Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/22/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115221568
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115221568.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov
JUDr. Pavla Laczu a Mgr. Michala Novotného, v sporovej veci žalobcu: BAU-RENT, spol. s r.o., so
sídlom Šamorínska 10, Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice 821 06, IČO: 35 834 625 právne
zastúpený: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava I,
IČO: 35 951 087, proti žalovanému: Daňový úrad Trnava, Hlboká 8/1, 917 65 Trnava, o zaplatenie

181,67 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 20.11.2017 č.k.
36Cb/430/2015-84, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zo dňa 20.11.2017 č.k. 36Cb/430/2015-84 rozhodol
tak, že konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Daňovému úradu
Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal
a žalobcovi vrátil súdny poplatok v sume 16,50 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému, a to po
právoplatnosti rozhodnutia.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3, § 4, § 9, § 10 ods. 1, § 11

ods. 1, 4 zák. č. 71/1992 Zb., § 79 ods. 3 veta prvá zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ daňový poriadok“), § 161 ods. 1,2 C.s.p., § 256
ods. 1 C.s.p. a § 470 ods. 1,2.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka žalovaného o nedostaku právomoci danú vec
rozhodnúť je dôvodná, keď v danej veci nie je daná v zmysle § 3 C.s.p. právomoc Okresného súdu
Trnavakonaťarozhodovať.Súdsastotožňujesprávnymnázoromžalovaného,žemedzistranamisporu

ide o verejnoprávny vzťah a nie súkromnoprávny. Je zrejmé, že vzťahy, ktoré sú predmetom daňového
práva patria do skupiny vzťahov finančných, ktoré majú verejnoprávny charakter, čo konštatuje aj
judikatúraNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(R24/2002,3Cdo7/01,2Cdo46/2000,4Cdo128/97).
Uvedené možno oprieť aj o vzájomné postavenie a charakter vzťahov medzi správcom dane a daňovým
subjektom, ktorý je založený na ich nerovnom postavení, kde orgán verejnej moci rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov mocensky, autoritatívne a kde rozhodnutia týchto orgánov nie sú závislé na

vôli subjektov, pričom ide o vzťahy upravené normami verejného práva. Súd má za to, že práve o takýto
vzťah medzi sporovými stranami ide v danom spore, ktorého predmetom je skúmanie dôvodnosti nároku
žalobcu na úroky z omeškania majúce vzniknúť podľa názoru žalobcu nezákonným zadržaním, resp.
oneskoreným vrátením nadmerného odpočtu DPH zo strany žalovaného Daňového úradu, bezpochyby
konajúceho autoritatívne ako orgán verejnej moci. Žalobca upriamuje pozornosť najmä na obsah
tohto vzťahu s tým, že tento hodnotí ako hospodársky resp. majetkový vzťah občianskoprávny, s

ktorým právnym posúdením sa súd nestotožnil, podľa ktorého nie je rozhodujúce len samotné právne
posúdenie obsahu vzťahu, ale zároveň aj posúdenie vzájomného postavenia jeho účastníkov pricharakteristike toho ktorého vzťahu ako vzťahu súkromno alebo verejno právneho. V danom spore
súd dospel k jednoznačnému záveru o vzťahu postavenom na princípe nadriadenosti (žalovaný) a
podriadenosti (žalobca) a to aj vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu. Súkromnoprávne vzťahy, z

ktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a
vôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov
súkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani
sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Keďže
sa teda v predmetnom konaní jedná o verejnoprávne vzťahy nie je možné ich podradiť pod ustanovenie

§ 3 C.s.p. (zodpovedajúce ustanovenie k § 7 O.s.p.). Súčasne však na predmetný vzťah medzi žalobcom
a žalovaným, ktorý možno v zmysle vyššie uvedeného definovať ako verejnoprávny vzťah, nemožno
uplatniť ani ustanovenie § 4 C.s.p., nakoľko žiadny zákon neustanovuje, že o vrátení dane rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, t.j. právomoc súdu rozhodovať vo veciach daňových nie je založená
ani zákonom. Súd má za to, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol žiadny občianskoprávny vzťah,
ktorý by mal základ v ustanoveniach civilného práva, jedná sa o daňovú vec, t.j. je daný neodstrániteľný

nedostatok podmienok konania, a preto súd konanie zastavil.
V konaní žalobca správne poukázal na § 79 ods. 3 daňového poriadku s tým, že v danej súvislosti
absentuje rozhodnutie žalovaného o priznaní úrokov z omeškania. Žalovaný sám v konaní priznal,
že osobitné rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania zo sumy daňového preplatku nevydal, ale
túto skutočnosť žalobcovi len písomne oznámil. Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote

ustanovenej v odseku 2 cit. ust., je povinný rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku.
Žalobca tvrdí, že žalovaný nekonal, bol nečinný a mal povinnosť vydať rozhodnutie, s ktorým názorom sa
súdprvejinštanciestotožnil,alenadruhejstranesanestotožnilstvrdenímžalobcu,ženemáinúmožnosť
ochrany svojich práv ako výlučne podaním predmetnej žaloby na plnenie na súd prvej inštancie. Ak
mal žalobca za to, že písomné oznámenie pracovníka žalovaného je nedostatočné, žalovaný má vydať

rozhodnutie, tak uvedenú nečinnosť žalovaného mohol napadnúť, brániť sa vhodným prostriedkom
nápravy. Ako aj sám žalovaný v konaní uviedol, tak hoci nebolo rozhodnuté rozhodnutím o vrátení
úroku z omeškania, žalobca mal právo voči uvedenému postupu konkrétneho pracovníka daňového
úradu podať sťažnosť, táto by sa bola posúdila s tým, že by bola vyhodnotená ako opodstatnená a
následne by bolo vo veci vydané daňovým úradom rozhodnutie, čím by aj formálne došlo k začatiu

daňového správneho konania, ktorého by bol žalobca účastníkom. Predmetné rozhodnutie daňového
úradu by bolo vydaného v oboch prípadoch, teda aj v prípade, ak by uvedený nárok daňový úrad
nepotvrdil. Preto sa dalo voči takémuto postupu brániť iným zákonným spôsobom a nie podaním
predmetnej žaloby na súd. Žalobca mal podľa názoru súdu zvoliť vyššie naznačený postup s tým, že by
mal aj naďalej zachované právo na prieskum zákonnosti takéhoto postupu (rozhodnutia) žalovaného v

