Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 12, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517202651
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8517202651.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: R Collectors s.r.o., Dvořákovo
nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297 pr. zast.: Advokátska kancelária RELEVANS, s.r.o.
Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471 proti žalovanému: M. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. XXX, o zaplatenie 363,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Stará Ľubovňa, č.k. 8Csp/54/2017-63 z 21.05.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a vo výroku III. o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
výrokom I. zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 40,-Eur, výrokom II. žalobu v prevyšujúce časti
zamietol a výrokom III. nepriznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, § 2 písm. a/,b/,d/, § 9 ods. 1, ods.
2 písm. f/,k/, § 11 ods. 1 písm. b/, § 17 ods. 1 písm. a/, b/ zák. č. 129/2010Z.z., § 92 ods. 8 zák. č.

483/2001Z.z., § 39, § 53 ods. 9, § 565, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 144, § 145 ods.
2 CSP. Výrok o trovách konania ustanovením § 255 ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 04.06.2013 uzavrel žalovaný s právnym predchodcom žalobcu zmluvu
o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné
prostriedky vo výške 400 eur. Podľa bodu 3 zmluvy mal žalovaný splatiť úver v 48 mesačných splátkach

po 15 eur vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc dňom 20.07.2013 a končiac dňom 20.06.2017. Celková
výška nákladov bola v zmluve uvedená vo výške 273,81 eur, ročná úroková sadzba bola dohodnutá
vo výške 29,50 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej aj „RPMN“) bola uvedená vo
výške 33,81 % a priemerná RPMN vo výške 48,52 %. Podľa zmluvy si žalovaný zvolil základný súbor
poistenia. Žalovaný do februára 2014 platil splátky úveru, pričom bol v omeškaní s časťou splátky iba
pri dvoch splátkach, a to 2 dni v októbri 2013, resp. 6 dní vo februári 2014. V marci 2014 uhradil iba
poistné a časť splátky vo výške 3,38 eur a ďalšiu úhradu vykonal až dňa 25.07.2014 vo výške 9,99

eur. Následne žalovaný uhradil právnemu predchodcovi žalobcu dňa 17.09.2014 sumu 20 eur, dňa
02.02.2015 sumu 21 eur a potom od júna 2015 do februára 2016 s výnimkou septembra 2015 uhradil
žalovaný raz mesačne sumu 21 eur. Úhrady od 17.09.2014 boli vo výške 34,53 eur započítané na
poplatkyazvyšoknaúroky.Popodanížalobyuhradilžalovanýdvesplátkypo20eur,atodňa11.07.2017a 12.09.2017, o ktoré bola znížená istina. Právny predchodca žalobcu vyhotovil dňa 22.07.2014 list s
názvom „Upomienka - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“, ktorým oznámil žalovanému porušenie
zmluvypodstatnýmspôsobom,upozornilhonamožnosťvyhláseniapredčasnejsplatnostiúveruavyzval

ho na úhradu omeškaných splátok. Doklad o doručení, resp. odoslaní tejto upomienky súdu predložený
nebol. Následne dňa 07.08.2014 právny predchodca žalobcu vyhotovil výzvu na úhradu dlžnej sumy,
ktorou oznámil žalovanému zosplatnenie úveru k 07.08.2014 a vyzval ho na úhradu dlžnej istiny, úrokov,
poplatkov a poistného v celkovej výške 443,02 eur, a to v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Táto výzva
bola žalovanému doručená dňa 12.08.2014. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 bola

pohľadávka uplatnená v tomto konaní postúpená na terajšieho žalobcu.

4. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby súd zastavil konanie v časti, v ktorej právny predchodca
žalobcu vzal žalobu späť.

5. Súd ďalej po preskúmaní okolností uzavretia úverovej zmluvy, jej náležitostí a povahy zmluvných strán

(právny predchodca žalobcu vystupoval pri uzatvorení zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
kým žalovaný vystupoval ako fyzická osoba uspokojujúca svoje potreby, teda ako spotrebiteľ) dospel k
záveru, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa v
tom čase platného zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedené skutočnosti ani nikto
nenamietal a tieto boli nesporné.

