Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/231/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214222441
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2214222441.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Z. T., nar. XX.XX.XXXX, adresa D.
Y., S. XXXX/XXA, zastúpeného advokátom: Mgr. Juraj Trokan, so sídlom Trnava, Vajanského 10, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 3.000.000,- Eur, na odvolania proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č.k. 16C/223/2014-213 zo dňa 23.5.2017 - odvolanie žalobcu v celom rozsahu a
odvolanie žalovanej v časti vyhovujúceho výroku I., t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku I. napadnutého rozsudku o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. m e n í tak, že v časti
o zaplatenie sumy 1.000,- Eur súd žalobu z a m i e t a a vo zvyšnej vyhovujúcej časti o zaplatenie
sumy 300,- Eur rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že m e n í
lehotu na plnenie povinnosti na 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V napadnutej zamietajúcej časti výroku II. o zaplatenie sumy 2.998.700,- Eur rozsudok súdu prvej

inštancie p o t v r d z u j e .

IV. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,98%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
do troch dní sumu 1.300,- Eur; výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie 2.998.700,- Eur zamietol
a výrokom III. rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanej sa priznáva voči žalobcovi
nárok na náhradu 100% trov konania prvej inštancie.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. a) a d), § 4 ods. 1 písm. m), § 5 ods.
1, § 6 ods. 1 a 2, § 9, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej ust. § 101, § 563 Občianskeho
zákonníka a § 50 ods. 6 Trestného zákona.

3. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam, že žalobca
bol od roku 1998 podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia, keď v roku 2005 dosiahol zisk vo

výške5.486,19Euravroku2006vovýške1.931,65Eur.Naúčelyvýkonupodnikaniasižalobcazmluvou
zo 16.10.2006 najal od svojho otca auto za 800,- Sk mesačne. Na účely svojho zabezpečenia uzavrel
poistenie pre prípad smrti a dožitia, ako aj niektoré ďalšie poistné riziká dňa 25.8.2006 v Českej poisťovni
- Slovensko, a.s., na celkovú poistnú sumu 1.450.000,- Sk a dňa 31.8.2006 v UNIQA poisťovňa, a.s., nacelkovú poistnú sumu 3.000.000,- Sk. Ďalšou zmluvou z 21.3.2007 si žalobca požičal od svojich rodičov
sumu 120.000,- Sk a od svojej sestry sumu 60.000,- Sk, ktoré im mal vrátiť v hotovosti do 21.3.2010.
Ďalej dňa 24.4.2007 uzavrel so spoločnosťou DIAMONDS INTERNATIONAL CORPORATION - D.I.C.

SK, s.r.o. mandátnu zmluvu, na základe ktorej mal vykonávať sprostredkovanie predaja diamantov
za odmenu určovanú podľa osobitnej prílohy č. 2. Nebolo však dokázané, aký bol obsah prílohy č.
2, ani aké konkrétne obchody žalobca podľa tejto zmluvy uzavrel a akú konkrétnu odmenu získal v
roku 2007. Medzi 15.6. -7.7.2006 sa žalobca nebezpečne vyhrážal vtedajšej manželke, za čo
bol rozsudkom č. k. 2T/48/2007-84 právoplatným 27.6.2007 odsúdený na trest odňatia slobody na

jeden rok s podmienečným odkladom na dva roky. Žalobca proti tomuto rozsudku odvolanie nepodal.
V septembri 2006 pozmenil kód od zabezpečenia rodinného domu, ktorý bol v jeho bezpodielovom
spoluvlastníctvesmanželkou,začonaňhomanželkapodalatrestnéoznámenieapolicajt8.1.2007podľa
§ 199 ods. 1 Tr. poriadku začal v tejto veci trestné stíhanie. Následne uznesením z 28.3.2007 trestné
stíhanie zastavil, lebo skutok nie je trestným činom. Na sťažnosť poškodenej však prokurátor 1.10.2007
toto uznesenie zrušil a policajtovi prikázal, aby vo veci konal a rozhodol. Medzičasom žalobca ďalej

vykonával podnikateľskú činnosť, no v roku 2007 v nej utrpel stratu 2.544,91 Eur. Ďalšou mandátnou
zmluvou č. 2/2008 zo 17.7.2008 sa zaviazal vykonávať obchodnú činnosť predajom produktov
a služieb pre spoločnosť Convoi s.r.o., a to za odmenu 4% z hrubého zisku, najmenej však 40.000,- Sk
mesačne pri dosiahnutí určitých ukazovateľov [čl. VI písm. a) a b)]. Nebolo však dokázané, či žalobca
tieto ukazovatele splnil, ani aký hrubý zisk počas svojho podnikania dosiahol. Dobropisom 01/2009

z 31.3.2009 však žalobca mandatárovi dobropisoval vyplatené zálohy v sume 753,15 Eur. Takisto v
roku 2008 žalobca uzavrel sprostredkovateľskú zmluvu so spoločnosťou Iron Trade Hungary Kft., ktorej
bližší obsah nebol dokázaný, no ktorá bola ukončená k 7.1.2009. Za rok 2008 však žalobca zo svojho
podnikania dosiahol zisk vo výške 3.497,81 Eur. Už v januári 2009 však musel spoločnosti DIAMONDS
INTERNATIONAL CORPORATION - D.I.C. SK, s.r.o., uhradiť náklady na školenie v sume 70,- Eur.

Uznesením vyšetrovateľa z 11.3.2009 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie z prečinu neoprávneného
zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, 3 písm. a) Trestného
zákona za to, že od septembra 2006 pozmenením vstupného kódu zabezpečenia bráni svojej bývalej
manželke užívať ich spoločný rodinný dom. Žalobca toto uznesenie prevzal 20.3.2009 a už 23.3.2009
proti nemu podal sťažnosť, ktorú prokurátor uznesením zo 14.7.2009 zamietol ako nedôvodnú. Zároveň

žalobca 24.3.2009 splnomocnil svojou obhajobou advokáta JUDr. W. Y., ktorému v tento deň zaplatil
aj preddavok na odmenu 300,- Eur. Obhajca žalobcu sa 2.4.2009 od 9.10 do 11.45 hod. zúčastnil
na výsluchu žalobcu ako obvineného, ďalej 16.9.2009 od 8.40 do 12.20 na konfrontácii žalobcu so
svedkyňou a 29.9.2009 od 14.40 do 15.00 na výsluchu svedka. Ďalej mu bolo 21.10.2009 umožnené
preštudovať trestný spis. Nebolo dokázané, že by v dôsledku vznesenia obvinenia trpel žalobca takými

psychickými alebo fyzickými problémami, ktoré by mali za následok jeho práceneschopnosť. Taktiež
nebolo dokázané, že by v dôsledku vznesenia obvinenia so žalobcom prerušili spoluprácu niektorí jeho
obchodní partneri, ani to, že by žalobca kvôli svojmu trestnému stíhaniu nemohol realizovať niektoré
obchodné príležitosti alebo získať niektorého zákazníka. Napriek tomu však žalobca 14.9.2009 oznámil
ukončenie podnikania, čím jeho živnostenské oprávnenie zaniklo. Za túto časť roka žalobca vykázal

stratu vo výške 2.839,- Eur a od 15.9.2009 až do 16.6.2010 bol evidovaný ako nezamestnaný. Obžaloba
na žalobcu bola podaná 8.3.2010 a súdom mu bola doručená 18.3.2010. Jeho obhajca už v ten istý deň
namietol proti vykonaniu dôkazu výsluchom splnomocnenca poškodenej. Prvé hlavné pojednávanie sa
konalo 5.5.2010 a bolo odročené bez prejednania veci, načo obhajca 13.5.2010 doplnil svoje návrhy na
doplnenie dokazovania. Hlavné pojednávanie pokračovalo 19.5.2010 od 13.40 do 14.48 hod., 11.6.2010

od 13.00 do 13.31 hod., 30.6.2011 od 11.00 do 11.36 hod. Ďalší termín bol nariadený na 16.2.2011,
kedy však bolo hlavné pojednávanie odročené bez prejednania veci, takisto aj 11.3.2011. Hlavné
pojednávanie potom pokračovalo 30.3.2011 od 13.45 do 14.39 hod., kedy bol vyhlásený rozsudok č. k.
1 T 42/2010-130. Obhajca sa zúčastnil všetkých uvedených termínov. Proti rozsudku zahlásil obhajca
odvolanie, ktoré dňa 4.5.2011 doplnil písomnými dôvodmi. Jeho odvolanie prejednal odvolací súd na

verejnom zasadnutí 4.10.2011 od 9.00 do 9.40 hod. za prítomnosti obhajcu, pričom rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a prikázal mu, aby vec znovu prejednal a rozhodol. Ďalšie hlavné pojednávanie
bolo nariadené na 7.12.2011, bolo však odročené bez prejednania veci za prítomnosti obhajcu žalobcu.
Hlavné pojednávanie potom pokračovalo 18.1.2012 od 9.10 do 9.38 hod. a súd na ňom vyhlásil
oslobodzujúci rozsudok č. k. 1 T 42/2010-155. Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie prokurátor,

jeho dôvody však nedoplnil. Preto ho tunajší súd prípismi 2.4., 9.5., 11.6. a 12.7.2012 urgoval na
ich doplnenie. Prokurátor nakoniec dôvody odvolania doplnil 7.8.2012 a obhajca žalobcu sa k nemu
7.9.2012 vyjadril. Krajský súd v Trnave ho prejednal na verejnom zasadnutí 27.11.2012 od 9.20 do
9.45 hod. za prítomnosti obhajcu žalobcu, kde odvolanie uznesením č. k. 3To/122/2012-196 zamietol.Obhajca žalobcu faktúrou zo 6.1.2016 vyúčtoval odmenu a paušálne náhrady v sume 1.014,89 Eur za
celkovo15úkonovprávnejslužby.Od17.6.2010žalobcavstúpildopracovnéhopomerusospoločnosťou
Pannon-Work Személyzeti Szolgáltató Zrt na dobu určitú, ktorú 24.11.2010 predĺžili do 31.3.2011, no k

2.3.2011 ho skončili z dôvodu, že žalobca nevedel predložiť čistý výpis z registra trestov. V dôsledku
toho bol žalobca od 3.3.2011 do 15.11.2012 evidovaný ako nezamestnaný. Už počas obdobia 2009 až
do marca 2012 žalobca prostredníctvom portálu profesia.cz oslovoval rôzne spoločnosti v reakcii na
ich pracovné ponuky. Nebolo však dokázané, ako tieto spoločnosti na tieto ponuky reagovali, a pokiaľ
reagovali negatívne, z akého dôvodu tak reagovali. Od 16.11.2012 začal žalobca znova pracovať na

základe dohody o pracovnej činnosti pre Ing. J. J. - SHR za odmenu 2,20 Eur/hod. Tento pomer bol
ukončený 24.2.2013. Následne bol žalobca znova evidovaný ako nezamestnaný od 25.2. do 24.3.2013,
kedy nastúpil do pracovného pomeru k TRIM TRADE s.r.o. až do 16.6.2014. Už počas trestného konania
pred súdom žalobca 24.2.2010 uznal dlh proti veriteľovi E. E. Y. z titulu neuhradenej kúpnej ceny za
tovar. Nebolo však dokázané, z akého dôvodu žalobca túto kúpnu cenu nemohol zaplatiť. Ďalej sa počas
trestného konania pred súdom začala voči žalobcovi exekúcia na vymoženie dlžného výživného na jeho

deti, ktoré neplatil od septembra 2009, v celkovej sume 844,46 Eur. Listom z 11.2.2014 bol žalobca
vyzvaný na zaplatenie sumy 15.081,51 Eur vzniknutej na základe zmluvy o úvere č. 4736/2009/01 z
28.4.2009 medzi ním a T. C. U., a.s., ktorá svoj nárok postúpila na vyzývajúci subjekt, keďže žalobca
bol v omeškaní so splácaním splátok. Podobne Štátny fond rozvoja bývania listom z 15.5.2013 odstúpil
od úverovej zmluvy uzavretej ešte v roku 2001, keďže žalobca bol v omeškaní so splácaním 11 splátok.

Listom z 10.3.2014 ŠFRB vyzval žalobcu na zaplatenie 16.448,65 Eur a tento nárok následne uplatnil
žalobou, ktorej tunajší súd rozsudkom č. k. 14 C 384/2015-170 vyhovel a žalobcu spolu s bývalou
manželkou zaviazal na solidárne zaplatenie 14.810,51 Eur s úrokom, úrokom z omeškania a zmluvnou
pokutou. Dňa X.XX.XXXX zomrela žalobcova matka, ktorá sa predtým liečila na srdečnú chorobu a
vysoký tlak, ako aj chorobu obličiek a cukrovku. Žalobca sám sa v roku 2010 a potom znova v roku

2016 liečil na bolesti lakťa, ramena, chrbtice, ich príčiny však dokázané neboli. Žalobca 4.6.2014 podal
Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku, v ktorom (po doplnení)
uviedol, že za orgány, ktoré mu spôsobili škodu, považuje vyšetrovateľa, prokurátora a súd (sudcu).
Ministerstvo 27.8.2014 žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky s odôvodnením,
že žalobca sa náhrady škody domáha titulom nezákonného vznesenia obvinenia, a nie nezákonného

rozhodnutia súdu. Generálna prokuratúra SR dňa 8.9.2014 postúpila žiadosť späť s odôvodnením,
že škodu nespôsobil prokurátor. Ministerstvo spravodlivosti SR 6.10.2014 žiadosť opätovne postúpilo
Generálnej prokuratúre SR. V obsiahlom odôvodnení poukázalo okrem iného na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010, podľa ktorého je na zastupovanie štátu v prípade škody spôsobenej
nezákonným vznesením obvinenia príslušné tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra

SR. Generálna prokuratúra SR 7.10.2014 opätovne postúpila žiadosť späť Ministerstvu spravodlivosti
SR. Žiaden z týchto orgánov však žalobcovi na jeho žiadosť meritórne neodpovedal, ani jeho nárok
neuspokojil.

