Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 14, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/342/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117214852
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117214852.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a

sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu O. V., nar. XX.XX.XXXX, trvalým
pobytom C. XX, XXX XX K. K., zastúpeného Občianskym združením Centrum správnej pomoci Galanta,
so sídlom Staničná 10, 924 01 Galanta, IČO: 51 412 802, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti zmluvy, o určenie,
že úver je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia 968,- Eur a o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia 1.500,- Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 10Csp/117/2017-76 zo dňa 18. septembra 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol (druhý výrok) a vo výroku
o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdBanskáBystrica(ďalejaj„okresnýsúd“alebo„súdprvejinštancie“)rozsudkomzodňa18.
septembra 2018 určil, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi v sume 1.000,- Eur na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 602200323 zo dňa 02. mája 2013 je bezúročný a bez poplatkov (prvý výrok), vo
zvyškužalobuzamietol(druhývýrok)arozhodol,žežiadnazostránnemánároknanáhradutrovkonania

(tretívýrok).Zodôvodneniarozsudkuvyplýva,žežalobcasadomáhalurčenianeplatnostizmluvyoúvere
č. 602200323 zo dňa 02. mája 2013 tvrdiac, že právne úkony pri uzatváraní tejto zmluvy spôsobili jej
vady znamenajúce jej absolútnu neplatnosť v zmysle § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Domáhal sa
tiež určenia, tento úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v úverovej zmluve sú uvedené dva rôzne
údajeoRPMNajedenúdajovýškesplátky,pretoniejejasné,akájejčasťjenaistinuaakánaúrok.Tvrdil
aj, že poplatok a úroky dohodnuté v zmluve sú úžerné, v rozpore s dobrými mravmi. Žalovanému uhradil
1.968,- Eur, istina bola poskytnutá vo výške 1.000,- Eur, preto čiastka 968,- Eur predstavuje bezdôvodné

obohatenie, ktorého vydania sa domáhal. Žalobca sa domáhal aj priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný vzniesol
námietku premlčania, pretože uplynula subjektívna 2-ročná aj objektívna 3-ročná premlčacia lehota na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Žaloba na určenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a určenie
neplatnosti zmluvy je podľa § 137 Civilného sporového poriadku podľa žalovaného neprípustná, žalobca
nemá na takomto určení ani naliehavý právny záujem. Žalobca v replike uviedol, že v konaní je potrebné
aplikovať desaťročnú premlčaciu dobu, vzťahujúcu sa na bezdôvodné obohatenie.

1.1 Súd prvej inštancie mal preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 02. mája 2013 zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi sumu 1.000,- Eur, ktorú sa
žalovaný zaviazal vrátiť s úrokom 39,15 % ročne v sume 391,50 Eur a poplatkom za administratívnenáklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy v sume 576,50 Eur, s RPMN 96,80 % a termínom konečnej
splatnosti 28. apríla 2014. Zmluvné strany sa dohodli na úhrade dlžnej sumy v 12 mesačných splátkach
po 164,- Eur vždy k 28. dňu v mesiaci, počnúc 28. májom 2013 s tým, že RPMN úveru je 304,10

%. Žalobca uhradil na účet žalovaného sumu spolu 1.968,- Eur (8 x 164,- Eur v dňoch 11.07.2013,
27.07.2013, 27. 07.2013, 01.10.2013, 06.11.2013, 02.01.2014, 06.02.2014, 17.03.2014 a 656,- Eur dňa
24.03.2014).

1.2 Zmluvu uzatvorenú stranami sporu dňa 02.05.2013 okresný súd posúdil ako zmluvu o úvere podľa §

497 a nasl. Obchodného zákonníka, zároveň spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z.. Konštatoval, že podanie
žalobyourčenieneplatnostizmluvyospotrebiteľskomúvereaourčeniebezúročnostiabezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru umožňuje § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., takže netreba preukazovať
existenciu naliehavého právneho záujmu s odkazom na § 137 písm. c), d) Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „C.s.p.“).

