Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, September 18, 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 10Csp/117/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117214852
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavel Rohárik

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6117214852.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, rozhodujúc sudcom JUDr. Pavlom Rohárikom, vo veci žalobcu O. V., G..

XX. M. XXXX, XXX XX K. K., C. XX, zastúpeného Občianskym združením Centrum správnej pomoci
Galanta, 924 01 Galanta, Staničná 10, IČO: 51 412 802, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811 09
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti zmluvy, určenie, že úver je bezúročný a
bez poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 968 Eur a zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 1.500 Eur, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi v sume 1.000 Eur na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 602200323 zo dňa 2. mája 2013 je bezúročný a bez poplatkov.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žiada o určenie, že zmluva o úvere č. 602200323 zo dňa 2. mája 2013 je neplatná, úver
poskytnutý na jej základe bezúročný a bez poplatkov, žiada žalovanému uložiť vydať mu bezdôvodné
obohatenie v sume 968 Eur a zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500 Eur. Uvádza,
že dňa 2. mája 2013 uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere na sumu 1.000 Eur, ktorá

je neplatná, lebo právne úkony pri uzatváraní spôsobili vady znamenajúce jej absolútnu neplatnosť v
zmysle § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Argumentuje, že v zmluve sú uvedené dva rôzne údaje o
RPMN a zmluva obsahuje len jeden údaj o výške splátky, a preto nie je jasné aká časť splátky je na istinu,
a aká úrok, následkom čoho je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z. Žalobca tvrdí, že poplatok a úroky dohodnuté v zmluve sú úžerné, v rozpore s dobrými mravmi.
Pretože žalovanému uhradil sumu 1.968 Eur, predstavuje suma 968 Eur (po odpočítaní poskytnutej
istiny 1.000 Eur) bezdôvodné obohatenie.

2. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Namietol premlčanie s tým, že v prípade
bezdôvodného obohatenia uplynuli už obe premlčacie lehoty. Jeho vydania sa možno domáhať len v
subjektívnejdvojročnejlehoteplynúcejodokamihu,keďsažalobcaobezdôvodnomobohatenídozvedel,
a toto právo sa premlčí v objektívnej lehote najneskôr za tri roky. Žalovaný tiež uviedol, že žaloba na
určenie zmluvy za bezúročnú, bez poplatkov a o určenie neplatnosti zmluvy je v zmysle § 137 CSP
neprípustná, pričom žalobca na tomto určení nemá ani naliehavý právny záujem. Žalovaný konštatoval,

že súd môže určiť za neplatné len jednotlivé neprijateľné podmienky, nie zmluvu ako celok.

3. V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobca uviedol, že námietka premlčania je nedôvodná, lebo
v tejto veci treba aplikovať desaťročnú premlčaciu dobu, ktorá sa vzťahuje na úmyselné bezdôvodnéobohatenie. Poukázal na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov. S týmto tvrdením žalovaný nesúhlasil
a argumentoval, že aby bolo možné konštatovať úmysel získať bezdôvodné obohatenie, treba v každom
jednotlivom prípade preukázať, že žalovaný vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne

obohacuje.

4. Pretože sa žalovaný pojednávania nezúčastnil, konal súd v zmysle § 180 CSP v jeho neprítomnosti
a vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a vypočutím jeho zástupkyne, oboznámením sa so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru, dohodou o

plnení v splátkach, potvrdeniami o vklade, potvrdením o prevzatí finančných prostriedkov, ďalšími
listinami nachádzajúcimi sa v spise, pričom zistil pre rozhodnutie významné nasledovné:

5. Strany uzavreli dňa 2. mája 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný
žalobcovi sumu 1.000 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť s úrokom 39,15 % ročne v sume 391,50
Eur a poplatkom za administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy v sume 576,50 Eur, s

RPMN 96,80 % a termínom konečnej splatnosti 28. apríla 2014. Zároveň sa dňa 2. mája 2013 strany
dohodli na úhrade dlžnej sumy v 12 mesačných splátkach po 164 Eur vždy k 28. dňu v mesiaci počnúc
28. májom 2013 s tým, že RPMN úveru je 304,10 %. Podľa potvrdení o vklade a prevzatí finančných
prostriedkov uhradil žalobca na účet žalovaného sumu spolu 1.968 Eur (8 x 164 Eur v dňoch 11. júla
2013, 27. júla 2013, 27. júla 2013, 1. októbra 2013, 6. novembra 2013, 2. januára 2014, 6. februára

2014, 17. marca 2014 a sumu 656 Eur dňa 24. marca 2014).

