Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317010119
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317010119.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr.KatarínyBatisovejaMgr.KristínyFerencziovej,vtrestnejveciobžalovanéhoW.V.,nar.X.X.XXXX,
pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a prečin nadržovania
podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta
sp.zn.9T/36/2017zodňa16.apríla2018,naverejnomzasadnutíkonanomdňa28.marca2019vTrnave,

takto

r o z h o d o l :

I.
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného W. V., nar. X.X.XXXX, z a m i e t a .

II.
Podľa § 81 odsek 5 Trestného poriadku r u š í peňažnú záruku zloženú manželkou obžalovaného E. V.,

rod. N., nar.XX.X.XXXX vo výške 80.000,-EUR.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Galanta sp.zn. 9T/36/2017 zo dňa 16. apríla 2018 bol obžalovaný uznaný
za vinného z prečinu nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe,

že

dňa 01.03.2016 v čase približne o 18.20 hod. navštívil znalca z odboru elektrotechnika, pribratého do
konaniavedenéhopodČVS.ORP-153/2-VYS-GA-2016zaúčelomobnovyúdajovuloženýchnapevnom
disku digitálneho videorekordéra SECAM H.264, dipl. Ing. W. W., CSc, v jeho rodinnom dome v obci
W. súp. č. XXX, pričom od neho požadoval zničenie týchto údajov alebo ich nepredloženie orgánom
činným v trestnom konaní v úmysle pomôcť páchateľom trestného činu, ktorých skutky sú na zázname

z kamier zachytené.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona s
prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov, pričom
podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 574-579 spisu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že nakoľko nebolo možné preukázať, či priestor
predmetnej herne bol v čase skutku riadne označený ako monitorovaný a teda nie je zrejmé, že
videozáznam z herne bol vyhotovený v súlade so zákonom č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, mal okresný súd za to, že v zmysle § 119 ods. 2 Trestného
poriadku nebolo možné videozáznam z herne (v spise založený na č.l.182 spisu) použiť ako dôkaz vtomto trestnom konaní a preto ho okresný súd nevykonal. Naproti tomu s poukazom na ustanovenie §
3 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov a na metodické usmernenie č. 5/2016 Úradu na
ochranu osobných údajov Slovenskej republiky mal okresný súd za to, že videozáznam z obydlia svedka

Doc. Ing. W. W., Csc je použiteľný ako dôkaz v tomto konaní.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, zistením skutkového stavu veci, o
ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a vyhodnotením dôkazov
získaných zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom

uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, kto ich obstaral, rozhodol
tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané (s poukazom
na výpovede všetkých svedkov, ktorí sa nachádzali v predmetný večer v uvedenej herni), že by sa
obžalovaný dopustil konania uvedeného v prvej časti skutkovej vety uvedenej v obžalobe, okresný súd

túto časť skutkovej vety vypustil, nakoľko mal za to, že išlo o čiastkový útok toho istého skutku, pričom
tento čiastkový útok nebol preukázaný.

Ak ide o jeden skutok, nie je možné o ňom rozhodnúť z časti odsudzujúcim výrokom a za časti
oslobodzujúcim výrokom, ale tie útoky, ktoré sa nestali a boli pripisované tomu istému následku ako tie,

ktoré sa stali, sa z popisu skutku vypustia. K zachovaniu totožnosti skutku stačí, pokiaľ v skutku, ktorý
je popísaný v obžalobe a následne zistený na hlavnom pojednávaní, je totožný následok. Totožnosti
skutku sa nedotknú ani také zmeny, keď niektoré skutočnosti, ktoré tvoria konanie a následok popísaný
v obžalobe odpadnú, prípadne pristúpia, avšak nesmie sa zmeniť podstata skutku. (viď napr. R 64/1973,
R 40/2001, R 21/2010)

Naopak z vykonaného dokazovania (najmä s poukazom na výpoveď svedka W. W. a oboznámený
záznam z jeho domu) bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný osobne navštívil znalca s tým, že ho
žiadal o zničenie údajov uložených na pevnom disku digitálneho videorekordéra alebo ich nepredloženie
orgánom činným v trestnom konaní v úmysle pomôcť páchateľom trestného činu v konaní vedenom

na expozitúre Bratislava, Národnej protizločineckej jednotky, Národnej kriminálnej agentúry Prezídia
policajného zboru pod ČVS: PPZ-261/NKA-PZ-BA-2016, ktorých skutky sú na zázname z kamier
zachytené, pričom zároveň uviedol, že by sa znalcovi za predmetné konanie vedel odvďačiť.
Tvrdenie obžalovaného, že bol u svedka W. iba za účelom vysvetlenia, ako funguje online nahrávanie
a aby mu svedok povedal, kto začal konflikt zachytený na videu z herne a že od svedka nič viac

nežiadal nekorešponduje jednak s výpoveďou svedka W. W. a s oboznámenou videonahrávkou ale ani
s výpoveďami svedkov Q. Z. a O. W., ktorí zhodne tvrdili, že obžalovaný sa s W. W. vôbec nerozprával
ohľadom teoretického fungovania online nahrávania, ale prišiel za ním výslovne kvôli predmetnej
nahrávke. Okresný súd teda tvrdenie obžalovaného ohľadom úmyslu, prečo prišiel za svedkom W.
vyhodnotil ako účelové. Okresný súd mal za to, že týmto svojím konaní obžalovaný naplnil všetky

zákonné znaky trestného činu nadržovania v zmysle § 339 ods. 1 Trestného zákona.

Vykonaným dokazovaním však nebolo preukázané, že by konaním obžalovaného bola naplnená
objektívna stránka trestného činu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona
spočívajúca vo falšovaní, pozmenení alebo marení dôkazu, alebo bránení získania dôkazu, nakoľko

nebolo preukázané, že by falšoval, pozmenil, maril dôkaz, prípadne bránil jeho získaniu. Okresný súd sa
zaoberalajprávnymposúdenímskutkuvzmysle§344ods.1písm.d)Trestnéhozákona,tedačikonanie
obžalovaného nespočívalo v použití násilia, hrozby násilia alebo hrozby inej ťažkej ujmy, aby pôsobil na
znalca, pričom ani takéto konanie obžalovaného nebolo v trestnom konaní preukázané (poukazujúc na
výpoveď tak svedka W. ako i svedkov Q. Z. a O. W.).

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery okresný súd prihliadal najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy. Okresný súd vykonaným dokazovaním nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu
okolnosť v zmysle § 36 Trestného zákona ani priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 Trestného zákona

a tak ukladal trest v nezmenenom rozsahu trestnej sadzby podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona (0-3
roky) s prihliadnutím i na § 38 ods. 2 Trestného zákona, v dolnej polovici trestnej sadzby vo výmere
6 mesiacov, pričom výkon tohto trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky,
nakoľko mal za to, že obžalovaný nie je osobou tak kriminálne narušenou, že by v jeho prípade bolonevyhnutné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody a takto uložený trest považuje za primeraný a
spravodlivý s ohľadom na individuálnu ako i generálnu prevenciu.
Nižší, resp. alternatívny trest okresný súd obžalovanému neuložil z dôvodu, že skutku nadržovania sa

(poukazujúca na uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci ORP-153/2-VYS-GA-2016) dopustil vo
vzťahukpáchateľomskutku,ktorýmbolinaplnenéskutkovépodstatyviacerýchtrestnýchčinov,zktorých
jeden je aj zločinom, čo zvyšuje spoločenskú nebezpečnosť skutku spáchaného obžalovaným.

