Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/227/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315226163
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315226163.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Ing. H. V., nar. XX.X.XXXX,
adresa R., E. XXXX/XX, zastúpeného spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Trnava, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: J. F., nar. X.X.XXXX, adresa R., Y.
XXXX/XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Jaroslav Veis, so sídlom Nitra, Štefánikova 22, o ochranu
osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35C/757/2015-264 zo
dňa 31.5.2017 - vo vyhovujúcej časti, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi
na vlastné náklady, a to uverejnením ospravedlnenia na internetových stránkach W. typ a veľkosť písma
Arial 10, po dobu najmenej 30. kalendárnych dní a uverejnením ospravedlnenia v najbližšom vydaní
periodika R. novinky v tlačenej forme, typ a veľkosť písma Arial 10, a to do 10 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia, v nasledovnom znení: "J. F. sa ospravedlňuje Ing. H. V. za uvádzanie nepravdivých,
neúplných a pravdu skresľujúcich tvrdení a skutočností zverejnených na internetovej stránke W. v časti

O., v príspevku pod názvom: "B. o prenájme H. bytového podniku - H., alebo ako sme prenajali rodinné
striebro.", zverejnenom dňa 2.11.2014, a to najmä: "A ak vám v budúcnosti zvýšia poplatky za teplo a
teplú vodu, spomeňte si na to zázračné slovíčko J. a na primátora Ing. V., ktorý obhajoval túto zmluvu
aj za cenu klamstva. A prečo ľudia zvyčajne klamú? Zvyčajne preto, že z toho majú osobný prospech.",
na základe ktorých bolo možné nadobudnúť dojem, že Ing. H. V. vykonáva svoje povinnosti v rozpore s
právnym poriadkom Slovenskej republiky a v rozpore so záujmami Mesta R., čím neoprávnene zasiahol
do dobrej povesti a dobrého mena Ing. H. V..". Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a rozhodol, že

žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR, § 11
ods. 1, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 255 ods. 1, 2, § 257, § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP).

3. Súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania v

prvoinštančnom konaní, že: „...žalobca uplatňuje vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti za zásah
do jeho osobnostných práv chránených ust. § 11 OZ a poskytnutia primeraného zadosťučinenia v
podobe ospravedlnenia zo strany žalovaného. V konaní nebolo sporné, že žalovaný je autorom článkov
a príspevkov k článkom vymedzených v žalobnom petite, v znení v akom ho súd pripustil uznesenímz 13.12.2016. V konaní bolo sporné, či tieto vyjadrenia žalovaného predstavujú neprimeraný zásah
prekračujúci mieru prípustnej a oprávnenej kritiky, ktorý je spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných
právach žalobcu, resp. ide podľa tvrdenia žalovaného len o primeranú kontrolu a kritiku zo strany

žalovaného, ktorú je žalobca ako verejne činná osoba zastávajúca volenú funkciu, povinný strpieť,
keďže prináleží k výkonu tejto funkcie. Súd je v konaní viazaný žalobným návrhom, pričom vykonávané
dokazovanie má smerovať k preukázaniu skutočností podstatných pre rozhodnutie len v hraniciach
vymedzených rozsahom uplatnených nárokov. V priebehu konania stranami navrhované a čiastočne
už aj vykonané dokazovanie sa od tohto vymedzenia výrazne odkláňalo. Súd nesúhlasí s názorom

žalovaného, že tento súdny spor nie je tak o tom, či primátora ohováral alebo neohováral, ale o tom, či je
pravda, že MSBP bol v normálnom stave ako iné firmy. Súd vychádzal zo záveru, že pokiaľ ide o nároky
v oblasti ochrany osobnosti, dôkazné bremeno na preukázanie existencie zásahu do osobnosti, ťaží
žalobcu. Na druhej strane, žalovaný je povinný preukázať, či zásah do osobnosti bol oprávnený alebo
nie. Predmetom preskúmavania však je výhradne obsah článkov a príspevkov obsiahnutých v petite,
teda či zverejnené prejavy žalovaného boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv. Toto konanie

neslúži na poskytnutie priestoru na súvislé pokračovanie v konfrontácii predstáv a názorov žalobcu a
žalovaného ako politických oponentov.