správnom súdnictve a pred správnymi súdmi a nie pred súdmi všeobecnými ako nevhodne postupoval
v danom prípade. Je pravdou, že ak neexistuje rozhodnutie nie je možné preskúmať jeho zákonnosť
avšak na druhej strane je možné preskúmať postup (resp. nečinnosť) správcu dane. Žalovaný v žiadnom
prípade neodňal žalobcovi možnosť vhodným spôsobom konať o uplatnení práva na „úrok“ žalobcu.
Žalobca má aj naďalej zachované právo na súdnu a inú právnu ochranu, na spravodlivý súdny proces

a zastavením daného konania pre nedostatok právomoci súd neodňal nezákonne žalobcovi možnosť
konať pred súdom. K tvrdeniu žalobcu o rozpore tvrdení žalovaného so zásadou denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti) súd uvádza, že v danom prípade nie je uvedená ústavnoprávna zásada
porušená, nakoľko je zrejmé, s ohľadom na povahu právneho vzťahu medzi stranami, že príslušným
orgánom, ktorému je zverená rozhodovacia právomoc je v konkrétnom prípade správca daní.

2. Žalobca predložil súdu na podporu svojej argumentácie Uznesenie kompetenčného senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 2/2016 zo dňa 6.12.2016 a Uznesenie Krajského
súdu v Bratislave č.k. 1Cob/147/2017 - 73 zo dňa 29.9.2007, ktoré podľa názoru súdu prvej inštancie na
danú vec nie je možné aplikovať spôsobom, na ktorý odkazuje žalobca, keď Najvyšší súd Slovenskej

republiky v uznesení sp. zn. 1 KO 2/2016 zo dňa 6.12.2016 riešil vecnú príslušnosť a kompetenčný
spor medzi Okresným súdom Bratislava V a Krajským súdom v Bratislave. V danej veci však súd prvej
inštancie vôbec vecnú príslušnosť neposudzoval a nemal ani za to, že vec patrí do správneho súdnictva
a má vo veci rozhodovať správny súd (ako uviedol OS BA V). Súd prvej inštancie neprijal záver o
tom, že žalobca sa podaním zo dňa 18.8.2015 domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného

orgánom verejnej správy, prípadne, že by sa domáhal ochrany pred nečinnosťou správneho orgánu
podaním žaloby v zmysle správneho súdneho poriadku. Súd má za to, že rozhodujúce a zásadné je, že
Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí v závere poznamenáva, že základom vzťahu, z ktorého žalobca
vyvodzuje nárok na zaplatenie úroku z omeškania, je vzťah medzi správcom dane a daňovníkom, ktorýmá povahu verejnoprávneho vzťahu vyplývajúceho z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov (pozri R
24/2002). O daňových preplatkoch a úrokoch aj v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu
DPH rozhoduje podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok správca dane. Podľa

právneho názoru Najvyššieho súdu SR bude preto potrebné vec skúmať z hľadiska, či je na prejednanie
a rozhodnutie o takomto návrhu daná právomoc súdu v zmysle § 3 C.s.p., tak ako to v danom konaní
skúmal aj súd prvej inštancie a dospel na základe vyššie uvedeného k záveru, že nie je daná právomoc
súdu. Je logické, že ak Najvyšší súd SR videl potrebu v skúmaní právomoci súdu, tak len preto, že sám
mal pochybnosti o právomoci všeobecného súdu prvého stupňa v danej veci (o nároku žalobcu) konať

a rozhodnúť. Okresný súd Bratislava V po vrátení veci, rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR,
ktorým bol viazaný, vo veci aj konal a rozhodol tak, že vo veci nie je daná právomoc súdu a konanie
zastavil.
Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 1Cob/147/2017 - 73 zo dňa 29.9.2007 sa žiadnym spôsobom
nevyjadril a nezdôvodnil právny názor o prípadnom nedostatku právomoci súdu a z odôvodnenia
rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd vytýka súdu prvej inštancie najmä skutočnosť, že konanie síce

pre nedostatok právomoci zastavil, avšak v rozhodnutí zároveň neurčil orgán, do ktorého právomoci
spor patrí, a ktorý by mal vo veci ďalej konať a rozhodnúť. Z uvedeného vyplýva, súd prvej inštancie
neposudzoval vec v rozpore s obsahom daných rozhodnutí ako to tvrdí žalobca, ale naopak.
Samotná skutočnosť, že v danej veci (alebo totožných veciach v iných súdnych konaniach) bolo v
skrátenom konaní rozhodnuté vydaním platobného rozkazu, ešte sama o sebe nebráni v tom, aby

súd po zrušení platobného rozkazu nemohol skúmať právomoc, ktorú môže skúmať kedykoľvek počas
celého konania (teda bezpochyby aj po vydaní platobného rozkazu). Je značne účelové tvrdiť, že ak
súd už v skrátenom konaní rozhodol o nároku žalobcu vo forme platobného rozkazu, tak súd už vlastne
konštatoval, že predmetná vec patrí do právomoci súdu SR a všeobecné súdy SR sú kompetenčné
na rozhodnutie o danom nároku. Vydanie platobného rozkazu právomoc ešte nezakladá. V žiadnom

prípade nejde o judikatúru všeobecných súdov, ktorá by mala navodzovať, že súd v danej veci má bez
ďalšieho posúdiť námietku právomoci ako nedôvodnú a nejde v tejto súvislosti ani o žiadne porušenie
ústavného práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, porušenie práva na rovnosť občanov pred
zákonom a porušenie princípu právnej istoty.

3. Súd prvej inštancie konanie v zmysle § 10 ods. 1 C.s.p. pre nedostatok právomoci zastavil a zároveň
vec postúpil Daňovému úradu Bratislava ako orgánu, do ktorého právomoci patrí daná vec. Daňový úrad
Bratislava posúdi písomné podanie žalobcu zo dňa 18.8.2015 podľa jeho obsahu a bude ďalej o ňom
konať v zmysle právneho názoru uvedeného súdom vyššie.

4. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému
nepriznal ich náhradu, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. V prípade ak by žalovanému nejaké
trovy konania vznikli a bol by si ich uplatnil, tak by súd žalovanému priznal ich plnú náhradu, keďže
žalobca procesne zavinil zastavenie konania v zmysle § 10 C.s.p., nakoľko podal žalobu na súd hoci
súd nemá právomoc o danom spore, veci konať a rozhodovať.