6. Z právneho hľadiska ide o zmluvu o úvere strán podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zároveň
je to spotrebiteľská zmluva v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, lebo žalovaný vystupoval pri
jej uzatváraní v postavení dodávateľa (predmetom jeho činnosti je aj poskytovanie úverov) a žalobca

v postavení spotrebiteľa (podľa zmluvy nekonal v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej
činnosti). Ide tiež o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v režime zákona č. 129/2010 Z. z., lebo išlo
o poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným ako veriteľom v rámci jeho podnikateľskej činnosti
žalobcovi ako spotrebiteľovi, ktorý nekonal v rámci výkonu podnikania, zamestnania alebo povolania.

7. Súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o úvere a určenie, že
poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Ustanovenie § 137 písm. d) CSP zaviedlo v procesnom
práve s účinnosťou od 1. júla 2016 novú koncepciu, podľa ktorej nie sú žaloby o určenie právnej
skutočnosti bez výslovného ustanovenia v osobitnom predpise prípustné. „Klasické“ určovacie žaloby
môžu smerovať len na určenie, či tu právo je alebo nie je v zmysle § 137 písm. c) CSP, ak žalobca

preukáže naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Podanie žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru však umožňuje
§ 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto je takáto žaloba prípustná. V tomto prípade netreba
preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu, lebo podanie takejto žaloby umožňuje priamo
zákon. Preto má súd za to, že žalobe je v tejto časti prípustná a skúmal jej dôvodnosť.

8. Preskúmaním zmluvy súd dôvody pre konštatovanie jej neplatnosti nezistil. Žalobca len všeobecne
poukazuje na § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka bez uvedenia konkrétnych skutkových dôvodov
zakladajúcich ním tvrdenú neplatnosť zmluvy. V prípade § 37 Občianskeho zákonníka žalobca ani
netvrdí, že zmluva nebola uzavretá slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne alebo, že je jej predmetom

nemožné plnenie. Nevyplýva to ani z vykonaného dokazovania. Ohľadne § -u 39 Občianskeho
zákonníka a tvrdeného rozporu s dobrými mravmi súd konštatuje, že aj keby dospel k záveru, že
dohodnutý úrok alebo poplatok sú v rozpore s dobrými mravmi, nespôsobilo by to neplatnosť celej
zmluvy, ale len ustanovení o úroku a poplatku. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka sa v prípade
neplatnosti časti právneho úkony nevzťahuje táto neplatnosť aj na zvyšok právneho úkonu, ak z jeho

obsahu alebo okolností nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatého obsahu. Povinnosť
žalovaného poskytnúť žalobcovi úver v sume 1.000 Eur, i povinnosť žalobcu vrátiť túto sumu žalobcovi,
môže existovať samostatne a zaväzovať strany napriek prípadnej neplatnosti dojednaní o odplate. Súd
sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že aj v spotrebiteľských zmluvách sú v dôsledku určenia niektorých
ustanovení za neprijateľné podmienky neplatné len tieto ustanovenia v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka a nie zmluva ako celok. Ani zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch neurčuje ako
sankciu absencie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere jej neplatnosť, ale len jej bezúročnosť a
bezpoplatkovosť, pričom zmluva ako taká ostáva platná. Podstatné náležitosti zmluvy o úvere - záväzok
žalovaného poskytnúť žalobcovi úver v sume 1.000 Eur a záväzok žalobcu túto sumu vrátiť, boli uzavretév súlade so zákonom a preto súd konštatuje, že uzavretú zmluvu nemožno považovať za neplatnú a
žalobu v tejto časti zamietol.