Z rovnakého dôvodu súd neaplikoval v danom prípade ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona

(tzv. materiálny korektív), podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote (ihneď na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku
č.l. 572 spisu) zahlásil obžalovaný odvolanie.

Prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodal.

Odvolanie obžalovaného obhajca písomne doplnil (č.l. 586-591 spisu).

V úvode odvolania zhrnul obsah napadnutého rozsudku. Poukázal na ustanovenie § 114 ods. 6, § 115
ods. 6, § 270 ods. 2, § 271 ods. 1 Trestného poriadku, pričom poukázal na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva sp.zn. 2742/12 zo dňa 4.4.2017 - W. proti Chorvátsku.

V uvedenom význame nebol predmetný dôkaz, resp. dôkazy, t.j. obrazové záznamy a obrazovo-zvukové

záznamy na hlavnom pojednávaní dňa 25.10.2017 vykonané v súlade s Trestným poriadkom, nakoľko
ich súčasťou nie je správa o získaní, vyhotovení ani celkovom rozsahu, pričom tiež nie je zrejmé kto a z
akého dôvodu vykonal selekciu na rozsah práve 20. (dvadsiatich) minút na oboch záznamoch, súčasťou
dôkazu v podobe obrazovo-zvukového záznamu nie je doslovný prepis, aj keď to povaha pripúšťa,
pričom prehrávaný záznam nie je celkom zreteľný a hovorené slovo je rušené vonkajšími vplyvmi ako

je brechot psa, buchot krokov a podobne, samosudca mu taktiež po prehratí časti obrazovo-zvukového
záznamu neumožnil vyjadriť sa k uvedenému dôkazu, resp. jeho obsahu.

Výpoveď svedka doc. Ing. W. W., CSc. na hlavnom pojednávaní dňa 7.6.2017 žiadnym spôsobom
nevyvracia jeho obhajobu a ani slová v znení („keby som mu pomohol, vedel by sa mi odvďačiť“)

zvýraznenom samosudcom na strane 4/ napadnutého rozsudku nepotvrdzujú, bez akýchkoľvek
pochybností, skutkový záver, že jednak (i) požadoval zničenie údajov na obrazovom zázname, prípadne
nepredloženie OČTK, ani že by (ii) konal v úmysle pomôcť konkrétnej osobe páchateľa, či páchateľom.

Poukázal na ustanovenie § 2 ods. 19, § 278 ods. 2 Trestného poriadku. Súd prvého stupňa na

strane 10, štvrtý odstavec, napadnutého rozsudku konštatuje, že jeho obhajoba nekorešponduje s
výpoveďami svedkov Q. Z. a O. W., je nutné poznamenať, že súd veľmi subjektívne opomína vyhodnotiť
tie skutočnosti, ktoré obaja svedkova vypovedali objektívne v jeho prospech, konkrétne, že nežiadal
zničenie údajov na obrazových (či digitálnych ) záznamoch, ani nežiadal ich nepredloženie OČTK.

Konštatovanie súdu (str. 10 rozsudku) o výpovednej zhode oboch menovaných svedkov ohľadom
skutočnosti, že sa s doc. Ing. W. W., CSc. vôbec nerozprával o teoretickom fungovaní on-line nahrávania
nenachádza oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko svedok O. W. v rámci svojho výsluchu takúto
otázku k danej konkrétnej okolnosti vôbec nedostal.

V tejto súvislosti sa súd opomenul vysporiadať aj so skutočnosťou, aký by mal mať motív (sekundárny
úmysel) pomôcť inej osobe (páchateľovi trestného činu) vyhnúť sa trestnému stíhaniu a konať spôsobom
predpokladaným obžalobou. Súd prvého stupňa sa taktiež nezaoberal tým, kto je páchateľom skutku,
v akom mal byť k nemu vzťahu, aký skutok mal byť spáchaný, aká trestná sadzba je za tento skutok
predpokladaná Trestným zákonom.

Poukázal na ustanovenie § 163 ods. 3 Trestného poriadku a na nález Ústavného soudu ČR sp.zn. III. ÚS
1073/15, bod 26. Základná skutková podstata prečinu Nadržovanie (§ 339 ods. 1 TZ) vyžaduje, okrem
iného, po formálnej stránke úmyselnú pomoc páchateľovi prvotného (resp. primárneho) trestného činu,ako aj ustálenie hroziaceho trestu páchateľovi primárneho trestného činu, nakoľko od trestnej sadzby
hroziacej primárnemu páchateľovi sa odvíja trestná sadzba za Nadržovanie (sekundárny skutok), ktorá
nesmie byť prísnejšia ako za primárny skutok.

V uvedenom význame skutková veta napadnutého rozsudku neobsahuje skutkové zistenie o
páchateľovi, či páchateľoch primárneho skutku, ktorým mal pomáhať a tiež o primárnom skutku, ktorý
mal, či mali spáchať, prípadne o hroziacej trestnej sadzbe za takýto primárny trestný čin.

Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku nevyplývajú znaky odôvodňujúce konkrétnu trestnú sadzbu,
keďže z nej nevyplýva, v prospech páchateľa akého trestného činu mal konať. Zároveň absentuje
skutkové vyjadrenie úmyslu, ale predovšetkým pohnútky, či motívu, tak aby bolo možné konštatovať
naplnenie normatívnych znakov prečinu Nadržovanie podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona, a aby
vymedzený skutok nebol zameniteľný s iným skutkom.

Zároveň z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že
pomáhal páchateľom určitého trestného činu. Uznesenie o začatí trestného stíhania podľa ustanovenia
§ 199 ods. 1 Tr. por. deklaruje len procesnú možnosť získavať dôkazy v konkrétnej trestnej veci nie
okolnosť, kto je páchateľom trestného činu. Sám súd v napadnutom rozsudku pri uvedenom dôkaze
konštatujezistenie,žesavedietrestnéstíhanieanie,žesazistiloktojepáchateľomskutku.Vzhľadomna

zásaduprezumpcienevinyniejemožnélennazákladevykonanialistinnéhodôkazuvpodobeuznesenia
o začatí trestného stíhania podľa § 199/1 TP ustáliť páchateľa (nie jeho totožnosť) primárneho skutku,
ktorému mal podľa obžaloby pomáhať.

Poukázal na právnu vetu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07. Vytýkal

podstatné chyby konania predchádzajúceho výrokom napadnutého rozsudku, pre porušenie práva
na obhajobu, nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a právne
posúdenie žalovaného skutku, pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení, pre porušenie ustanovení
Tr. zák. a neprimeranosť trestu.

Navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu uvedenom v ustanovení § 317 Tr. por. v
zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), § 322 ods. 1 Tr. por. napadnutý rozsudok zo dňa 16.4.2018,
sp.zn. 9T/36/2017-574 zrušil a vec prvostupňovému súdu vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie
alternatívne, aby po zrušení napadnutého rozsudku, tak ako uvedené vyššie sám podľa § 322 ods. 3
Tr.por. vo veci rozhodol tak, že ho podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodí spod obžaloby v celom rozsahu,

nakoľko sa nepodarilo celkom jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázať, že
sa skutok stal tak ako je predpokladané obžalobou.

Obžalovaný podaním zo dňa 26.3.2019 prostredníctvom svojej obhajkyne doplnil odvolanie v tom, že sa
domnieva, že vykonaným dokazovaní, najmä výpoveďami svedkov Q. Z. a O. W. bola potvrdená jeho

obhajoba , že sa nedopustil žiadneho trestného konania a na osobnom stretnutí dňa 1.3.2016 od dipl.
Ing. W. W., CSc. Nežiadal ani likvidáciu údajov uložených na pevnom disku digitálneho videorekordéra
SECAM H.264, ani nepredloženie týchto údajov orgánom činným v trestnom konaní.

V prípade, že by súd dospel napriek vykonanému dokazovaniu k záveru, že sa stal skutok tak, ako je

uvedený v napadnutom rozsudku, tento má znaky trestného činu a spáchal ho , dal do pozornosti súdu,
že uložený trest považuje vo vzťahu k svojej osobe za neprimerane prísny.

V súčasnej dobe je jediným živiteľom rodiny, dňa 7.10.2017 sa oženil a jeho manželka je na rodičovskej
dovolenke s ich maloletým synom O.. Je konateľom a spoločníkom dvoch obchodných firiem a má

zabezpečený pravidelný finančný príjem.

V závere uviedol, že v prípade ak odvolací súd dospeje k záveru, že spáchal trestný čin navrhuje, aby
krajskú súd zrušil výrok o treste uvedený v napadnutom rozsudku a sám mu uložil peňažný trest v zmysle
§ 56 Trestného zákona, nakoľko takýto trest je postačujúci na nápravu páchateľa.

Podaním zo dňa 1.3.2019 ( č.l.621 -624 spisu) požiadal o prepustenie z výkonu väzby a o vrátenie
zloženej peňažnej záruky z dôvodu, že v súčasnosti už neexistuje dôvod väzby v zmysle ustanovenia§ 71 ods.1 písm.b) Tr .poriadku a vzhľadom na to, neexistuje ani dôvod na nahradenie väzby zloženou
peňažnou zárukou.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obhajcu a prokurátorky krajskej
prokuratúry. Obžalovaný požiadal odvolací súd, aby vykonal verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti.

Obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedla, že v prípade, ak by bol obžalovaný uznaný
za vinného v zmysle rozhodnutia okresného súdu, navrhla obžalovanému uložiť peňažný trest, ktorý

je v súlade so zákonom a zároveň navrhla vrátiť peňažnú záruku. Vrátenie peňažnej záruky žiadala z
dôvodu, že peniaze zložila družka obžalovaného, v súčasnosti jeho manželka. Ide o úspory a finančné
prostriedky získané z predaja nehnuteľnosti. Obžalovaný je spoločníkom a konateľom dvoch firiem, je
dostatočne finančne zabezpečený a má aj dostatočný príjem na to, aby mohol uhradiť peňažný trest.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr.

poriadku zamietnuť. Zároveň navrhla nevyhovieť návrhu obžalovaného na prepustenie z väzby a na
vrátenie peňažnej záruky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek

3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa zistil :

· prokurátor okresnej prokuratúry podal dňa 13.2.2017 pod č. 3 Pv 164/16/2202-64 obžalobu na W. V.
pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a pre prečin nadržovania
podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona
· okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie výsluchom obžalovaného W. V., výsluchom

svedkov Doc. Ing. W. W., CSc., X. M., Q. Z., S. H., O. W., V. Z., F. T., oboznámením listinných dôkazov
a to zápisnice o vydaní veci z č.l. 157, výpisu z archívu ZVJS z č.l. 344, uznesenia o začatí trestného
stíhania vo veci ORP-153/2-VYS-GA-2016 z č.l. 366, RT z č.l. 529, registra priestupkov z č.l. 530 a
výsluchom svedkov W. K. a J. O.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku : Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku : Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku : Ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí

byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.

Na základe uvedeného krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd po obdržaní obžaloby
vykonal všetky dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotil
individuálne i v ich súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 odsek 12 Trestného poriadku a následne sa
dopracoval k správnemu rozhodnutiu.Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku, okresný súd v súlade s ustanovením § 168 odsek
1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel, rovnako tak rozviedol akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd
vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, toto vychádza zo
skutkovéhostavu,akoboltentozistenýnahlavnompojednávaní,krajskýsúdprotinemunemápodstatné
výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého rozsudku v značnej miere osvojuje a v podrobnostiach
na neho poukazuje.

Dovolací súd uvádza, že okresný aj krajský súd správne a v súlade so zákonom právne kvalifikovali

a vyhodnotili konanie obvineného na podklade ustáleného skutkového stavu ako spáchanie trestného
činu subvenčného podvodu v zmysle § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., keď ho odsúdili po posúdení
aktuálneho odpisu registra trestov, osobnosti obvineného, pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich
okolnosti, a to podľa § 225 ods. 4 Tr. zák. Krajský súd správne vyhodnotil pochybenie okresného súdu
ohľadne výšky trestu, keď upravil druh trestu na súhrnný trest odňatia slobody, nakoľko okresný súd pri

právnom posúdení vychádzal z neaktuálneho odpisu registra trestov a zároveň pri priznaní priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zák. by obvinenému dvakrát pričítal tú istú okolnosť, čo by viedlo k
duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby, a preto obvinenému uložil trest iba pri priznaní jednej priťažujúcej
okolnosti v zmysle § 37 písm. m) Tr. zák.(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Tdo/86/2017 zo dňa 19.4.2018)

Neušlo však pozornosti Krajského súdu v Trnave, že odpis z registra nebol pred vyhlásením
napadnutého rozsudku na hlavnom pojednávaním zo dňa 16.4.2018 (č.l. 568 spisu) aktualizovaný,
pričom v súdnom spise bol zažurnalizovaný posledný odpis z registra trestov zo dňa 28.4.2017 (č.l.
529 spisu), ktorý bol v čase rozhodovania okresného súdu už viac ako 11 mesiacov starý. Za účelom

odstránenia tohto nedostatku Krajský súd v Trnave doplnil do súdneho spisu aktuálny odpis z registra
trestov zo dňa 31.1.2019, pričom z aktualizovaného registra trestov žiadne zmeny nevyplynuli.

