Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, December 21, 2018

Súd: Okresný súd Topoľčany
Spisová značka: 4C/282/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4616208305
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Marián Mokoš

ECLI: ECLI:SK:OSTO:2018:4616208305.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Topoľčany samosudcom Mariánom Mokošom v právnej veci žalobkyne: L. A., nar.

XX.XX.XXXX, bytom J., I. XXX/X, zastúpená Občianske združenie OPOS so sídlom A. Hlinku 1084/24A,
914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o neplatnosť právneho úkonu, ochranu práv spotrebiteľa a iné , takto

r o z h o d o l :

Súd konanie v časti nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 4.105,28 eura zastavuje.
V časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 434 eur súd žalobu zamieta.
Žalobkyňajepovinnázaplatiťžalovanejnáhradutrovkonaniavrozsahu100%,ovýškektorýchrozhodne
súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1./ Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že úver zo zmluvy č. 205300023 zo dňa

19.08.2009 a zo zmluvy č. 205300061 zo dňa 26.10.2009 je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu,
že v úverových zmluvách neboli všetky náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a zároveň sú zmluvy o úvere neplatné s poukazom na ustanovenie § 37 a § 39 Občianskeho
zákonníka.Okremtohosadomáhalaodžalovanejvydaniabezdôvodnéhoobohateniavovýške1.909,20
eura v prípade zmluvy zo dňa 19.08.2009 a vo výške 2.196,08 eura v prípade zmluvy zo dňa 26.10.2009
z dôvodu, že na základe týchto zmlúv o úvere zaplatila žalovanej podľa prvej zmluvy sumu 2.409,20
eura a podľa druhej zmluvy sumu 2.546,08 eura, ale keďže úver je bezúročný a bez poplatkov, tak jej

povinnosťou bolo vrátiť iba sumu 500 eur pri prvej zmluve a sumu 350 eur pri druhej zmluve a teda
zvyšok, ktorý zaplatila predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej. Zároveň sa domáhala
zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa z dôvodu, že na úvere preplatila viac ako je uvedené v úverovej zmluve a zo strany
žalovanej bol porušený zákon na ochranu spotrebiteľa a jej konanie vykazuje nekalé praktiky. V priebehu
konania žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti určenia, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov ako aj
v časti určenia neplatnosti úverových zmlúv.

2./ Rozsudkom č.k. 4C/282/2016 - 113 zo dňa 29.09.2017 tunajší súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobkyni zaplatiť sumu 4.105,28 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku ako aj primerané finančné
zadosťučinenie v sume 434 eur a zároveň v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 566
euržalobuzamietolavčastiurčenia,žeúveryzozmlúvč.205300023zodňa19.08.2009ač.205300061
zo dňa 26.10.2009 sú bezúročné a bez poplatkov a v časti určenia neplatnosti uvedených zmlúv o úvere
konanie zastavil. Žalovanú zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume 272 eur na účet tunajšieho súdu do

troch dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

3./ Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že sporové strany dňa 19.08.2009 uzavreli zmluvu o
úvere č. 205300023, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 500 eur a žalobkyňasa zaviazala okrem úveru zaplatiť aj poplatok vo výške 344 eur a to v 6-tich mesačných splátkach po
139 eur počnúc dňom 20.09.2009. V zmluve o úvere je žalobkyňa označená menom, priezviskom a
bydliskom a zároveň aj miestom podnikania a IČO a ako účel poskytnutia úveru je vyznačené, že tento

sa poskytuje na výkon podnikania. Keďže žalobkyňa úver riadne nesplácala, tak žalovaná podala na
rozhodcovskom súde dňa 30.06.2010 návrh na začatie rozhodcovského konania, ku ktorému pripojila
zmenku vystavenú žalobkyňou dňa 19.08.2009 na sumu 692,63 eura spolu so zmenkovým úrokom
0,25%denneod06.04.2010. Nazákladetejtozmenky apredloženejzmluvyoúvereStályrozhodcovský
súd vydal dňa 07.09.2010 rozsudok, ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej sumu 692,63 eura

so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 692,63 eura od 06.04.2010 do zaplatenia
ako aj zákonným úrokom vo výške 6% ročne z tej istej sumy od 15.06.2010 do zaplatenia a zároveň
nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 246,53 eura. Uvedený rozsudok sa stal právoplatným
dňa 27.09.2010. Žalobkyňa splátkami v období od 22.09.2009 do 06.07.2012 zaplatila na úvere č.
205300023 spolu sumu 2.727,20 eura, avšak žalovaná na žiadosť žalobkyne ohľadom vyčíslenia sumy,
ktorú zaplatila na úvere jej listom zo dňa 14.07.2016 (č.l. 14) oznámila, že tento úver bol splatený dňa

06.07.2012 v celkovej výške 2.409,20 eura.