9. V prípade určenia, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, treba vychádzať z § 11 ods.
1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvárania zmluvy, podľa ktorého je zmluva o
spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov o.i. aj v prípade absencie žalobcom namietaných
náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. - ročnej percentuálnej miery
nákladov (RPMN) a výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

10. Strany sa v zmluve dohodli na celkovej odplate zo zmluvy (úroku a administratívneho poplatku)
v sume 968 Eur, ktorú mal žalovaný vrátiť v termíne konečnej splatnosti dňa 28. apríla 2014, pričom
RPMN v tomto prípade predstavovala 96,80 %. Zároveň si strany v deň uzavretia zmluvy v dohode o
splátkach určili splátky dlžnej sumy na 12 mesiacov s tým, že v tejto dohode je RPMN úveru uvedená
ako 304,1 %. Súd s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 zo dňa 9.

novembra2016uvádza,žesmernicaEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESzodňa23.apríla2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ktorá bola transponovaná
zákonom č. 129/2010 Z. z.) sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne
vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice
(prevzaté do § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom

nosiči. To znamená, že ak strany uzavreli zmluvu dňa 23. mája 2013 s uvedením všetkých náležitostí
okrem splátok úveru (ktorých výška, počet a termíny splatnosti sú podstatnou náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere) a tieto si dohodli v deň uzavretia zmluvy v osobitnom dokumente podpísanom
oboma stranami (dohody o splátkach), treba obidva tieto dokumenty považovať za jednu zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom.

11. Za daného stavu sú v uzavretej zmluve uvedené 2 rôzne údaje o RPMN - 96,80 % a 304,10 %. Ak
zákon č. 129/2010 Z.z. ukladá povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere určité náležitosti,
najmä ak ide o náležitosti, ktoré upravujú povinnosti spotrebiteľa spojené s jeho peňažným záväzkom,
musia byť tieto uvedené v správnej výške. V opačnom prípade by uvedené zákonné ustanovenie

stratilo význam a veriteľ by si povinnosť splnil tým, že do zmluvy uvedie akékoľvek údaje (o úroku,
RPMN, odplate a podobne) neodrážajúce skutočnosť. Z formálneho hľadiska by zmluva obsahovala
všetky náležitosti, ale nemala by reálnu výpovednú hodnotu pre spotrebiteľa, čím by nebol naplnený
účel zákona, ktorým je informovanie spotrebiteľa o podmienkach uzavretej zmluvy. Uvedenie dvoch
rozporných údajov o jednej náležitosti zmluvy nemožno považovať za splnenie povinnosti uloženej § 9

ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. uviesť do zmluvy RPMN. Žalovaný mal v deň uzavretia zmluvy a
dohody o splátkach k dispozícii všetky potrebné údaje na výpočet RPMN a túto mal do zmluvy v správnej
výške uviesť. Zmluva však v časti RPMN nie je uzavretá zrozumiteľne a určito, a preto má súd za to,
že údaj o RPMN v zmluve riadne uvedený nie je.

12. Súd naopak prisvedčil obrane žalovaného, že zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z. - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Toto
ustanovenie pripúšťa viaceré rozdielne výklady. V rozhodovacej praxi súdov sa vyskytoval výklad, ktorý
si osvojil žalobca, že v rámci splátky musí byť rozpísaná osobitne splátka istiny, splátka úrokov a
splátka iných poplatkov. Podľa aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyjadrenej v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. februára 2018 a sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo
dňa 17. apríla 2018 nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Ak § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo
„počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformnéno výkladu

treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru obsahuje. Ak je na výber
viacej interpretácii zákonného ustanovenia, treba uprednostniť eurokonformný výklad, t.j. výklad súladný
s európskym právom. V tejto súvislosti prichádza do úvahy tzv. nepriamy účinok smernice vyjadrený v
rozhodnutí Súdneho dvora Európske únie č. 106/89 Marleasing. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí
vo veci C-42/15 zo dňa 9. novembra 2016 uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho

parlamentu a Rady č. 2008/48/ES zo dňa 23. apríla 2008 (ktorý bol transponovaný do § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z.) sa má vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejtosmernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
Preto súd v tejto veci uprednostnil výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uzatvára, že zmluva
spĺňa náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., lebo výška splátky (164 Eur), termín

ich splatnosti (28. deň v mesiaci), i ch počet (12) strany riadne dohodli v dohode o splátkach, ktorá je
súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere

13. Pretože súd uzavrel, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o RPMN podľa § 9 ods. 2
písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle

§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Preto žalobe o určenie v tejto časti vyhovel.