4. Podľa prvoinštančného súdu: „Pravdivá informácia spravidla nezasahuje do práva na ochranu
osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný spôsobom, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko

intímna, že by odporovala právu na ochranu súkromia a ľudskej dôstojnosti. Hodnotiaci úsudok vždy
vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý zaujíma k danej skutočnosti určitý postoj tak, že ju
hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti. Avšak i v takomto prípade je potrebné skúmať, či sa
tento názor zakladá na pravdivej informácii, či je primeraná forma jeho prezentácie a či je zásah do
osobnostných práv nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, t.j. či primárnym cieľom nie je

hanobenie a zneuctenie danej osoby. Pokiaľ sú v článkoch obsiahnuté hodnotiace úsudky, žalovaný
preukazuje pravdivosť informácií a podkladov, z ktorých pri ich tvorbe úsudku vychádzal. Súd preto
nemôže akceptovať požiadavku na vykonávanie dokazovania zabezpečením dôkazov, ktorými žalovaný
nedisponuje a z ktorých logicky pri formulovaní svojich vyjadrení uvedených v článkoch, nemohol
vychádzať. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd vyhodnotil rozsah doposiaľ vykonaného dokazovania,

návrhy strán na ďalšie dokazovanie, pričom ako zásadný pri určovaní ďalšieho postupu v konaní
považoval rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2000, na ktorý odkazoval (hoci v inej časti) aj žalobca v
podanej žalobe. S prihliadnutím na toto rozhodnutie, sa súd ďalej zaoberal výhradne obsahom článkov
a príspevkov z pohľadu, či obsahujú pravdivý a úplný opis skutkového deja a dostatok pravdivých
skutočností, ktoré čitateľom umožňovali vytvoriť si vlastný úsudok vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku

vyslovenému žalovaným vzťahujúcemu sa na žalobcu. Nakoľko ostatné dôkazy navrhované stranami
sporu sa k predmetu konania nevzťahovali a ich vykonávanie by bolo zásadne nehospodárne, súd tieto
dôkazy nevykonal.“

5. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že: „V danom prípade sa zaoberal obsahom dvoch článkov

zverejnených na internetových stránkach W. a dvoch príspevkov v diskusiách k článkom zverejneným
na stránke W., tak ako boli vymedzené v žalobnom petite. Pokiaľ ide o uvedenú internetovú stránku,
ide súkromné internetové noviny, ktoré sú voľne dostupné ľubovoľným užívateľom. Hoci ide o digitálne
médium, je aj v tomto prípade aplikovateľný súdnou praxou prijatý záver, že z neoprávnených zásahov
do práva na ochranu osobnosti sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť nebezpečné zásahy, ku ktorým

dochádza prostredníctvom tlače. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú
neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť súčasne splnené tieto predpoklady A)
existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnostných práv chránených v ust. § 11 OZ, B) neoprávnený charakter tohto zásahu, C) existencia
príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Žalobca sa domáhal ochrany svojich práv pred

zásahmi do jeho cti, dobrej povesti a mena v súvislosti s uvedenými článkami a príspevkami, nakoľko na
ich základe bolo možné nadobudnúť dojem, že žalobca vykonáva svoje povinnosti v rozpore s právnym
poriadkom Slovenskej republiky a v rozpore so záujmami mesta R.. Predmetné články sa pritom mali
vzťahovať na činnosť žalobcu ako primátora Mesta R.. Súd sa zhoduje so žalovaným v tom, že pri
posudzovaní ochrany verejne činných osôb musí požiadavka ochrany vyvažovať záujem slobodnej

diskusie o verejných otázkach. Použitie ostrejších formulácií v slobodnej diskusii najmä v politických
otázkach môže byť prostriedkom, ako vyjadriť nesúhlas s určitým názorom či správaním, a malo by byť
sankcionované, len ak sú použité výrazy celkom neúmerné legitímnemu cieľu. Kritika verejne činných
osôb, ak slúži na informovanie verejnosti o ich činnosti, je vo všeobecnosti prípustná a v zásade junemožno považovať za zásah do práv chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ. Pokiaľ ide o hodnotiace
úsudky, aj zveličovanie a preháňanie, hoci by bolo aj tvrdé, nerobí prejav sám o sebe nezákonným.
Ani nevhodnosť názoru kritika z hľadiska logiky a jeho zaujatosti nedovoľujú samy o sebe urobiť záver,