4./ Zároveň sporové strany dňa 26.10.2009 uzavreli zmluvu o úvere č. 205300061, na základe ktorej
žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 350 eur a žalobkyňa sa zaviazala okrem úveru zaplatiť aj
poplatok vo výške 346 eur a to v 12-tich mesačných splátkach po 58 eur počnúc dňom 20.11.2009.

V zmluve o úvere je žalobkyňa označená menom, priezviskom a bydliskom a zároveň aj miestom
podnikania a IČO a ako účel poskytnutia úveru je vyznačené, že tento sa poskytuje na výkon podnikania.
Keďže žalobkyňa úver riadne nesplácala, tak žalovaná podala na rozhodcovskom súde dňa 20.09.2010
návrh na začatie rozhodcovského konania, ku ktorému pripojila zmenku vystavenú žalobkyňou dňa
26.10.2009nasumu768,53euraspolusozmenkovýmúrokom0,25%denneod04.06.2010. Nazáklade

tejto zmenky a predloženej zmluvy o úvere Stály rozhodcovský súd vydal dňa 23.11.2010 rozsudok,
ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanej sumu 768,53 eura so zmenkovým úrokom vo výške 0,25%
denne zo sumy 768,53 eura od 04.06.2010 do zaplatenia ako aj zákonným úrokom vo výške 6% ročne z
tej istej sumy od 06.09.2010 do zaplatenia a zároveň nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške
255,16 eura. Uvedený rozsudok sa stal právoplatným dňa 13.12.2010. Žalobkyňa splátkami v období od

27.11.2009 do 03.07.2012 zaplatila na úvere č. 205300061 spolu sumu 2.662,08 eura, avšak žalovaná
na žiadosť žalobkyne ohľadom vyčíslenia sumy, ktorú zaplatila na úvere jej listom zo dňa 14.07.2016
(č.l. 14) oznámila, že tento úver bol splatený dňa 03.07.2012 v celkovej výške 2.546,08 eura.

5./ Súddospelkzáveru,ženárokžalobkynejedôvodný.Potvrdil,žežalobkyňavčaseuzatváraniazmlúv

o úvere podnikala, zmluvy podpisovala v jej podnikateľských priestoroch, predložila daňové doklady, na
základe ktorých skutočností obchodný zástupca žalovanej vyplnil úverovú zmluvu s účelom poskytnutia
úveru na podnikanie. Žalobkyňa však nežiadala úvery na podnikateľské účely, obchodný zástupca
viackrát zopakoval, že ide o spotrebiteľský úver. Úvery boli poskytnuté vo výške, uvedenej v zmluvách,
použila ich pre potreby rodiny. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvy ako zmluvy spotrebiteľské, na

ktorom závere nemení nič skutočnosť, že účel úveru je uvedený „na podnikanie“. Aj samotná výška
úverov v oboch prípadoch nasvedčuje tomu, že nejde o úvery na podnikanie, ale na uspokojenie
najnutnejších bežných potrieb spotrebiteľa a jeho rodiny, sumy 500 a 350 eur nemôžu žiadnym
zásadným spôsobom ovplyvniť podnikateľskú činnosť dlžníka. Pri pochybnostiach o obsahu zmlúv
platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší a preto súd musel dospieť k záveru, že dôkazné bremeno

na preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon podnikania, zaťažuje toho,
kto takúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluvách súdu preukázaný nebol, vychádzal z
toho, že uvedené úvery boli poskytnuté na súkromné účely. Následne súd prvej inštancie podrobil
prieskumnej činnosti predmetné zmluvy o úvere z hľadiska obsahu podstatných náležitostí podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase ich uzatvárania. Dospel k záveru, že v oboch zmluvách

chýbajú základné náležitosti, a to konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, ročná úroková sadzba,
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej
len „RPMN“) a priemerná hodnota RPMN. V dôsledku absencie týchto náležitostí je úver bezúročný a
bez poplatkov. Žalobkyňa bola povinná vrátiť žalovanej sumy 500 a 350 eur. Pri úvere vo výške 500
eur žalobkyňa zaplatila celkom sumu 2 727,20 eura, ako vyplýva z prehľadu splátok žalovaným s tým,