4. Z takto ustáleného skutkového stavu mal súd za to, že žalobca, ktorý v prerokúvanej veci tvrdí,

že mu v dôsledku nezákonného trestného stíhania ušiel zisk z podnikania, bol podľa čl. 8 základných
princípov Civilného sporového poriadku povinný označiť dôkazy na preukázanie tohto ušlého zisku, ako
aj dôkazy dosvedčujúce, že mu tento zisk ušiel práve preto, že bol trestne stíhaný. Žalobca však počas
konania predložil len svoje daňové priznania za roky 2006 až 2009, mandátnu zmluvu s DIAMONDS
INTERNATIONAL CORPORATION - D.I.C. SK, s.r.o., dobropis a faktúru spoločnosti Iron Trade Hungary

Kft. Tieto dôkazy však ani jednotlivo, ani vo vzájomnej súvislosti nedokazujú ani výšku ušlého zisku,
ani dôvody, kvôli ktorým žalobca tento zisk nedosiahol. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru, že
žalobcovivôbecušielurčitýzisk,bybolopotrebné,abyžalobcajasnepreukázal,žemalnejakéobchodné
vzťahy, obchodné príležitosti, prípadne plány, ktoré by mu pri pravidelnom behu vecí priniesli určitý
zisk, a tieto nemohol realizovať kvôli trestnému stíhaniu a nemohol realizovať ani ekonomickú náhradu

za ne. Žalobca však žiadne konkrétne dôkazy na preukázanie takýchto skutočností nenavrhol ani
neoznačil. Samotné daňové priznania pritom takéto skutočnosti nepotvrdzujú, keďže daňové priznanie
je len sumárnym údajom o daňových výnosoch a nákladoch za určité obdobie. Z daňového priznania
však nemožno dospieť k tomu, z čoho jednotlivé výnosy a náklady prichádzajú, za akých okolností,
v akom odvetví, s akou ziskovou prirážkou a pod. Jednotlivé žalobcom predložené mandátne zmluvy

takisto nie sú takýmto dôkazom, pretože samy osebe predstavujú len úpravu práv a povinností ich
strán a vymedzujú okrem iného záväzok žalobcu a jeho možnú odmenu. Samotné zmluvy však nič
nehovoria o konkrétnom úspechu žalobcu pri ich napĺňaní, teda o tom, či vôbec a aký zisk dosahuje
z vykonávania činností na ich základe. O to menej potom možno takéto zmluvy považovať za dôkaztoho, že aj v budúcnosti by žalobca s ich napĺňaním bol konkrétne úspešný. Mandátna zmluva z
24.4.2007 bola navyše uzavretá dostatočne skoro pred týmto obdobím a žalobca ani ohľadom nej
nepredložil žiadne dôkazy o tom, ako sa mu darilo, aké obchody mal rozpracované, aké obchody boli

vo výhľade a aká bola šanca na ich uzavretie a aký zisk by mu tieto obchody vyniesli [bod 5 písm. a),
c) a e)]. Pri určení sumy zaplatenej žalobcom za obhajobu [bod 5 písm. d)] súd vyšiel z príjmových
pokladničných dokladov potvrdených samotným obhajcom. Z nich však vyplynulo, že žalobca sám
zaplatil len preddavok v sume 300,- Eur. Zvyšné sumy boli podľa údajov v pokladničných dokladoch
prijaté od otca žalobcu. Žalobca pritom netvrdil ani nedokázal, že by mal s otcom akúkoľvek dohodu o

vrátení týchto prostriedkov, prípadne iný právny vzťah, na základe ktorého by tieto prostriedky musel
sám vynaložiť. V dôsledku toho súd nemohol prijať za dokázané, že by išlo o náklady vynaložené
samotným žalobcom a naopak, za dokázané mohol prijať len to, že žalobca sám vynaložil
na svoju obhajobu len 300,- Eur. Tvrdenia o „odpracovaní si" časti odmeny v záhrade obhajcu zostali
celkom nedokázané, keďže žalobca v tomto smere žiadne dôkazy nenavrhol. Žalobca ďalej nepredložil
nijaké dôkazy na preukázanie výšky svojej mzdy u spoločnosti Pannon-Work Személyzeti Szolgáltató

Zrt v marci 2011, takisto nedokázal, či a za akých podmienok by mohol v práci pokračovať [bod 5
písm. g)]. Takým dôkazom opäť nie je samotná zmluva, keďže tá je jednak uzavretá len na dobu
určitú, jednak z nej výška mzdy žalobcu nijako nevyplýva. Pokiaľ ide o neúspešné uchádzanie sa o
prácu, žalobca predložil len zoznam spoločností, na ktorých ponuku reagoval na portáli profesia.cz.
Nepredložil však žiadne dôkazy o tom, či a ako tieto spoločnosti na jeho ponuky reagovali. Samo

oslovovanie množstva spoločností totiž nemôže byť dôkazom toho, že žalobca sa nevedel zamestnať
kvôli trestnému stíhaniu. Jednotlivé oslovené spoločnosti ho totiž mohli odmietnuť z mnohých dôvodov
(napr. pre nespĺňanie kritérií na prácu, nespokojnosť s jeho mzdovými nárokmi), nielen kvôli jeho
trestnému stíhaniu, nehovoriac už o tom, že táto skutočnosť zrejme osloveným spoločnostiam ani
nebola ihneď známa. Z týchto dôvodov nie je možné považovať za dokázaný súvis medzi trestným

stíhanímacestovnýminákladmivynaloženýmižalobcom,resp.jehootcom.Pokiaľideoochoreniamatky
žalobcu, žalobca nenavrhol vykonať žiadne konkrétne dôkazy, z ktorých by vyplývala súvislosti medzi
jej ochoreniami a trestným stíhaním žalobcu. Z lekárskych správ vyplýva, že matka žalobcu sa liečila
len na všeobecné civilizačné choroby - cukrovka, vysoký tlak, problémy s obličkami, so srdcom, pričom
sama bola najneskôr od roku 2003 ťažko zdravotne postihnutá a takisto cukrovkou trpela dlhšie. Za

danej situácie možno jej úmrtie počas trestného konania už prima facie považovať za dôsledok tohto
jej zdravotného stavu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že jej smrť bola spôsobená trestným stíhaním žalobcu,
bolo jeho povinnosťou navrhnúť v tomto smere dôkazy spôsobilé odborne posúdiť túto súvislosť, teda
znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie. Žalobca však takéto dokazovanie nenavrhol. To isté platí,
pokiaľ ide o ochorenie samotného žalobcu, prípadne jeho práceneschopnosť. Žalobca predložil len

lekárske správy čiastočne z roku 2010, čiastočne z roku 2016, z ktorých vyplýva že trpí bolesťami
ramena (ramenného kĺbu). Ani z týchto správ, ani z iného žalobcom predloženého dôkazu nevyplýva, v
dôsledku čoho sa tieto bolesti u žalobcu objavili, ako sa vyvíjali, ako ich žalobca liečil a kedy. Žalobca
bol však povinný podľa čl. 5 základných princípov Civilného sporového poriadku dokázať súvis medzi
trestným stíhaním a jeho tvrdenými ochoreniami, resp. súvis medzi ochoreniami a práceneschopnosťou.

Pokiaľ takýto súvis nevyplýva z ním predložených lekárskych správ, potom bol povinný navrhnúť na
preukázanie tejto súvislosti ďalšie spôsobilé dôkazy. Ak tak neurobil, musí znášať následky neunesenia
dôkazného bremena. Súd neakceptoval jeho ospravedlnenie, že k lekárovi nešiel, lebo bývalá manželka
je zdravotná sestra. Pokiaľ žalobca nemal dôveru v svojho lekára s okrese Dunajská Streda, mohol
sa nechať vyšetriť iným lekárom mimo okresu, prípadne aj niektorým odborným pracoviskom v blízkej

Bratislave. Ťažko možno predpokladať, že by jeho bývalá manželka ako zdravotná sestra bola schopná
vykonávať akýkoľvek vplyv na práce takéhoto pracoviska.

5. Ohľadom vykonaného dokazovania prvoinštančný súd tiež uviedol, že časť žalobcom predložených
listín bola predložená len v maďarskom jazyku. Podľa judikatúry (R 142/2014) takéto listiny nemožno

ani čítať, ani oboznamovať ich podstatný obsah. Súd pritom nevyhovel žiadosti žalobcu o zabezpečenie
ich prekladu, keďže vo výsledku obsah týchto listín nebol pre rozhodnutie veci podstatný. Nesporne
sa totiž týkali vzťahu žalobcu so spoločnosťou IRON TRADE Hungary Kft., ktorý bol ukončený ešte
7.1.2009, teda pred vznesením obvinenia voči žalobcovi, čím je vylúčené, aby toto vznesenie obvinenia
malo akýkoľvek vplyv na tento právny vzťah. Pokiaľ ďalej žalobca navrhoval vykonať dokazovanie

znaleckým posudkom na zistenie výšky ušlého zisku, súd nepovažoval za potrebné toto dokazovanie
vykonávať. Výšku ušlého zisku možno totiž ustaľovať až vtedy, keď je dokázané, že tu existovali určité
obchody, obchodné vzťahy, obchodné príležitosti a pod., z ktorých sa mohol realizovať zisk, no ktorý
sa nerealizoval kvôli trestnému stíhaniu. Kým nie sú tieto základné okolnosti (podklady) ušlého ziskudokázané a ustálené, nemá zmysel nariaďovať znalecké dokazovanie na zistenie výšky tohto zisku.
Nedokázanie týchto skutočností nemožno nahrádzať akýmsi hypotetickým znaleckým výpočtom zisku,
teda koľko by žalobca mohol zarobiť, keby bol ďalej podnikal. Najskôr musí byť dokázané, že žalobca

by mal obchodné príležitosti na dosiahnutie takéhoto zisku, až potom možno skúmať výšku zisku, ktorú
by bolo možné takto dosiahnuť. Súd takisto nepovažoval za dôležité vykonávať dokazovanie výsluchom
ošetrujúcich lekárov matky žalobcu, keď ani z lekárskych správ, ani z prednesov žalobcu nevyplynuli
žiadne konkrétne skutočnosti, o ktorých by títo lekári mali hovoriť. Pokiaľ nimi chcel žalobca dokazovať
súvislosť ochorení jeho matky s jeho trestným stíhaním, tak tento záver by si vyžadoval odborné resp.

vedecké poznatky, ktoré možno dokázať len znaleckým posudkom alebo odborným vyjadrením. Preto
súd tieto navrhnuté dôkazy nevykonal. Súd ďalej nevykonal dokazovanie exekútorským spisom EX
806/2010, keďže exekúcia na vymoženie výživného nemá žiaden súvis s vedeným trestným stíhaním
proti žalobcovi.

6. Ohľadom právneho posúdenia veci prvoinštančný súd na prvom mieste uviedol, že nezdieľa námietku

žalovanej, že žaloba je nezrozumiteľná, petit je nevykonateľný a chýba v nej označenie nesprávneho
úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia a spôsob výpočtu uplatnených nárokov, nakoľko
hoci je pravdou, že žaloba je písaná komplikovane, kostrbatým štýlom a s mnohými gramatickými a
štylistickými chybami, ale ako celok je z jej obsahu zrejmé, v akom konaní a čím mala žalobcovi vzniknúť
škoda a nemajetková ujma a v akej výške sa domáha ich náhrady. Je zrejmé, že žalobca sa domáha

nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania a
postupu všetkých troch na ňom zúčastnených orgánov (vyšetrovateľ, prokurátor a sudca), že týmto
stíhaním mu mala vzniknúť majetková škoda, ktorú zrozumiteľne vymedzil, i nemajetková ujma. Nie je
povinnosťou žalobcu kvalifikovať, či ide o nárok z titulu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu, keďže by išlo už o právnu kvalifikáciu, ktorá je úlohou súdu. Ustanovenie § 79

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ani § 132 Civilného sporového poriadku právne posúdenie
veci žalobcom v žalobe nevyžadujú. Vzhľadom na to súd žalobu žalobcu neodmietol, ale ju meritórne
prerokoval.