K odvolacím námietkam obžalovaného :

K výroku o vine:

Obžalovaný je usvedčovaný z trestnej činnosti výpoveďou svedka doc. Ing. W. W., CSc. a kamerovým
záznamom z domu. Svedok doc. Ing. W. W., CSc. na hlavnom pojednávaní zo dňa 7.6.2017 (č.l. spisu
445) uviedol aj toto: „Obž. mi uviedol, že sa stará o chlapcov, ktorí mali nejaký konflikt a vie o tom, že by

malbyťumňazáznamotomkonflikteažekebysommupomohol,vedelbysamiodvďačiť.“Okresnýsúd
zobral na vedomie na hlavnom pojednávaní zo dňa 25.10.2017 (č.l. 542 spisu), že prokurátor navrhoval
a obhajkyňa obžalovaného namietala opravu, resp. doplnenie zápisnice z hlavného pojednávania zo
dňa 7.6.2017 v časti výpovede svedka doc. Ing. W. W., Csc. (strana 5 zápisnice) v zmysle zvukového
záznamu v zmysle ktorého svedok uviedol: „ obžalovaný mi hovorí, že teda sa nejako stará o chlapcov

a vyviedli nejakú hlúposť a že on z polície vie, že tie dôkazy boli privezené ku mne a že teda aby som
tie dôkazy nejako buď zničil, alebo nepredložil, skrátka, že by sa mi odvďačil. Na to som mu povedal,
že prišiel neskoro, tie dôkazy sú už zaistené, že ich polícia už videla atď.“ Z kamerového záznamu je
zrejmé, že dňa 1.3.2016 obžalovaný navštívil svedka doc. Ing. W. W., CSc., a že s ním diskutoval na
tému incidentu zo soboty v Q. (poznámka: incident v Q. sa stal v sobotu dňa 27.2.2016, čo vyplýva z

uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci sp.zn. ORP-153/2-VYS-GA-2016 na č.l. 366 spisu) a že
obžalovaný žiadal tohto svedka o pomoc.

Okresný súd dbal v napadnutom rozsudku na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé.Podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku : Zvukový, obrazový alebo obrazovo-zvukový záznam sa ako
dôkaz vykoná na technickom zariadení, a to oboznámením celého záznamu alebo jeho časti, ktorá sa
týka dokazovanej skutočnosti. Ak to povaha dôkazu pripúšťa, môže sa vykonať aj oboznámením jeho

celého písomného prepisu alebo jeho časti, ktorá sa týka dokazovanej skutočnosti. Súčasťou výkonu
tohto dôkazu je aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný.

Podľa § 271 ods. 1 Tr. por. obžalovaného, poškodeného a zúčastnenej osoby sa treba po vykonaní
každého dôkazu opýtať, či sa chcú k nemu vyjadriť, a vyjadrenie každého sa zapíše do zápisnice.Vo

vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd opakovane konštatuje, že
v prípade porušenia práva na obhajobu nejde o akékoľvek porušenie, ale len o porušenie zásadné. V
prejednávanom prípade bolo nesporné, že obvinený mal možnosť tak osobne, ako aj prostredníctvom
svojho obhajcu klásť svedkovi Y. O. ml. otázky a túto možnosť aj náležite využil. Nesporným je aj fakt, že
k výpovedi svedka sa obvinený môže vyjadriť aj kedykoľvek neskôr - v celom priebehu prvostupňového a
odvolacieho konania (§ 34 ods. 1 Tr. por.). Už z týchto skutočností je preto evidentné, že iba z tvrdeného

porušenia § 271 ods. 1 Tr. por. vo vzťahu k výpovedi jediného svedka nie je možné vyvodiť záver o
naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Bez ohľadu na uvedené, i keď je
pravdou, že zo zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 2057), resp. zo zvukového záznamu k nemu (č. l.
2073) priamo nevyplýva, že by k výkonu tohto svojho oprávnenia bol obvinený Ing. P. predsedom senátu
podľa § 271 ods. 1 Tr. por. priamo vyzvaný, faktom je, že tento sa k tvrdeniam svedka ešte priamo počas

výsluchu vyjadroval, a to napriek opakovanému poučeniu zo strany predsedu senátu, že v tejto fáze
má svedkovi len klásť otázky a nie ho komentovať. Navyše, k výpovedi svedka Y. O. ml. sa obvinený
vyjadroval aj v záverečnej reči, resp. v podanom odvolaní (č. l. 2667). Za týchto okolností dospel dovolací
súd k záveru, že dovolanie obvineného nie je spôsobilé naplniť uplatnený dovolací dôvod, a preto ho
súd podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

5Tdo/55/2018 zo dňa 26.9.2018)

Vzhľadom na uvedené úvahy treba konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bode 53 svojich
návrhov, že na spracovanie osobných údajov sa výnimka uvedená v článku 3 ods. 2 druhej zarážke
smernice 95/46 vzťahuje len vtedy, keď sa uskutočňuje vo výlučne osobnej alebo domácej sfére osoby,

ktorá toto spracovanie vykonáva.(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-212/13 zo dňa
11.12.2014)

Súd by poznamenal, že nahranie súkromného (telefónneho) rozhovoru účastníkom rozhovoru a
súkromné použitie takej nahrávky per se neporušuje článok 8, ak je to urobené súkromnými

prostriedkami, ale, že svojou úplnou povahou toto musí byť odlíšené od tajného monitorovania a
nahrávaniakomunikáciisúkromnouosobouvkontexteapreprospechúradnéhovyšetrovania-trestného
alebo iného - a s tichým súhlasom a technickou pomocou verejných vyšetrovacích úradov. V tom
ohľade, súd poznamenáva, že v súčasnom prípade, hoci nahrávky sťažovateľových rozhovorov boli
urobené pánom R. na dobrovoľnej báze a pre jeho vlastné účely, vybavenie bolo poskytnuté úradmi,

ktoré prinajmenšom pri jednej príležitosti mu dali špecifické pokyny v tom smere, aké informácie by mali
byť získané od sťažovateľa. (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van Vondel v. the
Netherlands zo dňa 4. októbra 2007)

Právnym základom pre teraz prejednávanú vec je ustanovenie § 12 odst. 1 zákona č. 40/1964 Sb.,

občanský zákoník, podľa ktorého platilo, že písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a
obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy môžu byť
vyhotovené, alebo použité len jej súhlasom.

Podľa odst. 2 rovnakého paragrafu súhlas nie je treba, ak sa použije písomnosť osobnej povahy,

podobizeň, obrazová snímka alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Zákonná úradná licencia tak podľa ustanovenia § 12 odst. 2 občanského zákonníku tvorí výnimku z
toho, že záznam rozhovoru fyzických osôb, ktorý je zvukovým záznamom prejavu osobnej povahy osôb
hovoriacich, môže byť použitý zásadne len so súhlasom fyzickej osoby, ktorá bola účastníkom tohto

rozhovoru.