1.3 Okresný súd nezistil dôvody neplatnosti uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca netvrdil, že
zmluva nebola uzavretá slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne, alebo že je jej predmetom nemožné
plnenie (§ 37 Občianskeho zákonníka) a nevyplynulo to ani z vykonaného dokazovania. Žalobca len
všeobecne, bez uvedenia konkrétnych skutkových dôvodov zakladajúcich tvrdenú neplatnosť zmluvy,

poukázal aj na § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd konštatoval, že aj keby dospel k záveru
o rozpore s dobrými mravmi dohodnutého úroku alebo poplatku (§ 39 Občianskeho zákonníka),
nespôsobilo by to neplatnosť celej zmluvy s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka. Podstatné
náležitosti zmluvy o úvere, medzi ktorými je aj záväzok veriteľa poskytnúť žalobcovi úver v sume 1.000,-
Eur a záväzok dlžníka - žalobcu túto sumu vrátiť, boli uzavreté v súlade so zákonom a zmluvu nemožno

považovať za neplatnú.

1.4 Pri určení, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov je podľa okresného súdu potrebné
vychádzať z 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvárania zmluvy; žalobca
namietal absenciu náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) uvedeného zákona, a to ročnej

percentuálnej miery nákladov (RPMN) a výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

1.4.1 Okresný súd zdôraznil, že strany sa v zmluve dohodli na celkovej odplate zo zmluvy (úroku a
administratívneho poplatku) v sume 968,- Eur, ktorú mal žalovaný vrátiť v termíne konečnej splatnosti
dňa 28.04.2014, pričom RPMN predstavovala 96,80 %. Zároveň si strany v deň uzavretia zmluvy v

dohode o splátkach určili splátky dlžnej sumy na 12 mesiacov s tým, že v tejto dohode je RPMN úveru
uvedená ako 304,1 %. Súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016 uviedol, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo
dňa 23.04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ktorá bola
transponovaná zákonom č. 129/2010 Z. z.) sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť

nevyhnutnevyhotovenáakojedinýdokument,alevšetkynáležitostiuvedenévčlánku10ods.2uvedenej
smernice (prevzaté do § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) musia byť vyhotovené písomne alebo na
inom trvalom nosiči. To znamená, že ak strany uzavreli zmluvu dňa 23.05.2013 s uvedením všetkých
náležitostí okrem splátok úveru (ktorých výška, počet a termíny splatnosti sú podstatnou náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a tieto si dohodli v deň uzavretia zmluvy v osobitnom dokumente

podpísanom oboma stranami (dohody o splátkach), treba obidva tieto dokumenty považovať za jednu
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom. Za
daného stavu sú v uzavretej zmluve uvedené 2 rôzne údaje o RPMN - 96,80 % a 304,10 %. Ak zákon č.
129/2010 Z. z. ukladá povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere určité náležitosti, najmä ak
ide o náležitosti, ktoré upravujú povinnosti spotrebiteľa spojené s jeho peňažným záväzkom, musia byť

tieto uvedené v správnej výške. V opačnom prípade by uvedené zákonné ustanovenie stratilo význam
a veriteľ by si povinnosť splnil tým, že do zmluvy uvedie akékoľvek údaje (o úroku, RPMN, odplate a
podobne) neodrážajúce skutočnosť. Z formálneho hľadiska by zmluva obsahovala všetky náležitosti, ale
pre spotrebiteľa by nemala reálnu výpovednú hodnotu, čím by nebol naplnený účel zákona, ktorým je
informovanie spotrebiteľa o podmienkach uzavretej zmluvy. Uvedenie dvoch rozporných údajov o jednej

náležitosti zmluvy (RPMN) nemožno považovať za splnenie povinnosti uloženej v § 9 ods. 2 písm. j)
zákona č. 129/2010 Z. z.. Žalovaný mal v deň uzavretia zmluvy a dohody o splátkach k dispozícii všetky
potrebné údaje na výpočet RPMN, ktorú mal do zmluvy uviesť v správnej výške. Zmluva však v časti
RPMN nie je uzavretá zrozumiteľne a určito, preto v nej údaj o RPMN riadne uvedený nie je.1.4.2 Okresný súd prisvedčil obrane žalovaného, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. - výšku, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov. Podľa aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyjadrenej v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa
17.04.2018 nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Ak § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“, či

„termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu treba dospieť
k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru obsahuje. Ak je na výber viac interpretácií
zákonného ustanovenia, treba uprednostniť eurokonformný výklad. V tejto súvislosti prichádza do
úvahy tzv. nepriamy účinok smernice vyjadrený v rozhodnutí Súdneho dvora Európske únie č. 106/89
Marleasing. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016 uviedol, že čl.
10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice č. 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 (transponovaný do § 9 ods. 2 zák.