že kritik vybočil z prejavu, ktorý možno označiť za primeraný. Iba v prípade, že ide o kritiku vecí či
konania verejne činných osôb, ktorej celkom chýba vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne
zdôvodnenie, je potrebné považovať takú kritiku za neprimeranú. Pritom je potrebné vždy hodnotiť
celý prejav; nikdy nemožno posudzovať iba jednotlivý vytrhnutý výrok alebo vetu. Všeobecne možno
uviesť, že ak má ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú, musí byť vecná, konkrétna a primeraná čo do

obsahu a formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa. Vecná kritika je chápaná
tak, že vychádza z reálnych či pravdivých podkladov a z týchto potom vyvodzuje zodpovedajúce závery
pre hodnotiaci úsudok. Konkrétnosť kritiky znamená, že je založená na konkrétnych skutočnostiach
bez vyvodzovania všeobecných záverov. Z týchto hľadísk súd posudzoval obsah článkov a príspevkov
žalovaného vymedzených v žalobnom návrhu. Pokiaľ ide o príspevky i), iii), iv) súd dospel k záveru, že
pri nich nie sú splnené predpoklady pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom

do osobnosti fyzickej osoby. Sám žalobca v odôvodnení žaloby napísal, že „Pokiaľ žalovaný výslovne
uvádza meno a priezvisko fyzickej osoby, toto verejne spája s údajnou nehospodárnou a korupčnou
pracovnou činnosťou žalobcu ako primátora mesta, bez podloženia tejto informácie riadnymi dôkazmi a
priamo konštatuje pochybenia žalobcu v hospodárení s majetkom obce majú za to, že v tomto prípade
ideoneoprávnenýzásahdoosobnostižalobcu...“Vuvedenýchpríspevkochsavšakmenoanipriezvisko

žalobcuneuvádzajú.Vprvomznichjeuvádzané„Y.“,vočiktorémuvšakanijepriamoadresovanážiadna
kritika. Podľa názoru súdu nemožno považovať za zásah do osobnostných práv žalobcu ak žalovaný
ako politický oponent žalobcu vyzdvihuje postupy či kroky predchádzajúceho primátora a súčasne
naznačuje pochybnosti o spôsobe budúceho hospodárenia, resp. vyjadruje nesúhlas s rozsahom
odmien prideľovaných mestom. V tomto smere je kritika, prípadne snaha o konfrontáciu odlišných

predstáv súčasťou politického boja, a žalobca ako verejne činná osoba je povinný ju zniesť vo zvýšenej
miere. Hoci v súvislosti s príspevkom z 11.11.2015 žalobca uvádza, že žalovaný ním napáda jeho a
ďalšie dve osoby, súd musí konštatovať, že predmetný príspevok nie je vôbec adresný, autor príspevku
hovorí len o „.“

6. Súd prvej inštancie ďalej už len vo vzťahu k napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku dospel v súvislosti
s článkom zverejneným pod názvom „B.“, zverejnenom dňa 2.11.2014 k odlišnému záveru.

7. Podľa prvoinštančného súd: „Kritika spoločenských javov je nielen dovolená, ale aj potrebná. Ak však
žalovaný v článku vysloví hodnotiaci úsudok, ktorý však nemožno zo skutkových okolností uvedených v

článku vyvodiť, nejde o kritiku právom prípustnú, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v skutkovom deji. V
danom prípade za takýto prejav v článku žalovaného treba považovať jeho záver v znení: „A ak vám v
budúcnosti zvýšia poplatky za teplo a teplú rodu, spomeňte si na to zázračne slovíčko J. a na primátora
Ing. V., ktorý obhajoval túto zmluvu aj za cenu klamstva. A prečo ľudia zvyčajne klamú? Zvyčajne
preto, že z toho majú osobný prospech.“ Z textu celého článku totiž žiadnym spôsobom nevyplýva,