K zákonnej úradnej licencii sa vyjadril Ústavní soud vo svojom často citovanom náleze zo dňa 13.9.2006,
sp.zn. I. ÚS 191/05, v ktorom vyslovil, že za prejav úradnej licencie však nemožno považovať každékonanie alebo pojednávanie pred súdom či iným orgánom štátu, ale len prípady, ktoré výslovne upravuje
zákon. Takým zákonom je zákon č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád), ktorý v tejto
súvislosti upravuje odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v trestnom konaní. V trestných

konaniach tak nemožno zásadne s ohľadom na ustanovenie § 89 ods. 2 trestního řádu vylúčiť možnosť,
aby bol ako dôkaz použitý i zvukový záznam, ktorý bol vyhotovený súkromnou osobou bez súhlasu osôb,
ktorých hlas je zaznamenaný. Prípustnosť takého dôkazu je však i tak vždy nevyhnutné posudzovať tiež
sohľadomnarešpektovanieprávanasúkromiezakotvenéhovčl.8Dohovoru,právananedotknuteľnosť
osoby a jeho súkromia v zmysle čl. 7 a čl. 10 odst. 2 Listiny (porovnaj uznesenie zo dňa 20.10.2011

vo veci sp.zn. 143/06). I napriek tomu, že najmä v trestných konaniach je daný všeobecný záujem na
ochrane spoločnosti pred trestnými činmi a na tom, aby také činy boli zistené a potrestané [porovnaj
nález zo dňa 22.1.2001 sp.zn. II. ÚS 502/200 (N 11/21 SbNU 83)], bolo rozhodnuté, že je vždy vecou
konkrétneho trestného konania, ako bude posúdená otázka, či záznam hlasového prejavu druhej osoby
vyhotovený bez jej vedomia je v danom prípade použiteľný ako dôkaz. (nález Ústavného súdu Českej
republiky sp.zn. II.ÚS 1774/14 zo dňa 9. 12. 2014)

Súd znovu zdôrazňuje, že už zistil, že neobmedzený prístup k spisu o prípade a neobmedzené
použitie akýchkoľvek poznámok, zahŕňajúcich, ak je to nevyhnutné, možnosť získať kópie relevantných
dokumentov, sú dôležitými garanciami spravodlivého procesu. Zlyhanie pri dovolení takého prístupu
zavážilo, v hodnotení súdu, v prospech nálezu, že princíp rovnosti zbraní bol porušený. (pozri Matyjek

v. Poland, č. 38184/03, ods. 59 a 63, ECHR 2007-V, a Luboch v. Poland, č. 37469/05, ods. 64 a 68, 15.
január 2008) (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beraru v. Romania zo dňa 18.3.2014)

. Súd poznamenáva, avšak, že taká pozícia Najvyššieho súdu je v rozpore s judikatúrou súdu, podľa
ktorej v systémoch, kde úrady obžaloby sú povinné podľa práva vziať do úvahy fakty aj v prospech a

aj v neprospech podozrivého - čo je prípad v Chorvátskom práve (pozri odsek 87 hore) - a proces, pri
ktorom úrady obžaloby sami sa pokúšajú ohodnotiť, čo môže alebo nemôže byť relevantné pre prípad,
bez akýchkoľvek ďalších procesných záruk pre práva obhajoby, nemôžu byť v súlade s požiadavkami
článku 6 ods. 1 (pozri odsek 158 hore).(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matanović
v. Croatia zo dňa 4.4.2017)

Krajský súd v Trnave pri vyhľadávaní aktuálnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva využil
najmä pravidelne aktualizovanú príručku k čl. 6 Dohovoru (odsek 146-148, strana 31-32) dostupnú na
internetovej stránke: <.

Nemožno nepripomenúť, že rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matanović proti
Chorvátsku zo dňa 4.4.2017, na ktoré poukazuje obžalovaný vo svojom odvolaní, súvisí s využitím
provokácie a s tajným sledovaním úradmi obžaloby, čo vyplýva z odseku 162 a odseku 184 uvedeného
rozhodnutia.

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že obrazovo-zvukové záznamy na hlavnom pojednávaní
zo dňa 25.10.2017 neboli vykonané v súlade s Trestným poriadkom, je na mieste uviesť, že zo
systematického hľadiska je potrebné v rámci Trestného poriadku rozlišovať medzi ustanoveniami
upravujúcimi Dokazovanie s právnou úpravou vzťahujúcou sa aj na vecné dôkazy a dokazovanie
zvukovým, obrazovým a obrazovo-zvukovým záznamom (Prvá časť Všeobecné ustanovenia, Tretia

hlava Hlavné pojednávanie, Tretí diel Dokazovanie) a ustanoveniami upravujúcimi Zabezpečovanie
informácii, kam patrí aj vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov na
písomný príkaz predsedu senátu alebo sudcu pre prípravné konanie (Prvá časť Všeobecné ustanovenia,
Piata Hlava Zabezpečovanie informácii). Zo zápisnice o vydaní veci zo dňa 2.3.2016 (č.l. 157 spisu)
je zrejmé, že svedok W. W. v Q. dňa 2.3.2016 o 17.50 hod. po poučení podľa § 89 ods. 1 Trestného

poriadkudobrovoľnevydalpamäťovúkartuW.SDkartaznačkyN.čiernejfarbyokapacite8GBpreúčely
trestného konania, pričom s týmto postupom súhlasil a všetkým poučeniam vyšetrovateľa porozumel.

V úradnom zázname Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante, Odboru kriminálnej polície
zo dňa 7.3.2016 (č.l. 158 spisu) je uvedené toto: „W. W., v zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku

dobrovoľne dňa 02.03.2016 v čase o 17.50 hod vydal W. SD kartu, značky N., na ktorej sú archivované
záznamy kamerového systému rodinného domu súpisného čísla XXX v obci W.. Kamerové záznam
zachytávajú priebeh vstupu osôb W. V., Q. Z. a O. W. do vstupnej chodby rodinného domu.Z kamerových záznamov vyhotovil kriminalistický technik, spôsobom farebná tlač - 22 kusov
fotografií, ktoré túto skutočnosť dokumentujú. DVD nosič získaný z kamerového systému je súčasťou
vyšetrovacieho spisu.“ Zo zápisnice o vydaní veci zo dňa 2.3.2016 (č.l. 157 spisu) a z úradného záznamu

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante, Odboru kriminálnej polície zo dňa 7.3.2016 (č.l. 158
spisu) zreteľne vyplýva celý procesný postup získania obrazovo-zvukovej nahrávky z domu svedka doc.
Ing. W. W., CSc. zo dňa 2.3.2016 na č.l. 158a spisu (ďalej len „kamerový záznam z domu“). Odvolací
súd poznamenáva, že prekopírovanie kamerového záznamu z domu z pamäťovej karty na DVD nosič
je logický krok, nakoľko takýmto spôsobom sa predíde riziku nadmerného opotrebenia predloženej

pamäťovej karty a vylúči sa riziko náhodného vymazania kamerového záznamu z domu.

Legitímny verejný záujem štátnych orgánov na ochrane spoločnosti (jednotlivcov) pred závažnými
trestnými činmi alebo na odhaľovaní, objasnení a potrestaní takej činnosti, je zásadne nadradený
(prioritný) záujmu inej osoby na ochrane sfér svojej osobnosti, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky
sa v uznesení sp.zn. I. ÚS 514/2015-15 zo dňa 3.9.2015 s uvedeným názorom všeobecných súdov v

súvislosti s posúdením zákonnosti kamerových záznamov zachytávajúce verejnosti prístupné priestory
stotožnil, pričom Krajský súd v Trnave ustálil, že uvedený právny záver musí byť relevantný aj pre
posúdenie zákonnosti kamerových záznamov zachytávajúcich súkromné priestory.