č. 129/2010 Z. z.) sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Okresný
súd uzatvoril, že zmluva spĺňa náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., lebo výška

splátky (164,- Eur), termín jej splatnosti (28. deň v mesiaci), počet splátok (12) strany riadne dohodli v
dohode o splátkach, ktorá je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

1.5 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovanému vzniklo na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie
v sume 968,- Eur, pretože žalobca plnil žalovanému čiastku 1.968,- Eur oproti poskytnutej istine

úveru 1.000,- Eur. Námietku premlčania vznesenú žalovaným okresný súd s poukazom na § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka účinného od 01. apríla 2015 prednostne posudzoval podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, a to § 107 ods. 1, 2. Zdôraznil nezávislé plynutie subjektívnej aj objektívnej
premlčacej lehoty, pričom subjektívna premlčacia doba uplynutie najneskôr s objektívnou premlčacou
dobou. Na premlčanie nároku stačí, ak uplynie aspoň jedna z nich. Pre posúdenie začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby nie je rozhodujúce, kedy sa oprávnený dozvedel o možnej právnej
kvalifikácii jeho nároku vyplývajúceho zo skutkových okolností. Okresný súd poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 1Cdo/67/2011,
5Cdo/121/2009, alebo 3Cdo/169/2017. Považoval za irelevantné rozhodnutia všeobecných súdov
uvádzané žalobcom, ktoré dospeli k odlišným právnym názorom. Okresný súd ustálil, že žalobca zistil,

že žalovanému uhradil sumu prevyšujúcu poskytnutú istinu 1.000,- Eur pri jednotlivých čiastkových
úhradách, ktoré realizoval vkladom na účet žalovaného. Poslednú čiastkovú úhradu v prospech
žalovaného v sume 656,- Eur realizoval 24.03.2014, zmeškal preto subjektívnu dvojročnú premlčaciu
dobuvzmysle§107ods.1Občianskehozákonníka.Okresnýsúdpotomžalobuvčastiozaplatenie968,-
Eur zamietol a v súlade so zásadou hospodárnosti neposudzoval plynutie objektívnej premlčacej doby.

1.6 Vychádzajúc z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a čiastočného úspechu žalobcu v spore súd
prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie daný. Skúmal
však jeho premlčanie vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania s poukazom na § 100
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, kedy sa

právo mohlo vykonať prvý raz. Žiadať o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov
mohol žalobca prvý raz v momente uzavretia zmluvy neobsahujúcej podstatné náležitosti podľa zákona
č. 129/2010 Z. z. Strany sporu zmluvu uzatvorili 02. mája 2013, žalobca podal žalobu na súde až dňa
01. júna 2017, po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto jeho žalobu v tejto časti súd prvej inštancie
zamietol.

1.7 Nárok na náhradu trov konania okresný súd podľa § 255 ods. 2 C.s.p. nepriznal žiadnej zo strán, lebo
ani jedna nebola v konaní plne úspešná. Žalobca bol úspešný v jednom zo štyroch požadovaných petitov
(určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), žalovaný v troch ďalších, v ktorých súd žalobu zamietol
(určenie neplatnosti zmluvy, vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia). Úspešnejší v konaní bol tak žalovaný, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil.

2. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie (druhý výrok) podal v zákonnej lehote
žalobca odvolanie s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a uložil žalovanémupovinnosť zaplatiť bezdôvodné obohatenie 968,- Eur a primerané finančné zadosťučinenie 1.500,- Eur
spolu s náhradou trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. a) - h) C.s.p., keď mu bolo odňaté ústavné právo podľa článku 48 Ústavy

Slovenskej republiky. Zdôraznil povinnosť súdu svoje rozhodnutie zdôvodniť spôsobom zakotveným v
§ 157 ods. 2 O.s.p.. Súd prvej inštancie podľa žalobcu procesným postupom a rozsudkom znemožnil
spotrebiteľovi uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v miere predstavujúcej porušenie práva
na spravodlivý proces.