aké vyjadrenie/vyjadrenia, ktorými mal žalobca obhajovať zmluvu, boli klamstvom a ani to, z čoho
možno vyvodiť, že konanie žalobcu ako primátora bolo účelové a zištné (teda sledovalo zabezpečenie
osobného prospechu). Z toho súd vyvodil záver, že za kritiku nemožno považovať tvrdenia - názory,
ktorých výsledok nemožno vyvodiť zo skutkových okolností uvádzaných v opísanom skutkovom deji.
Za pravdivé opísanie skutkového deja nemožno považovať jeho opísanie spôsobom, ktorý čitateľovi

neumožňuje z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Uvedenie neúplného skutkového deja má
potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda nie je pravdou. Ak potom
na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ článku vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o
skutočnostiach, ktorými môže zasiahnuť do práv chránených ust. §11 a nasl. OZ, ide o úsudok, ktorý
neumožňuje čitateľovi urobiť si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočností a môže

mať za následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľa (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/61/2000).
Z obsahu článku vyplýva, že žalobca mal obhajovať zmluvu aj za cenu klamstva, pričom ľudia zvyčajne
klamú preto, že z toho majú osobný prospech. Na základe čoho k takémuto záveru žalovaný dospel
však nemožno z obsahu článku zistiť. Zverejnením takýchto „nepravdivých“ informácií došlo k zásahu
do práva žalobcu na ochranu dobrej povesti a mena žalobcu, teda práv chránených ustanovením §11

OZ. Kritika žalobcu ako verejnej osoby žalovaným presiahla obsahom, formou a cieľom rámec pravdivej,
vecnej a objektívnej kritiky. V priebehu konania žalovaný uvádzal, že „F.“ žalobcu malo spočívať v tom,
že na zastupiteľstve, keď primátor obhajoval zmluvu a jej podpísanie, klamal, keď verejne povedal, že
táto zmluva bola niekoľkokrát v legislatívnoprávnej komisii prerokovaná. Ako dôkaz navrhol vypočutiezáznamu zo zasadnutia zastupiteľstva. Súdna prax v sporoch o ochranu osobnosti pripúšťa, aby sa
žalovaný zbavil zodpovednosti tzv. dôkazom pravdy, teda preukázal pravdivosť ním uvádzaných tvrdení.
Podľa názoru súdu však v prejednávanej veci vo vzťahu uvedenému článku tento postup nemožno

použiť, a to práve pre absenciu akýchkoľvek skutkových okolností, na základe ktorých žalovaný k svojmu
hodnotiacemu úsudku dospel. Ak by súčasťou článku bola špecifikácia, že žalobca verejne klamal na
zasadnutí mestského zastupiteľstva vtedy, keď pri obhajobe zmluvy povedal, že tá bola niekoľkokrát
prerokovaná v legislatívnoprávnej komisii, autor článku by tak poskytol čitateľom podklad, na základe
ktorého formuloval on svoj hodnotiaci úsudok a zároveň by čitateľom umožnil vytvoriť si vlastný záver. V

tomprípadebysúdobranudôkazompravdypripustil.Žalovanývšakvčlánkužiadneinformáciečitateľovi
o podstate „F.“ žalobcu a jeho zištnom zámere neposkytol. Dodatočné odôvodňovanie v rámci súdneho
konania, navrhovanie rozsiahleho dokazovania, súd nepovažoval za akceptovateľné, a to vzhľadom
na povahu zásahu. Zverejnením článku sa tvrdenia žalovaného dostali do „dispozície“ širokému a
neurčitému okruhu čitateľov prostredníctvom digitálneho média. Dodatočné doplnenie týchto tvrdení na
súdnom pojednávaní nie je spôsobilé zasiahnuť rovnaký okruh príjemcov tejto informácie a vyvážiť tak

nedostatky zverejneného tvrdenia presahujúceho rámec pravdivej, vecnej a objektívnej kritiky.“