že prvá splátka bola zaplatená dňa 22. 09. 2009 a posledná dňa 06. 07. 2012. Rozdiel predstavuje
suma 2 227,20 eura. V prípade druhej úverovej zmluvy, ktorou jej bol poskytnutý úver vo výške 350 eur,
žalobkyňa zaplatila sumu 2 662,08 eura, posledná splátka bola zaplatená dňa 03. 07. 2012. Rozdiel
predstavuje suma 2 312,08 eura.6./ Žalovaná vzniesla námietku premlčania a súd posudzujúc uvedenú námietku premlčania dospel
k záveru, že nie je dôvodná a nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je oprávnený.

Subjektívna premlčacia doba pri vydaní bezdôvodného obohatenia je dvojročná a začína plynúť dňom,
keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu a komu plnil. Objektívna premlčacia lehota
je v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia 10 ročná a začína plynúť okamihom poskytnutia
plnenia. Súd vyhodnotil konanie žalovanej za úmyselné konanie s cieľom obohatiť sa na úkor dlžníka;
konala vedome, i keď pri jej podnikateľskej činnosti musela mať vedomosť o tom, aké náležitosti zmluva

o úvere musí obsahovať. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie
sp.zn. II.ÚS/90/2017 zo dňa 09. 02 .2017 a uznesenie sp.zn. III.ÚS 534/2015 zo dňa 27. 10. 2015),
s tým, že napriek uloženým sankciám žalovaná preukázateľne po dobu niekoľko rokov uzatvárala
spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli v rozpore so zákonom. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp.zn.
3Sžo 39/2014 zo dňa 01. 07. 2015 tiež konštatoval, že so žalovanou boli vedené viaceré správne
konania, z ktorých bol vyvodený zodpovednostný postih z dôvodu, že zo strany žalovanej dochádza

opakovane k nerešpektovaniu ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom žalovaná sa snaží
zbaviť zodpovednosti za porušenie zákonnej povinnosti poukázaním na postih v predchádzajúcich
prípadoch. Dospel k záveru, že na strane žalovanej došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu
a teda objektívna premlčacia doba je v tomto prípade 10 ročná, ktorá pri prvom úvere začala plynúť
zaplatením sumy 500 eur, t.j. od 06.07.2012 a uplynie dňom 06.07.2022. V prípade druhého úveru

objektívna premlčacia doba začala plynúť dňom 03.07.2012 a mala by skončiť dňom 03.07.2022.
Subjektívna premlčacia lehota začala žalobkyni plynúť v lete 2016 a dňa 09.12.2016 jej Ministerstvo
spravodlivosti SR potvrdilo, že poskytnuté úvery sú bezúročné a bez poplatkov a že sa môže domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 07. 12. 2016, bola
podaná včas. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni titulom vydania

bezdôvodného obohatenia sumu 4 105,28 eura.

7./ Zároveň súd priznal žalobkyni i nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 434 eur z
dôvodu, že pri prvom úvere si žalobkyňa uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia iba v sume 1
909,20 eura, keďže žalovaná nepravdivo uviedla, že na tomto úvere zaplatila sumu 2 409,20 eura. V

skutočnosti zaplatila žalobkyňa na tomto úvere sumu 2 727,20 eura, čo v jej neprospech predstavuje
rozdiel vo výške 318 eur, o zaplatenie ktorého mohla v rámci vydania bezdôvodného obohatenia ešte
požiadať. Pri druhej úverovej zmluve bol poskytnutý úver vo výške 350 eur, celkovo zaplatila 2 662,08
eura, bezdôvodné obohatenie žalovanej predstavovalo sumu 2 312,08 eura. Žalovaná však uviedla, že
naúverebolozaplatenécelkom2546,08eura.Žalobkyňasiuplatnilavydaniebezdôvodnéhoobohatenia

v sume 2 196,08 eura, čo v jej neprospech predstavuje rozdiel vo výške 116 eur, o zaplatenie ktorého
mohla v rámci vydania bezdôvodného obohatenia požiadať. Súčet sumy 318 a 116 eur predstavuje spolu
434 eur, o ktorú sumu bola v dôsledku nepravdivého potvrdenia žalovanej žalobkyňa ukrátená a preto
jej súd prvej inštancie priznal primerané finančné zadosťučinenie. Vo zvyšnej časti (nárok si uplatnila v
sume 1 000 eur), súd nárok na finančné zadosťučinenie zamietol.