5. O vrátení nekráteného súdneho poplatku žalobcovi zaplateného za žalobu vo výške 16,50 eur súd
prvej inštancie rozhodol v zmysle § 11 ods. 1,4 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

6. Žalobca podal proti uzneseniu súdu prvej inštancie odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zmenil alebo zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade, že by zmenil
rozhodnutie, aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 181,67 eur s príslušenstvom a nahradiť
trovy konania.
Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil v zmysle odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f),
h) C.s.p. Podľa odvolateľa neboli ani dodržané základné práva žalobcu na spravodlivý súdny proces v

súlade so základnými princípmi zák. č. 160/2015 Z.z. a to: čl. 2 ods. 1,3, čl. 3,4,6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 12
v spojení s ust. § 181 ods. 1 a 3, v ktorom pridelený samosudca obmedzil práva žalobcu na pojednávaní
zo dňa 15.11.2017 ( viď. Zápisnica o pojednávaní a najmä zvuková nahrávka z pojednávania), taktiež
v spojitosti s čl. 13 ods. 1, čl. 16 ods. 1 a čl. 17.
Žalobca má za to, že vydaním napadnutého uznesenia došlo k porušeniu práva na súdnu a inú právnu

ochranu v rozpore s Ústavou SR čl. 46. 1) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojhoprávaananezávislomanestrannomsúde,avprípadochustanovenýchzákonomnainomorgáne
SR. 2) kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súduvšak nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd, a taktiež
v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sudca prvej inštancie odňal
žalobcovi právo konať pred nezávislým súdom, čím porušil práva na súdnu a inú právnu ochranu v

rozpore s Ústavou SR čl. 46 ods. 1 a s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6
ods. 1. Sudca prvej inštancie (v texte ďalej len samosudca) v predmetnej veci sp. zn. 36Cb/430/2015
nariadil pojednávanie na 10:00 hod. dňa 15.11.2017. Pri začatí pojednávania samosudca nenahrával
na zvukový záznam - začiatok samotného súdneho konania. Súdy sú pritom povinné v súlade s § 98
C.s.p. vykonávať záznam z procesných úkonov. Samotná zápisnica o pojednávaní neobsahuje všetky

skutočnosti, ktoré sa odohrávali na pojednávaní dňa 15.11.2017, má množstvo chýb, nepopísaných
všetkých skutočností, ktoré skresľujú podstatu vyjadrení žalobcu pred samotným súdom. Zo zvukového
záznamu musí byť počuteľné, ako samosudca nedovolil žalobcovi sa vyjadriť k prejednávanej veci.
Podľa názoru žalobcu, samosudca predmetný spis nepoznal v takej miere, aby mohol spravodlivo
rozhodnúť, na pojednávanie prišiel s tým, že konanie zastaví. Súd prvej inštancie konal v rozpore
s čl. 4 C.s.p. a to zakázal odopretia spravodlivosti, aj preto pravdepodobne odmietol právo žalobcu,

aby sa vyjadril k predmetu sporu a objasnil pojmové znaky spojené s uplatňovaným nárokom „úrok z
omeškania“. V tejto súvislosti dal do pozornosti aj rozhodnutie ESĽP z 27.04.2010 v prípade Y. proti
SR, v ktorom bolo poukázané na to, že princíp rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu
spravodlivého súdneho konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšie pozícia vis - á -

vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18.02.1997, ods. 23 Zb. rozsudkov
a rozhodnutí 1997-I). Podľa názoru odvolateľa už tieto prvotné nezákonné úkony súdu prvej inštancie
zakladajú pochybnosť, že súdne konanie pod sp.zn. 36Cb/430/2015 nebolo objektívnym a spravodlivým
konaním strán sporu a taktiež došlo k zásadnému poškodeniu žalobcu, na spravodlivý súdny proces.

7.Odvolateľmázato,žeprávnezáverysúduprvejinštancieonedostatkuprávomocisúduvpredmetnom
spore konať sú nesprávne, resp. na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam.
V ust. § 3 C.s.p. je obsiahnutá všeobecná a obligatórna zúžená právomoc súdov a však v nasledujúcom
ust. § 4 C.s.p. je vyjadrená rozšírená právomoc súdov. „Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy,

len ak to ustanovuje zákon“.
V navrhovanom znení je vyjadrená rozšírená právomoc súdov, ktorá znamená, že iné ako
súkromnoprávne spory, či súkromnoprávne veci prejednávajú a rozhodujú civilné súdy len výnimočne
v prípadoch, ak to stanovuje osobitný zákon. Odvolateľ dal do pozornosti čl. 4 C.s.p., ktorý upravuj
analógiu legis a analógiu iuris, ktorá má ako výkladové pravidlo svoje nesporné miesto i v predpisoch

procesného práva. Reflektuje sa zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že sudca
nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej
veci. V obdobnej veci Najvyšší súd SR vo svojom vyššie označenom uznesení sp.zn. 1KO/2/2016 zo
dňa 06.12.2016 uložil povinnosť rozhodovať vo veci Okresnému súdu Bratislava V., kde výslovne a
jednoznačne rozhodol, že v danom prípade na konanie v prvej inštancii je vecne a miestne príslušný

Okresný súd Bratislava V. a nesúhlas Krajského správneho súdu v Bratislave s postúpením veci
Okresným súdom Bratislava V. je dôvodný. Z predmetného rozhodnutia jasne vyplýva že Najvyšší
súd SR sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom Krajského správneho súdu v Bratislave, že v danom
prípade nejde o vec patriacu do správneho súdnictva a vyslovil právne záväzný názor (záver), že ktorý
konkrétny súd má vecnú a miestnu príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie predmetného nároku

