Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 21, 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010406
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1117010406.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I samosudcom Mgr. Michalom Kačánim v trestnej veci vedenej proti obžalovanej

P. S., pre prečin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 2
písmeno a/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21.02.2018 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná :
P. S.X.F.Á.E.X.N.Á.narodenáXX.XX.XXXXN.C.,trvalebytomQ.Ľ.H.XXX,C.,Slovenskárepublika,

sa podľa § 285 písmeno b) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 29.05.2017 č. k. 4 Pv
224/16/1101-46, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom
skutkovom základe, že
v období od 22.09.2012 do 07.10.2013 v Bratislave ako konateľka spoločnosti REAL ESTATE 21,
s.r.o., so sídlom Obchodná 43 - 45, Bratislava, IČO: 45 887 594, v rozpore s ustanovením § 135a
odsek 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov nevykonávala svoju
pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov
tým, že postupne zrealizovala hotovostné výbery finančných prostriedkov z účtu spoločnosti REAL
ESTATE 21, s.r.o., číslo účtu: 2854907051/0200, vedeného vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., so

sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, v celkovej výške 19.928,50 Eur, pričom vybrané finančné prostriedky
nepoužila na chod spoločnosti REAL ESTATE 21, s.r.o., ale tieto si ponechala pre vlastnú potrebu ako
odmenu za výkon funkcie konateľa, aj napriek tomu, že spoločnosť REAL ESTATE 21, s.r.o. s ňou
neuzavrela žiadnu mandátnu zmluvu, čím spôsobila spoločnosti REAL ESTATE 21, s.r.o., škodu vo
výške 19.928,50 Eur,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 odsek 3 Trestného poriadku sa poškodená spoločnosť REAL ESTATE 21, s.r.o., so sídlom
Obchodná 43 - 45, 811 06 Bratislava, IČO: 45 887 594, so svojím nárokom na náhradu škody odkazuje
na civilný proces. o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 31.05.2017 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 29.05.2017, č. k. 4 Pv 224/16/1101-46, na obvinenú P. S. pre skutok právne

kvalifikovaný ako prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa 237 odsek 1, odsek
2 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené
v obžalobe.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo
obžalovaná urobila vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku, t. j. že je nevinná zo

spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej P. S., zástupcu
poškodenej spoločnosti P.. M. K., svedkov D. K. B. P.. D. D., ako aj čítaním listinných dôkazov podľa
§ 269 Trestného poriadku, a to výberových lístkov, výpisu z Obchodného registra spoločnosti Real
Estate 21 s.r.o., výpisov z účtov, hlavnej knihy analytickej evidencie, zmluvy o bežnom účte, potvrdenia
o využívaní služieb nonstop bankingu, potvrdení (č. l. 188, 190, 193, 207), podpisových vzorov k účtu,

zmluvy o vydaní a používaní debetných platobných kariet, žiadostí (č. l. 204, 208), protokolu (č. l. 209),
zakladateľskej listiny, zápisnice o zasadaní Valného zhromaždenia, rozhodnutia jediného spoločníka,
zápisnice zo zasadnutia mimoriadneho Valného zhromaždenia, rozhodnutia jediného spoločníka (č. l.
231 - 232), výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odpovede
na lustráciu v GP SR, odpovede na lustráciu v STA, odpovede na lustráciu v registri priestupkov a

aktuálneho odpisu registra trestov obžalovanej.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,

dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci neboli u obžalovanej P. naplnené všetky zákonné znaky
stíhaného prečinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 2
písmeno a/ Trestného zákona. V danom prípade sa okrem iného nepodarila preukázať ani existencia
úmyselnej formy zavinenia obžalovanej, čím nebol naplnený zákonný znak daného trestného činu
spočívajúci v subjektívnej stránke, v dôsledku čoho bol odôvodnený iba jediný možný záver, a to, že

skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná, nie je trestným činom. Logickým dôsledkom takéhoto záveru
bolo oslobodenie obžalovanej spod obžaloby podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku. Na tomto
mieste považuje súd za potrebné konštatovať, že skutok by nemohol byť trestným činom - prečinom
porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného
zákonaanipomateriálnejstránke,t.j.skutokbyajprinaplneníformálnychznakovnedosahovalpotrebný

stupeň závažnosti z hľadiska kritérií upravených v § 10 odsek 2 Trestného zákona a pri správnom
uplatnení princípu ultima ratio.