8./ Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Nitre uznesením sp.zn. 25Co/391/2017 - 144
zo dňa 27.08.2018 zrušil rozsudok tunajšieho súdu v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti uloženia
povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu a v časti trov konania a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, nakoľko po preskúmaní spisového materiálu, rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania

žalovanej a konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je
dôvodné. Odvolací súd sa nestotožnil s právnou interpretáciou danej veci súdom prvej inštancie v časti, v
ktorejaplikovalnavydaniebezdôvodnéhoobohateniažalovanejžalobkynidesaťročnúpremlčaciulehotu
a nestotožnil sa ani s určením začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.

9./ V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je stanovená kombinovaná
premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne;
tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia
doba je kratšia, dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného
obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

V posudzovanom prípade je riešená právna otázka, a to otázka začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej
premlčacej doby. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia, treba považovať deň, kedy sa oprávnený v
konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal.
Táto(subjektívna)vedomosťoprávnenéhootom,ženajehoúkorsaniektobezdôvodneobohatilaotom,v prospech koho k tomuto obohateniu došlo, pritom musí byť skutočná. Pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený dozvedel o skutkových okolnostiach, z
ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia a to, kto sa na jeho úkor obohatil. V zmysle

ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa o vzniku bezdôvodného obohatenia oprávnený
dozvie vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe
obohateného. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na už ustálenú súdnu prax, z ktorej vyplýva,
že oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil

vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j., keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a o osobe obohateného a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol
dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z
týchto skutkových okolnosti, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 67/2011).

Z uvedeného vyplýva nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie, že pri posudzovaní vedomosti žalobkyne
o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohateniu došlo, je potrebné z hľadiska
§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vychádzať zo skutočnosti, kedy sa o tom dozvedela, najneskôr
však odo dňa, kedy sa z listu Ministerstva spravodlivosti SR dozvedela o možnosti domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa s týmto záverom nestotožnil. Pri aplikácii ustanovenia §

107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné minimálne vychádzať zo dňa, kedy žalobkyňa poukázala
žalovanej, ako veriteľovi, poslednú splátku úveru. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že
zaplatením jednotlivých splátok začína u každej plynúť premlčacia lehota, najneskôr však zaplatením
poslednej splátky. Navyše za situácie, že predmetné zmluvy o úvere, boli uzavreté dňa 19. 08. 2009 a
dňa 26. 10. 2009, žalobkyňa tieto zmluvy podpísala, pričom skutočnosť, že má zaplatiť v jednotlivých

úveroch sumu istiny vždy zvýšenú o odplatu, takmer v rovnakej výške, ako istina, ďalej že zmluva
neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úroku, jej bola známa (musela jej byť známa), už v čase podpisu, t.j.
uzavretia predmetných úverových zmlúv. V tejto súvislosti odvolací súd iba poukazuje na skutočnosť,
že splatnosť jednotlivých úverov bola v zmluve dohodnutá, pričom v prvej zmluve (úver vo výške 500
eur), mala sumu 834 eur zaplatiť v šiestich mesačných splátkach po 139 eur, počnúc dňom 20. 09.

2009, v skutočnosti poslednú splátku zaplatila dňa 06. 07. 2012, od ktorého dňa začala plynúť dvojročná
subjektívna premlčacia lehota a uplynula dňa 06. 07. 2014. V prípade druhej úverovej zmluvy (úver vo
výške 350 eur), mala sumu 696 eur zaplatiť v 12 mesačných splátkach po 58 eur počnúc dňom 20.
11. 2009, v skutočnosti zaplatila poslednú splátku dňa 03. 07. 2012, dvojročná premlčacia subjektívna
lehota uplynula dňa 03. 07. 2014. Ak teda žalobkyňa si svoj nárok uplatnila na súde až dňa 07. 12. 2016,

uplatnila si ho po uplynutí dvojročnej ale aj trojročnej objektívnej premlčacej lehoty.