14. Žalobca v bode 3 žaloby žiada vydať bezdôvodné obohatenie v sume 968 Eur a v bode 4 nahradiť
bezdôvodné obohatenie v sume 968 Eur. Z takto formulovaného petitu by sa mohlo zdať, že žiada
zaplatenie sumy 968 Eur dvakrát, z obsahu žaloby je však zrejmé, že žiada o túto sumu len raz, lebo
žalovanému uhradil presne o 968 Eur viac ako bola poskytnutá istina, a táto suma má predstavovať

bezdôvodné obohatenie žalovaného.

15. Pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bol žalobca povinný vrátiť žalovanému len poskytnutú
istinu 1.000 Eur. Pretože plnil nad rámec tejto sumy, žalovaný sa bezdôvodne obohatil v zmysle § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka, lebo išlo o plnenie bez právneho dôvodu, keďže na odplatu zo zmluvy

nemal žalovaný nárok. Pretože žalobca uhradil titulom úveru sumu spolu 1.968 Eur, predstavuje suma
968 Eur bezdôvodné obohatenie žalovaného.

16. Súd sa musel vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 sa na spotrebiteľské zmluvy použijú vždy

prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, i keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Toto ustanovenie sa má pri absencii prechodných ustanovení aplikovať aj na vzťahy vzniknuté pred jeho
účinnosťou (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3MCdo/12/2014, 3MCdo/14/2014). Ide
o situácie, keď je rovnaký právny inštitút upravený v Občianskom i Obchodnom zákonníku (i premlčanie).
Preto súd aplikoval v tejto veci § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie § 387 a nasl. Obchodného

zákonníka napriek tomu, že základom právneho vzťahu strán je zmluva o úvere ako tzv. absolútny
obchod podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka.

17. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa podľa § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k premlčaniu, a kto sa

na jeho úkor obohatil. Ide o subjektívnu premlčaciu dobu. Najneskôr sa právo premlčí v objektívnej
premlčacej dobe, ktorá v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje tri roky a v prípade
úmyselného bezdôvodného obohatenia desať rokov odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.
Na premlčanie nároku stačí, ak uplynie aspoň jedna z uvedených premlčacích dôb. Tieto doby plynú
nezávisle na sebe, pričom subjektívna premlčacia doba uplynie najneskôr s objektívnou premlčacou

dobou.

18. Pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúce určiť, kedy sa
oprávnený z bezdôvodného obohatenia (žalobca) dozvedel, že k bezdôvodnému obohateniu došlo,
a kto sa na jeho úkor obohatil. Pojem „dozvedieť sa“ o uvedených okolnostiach treba vnímať

výlučne zo skutkového hľadiska. „To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru) ako takýto jeho
nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné“ (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/67/2011 zo dňa 1. mája 2013). K obdobnému záveru dospel
najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/121/2009, v ktorom uviedol, že „ pre záver dozvedieť sa

o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie
„skutkového stavu“, teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie. Závery z týchto rozhodnutí prevzal
najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10. januára 2018, v ktorom zároveň v odseku
14 po reakcii na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť uviedol, že tieto závery sú aplikovateľné
aj vo veciach, v ktorých sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha spotrebiteľ voči dodávateľovi.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky tento záver prijal už v troch rôznych rozhodnutiach, pričom
v poslednom z nich na prvé dve výslovne odkazuje a považuje túto otázku za dovolacím súdom už
vyriešenú (odsek 12 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia), možno hovoriť o ustálenej rozhodovacej
praxi jednej z najvyšších súdnych autorít. Preto nie sú relevantné rozhodnutia všeobecných súdovuvádzané žalobcom, ktoré dospeli k odlišným právnym názorom. Viazanie počiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení na moment zistenia právnej kvalifikácie takéhoto konania
by spôsobovalo značnú právnu neistotu dlžníka z bezdôvodného obohatenia, lebo jeho veriteľ by

mohol s uvádzaním prakticky ľubovoľného objektívne nezistiteľného dátumu zistenia právnej kvalifikácie
manipulovať s počiatkom behu premlčacej doby. Takýto záver by bol zároveň v rozpore so zásadou, že
neznalosť zákona neospravedlňuje zakotvenou v § 15 zákona č. 400/2015 Z. z.