8. Prvoinštančný súd tak uzavrel, že: „Podanou žalobou sa žalobca domáha voči žalovanému
ospravedlnenia, ktoré je prostriedkom satisfakcie, ktorý zahŕňa vyjadrenie subjektívnej požiadavky
poškodeného na prejav žalovaného uznať chybu. Satisfakciu vo forme ospravedlnenia súd považoval

za primeranú intenzite zásahu (zverejnenie článku v internetových novinách zameraných na pokrývanie
diania v Meste R. a okolí), následkom tohto zásahu (žalobca je primátorom Mesta R.) a zároveň za
účinnú formu zmiernenia nemajetkovej ujmy do osobnostných práv žalobcu. Vzhľadom na postavenie
žalobcu ako primátora Mesta R. je podľa názoru súdu nutné považovať žalobcom navrhnutú formu
morálneho zadosťučinenia uložením povinnosti zverejniť ospravedlnenie okrem stránky W. aj v ďalších

dvoch médiach, jednom digitálnom a jednom tlačovom, rovnako zameraným na región Mesta R., nutné
považovať za primeranú vzhľadom k zásahu do osobnostných práv žalobcu ako verejne činnej osoby.“

9. O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán
právo na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že: „Žalobou sa žalobca

domáhal ochrany pred neoprávnenými zásahmi do jeho osobnostných práv, ku ktorým malo dochádzať
zverejnením článkov a príspevkov zo strany žalovaného. Žalobca bol v konaní úspešný čiastočne, keď
súd jeho žalobe vyhovel vo vzťahu k jednému článku. V časti žaloby vo vzťahu k ďalšiemu článku a dvom
diskusným príspevkom súd žalobu zamietol. Podľa názoru súdu, vzhľadom na povahu sporu, existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nebolo možné žalovanému priznať náhradu trov konania,

hoci formálne bol úspešnejší, keď žalobca uspel len vo vzťahu k jednému tvrdeniu a žalovaný vo vzťahu
k trom. Týmto dôvodom je skutočnosť, že súd jednoznačne konštatoval, že došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnosti žalobcu, v ďalšom sa zaoberal len rozsahom tohto zásahu.“

10. Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k jeho vyhovujúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia odvolanie žalovaný (vychádzajúc z obsahu odvolania, t.j. z namietaných skutočností a tiež i
z toho, že v zamietajúcej časti rozsudku bol odvolateľ úspešný), ktorým sa domáhal, aby odvolací súd
rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolacie
dôvodyoznačildôvodyvzmysle§365ods.1písm.b),d),e),h)CSP.Vprvomradepoukázalnato,žesúd
v odôvodnení rozsudku na str. 22, ods. 27 napísal: „Pokiaľ sú v článkoch obsiahnuté hodnotiace úsudky,

žalovaný preukazuje pravdivosť informácií a podkladov, z ktorých pri ich tvorbe úsudku vychádzal. Súd
preto nemôže akceptovať požiadavku na vykonávanie dokazovania zabezpečením dôkazov, ktorými
žalovaný nedisponuje a z ktorých logicky pri formulovaní svojich vyjadrení uvedených v článkoch,
nemohol vychádzať. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd vyhodnotil rozsah doposiaľ vykonaného
dokazovania, návrhy strán na ďalšie dokazovanie a tieto dôkazy nevykonal“. Takýto postup súdu je

podľa neho v rozpore s Ústavou SR a CSP. V samotnom rozsudku absolútne absentuje, ako prebiehala
výpoveď dvoch kľúčových svedkov a to konkrétne Ing. F., konateľa MsBP a ekonóma Ing. V. F.,
prednostu Mestského úradu R.. Namieta, že z rozsudku a jeho odôvodnenia nie je jasné, že obaja sú
kamaráti a pracovali predtým spolu podľa ich vyjadrenia v bankovej inštitúcii. Táto skutočnosť by sama
osebe nezakladala rozpore, keby hmotnoprávne zmluva, ktorú podpísal Ing. F. sa na pokyn valného

zhromaždenia MsBP, ktorým je primátor (žalobca) nebola v rozpore so štatútom mesta a zásadami
hospodárenia. Namieta, že procesné vedenie výsluchu svedka Ing. F. hrubo odporuje CSP ako aj bývalej
právnej norme § 221 ods. 1 písm. f) OSP, ktorým sa rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácie tých jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva zaúčelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Postupom súdu mu bola odňatá možnosť
ako žalovanému klásť na súdnom pojednávaní svedkovi - konateľovi, ktorý podpísal na pokyn žalobcu
zmluvu za mnoho miliónov eur, ktorá zaväzuje H.. na 20 rokov. Svedkovi Ing. F. kládol otázky, pričom o

12.10 hod. bol v polovici svojich otázok prerušený, súd uznesením odročil pojednávanie na 31.5.2017
o 9.00 hod. Súd zaviazal svedka, aby sa opätovne dostavil na pojednávanie na dokončenie svojej
svedeckej výpovede. Dňa 31.5.2017 Ing. F. nebol prítomný, nerešpektoval uznesenie súdu, podľa jeho
vedomosti sa svedok neospravedlnil, výsluch nepokračoval a súd vyhlásil dokazovanie za skončené.
Takýto postup okresného súdu je v hrubom rozpore so zásadami CSP a to konkrétnej jej čl. 2 ods.