Ako vyplýva z popisu skutku uvedeného v obžalobe, obžalovanej je kladené za vinu konanie v rozpore
s § 135a odsek 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“),

ktoré spočívalo v postupnom výbere finančných prostriedkov v sume 19.928,50 Eur z účtu poškodenej
spoločnosti REAL ESTATE 21, s.r.o. (ďalej len „poškodená spoločnosť“) ich použití pre vlastnú potrebu
ako odmenu za výkon funkcie konateľa danej poškodenej spoločnosti bez toho, aby mala s poškodenou
spoločnosťou uzatvorenú mandátnu zmluvu.

K uvedeným tvrdeniam obžaloby sa obžalovaná v rámci svojej obhajoby bránila tým, že k funkcii
konateľky poškodenej spoločnosti sa dostala cez svojho bývalého partnera N. A.. Táto funkcia jej bola
ponúknutá a ona s tým súhlasila. S pani K. si dohodli veci, ktoré bude mať každá na starosti a taktiež
sa ústne dohodli na odmene za výkon práce vo výške 1.200,-Eur pre každú. Obžalovaná potvrdila
výber finančných prostriedkov vyplývajúcich z výberových lístkov, avšak všetky výbery robila oficiálne

cez banku a doklady k tomu odovzdávala do príslušného šanóna, pre ktorý si chodila účtovníčka pani
D., resp. tieto jej boli pani K. odnesené. V období, keď v spoločnosti neboli peniaze, žiadne výbery
neuskutočňovala. Následne sa na základe dohody s pani K. dohodli o skončení spolupráce. V tomto
období a ani neskôr ju nikto neupozornil, že by boli nezrovnalosti v účtovníctve, alebo nejaké nedostatky
z jej strany. Zo strany druhej konateľky ani zo strany účtovníčky jej nebolo vytknuté nič v súvislosti

s výberom peňažných prostriedkov, a to ani pri prevádzaní obchodného podielu, keďže dovtedy bolaaj spoločníčkou poškodenej spoločnosti. Ona žiadne prostriedky na vklad spoločníka nedávala, riešil
to právnik. Chod spoločnosti a zabezpečovanie účtovníctva mala na starosti pani K.. Asi za jeden a
pol roka ju kontaktoval pán D.H.Q. K. s tým, že sa chce stretnúť. Ona však vedela, že tento pán má

problémy, nakoľko bol vo väzbe, a hoci na jeho naliehanie súhlasila so stretnutím, na toto sa nedostavila.
Dôvod, pre ktorý sa s ňou chcel stretnúť jej neoznámil. Obžalovaná sa ďalej bránila tým, že pani K. o
všetkých výberoch z jej strany vedela. Niekedy vyberala peňažné prostriedky aj pre ňu, potvrdenie o
tom však nemá. Z tohto dôvodu boli výbery finančných prostriedkov rozdielne, ako aj z dôvodu stavu
peňažných prostriedkov na účte. Pritom aj pani K. sama vyberala peňažné prostriedky z účtu poškodenej

spoločnosti. Podľa obžalovanej je celá táto vec dôsledkom toho, že pán A. sa dostal do konfliktu s
pánom K., ich vzťahy sa naštrbili a toto je spôsob, ako sa vyrovnať s pánom A.. Obžalovaná tiež
uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by sa uskutočňovali valné zhromaždenia poškodenej spoločnosti,
žiadna pozvánka na Valné zhromaždenie jej nebola doručená. Rovnako nemá vedomosť ani o tom,
či boli robené riadne individuálne účtovné závierky, alebo výročné správy, ako ani o dohode ohľadne
rozdeľovania zisku spoločnosti. Nebolo jej oznámené ani to, že by poškodená spoločnosť mala voči

niekomu nejaký záväzok, a to ani voči pani K.. Záverom obžalovaná uviedla, že nežiadala uzavretie
písomnej zmluvy, pričom vo vzťahu k odmene za jej prácu poukázala na to, že sa v týchto veciach
nevyzná a spoliehala sa na to že tam je právnik a účtovníčka.