žalobcu. Predmetným uznesením NS SR skonštatoval, že ide o spor, ktorý patrí do právomoci súdov SR
a zároveň určil, ktorý konkrétny súd (Okresný súd Bratislava V.) má daný spor prejednať a rozhodnúť.
S poukazom na uvedený názor - záver Najvyššieho súdu SR o existencii vecnej a miestnej príslušnosti
Okresného súdu Bratislava V. možno nepochybne konštatovať aj existenciu právomoci okresných súdov
SR podľa CSP v danej veci konať a rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobcu. Uvedené jednoznačne

preukazuje opak tvrdenia súdu prvej inštancie Okresným súdom Trnava o absencii civilnej právomoci
súdu v predmetnom spore. Odvolateľ má za to, že po vyslovení právne záväzného názoru NS SR bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v súlade s predmetným uznesením Najvyššieho súdu SR,
t.j. v danej veci pokračovať (ďalej konať) a rozhodnúť o nároku žalobcu v zmysle príslušných ustanovení
CSP. Podľa názoru odvolateľa, súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí pri rozhodovaní o zastavení

konania vôbec nerešpektoval vyššie označené uznesenie Najvyššieho súdu SR a žiadnym spôsobom
sa s ním v rámci logického odôvodnenia svojho rozhodnutia nevysporiadal.
Úrok z omeškania síce vyplýva z finančného práva - verejné právo (zákona o DPH), avšak nejde o
daňovú pohľadávku. Úrok sa nepovažuje za daň, ale ide o príjem plynúci z kapitálu (majetku), ktorýužíva dlžník (žalovaný) resp. štát. v tomto prípade správca dane koná v rozpore so spoločenskými
pravidlami, ktoré sú v spoločnosti zaužívané, a v tomto prípade ide o nezaplatenie úroku satisfakcia,
ktorá je postihnutá hospodárskym znevýhodnením žalobcu za zadržiavanie finančných prostriedkov

počas daňovej kontroly na DPH. Konanie žalovaného je konaním v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
Žalovaný sa bráni zaplateniu úroku vo všeobecnej rovine, a preto nekonal v súlade ako mu to ukladá
§ 79 ods. 3 daňového poriadku.
Žalobca zastáva názor, že žalovaný - Daňový úrad Trnava má spôsobilosť byť účastníkom predmetného
civilného súdneho konania, nakoľko správa daní nepochybne zahŕňa aj správu t.j. právo a povinnosť

príslušného správcu dane - daňového úradu rozhodovať o priznaní / nepriznaní nároku na úrok z
omeškania v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku resp. dať pokyn na vyplatenie právneho nároku
žalobcovi - zaplatiť žalovaný úrok s príslušenstvom. To znamená, že prejednávaná vec má súvis so
správou daní resp. s uplatňovaným úrokom z omeškania, ktorý správca dane (žalovaný nezaplatil -
nerozhodol o nepriznaní úroku v súlade s § 79 ods. 3 v spojení s § 63a, § 65 Daňového poriadku), a
preto v súčasnej dobe zo stany žalobcu ide uplatňovanie práva na úrok z omeškania - pohľadávku proti

štátu z nesprávneho úradné postupu t.j. škodu vo výške úroku, ktorý mu priznáva osobitný procesný
predpis § 79 ods. 3 daňového poriadku. Práve správca dane - daňové úrady dávajú pokyn na úhradu
nadmernýchodpočtovdaňovýchsubjektov,akoajzpriznanýchnárokovzdaňovýchkontrolnavyplatenie
zo štátnej pokladnici - daňovým subjektom a práve preto, že úrok sleduje istinu - oprávnený nárok
(vrátenie nadmerného odpočtu v zákonom stanovenom čase) správca dane zabezpečuje vykonanie

úhrad zo štátnej pokladnici a bol a je zaviazaný vykonať úkony v súlade s právom (vlastných rozhodnutí,
inýchrozhodnutí-súdnerozhodnutia).Podľanázoružalobcuvdanejvecisajednáopohľadávkužalobcu
voči štátu - správcovi dane (žalovanému), ktorá pohľadávka spočíva vo vymáhaní úrokov zo sumy
zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH počas daňovej kontroly, čím nedošlo k úhrade oprávneného
nároku úrokov zo strany daňového úradu z oneskorením (vyplatením kompenzáciou) - zadržiavaného

nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a to v rozpore s oprávneným očakávaním žalobcu. Z toho
dôvodu hmotnoprávna povaha žalobcom žiadaného a uplatňovaného nároku je založená na rozhodnutí
konajúceho všeobecného súdu, ktorý má právo rozhodovať aj v hospodárskych vzťahoch, medzi
ktoré je subsumovaný majetok - peňažné plnenie a právo na jeho uplatnenie, ak jeden zo subjektov
toto právo popiera oprávnenému záujmu žalobcu. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že prináleží

oprávneniezastupovaťštátajštátnemuorgánu.Každýštátnyorgánjerozpočtovouorganizáciouakaždá
rozpočtová organizácia má postavenie právnickej osoby. Daňové úrady majú spôsobilosť byť účastníkmi
občianskeho súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti (ust. § 5 ods. 6
zák.č.479/2009Z.z.).Zuvedenéhotakvyplýva,žezaSRt.j.zaštátvrámcipôsobnostidaňovýchúradov
vystupujú pred súdom, teda daňové úrady, aj keď nemajú status (postavenie) právnickej osoby. Žalobca

si dovoľuje dať do pozornosti konajúceho súdu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/28/2014
zo dňa 29.04.2015, v zmysle ktorého cit.: „Správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, je
oprávnený vykonávať v daňovom exekučnom konaní všetky úkony v mene štátu.“
Podľa názoru odvolateľa je v tejto konkrétnej prejednávanej veci nepochybne daná pasívna legitimácia
žalovaného, t.j. správca dane - Daňový úrad Trnava môže vystupovať ako účastník konania aj v

občianskom súdnom konaní - C.s.p.. Uvedené znamená, že možno bez akýchkoľvek pochybnosť
konštatovať záver o tom, že aj na strane žalovaného existuje civilno-procesná subjektivita účastníka t.j.
spôsobilosť byť účastníkom konania. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie najvyššie ho súdu
5 Cdo/126/2009.
Odvolateľ poukázal na skutočnosť, že žalovaný (správcovia dane) svojou nečinnosťou vyvolali v

obdobnej veci takýchto sporov viacej. Už z tohto dôvodu je zrejmé, že dosiahnutie spravodlivosti pred
organmištátnejsprávy(správcadane-DaňovéúradyaFinančnýmriaditeľstvom)niejezaručenáprávna
ochrana žalobcu na spravodlivý proces a to ani pred Daňovým úradom Bratislava, voči ktorému sa
vedie niekoľko podaní zaujatosti od roku 2013-2014 medzi Daňovým úradom Bratislava a obchodnými
spoločnosťami, kde je štatutárom spoločnosti Mgr. O. O. a tieto do dnešného dňa nie sú skončené. Aj

z tohto dôvodu odkázať Okresným súdom Trnava predmetnú vec na ďalšie konanie Daňovému úradu
Bratislava je nesprávnym postupom.