6.Súdsavprvomradevysporiadalsotázkouaktívnejlegitimácie.Priskúmaníaktívnejvecnejlegitimácie
súd zisťuje, či žalobca je nositeľom práva vyplývajúceho z hmotného práva. Túto súd skúma vždy. V
danom prípade ide o právo vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnutého bankou, ktoré
bolopostúpenétretejosobe,čiževtomtoprípadeaktívnalegitimáciaúzkosúvisísosplnenímpodmienok

upravených v § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v nadväznosti na splnenie podmienok § 53 ods. 9 OZ
a prípadne so splnením podmienok upravených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách (ďalej len „ZoB“).

7. Zákon č. 129/2010 Z.z. upravuje podmienky poskytovania určitého druhu úverov (konkrétne
spotrebiteľských úverov), teda vo vzťahu k bankám a k postupovaniu pohľadávok z týchto úverov je §

17 ods. 1 cit. zákona úpravou lex specialis vo vzťahu k cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Jednou z
podmienok v tomto ustanovení na postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru je, že postupovaná
pohľadávka je splatná v celom rozsahu, teda že je buď po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského
úveru, t.j. nastala splatnosť už aj poslednej splátky alebo ide o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou
pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, t.j. pri ktorej bola vyhlásená predčasná

splatnosť úveru. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že konečná splatnosť úveru
mala nastať až poslednou splátkou splatnou dňa 20.06.2017, teda splatnou v celom rozsahu mohla
byť v čase postúpenia pohľadávky iba z dôvodu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Podmienky
na vyhlásenie predčasnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy sú upravené v cit. § 53 ods. 9 OZ, ktorý
pred zosplatnením úveru vyžaduje výzvu veriteľa adresovanú a doručovanú dlžníkovi s upozornením na

aktuálny dlh a možnosť požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu naraz z dôvodu neplnenia si povinností
dlžníka. Právny predchodca žalobcu doložil v priebehu konania výzvu, ktorou žalovaného ako dlžníka
vyzval na úhradu dovtedy omeškaných splátok s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru, ako aj výzvu, ktorou oznámil žalovanému predčasné zosplatnenie úveru. Doklady o
doručení však pripojil iba k výzve, ktorou oznámil žalovanému vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru,

ohľadne doručenia, resp. aspoň odoslania výzvy doručovanej pred vyhlásením predčasnej splatnosti
úveru nepredložil žiadne dôkazy. Už len nepreukázanie doručenia výzvy pred vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru, resp. minimálne jej odoslania dlžníkovi, čím by bola preukázaná aspoň možnosť, že
sa takáto výzva odstala do dispozičnej sféry dlžníka (vzhľadom na jej dôležitosť pre dlžníka, ktorému
sa týmto dáva posledná možnosť odvrátiť predčasnú splatnosť úveru, a teda aj stratu výhody splátok),

spôsobuje podľa názoru súdu rozpor so zákonom a neplatnosť následného zosplatnenia úveru.

8. Súd ďalej skúmal, či právny predchodca žalobcu dodržal lehotu ustanovenú zákonom, ktorá sa musí
spotrebiteľovi - dlžníkovi poskytnúť na plnenie omeškaných splátok, t.j. 15 dní. Výzva pred zosplatnením
úveru bola vyhotovená dňa 22.07.2014. Ako už súd uviedol, právny predchodca žalobcu a ani žalobca

nedoložili žiadne doklady o jej doručení, resp. aspoň odoslaní žalovanému. Ak by však táto aj bola
odoslaná v deň, kedy bola vyhotovená, t.j. 22.07.2014, pri bežnej lehote, počas ktorej sa zásielka
dostane do dispozičnej sféry adresáta, t.j. 2 dni, by sa výzva na zaplatenie dovtedy dlžných splátok
dostala do dispozičnej sféry žalovaného najskôr dňa 24.07.2014. Právny predchodca žalobcu výzvou zodňa 07.08.2014 oznámil žalovanému, že úver sa stal predčasne splatným dňa 07.08.2014. Z uvedených
dátumov je zrejmé, že medzi výzvou pred zosplatnením úveru (aj keby bola doručovaná hneď v deň jej
vyhotovenia a doručená 24.07.2014, teda lehota na plnenie by začala plynúť dňa 25.07.2014) a výzvou,