S prihliadnutím na uvedené tvrdenia obžaloby na jednej strane a tvrdenia obžalovanej na strane druhej

je zrejmé, že v danom prípade nie je sporná skutočnosť spočívajúca v samotnom výbere finančných
prostriedkov z účtu poškodenej spoločnosti v sume 19.928,50 Eur zo strany obžalovanej, ale to, či tak
bola oprávnená urobiť za účelom vyplatenia si odmeny za výkon funkcie konateľa a vykonávanú prácu,
ako aj (a najmä) posúdenie otázky subjektívnej stránky stíhaného trestného činu, a to v závislosti od
výsledkov vyplývajúcich z procesu dokazovania zameraných na preukazovanie existencie zavinenia vo

forme priameho alebo nepriameho úmyslu vo vzťahu k ostatným zákonným znakom stíhaného prečinu.
Pokiaľ ide o posudzovanie subjektívnej stránky trestného činu je namieste zdôrazniť, že zavinenie sa
musí vzťahovať nielen na samotné konanie, ale aj na zamýšľaný následok a na príčinnú súvislosť
medzi konaním a následkom. V súvislosti s preukazovaním úmyslu obžalovanej v danej trestnej veci
je potrebné poznamenať, že najmä v prípadoch absencie priznania obžalovanej osoby sa existencia

zavinenia ako subjektívnej kategórie preukazuje a vyvodzuje zo skutočností objektívnej povahy. Iba
na základe takýchto skutočnosti možno konštatovať, či konanie obžalovanej osoby, ako aj následok a
príčinná súvislosť, je pokrytá ich zavinením.

V prejednávanom prípade možno na základe vykonaného dokazovania konštatovať, že obhajoba

obžalovanej P. S. nebola presvedčivo vyvrátená a ani spochybnená v takej miere, aby bolo možné
dospieť k záveru o vine obžalovanej, vychádzajúc pritom v otázke viny z požiadavky istoty bez
akýchkoľvek rozumných pochybností.

V kontexte uvedeného považuje súd za nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutie o vine obžalovanej

osoby musí vychádzať z vykonaných dôkazov (získaných zákonným spôsobom), ktorých vyhodnotením
nie je možné dospieť k inému záveru, resp. ktoré nepripúšťajú aj alternatívny, a pre obžalovaného
priaznivejší záver, pokiaľ ide o otázku viny. Vina obžalovaného musí byť teda jednoznačne a bez
akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaný pritom nie je povinný dokazovať žiadnu
skutočnosť, čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina.

Uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú
v rovine pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť
daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak
po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej
okolnosti významnej čo do otázky viny (vrátane tej, z ktorej možno vychádzať pri posudzovaní otázky

zavinenia), nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej
veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu
„in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného)“ obžalovaného spod podanej
obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou
je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do

trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno
v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým
pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obvineného/
obžalovaného priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania in dubiopro reo, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Teda ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nemôže
byť zákonným podkladom pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľadu ten najvyšší
možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného

pravidla "preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť".

V danej trestnej veci proti obhajobným tvrdeniam obžalovanej stoja tvrdenia zástupkyne poškodenej
spoločnosti P.. M. K. a jej manžela D. K., ktorí zhodne vypovedali v otázke neexistencie písomnej
mandátnej ani inej zmluvy, v ktorej by bola upravená otázka jej odmeny za výkon funkcie konateľa a

výkon práce. Tu je namieste poznamenať, že túto skutočnosť obžalovaná ani nenamietala. Obe vyššie
zmienené osoby tiež uviedli, že s obžalovanou nebola uzavretá ani ústna mandátna zmluva, kde by sa
riešila otázka odmeny obžalovanej.