2, čl. 3, čl. 4 ods. 2, čl. 6. Týmto namieta, že nemohol uplatniť procesnú obranu, keď súd nevykonal
výsluch Ing. F. a nebolo mu umožnené klásť mu otázky. Dôkaz, ktorý žalobca považuje za nesporný a
z ktorého vychádzal pri písaní svojich článkov, je samotná zmluva o nájme technologických zariadení,
uznesenia mestského zastupiteľstva, ktorú na pokyn Valného zhromaždenia MsBP, teda pána primátora
podpísal Ing. F.. Tieto dôkazy označil už v samotnom vyjadrení a navrhol výsluch svedkov, z ktorých
ani jedného súd nevypočul. Nerozumie, ako mohol súd koncipovať odôvodnenie v tom znení, keď nebol

vypočutý JUDr. A., K. T. P. T., Z. L., H. H., Y. Y., J. K., L. E., PaeDr. E. O., Ing. S. a nebol dopočutý
Ing. F.. Dnes je pritom zrejmé, že to, čo tvrdil ako poslanec a za čo by sa mal ospravedlniť žalobcovi,
bolo plynutím času a konaním zainteresovaných subjektov, naplnené. Tiež tvrdí, že MsBP so svojím
majetkom a skúsenosťami mal byť ozdravovaný Ing. F., ktorý bol prijatý na odporúčanie svojho kamaráta
Ing. V. F.. Je podľa neho v hrubom rozpore s dobrými mravmi a s logikou, že krachujúca firma MsBP

požičiava peniaze tzv. víťaznému uchádzačovi, ktorým bol V.I.V. a následne U. R.. Táto skutočnosť
bola preukázaná z výpovede H. F., pričom mu ale nebolo umožnené sa ďalej na tieto skutočnosti pýtať
na verejnom pojednávaní. Tento spôsob vedenia je v rozpore so zásadou ústnosti a priamosti, čo je
súčasný európsky trend. Vecné kritérium znamená, do akej miery sa obsah predmetné listu zakladá na
pravdivých informáciách, sleduje použitie výrazových prostriedkov, zodpovedajúci obsahu kritiky a ich

cieľu. Tvrdí, že na súde sa preukázalo, že zmluvu tvoril Ing. F. sám, podľa nejakej prílohy, nekoncipoval
a nekontroloval ju žalobca, žalobca tvrdí o sebe, že nie je právnik a nemal prečo zmluvu posudzovať a
koncipovať, žalobca dal pokyn Ing. F. k podpisu tejto zmluvy, v pozícii v.z. spoločnosti, zmluva nebola
prerokovaná v komisiách, zmluva nebola prerokovaná na mestskom zastupiteľstve, pričom H.. stratila
vplyv nad svojím majetkom, podľa životopisu H. F. je zrejmé, že reštrukturalizácia spoločnosti, ktorú

vykonával je realizovaná prevedením do inej správy a pod inú kontrolu, podľa výpovede Ing. F. a Ing. V.
F., prednostu mestského úradu, obidvaja spolupracovali v bankovom sektore, nebolo možné ozrejmiť,
na akých úlohách. Prílohou odvolania bol životopis H. F..