Uvedený dôkaz je zákonný, čo vyplýva z viacerých skutočností. Kamerový záznam z domu nezachytáva

žiadnu časť verejného priestranstva a teda je zameraný len na súkromné priestory, pričom hlavný účel
vyhotovenia kamerového záznamu bol súkromný. Žiaden z aktérov rozhovoru nevyjadril nesúhlas s
vyhotovením kamerového záznamu z domu. Právne významnou skutočnosťou je aj to, že nahrávka
rozhovoru vôbec neobsahuje dôverné osobné informácie vzťahujúce sa na súkromie účastníkov
rozhovoru, ale práve naopak zameriava sa výlučne na skutkový stav v danej trestnej veci, čo vylučuje

akýkoľvek priamy zásah do súkromia aktérov rozhovoru. Do úvahy je potrebné vziať aj skutočnosť, že
svedok doc. Ing. W. W., CSc. nemohol poskytnúť iný dôkaz na preukázanie skutočností zachytených
na kamerovom zázname z domu, keďže tvrdenie tohto svedka sa diametrálne rozchádzalo s tvrdením
obžalovaného, pričom existovali určité rozpory aj medzi výpoveďou obžalovaného a výpoveďou svedkov
Q. Z. a O. W..

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že kamerový záznam vznikol bez akéhokoľvek podnetu a bez
akejkoľvek pomoci orgánov činných v trestnom konaní, teda išlo o rozhovor medzi súkromnými osobami
nahratý na súkromné zariadenie, ktorý bol až neskôr dobrovoľne predložený orgánom činným v trestnom
konaní. Okrem toho záznam rozhovoru nepredstavuje v prejednávanej veci jediný usvedčujúci dôkaz,

nakoľko ďalším usvedčujúcim dôkazom je aj výpoveď svedka doc. Ing. W. W., CSc..

Je očividné, že kamerový záznam sa nachádzal od začiatku v dispozícii svedka doc. Ing. W. W.
CSc., pričom to bol práve tento svedok, ktorý uskutočnil samotnú selekciu kamerového záznamu a
neskôr túto selekciu dobrovoľne vydal vyšetrovateľovi ako orgánu činnému v trestnom konaní. To,

že orgány činné v trestnom konaní predložili súdu celý kamerový záznam z domu je zrejmé aj z tej
skutočnosti, že uvedená pamäťová karta bola v prílohovej obálke pripojenej k obalu vyšetrovacieho
spisu predložená okresnému súdu a v čase konania a rozhodovania ju mal k dispozícii ako okresný súd
tak aj odvolací súd. I keď orgány činné v trestnom konaní prostredníctvom kriminalistického technika
vyhotovili 22 kusov fotografií spôsobom farbená tlač (ďalej len „farebné fotografie“), takýto procesný

úkon nemožno považovať za relevantnú selekciu vykonaných dôkazov, nakoľko farbené fotografie
neboli oboznamované na hlavnom pojednávaní pred okresný súdom, čo znamená, že neboli súčasťou
dokazovania pred okresným súdom, okresný súd na ne neprihliadal pri vydaní napadnutého rozsudku
a teda nie sú uvedené ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ustanovenie § 270 ods. 2 veta druhá
Trestného poriadku obsahuje len fakultatívnu možnosť na oboznámenie celého písomného prepisu

alebo jeho časti, čo odôvodňuje právny záver, že v prípade, že aj keď k vyhotoveniu a oboznámeniu
celého písomného prepisu alebo jeho časti nepríde, ide o postup, ktorý je rovnako v súlade Trestným
poriadkom.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 25.10.2017 (č.l. 534 spisu) vyplýva, že v nej nie je

zaznamenaná otázka okresného súdu, či sa chce obžalovaný ku kamerovému záznamu vyjadriť, avšak
zjudikatúryNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvyplýva,ženieakékoľvekporušenie,alelenzásadné
porušenie predstavuje dovolací dôvod spočívajúci v zásadnom spôsobe porušenia práva na obhajobu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom obžalovaný mal možnosť sa vyjadriť kukamerovému záznamu aj kedykoľvek neskôr v celom priebehu prvostupňového a odvolacieho konania.
Okrem toho obhajca obžalovaného uviedol podrobné odvolacie argumenty súvisiace s kamerovým
záznamom z domu, ktorými argumentmi sa odvolací súd dôsledne zaoberal a riadne vysporiadal, čím

bolo právu na obhajobu učinené zadosť.

K odvolacej námietke obžalovaného, že výpoveď svedka doc. Ing. W. W., CSc. nevyvracia jeho
obhajobu, je potrebné uviesť, že tento svedok na hlavnom pojednávaní zo dňa 7.6.2017 (č.l. spisu 445)
uviedolajtoto:„Obž.miuviedol,žesastaráochlapcov,ktorímalinejakýkonfliktavieotom,žebymalbyť

u mňa záznam o tom konflikte a že keby som mu pomohol, vedel by sa mi odvďačiť.“ a aj toto (č.l. spisu
445): „Teoreticky som sa o elektrotechnických veciach s obžalovaným nerozprával.“, pričom okresný súd
zobral na vedomie na hlavnom pojednávaní zo dňa 25.10.2017 (č.l. 542 spisu), že prokurátor navrhoval
a obhajkyňa obžalovaného namietala opravu, resp. doplnenie zápisnice z hlavného pojednávania zo
dňa 7.6.2017 v časti výpovede svedka doc. Ing. W. W. Csc. (strana 5 zápisnice) v zmysle zvukového
záznamu v zmysle ktorého svedok uviedol: „ obžalovaný mi hovorí, že teda sa nejako stará o chlapcov

a vyviedli nejakú hlúposť a že on z polície vie, že tie dôkazy boli privezené ku mne a že teda aby som
tie dôkazy nejako buď zničil, alebo nepredložil, skrátka, že by sa mi odvďačil. Na to som mu povedal, že
prišiel neskoro, tie dôkazy sú už zaistené, že ich polícia už videla atď.“
Z uvedeného je zrejmé, že svedok doc. Ing. W. W. CSc. sa v teoretickej rovine o elektrotechnických
skutočnostiach s obžalovaným nerozprával, ale dôvodom a obsahom návštevy zo strany obžalovaného

bolo faktické vylúčenie obrazovo-zvukového záznamu z baru zo dňa 1.3.2018 na č.l. 182 spisu (ďalej len
„kamerový záznam z baru“) z dokazovania v trestnom konaní, o ktorom až dodatočne okresný súd zistil,
že nebol získaný zákonným spôsobom a nebude vykonaný v tomto trestnom konaní z dôvodu absencie
označenia priestorov ako priestorov monitorovaných kamerovým systémom. Výpoveď obžalovaného je
nevierohodná aj z toho aspektu, že bolo by nelogické, aby obžalovaný prišiel diskutovať niekoľko dní

po incidente v bare, s osobou mu len málo známou z videnia, bývajúcou v inej obci, za účasti dvoch
sprostredkovateľov a na tému, na ktorú sa nešpecializuje.