2.1 V časti odvolania označenej ako skutkové tvrdenia žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) uviedol, že mu
súd prvej inštancie neposkytol náležitú súdnu ochranu. Súd prvej inštancie nepodrobil zmluvu súdnej
kontrole z úradnej povinnosti, odvolateľovi neposkytol dostatočné poučenie. V súdnom spise sp. zn.
20C/43/2017 je vložené čestné prehlásenie žalobcu, v ktorom uvádza, že „sa dňa 22.05.2017 dozvedel
o právach spotrebiteľa po konzultácii so spotrebiteľským centrom“. Žalobu podal 01.06.2017, preto stále
plynie dvojročná lehota v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že žalovaný „mal

priamy úmysel, že sa na úkor dlžníka môže bezdôvodne obohatiť“, čo možno preukázať prinajmenšom
dvoma tvrdeniami. Prvým je, že žalovaný bol vo viacerých súdnych sporoch neúspešný z dôvodu vád
jeho zmlúv v rozpore s Občianskym zákonníkom alebo zákonom o spotrebiteľských úveroch. Potom mal
nepochybne vedomosť o tom, že vady zmluvy majú za následok ich neplatnosť. Poukázal na viaceré
rozsudky okresných súdov, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/16/2017 z 27.04.2017 a

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/557/2015 z 22.09.2015. Žalovaný ako subjekt dlhoročne
pôsobiaci na finančnom trhu s profesionálnym personálnym aparátom mal povinnosť formulovať svoje
zmluvy v súlade s právnymi predpismi. V danom prípade vytvoril zmluvu, ktorá mala za cieľ simulovať iný
právny úkon, preto je potrebné konanie žalovaného vyhodnotiť ako úmyselné bezdôvodné obohatenie
(rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/9/2012, 3Co/89/2011, 5Co/134/2012, 7Co/84/2011 a

uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/301/2011). Žalobca je ako občan spotrebiteľ
diskriminovaný postupmi dodávateľa, o čom sa nemá ako dozvedieť a spolieha sa na profesionalitu a
odbornosť dodávateľa pri uzatváraní zmluvy, pričom dodávateľ koná na ujmu práv spotrebiteľa, ktorý
nemá inú možnosť domôcť sa svojich práv, len prostredníctvom všeobecného súdu.

2.2 Súdu prvej inštancie vytkol, že „neprejednal jeho vec v súlade so zákonom tak, ako v mnohých
prípadoch prejednal, pričom mu uprel právo na spravodlivý proces“. Citoval § 3 ods. 5 poslednú vetu
zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 10.06.2013 a časť rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
11Co/56/2016 z 02.05.2017 týkajúcu sa rozhodovania o primeranej výške finančného zadosťučinenia.

2.3 Odvolateľ namietol, že okresný súd v odvolaním napadnutom rozsudku neuviedol a neurčil
neprijateľné podmienky včlenené do spotrebiteľskej zmluvy a nevysporiadal sa s vyjadreniami
žalovaného v jeho písomnom podaní o neprijateľných podmienkach napr. dohode o zrážkach zo mzdy,
rozhodcovskej doložke - zmluve, o ročnej úrokovej sadzbe úveru 70,02 % ročne, ktorú nemožno vnímať
ako úžeru, o RPMN vo výške 69,72 %, ktorá je v rozpore so zákonom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

je preto arbitrárne. Súdny dvor EÚ vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice č. 93/13/EHS
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
ex offo. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania, ktorým je poskytnutie spravodlivej ochrany
subjektívnym právam účastníkov. Účelom spotrebiteľského práva je poskytnutie rýchlej a účinnej
ochrany spotrebiteľa v prípadoch, kde môže dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do

zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Zdôraznil princíp právnej
istoty, súčasťou ktorého je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. K odvolaniu pripojil svoje čestné prehlásenie z
29.07.2017 a odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 04.09.2018 na žiadosť žalobcu - podnet
týkajúci sa zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. č.

602200323 z 02.05.2013.

3. Žalovaný možnosť vyjadriť sa k odvolaniu žalobcu nevyužil (§ 373 ods. 3 C.s.p.).

4. Na základe odvolania podaného včas stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359, § 362 C.s.p.) krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec prejednal v rozsahu určenom
ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario za použitia
§ 177 ods. 2 písm. c) C.s.p.. Z dôvodu, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sa pri posudzovaní sporu zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupomsúdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.). Dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok okresného súdu s poukazom na § 387 ods. 1,

2 C.s.p. v odvolaním napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku (druhý výrok) a v závislom
výroku o trovách konania (tretí výrok) ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v zásade stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
rozhodné pre posúdenie veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
C.s.p.. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s

tvrdeniami žalobcu v odvolaní odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

5. K prvej odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatkov odôvodnenia odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je
aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné,

neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má
uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva
na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a

správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 220 C.s.p., I. ÚS 243/2007),
pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany
sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú

presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na
ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov - od 01. 07. 2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09,

I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str.
49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303
- A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Odvolací súd dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle

§ 220 ods. 2 C.s.p., preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a

právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a
náležite vyhodnotil. Argumentácia okresného súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné,
logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel sú prijateľné
pre právnickú aj laickú verejnosť. Žalovaný v odvolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli

zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie.

