického
(konečného) významu pre ich účastníkov. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať
skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia, resp. neexistencia konkrétneho práva, ktorého posúdenie je
predmetom tohto konania, a súčasne existenciu naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení.19.Napodporuuvedenéhosúdpoukazujenato,že„žalobanaurčenípráva[§126občanskéhozákoníku
ve spojení s § 80 písm. c) o. s. ř.] byla a je nástrojem ochrany subjektivního práva před neoprávněnými

zásahy. Jde o žalobu svou povahou preventivní (srov. Hora, J.: Československé civilní právo procesní.
Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154 - 155, Bureš, J., Drápal,
L., Mazanec, M.: Občanský soudní řád - komentář. I. díl. 6. vydání. C. H. Beck, Praha 2003, str. 259)
- jejím účelem je předejít stavům nejistoty ohledně určitého práva nebo jeho výkonu a její význam je
ryze praktický - nastolení jistoty v ohrožených právních vztazích, přičemž je třeba více než u žalob na

plnění dbát, aby nedošlo k jejímu zneužití (Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka
o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154: "Nelze se dovolávati činnosti soudu
jen kvůli rozhodnutí otázek akademických neb kvůli uspokojení zájmu, jenž nedošel uznání právním
řádem.")“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 3.1.2006, sp. zn. I. ÚS 185/2005).

20. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či

podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany
jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie (uznesenie NS SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 4 Cdo
136/2009).

21. Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov a
judikatúry opodstatnenia tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia. Určovací
návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (t.č. účinné
ustanovenie § 137 písm. c) CSP ) má
charakter preventívnej ochrany práv - nápravy stavu vzniknutého porušením práva sa možno domáhať

už pomocou žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p. , (§ 137 písm. a) CSP ), keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť.
Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v danom prípade určení neplatnosti
predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi

účastníkmi konania (stranami sporu) a vytvorilo by pevný právny základ pre budúce právne vzťahy
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp. zn. 8 Cdo 251/2015 ).

22. V danom prípade je zrejmé, aj keď žaloba neoplýva precíznosťou, že žalobkyňa sa

domáha posúdenia časti svojho právneho vzťahu so žalovaným (založeného na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere) tak, aby súd určil, že zmluva je pre ňou označené vady bezúročná a bez
poplatkov, teda že žalovaný právo na úroky a poplatky z tejto zmluvy nemá. Okrem hmotnoprávnych
dôvodov požadovaného určenia svoj návrh procesne odôvodnila v podstate len tým, že to, čoho sa
domáha, vyplýva priamo zo zákona, a chce vedieť skutočnú výšku dlhu. Takéto dôvody však podľa

názoru súdu neodôvodňujú naliehavý právny záujem na žiadanom určení.

23. Súd poukazuje na to, že v zmysle ust. § 131 CSP žaloba slúži na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva, avšak z predloženej žaloby nie je zrejmé ochrany ktorého svojho konkrétneho
(hmotného) práva sa žalobkyňa domáha. Ak ide iba o požiadavku, aby súd autoritatívne bez ďalších

osobitných dôvodov (záujmu) deklaroval to, čo vyplýva (v prípade naplnenia hypotézy právnej normy)
priamo zo zákona, nie je zrejmé na ochranu akého ohrozeného alebo porušeného práva žalobkyne
by to malo slúžiť (bez požadovaného rozhodnutia žalobkyni nehrozí žiadna ujma na jej právach, ich
premlčanie, alebo preklúzia). Ak by pritom snáď išlo o posúdenie prípadného bezdôvodného obohatenia
zo strany žalovaného (ktoré žalobkyňa ani len netvrdí), súd poukazuje na to, že v takom prípade by bola

eventuálne namieste priamo žaloba na plnenie, kde by sa otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti riešila
ako predbežná, a súčasná žaloba je tak pre nedostatok naliehavého právneho záujmu kvôli absencii
konečného riešenia veci (z dôvodu potreby ďalšej žaloby na plnenie) nedôvodná. Ak ide teda len o
záujem žalobkyne deklaratórne rozhodnutím súdu určiť neexistenciu jej dlhu zo zmluvy vo vzťahu k
žalovanému (a to dokonca len jednej jeho časti - zmluvných úrokov a poplatkov, bez ohľadu na istinu

a zákonné úroky z omeškania), o ktorom má žalovaná, tvrdiac s tým súvisiace hmotnoprávne dôvody,
svoju predstavu, právny záujem na tomto určení - len pre to, aby o tomto (časti právneho vzťahu)
nadobudla judikovanú istotu, keď nie je zrejmé či inak vôbec bude resp. má byť toto právo predmetom
súdneho konania, teda či si voči nej bude žalovaný (aj s poukazom na premlčanie) na súde vôbecnejaké právo uplatňovať - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle predchádzania zbytočnému
rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý.