7. K námietke žalovanej, že súd nesprávne koná s Ministerstvom spravodlivosti SR, keď v prerokúvanej

veci má za štát konať Generálna prokuratúra SR, prvoinštančný súd uviedol, že žalovaná ignoruje,
že táto otázka už bola obsiahlo riešená a vyriešená uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
24Co/987/2015-96,ktorýmsúdsícezrušiluznesenieprvoinštančnéhosúdu,avšakvýlučnezprocesných
dôvodov (nadbytočnosť jeho vydania). Čo do riešenia otázky, ktorý orgán má konať za štát, toto
uznesenie na str. 3 a 4 rekapituluje podstatné argumenty a potvrdzuje správnosť záveru tunajšieho súdu,

že konať za SR má Ministerstvo spravodlivosti SR. Prvoinštančný súd uviedol, že v prerokúvanej veci
vzniesolprotižalobcoviobvinenievyšetrovateľPolicajnéhozborukonajúcnazákladepredošléhopokynu
prokurátora a prokurátor zamietol sťažnosť proti tomuto uzneseniu a podal proti žalobcovi obžalobu.
Na základe toho je podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013
oprávnenákonaťGenerálnaprokuratúraSR(R1/2016).Zároveňvšakžalobcatvrdí,žeškodamuvznikla

aj postupom sudcu v trestnom konaní, ktorý „ťahal vec". V prerokúvanej veci sú tak oprávnené konať
v mene štátu dva orgány: Ministerstvo spravodlivosti SR, keďže žalobca tvrdí, že škoda mu vznikla
aj postupom súdu v trestnom konaní a Generálna prokuratúra SR, keďže škoda mu bola spôsobená
uznesením o vznesení obvinenia, proti ktorému prokurátor zamietol sťažnosť a podaním obžaloby, teda
úkonmi prokuratúry v trestnom konaní. Pre prípad takejto konkurencie však neplatí, že za štát konajú

oba orgány, ale § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovuje, že v mene štátu koná orgán
príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku.
Zo spisu Ministerstva spravodlivosti SR je zrejmé, že žiadosť o predbežné prerokovanie bola najskôr
podaná uňho. Preto je Ministerstvo spravodlivosti SR príslušné konať v mene štátu na základe § 4 ods. 1
písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. Tým je oprávnené konať zaň aj v civilnom sporovom konaní podľa § 73

Civilného sporového poriadku. Pre toto posúdenie nie je podstatné, ako súd vo výsledku posúdi právnu
povahu jednotlivých úkonov, teda či ich bude považovať za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny
úradný postup a zodpovednosť ktorého orgánu ustáli. Podstatné je, z akého rozhodnutia a postupu
odvodzuje svoj nárok žalobca - poškodený. V opačnom prípade by v prípade nedôvodného nároku
nemohol existovať orgán oprávnený konať za štát, čo je zjavne v rozpore s § 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

8. Pokiaľ ide o právne posúdenie tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu,
prvoinštančný súd uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý bol podstatným spôsobom novelizovaný zákonom č. 412/2012Z. z., ktorý však neupravuje žiadne prechodné ustanovenia. Podľa súdu sa podmienky vzniku a obsah
nárokovnanáhraduškodyvzniknutédo31.12.2012musiaspravovaťprávnyminormamiúčinnýmivčase
vydania nezákonného rozhodnutia a nezákonného postupu. Opačný postup by znamenal neprípustnú

retroaktivitu,atonavyšebezvýslovnéhozákonnéhoustanovenia(nálezÚSČSFRsp.zn.PL.ÚS78/92).
Podľa§3ods.1písm.a)ad)zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnomdo31.12.2012štátzodpovedáza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. možno právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatniť len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,

ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
ktorého rozhodnutím je súd viazaný, a ak poškodený proti nemu podal riadny opravný prostriedok.
Podľa dnes už stabilizovanej judikatúry sa za nezákonné rozhodnutie považuje aj uznesenie o vznesení
obvinenia, ak bol neskôr spod obžaloby oslobodený (R 35/1991, R 70/1994), resp. ak bolo trestné
stíhanie skončené iným výsledkom než odsúdením (R 37/2013). Ustanovenie § 9 zákona č. 514/2013 Z.
z. za nesprávny úradný postup považuje aj zbytočné prieťahy v konaní. V danej veci bolo voči žalobcovi

dňa 11.3.2009 vznesené obvinenie pre trestný čin a uznesenie o tom mu bolo doručené 20.3.2009.
Žalobca proti nemu síce podal sťažnosť, ale tú prokurátor zamietol ako nedôvodnú a následne proti
nemu podal obžalobu. Rozsudkom č. k. 1T/42/2010-155 bol žalobca spod obžaloby pre tento skutok
oslobodený, lebo tento skutok nie je trestným činom. Tento rozsudok nadobudol podľa § 183 ods. 1 písm.
b) tretieho bodu Trestného poriadku právoplatnosť 27.11.2012 dňom, kedy odvolací súd uznesením č.

k. 3To 122/2012-96 odvolanie prokurátora proti nemu zamietol. Oslobodením žalobcu spod obžaloby je
v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právoplatne a pre súd záväzne vyslovené, že uznesenie
o vznesení obvinenia proti žalobcovi sa ako nezákonné zrušuje. Toto uznesenie je teda nezákonným
rozhodnutím vyšetrovateľa PZ - orgánu verejnej moci a štát podľa citovaného § 3 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. zodpovedá za škodu, ktorá bola týmto rozhodnutím spôsobená. Proti oslobodzujúcemu

rozsudku č. k. 1 T 42/2010-155 zahlásil svoje odvolanie okresný prokurátor ihneď po jeho vyhlásení
18.1.2012. Podľa § 311 ods. 2 Tr. por. odvolanie prokurátora musí byť odôvodnené tak, aby z neho
bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré
mu predchádzalo. Podľa § 311 ods. 3 Tr. por. má predseda senátu vyzvať odvolateľa, aby prípadné
nedostatky odstránil, a to pod následkom § 70 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia môže predseda senátu

toho, kto bez dostatočného ospravedlnenia neuposlúchne príkaz alebo nevyhovie výzve, potrestať
poriadkovou pokutou do 1.650,- Eur, ak ho na to vopred upozornil. Napriek tejto úprave prokurátor doplnil
dôvody odvolania až 7.8.2012, teda takmer po šiestich mesiacoch od zahlásenia odvolania. Po celý čas
ho pritom súd urgoval viacerými prípismi, no bez toho, aby voči nemu uplatnil akékoľvek poriadkové
opatrenie. Prokurátor na tieto prípisy nijako nereagoval a svoju nečinnosť nijako neospravedlnil. Podľa

názoru súdu takýto postup, kedy prokurátor počas šiestich mesiacov nedoplní dôvody svojho odvolania
bez akéhokoľvek vysvetlenia a súd sa počas celej doby obmedzuje len na opakované vyzývanie,
nemožno považovať za postup s náležitou rýchlosťou a starostlivosťou. Preto tento postup vykazuje
znaky zbytočných prieťahov v zmysle § 9 zákona č. 514/2013 Z. z., za ktoré sú spoločne zodpovedné
dva orgány verejnej moci - súd a prokuratúra. V dôsledku toho štát podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z. zodpovedá aj za škodu, ktorá bola spôsobená týmto postupom.

9. Na uplatnenú náhradu škody prvoinštančný súd aplikoval ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z., podľa ktorého má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím účastník konania
(strana), ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 18 ods. 1 cit.

zák. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydané nezákonné rozhodnutie, a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené. Citované ustanovenie
je osobitnou úpravou nároku na náhradu škody, keďže v podstate normuje existenciu príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v podobe trov konania, a tak nie je potrebné ju osobitne
dokazovať. V danej veci preto žalobcovi ako obvinenému, ktorý je stranou (účastníkom) trestného

konania podľa § 10 ods. 11 druhej vety Tr. por. patrí aj náhrada trov obhajoby, a to bez ohľadu na to,
či ide o obhajobu nutnú alebo dobrovoľnú (R 70/1994), a to tak po samotnom vznesení obvinenia, ako
aj počas celého trestného konania. Obhajca žalobcu bol prítomný najmenej pri piatich vyšetrovacích
úkonoch v roku 2009, z ktorých niektoré trvali viac než 2 hodiny, v roku 2010 bol prítomný alebo vykonal
štyri úkony, v roku 2011 tri úkony a v roku 2012 tiež tri úkony. Základná sadzba tarifnej odmeny podľa

§ 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov bola vo
výške 1/12 výpočtového základu, čo v roku 2009 znamenalo 57,95 Eur, v roku 2010 sumu 60,11 Eur,
v roku 2011 sumu 61,75 Eur a v roku 2012 sumu 63,58 Eur. Na základe počtu úkonov je zrejmé, že
obhajca obvineného by mal za svoju obhajobu nárok na odmenu minimálne vo výške 1.014,89 Eur, ktorúsi vyúčtoval. Žalobca však sám zaplatil obhajcovi len sumu 300 Eur. Ďalších 300 Eur mu zaplatil otec
žalobcu, ktorý však podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je účastníkom trestného
konania a ani žalobcovi obhajcu nezvolil. Žalobca ďalej nepreukázal žiaden titul, na základe ktorého by

mal jeho otec túto sumu zaplatiť a na základe ktorého by sa ním zaplatená suma preniesla na žalobcu.
Ak teda otec žalobcu zaplatil obhajcovi odmenu, robil tak bez právneho dôvodu, len z ochoty pomôcť
svojmu synovi. Potom ale nejde o náklady žalobcu, a preto žalovanú nemožno zaviazať na ich náhradu
žalobcovi, pretože by to na jeho strane znamenalo získať tým bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ ide o
zvyšok odmeny obhajcu 414,89 Eur, ktorá zostala neuhradená po úhradách žalobcu a jeho otca, súd

nesúhlasí s názorom žalovanej, že by ju bolo možné priznať až po jej úhrade, pretože k vzniku škody z
titulu trov konania (odmeny obhajcu) dochádza už vznikom nároku obhajcu na túto odmenu. Už vznikom
pohľadávky obhajcu je totiž žalobca zaťažený určitým pasívom a je len vecou jeho aktuálnej finančnej
situácie, či ju dokáže uhradiť. Už vznikom pohľadávky ju pritom obhajca môže uplatniť na súde, vymáhať
ju a pod. Teda už vznikom samotnej pohľadávky obhajcu - dlhu žalobcu mu vznikla konkrétna majetková
škodaspočívajúcavzmenšeníjehomajetku,pretožeužtýmtomomentommuvznikápovinnosťvynaložiť

majetkové hodnoty na to, aby spôsobil zánik tohto dlhu - zaplatiť ho. Na druhej strane však je pri
posudzovaní podmienok náhrady takejto škody vždy potrebné vnímať aktuálny stav takéhoto záväzku,
ktorého obsah sa časom môže meniť. Premlčaním dlhu a zánikom jeho vymáhateľnosti podľa názoru
súdu v zásade zaniká škoda na strane dlžníka, pretože akémukoľvek vymáhaniu sa môže dlžník brániť
jednoduchou námietkou premlčania. V zásade platí, že premlčanú pohľadávku nemožno vymáhať ani

vymôcť a dlžník sa proti nej môže brániť námietkou premlčania. Okamihom premlčania pohľadávky tak
nastranedlžníkazanikáškodaspočívajúcavjehozaťaženítýmtodlhomanováškodabymohlavzniknúť
len vtedy, ak by pohľadávku skutočne uhradil. Z § 441 OZ však vyplýva, že ak by sa dlžník námietkou
premlčania nebránil alebo ak by bez osobitného dôvodu dobrovoľne zaplatil premlčanú pohľadávku
obhajcu, vznik škody si zavinil sám a škodca by za ňu nezodpovedal. V prerokúvanej veci nebolo

zistené, že by medzi žalobcom a jeho obhajcom bola dohodnutá osobitná splatnosť odmeny obhajcu,
preto treba vychádzať z toho, že nárok na jeho odmenu mu vznikol najneskôr ukončením obhajoby
žalobcu, teda 27.11.2012 (právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku). Podľa § 563 OZ to znamená,
že najneskôr týmto dňom mohol obhajca žiadať od žalobcu zaplatenie svojej odmeny, a to aj súdne. V
judikáte R 28/1984 bolo vyslovené, že v tomto prípade plynie premlčacia doba nie od výzvy veriteľa, ale

už od okamihu vzniku dlhu, pretože vtedy mohol veriteľ svoje právo uplatniť tým, že by dlžníka vyzval
na jeho splnenie (tiež 1 Cdo 197/2009). Obhajca bol teda oprávnený žiadať zaplatenie svojej odmeny
už 28.11.2012 a trojročná premlčacia doba (§ 101 OZ) uplynula 28.11.2015. Ak teda obhajca svoju
odmenu vyúčtoval až 6.1.2016, urobil tak po jej uplynutí. Nárok obhajcu na (zvyšok) odmeny je tak v
čase rozhodovania súdu premlčaný a nemožno ho priznať ani žalobcovi ako náhradu škody podľa § 18

zákona č. 514/2003 Z. z.