6. Systém ochrany zavedený nielen vnútroštátnou právnou úpravou, ale aj unijným právom (napr.
Smernicou rady č. 93/13/EHS) vychádza z myšlienky znevýhodneného postavenia spotrebiteľa, pokiaľide o vyjednávaciu silu aj o úroveň jeho informovanosti. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že
vnútroštátny súd musí ex offo posúdiť prípadnú nekalú povahu zmluvných ustanovení (rozsudok z 27.
júna 2000 v spojených prípadoch C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA a Salvat Editores

SA, alebo rozhodnutie zo 16. novembra 2010 vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o. C-76/10). Najvyšší súd
SR v spoločnom stanovisku č. 93 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, publikovanom v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2015 konštatoval, že z
judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré

prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu
predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení smernice 93/13/
EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje aj článok 14 smernice 87/102/EHS. Odvolací
súd po preskúmaní obsahu spisu nezistil nijaké porušenie povinností súdu prvej inštancie vyplývajúcich
zo spotrebiteľského charakteru prejednávaného sporu. Žalobca bol ako spotrebiteľ a slabšia strana
sporu riadne poučený o svojich procesných právach a povinnostiach písomne (poučenie mu bolo spolu

s vyjadrením žalovaného zo dňa 26.06.2017 k žalobe doručované do vlastných rúk dňa 09.08.2017,
zásielku prebral jeho splnomocnenec a žalobca reagoval vyjadrením zo dňa 22.08.2017). Súd prvej
inštancie zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú dňa 02.05.2013 podrobil súdnej kontrole, ktorej
výsledkomjezáverotom,žespotrebiteľskýúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkovpreabsenciu
údaja o RPMN, ktorý zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať v zmysle § 9 ods. 2 písm. j)

zákona o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu 02.05.2013 (vyslovený v prvom výroku rozsudku
okresného súdu).

7. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva,
ktoré po márnom uplynutí tohto času nemožno oprávnenému súdne priznať. Súd sa môže zaoberať

vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva
veriteľa. Občiansky zákonník v § 107 v prípade bezdôvodného obohatenia rozlišuje subjektívnu a
objektívnu premlčaciu dobu. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby sa určí odo dňa, keď
k bezdôvodnému obohateniu došlo. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k obohateniu na jeho úkor a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Pre

určenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby sa pri bezdôvodnom obohatení vyžaduje
skutočná vedomosť oprávneného o existencii bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o osobe, ktorá
sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia aj o tom, kto
sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil preukázateľne dozvedel vtedy, keď zistil skutkové okolnosti, za
ktorých mohol podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

8. K námietke odvolateľa o podaní žaloby dňa 01.06.2017 v subjektívnej premlčacej dobe na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvolací súd udáva,
že nadobudnutie vedomosti žalobcu o jeho právach spotrebiteľa dňa 22.05.2017 po konzultácii so
spotrebiteľským centrom je pre posúdenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby irelevantné.

Žalobca nevyvrátil záver okresného súdu o tom, že nadobudol vedomosti o skutkových okolnostiach
týkajúcich sa zistenia, že žalovanému uhradil sumu prevyšujúcu 1.000,- Eur, pri jednotlivých čiastkových
úhradách dlhu.

9. Odvolací súd na doplnenie uvádza, že pre vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej

doby platí, že ak beh jednej z nich skončí, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že oprávnenému
ešte beží druhá premlčacia doba. Ak márne uplynula jedna z nich a je vznesená námietka premlčania,
nemožno právo priznať( rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28 cdo 3148/2009 alebo sp. zn. 33 Odo 1136/2006).
Ako zdôraznil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018
v prípade, ak nebankový subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do úverovej zmluvy všetky

zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona sankcionované tým, že zmluva sa stáva
bezúročnou a bezpoplatkovou. Čo v podstate znamená, že spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len
samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto za následok automatickú neplatnosť tých
častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Je preto dôležité správne
posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady, že

je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie, z akého
dôvodubezdôvodnéobohatenievzniklo,čonáslednedeterminujetakokamihbezdôvodnéhoobohatenia
(kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku
z bezdôvodného obohatenia.10. K vzniku bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu dochádza už
samotným prijatím tohto plnenia, pre vznik bezdôvodného obohatenia pri plnení z neplatného právneho