11. K doručenému odvolaniu žalovaného podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné

vyjadrenie žalobca, v ktorom poukázal na to, že vo všeobecnosti možno považovať argumenty
žalovaného uvedené v odvolaní za nesúvisiace s meritom veci, pričom on sám sa stotožňuje s
rozsudkom v časti, že konaním žalovaného došlo k neprimeranému zásahu žalovaným do jeho práva
na ochranu osobnosti. Žalovaný viedol výsluchy svedkov tak, aby neprimerane predlžoval vedenie
súdneho konania, čím dochádzalo k nehospodárnosti konania jednak časovej, ako aj ekonomickej,

pričom kladené otázky nesúviseli s článkami, ktoré žalovaný zverejnil, resp. nebolo možné vykonaním
žalovaným navrhnutých dôkazov preukazovať pravdivosť jeho tvrdení, ktoré boli posúdené ako
zasahujúce do práva na ochranu jeho osobnosti. So závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením
napadnutého rozsudku sa v celom rozsahu stotožňuje. V konaní súd ako nesporné označil autorstvo
žalovaného k článkom, ktoré sú predmetom konania a ako spornú skutočnosť vyhodnotil otázku, či

vyjadrenia žalovaného v článkoch predstavujú neoprávnený zásah žalovaného do jeho osobnostných
práv, t.j. či došlo k prekročeniu vecnej a oprávnenej kritiky. Uvedené malo byť predmetom dokazovania,
pričom dôkazné bremeno ohľadom oprávnenosti zásahu do osobnostných práv nesie žalovaný. Má za
to, že žalovaný nesprávne vyhodnotil rozsah a najmä predmetného dokazovania vo veci, keď vykonanie
ním navrhnutých dôkazov nemohlo mať vplyv na ním uvádzané nepravdivé tvrdenia. Ako súd správne

posúdil, článok pod názvom „B. bližšie nešpecifikuje, ako vyjadrenie, ktorým mal obhajovať zmluvu „B.“
malo byť nepravdivé a ani ďalej neuvádza na základe čoho môžeme dospieť k záveru, že mal mať z
daného konania „S.. Zo znamená, že žalovaný vyslovil hodnotiaci úsudok, ktorý neodôvodnil žiadnymi
ďalšími okolnosťami a ani bližšie v tomto smere neopísal skutkový stav. Neúplný opis skutkového deja
spôsobuje jeho nepravdivosť ako celku, nakoľko dané tvrdenia v konečnom dôsledku neumožňujú

čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok, resp. môžu mať za následok skreslenie hodnotiaceho
úsudku čitateľa. Žalovaný v rámci pojednávania vysvetlil, v čom malo spočívať „F., avšak uvedené nijako
zpredmetnéhočlánkunevyplýva,anidanýzáverznehonemožnovyvodiť.Súdpretosprávnevyhodnotil,
že tzv. dôkaz pravdy v tomto prípade nemožno použiť a to vzhľadom na absenciu skutkových okolností,na základe ktorých mal žalovaný dospieť k záverom uvedeným v článku. Vo vzťahu k dokazovaniu,
resp. nevykonaniu dôkazov súdom odkazuje na § 185 CSP, v zmysle ktorého súd rozhodne, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Dokazovanie treba hodnotiť z pohľadu účelnosti a hospodárnosti

rozsiahleho dokazovania na preukázanie skutočností vyplývajúcich práve z článku, ktorým malo podľa
súdu dôjsť k neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv. Na tomto mieste si dovoľuje poukázať
na to, že súd by musel v opačnom prípade vypočuť 10 svedkov k preukázaniu pravdivosti tvrdení,
ktoré neuvádzajú na základe čoho k nim žalovaný dospel. Aj z daného dôvodu by bolo dokazovanie v
tomto smere nehospodárne. Poukazuje na skutočnosť, že žalovaný kládol svedkom opakovane otázky

nesúvisiace s meritom veci a kvantita otázok kladených pri vypočutí svedkom by v prípade pokračovania
výsluchu aj vo vzťahu k ďalším navrhnutým svedkom znamenala niekoľko desiatok hodín strávených v
súdnej sieni bez relevantnejšieho významu k tvrdeniam uvedeným žalovaným o ňom. Má za to, že pokiaľ
žalovaný výslovne spája žalobcu ako primátora mesta s údajne nehospodárnou pracovnou činnosťou v
rozpore so záujmami mesta a za účelom osobného obohatenia sa, a to bez podloženia danej informácie
riadnymi dôkazmi, nemôže ísť o primeranú a vecnú kritiku. Tvrdenia žalovaného v uvedenom článku