10. Súd ďalej z hľadiska právneho posúdenia veci uviedol, že skutočná škoda a ušlý zisk sa uhrádzajú
podľa§17ods.1zákonač.514/2003Z.z.Škodousapritomchápeujma,ktoránastalavmajetkovejsfére
poškodenéhoajeobjektívnevyjadriteľnávšeobecnýmekvivalentom,t.j.peniazmi,ajetedanapraviteľná

poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie
ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty,
ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý

zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale
stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo
musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo
škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo
práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému

prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne
o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel (konštantná judikatúra, R 55/1971, 1 ObdoV
111/2006, 4 M Cdo 23/2008, 4 Cdo 319/2008). Žalobca v žalobe a neskoršom podaní zo 17.2.2017 za
skutočnú škodu okrem trov konania označoval nároky z podnikateľského úveru vo T., a.s., poistné sumy
z poistenia, vymáhané výživné a nároky z neho a nároky z úveru od Štátneho fondu rozvoja bývania, ako

aj náklady za pohonné hmoty a opotrebenie súčiastok auta. Podľa súdu však v tomto prípade možno o
skutočnejškodehovoriťlenveľmiobmedzene.Predovšetkým nárokT.,a.s.,nasplatenieúverunemožno
považovať za škodu, ale ide o záväzok, ktorý vznikol žalobcovi zo zmluvy s touto bankou. Žalobca ho
prevzal dobrovoľne, bol mu na jej základe poskytnutý aj úver (teda dostal peňažné prostriedky, čím sajeho majetok rozmnožil), ten však bol povinný vrátiť aj spolu s úrokmi a ďalšími v zmluve vymedzenými
nákladmi (čím mu vznikol dlh a pohľadávka T., a.s.). Táto pohľadávka sa nemôže následne na strane
žalobcu stať „novou" ujmou na majetku a nemôže sa teda stať skutočnou škodou, na ktorej náhradu by

žalobca mal mať nárok. Za skutočnú škodu by tak teoreticky bolo možné považovať len tú časť úrokov,
úrokov z omeškania a ďalších nákladov, ktoré by neboli vznikli ani pri riadnom splácaní poskytnutého
úveru žalobcom. Len v tejto časti ide totiž o novú majetkovú ujmu (dlh), ktorá nevznikla už okamihom
uzavretia zmluvy o úvere a zaviazania sa žalobcu na jeho splácanie. To isté potom platí aj o úvere
od Štátneho fondu rozvoja bývania, pri ktorom by takisto bolo možné za skutočnú škodu považovať

len dodatočne zvýšené úroky, úroky z omeškania a náklady, ktoré by žalobca nebol povinný vynaložiť
pri riadnom splácaní poskytnutého úveru. Takisto vyživovaciu povinnosť (vymáhanú voči žalobcovi v
exekúcii) nemožno považovať za ujmu na majetku (skutočnú škodu), keďže ide o povinnosť vznikajúcu
zo zákona tým, že sa povinný stane rodičom dieťaťa (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z.). Za
skutočnú škodu by teda opäť bolo možné považovať len zvýšené náklady, ktoré žalobca musí znášať v
exekúcii (trovy exekúcie), nie samotné dlžné výživné. Pokiaľ ide o nároky na pohonné hmoty a súčiastky,

tu opäť vznikla povinnosť hradiť ich na základe zmluvy o nájme zo 16.10.2006, a teda povinnosť
platiť ich sa nemôže stať na strane žalobcu skutočnou škodou. Za skutočnú škodu by zasa bolo
možné považovať len také zvýšené náklady, ktoré by žalobca nemusel vynaložiť na základe bežného
užívania uvedeného vozidla podľa citovanej zmluvy. Jednotlivé poistné sumy nemožno vôbec považovať
za skutočnú škodu, keďže žalobcovi ešte nevznikol nárok na ich výplatu; až keby žalobcovi vznikla

konkrétna pohľadávka na výplatu poistného plnenia, ktorej hodnota by sa v dôsledku nezákonného
rozhodnutia znížila, bolo by vôbec možné uvažovať o vzniku skutočnej škody (R 89/2004). V týchto
prípadoch ide predovšetkým o posúdenie príčinnej súvislosti medzi skutočnou škodou a protiprávnym
konaním (nezákonným uznesením o vznesení obvinenia). Podľa judikatúry (R 137/2014, R 7/1992, R
7/1979) je príčinná súvislosť daná vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede, a

teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a
následkumusíbyťbezprostredný(priamy).Nestačíibapravdepodobnosťpríčinnejsúvislosti,čiokolnosti
nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť
príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach.
Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok

nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý
následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Príčinnú
súvislosť pritom nemožno zamieňať so súvislosťou časovou. Príčinnú súvislosť nemožno ani odvodiť z
takej skutočnosti, ktorá sama je následkom inej udalosti. V prerokúvanej veci žalobca v podstate tvrdil,
že vyššie uvedená skutočná škoda mu vznikla v dôsledku toho, že kvôli trestnému stíhaniu poklesli jeho

príjmy a nebol tak schopný platiť splátky úverov, výživné, poistné na poistky a pod. Takéto následky
však nemožno považovať za dostatočne priamy a bezprostredný následok prebiehajúceho trestného
stíhania voči žalobcovi. Naopak, je celkom zrejmé, že príčinou vzniku tejto škody bol samotným pokles
príjmov, resp. nedostatočný príjem žalobcu. Zo zisteného skutkového stavu však nie je dostatočne
preukázané, že by žalobca bez trestného stíhania dosahoval také príjmy, že by z nich bol schopný

všetky svoje záväzky platiť a nedošlo by teda voči nemu k uplatneniu dodatočných úrokov, úrokov z
omeškania, nákladov, trov exekúcie. Dosahovanie určitých príjmov alebo zisku v minulosti ani podľa
skúseností bežného života neznamená istotu dosahovania rovnakých príjmov alebo zisku v budúcnosti.
Preto ani nemožno povedať, že nebyť trestného stíhania, bol by žalobca po celý čas schopný riadne plniť
svoje záväzky. Žalobca sa navyše podľa vlastných slov v danom čase nachádzal vo veľmi negatívnej

osobnej situácii (rozvod a konflikty s bývalou manželkou, s ktorou vedie aj konanie o vyporiadanie
BSM), v dôsledku čoho nemožno zo zisteného skutkového stavu s dostatočnou istotou uzavrieť, že
neschopnosť plniť jednotlivé záväzky je v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným
trestným stíhaním. Žalobca si ďalej ako ušlý zisk uplatňoval nároky na ušlý zisk z podnikania za roky
2009 až 2016 po 3.600 Eur, pôžičky 180.000 Sk (5.975 Eur), ušlú mzdu od spoločnosti Pannon-Work

Személyzeti Szolgáltató Zrt za 48 mesiacov po 362,38 Eur, ušlý zisk z nezrealizovaných obchodov pre
Diamonds International Company v sume 1.520 Eur, nákladov školenia 70 Eur, ušlý zisk z Iron Trade
Hungary vo výške 20.400 Eur, ušlý zisk z obchodov pre Convoi s.r.o. 896,24 Eur. Avšak ušlým ziskom
nahraditeľným podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je prospech, ku ktorému malo reálne dôjsť,
ale zabránilo mu konanie škodcu (škodná udalosť). Nestačí pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,

lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu
alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému
nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce,
o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. Okrem toho je potrebné preukázať, že tento ušlýzisk je bezprostredným a priamym dôsledkom škodnej udalosti (teda že ušlý zisk je v príčinnej súvislosti
s touto udalosťou). Požiadavky na dokázanie týchto skutočností musia byť vysoké, keďže v príčinnej
súvislosti so škodnou udalosťou nie je taká strata príjmu, ktorá je dôsledkom situácie na trhu (napr.

poklesu dopytu). V prerokúvanej veci je škodnou udalosťou nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcovi z 11.3.2009, ktoré malo za následok trestné stíhanie až do právoplatného oslobodenia žalobcu
27.11.2012. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani reálnu
výšku ušlého zisku, ani bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nezákonným vznesením obvinenia a
týmto ušlým ziskom. Žalobca sa obmedzoval na triviálne extrapolácie svojej doterajšej situácie, svojich

príjmov pred začatím trestného stíhania až do podania žaloby. V príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím však môže byť logicky len taký ušlý zisk, ktorý ušiel v období od 11.3.2009 do 27.11.2012.
Žalobca v tejto súvislosti na viacerých miestach vyčísľoval svoj zisk až do rozhodnutia súdu, pričom
nijako nedokázal, prečo by mal štát zodpovedať za ušlý zisk aj po dátume jeho oslobodenia spod
obžaloby. Podobne ho žalobca vyčísľoval aj za obdobie predchádzajúce vzneseniu obvinenia už od
2007 ignorujúc pritom, že v konaní 2T 48/2007 bol právoplatne odsúdený, takže v tomto konaní nie sú

splnené podmienky náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

11. Ušlý zisk z podnikania môže byť nahraditeľný podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. len vtedy,
ak žalobca mal určité konkrétne obchodné príležitosti, obchodné vzťahy alebo konkrétnych odberateľov,
s ktorými mal uzavreté určité obchody alebo s ktorými mal reálnu a bezprostrednú možnosť určité

obchody uzavrieť, no neuzavrel ich len v dôsledku trestného stíhania voči nemu. Typickým príkladom
môže byť konkrétny obchod, ktorý zmluvný partner odmietne, lebo kvôli trestnému stíhaniu stratí v
obvineného zmluvného partnera dôveru. Z vykonaného dokazovania však nevyplynuli žiadne takéto
konkrétne skutočnosti, ktoré by umožňovali prijať záver o tom, že žalobcovi ušli určité konkrétne obchody
z konkrétneho dôvodu vedenia trestného stíhania. To, že žalobca v predošlých rokoch dosahoval určitý

zisk z podnikania, neznamená bez ďalšieho dôkazy, že ho bude dosahovať aj ďalej. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že nebol schopný podnikať kvôli psychickým problémom z trestného stíhania, súd takýto dôvod
nemožnostianáslednéhoukončeniapodnikanianemoholakceptovať.Samotnétrestnéstíhanienemôže
byť dôvodom pre to, aby obvinený prestal vykonávať elementárne činnosti nevyhnutné pre jeho vlastnú
obživu. Stačí si uvedomiť, že ani Zákonník práce nepovažuje prebiehajúce trestné stíhanie automaticky

za dôvod, kvôli ktorému by mohol zamestnanec odopierať prácu. Ak je obvinený zamestnanec, je
povinný naďalej vykonávať prácu pre zamestnávateľa a plniť si povinnosti z pracovného pomeru.
Len ak by trestné stíhanie vyvolalo také psychické problémy na strane obvineného, že by tento bol
práceneschopný, išlo by o prekážku v práci na jeho strane. Nie je preto odôvodnené pristupovať odlišne
ani k podnikateľovi, aj keď nie je zamestnancom. Od podnikateľa teda možno očakávať, že bude

ďalej prevádzkovať svoje podnikanie aj po vznesení obvinenia, okrem prípadov, že by bol uznaný za
práceneschopného. Žalobca však nedokázal, že by bol práceneschopný. Preto nemožno dospieť k
záveru, že žalobcovi v dôsledku trestného stíhania ušiel zisk z podnikania v sume 25.200,- Eur. Pokiaľ
ide o nesplatený záväzok z pôžičky 5.975,- Eur, tento nie je v žiadnej príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním, keďže si ju žalobca vzal ešte v roku 2007 a vtedy vznikol aj jeho záväzok vrátiť ju. Nie je

zrejmé, ako sa teda jeho majetok nerozmnožil o túto sumu práve v dôsledku trestného stíhania začatého
11.3.2009.PokiaľideoušlýziskzospoluprácesDIAMONDSINTERNATIONALCORPORATION-D.I.C.
SK, s.r.o., žalobca takisto nepreukázal žiadne konkrétne obchodné príležitosti, ktoré mal a ktoré kvôli
trestnému stíhaniu stratil. V dôsledku toho nie je zrejmé, aké „rozbehnuté avšak nezrealizované obchody
ohodnotené od 0 do 400 bodov" mohol žalobca zrealizovať a aký vplyv malo jeho trestné stíhanie na

ne. Súvislosť náhrady nákladov školenia so začatým trestným stíhaním je úplne nejasná. Zo zisteného
skutkovéhostavunevyplývajúpodrobnostiprávnehovzťahusospoločnosťouIronTradeHungaryKft.,no
žalobca sám potvrdil, že k jeho ukončeniu došlo ešte v januári 2009. Trestné stíhanie voči žalobcovi však
bolo začaté až 11.3.2009, v dôsledku toho je už na prvý pohľad zrejmé, že toto ukončenie nemohlo byť
dôsledkomtohtotrestnéhostíhania.Rovnakézáveryplatiaajprenárokyžalobcunaušlýziskzobchodov

zo spoločnosti Convoi s.r.o. Zo súdom zisteného skutkového stavu nevplýva, aké konkrétne obchody
nemohol žalobca zrealizovať a prečo sa tak malo stať práve v dôsledku jeho trestného stíhania. Okrem
toho k dobropisovaniu odmien žalobcu došlo už 31.3.2009, teda len dva týždne po začatí trestného
stíhania, a takisto nie je zrejmé, prečo už v tak krátkom čase malo dôjsť k takému zásadnému zásahu
do podnikania žalobcu.