24. Pozícia žalobkyne sa vo všeobecnosti v ničom nelíši od pozície iných dlžníkov, ktorí majú za to,
že nejaký ich (akýkoľvek, pochybný či potenciálny) dlh vôbec nevznikol, prípadne už zanikol, a len z
dôvodov posilnenia svojej právnej istoty (bez toho aby ich potenciálny veritelia si voči nim uplatnili tieto
práva na súde, kde by sa to posudzovalo účelne) by sa domáhali nezmyselných určení, že veriteľom
(napríklad) z rôzneho titulu nie sú nič dlžní, prípadne že sú im dlžný menej než by sa veritelia z rôznych

dôvodov mohli domnievať, alebo že za porušenie povinnosti nezodpovedajú, dlh už uhradili, alebo že
je už premlčaný, ktoré sú bez reálneho súdneho uplatnenia práv potenciálneho veriteľa zbytočné, a
naliehavý právny záujem na ich vedení bez ďalšieho nemôže vyplývať len z toho, že potenciálny dlžník
v týchto prípadoch nemá k dispozícii žalobu na plnenie. Nezmyselnosť takého konceptu pritom vyplýva
aj z toho, že pri takomto výklade by súdy mohli byť, vychádzajúc z rovnakej premisy o právnom záujme
dlžníkov vo vzťahu k potrebe súdneho určenia (istoty) neexistencie týchto práv, zaplavené žalobami

dlžníkov na preskúmanie najrôznejších reálnych, prípadne aj potenciálnych občianskoprávnych vzťahov
(čo sa v súčasnosti už čiastočne aj deje) bez toho, aby si oprávnené osoby (veritelia) vôbec voči nim
uplatňovali akékoľvek práva z nich vyplývajúce. Každý, voči komu by niekto, hoci len verbálne, uplatnil
nejaký nárok, alebo kto sa obáva, že by z nejakého dôvodu pri určitom hodnotení skutkového stavu,
mohol byť niekomu inému čokoľvek dlžný, by sa mohol v takom prípade len z dôvodu „právnej istoty“

domáhať, aby súd určil, že tomu tak nie je - čo je zjavný nezmysel. V tejto súvislosti súd podporne
poukazuje narozsudokNSSRz19.novembra2008,sp.zn.5Obdo10/2008,podľaktorého„skutočnosť,
že žalovaný uplatňuje proti žalobcovi majetkový nárok zo zmluvy, nezakladá sama o sebe naliehavý
právny záujem na žalobcovom požadovanom určení neplatnosti zmluvy, z ktorej by sa mal tvrdený nárok
odvíjať.“ (rovnako SJ, 1998, č. 97 - KS v Ústí nad Labem sp. zn. 11 Co 574/97). „Určovací žalobu nelze

podat, jestliže je jejím jediným cílem právní popis skutkového stavu - např. že studna není součástí
pozemku (rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2568/98).

25. Okrem nedostatku naliehavej potreby osobitného určovania neexistencie dlhu v užšom slova zmysle
uvedenom vyššie (ak to nie je odôvodnené nejakými výnimočnými okolnosťami prípadu), pritom súd

upozorňuje aj na to, že v danom prípade žalobkyňa požaduje určenie neexistencie práva len vo vzťahu k
časti jej právneho vzťahu založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere so žalovaným, a to k zmluvným
úrokom a poplatkom, avšak požadované určenie sa nijako nedotýka určenia a vyjasnenia ďalšieho
obsahu ich právneho vzťahu (súvisiaceho, vzhľadom na predloženú zmluvu, s právom žalovaného
na vrátenie istiny, eventuálne s právom žalovaného na zaplatenie prípadných zákonných úrokov z

omeškania), teda požadované určenie nie je spôsobilé vyriešiť celý komplex právnych vzťahov so
žalovaným, neurčuje jeho pevný právny rámec, neumožňuje dať odpoveď na otázku žalovanej akú sumu
je vlastne žalovanému ešte celkovo dlžná, a nevylučuje tak ďalšie právne spory v budúcnosti (aj s
poukazom na to, že žalovaný, v prípade existencie nejakého jej dlhu, by bez ďalšieho rozhodnutia súdu
nemal exekučný titul). Aj z toho pohľadu je tak toto konanie zbytočné.

26.„Určovaciažalobaniejespravidlaopodstatnenánajmävtedy,akvyriešenieurčitejotázkyneznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo
právo“ (ZSP 78/2006). Preto súd žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietol.