8. V obdobnej veci (uplatnenia úrokov z omeškania podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku) konal aj
Okresný súd Bratislava 2, kde vydal platobný rozkaz UC/296/2015-27 ktorý je právoplatný a vykonateľný

dňom 29.10.2015 a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu
SR, spis. zn. 3Sžf/44/2013 , zo dňa 01.08.2014, v ktorom súd konštatoval, že cit.: „je potrebné zdôrazniť,
že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú
predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota, a s princípomprávnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako“. V obdobnom
konaní pred Okresným súdom Bratislava V prebieha taktiež obdobné konanie sp.zn. 29Cb/351/2015,
kde v predmetnej veci Okresný súd taktiež pochybil, keď zastavil súdne konanie pre nedostatok

právomoci súdu podľa C.s.p.. O tejto skutočnosti následne rozhodoval odvolací Krajský súd, ktorý svojim
uznesením lCob/147/2017-73 zrušil rozhodnutie okresného súdu 29Cb/351/2015-47 zo dňa 03.05.2017
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, keďže sa vôbec

nezaoberal relevantnými skutočnosťami, na ktoré žalobca v samotnej žalobe poukazoval a zároveň sa
žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal predmetným záväzným uznesením Najvyššieho súdu
SR. V odôvodnení svojho uznesenia okresný súd iba stručne popísal skutkový stav veci, odcitoval
ustanovenia právnych predpisov a následne (nesprávne) dospel k záveru a právnemu názoru o
nedostatku právomocí súdu na prejednanie a rozhodnutie nároku žalobu. Zo strany bolo súdu prvej
inštancie porušené právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces. t. j.

žalobcovi sa odňala možnosť konať pred súdom. Podľa názoru odvolateľa, konajúci súd pri rozhodovaní
predmetného sporu nezohľadnil vôbec požiadavku, t. j. povinnosť rozhodovať tak, aby vo všetkých
skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely v rozhodnutiach,
zvýhodnenia alebo znevýhodnenia účastníkov konania, čím porušil ústavný princíp rovnosti, zákazu
diskriminácie a ochrany legitímnych očakávaní.

10. Odvolateľ namietal, že nie vinou žalobcu došlo k zastaveniu konania, ale súd prvej inštancie
nesprávne posúdil právne dôvody začatia konanie, keď žalobca nemal inú možnosť, ako sa obrátiť na
súd, aby sa domohol svojich práv a právom chránených záujmov na úrok z omeškania, ktorý mu daňový
poriadok priznáva. Podľa názoru odvolateľa žalovaný zapríčinil tento spor, nakoľko si nesplnil zákonnú

povinnosti rozhodnúť v zákonom stanovenom čase o úroku z omeškania zo zadržiavanej sumy prospech
žalobcu. Odvolateľ má teda za to, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol o trovách konania v zmysle
ust. § 256 ods. 1 C.s.p., keď dospel k záveru, že procesne zavinil zastavenie konania žalobca.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 61 C.s.p. procesnú spôsobilosť má ten, to má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak ten, komu
ju zákon priznáva. Daňový úrad nie je právnickou osobou, preto môže byť účastníkom konania len v
prípade, že existuje špeciálny zákon, ktorý mu priznáva spôsobilosť byť účastníkom konania. Týmto
zákonom je zákon č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 5 od. 6 zákona č. 479/2009 daňový úrad

má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom len v rámci svojej
pôsobnosti. Pôsobnosť daňového úradu je vymedzená v § 5 ods. 3 písm. a) až m) zákona č. 479/2009
Z. z. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnanec;
prezident finančnej správy môže poveriť zastupovaním daňového úradu iného zamestnanca finančného
riaditeľstva. V iných veciach ako vo veciach v rámci svojej pôsobnosti nemá daňový úrad spôsobilosť

byť účastníkom konania. Ak sa nejedná o daňovú vec, ale sa jedná o vec vyplývajúcu z občiansko-
právnychvzťahov,napr.žalobanaplnenie,žalobananáhraduškody,vydaniebezdôvodnéhoobohatenia
a pod., daňový úrad nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, pretože sa nejedná o vec v rámci jeho
pôsobnosti vymedzenej v § 5 ods. 3 písm. a) až m) zákona č. 479/2009 Z. z. Z uvedeného vyplýva,
že daňový úrad nemôže byť účastníkom civilného konania vo veci vydania platobného rozkazu , resp.

nie je ho možné úspešne žalovať. V prípade žaloby na plnenie, žaloby na náhradu škody, vydanie
bezdôvodného obohatenia a pod. je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že podľa § 5 ods. 2 zákona
č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov je daňový úrad preddavková organizácia napojená na rozpočet Finančného
riaditeľstvaSlovenskejrepubliky,ktorémáajhmotnoprávnuzodpovednosť.Vzhľadomktomu,žedaňový

úrad nie je právnickou osobou, nevlastní žiadny majetok, nemôže byť civilným rozsudkom zaviazaný
napr. na zaplatenie určitej finančnej sumy. Takýto rozsudok je podľa nášho názoru nevykonateľný, ten
kto nemá žiadny majetok a právne neexistuje, nemôže plniť, nemôže byť ani povinným pri výkone
rozhodnutia vykonávaným súdnym exekútorom podľa exekučného poriadku.
Žiaden zákon neustanovuje, že o vrátení dane rozhodujú súdy v civilnom sporovom konaní. Z vyššie

uvedeného je zrejmé, že v danom prípade sa jedná o daňovú vec, medzi žalobcom a žalovaným
nevznikolžiadnyobčianskoprávnyvzťah,ktorýbymalzákladvustanoveniachcivilnéhopráva.Podrobné
zdôvodnenie svojho tvrdenia žalovaný uviedol vo svojom podaní (podanie odporu) č. 104402/2016 zo
dňa 01.02.2016, doručeného Okresnému súdu v Trnave dňa 02.02.2016. Uvedenú skutočnosť nakoniecpotvrdil aj sám zákonodarca tým, že zákonom č. 297/2016 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2017 prijatím
ustanovenia § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty zaviedol inštitút náhrady za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly, čím tieto právne vzťahy začlenil do vzťahov verejno-právnej povahy. Z