úkonu je rozhodný deň, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo (napr. užívaním
predmetunájmu,nieažsplatnosťounájomnéhozneplatnejnájomnejzmluvy).Súdprvejinštanciedospel
k odvolateľom nespochybnenému záveru o tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov pre absenciu údaja o RPMN, dôvody pre neplatnosť úverovej zmluvy ako celku nezistil.
Objektívna premlčacia doba potom začala plynúť vzhľadom na poskytovanie splátok úveru najneskôr

dňa 24.03.2014 (kedy žalobca žalovanému poskytol plnenie naposledy) a v súlade s pravidlami
počítania času uplynula dňa 24.03.2017. Súdne konanie bolo začaté 01.06.2017, po márnom uplynutí
aj objektívnej premlčacej doby.

10.1 Tvrdenie odvolateľa, že bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo úmyselne (čo by
znamenalo aplikáciu desaťročnej objektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, pozn. odvolacieho súdu) ani s jeho odkazom na niektoré vybrané rozhodnutia súdov (ktoré
nemožno vzhľadom na rôznorodosť a odlišnosť posudzovania problematiky právnou praxou považovať
za ustálenú rozhodovaciu prax) neobstojí. Občianske právo nedefinuje pojem úmyslu ani zavinenia,
preto sa vychádza z trestného práva hmotného. Zavinenie pozostáva zo zložky vedomostnej a vôľovej.
Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka, pri nedbanlivosti je

daná len vedomostná zložka. Podľa § 15 Trestného zákona je trestný čin spáchaný úmyselne, ak
páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre
prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. V prípade skúmania úmyslu páchateľa je potrebné
vždy zisťovať vedomostnú zložku (či páchateľ vedel, že koná protizákonne) a vôľovú zložku (či chcel

konať protizákonne). Trestné právo pritom rozoznáva úmysel priamy a úmysel nepriamy. Žalobca musí
preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho
úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť
aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota (v podrobnostiach viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo
238/2017 zo dňa 18.10.2018). V prejednávanom spore žalobca poukazoval iba na to, že žalovaný je

subjektom dlhoročne pôsobiacim na finančnom trhu s profesionálnym aparátom, ktorého povinnosťou
bolo formulovať svoje zmluvy v súlade s právnymi predpismi. Ako uvádza NS SR v uznesení sp. zn.
1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 samotný fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je
v postavení profesionálneho podnikateľa vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto
nebankového subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa. Žalobca potom podľa odvolacieho

súdu nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného jeho úmyselným konaním.
Sankciou za neformulovanie zmluvy v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch je bezúročnosť
a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru.

11. Súd prvej inštancie, ako už bolo uvedené vyššie, podrobil zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa

02.05.2013 ex offo súdnemu prieskumu. Určenie žalobcom požadovaných neprijateľných podmienok by
bolo poľa odvolacieho súdu vo vzťahu k výsledku konania a záväznosti tejto časti rozsudku inter partes
bez právneho významu.

12. Žalobca iné relevantné dôvody odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný, neuviedol, a to ani

vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti zmluvy č. 602200323 zo dňa 02.05.2013, hoci
odvolaním formálne napadol celý výrok o zamietnutí zvyšku žaloby (druhý výrok). Odvolací súd preto
rozhodol o potvrdení celého druhého výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Hoci odvolateľ podal odvolanie voči druhému a formálne aj voči tretiemu výroku rozsudku, výrok o

trovách konania nespochybnil. Od rozhodnutia o odvolaním napadnutom výroku však závisí aj výrok o
trovách konania (§ 379 písm. a) CSP), preto ho odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu. Zistil,
že výrok o trovách konania zodpovedá ustanoveniu § 255 ods. 2 C.s.p. aj zásade úspechu, na ktoré
okresnýsúdvdôvodochrozsudkupoukázal.Záversúduprvejinštancieotom,ževkonaníbolúspešnejší
žalovaný (v troch žalobcom požadovaných nárokoch) oproti úspechu žalobcu (v jednom požadovanom

nároku) ale nezodpovedá aplikácii zásady úspechu. Pomer úspechu žalovaného a žalobcu je totiž
rovnaký (úspech žalobcu je 25 %, úspech žalovaného 75 %, ich pomer je 50 %), čo je dôvodom pre
rozhodnutie o tom, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalobcovi nárok na

náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu spisu ale vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní
nijaké trovy nevznikli, peto mu odvolací súd nepriznal ich náhradu.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).