27. V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení pritom
neprichádza do úvahy ani prípadný poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje,
že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, resp. možnosť
spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa

domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi, keď toto nepochybne znamená právo
na súdnu ochranu s prihliadnutím na zmysel a účel toho ktorého konkrétneho práva, a nie absolútnu
nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných sporoch bez praktického významu (naliehavého právneho
záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu ktorého jeho konkrétneho práva by malo ísť.

28. Súd pritom zdôrazňuje aj ústavný rozmer uvedenej problematiky, keď nemožno stratiť zo zreteľa
skutočnú funkciu civilného sporového konania v spravodlivom súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana
poskytovať primeraným spôsobom, a vtedy, keď je to potrebné.„Jeho účelem je poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným
právům a právem chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou
situace, na něž Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci

samé, ale kvůli částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9.
2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo
odtrženo od jeho skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně
nástrojem sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro
náklady řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011

sp. zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných
procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování
ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné
funkci civilního práva procesního.". Nebude-li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho
existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit
se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez

jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i
v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani
procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své
subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na
absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je každý právní stát vybudován, je

princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního
jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové
jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a
nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205).
Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání,

které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje,
ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu
ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol predsedom senátu prof. Holländer).

29. Záverom súd už len pre úplnosť poukazuje na presvedčivú logickú argumentáciu v rozsudku

Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. januára 2015, sp. zn. 8C/55/2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/339/2015 zo dňa 28.9.2016, s ktorou sa konajúcu súd
stotožňuje, podľa ktorej (na žiadanom určení) „nie je u žalobcu daný naliehavý právny záujem, keďže
žalobcovi nič nebráni v tom, aby svoje práva vykonal takým spôsobom, že žalovanému zaplatí len to,
o čom je presvedčený, že mu je povinný zaplatiť a rovnako žalobcovi nič nebráni v tom, aby svoje

právo voči žalovanému vykonal tak, že žalovanému nezaplatí to, o čom si je vedomý, že mu nie je
povinný zaplatiť. Pre prípad toho, že by žalovaný nebol rovnakého právneho presvedčenia ako žalobca
a uplatnil by si svoje práva na zaplatenie dohodnutej peňažnej čiastky proti žalobcovi na súde, žalobcovi
nič nebráni v tom, aby sa svojho právneho presvedčenia ... domáhal v takom súdnom konaní. ... To, že
naliehavý právny záujem nerozlišuje medzi žalobcom spotrebiteľom a iným žalobcom vyplýva z toho,

že i spotrebiteľ si môže uplatniť voje práva ako každý iný účastník v tom prípade, ak sa voči nemu bude
druhá strana domáhať plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Pripustenie naliehavého právneho záujmu
v takom prípade by viedlo k absurdnému záveru o tom, že súdy by museli vecne preskúmavať platnosť
akýchkoľvek, a teda všetkých spotrebiteľských právnych vzťahov bez ohľadu na to, či by si dodávatelia
vôbec chceli uplatňovať svoje práva, resp. či by dojednanie takýchto podmienok bolo významné pre

povinnosti zmluvných strán.“

30. Už len nad rámec hore uvedených dôvodov rozhodnutia v súvislosti s týmto prípadom súd poukazuje
aj na výklad náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozsudku Európskeho súdneho dvora Home
Credit Slovakia a.s. c/a Bíróová s tým, že podľa následného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci

3 Cdo 146/2017 ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z, pokiaľ hovorí o výške, počte,
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné eurokonformne vykladať tak, že sa tým
neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a
iné poplatky.

31. Vo vzťahu k prípadnému odvolaniu a odvolaciemu návrhu na zrušenie rozsudku, ktoré je v zmysle
ust. § 389 ods. 1 CSP možné len z taxatívne uvedených dôvodov, má súd za to, že vo veci boli splnené
podmienkynavedeniekonania,neznemožnilžiadnejstraneuskutočňovaťjejprocesnépráva,avzmysleust. § 204 CSP vykonal všetky navrhované dôkazy, pričom skutkový stav nebol medzi stranami ani
sporný.

32. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto konania s

prihliadnutím na postoj strán v tomto konaní celkom výnimočne nepriznať a žiadať, aby ich znášal
sám, súd nezistil. Strana, ktorá realizuje kroky k začatiu občianskeho súdneho konania, musí vždy
zvážiť jeho začatie, a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj
jeho predlžovanie resp. trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené
plynúce z jeho procesného neúspechu v konaní. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a
preto mu súd voči žalobkyni v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak žalovanej
strane v doterajšom konaní žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, súd o konkrétnej výške
náhrady trov konania osobitne rozhodovať nebude.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.