K tomuto tvrdeniu, pokiaľ ide o svedka D. K., je však potrebné uviesť, že vedomosť o uzavretí
alebo neuzavretí ústnej dohody s obžalovanou mohol mať iba a práve od zástupkyne poškodenej

spoločnosti - jeho manželky - P.. M. K.. Relevancia tohto jeho tvrdenia je teda v podstate závislá od
vyhodnotenia skutočností vyplývajúcich z výpovede svedkyne P.. M. K., resp. z celkového vyhodnotenia
jej výpovede. V tejto súvislosti súd uvádza, že vzhľadom na to, čo vyšlo pri vykonávaní dokazovania na
hlavnom pojednávaní najavo, možno výpoveď tejto svedkyne považovať za absolútne nevierohodnú.
Menovaná svedkyňa vo viacerých častiach svojej výpovede vypovedala nepresvedčivo, pričom viaceré

jej tvrdenia boli dokonca vyvrátené svedkom D. K., ako aj svedkyňou P.. D. D.. Hoci sporné časti
výpovede svedkyne P.. M. K.F.N. sa netýkali priamo ústnej dohody s obžalovanou a otázky odmeny za
výkon činnosti, tieto jej vyvrátené tvrdenia dávajú celej jej výpovedi iný rozmer, a to v tom smere, že
spochybňujú aj jej tvrdenia ohľadne obsahu dohody medzi obžalovanou a poškodenou spoločnosťou. V
konkrétnostiach možno poukázať na jej vyjadrenie, že bola určite prítomná pri telefonickom rozhovore

D. K. s obžalovanou, počas ktorého ju žiadal o stretnutie a súčasne jej mal povedať dôvod stretnutia
spočívajúci v neoprávnenom použití sumy 19.928,50 Eur. Tieto skutočnosti boli jednoznačne vyvrátené
D. K., ktorý v rámci svojej výpovede výslovne a na priamo položenú otázku uviedol, že dôvod stretnutia
jej neoznamoval, pričom jeho manželka P.. M. K. pri tomto telefonickom rozhovore asi prítomná nebola.
Svedkyňa sa taktiež snažila zakryť vedomosť o nezhodách medzi jej manželom a osobou N. A., bývalým

partnerom obžalovanej, pričom opätovne z výpovede svedka D. K. vyplynulo, že o týchto nezhodách
vedela. Dokonca ešte v roku 2012 alebo 2013 mu mala uviesť, že N. A. je podvodník a klame. Ak by sa
P.. M. K.F.N.Á. v mene poškodenej spoločnosti skutočne s obžalovanou dohodla iba na otázkach výkonu
funkcie konateľa a jej pracovnej náplne bez nároku na odmenu, je namieste otázka, aký by mala dôvod
vypovedať o vyššie uvedených skutočnostiach zavádzajúco, resp. doslova nepravdivo.

S poukazom na uvedené je možné pripustiť, že motiváciou menovanej svedkyne pre jej tvrdenia
v neprospech obžalovanej bola jej snaha v trestnom konaní si vyriešiť konflikt ohľadne finančných
záležitosti medzi jej manželom a N. A. (bývalým partnerom obžalovanej). Na tomto základe je potom
súčasne možné za pravdepodobnú skutkovú alternatívu považovať tiež verziu obžalovanej o ústnej

dohode o odmene za výkon funkcie konateľa a s ňou spojenou činnosťou.

Takémuto záveru súdu tiež nasvedčujú časové súvislosti vzťahujúce sa k údajnému obdobiu, v rámci
ktorého mali byť zistené výbery finančných prostriedkov zo strany obžalovanej, ako aj tá skutočnosť,
že svedkyňa P.. M. K. sa v nijakom smere nesnažila kontaktovať obžalovanú s výzvou na vysvetlenie a

prípadné vrátenie vybraných finančných prostriedkov, ale okamžite podala trestné oznámenie.

Aj tvrdenie svedkyne ohľadne ňou daného čiastočného pokynu účtovníčke, ako má účtovať výber
uskutočnený spoločníkom (vrátenie pôžičky), bolo vyvrátené samotnou účtovníčkou, svedkyňou P.. D.
D..