K odvolaciemu argumentu, že svedkovia Q. Z. a O. W. objektívne vypovedali v jeho prospech s tým,
že obžalovaný nežiadal o zničenie údajov alebo o nepredloženie údajov, je na mieste konštatovať,

že obaja uvedený svedkovia vypovedali na hlavnom pojednávaní zo dňa 25.10.2017 (č.l. 536-537,
538-539). Svedok Q. Z. uviedol aj toto: „Viedla sa diskusia v priateľskom duchu, obžalovaný sa pýtal
pána W., či nevie, kto začal bitku. Neprišlo k žiadnemu nátlaku, vyzrážaniu ani podplácaniu.“ a na
otázku prokurátora, či sa konverzácia týkala iba predmetnej nahrávky, alebo aj všeobecných poznatkov
ohľadne online nahrávania uviedol toto: „nie, pýtal sa iba kto začal bitku a potom sa pýtal aj na rodičov

obžalovaného.“

Svedok O. W. uviedol aj toto: „Hneď na začiatku sme uviedli, že sme prišli ohľadom udalosti čo sa stali v
tom bare. Pán W. nám povedal, že on už záznam nemá, že ho odovzdal polícii. Následne sa obžalovaný
pýtal pána W., čo je vidieť na predmetnom videozázname a on mu na to povedal, že všetko.“ a na otázku

prokurátora, či vie uviesť, čo okrem tej nahrávky bolo ešte predmetom diskusie uviedol toto: „okrem toho
už nič. Ešte sa bavili o tom, že sa možno zajtra stretnú na káve.“

Z výpovedí svedkov Q. Z. a O. W. na hlavnom pojednávaní zo dna 25.10.2017 (č.l. 536-537, 538-539)
vyplýva, že účelom návštevy nebola diskusia o elektrotechnike z hľadiska teórie, ale účelom návštevy

bola špecifická záležitosť, a to kamerový záznam z baru, čo vyvracia obhajobu obžalovaného.

K odvolacej námietke, že svedok O. W. vôbec nedostal otázku, či sa vôbec nerozprával o online
fungovaní, je potrebné sa vyjadriť, že svedok O. W. na hlavnom pojednávaní zo dňa 25.10.2017 (č.l. 539
spisu) uviedol na otázku prokurátora, či vie uviesť, čo okrem tej nahrávky bolo ešte predmetom diskusie

aj toto: „okrem toho už nič. Ešte sa bavili o tom, že sa možno zajtra stretnú na káve.“ Z uvedeného
vyplýva, že aj keď sa výslovne nevyskytla otázka o online nahrávaní, tak v prípade, že by predmetom
diskusie bolo aj online nahrávanie, bol by svedok uviedol na otázku, čo bolo ešte predmetom diskusie,
aj takúto tému, čo však svedok neuviedol.

V popise skutku v odsudzujúcom rozsudku, ktorým je obvinený uznaný vinným z trestného činu, ktorého
skutková podstata vyžaduje úmysel páchateľa, musí byť obsiahnutú i skutkové okolnosti, z ktorých
vyplývaúmyselnézavinenieobvineného(porovnajnapr.uznesenieNajvyššiehosúduzodňa16.12.2010sp.zn. 5 Tdo 1524/2010).(nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III.ÚS 1073/15 zo dňa 19. 7.
2016)

Pri porovnaní skutku takto (skrátene) popísaného vo výroku odsudzujúceho rozsudku s popisom
skutku v (poradí druhom) obžalobe (porovnaj zhora) sú zreteľné zmeny, ktoré súd prvého stupňa po
uskutočnenom dokazovaní učinil. Hoci bol nepochybne vedený snahou popísať svoje skutkové zistenia
čo najpresnejšie, nemožno mať za to, že by sa mu to úplne podarilo. Úpravou žalobnej znelky, ktorá
bola v tomto smere presnejšia a výstižnejšia, totiž došlo k tomu, že v popise skutku nie sú všetky zhora

uvedené formálne zákonné znaky menovaného trestného činu precízne vyjadrené. Akokoľvek v tomto
smere možno prisvedčiť argumentácii obvineného v podanom dovolaní i štátneho zástupcu v písomnom
vyjadrení, neznamená to súčasne, že by novo formulovaný skutok nemohol obstáť. Základné údaje o
konaní obvineného, z ktorých možno vyvodiť, že „páchateľovi trestného činu pomáhal v úmysle umožniť
mu, aby unikol trestnému stíhaniu“, sú v ňom totiž (vrátane následku, hoci niekedy len slovami zákona)
obsiahnuté. (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 8 Tdo 1148/2007 zo dňa 30.1.2008)

K odvolaciemu argumentu, že skutková veta napadnutého odsudzujúceho rozsudku neobsahuje
uvedenie skutkových okolností, z ktorých by vyplýval ako úmysel tak aj motív obžalobou
predpokladaného konania a ani primárneho páchateľa a ani primárnu skutkovú vetu, je potrebné
ustáliť, že skutková veta napadnutého rozsudku (č.l. 574) obsahuje jednoduché vyjadrenie úmyslu „v

úmysle pomôcť páchateľom trestného činu, ktorých skutky sú na zázname kamier zachytené“, pričom
takéto vyjadrenie úmyslu je ovplyvnené tou skutočnosťou, že trestné konanie vo veci trestného činu
zachyteného na kamerovom zázname z baru je ešte len v štádiu prípravného konania, a teda nie je ešte
právoplatne skončené, vychádzajúc z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante,
Odboru kriminálnej polície, 2. Oddelenia vyšetrovania zo dňa 28.2.2016 o začatí trestného stíhania vo

veci podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku (č.l. 366 spisu).

Ide o trestný čin, u ktorého sa z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmysel (porovnaj § 3 ods. 3, § 4
tr. zák.). Páchateľ tohto trestného činu koná v úmysle umožniť páchateľovi hlavného, resp. základného
trestného činu (ktorého presnú právnu kvalifikáciu ani nemusí poznať), aby unikol trestnému stíhaniu

(eventuálne trestu, ochrannému opatreniu alebo ich výkonu). Nadržovanie spočíva v pomoci páchateľovi
trestného činu, pričom formy pomoci sú obdobné ako pri účastníctve podľa § 10 ods. 1 písm. c) tr. ř.
Ak má páchateľ základného trestného činu uniknúť trestnému stíhaniu, musí ísť o konanie smerujúce
k tomu, aby trestné stíhanie nebolo vôbec začaté. Právna teória sa prikláňa k názoru, že pod pojem
uniknúť možno podradiť nielen stav, kedy sa páchateľ trestného činu úplne vyhne trestnému stíhaniu, ale

i stav, kedy taký páchateľ získa nadržovaním výhodu spočívajúcu napr. v oddialení trestného stíhania,
miernejšom právnom posúdení, miernejšom treste a pod. (porovnaj Šámal, P., Púry, F., Rizman, S.
Trestní zákon. Komentář. II. díl. 6., doplněné a přepracované vydání. Praha : C. H. Beck, 2004, 1018
s.). (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 8 Tdo 1148/2007 zo dňa 30.1.2008)

K odvolaciemu argumentu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako súd prvého stupňa
dospel k záveru, že pomáhal páchateľom určitého trestného činu, keď uznesenie o začatí trestného
stíhania podľa ustanovenia § 199 ods. 1 Tr. por. deklaruje len procesnú možnosť získavať dôkazy v
konkrétnej trestnej veci nie okolnosť, kto je páchateľom trestného činu, je na mieste konštatovať, že
páchateľ trestného činu nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona koná v úmysle umožniť

páchateľovi základného trestného činu uniknúť trestnému stíhaniu alebo oddialiť jeho trestné stíhanie
alebo dosiahnuť pre neho miernejšie právne posúdenie, pričom páchateľ trestného činu nadržovania
podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona presnú právnu kvalifikáciu ani nemusí poznať.