10./ Prípadné ospravedlňovanie žalobkyne, že o bezdôvodnom obohatení žalovanej sa dozvedela až z
listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 09. 12. 2016, je účelové a zavádzajúce. Na prvý pohľad, a
to aj osobe nie práva znalej, musí byť zrejmé neúmerné navýšenie žalovanou poskytnutého úveru vo

forme odplaty, keď v jednotlivých úveroch táto výška dosahovala takmer výšku istiny. Už v čase uzavretia
úverových zmlúv zákon o spotrebiteľských úveroch a aj Občiansky zákonník, upravovali taxatívne
podmienky, ktoré úverová zmluva musí obsahovať. Aj keď žalobkyňa nemá právnické vzdelanie, pri
riadnej starostlivosti o svoje práva a pri minimálnej právnej vedomosti o spotrebiteľských právach, by už
pri podpisovaní zmluvy musela si byť vedomá, čoho si zrejme aj bola, že zmluva tieto údaje neobsahuje

a stotožnila sa s tým, že zaplatí žalovanej sumy navýšené o poplatky takmer vo výške istiny. Žalobkyňa
bezpochyby dňom poslednej splátky úveru mala k dispozícii všetky listinné podklady a všetky údaje,
ktoré jej umožňovali podať žalobu na súd o vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej, už v tento
deň, resp. v dvojročnej premlčacej lehote.

11./ Ďalej sa odvolací súd v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zaoberal aplikáciou 10 ročnej
objektívnej premlčacej lehoty, pričom uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane
žalovanej ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie a tento záver odvodil len z okolností, že žalovaná
aktívne podniká v oblasti poskytovania úverov už dlhšiu dobu, a pokiaľ pri uzavieraní úverových zmlúv
obchádzala zákonnú povinnosť zakotvenú v zákone a ustálil, že jeho konanie je úmyselným konaním

smerujúcim k získaniu bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, je takýto záver nesprávny a
aj predčasný. Z predložených zmlúv o úvere je nepochybné, že strany sporu uzavreli zmluvy označené
ako zmluvy o úvere a je nepochybné, že žalovaná chcela získať odplatu vo forme paušálneho poplatku,
avšak táto skutočnosť sama o sebe nedokazuje úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie naúkor žalobkyne. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje na dlhšiu dobu, ktorá uplynula od uzavretia
jednotlivých úverových zmlúv, keď v rokoch 2009 nebola taká ustálená judikatúra v spotrebiteľských
vzťahoch, ako je v súčasnej dobe. Už z tejto okolnosti vyplýva, že žalobkyňa vedela, resp. musela

vedieť, aké zmluvy a s akými podmienkami uzatvára, a to už v čase ich podpisu. V prejednávanej
veci žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by v čase uzavretia úverových zmlúv
existoval úmysel žalovanej, a že tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Podľa názoru
odvolacieho súdu s prihliadnutím na doteraz vykonané dokazovanie na prejednávanú vec je potrebné
aplikovať ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, najneskôr sa právo na

vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, pričom sa jedná o objektívnu lehotu,
ktorá začína plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.

12./ Zároveň odvolací súd dodal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v napadnutom rozsudku
s námietkou žalovanej o prekážke rozhodnutej veci spočívajúcej v rozhodcovských rozsudkoch. Za
situácie, že v danej veci a v danom prípade už boli vydané rozhodcovské rozsudky, je nevyhnutné,

aby súd prvej inštancie sa námietkou prekážky rozhodnutej veci, zaoberal a neakceptovanie týchto
rozsudkov riadne vo svojom rozhodnutí zdôvodnil. V tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie pre
neuvedenie žiadnych dôvodov, nepreskúmateľný.