hore uvedeného je zrejmé, že v danom prípade sa jedná o daňovú vec, medzi žalobcom a žalovaným
nevznikol žiadny občianskoprávny vzťah, ktorý by mal základ v ustanoveniach civilného práva.
Rovnako z Uznesenia NS SR sp. zn. 1KO/2/2016 zo dňa 06.12.2016 bod. 10 (na ktoré sa žalobca
na viacerých miestach odvoláva): „ Pre ďalšie konanie sa poznamenáva, že základom vzťahu, z
ktorého žalobca vyvodzuje nárok na zaplatenie úroku z omeškania, je vzťah medzi správcom dane a

daňovníkom, ktorý má povahu verejnoprávneho vzťahu vyplývajúceho z finančnej činnosti štátu a jeho
orgánov (pozri R 24/2002). O daňových preplatkoch a úrokoch aj v prípade oneskoreného vrátenia
nadmerného odpočtu DPH rozhoduje podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku správca dane. Bude preto
potrebné vec skúmať z hľadiska, či je na prejednanie a rozhodnutie o takomto návrhu daná právomoc
súdu v zmysle § 3 C.s.p.“
A tiež aj vyjadrenie žalobcu (str. 14 - 15 odvolania): „ Podľa nášho názoru v danej veci sa jedná o

pohľadávku Žalobcu voči štátu - správcovi dane (Žalovanému), ktorá pohľadávka spočíva vo vymáhaní
úrokovzosumyzadržiavanéhonadmernéhoodpočtuDPHpočasdaňovejkontroly,čímnedošlokúhrade
oprávneného nároku úrokov zo strany daňového úradu z oneskorením (vyplatením, kompenzáciou) -
zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a to v rozpore s oprávneným očakávaním
navrhovateľa.“ iba dáva za pravdu takto konštruovanej argumentácii žalovaného.

Žalovaný naďalej zastáva názor, že nedostatok právomoci súdu konať a rozhodnúť v tejto veci je
neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania a preto odvolaciemu súdu navrhuje napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdiť.

12. Žalovaný k argumentom žalobcu k žalobnému návrhu uviedol, že zostatok nadmerného odpočtu

DPH za zdaňovacie obdobie november 2012 vo výške 6 907,10 EUR bol použitý na kompenzáciu podľa
§ 79 ods. 7 v nadväznosti na § 55 daňového poriadku na čiastočnú úhradu dane z pridanej hodnoty
(nedoplatok na dani z pridanej hodnoty) za zdaňovacie obdobie december 2011 na základe podaného
daňového priznania zo dňa 24.01.2012, ktorá nebola zaplatená v lehote splatnosti, t.j. 25.01.2012
na účet číslo XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX. Preúčtovanie bolo vykonané interným dokladom na

preúčtovanie č. 2013/I/63650 zo dňa 26.04.2013 s dátumom zaplatenia 26.01.2013. O uvedenej
skutočnosti bolo podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku Daňovým úradom Bratislava vystavené
Oznámenie o kompenzácii nadmerného odpočtu č. 9102309/5/1611479/2013 zo dňa 26.04.2013, ktoré
bolo žalobcovi doručené dňa 17.05.2013.
V čase podania daňového priznania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2012,

t. j. ku dňu 14.12.2012, Daňový úrad Bratislava evidoval daňové nedoplatky daňového subjektu BAU -
RENT spol. s r. o., IČO: 35 834 625. Po odpočítaní časti uplatneného nadmerného odpočtu na dani z
pridanej hodnoty, ktorý bol použitý v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 daňového poriadku (3315,45 EUR),
zvyšnú časť uplatneného nadmerného odpočtu v sume 6907,10 EUR správca dane použil na čiastočnú
úhradu daňových nedoplatkov daného daňového subjektu. Uvedený postup zodpovedá platnej právnej

úprave.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie november
2012 nebol žalobcovi vrátený oneskorene, a nárok na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 daňového
poriadku žalobcovi nevznikol. Žalovaný dáva do pozornosti skutočnosť, že postup podľa § 55 daňového
poriadkupoužijesprávcadanebezohľadunato,čidaňovákontrolavykonávanábolaalebonie.Rovnako

by správca dane časť nadmerného odpočtu (6907,10 EUR) použil na úhradu daňových nedoplatkov aj v
prípade, že by daňová kontrola nebola vykonaná. Žalobcovi by nevznikol ani nárok na priznanie úroku z
nadmerného odpočtu podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov podľa právnej úpravy platnej od 01.01.2017. Žalovaný poukazuje na to, že v danom prípade
absentuje základný predpoklad plnenia, nakoľko podľa platnej slovenskej a európskej právnej úpravy k

úspešnému uplatneniu úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu je rozhodujúcou existencia príčinnej
súvislostimedzivýkonomdaňovejkontrolyaobmedzenímdispozičnéhoprávakfinančnýmprostriedkom
(zadržaného nadmerného odpočtu DPH) zdaniteľnej osoby. Z uvedeného dôvodu považujeme žalobný
návrh za neopodstatnený a nezákonný.
Žalovaný na tomto mieste poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžf/19/2011 zo dňa

25.01.2012: „Pokiaľ sa právny predchodca žalobcu v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom
konaní odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať,
že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen
uvádzať niektoré závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ je jeho tvrdenie len všeobecné, nemôžena ne súd v správnom súdnictve prihliadať.“ V prípade, že žalobca argumentuje analógiou v súdnom
konaní je jeho povinnosťou preukázať, že v ostatných konaniach existoval zhodný skutkový stav a
to predovšetkým s ohľadom na použitie časti nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie november 2012 po ukončení daňovej kontroly v súlade s § 55 daňového poriadku
na úhradu jeho splatných daňových nedoplatkov.
Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

Rozhodnutie má konštitutívny účinok, t. j. zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických
a právnických osôb. V súlade s takouto právnou kvalifikáciou inštitútu rozhodnutia s prihliadnutím na
obsah podania Daňový úrad Trnava daňové konanie na návrh účastníka vo veci výzvy na vydanie úrokov
z omeškania vo výške 181,67 EUR vybavil oznámením č. 20408755/2015 zo dňa 05.05.2015. Odpoveď
bola žalobcovi doručená dňa 02.07.2015. V uvedenom liste Daňový úrad Bratislava zároveň daňovému
subjektuoznámil,žeDaňovýúradBratislavaneporušilžiadneplatnéprávnepredpisy,nadmernýodpočet

DPH za zdaňovacie obdobie november 2012 nebol vrátený oneskorene a z toho dôvodu žalobca nemá
nárok na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku.
Žalovaný zastáva stanovisko, že v daňovom konaní na návrh žalobcu ako účastníka konania vo veci
podania výzvu na vydanie úrokov z omeškania vo výške 181,67 EUR zo dňa 05.05.2015, evidovanú pod
č. 6/08566647/2015 postupoval v intenciách platných hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných

ustanovení. V prípade, že žalobca takýto postup správcu dane považoval za nesprávny, mal a mohol
využiť inštitút sťažnosti v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov.
Žalobca svoje právo na podanie sťažnosti voči postupu správcu dane nevyužil.

13. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že predmetné vyjadrenie žalovaného a

tvrdenia, argumenty v ňom uvádzané považuje za zjavne nedôvodné a neopodstatnené, nakoľko
žalovanývpodanomvyjadreníneuviedolžiadne novéskutkovoiprávnerelevantnéskutočnosti.Žalobca
v odvolacej replike zopakoval svoju právnu argumentáciu, ktorá už bola obsahom odvolania, na ktorej
zotrval.

14. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu dal do pozornosti aj skutočnosť, že v skutkovo zhodných
súdnychkonaniachvovecivydaniaplatobnéhorozkazuozaplateniefinančnejsumyzdôvoduvykonania
daňovej kontroly sp. zn. 23Cb/487/2015 Okresný súd Trnava uznesením sp. zn. 23Cb/487/2015-53
zo dňa 09.08.2016 konanie zastavil a vec postúpil Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.
Krajský súd Trnava ako odvolací súd uznesenie sp. zn. 23Cb/487/2015-53 potvrdil uznesením sp. zn.

31Cob/115/2016-110 zo dňa 28.12.2017.
Rovnako v súdnom konaní vo veci vydania platobného rozkazu o zaplatenie finančnej sumy z
dôvodu vykonania daňovej kontroly sp. zn. 23Cb/488/2015 Okresný súd Trnava uznesením sp. zn.
23Cb/488/2015-48 zo dňa 08.08.2016 konanie zastavil a vec postúpil Daňovému úradu Trnava na ďalšie
konanie. Krajský súd Trnava ako odvolací súd uznesenie sp. zn. 23Cb/488/2015-48 potvrdil uznesením

sp. zn. 21Cob/174/2016-87 zo dňa 28.12.2017.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti uzneseniu
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobu nie je dôvodné.

16. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.6.2016, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich
iné orgány.

Podľa § 7 ods. 3 O.s.p., iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).Podľa ustanovenia § 3 C.s.p. účinného od 1.7.2016, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne
spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
Podľa § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.
Podľa ustanovenia § 9 C.s.p., ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd
konanie bezodkladne zastaví.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 C.s.p., ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej
republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s
podaním žaloby zostávajú zachované.
Podľa ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote
ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť
o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte

úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný
deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto
trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%.
Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia

rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok,
použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca
dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu
a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň
nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

Podľa § 2 písm. b) daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných
predpisov 1)vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov
2)a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu, 3).

17. V posudzovanej veci predmetom sporu je nárok žalobcu na úroky z omeškania z dôvodu ním

tvrdeného oneskoreného vrátenia neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty žalovaným ako správcom dane, keď súd prvej inštancie konanie zastavil z dôvodu nedostatku
právomoci vec prejednať a rozhodnúť a vec postúpil príslušnému daňovému úradu.

18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, konaniu mu predchádzajúcemu, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia a rešpektuje princípy spravodlivosti. Súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne, výstižne a zrozumiteľne odôvodnil ako dospel k záveru, že v
danej veci nie je splnená procesná podmienka na strane súdu a to právomoc predmetný spor prejednať

a rozhodnúť, keď správne zastavil konanie v zmysle cit. ust. § 9 C.s.p. a postúpil vec príslušnému
daňovému úradu v zmysle cit. § 10 ods. 1 C.s.p., a preto nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi a s poukazom
na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozhodnutia.

20. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami dospel k záveru, že žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré neboli predmetom posúdenia súdom prvej inštancie ani
žiadnym iným spôsobom nevyvrátil právne názory súdu prvej inštancie, a preto považoval odvolanie za
nedôvodné.

21. Odvolateľ všeobecne namietal vady v skutkových zisteniach (§ 365 ods. 1 písm. f C.s.p.) bez toho,
aby odôvodnil, v čom mala spočívať nesprávnosť v skutkových zisteniach.K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod je v súdnej praxi
vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia

nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p.,
a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
stránsporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také
skutkovézistenia,ktorésúdprvejinštanciezaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoideosituáciu,

kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 C.s.p.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd na takúto ničím neodôvodnenú námietku vady v skutkových
zisteniach nemohol prihliadať.

22. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie pripri začatí pojednávania nenahrával na zvukový záznam
začiatok samotného súdneho konania, keď ani neuviedol, čo konkrétne nebolo nahrané na zvukový
záznam. Odvolací súd sa oboznámil aj so zvukovým záznamom vyhotoveným na súde prvej inštancie
dňa 15.11.2017, z ktorého vyplýva, že súd po vyvolaní veci zisťoval účasť sporových strán a ich

zástupcov a následne uviedol, že ešte pred otvorením pojednávania z dôvodu hospodárnosti a účelnosti
konania v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p. považoval za potrebné uviesť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné a svoje predbežné právne posúdenie
a to vo vzťahu k procesným podmienkam konania, medzi ktoré patrí aj právomoc vec prejednať a
rozhodnúť,kuktorémupredbežnémuprávnemunázoruumožnilstranámresp.ichzástupcomsavyjadriť,