sú zavádzajúce, nepravdivé a ich cieľom nie je objektívne informovať verejnosť o jeho činnosti, resp.
Mesta R. ale účelom bola jeho diskreditácia v očiach verejnosti. Žalovanému sa neupiera právo na
kritiku,avšakvtomtoprípadedošlokprekročeniuhranícoprávnenejkritiky,nakoľkoformaaobsahkritiky
je z jeho strany neprimeraná. V závere preto možno uviesť, že rozsudok súdu považuje z uvedených
dôvodov za vecne správny a zákonný a vzhľadom na všetky doteraz uvádzané tvrdenia s odkazom na

uvedené argumenty navrhuje, aby súd po vykonanom dokazovaní napadnutý rozsudok potvrdil a priznal
mu náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalovaný sa k doručenému vyjadreniu žalobcu už písomne nevyjadril.

13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016
účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k
rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods.
1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že

odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), h) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo
vyhovujúcej časti vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, výlučne vychádzajúc z uplatnenej odvolacej argumentácie
žalovaného s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom v jeho
napadnutej vyhovujúcej časti, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie v konaní postupoval zákonne, keď
nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, teda nevypočul všetkých ním navrhovaných svedkov a pri

vedení výsluchu svedka Ing. F. na súdnom pojednávaní mu odňal možnosť klásť svedkovi otázky v
ním požadovanom rozsahu, keď po položení mu polovice otázok bol súdom prerušený, pojednávanie
bolo odročené na iný deň a svedok bol súdom zaviazaný opätovne sa dostaviť na dokončenie svojej
výpovede, čo ale svedok nerešpektoval, jeho výsluch tak nepokračoval a súd napriek tomu vyhlásil
dokazovanie za skončené, čím mu nebolo umožnené uplatniť procesnú obranu.

16. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi, keď iným, odvolaním nenamietaným nemá právomoc
sa zaoberať. Meritom rozhodovania je len to, čo spravil odvolateľ predmetom prieskumu.17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na ochranu osobnosti, a
pretože, výlučne vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného, ktorou jedinou je viazaný, zdieľa i

jeho právny záver a v danom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konkrétne s jeho
odsekmi 25, 38, 39, 41 - jeho prvé štyri vety, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje
správnosť týchto jeho dôvodov a na ne i odkazuje. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal vo vzťahu k namietanému žalovaným, od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto mu ako odvolateľovi nemôže dať za pravdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia v namietanom dopĺňa už iba nasledovné:

18. Dokazovanie je časť súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03 zásahu vylúčená preto, že ten,
kto do cti, dôstojnosti, mena a pod. druhého difamujúcim skutkovým tvrdením zasiahol, konal v dobrej
viere, že uvedené skutkové tvrdenie je pravdivé.22. Odvolateľ pritom potrebu dovypočutia svedka a vykonania dokazovania výsluchom všetkých ním
navrhnutých svedkov (s ktorým nevykonaním tohto dokazovania sa súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku vysporiadal - pozri odôvodnenie rozsudku odsek 28) opieral o potrebu preukázať v spore stav

MsBP, jeho hodnotu, príjmy a odpisy, nevýhodnosť zmlúv uzatvorených MsBP ako i podľa žalovaného
pochybný postup pri ich uzatváraní, predovšetkým zmluvy o samotnom prenájme podniku, ktoré
navrhované dokazovanie bolo skutočne nepodstatné pre daný spor. Odvolací súd pritom dáva do
pozornosti, že ani súd by nedokázal zhodnotiť na základe navrhovaného dokazovania žalovaným, či
namietaný postup pri správe MsBP a uzavreté zmluvy, resp. konkrétne namietaná zmluva boli, resp.

nebolipremestoR.výhodné.Predmetskúmaniasúdomprvejinštanciebolvýhradnezameranýnaobsah
článkov a príspevkov žalovaného, teda či tieto zverejnené prejavy žalovaného boli spôsobilé zasiahnuť
do osobnostných práv, pričom odvolateľ závery súdu prvej inštancie týkajúce sa napadnutej vyhovujúcej
časti rozsudku vo vzťahu k uvedenému odvolaním nespravil predmetom prieskumu odvolacím súdom.

23. Berúc do úvahy uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vo výroku vecne správny, včítane závislého a
odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému

žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100% proti neúspešnému žalovanému. O
výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

25. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).