13./ V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude opätovne zaoberať námietkou premlčania vznesenou

žalovanou, vyzve žalobkyňu na predloženie dôkazov na preukázanie možnosti aplikácie uplatnenia
desaťročnej premlčacej lehoty v zmysle vyššie uvedeného záveru odvolacieho súdu, vykoná aj ďalšie
dôkazy, potrebné pre rozhodnutie v danej veci, za situácie, že opätovne vyhodnotí predmetné zmluvy
ako zmluvy spotrebiteľské. V tejto súvislosti odvolací súd iba poukazuje na vyjadrenie žalobkyne na
pojednávaní dňa 07. 04. 2017, kedy jednoznačne uviedla, že za peniaze, ktoré získala na základe

úverových zmlúv, zakúpila do jej prevádzky, kde podnikala kreslá a nábytok. Ani s týmto tvrdením
žalobkyne sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal a bez ďalšieho zmluvy o úvere vyhodnotil ako
zmluvy spotrebiteľské. Súd prvej inštancie sa vyporiada i s námietkou odvolateľa o prekážke veci
rozhodnutej, ktorú má tvoriť rozhodcovský rozsudok. Zároveň sa bude zaoberať aj ďalšími dôvodmi
uvedenými v podanom odvolaní žalovanej.

14./ Po vrátení veci žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 08.10.2018 (č.l. 162) uviedla, že
sa stotožňuje so skutkovým ako aj právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a trvala na tom, že
žalovaná mala vedomosť o tom, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov v zmysle zákona č. 258/2001
Z.z. a teda bezdôvodne sa obohatila na jej úkor a to úmyselne. Žalovaná bezdôvodne obohatenie získať

chcela, keďže za tým účelom ju aj zažalovala na rozhodcovskom súde, čo bol prejav jasného úmyslu
bezdôvodné obohatenie získať a preto je potrebné aplikovať na vec 10 ročnú premlčaciu lehotu. Na
pojednávaní dňa 23.11.2018 žalobkyňa prostredníctvom svojho zástupcu poukázala na rozhodnutie NS
SR sp.zn. 6MCdo/9/2012 a pokiaľ žalovaná tvrdí, že úver bol poskytnutý na podnikanie, tak by to mala
preukázať. Rozhodcovské rozsudky nemôžu byť platné, pretože žalovaná si pri podpise zmluvy musela

byť vedomá, že koná v rozpore so zákonom. Ohľadom uplatnenia l0 ročnej premlčacej lehoty nemala
žalobkyňa ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ale poukázala na viaceré rozhodnutia NS SR ako aj
krajskýchsúdov.Vsúvislostisosvojouvýpoveďounapojednávanídňa07.04.2017uviedlažalobkyňa,že
podnikalaod01.11.2007atedavčaseuzatváraniaúverovýchzmlúvužmalaprevádzkuúplnezariadenú.

Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa
rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba,
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať.Podľa ods. 2, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej / §

101 až § 110 /. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo
dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ
zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Podľa§161ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku(zákonč.160/2015Z.z.),akideonedostatokprocesnej
podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

15./ Na základe predchádzajúceho ako aj doplneného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je dôvodná a pre prekážku veci rozhodnutej je
potrebné v tejto časti konanie zastaviť a zároveň žaloba nie je dôvodná ani v časti priznania primeraného
finančného zadosťučinenia a preto je potrebné v tejto časti žalobu zamietnuť.

16./ S poukazom na záväzné stanovisko súdu druhej inštancie v jeho zrušujúcom uznesení bolo v prvom
rade potrebné vyriešiť otázku charakteru úverových zmlúv č. 205300061 a č. 205300023 uzavretých
sporovými stranami podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorých žalobkyňa vystupuje v pozícii
dlžníka ako podnikateľský subjekt (bola riadne označená obchodným menom, miestom podnikania a

IČOm) s tým, že úver jej veriteľ poskytuje na výkon podnikania. Žalobkyňa uvedenú skutočnosť aj
potvrdila vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 07.04.2017, kde uviedla, že pred uzavretím zmlúv
predložila daňové doklady a výpis zo živnostenského registra, na základe ktorých potom obchodný
zástupca žalovanej vypisoval obe úverové zmluvy a za peniaze získané na základe úverových zmlúv
si zakúpila kreslá a nábytok do prevádzky, kde podnikala. Na ďalšom pojednávaní dňa 08.09.2017 sa

síce snažila opraviť svoju výpoveď s tvrdením, že na predchádzajúcom pojednávaní bola nervózna
a vystresovaná, pričom úvery nežiadala na podnikateľské účely a obchodný zástupca žalovanej jej
viackrát zopakoval, že ide o spotrebiteľský úver a taktiež nebola upozornená, na aký účel môže peniaze
použiť a preto ich použila pre potreby rodiny, avšak žalobkyňa tento zjavný rozpor vo výpovediach
neodstránila a vieryhodne nevysvetlila a preto sa súd musel vysporiadať s týmito jej protichodnými