Za pochybnú možno považovať aj snahu tejto svedkyne vysvetliť fakt, že obžalovaná mala pracovať
celý čas zadarmo, keď uviedla, že obžalovaná s tým asi bola uzrozumená, keďže nebola uzavretá
žiadna dohoda, pričom jej záujmom mal byť iba prospech spoločnosti. Odhliadnuc od skutočnosti, že
si asi ťažko možno rozumne predstaviť, že by niekto vykonával akúkoľvek pracovnú činnosť spojenú s

podnikanímzadarmobezakéhokoľvekreálnehobenefitu(svýnimkoudobrovoľnýchalebocharitatívnych
projektov, prípadne aj s výnimkou výkonu funkcie konateľa osôb s úplne inými majetkovými pomermi,
ako je to v prípade obžalovanej), je potrebné poukázať na to, že výbery jednotlivých súm boli uvádzanév pravidelných výpisoch z účtu poškodenej spoločnosti, pričom svedok D. K. pripustil, že výbery z účtu
tejto spoločnosti boli signalizované aj cez sms správu na mobilný telefón.

Pokiaľ by obžalovaná skutočne vyberala predmetné finančné prostriedky z účtu poškodenej spoločnosti
neoprávnene, bol dostatok časového priestoru aj možností na to, aby to druhá z konateliek - svedkyňa P..
M. K. zistila a následne aj riešila s obžalovanou. Pritom je rozumne nepredstaviteľné, aby práve P.. M. K.
nemala prehľad o stave účtu a pohybe finančných prostriedkov na ňom (vrátane jednotlivých výberov),
najmä ak to bola práve ona, ktorá mala mať na starosti účtovníctvo (bez ohľadu na to, že účtovníctvo

spracovávala účtovníčka) a ktorá podľa vlastného vyjadrenia poskytla spoločnosti pôžičku 100.000,-Eur
(obraz o výpovedi tejto svedkyne si možno utvoriť aj na základe jej vyjadrenia na hlavnom pojednávaní
ohľadne tejto pôžičky, keď raz hovorila o pôžičke, vzápätí to poprela a následne opäť uviedla, že asi išlo
o pôžičku, ale hotovostnými vkladmi).

Zo všetkých uvedených hľadísk možno teda výpoveď svedkyne P.. M. K.X.N. vyhodnotiť ako

nevierohodnú v celosti, teda aj v tej časti, v ktorej popierala tvrdenie obžalovanej o dohodnutej odmene/
odplate.

Vzhľadom na uvedené nebolo preukázané tvrdenie obžaloby ohľadne neuzatvorenej mandátnej alebo
inej zmluvy (v ústnej forme) medzi poškodenou spoločnosťou a obžalovanou, v ktorej rámci by bola

riešená a dohodnutá odmena/odplata pre obžalovanú za výkon funkcie konateľa, resp. za výkon
činnosti pre túto spoločnosť. V tejto súvislosti je pritom potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 566 odsek
1 a nasl. Obchodného zákonníka sa pre uzatvorenie mandátnej zmluvy nevyžaduje písomná forma,
preto k jej uzavretiu mohlo dôjsť aj ústne. Uvedené vyplýva aj z tej preukázanej skutočnosti, že
medzi obžalovanou a poškodenou spoločnosťou evidentne došlo k dohode o vstupe obžalovanej do

spoločnosti, k vykonávaniu funkcie konateľa z jej strany, ako aj k dohode o jej konkrétne určenej
pracovnej náplni, v dôsledku čoho, s prihliadnutím na značne nedôveryhodnú výpoveď svedkyne P..
M.P.E. K., možno pripustiť aj pre obžalovanú priaznivejšiu alternatívu, že došlo aj k dohode o odplate za
výkon tejto činnosti. Jej výška pritom v rámci ústnej dohody ani nemusela byť stanovená presne na určitú
sumu, čo je dané dikciou § 571 odsek 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ak výška odplaty nie

je určená v zmluve, je mandant povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase uzavretia
zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení záležitosti.