ktorou bolo žalovanému oznámené zosplatnenie úveru, neubehla zákonom vyžadovaná lehota 15 dní.
Ak právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu úveru v lehote kratšej, ako vyžaduje zákon, súd
takéto zosplatnenie považuje za vykonané v rozpore so zákonom a takýto právny úkon za neplatný.
Ak úver nebol platne zosplatnený, následné postúpenie pohľadávky z celého úveru v čase, kedy ešte
nenastala konečná splatnosť úveru, je v rozpore s cit. § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., a to konkrétne

s požiadavkou postúpiť úver buď po konečnej splatnosti úveru alebo po jeho platnom vyhlásení za
predčasne splatný. Súd teda nemal preukázané podmienky na postúpenie pohľadávky ani podľa § 17
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

9.Akoužbolouvedené,§17ods.1zák.č.129/2010Z.z.úpravoulexspecialisvovzťahukcit.§92 ods.8
zákona o bankách, a to úverových pohľadávkach vzniknutých z úverových zmlúv uzavretých s bankami.

Keďže neboli splnené podmienky na platné postúpenie pohľadávky podľa lex specialis, nie je potrebné
sa už bližšie zaoberať splnením podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže už nesplnenie
podmienok na platné postúpenie podľa § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. spôsobuje nedostatok aktívnej
legitimácie žalobcu. Predsa však súd prvej inštancie uviedol, že v § 92 ods. 8 zákona o bankách
sú upravené 2 základné podmienky pre možnosť banky postúpiť svoje pohľadávky tretej osobe, a to

omeškania dlžníka s plnením aspoň časti peňažného záväzku viac ako 90 dní (čo súd mal preukázané)
a písomná výzva banky pred postúpením pohľadávky. Práve táto výzva má slúžiť ako posledná možnosť
pre dlžníka na odvrátenie postúpenia pohľadávky a zotrvanie v právnom vzťahu s bankou. Žalobca, ani
jeho právny predchodca, nepredložili súdu žiaden doklad o tom, že by vyzvali žalovaného na úhradu dlhu
pred postúpením pohľadávky. Aj keď to priamo v zákone o bankách nie je uvedené, z logiky veci vyplýva,

žepísomnávýzvabymalabyťdoručovanávprimeranomčasepredpostúpenímpohľadávky,keďžeideo
určitú ochranu dlžníka pred postúpením pohľadávky banky inému subjektu, ktorým vo väčšine prípadov
nie je banka. Výzvy doručované v súvislosti so zosplatnením úveru, ako sú vyššie uvedené, teda výzvy
doručované takmer 3 roky pred postúpením pohľadávky, nemožno považovať za výzvy doručované v
primeranom čase pred postúpením pohľadávky. Ani splnenie jednej z podmienok podľa § 92 ods. 8

zákona o bankách teda súd nemal preukázané. Súd v tomto smere zároveň poukázal na rozhodovaciu
líniu, ktorej sa pridŕžajú viaceré súdy vo svojich rozhodnutiach a ktoré písomnú výzvu pred postúpením
pohľadávky považujú za jednu z podmienok na platné postúpenie pohľadávky banky (napr. rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 6Co/203/2015 zo dňa 19.05.2015, Krajského súdu v Prešove
vo veciach sp. zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29.05.2014, 19Co/194/2015, 4Co/145/2014, 5Co/159/2015,

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/898/2014, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/147/2016 zo
dňa 21.04.2016, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/574/2015 zo dňa 26.01.2016, Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 5Co/460/2015 zo dňa 13.01.2016, sp. zn. 6Co/603/2015 zo dňa 22.03.2016, sp. zn.
17Co/251/2016 zo dňa 18.05.2016, sp. zn. 5Co/173/2017 zo dňa 20.09.2017 a ďalšie).

10. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalobca platne nadobudol pohľadávku uplatnenú v tomto
konaní od jeho právneho predchodcu, súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Súd ešte poznamenal, že rozhodnutie o pripustení žalobcu do konania namiesto
pôvodného žalobcu je procesným rozhodnutím, pri ktorom sa skúma skutočnosť, či právo bolo
prevedené na inú osobu. Následky prípadného neplatného postúpenia, resp. nesplnenia podmienok na

postúpenie pohľadávky upravenej osobitnými predpismi (a s tým prípadne súvisiaci nedostatok aktívnej
legitimácie), súd skúma až pri rozhodnutí vo veci samej.

11. Súd na záver ešte uviedol, že ak by aj bola daná aktívna legitimácia žalobcu v konaní (čo súd z
vyššie uvedených dôvodov nemal preukázané), boli aby tu aj iné dôvody na zamietnutie žaloby. Súd

po preskúmaní uzavretej zmluvy o úvere dospel k záveru, že vzhľadom na nezrozumiteľnosť údajov
o počte a výške splátok a s tým súvisiacim údajom o celkovej čiastke, ktorú by mal žalovaný uhradiť,
by úver bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pri vynásobení počtu splátok a jej
výšky vychádza úplne iné celková čiastka, ktorú by mal žalovaný uhradiť. Žalobca tento rozdiel vysvetlil
nastavením systému jeho právneho predchodcu s tým, že splátka č. 45 by už bola v nižšej výške a

splátky č. 46 - 48 by boli vo výške 0 eur. Podľa názoru súdu ak má zmluva obsahovať počet a termíny
splátok, tieto má obsahovať v presnom počte tak, aby si spotrebiteľ mal možnosť spočítať aj sám reálne
náklady spojené s úverom a prípadne aby mohol posúdiť jeho výhodnosť pre seba. Aj keby celková
čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť, bola uvedená v správnej výške, uvedenie počtu splátok o 3 viac,ako v skutočnosti mal žalovaný zaplatiť, spôsobuje zmätočnosť a nezrozumiteľnosť tejto časti zmluvy,
pretože iba zo zmluvy (bez bližšieho vysvetlenia veriteľa) nie je zrejmé, ktorý údaj je nesprávny (t.j. či
počet splátok, či výška splátky, či celková suma, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť), pričom bežný spotrebiteľ

vychádzajúc zo zmluvy skutočne môže žiť v domnení, že má uhradiť 48 splátok vo výške určenej v
zmluve, pričom po vynásobení počtu splátok a jej výšky by nepochybne zostal v pomykove, koľko
vlastne má veriteľovi uhradiť a dokedy má úver splácať. V tejto súvislosti je potom nezrozumiteľný aj
údaj o konečnej splatnosti úveru, keďže podľa vyjadrenia žalobcu by úver mal byť splatený skôr, ako je
uvedené v zmluve. Ak by si potom spotrebiteľ chcel sám preveriť výšku RPMN a použil by údaje uvedené

v zmluve, takisto by dospel k inému údaju, ako je v zmluve. Údaje, ktoré zákon o spotrebiteľských
úveroch vyžaduje v zmluve pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, musia v zmluve nielen
byť, ale musia byť uvedené aj v správnej výške, pretože v opačnom prípade nemajú pre spotrebiteľa
výpovednú hodnotu, ktorú majú mať a tak ako v tomto prípade zavádzajú spotrebiteľa, resp. ho uvádzajú
do omylu. Nesprávnosť, resp. nezrozumiteľnosť podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
má potom taký istý následok, ako keby tieto neboli uvedené, teda bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

Na uvedenom názore súdu nič nemení ani nastavenie systému právneho predchodcu žalobcu, keďže
tento si mal právny predchodca žalobcu nastaviť v súlade so zákonnými požiadavkami na náležitosti
zmlúv o spotrebiteľských úveroch tak, aby údaje uvádzané v zmluve boli uvedené v správnej výške. Z
vyjadrení žalobcu je zrejmé, že žalovaný pred a po podaní žaloby spolu uhradil už sumu 405,95 eur,
teda sumu vyššiu, ako mu bolo poskytnutá.