tvrdeniami. Podľa názoru súdu žalobkyňa na prvom pojednávaní dňa 07.04.2017 vypovedala spontánne
o okolnostiach uzavretia úverových zmlúv, pretože nemohla byť vystresovaná napríklad prítomnosťou
zástupcuprotistrany,ktorásapojednávanianezúčastnilaavypovedalazaprítomnostisvojejzástupkyne,
ktorá prípadné nejasnosti alebo nesúlad vo výpovedi žalobkyne mohla odstrániť doplňujúcimi otázkami
pre žalobkyňu a preto súd uvedenú výpoveď žalobkyne zobral do úvahy pri posudzovaní charakteru

úverových zmlúv a vychádzajúc z obsahu týchto zmlúv ako aj z definície spotrebiteľa v ustanovení
§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. a z definície zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b/
citovaného zákona dospel k záveru, že zmluvy nie sú zmluvami spotrebiteľskými, i keď z rozhodovacej
praxe je súdu známe, že zástupcovia žalovanej v mnohých prípadoch pri uzatváraní úverových zmlúvvyznačovali ako účel úveru výkon zamestnania, povolania alebo podnikania napriek tomu, že dlžníci
úver na takéto účely nechceli, ale v tomto prípade samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že
úver použila na zariadenie svojej prevádzky, teda na podnikateľský účel. Žalobkyňa nepredložila súdu

žiaden iný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné poskytnuté úvery považovať za spotrebiteľské a
vykonanie žiadneho dôkazu za týmto účelom ani nenavrhla. Spotrebiteľský právny vzťah môže podľa § 2
písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. vzniknúť zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou medzi veriteľom
a spotrebiteľom, pričom podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Na

základe uvedeného však žalobkyňu nie je možné považovať za spotrebiteľa a zmluvy o úvere uzavreté
medzi žalobkyňou a žalovanou nie je možné hodnotiť ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17./ Po ustálení názoru súdu, že posudzované zmluvy o úvere nie sú zmluvami spotrebiteľskými, musel
sa súd zaoberať námietkou žalovanej o prekážke veci rozhodnutej. Podľa § 230 CSP v prípade, ak sa o
veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova a táto prekážka nastáva vtedy,

ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z
rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné,

ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka
veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne a tiež inak (R15/2010). Ak by sa teda začalo
konanie o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, ktorá sa týka tých istých strán sporu a toho istého
predmetu konania, súd takéto konanie podľa § 161 ods. 2 CSP s poukazom na § 230 CSP zastaví.

O tie isté strany ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v
opačnom procesnom postavení, a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia strán
už skončeného konania. Za tú istú vec treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa
už prv právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového
stavu. Podmienky totožnosti strán sporu a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne. V

rozhodcovských konaniach právoplatne skončených pred podaním žaloby žalobkyne na súd si žalovaná
uplatnila svoje pohľadávky vyplývajúce z úverových zmlúv č. 205300023 a č. 205300061 proti žalobkyni.
V týchto konaniach sp.zn. SR10894/10 a sp.zn. SR07736/10 vedených pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04
Bratislava boli ich účastníkmi tie isté subjekty ako v tomto súdnom konaní, i keď v opačnom procesnom

postavení (žalobkyňa bola v postavení žalovanej), čím je daná totožnosť strán sporu a v rozhodcovských
konaniach boli predmetom sporu pohľadávky žalobcu (Pohotovosť s.r.o.) z titulu zmlúv o úvere č.
205300061 a č. 205300023 a zmeniek podpísaných žalovanou na základe týchto úverových zmlúv,
pričom rozhodcovský súd sa v odôvodnení svojich rozsudkov podrobne zaoberal aj hlavným kauzálnym
právnym vzťahom teda zmluvami o úvere a ich posúdením z hľadiska spotrebiteľského práva, čím je

daná totožnosť predmetu konania a keďže tieto podmienky sú splnené súčasne, rozhodcovské rozsudky
v konaniach sp.zn. SR10894/10 a SR07736/10 tvoria prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa §
230 CSP, pretože taká vec, o ktorej sa právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať
znova a preto súd podľa § 161 ods. 2 CSP konanie v časti nároku žalobkyne o zaplatenie sumy 4.105,28
eura zastavil. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa mala možnosť už v rozhodcovských

konaniach uplatniť svoje námietky týkajúce sa charakteru úverových zmlúv s tvrdením, že ide o zmluvy
spotrebiteľské, avšak v rozhodcovských konaniach bola žalobkyňa pasívna a ani neskôr si v súdnom
konaní neuplatnila prípadný nárok na zrušenie týchto rozhodcovských rozsudkov.