12. Pokiaľ ide o pracovný pomer pre Pannon-Work Személyzeti Szolgáltató Zrt. súd zistil, že žalobca
mal pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú do 31.3.2011, no skončil sa 2.3.2011 kvôli tomu, že
žalobca nevedel predložiť tzv. čistý výpis z registra trestov, teda výpis z registra trestov bez odsúdeniavysloveného rozsudkom č. k. 2T/48/2007-84 právoplatným 27.6.2007. Týmto rozsudkom bol žalobca
odsúdený na trest odňatia slobody na jeden rok s odkladom na dva roky. Podľa § 50 ods. 1 druhej vety
Tr. zák. začína skúšobná doba plynúť v deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku. Podľa § 50 ods.

4 Tr. por. súd vysloví, že obvinený sa osvedčil, ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život; ak
neurobí rozhodnutie do jedného roka od uplynutia skúšobnej doby, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil
(§ 50 ods. 5 Tr. zák.). Táto lehota sa predlžuje na dva roky, ak sa v skúšobnej dobe voči obvinenému
vedie trestné stíhanie pre iný trestný čin (§ 50 ods. 6 Tr. zák.). V prerokúvanej veci skúšobná doba
podľa rozsudku č. k. 2/T/48/2007-84 uplynula 27.6.2009, súd však neurobil rozhodnutie o osvedčení.

Jednoročná doba § 50 ods. 5 Tr. zák. tak uplynula 27.6.2010 a dvojročná doba § 50 ods. 6 Tr. zák.
uplynula 27.6.2011. Dôsledkom trestného stíhania žalobcu tak bolo predĺženie doby, ktorá bola potrebná
naosvedčeniesažalobcubezrozhodnutiasúduaždo27.6.2011aprávepočastohtoobdobia(28.6.2010
až 27.6.2011) došlo k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u spoločnosti Pannon-Work Személyzeti
Szolgáltató Zrt. Podľa názoru súdu však toto skončenie pracovného pomeru nemožno považovať za
škodu v bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním žalobcu. Posun doby

osvedčenia sa totiž nastáva priamo zo zákona tým, že sa voči odsúdenému začne viesť trestné stíhanie.
Naviazanie tohto predĺženia len na samotnú skutočnosť, že sa vedie trestné stíhanie (bez ohľadu na to,
za aký skutok sa vedie, v akom je štádiu a ako sa skončí) je rozhodnutím zákonodarcu vyjadreným v §
50 ods. 6 Trestného zákona. Toto ustanovenie vychádza z myšlienky, že vedenie trestného stíhania do
určitej miery naznačuje, že odsúdený nemusel viesť počas skúšobnej doby riadny život. V takom prípade

by aj súd, pokiaľ by rozhodoval o osvedčení sa odsúdeného podľa § 50 ods. 4 Tr. por., potreboval viac
času na riadnu analýzu otázky, či sa odsúdený osvedčil alebo nie. Preto je opodstatnené viazať aj vznik
zákonnej fikcie na dlhšiu dobu a poskytnúť tak aj súdu rozhodujúcemu o osvedčení sa dlhší časový
priestor na prípadné uváženie všetkých okolností. Zároveň je potrebné vnímať aj praktické aspekty, kedy
sa trestné konanie práve počas tejto predĺženej doby môže skončiť a súd tak môže o osvedčení sa

rozhodnúť okamžite. Zo všetkých uvedených dôvodov je však predĺženie doby podľa § 50 ods. 6 Tr.
zák. dôsledkom zákonného ustanovenia, nie dôsledkom prípadnej nezákonnosti trestného stíhania, a
štát tak za prípadnú škodu ním spôsobenú nemôže zodpovedať podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. V neposlednom rade však žalobca nedokázal, že by bol v tejto spoločnosti (ak by mal čistý register
trestov) zamestnaný aj po 31.3.2011 (keďže jeho pracovný pomer bol na dobu určitú) a ak áno, za akých

podmienok.

13. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd uviedol, že žalobca
požaduje nemajetkovú ujmu v podstate vo výške viac než 2,7 mil. Eur, založenú na troch dôvodoch,
teda, že trestné stíhanie preňho predstavovalo psychickú ujmu, keďže znamenalo stratu rodinných

a priateľských väzieb, možnosti vykonávať len menej kvalifikovanú prácu; trestné stíhanie viedlo k
zdravotným problémom spočívajúcim v schudnutí a trestné stíhanie znamenalo smrť jeho matky. Súd
však uzavrel, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli ani žalobcom tvrdené psychické ujmy, ani
príčinná súvislosť medzi jeho zdravotnými problémami a smrťou jeho matky a trestným stíhaním. Zo
žalobcom predložených lekárskych správ je zrejmé, že žalobca trpel a trpí bližšie neurčenými bolesťami

ramenného kĺbu, avšak z neho nevyplýva, že by žalobca vôbec trpel psychickými problémami, ani to
aké majú jeho bolesti kĺbu súvislosť s jeho trestným stíhaním, ako mu toto trestné stíhanie stav jeho kĺbu
zhoršilo a aké obmedzenia to pre žalobcu znamená. Z právneho hľadiska je však bolesť kĺbu škodou na
zdraví a odškodňuje sa bolestným a náhradou sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho
zákonníka a zákon č. 437/2004 Z. z.), eventuálne následnými odškodneniami straty na zárobku (§ 445

až 449 Občianskeho zákonníka), nie v rámci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z vykonaného
dokazovania ďalej nijako nevyplynula príčina smrti matky žalobcu, keďže z predložených lekárskych
správ vyplýva len to, že trpela určitými civilizačnými chorobami, a to navyše chronicky, čo dokazuje aj
jej preukaz ťažko zdravotne postihnutej osoby. Akokoľvek môže byť strata blízkej osoby zásahom do
súkromného a rodinného života, podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. možno túto ujmu nahradiť

len vtedy, ak je priamym (bezprostredným) dôsledkom nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu. To žalobca v prerokúvanej veci nedokázal. Okrem toho z vykonaného dokazovania
nevyplývajú ani žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých možno usudzovať, že intenzita nemajetkovej ujmy
je taká, že je potrebné ju kompenzovať peňažnou náhradou v žalobcom žiadanej enormnej výške.
Žalobca tvrdil, že trestné stíhanie preňho znamenalo stratu priateľov, známych, obchodných partnerov

a pod., avšak tieto jeho tvrdenia dokazovaním preukázané neboli. Nebolo zistené, kto o jeho trestnom
stíhaní vedel a odkiaľ, či a ako konkrétne naň reagoval a aké dôsledky to žalobcovi prinieslo. Žalobca
tiež ignoruje, že nezákonné trestné stíhanie sa proti nemu neviedlo od roku 2007, ale od 11.3.2009 do
27.11.2012.14. Súd mal za to, že trestné stíhanie predstavuje určitú záťaž pre každého človeka, a možno osobitne
pretakého,ktorýsijevedomýsvojejneviny,čovšakneznamená,žebykaždénezákonnétrestnéstíhanie

so sebou automaticky nieslo povinnosť nahrádzať aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. Takýto názor totiž
odporuje výslovnému zneniu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré umožňuje priznať náhradu v
peniazoch len vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením.
Podľa názoru súdu je pre nezákonne obvineného primárnym zadosťučinením oslobodzujúci rozsudok,
ktorý sa vyhlasuje verejne a v ktorom sa jasne vysloví, že obvinený trestný čin nespáchal (§ 249

ods. 6 a § 285 Tr. por.). Takáto forma zadosťučinenia je pre trestné konanie typická a predstavuje
vo všeobecnosti dostatočnú formu zadosťučinenia pre každého obvineného. Len v prípadoch, ak bola
obvinenému trestným stíhaním spôsobená osobitná ujma, má sa nahrádzať v peniazoch (§ 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z.). V prípade žalobcu sa však takáto nemajetková ujma nepreukázala. Ak
žalobca ďalej videl svoju ujmu v tom, že si mohol nájsť len menej kvalifikovanú prácu, toto jeho tvrdenie
zostalo takisto nepreukázané. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva len toľko, že žalobca oslovoval

určité spoločnosti so žiadosťou o prácu, no nepreukázal, že by tieto spoločnosti jeho žiadosti odmietli
práve kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu alebo kvôli okolnostiam z neho vyplývajúcim. Pokiaľ
žalobca poukazuje na zápis v registri trestov, ten nie je dôsledkom nezákonného trestného stíhania, ale
predošlého právoplatného odsúdenia. Navyše žalobca sa osvedčil najneskôr 27.6.2011, preto najneskôr
od 28.6.2011 tak zápis v registri trestov nemohol prekážať v hľadaní práce, odhliadnuc od toho, že podľa

úpravy § 41 ods. 6 písm. c) Zákonníka práce v znení účinnom v danom čase, mohol zamestnávateľ
požadovať informácie o bezúhonnosti len v prípade, ak to vyplývalo zo zákona alebo ak to vyplývalo z
povahy práce. Žalobca pritom nedokázal ani len to, že od neho výpis z registra trestov bol požadovaný.
Žalobcom predložené dohody a pracovné zmluvy na ním tvrdenú menej kvalifikovanú prácu sú pritom z
novembra 2012, resp. dokonca 9.4.2014, a s obdobím nezákonného trestného stíhania sa tak kryjú len

asi počas 11 dní. Napokon súd nevidel ani žiaden súvis medzi tým, že žalobcovi hrozí dražba jeho domu
na účely uspokojenia pohľadávky Štátneho fondu rozvoja bývania, a jeho nemajetkovou ujmou. Dražba
je dôsledkom výkonu záložného práva na zabezpečenie pohľadávky Štátneho fondu rozvoja bývania
z titulu úveru, ktorý žalobca nesplácal, pričom tento úver nemožno považovať za škodu spôsobenú
nezákonným trestným stíhaním.

15. Kritériá priznania náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. sú
vymedzené len demonštratívne, nie taxatívne, teda je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj
v iných prípadoch, v ktorých sa to s ohľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom javí primerané, a to aj vzhľadom na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky a na to, v ktorých prípadoch tento súd považuje za správne priznať náhradu
nemajetkovej ujmy. Súd uviedol, že názor, podľa ktorého sa v prípade prieťahov v konaní zásadne
priznáva táto náhrada, je dnes už stabilizovanou judikatúrou Ústavného súdu. Vzniknuté prieťahy v
konaní totiž spravidla nemožno reparovať len obyčajným vyslovením porušenia práva, odhliadnuc od
toho, že súd v civilnom sporovom konaní nemôže vo výroku rozsudku len vysloviť porušenie práva. Preto

má § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. namysli vyslovenie porušenia práva príslušným orgánom, ktorý
rozhoduje o zrušení alebo zmene nezákonného rozhodnutia alebo posudzuje nesprávny úradný postup.
V prípade prieťahov vzniknutých v konaní však k takémuto výroku dochádza zriedkakedy, preto bude
spravidla prichádzať do úvahy aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prerokúvanej veci súd už
uviedol, že postup okresnej prokuratúry a súdu od 18.1. do 7.8.2012 (nedoplnenie dôvodov odvolania)

považuje za nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch. Okolnosti tohto postupu sú
pritom také, že v žalobcovi mohli oprávnene vyvolať alebo posilniť nedôveru v postup orgánov činných v
trestnom konaní a súdu. Žalobca bol totiž rozsudkom č. k. 1T/42/2010-155 oslobodený spod obžaloby z
dôvodu,žeskutok,ktoréhosadopustil,niejetrestnýmčinom.Išlotedaoprávnuotázkuposúdeniaskutku
žalobcu, či tento napĺňa znaky trestného činu alebo nie. Ak prokurátor zahlásil odvolanie, bolo možné od

prokuratúry očakávať, že ako kvalifikovane vybavený orgán povolaný na ochranu práv fyzických osôb,
právnických osôb a štátu (čl. 149 Ústavy) bezodkladne svoje právne výhrady sformuluje a predloží ich
súdu tak, aby mohla byť vec predložená odvolaciemu súdu a ten o nich mohol s konečnou platnosťou
rozhodnúť. V prerokúvanej veci však prokurátor po zahlásení odvolania šesť mesiacov vôbec nekonal a
súd sa obmedzoval na opakované výzvy bez účinného uplatnenia poriadkových opatrení (pokút). Takýto

postup - bez ohľadu na dôvody a na skutočný postoj oboch orgánov k žalobcovi - mohol u žalobcu
opodstatnene vyvolať dojem, že cieľom je čo najviac odďaľovať právoplatnosť jeho oslobodenia, a
objektívne bol spôsobilý narušiť dôveru žalobcu v zákonnosť činnosti orgánov činných v trestnom konaní
a súdu. Z uvedených dôvodov súd považoval za splnené podmienky nároku na náhradu nemajetkovejujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd potom s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy (ohrozenie dôvery v zákonnosť trestného stíhania) a okolnosti, za ktorých k nej došlo (po
neprávoplatnom oslobodení žalobcu prieťahmi v pomerne jednoduchom úkone - odôvodnení odvolania)

za primeranú náhradu považoval sumu 1.000,- Eur. Pritom súd prihliadol na výšku nemajetkovej ujmy
priznávanej v podobných prípadoch prieťahov v konaní (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Cdo 139/2015 - náhrada 5.000,- Eur pri sedemročnej nečinnosti, 6 Cdo 7/2012 - 330,- Eur za kratšiu
nečinnosť v konaní verejnej správy). Keďže žalobca nedokázal, že by tieto prieťahy mali hlbší vplyv na
jeho osobný, rodinný alebo pracovný život alebo na jeho uplatnenie v spoločnosti, súd nepovažoval za

dôvodné priznať mu vyššiu náhradu.