Na základe uvedeného teda možno odôvodnene dospieť aj k tomu záveru, že obžalovaná nekonala
protiprávne, resp. táto skutočnosť nebola bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná, a už

vôbec nie s úmyslom predpokladaným v § 237 Trestného zákona vo vzťahu k následku, t. j. spôsobiť
poškodenej spoločnosti škodu. V tejto súvislosti súd dodáva, že z hľadiska právnej kvalifikácie skutok
nemohol byť právne posudzovaný ako prečin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona, nakoľko v čase
spáchania skutku neboli finančné prostriedky na účte v banke vecou v zmysle § 130 odsek 1, odsek 2
Trestného zákona. Toto konštatovanie je významné iba so zreteľom na samotný popis skutku, nakoľko

vyššie uvedené úvahy súdu vyplývajúce z výsledkov vykonaného dokazovania by v plnej miere platili
aj v prípade právneho posúdenia skutku ako prečinu sprenevery. So zreteľom na dôvodné pochybnosti
ohľadne skutkového zistenia vzťahujúceho sa k dohode o odplate a s tým nevyhnutne spojenou otázkou
protiprávnosti, ako aj so zreteľom na to, že údajne spôsobená škoda nedosahuje 100-násobok malej
škody (t. j. nejde o značnú škodu), nie je daný ani dôvod uvažovať v rovine právneho posúdenia skutku

podľa § 238 Trestného zákona, v rámci ktorého pre naplnenie znakov skutkovej podstaty porušovania
povinností pri správe cudzieho majetku postačuje zavinenie z nedbanlivosti.

Sumarizujúc uvedené závery a rešpektujúc zásadu „in dubio pro reo“ súd uzatvára, že z hľadiska
potrebnej miery istoty (na úrovni pravidla bez rozumných pochybností) neboli preukázané skutočnosti,

na základe ktorých by bola daná existencia formálnych znakov stíhaného trestného činu, preto súd
podľa § 285 písmeno b/ Trestného zákona obžalovanú P. spod obžaloby oslobodil, nakoľko skutok nie
je trestným činom.

Nadrámecuvedenéhopovažujesúdzapotrebnézdôrazniť,ževposudzovanomprípadebynemohlabyť

naplnená ani materiálna stránka trestného činu z dôvodu absencie materiálneho znaku vyžadovaného
pri prečine v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona, ktorý sa uplatňuje ako tzv. materiálny korektív
formálnych znakov trestného činu. V tomto konkrétnom prípade je tomu tak z dôvodu potreby
uplatňovania princípu ultima ratio, resp. zásady subsidiarity trestnoprávnej represie, ktorá vyjadruje, žetrestné právo je prostriedok určený k ochrane zákonom stanovených záujmov, ktorý musí byť používaný
iba vtedy, keď použitie iných právnych prostriedkov k poskytnutiu ochrany nápravy neprichádza
do úvahy, pretože už boli vyčerpané alebo sú zjavne neúčinné či nevhodné, resp. ide už o tak

závažné porušenia alebo ohrozenia chránených záujmov, že ani ochrana poskytnutá inými právnymi
prostriedkami nie je dostatočná.

Uvedené znamená, že aj v prípade, ak by aj bola daná existencia formálnych znakov prečinu
porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného

zákona, nebol by naplnený Trestným zákonom požadovaný stupeň závažnosti pre to, aby mohlo ísť o
uvedený prečin. Súd si je plne vedomý, že existencia konkrétneho stupňa závažnosti pri prečine ako
Trestným zákonom upravený materiálny znak sa v zásade zisťuje až vtedy, ak súd dospeje k záveru
o naplnení jeho formálnych znakov, ktoré s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku
naplnené neboli.

V predmetnej trestnej veci je však odôvodnenie tohto rozsudku vo vzťahu k záverom vyplývajúcim z
posúdenia materiálnej stránky prečinu odôvodnené s ohľadom na všetky zistené skutočnosti, ktorá majú
nepochybne význam z hľadiska uplatňovania princípu ultima ratio, ako aj vzhľadom na to, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13.08.2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013 (publikovaného pod
č. 96 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2014) zúžil

možnosť uplatňovania princípu ultima ratio iba cez kritéria upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona, t.
j princíp ultima ratio uplatňovaný v trestnom práve stotožnil s materiálnou stránkou v podobe závažnosti
(ktorého posudzovanie prichádza do úvahy iba pri prečinoch). Tým princíp ultima ratio stráca význam
interpretačného pravidla, aplikáciou ktorého by bolo možné dospieť k záveru aj o nenaplnení formálnych
znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.