18./ Pokiaľ by aj súd bol opačného názoru a zmluvy o úvere by vyhodnotil ako zmluvy spotrebiteľské

a následne by rozhodcovské rozsudky považoval za nulitné pre absolútnu neplatnosť rozhodcovskej
doložky podľa § 39 a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. by rozhodcovské rozsudky nepovažoval
za prekážku veci rozhodnutej, tak by sa musel zaoberať námietkou premlčania vznesenou žalovanou
a žalobkyňa by musela predložiť dôkazy na preukázanie možnosti aplikácie uplatnenia objektívnej
10 ročnej premlčacej lehoty. Žalobkyňa však žiadne dôkazy v tomto smere neprodukovala a iba

všeobecne poukázala na rozhodnutia NS SR a krajských súdov, pričom súd druhej inštancie vo svojom
zrušujúcom uznesení výslovne uviedol, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné
obohatenie, nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovanej pri uzatváraní spotrebiteľských
zmlúv, resp. jej vedomosť, že viaceré nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnejkontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom
považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovanej

bezdôvodne sa obohacovať je potrebné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom
na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že
žalovaná ako úverový veriteľ v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne
vedela, alebo aspoň bola uzrozumená s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníka. Vzhľadom
na uvedené súd nemal za preukázané úmyselné konanie žalovanej a teda by nemohol aplikovať

uplatnenie objektívnej 10 ročnej premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu by v prípade posúdenia
námietky premlčania musel na prejednávanú vec aplikovať ustanovenie § 107 ods. 2 OZ, podľa ktorého
najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, pričom sa jedná
o objektívnu lehotu, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. S poukazom
na stanovisko súdu druhej inštancie v bodoch 11.1. a 11.2. odôvodnenia jeho zrušujúceho uznesenia
by potom bolo nutné dospieť k záveru, že žalobkyňa si svoj nárok uplatnila na súde až po uplynutí

subjektívnej dvojročnej ale aj objektívnej trojročnej premlčacej lehoty , pričom na úspešné uplatnenie
námietky premlčania postačí, ak uplynula aspoň jedna z premlčacích lehôt.

19./ Pokiaľideonárokžalobkynenazaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavsume434eur,
taktentosúdspoukazomnaustanovenia§1,§2písm.a/ a§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochrane

spotrebiteľa považoval za nedôvodný a v celom rozsahu žalobu v tejto časti zamietol, nakoľko uvedený
zákon upravuje práva spotrebiteľov, pričom spotrebiteľ je v tomto zákone definovaný ako fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre
potrebu príslušníkov svojej domácnosti, avšak žalobkyňa v právnom vzťahu založenom so žalovanou na
základe posudzovaných zmlúv o úvere nie je spotrebiteľom, keďže v tomto právnom vzťahu vystupovala

v pozícii podnikateľa - živnostníka a úver jej bol poskytnutý na účel podnikania a preto jej ani nemôže
byť poskytnutá ochrana podľa zákona č. 250/2007 Z.z., ktorú si môže uplatniť na súde podľa § 3 ods. 5
tohto zákona iba spotrebiteľ a primerané finančné zadosťučinenie je možné priznať iba spotrebiteľovi v
prípade preukázania, že boli porušené jeho práva ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi. Z
uvedenýchdôvodovnárokžalobkynenapriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianiejemožné

považovať za dôvodný a preto súd žalobu v tejto časti zamietol. Žalobkyňa sa v rámci uplatňovania
tohto nároku ani žiadnym spôsobom nepokúšala preukazovať aké práva na jej strane boli porušené a
svoj nárok odôvodnila iba tým, že úvery viacnásobne preplatila s poukazom na nekalé praktiky zo strany
žalovanej.

20./ O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá mala vo
veci plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
doručenia na Okresný súd Topoľčany.
Podľa §-u 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutie smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).