16. K tvrdeniam žalobcu o údajných mimoprocesných aktivitách sudcu v konaní sp. zn. 1T/42/2010
(odkazy cez obhajcu, cez syna a pod.) súd uviedol, že sú pre posúdenie zodpovednosti štátu
nepodstatné, pretože podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá len za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Za konanie sudcov štát zodpovedá len v tých prípadoch,

ak konajú ako sudcovia pri výkone svojich právomocí v zmysle procesných predpisov a aplikácii
hmotného práva. Mimoprocesné aktivity, pri ktorých sudca zjavne prekračuje rámec výkonu týchto
svojich právomocí (teda napr. jeho vyjadrenia pri súkromných stretnutiach alebo mimo procesných
úkonov upravených príslušnými procesnými predpismi), nie je konaním pri výkone verejnej moci a
štát zaň podľa citovaných predpisov nezodpovedá. Takéto úkony môžu eventuálne založiť osobnú

zodpovednosť sudcu či už disciplinárnu alebo občianskoprávnu, ak sú splnené jej príslušné podmienky.

17. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností prvoinštančný súd uzavrel, že štát zodpovedá za
škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným uznesením o vznesení obvinenia v konaní sp. zn. 1 T 42/2010
a nesprávny úradný postup (prieťahy pri doplnení dôvodov zahláseného odvolania) v tomto konaní.

Škoda spočíva v skutočnej škode - trovách obhajoby podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v
sume 300,- Eur. Žalobca má ďalej podľa § 17 ods. 2 cit. zákona nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
uvedenéprieťahyvsume1.000,-Eur.Zozistenéhoskutkovéhostavuvyplýva,žežalobcapodal4.6.2014
Ministerstvu spravodlivosti SR ako príslušnému orgánu podľa § 4 ods. 1 písm. m) cit. zák. žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platilo, že príslušný orgán

mal 6 mesiacov na to, aby uspokojil uplatnený nárok mimosúdne. Pokiaľ ho neuspokojil v uvedenej
lehote,moholsažalobcadomáhaťsvojhoprávanasúde.VprerokúvanejveciMinisterstvospravodlivosti
SR bezdôvodne postúpilo podanú žiadosť Generálnej prokuratúre SR, s ktorou si ju následne posúvali.
Je teda zrejmé, že do šiestich mesiacov (do 4.12.2014) nedošlo k uspokojeniu nárokov žalobcu ani
čiastočne, v dôsledku čoho je podľa súdu podanie žaloby v súlade s citovaným ustanovením. Súd preto

žalobe žalobcu vyhovel v rozsahu 300 + 1.000 = 1.300,- Eur a vo zvyšnej časti ju zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP") a hoci bola žalovaná v konaní úspešná len sčasti, vzhľadom na to, že percento úspechu
žalobcu je menej než 0,1 %, priznal súd žalovanej plnú náhradu trov konania.

19. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v celom jeho rozsahu jednak osobne a
jednakprostredníctvomsvojhoprávnehozastúpeniaodvolanie.Žalobcasámvosvojomodvolanídôvodil
tým, že svoju žalobu na odškodnenie podal kvôli tomu, že od začiatku trestného podania zo strany
bývalej manželky s právnym zástupcom Mgr. R. E. na políciu v januári 2007 žalobcu poškodili. Od

dňa 30.11.2006 bývalá manželka vyvolala policajtov k spoločnému domu, lebo sa zapla signalizácia a
nevedela vypnúť. Vtedy konal taký policajt, ktorý ani nebol v službe, čo je protizákonné. Žalobcu chceli
odsúdiť, obvinili ho a aj odsúdili za trestný čin, ktorý podľa zákonov SR vôbec nie je trestným činom,
ani priestupkom, čo sa nakoniec vyjasnilo s výsledkom oslobodenia trestného činu. Táto hra so životom
žalobcu,sjejadvokátmi,policajtov,prokurátorovasudcu,bolalenspoločnázábava(takzvanáskupinová

korupcia a podvod) odsúdiť žalobcu bez rizika na väzenie. Bývalá manželka sa poznala veľmi dobre so
sudcom JUDr. R., ktorý viedol neskôr súdne konanie, pričom súdne konanie má moc nad prokuratúru aj
nad políciu. Každý právnik, ktorý pracuje v trestnom odbore musí vedieť, že zmena signalizačného kódu
nie je trestným činom. To vedel aj vyšetrovateľ kpt. JUDr. H. F., ktorý 28.3.2007 zastavil vyšetrovanie,
lebo skutok nie je trestným činom. Jeho správne uznesenie musel zmeniť na príkaz Okresnej prokuratúry

v Dunajskej Strede zo dňa 1.10.2007. Protizákonné uznesenie vydal až dňa 11.3.2009, ktorým bolo
žalobcovi vznesené obvinenie a sťažnosť proti nemu prokurátor zamietol uznesením z 14.7.2009 ako
nedôvodnú a obžalobu podal prokurátor 8.3.2010. To, že žalobcu odsúdia bolo rozhodnuté už vtedy,
keď prokuratúra dala príkaz policajtovi zmeniť jeho uznesenie. V trestnom konaní, ktoré žalobca podalna bývalú manželku za totožné trestné činy s rovnakými trestnými zákonmi, keď 5.5.2010 dostala znova
prístupný kód od signalizácie a zmenila ho, aby sa žalobca nemohol dostať do domu a aby ovplyvnila
jeho dôveryhodnosť pred súdom, bolo jej konanie vyhodnotené, že nie je trestným činom. Napriek

poukazu na toto trestné konanie, sudca JUDr. R.alobcu odsúdil. Súd uznal, že proti žalobcovi konali
protiprávne a nezákonne a priznal žalobcovi odškodnenie, avšak len od doby podania obvinenia na jeho
osobu na súd 8.3.2010 zo strany Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede, keď súd začal proti nemu
trestné konanie. Avšak toto tvrdenie súdu neobstojí, pretože Okresná prokuratúra žalobcu obvinila už
1.10.2007, keď zrušila zákonné uznesenie Kriminálnej polície v Dunajskej Strede a prikázala policajtovi

znova konať a rozhodnúť, teda nútila policajta, aby žalobcu obvinil nezákonne. To, že policajt vydal
zmenené nezákonné uznesenie s obvinením až 11.3.2009 je len ťahanie času za to, aby žalobcovi mohli
predĺžiť vyslovenie osvedčenia z predchádzajúceho trestného konania, čo skončilo v auguste 2009.
Zároveň bolo konanie vykonané a rozhodnuté s vymyslenými vecami. V odsúdení žalobcu pomohla i
jeho bývalá advokátka JUDr. U., ktorá pracovala proti nemu, lebo jeho krstný syn Mgr. E. bol advokátom
bývalej ženy, čo sa žalobca dozvedel neskoršie. Žiadosť žalobcu o odvolanie odmietla s tým, že v Trnave

dostane horší trest. Žalobca teraz už vie, že to nie je pravda, ale takto ho len chcela nechať odsúdiť
a zvýhodniť bývalú manželku, aby neskoršie mohli ešte ľahšie zaťažiť život žalobcu. Prokurátor podal
preto obvinenie na súd 8.3.2010, aby čas o vyslovenie osvedčenia z jedného roka predĺžil na dva roky.
S vedomím, že sa mu tak automaticky predĺži podmienka a ak ho odsúdia, bude musieť odsedieť oba
tresty, sa žalobca zúčastnil policajného vyšetrovania od 1.10.2007, čím nastalo jeho psychické týranie.

Z toho vyplývajú a súvisia tie psychické, fyzické, zdravotné, duševné, morálne, ľudské, spoločenské,
finančnéškodyastratačasu.Najhoršienatomje,žekvôlistresu,čoprežila,zomrelaajžalobcovamatka.
Kvôli takým veciam sa dá stratiť už existujúcu prácu spolužitím nesústredenosťami, stresom, atď. Sudca
nebral do úvahy, že napriek tomu, že trvanie žalobcovho odsúdenia v sp. zn. 2T 48 2007, čo skončilo v
auguste2007,bolžalobcasúkromnýmpodnikateľom,čovrátilaž17.9.2009.Dotejdoby,od1.10.2007sa

muvyvrchovalinásledkypsychické,fyzické,zdravotné,duševné,morálne,ľudskéspoločenské,finančné
škody, strata času kvôli nezákonným trestným vyšetreniam 1T/42/2010, ktoré sa prejavovali a trvali aj
počas súdneho konania, následky žalobca cíti dodnes. Podľa súdu nie je vylúčené, že k strate príjmu
došlo z dôvodu všeobecnej recesie, resp. nedostatku pracovných príležitostí na trhu a ďalšie škody sú
už len následnými škodami straty príjmu. S týmto žalobca nesúhlasí, lebo predložil súdu časť zoznamu

oslovenýchfiriem,ktorésamupodarilovytlačiťodroku2009.Tietofirmyoslovil,ajosobnenavštívilnielen
do septembra 2009 dokedy bol živnostníkom, ale aj potom až dodnes. Oslovil tiež firmy, na ktoré nie sú
dôkazy o návšteve. Hľadal možnosti nových príležitostí príjmu v inzerátoch, v novinách, na internete,
známych, spoločnosti sprostredkujúce práce na Slovensku i v zahraničí. Koncom roka 2009 podal na
súd návrh na zníženie výživného na mal. deti, do ukončenia sporu po 2 roky bolo v spise oslovených

až 250 firiem. Žalobcovi tiež pribudla aj iná prekážka v práci po vrátení živnosti v r. 2009 a to je, že sa
nedalo vysloviť jeho osvedčenie kvôli nezákonnému trestnému obvineniu, kvôli čomu mu zostal zápis
v registri trestov. V dnešnej dobe je však základom čistý register trestov, o čom nikto nedá potvrdenie,
nedá sa to dokazovať písomne. Dôkazom je, že kvôli zápisu v registri trestov vyhodili žalobcu z práce
z firmy Pannon Work u Nokii v marci 2011, čo ťažko získal v júli 2010. Žalobca nevie, akú príčinnú

súvislosť potreboval od neho súd ešte dokázať a akou formou, ohľadom príjmu s následkami škodami.
Žalobca nesúhlasí s názorom súdu, že nedokázal žiadne vážnejšie následky okrem všeobecných, prečo
súd považuje za primerané odškodnenie náhrady nemajetkovej ujmy len vo výške 1.000,- Eur. Za vážny
následok žalobca považuje to, že stratil kvôli policajtovi vyšetrovateľovi kpt. JUDr. F., prokurátorovi JUDr.
E. U., riaditeľovi Okresnej prokuratúry JUDr. J. M., sudcovi JUDr. S. R., doslova všetko. Len preto

žalobcu týrali, zničili, pochovali za živa úmyselne, lebo bývalá manželka je blízka známa so sudcom
JUDr. R., a takto sa pokúšal pre ňu získať spoločný majetok. Súd priznal protiprávne rozhodnutie a
nezákonný postup orgánov, z toho vyplýva odškodnenie proti štátu SR a týka sa to od začiatku konania
vyšetrovateľského orgánu kriminálnej polície, keď v podstate prokuratúra vrátila policajtovi vec na ďalšie
vyšetrenie a prikázala, aby zmenil jeho stanovisko na protiprávne rozhodnutie uznesením 1.10.2007.

Okresná prokuratúra už vtedy rozhodla svojím uznesením, že žalobcu treba každopádne obviniť a podať
obžalobu na súd. Od tej doby sa žalobcovi rapídne zmenil život, s tým súvisela jedna vec s druhou a
prejavilo sa to postupne v morálnej a v majetkovej škode, vrátane spôsobenia smrti žalobcovej matke.