K výroku o treste:

Odvolací súd ustálil, že okresný súd nepochybil ani postupom v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti
potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné
dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného, jeho povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre
uloženie spravodlivého trestu.

Rovnakovdôvodochrozsudkudostatočnevyhodnotil,nazákladeakýchmyšlienkovýchpostupovdospel
k rozsahu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, správne v tomto smere ustálil, že neexistujú ani
poľahčujúce a ani priťažujúce okolnosti. Správne vyhodnotil, že v zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákonaz dôvodu neexistencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností nie je na mieste úprava trestnej sadzby.
Trestná sadzba vyplývajúca z ustanovenia § 339 odsek 1 Trestného poriadku je 0 rokov až 3 roky.

Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť)
mesiacov, pričom obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil mu skúšobnú
dobu v trvaní 2 (dva) roky.

K odvolacej námietke, že zo skutkovej vety napadnutého rozsudku nevyplývajú znaky odôvodňujúce

konkrétnu trestnú sadzbu, keďže z nej nevyplýva v prospech páchateľa akého trestného činu mal konať,
je na mieste uviesť, že skutok opísaný v skutkovej vete napadnutého rozsudku okresný súd právne
kvalifikoval ako prečin nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona. Ustanovenie § 339 ods. 1
Trestného zákona určuje trestnú sadzbu až na tri roky alebo v prípade pomoci páchateľovi trestného
činu, na ktorý Trestný zákon ustanovuje miernejší trest.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že nižší, resp. alternatívny trest okresný súd
obžalovanému neuložil z dôvodu, že skutku nadržovania sa (poukazujúc na uznesenie o začatí
trestného stíhania vo veci ORP-153/2-VYS-GA-2016) dopustil vo vzťahu k páchateľom skutku, ktorým
boli naplnené skutkové podstaty viacerých trestných činov, z ktorých jeden je aj zločinom, čo zvyšuje
spoločenskú nebezpečnosť skutku spáchaného obžalovaným.

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne zaoberal
výškou trestnej sadzby a správne vyhodnotil, že v prípade primárneho skutku právne kvalifikovaného
v uznesení o začatí trestného stíhania vo veci ČVS: ORP-153/2-VYS-GA-2016 zo dňa 28.2.2016 (č.l.
366) aj ako zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona, teda úmyselný trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby prevyšuje 5 rokov,

je v prejednávanom prípade za trestný čin nadržovania podľa § 339 ods. 1 Trestného zákona relevantná
len trestná sadzba v rozsahu od 0 rokov do 3 rokov.

K odvolaciemu argumentu, že trest je neprimeraný, je potrebné sa vyjadriť, že trestná sadzba je v
rozsahu od 0 do 3 rokov. Trest bol uložený v dolnej tretine trestnej sadzby vo výmere 6 mesiacov, pričom

výkon tohto trestu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Keďže skutku
nadržovania sa dopustil obžalovaný vo vzťahu k páchateľom skutku, ktorým boli naplnené skutkové
podstatyviacerýchtrestnýchčinov,zktorýchjedenjeajzločinom,čozvyšujespoločenskúnebezpečnosť
skutku spáchaného obžalovaný, uloženie nižšieho trestu neprichádza do úvahy.

K žiadosti obžalovaného o prepustenie z výkonu väzby a o vrátenie zloženej peňažnej záruky.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Galanta zo dňa 11.3.2016 sp.zn.1Tp/12/2016
bol W. V. prepustený zo zadržania s tým, že prijal peňažnú záruku vo výške 80.000,-Eur zloženú družkou
obvineného, čím nahradil u obvineného dôvody väzby podľa § 71 ods.1 písm.b), písm.c) Tr.poriadku.

Zároveň uložil obvinenému povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu, ktorí vedú konanie v
jeho veci, každú zmenu miesta jeho pobytu a podľa § 82 ods.1 písm.a) Tr .poriadku zákaz vycestovania
do zahraničia.

UznesenímKrajskéhosúdu vTrnavesp.zn.5Tpo/301/2016zodňa17.3.2016bolonapadnutéuznesenie

sudcu pre prípravné konanie zrušené a podľa § 72 ods.3, § 81 ods.1 Tr.poriadku s poukazom na
článok 154c ods.1 Ústavy SR čl. 5 ods..3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol
obvinený prepustený na slobodu s tým, že bola prijatá peňažnú záruku vo výške 80.000,-Eur zloženú
družkou obvineného E. N., čím nahradil u obvineného dôvody väzby podľa § 71 ods.1 písm.b), písm.c)
Tr .poriadku. Zároveň uložil obvinenému povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu, ktorí vedú

konanie v jeho veci, každú zmenu miesta jeho pobytu a podľa § 82 ods.1 písm.a) Tr. poriadku zákaz
vycestovania do zahraničia.

Žiadosťami obvineného o prepustenie z výkonu väzby a o vrátenie zloženej peňažnej záruky sa zoberal
okresný ako aj krajský súd vo svojich rozhodnutiach :

- Okresný súd Galanta uznesením zo dňa 13.5.2016 sp.zn.1Tp/121/2016 v spojení s uznesením
krajského súdu zo dňa 17.3.2016 sp.zn.5Tpo/301/2016
- Okresný súd Galanta uznesením zo dňa 28.10.2016 sp.zn.1Tp/12/2016 v spojení s uznesením
krajského súdu zo dňa 15.11.2016 sp. zn. Tpo89/2016- Okresný súd Galanta uznesením zo dňa 7.6.2017 sp.zn.9T/36/2017 v spojení s uznesením krajského
súdu zo dňa 15.06.2017 sp.zn.6Tos/123/2017

Podľa §81odsek5)Trestnéhoporiadku:Peňažnúzárukuzrušínanávrhprokurátoraaleboobvineného,
aleboosoby,ktorájuzložila,aleboajbeznávrhusúdavprípravnomkonanísudcapreprípravnékonanie,
ktorý o jej prijatí rozhodol, ak pominuli alebo sa zmenili dôvody, ktoré k jej prijatiu viedli. Ak bol obvinený
právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody alebo peňažný trest, alebo trest povinnej práce, môže
súd rozhodnúť, že peňažná záruka trvá do dňa, keď odsúdený nastúpi výkon trestu odňatia slobody

alebo zaplatí peňažný trest, alebo vykoná trest povinnej práce, alebo uhradí náklady trestného konania.
Obvinený, ktorý bol právoplatne odsúdený na peňažný trest, môže tiež požiadať, aby sa záruka, ktorú
zložil, použila na zaplatenie peňažného trestu alebo uspokojenie priznaného nároku na náhradu škody.

Zamietnutím odvolania obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 16.4.2018
sp.zn.9T36/2017 pominuli dôvody, ktoré k prijatiu peňažnej záruky viedli, preto krajský súd žiadosti

obžalovaného o vrátenie peňažnej záruky vo výške 80.000,- Eur zloženej E. V. rod. N. vyhovel a rozhodol
o jej vrátení v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 81 odsek 5 Tr. poriadku.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.