V danej trestnej veci, keďže ide o právnu kvalifikáciu skutku ako prečinu majetkovej povahy, je potrebné
uviesť, že princíp „ultima ratio“ nachádza svoje uplatnenie práve pri tých trestných činoch, ktoré majú
súkromnoprávny základ (predovšetkým pri majetkových trestných činoch). Jeho podstata primárne
spočíva v tom, že trestné právo je najkrajnejší (podporný, subsidiárny) prostriedok slúžiaci k ochrane

právnehoporiadku,ktorýjemožnépoužiťlenvtedy,keďprostriedkyinýchprávnychodvetvínepostačujú.
Ide tu teda o vyjadrenie zásady pomocnej úlohy trestnej represie. Legalitu trestnoprávnych zásahov
môže odôvodniť výlučne nutnosť ochrany základných právnych hodnôt pred závažnými činmi, ktorú
už svojou závažnosťou prekračujú hranice ochrany poskytovanej inými právnymi odvetviami. Trestné
právo by v žiadnom prípade nemalo nadmieru zasahovať do života spoločnosti a jednotlivca, pričom

by nemalo suplovať (nahrádzať) iné právne odvetvia, ktoré sú zákonodarcom primárne určené na
ochranu spoločenských záujmov či hodnôt. Štát by mal dať jednoznačne najavo, že trestné právo
neslúži na to, aby štát prostriedkami trestného práva pomáhal tomu účastníkovi súkromnoprávneho
vzťahu, ktorý celkom hrubo zanedbal vlastnú ochranu svojich práv, resp. ktorý nedodržal ani minimálnu
povinnú, či obvyklú mieru opatrnosti. Trestné právo nemožno použiť na nápravu porušení práva len

preto, že subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom rezignoval na civilnoprávnu ochranu. Súdy v trestnom
konaní nemôžu ignorovať vzťah medzi obžalovaným a poškodeným (poškodenou spoločnosťou), ktorý
má súkromnoprávny základ a že spory vzniknuté zo súkromnoprávnych vzťahov majú primárne riešiť
súdy v civilnom konaní (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 564/2000). V tejto
súvislosti možno poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súd Českej republiky I. ÚS 4/2004, v ktorom

sa okrem iného konštatuje aj to, že trestné právo v zásade nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci
ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v súkromnoprávnych vzťahoch, kde závisí predovšetkým
na individuálnej aktivite jednotlivca (právneho subjektu), aby strážil svoje práva, ktorým má súdna
moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v
trestnom konaní (ako aj súdy), ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt, a nie

priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej
sfére. Trestné stíhanie nie je namieste, ak sa konanie obvineného výhradne pohybovalo v rovine
občianskoprávnych (obchodnoprávnych) vzťahov. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky
trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa
toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Dôležitým aspektom je tiež

neprípustnosť zneužívania trestného práva len preto, že civilné konanie považuje poškodený subjekt
za nepružné, či zdĺhavé, respektíve len preto, že trestné konanie je zadarmo. Rovnako za neprípustnú
je potrebné označiť aj takú prax, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného z nich
prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom totiž dochádza k znerovnoprávneniu osôb v ichvzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti subjektov. Pre úplnosť možno v
tomto smere poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 316/2011,
v ktorého rámci ústavný súd uviedol, že podľa zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásady

subsidiarity) má byť trestné právo použité ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších
porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne
prostriedky ostatných právnych odvetví nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo
zjavne nevhodné.