20. Žalobca v odvolaní ďalej poukazoval na to, že advokát JUDr. Y. faktúru za právne zastúpenie v

hodnote 1.014,89 Eur vystavil až v januári 2016 len preto, že žalobca od neho žiadal doložiť doklady k
odškodneniu. Na faktúre priznal uhradené sumy, na ktoré mu žalobca predložil doklad, čo on vystavil a
nie podľa skutočnosti. Pred vystavením faktúr JUDr. Y. telefonicky zavolal advokáta Mgr. M., ktorý ho
zastupoval v konaní o odškodnenie, z dôvodu, že nejaké doklady o zaplatení boli u neho. Advokátovibolo zaplatených viac ako 900,- Eur a okrem toho mu žalobca robil dva dni v záhrade, aby znížil dlžobu.
Napriek tomu podľa advokáta žalobca stále dlhuje sumu 1.500,- Eur za úspešnosť sporu. Hodnotu jeho
prác si žalobca stotožnil len vtedy, keď mu vystavil faktúru. Za čo a koľko platil žalobca a jeho otec

uviedol na obale mapy sporu. Keby žalobca advokátovi peniaze nedal, tak by ho ďalej nezastupoval
na súde, čo mu aj povedal, preto sa snažili dať mu čo mohli. Otec žalobcovi vypomáhal finančne so
svojím dôchodkom, lebo žalobca nemal príjem, len 117,- Eur sociálnu podporu, z čoho platil výživné na
deti 60,- Eur. Žalobca nesúhlasil s tým, že súd ako odškodnenie za právnu pomoc považuje len sumu
300,- Eur, ktorú platil žalobca, aby advokát prijal jeho obhajobu. Ostatné vyplatené advokátske úkony,

na ktoré má žalobca doklady súd odmietol, lebo to platil otec za žalobcu, pričom za niečo ani nedostali
doklad od neho. Súd odmietol aj zvyšnú nezaplatenú časť, lebo advokát neskoro vystavil faktúru. To, čo
zaplatil otec žalobcu advokátovi na žalobcovu obhajobu, to mu otec len požičal a žalobca mu to musí
vrátiť. Je to hanba, že advokát takto zneužíva svojho klienta, neprizná zaplatené čiastky, nedá o tom
ani prijímací doklad, zároveň pácha trestný čin. Neprizná daň z príjmu, urobí daňový únik. Advokát by
nikdy nevystavil faktúru, keby ju žalobca nepotreboval na súd. Nerátal s tým, že žalobca bude žiadať

odškodnenie od štátu. Žalobca nemôže za to, že advokát urobil podvod a tým poškodil nielen žalobcu,
jeho otca, ale aj štát. Žalobca tak žiada fakturovanú sumu ako jeho škodu v hodnote 1.014,89 Eur, lebo
z jeho strany je to celé uhradené s pomocou otca aj s prácou žalobcu u advokáta.

21. Ďalej žalobca uviedol, že podal trestné oznámenie na osoby, ktoré konali protizákonne, keď

výsledkom trestného konania bolo, že sa žiadny trestný čin nestal. Žiadal okresný súd, aby v súvislosti
s odškodnením podal návrh o začatí obnovy trestného vyšetrenia proti štátnym príslušníkom, ktorí
ho nezákonne obvinili a odsúdili, v mene SR ho psychicky týrali, ale súd v tomto nekonal. Preto
žalobca žiada krajský súd, aby nariadil obnoviť trestné konanie, ktoré žalobca podal na Okresnom
súde v Dunajskej Strede dňa 24.8.2012 ČVS: ORP-686/OVK-GA-2012. V tom konaní vyšetrovali len

prokurátora JUDr. E. U., pričom žalobca podal trestné oznámenie aj na sudcu JUDr. R., advokáta Mgr.
R. E. a na Y. T.. Neskôr sa žalobca dozvedel, že osoba, o ktorej mal vedomosť, že je prokurátor JUDr. E.
U., je v skutočnosti JUDr. J. M., riaditeľ OP. Keď vydali uznesenie o trestnom konaní s výsledkom, že sa
trestný čin nestal, vtedy ešte nebolo vydané rozhodnutie súdu o odškodnení v čom priznali nezákonnosť
a protiprávne rozhodnutie zo strany orgánov. Na základe nového rozhodnutia o nezákonnosti, žiada

žalobca o obnovu trestného konania proti hore uvedeným osobám za pravdepodobnosť ich účasti
a páchaní v trestných veciach zneužitím v mene SR: skupinového podvodu, pokusu o protiprávne
nadmerné obohatenie tretej osobe, zneužívaní právomoci svojvoľne, využitím svojho postavenia,
porušenia práva nevinného, psychický nátlak a týranie, úmyselné spôsobenie škody majetkove a
morálne, nedbalosť a povrchnosť vyplývajúce z funkcie, zaujatosť, korupcia, čím hrubo porušili zákony

a dopustili sa trestného činu napriek tomu, že ich poveril SR, aby konali podľa zákonov a Ústavy SR
spravodlivo a nezaujatosťou. Žalobca žiadal, aby trestné konanie bolo vykonané na protikorupčnom
oddelení NAKA, alebo inej vyššej vyšetrovateľskej organizácii, ktoré majú právo vyšetrovať sudcu,
prokurátora, riaditeľa okresnej prokuratúry, lebo v predchádzajúcom konaní vyšetrovatelia prokuratúry
v Dunajskej Strede JUDr. J. M. vyšetroval vlastného podriadeného prokurátora JUDr. E. U., čo je

nezákonné a mali by nahlásiť zaujatosť a dať vec vyšetrovať k inému okresu alebo kraju.

22. Žalobca nesúhlasil s finančným odškodnením, čo mu súd priznal, lebo za to, čo mu urobili tie
osoby s využitím ich právomoci v mene SR je to smiešne a cíti sa urazený a ponížený, pritom vinné
osoby dodnes neboli žiadnou formou potrestané a sú stále v pôvodnej funkcii. Trvá na podanom návrhu

a na odškodnení v celom rozsahu. Žalobca preto žiadal Krajský súd v Trnave o zrušenie rozsudku
Okresného súdu v Dunajskej Strede zo dňa 23.5.2017 v celom rozsahu a nariadiť žalovanej zaplatiť
celkovo 3.000.000,- Eur žalobcovi náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa návrhu. Ďalej žiadal, aby
Krajský súd v Trnave v súvislosti s odškodnením nariadil obnovenie trestného konania ČVS: ORP-686/
OVK-GA-2012 proti osobám: prokurátora JUDr. E. U., sudcu JUDr. R., JUDr. J. M. riaditeľ OP, Mgr. R.

E. advokáta, Y. T. bývalej manželke z dôvodu, že Okresný súd v Dunajskej Strede priznal nezákonnosť
a protizákonnosť v ich rozhodovaní až po ukončení vyšetrovania. OS v DS za priznanie nezákonnosti
vytvoril nové dôkazy, čo v predošlej vyšetrované orgány nepriznali, premlčali a ani OS v DS nekonal
napriek žalobcovej žiadosti o odškodnenie. Podľa Ústavy SR má každý občan SR rovnaké práva bez
hodnosti, titulu a funkcie. Každý občan musí znášať následky svojich činov, ak niekoho poškodí, musí

uhradiť škodu.

23. Za žalobcu podal zároveň odvolanie aj jeho právny zástupca, a to rovnako v celom rozsahu
napadnutého rozsudku (t. j. proti výrokom I., II. aj III.), dôvodiac, že súd dospel k nesprávnym skutkovýmzisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Mal za preukázané, že trestné konanie sp. zn. 1T/42/2010
bolo voči žalobcovi vedené nezákonne. Nezákonné trestné konanie už od začiatku spôsobovalo
žalobcovi a jeho najbližším príbuzným (najmä matke) vážnu citovú ujmu, psychické následky, čo viedlo

až k smrti matky žalobcu. Túto skutočnosť pociťuje žalobca ako veľkú citovú ujmu. Uvedené žalobca
preukázal v konaní na súde prvej inštancie tak, ako aj preukázal, reálne vzniknutú škodu, a to: 1.
náklady na právne zastúpenie v hodnote 1.014,89 Eur (súd priznal iba 300,- Eur), 2. úrok a úrok z
omeškania z podnikateľského úveru vo T., a.s. v sume 15.081,51 Eur, 3. nárok na poistné plnenie od
poisťovne UNIQUA v sume 99.581,76 Eur, 4. nárok na poistné plnenie od Českej poisťovne Slovensko

v sume 48.131,30 Eur, 5. istinu a trovy exekúcie na výživnom v sume 3.187,55 Eur, 6. nároky uplatnené
Štátnym fondom rozvoja bývania v sume 20.895,90 Eur, 7. nájomné otcovi a náklady na pohonné
hmoty v sume 7.140,- Eur, 8. ušlý zisk od 20.3.2009 v sume 25.200,- Eur, 9. z ukončených pracovných
a podnikateľských činností sumy 17.394,- Eur (Nokia), suma 1.590,- Eur (Diamonds International
Corporation), suma 20.400,- Eur (Iron Trade Hungary), suma 896,24 Eur (Convoi). Okrem uvedenej
výšky si žalobca voči žalovanej nárokuje nemajetkovú ujmu do sumy 3.000.000,- Eur. Skutočnosť, že

došlo k predĺženiu lehoty od uplynutia ( dňa 27.6.2009) skúšobnej doby z jedného roka na dva roky,
vo veci rozhodnutia o osvedčení sa obvineného v skúšobnej dobe, bola opäť spôsobená len z dôvodu
nezákonného obvinenia žalobcu, resp. z dôvodu vedenia trestného stíhania voči žalobcovi. Žalobca tiež
poukazuje na svoje vyjadrenie z 17.5.2017. Príčinná súvislosť vzniknutej škody (úver z T., poistné od
UNIQUA a Česká poisťovňa, exekučné konanie sp. zn. Ex 806/2010, úverová zmluva č. 201/427/2001) a

nezákonným trestným stíhaním je v tom, že žalobca si kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu nevedel
nájsť prácu a nemohol rozvíjať svoje podnikateľské aktivity, následkom čoho nedosahoval príjmy, ktoré
by dostačovali na pokrytie výdavkov spojených s financovaním uvedených úverov, pôžičiek a poistiek.
Ohľadom ušlého zisku uviedol, že tento nie je možné do budúcnosti vyčísľovať len na základe ziskov
z minulých období, ale je treba zohľadniť aj iné ekonomické parametre, ako napr. obrat, prostriedky, z

ktorého je možné využiť aj na ďalší rozvoj podnikania a nielen vyplatiť ako zisk. Pokiaľ ide o náhradu
škody z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s trestným konaním, ktoré
bolo proti nemu vedené, tieto už v konaní vyčíslil a súdu predložil podklady, na základe ktorých došlo k
ich úhrade obhajcovi žalobcu. Úhrady obhajcovi, na ktorých bol uvedený ako platiteľ otec žalobcu, boli
realizované z peňazí žalobcu, ktoré dostal od otca a otec bol označený ako platiteľ len z dôvodu, že on

bol osobou, ktorá peniaze fyzicky obhajcovi odovzdala v mene žalobcu. K výške náhrady nemajetkovej
ujmy žalovaný uviedol, že jej výška je síce obmedzená ustanovením § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.
z., avšak súd môže žalobcovi priznať nemajetkovú ujmu nielen podľa cit. zákona, ale aj podľa ust.
§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ktorý výšku náhrady nemajetkovej ujmy neobmedzuje. Žalobca
uvádza, že momentálne následkom nezákonného trestného stíhania je v ťažkej životnej situácii, keď

žije v domácnosti bez plynu a elektriny, na kúrenie používa drevo, ktoré si sám nazbiera, nakoľko nemá
prostriedky na kúpu paliva. Následkom trestného stíhania a na to nadväzujúcich okolností sa značne
zhoršil zdravotný stav matky žalobcu, čo viedlo až k jej úmrtiu, čo žalobca pociťuje ako veľkú citovú ujmu.
Žalobca preto žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanú zaviaže žalobcovi
zaplatiť sumu 3.000.000,- Eur z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy tak, ako tieto vyčíslil v konaní

na súde a prizná mu tiež náhradu trov konania voči žalovanej. Ak odvolací súd neuzná dôvody na zmenu
rozsudku, žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok zrušil a nariadil prvoinštančnému súdu vo veci
konať.