čo taktiež vyplýva aj z obsahu zápisnice. Vzhľadom na uvedené odvolací súd danú odvolaciu námietku
posúdila ako neopodstatnenú.
Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú aj námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie svojim
postupom pri spisovaní zápisnice z pojednávania zo dňa 15.11.2017 porušil práva žalobcu na
spravodlivý proces, keď podľa názoru odvolateľa obsahom zápisnice nie je opis všetkých skutočností,

ktoré sa odohrali na pojednávaní, ktoré ani odvolateľ bližšie nešpecifikoval, keď podľa § 99 ods. 1
C.s.p., súd ak to považuje za vhodné a účelné, spisuje o procesných úkonoch aj zápisnicu, teda nejde o
povinnosť súdu spisovať zápisnicu, ako je tomu pri vyhotovení zvukového záznamu v zmysle § 98 ods.
1 C.s.p., ktorý predpisuje obligatórne zaznamenanie procesného úkonu zvukovým záznamom. Naviac
v zápisnici o procesných úkonoch sa uvedie len podstatný obsah prednesov sporových strán. Dokonca

ak sa spočiatku javí vec jednoduchá a súd nepovažuje za potrebné vyhotoviť zápisnicu z pojednávania,
zákon nevylučuje, aby sa aj v priebehu pojednávania začalo so spisovaním zápisnice, ak následne
súd dospeje k záveru, že je vhodné a účelné spísať zápisnicu o procesných úkonoch. Zo zvukového
záznamuaninevyplýva,žebyzástupcažalobcunapojednávanínamietalsprávnosťdiktovaniazápisnice
sudcom. V danom prípade, nakoľko súd dospel k záveru, že nemá právomoc danú vec rozhodnúť,

nedošlo ani k otvoreniu pojednávania, a preto nebol dôvod na postup v zmysle ust. § 181 ods. 1 C.s.p.,
aby žalobca predniesol podstatný obsah žaloby, na čo bol sudcom upozornený, aby sa vyjadroval len
k jeho predbežnému právnemu názoru, že nie je daná právomoc vec rozhodnúť a neuvádzal skutkové
tvrdenia vo vzťahu k dôvodnosti žalobného návrhu, čo žalobca nerešpektoval, čo však ani podľa názoru
odvolacieho súdu nie je možné vyhodnotiť ani ako odňatie možnosti konať pred súdom, ako to namietal

odvolateľ, pretože v danej veci ak súd dospel k záveru, že nemá právomoc vec prejednať a rozhodnúť,
ideoneodstrániteľnúvadukonania,ktorámávždyzanásledokzastaveniekonaniabezprejednaniaveci.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nezistil, že by procesným postupom súdu prvej inštancie bolo
znemožnené žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku odvolací súd uvádza: Ústavný súd
Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne
judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť
podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS
44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutiesa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého
prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).
Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na
spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená
ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalovaného, ktorou namietal, že
súdprvejinštanciesinesplnilpovinnosťpresvedčivoodôvodniťsvojerozhodnutie,pretonemohlaobstáť.

24. Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza, že medzi žalobcom ako daňovým subjektom a žalovaným
ako správcom dane ide o verejnoprávny vzťah upravený normami verejného práva, nakoľko o priznaní
úroku zo sumy daňového preplatku rozhoduje v zmysle citovaného ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní správca dane a úroky z omeškania sa považujú za daň podľa citovaného ust.
§ 2 písm. b) daňového poriadku a daňová kontrola je procesným postupom správcu dane v zmysle

ust. § 44 a násl. daňového poriadku a ako správne uviedol žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, vzťahy
vznikajúce pri finančnej činnosti štátu a jeho orgánov príp. orgánov miestnej samosprávy sú vzťahmi
verejnoprávnymi a nie občianskoprávnymi ani obchodnoprávnymi, a preto nie je daná civilná právomoc
daný spor rozhodnúť.
Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že žalovaný ako správca dane bol nečinný, keď nevydal rozhodnutie,

odvolacísúdvtejtosúvislostipovažujezapotrebnéuviesť,ževzmysleust.§2ods.2zákonač.162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 1.7.2016, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany avšak na správnom súde.

25. Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie tým, že
zastavil konanie z dôvodu nedostatku právomoci vec prejednať a rozhodnúť nerešpektoval rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1KO/2/2016 zo dňa 6.12.2016, nakoľko práve z tohto rozhodnutia
vyplýva, že základom vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje nárok na zaplatenie úroku z omeškania, je

vzťah medzi správcom dane a daňovníkom, ktorý má povahu verejnoprávneho vzťahu vyplývajúceho
z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov, keď o daňových preplatkoch a úrokoch aj v prípade
oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu DPH rozhoduje podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku
správca dane a podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR bude preto potrebné vec skúmať z
hľadiska, či je na prejednanie a rozhodnutie o takomto návrhu daná právomoc súdu v zmysle § 3 C.s.p.

SúdprvejinštancieneposudzovaldanúvecanivrozporesožalobcomoznačenýmuznesenímKrajského
súdu v Bratislave č.k. 1Cob/147/2017 - 73 zo dňa 29.9.2007, ktorý vôbec nerieši otázku, či je splnená
procesná podmienka na strane súdu a to právomoc vec prejednať a rozhodnúť.

26. Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú námietku odvolateľa, že súd je viazaný iným rozhodnutím

v obdobnej veci a to platobným rozkazom vydaným OS Bratislava II sp. zn. 12C/296/2015, ktorý nie je
obsahomspisovéhomateriálu(nebolpripojenýakoprílohakvyjadreniužalobcuzodňa10.6.2016,ajkeď
bol ako príloha označený vo vyjadrení), keď odvolateľ ani nepreukázal, že v ním označenom rozhodnutí
išlo o zhodný skutkový stav s predmetnou vecou. Naviac, platobný rozkaz ako forma rozhodnutia súdu
v skrátenom konaní neobsahuje žiadne odôvodnenie, a teda z platobného rozkazu ani nie je zrejmé,

akým spôsobom sa súd vyporiadava s otázkou právomoci vec prejednať a rozhodnúť.

27. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku odvolateľa, že súd pri rozhodovaní o trovách konania
nesprávne dospel k záveru, že žalobca procesne zastavil konanie, nakoľko pre posudzovanie nároku
na náhradu trov konania v zmysle ust. § 256 ods. 1 C.s.p. je súd povinný skúmať, či niektorá zo strán

sporu procesne zavinila, že konanie sa muselo zastaviť, keď pojem procesné zavinenie sa posudzuje
výlučne z procesného hľadiska a v danej veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca
procesne zavinil zastavenie konania, nakoľko žalobca podal predmetnú žalobu na súd prvej inštancie,
ktorý nemá právomoc vec rozhodnúť, a preto konanie zastavil.28. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

29. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že odvolateľ žiadnym relevantným
spôsobom nespochybnil správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p.

31. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania odvolacieho súdu podľa § 378 ods. 1
C.s.p, § 396 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol procesne úspešný v odvolacom
konaní, nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne trovy

odvolacieho konania nevznikli a bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, ak by odvolací
súd rozhodol, že priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% a následne by
vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie priznal trovy odvolacieho konania v sume 0 eur.

32. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 C. s. p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.