Všetky vyššie uvedené hľadiská možno v plnej miere vzťahovať aj na posudzovanú trestnú vec.
Ako už súd uviedol a ako bolo nepochybne preukázané, P.. M. K. ako druhá konateľa a zástupkyňa
poškodenej spoločnosti v nijakom smere neoslovila obžalovanú v súvislosti s jej údajnými zisteniami
ohľadne spôsobenej škody, resp. s údajne neoprávnene vybranými finančnými prostriedkami v sume
19.928,50 Eur, pričom ani v rámci požiadavky jej manžela o osobné stretnutie nebola táto skutočnosť
obžalovanej oznámená. Nedošlo k žiadnej výzve na vrátenie finančných prostriedkov a už vôbec sa P.

ako zástupkyňa poškodenej spoločnosti nedomáhala ochrany práv poškodenej spoločnosti v civilnom
konaní (procese). Pritom práve v tomto konaní sa mohla a mala vyriešiť otázka existencie konkrétneho
zmluvného základu (zmluvného typu) medzi poškodenou spoločnosťou a obžalovanou vrátane riešenia
otázky existencie alebo neexistencie nároku obžalovanej na odplatu/odmenu, resp. otázka oprávnenosti
výberu finančných prostriedkov zo strany obžalovanej. V rámci civilného procesu mohla menovaná

svedkyňa uplatniť všetky možnosti právnej ochrany a zákonom stanoveným postupom sa domáhať
prípadného vrátenia finančných prostriedkov v uvedenej sume, ak by sa v civilnom konaní preukázala
neoprávnenosť ich výberu obžalovanou.

Uvedeným smerom P.. M. K. nepostupovala, naopak, obrátila sa na orgány činné v trestnom konaní

s podaním trestného oznámenia, hoci by jej minimálne ustanovenie § 135a odsek 2 Obchodného
zákonníka v spojení s ustanovením § 122 odsek 3 Obchodného zákonníka poskytovalo dostatočný
základ pre možnosť domáhať sa prípadnej náhrady škody v civilnom procese.

V tejto súvislosti je pritom potrebné zdôrazniť ten fakt, že ak by sa aj preukázala neoprávnenosť výberu

finančných prostriedkov zo strany obžalovanej, bolo by možné odôvodnene konštatovať, že sa tak stalo
aj v dôsledku zanedbania minimálnej povinnej miery opatrnosti zo strany menovanej svedkyne ako
druhej konateľky a súčasne spoločníčky poškodenej spoločnosti, ako aj v dôsledku nerešpektovania
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Tu je možné poukázať na ustanovenie § 135 odsek 1,
odsek 2 Obchodného zákonníka (vo vzťahu ku konateľom), resp. § 122 odsek 1, odsek 2 Obchodného

zákonníka (vo vzťahu k spoločníkom a ich oprávneniam ohľadne riadenia spoločnosti a kontroly jej
činnosti),ktorýchvyužitiebyumožňovalozistiťaposúdiťvšetkyokolnostivýberufinančnýchprostriedkov
z účtu spoločnosti. Ako vyplýva z výpovede tejto svedkyne, táto naznačeným smerom nepostupovala,
dokonca nedošlo ani k zvolaniu valného zhromaždenia spoločnosti, resp. k iniciatívne na jeho zvolanie,
čím si evidentne ani neplnila svoje povinnosti vyplývajúce z § 135 odsek 2 Obchodného zákonníka v

súvislosti napríklad so schvaľovaním individuálnej účtovnej závierky.

Z naznačených hľadísk a vychádzajúc z kritérií obsiahnutých v § 10 odsek 2 Trestného zákona, pod ktoré
by (okrem z vyššie uvedeného už vyplývajúci údajný spôsob vykonania činu a jeho následok, okolnosti,
za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa) bolo nutné subsumovať aj údajné a

po dlhšie obdobie trvajúce vykonávanie činnosti a práce pre uvedenú spoločnosť obžalovanou zadarmo,
možno nepochybne dospieť k záveru, že náležitým uplatnením princípu ultima ratio v rámci uvedených
kritérií nemôže byť konkrétny stupeň závažnosti činu vyšší než nepatrný.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne úvahy, súd rozhodol tak, ako je to uvedené

v enunciáte (výroku) tohto rozsudku.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumôžeobžalovanýaprokurátorpodaťodvolaniedo15dníododňajehooznámenia
na Okresný súd Bratislava I, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave. V rovnakej lehote s
obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho

súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.Poškodený môže odvolanie podať pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.