12. Súd zistil ešte aj ďalší dôvod, pre ktorý by žalovaný mal vrátiť žalobcovi len
rozdiel medzi čerpanými finančnými prostriedkami a jeho úhradami. V zmluve bolo uvedená
úroková sadzba vo výške 29,50 % ročne. Priemerná úroková sadzba porovnateľných úverov
v obchodných bankách v čase poskytnutia zmluvy podľa štatistiky zverejnenej Národnou

bankou Slovenska (na webovej stránke http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne-institucie/
banky/statisticke-a-analyticke-prehlady/urokova-statistika/bankova-urokova-statistika-uvery) bola 15,77
% ročne. V čase uzavretia zmluvy primeranosť odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov upravoval
§ 53 ods. 6 OZ tak, že táto odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Odplatu vo výške prevyšujúcu takmer

100% priemer úrokových sadzieb možno podľa názoru jednoznačne považovať za odplatu podstatne
prevyšujúcu obvykle požadovanú odplatu (porovnaj napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3Co 3/2011 z 28.09.2011). Takúto odplatu súd považoval za dohodnutú v rozpore s § 53 ods. 6 OZ, čiže
v rozpore so zákonom. Pri preferencii výkladu v prospech platnosti právneho úkonu by bolo potrebné
dohodu v časti úrokov z úveru vyhodnotiť ako neplatnú v zmysle cit. § 39 OZ, v dôsledku čoho by mal

žalovaný vrátiť len požičanú sumu.

13. K uznaniu dlhu zo strany žalovaného súd uviedol, že v tomto chýba absolútne špecifikácia dlhu, z
ktorej by mohol žalovaný ako spotrebiteľ zistiť, z akých položiek tento dlh pozostáva. Naviac vzhľadom
na dôvody uvedené v dvoch predchádzajúcich bodoch odôvodnenia mal súd za to, že žalovaný uznal

dlh, ktorý v čase uznania nedosahoval výšku uznanú žalovaným, keďže právny predchodca žalobcu
do dlžnej sumy evidentne zahrnul aj úroky a poplatky. Uznanie dlhu vo výške, ktorá je v rozpore so
zákonom, súd považoval takisto za neplatné v zmysle § 39 OZ.

14. Tento rozsudok, čo do výroku o zamietavej časti (II.) a čo do výroku o trovách konania (III.)

odvolaním napadol žalobca majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. f/, h/,d/ CSP). Jeho odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) názor, že súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na hypotetických predpokladoch a nie na skutkovom základe,

ak ustálil, že medzi upozornením na zosplatnenie dlhu a zosplatňujúcou výzvou neuplynulo zákonných
15 dní; (ii) vytýkanie nedostatočnej argumentácie ku záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého úveru; (iii) nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, že uznanie dlhu
neobsahuje presnú špecifikáciu, z čoho dlh pozostáva a (iv) námietka inej vady - nepreskúmateľnosť
rozhodnutia. Navrhol rozsudok v ním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť a vyhovieť jeho žalobnému návrhu v celom rozsahu.
Súčasne uplatnil i trovy konania.

15. Žalovaný sa ku podanému odvolaniu nevyjadril.16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, s nesprávnym právnym posúdením veci a inou
vadou, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení

rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp.
zn. II.ÚS 78/05).