19. V tejto veci je preto rozhodujúce, kedy žalobca zistil, že žalovanému uhradil sumu prevyšujúcu

poskytnutú istinu 1.000 Eur. Tak sa stalo pri jednotlivých čiastkových úhradách, lebo tieto realizoval sám
žalobca vkladom na účet žalovaného podľa predložených potvrdení. Je nesporné, že žalobca vedel akú
sumu, a na čí účet uhrádza, lebo plnil na základe zmluvy, ktorú sám uzavrel. Plynutie premlčacej doby
sa v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka prerušuje uplatnením práva na súde, čo sa v tejto veci stalo
podaním žaloby dňa 1. augusta 2017. Pretože k poslednú čiastkovú úhradu v prospech žalovaného
v sume 656 Eur realizoval žalobca dňa 24. marca 2014, zmeškal subjektívnu dvojročnú premlčaciu

dobu v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto súd s prihliadnutím na vznesenú námietku
premlčania jeho žalobu v časti o zaplatenie sumy 968 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia zamietol.
Za tohto stavu súd v súlade so zásadou hospodárnosti neposudzoval námietku premlčania z pohľadu
objektívnej premlčacej doby.

20. Uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie vyplýva z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie,
ak na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej uvedeným zákonom a
osobitnými predpismi. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie je teda viazaný na úspešné
uplatnenie spotrebiteľského práva voči dodávateľovi vyplývajúce zo zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa alebo iného zákona upravujúce spotrebiteľské právo (napr. zákona č. 129/2010 Z. z., o
spotrebiteľských úveroch). Žalobca bol úspešný v časti určenia, že poskytnutý úver je bezúročný a bez
poplatkov, a tak sa úspešne domohol porušenia spotrebiteľského práva, resp. povinnosti dodávateľa
vyplývajúcich zo zákona č. 129/2010 Z. z. ohľadom uvedenia povinných náležitostí do zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Jeho nárok na primerané finančné zadosťučinenie je tak daný. Súd vzhľadom

na žalovaným vznesenú námietku premlčania skúmal, či sa nepremlčal aj tento nárok. V prípade
primeraného finančného zadosťučinenia ide o majetkové právo, lebo jeho predmetom je finančné
plnenie, a preto prichádza do úvahy jeho premlčanie v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Pre toto právo nie je stanovená osobitná premlčacia doba, preto sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať

prvý raz. Žiadať o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov mohol žalobca prvý raz
v momente uzavretia vadnej zmluvy (neobsahujúcej podstatné náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z.
z.). Pretože zmluvu strany uzavreli dňa 2. mája 2013 a žalobca podal žalobu na súde až dňa 1. júna
2017, zmeškal trojročnú premlčaciu dobu a súd jeho žalobu zamietol aj v časti primeraného finančného
zadosťučinenia.

21. Nárok na náhradu trov konania súd podľa § 255 ods. 2 CSP nepriznal žiadnej zo strán, lebo ani
jedna nebola v konaní plne úspešná. Žalobca bol úspešný v jednom z štyroch požadovaných petitov
(určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru), žalovaný v troch ďalších, v ktorých súd žalobu zamietol
(určenie neplatnosti zmluvy, vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného

zadosťučinenia). Úspešnejší v konaní bol tak žalovaný, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil.

Poučenie:

Poučenie: Protirozsudkujeprípustnéodvolanievlehote15dníoddoručenia,písomnenapodpísaný
súd. V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho robí, čo ním sleduje, proti ktorému
rozsudku smeruje, v akom rozsahu ho napáda, z akých dôvodov ho považuje za nesprávny (odvolacie

dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) a musí byť podpísané. Odvolanie treba predložiť
v takom počte rovnopisov s prílohami, aby sa jeden mohol založiť do súdneho spisu, a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie odvolania
na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby realizovala jej procesné práva tak, že
bolo porušené právo na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla zaviniť nesprávne rozhodnutie,
e) súd nevykonal dôkazy navrhnuté na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd dospel na základe dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, lebo sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
i) právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v písmenách a) až h), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.