19. Žalobca tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z

vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

20. Žalobca ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

21. Žalobca ďalej namietal i nepreskúmateľnosť rozsudku, čo podľa neho zakladá inú vadu konania. Tu
odvolací súd uvádza, že prípadnú nepreskúmateľnosť rozsudku možno subsumovať iba pod odvolací
dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. /b CSP - porušenie práva na spravodlivý proces, a nie pod odvolací
dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d/ CSP - inú vadu, lebo tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek

pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. K samotnej nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací súd uvádza, že iba také rozhodnutie je
nepreskúmateľné, ktorého právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplývajú. Z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane
druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého rozsudku rešpektuje kautely určujúce
minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

23. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Ako už bolovyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.
Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s

prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

24. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé

súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž
postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo
strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

25. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

26. Vo vzťahu k záveru o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je potrebné predovšetkým
poukázať na ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie zo

spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565
najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

27. Vyššie uvedené ustanovenie pri spotrebiteľských zmluvách dopĺňa ustanovenie § 565 Občianskeho

zákonníka upravujúce možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej
splátky o ďalšiu podmienku, ktorou je upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 - dní na
uplatnenie práva vyplývajúceho z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Právny predchodca
žalobcu súdu prvej inštancie s podanou žalobou predložil o.i. i list označený ako „Vec: Upozornenie -
výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ z 22.07.2014, adresátom ktorého mal byť žalovaný, avšak bez

akéhokoľvek dokladu o jeho odoslaní a doručení žalovanému (čl. 21). Súčasne predložil i list označený
ako: „Vec: Výzva na úhradu dlžnej sumy“ z 07.08.2014, adresátom ktorého bol žalovaný, v tomto prípade
aj s dokladom preukazujúcim doručenie tohto listu žalovanému dňa 12.08.2014 (čl. 19, 20). Predloženie
tohto listu už na súde prvej inštancie právnym predchodcom žalobcu, ho potom diskvalifikuje ako novotu
žalobcu v odvolacom konaní.

28. Čo sa týka podmienky upozornenia spotrebiteľa na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho
zákonníka vyplývajúcej z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre jej splnenie bolo
nevyhnutné, aby sa toto upozornenie dostalo do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len
upozornenie vyhotoviť, ale ho aj odoslať a doručiť dlžníkovi.

29. Žalobca, resp. jeho právny predchodca ničím právne významným nepreukázali, aby takéto
upozornenie bolo žalovanému čo i len odoslané. Ak zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli
splnené všetky podmienky vyžadované ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení
s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka k platnému uplatneniu práva podľa ustanovenia §

565 Občianskeho zákonníka zo strany právneho predchodcu žalobcu dôjsť nemohlo. Takýto úkon
realizovaný právnym predchodcom žalobcu je tak neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho
zákonníka).

30. K listine označenej ako uznanie dlhu (čl. 25) odvolací súd uvádza. Toto uznanie dlhu zo dňa

18.12.2014 vychádzalo zo zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, ktorá vzhľadom
na charakter zmluvných strán je spotrebiteľskou zmluvou a pri jej posudzovaní sa uplatňujú zásady v
ustanoveniach Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, ako aj ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľa, ale najmä vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v EÚ, aj Smernicu rady č.
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

31. Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové
zmluvy),atotaknapôvodnúzmluvu,akoajvšetkyformulárovézmenyadoplnky.Vychádzajúczpodstatypráva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti
alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým
práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil právny predchodca žalobcu,

poskytnúť ochranu. Len ťažko možno predpokladať, že žalovaný mal záujem o uznanie svojho dlhu a
bol si vedomý jeho právnych následkov. Listinu o uznaní dlhu dal právny predchodca žalobcu podpísať
žalovanému ako ním vopred pripravený formulár. Žalovaný jej podpísaním nič nezískal, ale naopak,
svoje postavenie podstatne zhoršil keďže uznanie dlhu má za následok predĺženie premlčacej doby.

32. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-
I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa bližšie ostatnými odvolacími

námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

33. Potom správnemu výroku vo veci samej zodpovedá i správny výrok o trovách konania.

34. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v

rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietavej časti a vo
výroku o trovách konania.

35. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s §

396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).