24.ProtirozsudkusúduprvejinštanciepodalavrozsahuvyhovujúcehovýrokuI. odvolanietiežžalovaná,

a to s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ a b/ CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázala
na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 8. a 9. časti I. Procesné námietky napadnutého

rozsudku a uviedla, že po právnej stránke sa týmto odôvodnením súdu v otázke príslušnosti Ministerstva
spravodlivosti SR ako orgánu oprávneného konať v mene žalovanej nestotožňuje. Dôvodila, že k otázke
vzniku zodpovednosti štátu za škodu vedeného trestného stíhania judikatúra už zaujala jednoznačné
stanovisko, keď ustálila, že ak zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody
titulom ukončenia trestného konania iným spôsobom, ako právoplatným odsúdením, v tomto prípade

ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom je potrebné vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti
za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Je totiž významné, že účinky zrušenia právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle aj právoplatné zastavenietrestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto
prípadeneviaženanesprávnosťpostupuorgánovčinnýchvtrestnomkonaníprizačatítrestnéhostíhania
a počas neho, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Súd nesprávne uzavrel, že ak sa žalobca

domáha náhrady škody aj titulom nesprávneho úradného postupu súdu a sudcu v ním namietanom
trestnom konaní (ktorého existencia nebola naviac preukázaná v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z.), je daná príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR (ďalej len „MS SR") ako orgánu oprávneného
zastupovať Slovenskú republiku v tomto civilnom sporovom konaní, odhliadnuc od jeho odôvodnenia s
poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že aj keď

žalobca namieta určité okolnosti, ktoré mali nastať v súdnom konaní, a ktoré majú aj údajne čiastočne
zakladať jeho nárok na náhradu škody, tieto skutočnosti sú v tomto prípade nepodstatné pri určení
orgánu oprávneného konať v mene žalovanej, nakoľko tu primárne ide o zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, ktoré bolo ukončené právoplatným oslobodením
spod obžaloby. Ak by žalobca preukázal namietané skutočnosti súvisiace s trestným konaním vedeným
pred súdom, teda existenciu nesprávneho úradného postupu súdu v trestnom konaní, čo sa mu

však nepodarilo, uvedené by bolo nutné subsumovať pod zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nezákonným uznesením o vznesení obvinenia. Žalovaná poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SRuverejnenévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepublikyč.1/2016,
sp. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015, ktoré výslovne konštatuje, že „ak v trestnom konaní, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu

vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1
písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z

úradnej povinnosti." Preto MS SR nie je orgánom príslušným na zastupovanie inak správne označenej
strany v pozícii žalovanej, nakoľko osobitný zákon č. 514/2003 Z. z. nezakladá jeho zákonné
postavenie právneho zástupcu štátu v civilnom sporovom konaní podľa § 73 CSP, čím konaním súdu
došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Podpornežalovanápoukazujenasvojuargumentáciuvosvojom

doplňujúcom vyjadrení žalovanej k žalobe k náhrade škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 23.3.2017,
s ktorou sa súd vo svojom rozhodnutí absolútne nezaoberal, čím založil odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, teda nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ak sa
odvolací súd stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, že škoda mala žalobcovi vzniknúť aj v

dôsledku konania Okresného súdu Dunajská Streda v konaní sp. zn. 1T/42/2010 zbytočnými prieťahmi
v konaní, žalovaná poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 149/2011 zo dňa
26.9.2012, podľa ktorého: „.. Ak uplatnený nárok proti štátu môže byť posudzovaný podľa rôznych
právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky
sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako jedinému

žalovanémuvystupovaliakosubjektykonajúcezaštát(vjehomene)všetkytieštátneorgány(prípadneaj
právnická osoba oprávnená podľa osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý
z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Pri rešpektovaní
požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku musia byť z tohto odôvodnenia dostatočne
zrejmé závery súdu o právnom posúdení jednotlivých nárokov a o ich opodstatnenosti. Označenie

správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou
pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia
je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného
práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako

hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka
konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou
riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s
ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 OSP). Neoznačenie toho,
kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť

sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 OSP. V prípade, že žalovaná strana síce štátny
orgán, ktorý má za štát konať označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí,
alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu
návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá OSP vyplýva, žesúd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom
konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba,
ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom." Navyše

žalobca v žalobnom návrhu zo dňa 12.12.2014 označil za žalovanú: Slovenská republika: „Ministerstvo
spravodlivosti SR a Generálna prokuratúra SR", z čoho možno odvodiť jeho pôvodný zámer označenia
dvoch štátnych orgánov oprávnených zastupovať SR v tomto konaní, čo predstavuje rozpor s právnym
názorom súdu vo vzťahu k aplikácii ust. § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. Kľúčovým pre
ustálenie orgánu bolo posúdenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu - konkrétne zodpovedanie

otázky,ktorýmnamietanýmtitulom-činezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnymúradnýmpostupom,
toho ktorého orgánu verejnej moci došlo k vzniku žalobcom uplatňovanej škody, resp. nemajetkovej
ujmy. Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z viacerých skutkových a
právnych titulov (jednak na základe nesprávneho úradného postupu hneď viacerých orgánov verejnej
moci ako i v dôsledku nezákonného rozhodnutia). Predmetné má značný vplyv na preukázanie príčinnej
súvislosti medzi zákonným titulom a vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a konaním vo

veci príslušného orgánu, keďže preukázanie príčinnej súvislosti medzi škodou, resp. nemajetkovou
ujmou a jedným zákonným titulom automaticky vylučuje existenciu príčinnej súvislosti s iným zákonným
titulom. Skutočnosť, že sa žalobca domáhal náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy z dôvodu vydania
uznesenia o začatí trestného stíhania príslušníkom PZ DS, podania obžaloby prokurátorom Okresnej
prokuratúry v DS, následným neukončením trestného konania, údajného odďaľovania právoplatnosti

oslobodzujúceho rozsudku, neúmernej dĺžky trestného stíhania, či v dôsledku nezákonného rozhodnutia
súduprvéhostupňa(vovzťahukuktorémuniesúsplnenéanipodmienkypodľa§5a§6zák.č.514/2003
Z. z.) a jeho nesprávneho úradného postupu a súčasne aj nesprávneho úradného postupu okresného
prokurátora - ktorý bol svojvoľne konštatovaný súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, sama
o sebe spochybňuje existenciu príčinnej súvislosti ako takej a samozrejme má podstatný vplyv práve

na správne označenie príslušného štátneho orgánu oprávneného zastupovať SR v tomto civilnom
sporovom konaní a pre prípadné následné vyvodenie zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovú ujmu
v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Konanie s orgánom, ktorý nie je príslušný vo veci, zakladá vadu
konania, ktorá je sama osebe odvolacím dôvodom a vedie k zrušeniu rozhodnutia bez ohľadu na
jeho v iných ohľadoch prípadnú vecnú správnosť. Pokiaľ teda za daného stavu v konaní pred súdom

ako zástupca žalovanej Slovenskej republiky vystupovalo len MS SR (dôvodiac nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý v konaní preukázaný nebol) a súd nekonal s Generálnou prokuratúrou SR (hoci
existencia nezákonného rozhodnutia v podobe uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré jediné mohlo
byť príčinou vzniku priznanej majetkovej škody nebola sporná), súd vec nesprávne právne posúdil,
nakoľko na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z., určujúce

orgán príslušný konať v mene štátu. Strana konania - Slovenská republika, teda nebola v konaní riadne
zastúpená orgánom na to príslušným, pričom k tomuto stavu došlo v dôsledku činnosti súdu. Postupom
súdu v konaní tak nastal stav, kedy súd konal s orgánom, ktorý nebol príslušný na konanie vo veci v
mene štátu a strane sa tým odňala možnosť konať pred súdom prostredníctvom na to určeného orgánu,
čím došlo k zásahu do práva strany na spravodlivý proces.

25. K záveru súdu o zbytočných prieťahoch v trestnom konaní spoločným postupom tak súdu ako
aj prokuratúry, ktorá zahlásila odvolanie, avšak doplnila ho až takmer po šiestich mesiacoch, pričom
súd voči prokuratúre okrem urgencie neuplatnil žiadne poriadkové opatrenie žalovaná uviedla, že
sa s ním nestotožňuje. Poukázala na znenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla, že

preskúmavanie zbytočných prieťahov v konaní patrí do právomoci osobitných orgánov verejnej moci,
ktoré sú podľa osobitných právnych predpisov kompetentné riešiť predmetnú právnu otázku a v prípade
opodstatnenosti aj vysloviť existenciu zbytočných prieťahov v súdnom alebo inom konaní. Ide najmä o
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch, Ústavu SR. Z výsledkov preskúmania prieťahov príslušným orgánom
v tom ktorom konkrétnom konaní a z jeho záverov je potom následne povinný vychádzať aj súd

konajúci vo veci náhrady škody, ktorý nemá právomoc v konaní o náhradu škody riešiť otázku vzniku
a existencie prieťahov v konaní, v ktorom malo dôjsť k vzniku škody. Právomoc vysloviť porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov majú v zmysle platných právnych predpisov len
konkrétne ustanovené orgány verejnej moci, pričom medzi tieto jednoznačne nepatrí všeobecný súd
konajúci vo veci uplatneného nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Inak by totiž

existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Takýto výklad by vyústil do absurdného záveru, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. V časti namietania nesprávneho úradného postupu tedažalobca nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami existenciu zbytočných prieťahov v
trestnomkonaní,požadovanýchustanovením§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.,nazákladektorýchbysúd
mohol konštatovať skutočnosti ním uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, aj s poukazom na

vykonané dokazovanie, keď medzi dôkazmi absentuje či už sťažnosť žalobcu adresovaná predsedovi
okresného súdu, Ústavnému súdu SR alebo vo veci príslušnej prokuratúre. Tým, že súd svojvoľne
konštatoval nesprávny úradný postup prokurátora a sudcu naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. h) a b) CSP a teda, že rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci a súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. K priznanému nároku na náhradu trov trestného konania súdom bez ohľadu na to, či ide o obhajobu
nutnú alebo dobrovoľnú, žalovaná poukázala na ust. § 553 ods. 1 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
s tým, že v jeho zmysle štát neznáša vlastné trovy obvineného, čo treba vykladať tak, že úmyslom
zákonodarcu jednoznačne nebolo a nie je zaväzovať štát na náhradu trov obvineného (obžalovaného)

vzniknutých v trestnom konaní. Pokiaľ by ale boli splnené zvyšné predpoklady pre vznik zodpovednosti
za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., tak v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s namietaným
rozhodnutím by mohla vzniknúť výlučne majetková škoda spočívajúca v trovách povinnej obhajoby, a
to iba v rozsahu trov za riadne preukázané a účelne realizované úkony právnej služby. Štát nemôže
zodpovedať za akékoľvek vynaložené trovy obhajoby, obzvlášť, ak vznikli ako dôsledok slobodného

rozhodnutia zvoliť si právneho zástupcu a takýmto spôsobom disponovať so svojím majetkom, t. j.
nad rámec povinnej obhajoby. Voľbu obhajcu v prípade nepovinnej obhajoby je preto možné vnímať
len ako určitú formu rozšírenej ochrany práv obvinenej osoby, pričom je len realizáciou práva a nie je
nevyhnutným následkom samotného vznesenia obvinenia. Štát nemôže zodpovedať za škodu, ktorá
žalobcovi vznikla ako dôsledok jeho slobodného rozhodnutia zvoliť si právneho zástupcu, teda nie ako

bezprostredný dôsledok trestného stíhania. Medzi vedením trestného stíhania a povinnosťou uhradiť
zvolenému obhajcovi trovy obhajoby nie je daná priama príčinná súvislosť, nešlo o povinnú obhajobu,
ktorá by zakladala povinnosť žalobcu zvoliť si pre svoje zastupovanie obhajcu. Bez preukázania priamej
príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou nie je možné
konštatovať vznik nároku na jej náhradu a priznať žalobcovi uplatnenú náhradu škody (rozhodnutie NS,

sp. zn. 1Cz 41/1990, NS SR sp. zn. 1Cdo 53/1993, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8Co 204/2012 zo dňa 22.10.2013). Zároveň je treba skúmať aj účelnosť realizovaných úkonov obhajcu
v trestnom konaní, ktorou sa súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal. Ustálil iba, že obhajca bol prítomný
najmenej pri piatich vyšetrovacích úkonoch v roku 2009 z ktorých niektoré trvali viac než 2 hodiny, v roku
2010 bol prítomný alebo vykonal štyri úkony, v roku 2011 tri úkony a v roku 2012 tiež tri úkony; teda na

základe počtu úkonov je zrejmé, že obhajca obvineného by mal za svoju obhajobu nárok na odmenu
minimálne vo výške 1.014,89 Eur, ktorú si žalobca vyúčtoval. Tu je naplnený odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h) a b) CSP, teda že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd tiež ustálil, že žalobca sám

zaplatil obhajcovi len sumu 300,- Eur, ako preddavok na trovy jeho právneho zastúpenia, pričom súd na
preukázanie tohto nároku považoval za dostačujúce len predloženie príjmového pokladničného dokladu
zo dňa 24.3.2009, vystavený jeho právnym zástupcom v trestnom konaní JUDr. W. Y.. Tento doklad však
nespĺňa náležitosti účtovného a daňového dokladu v zmysle § 10 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve,
pretože v ňom minimálne nie je uvedený účel platby, ktorý by bez pochybností preukazoval úhradu

trov obhajoby práve v trestnom konaní sp. zn. 1T 42/2010, keď je ako účel platby uvedené iba „právne
poradenstvo." Súd tento dôkaz nesprávne vyhodnotil a namietaný nedostatok vyvoláva pochybnosť o
samotnom vzniku škody - skutočnej úhrade požadovaných trov, ako i pochybnosť vo vzťahu k príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom tvrdeným zmenšením jeho majetku. Advokát
je povinný viesť účtovníctvo v súlade so zákonom č. 431/2002 Z. z., s čím súvisí povinnosť riadne

vydokladovať aj prijatie peňažného plnenia za poskytnuté právne služby advokáta. Iba právne perfektný
doklad o prijatí peňažného plnenia - pre účely zákona o účtovníctve účtovný záznam, môže takúto
skutočnosťhodnovernepreukazovať.Vprípadenesprávnostianedostatkovúčtovnéhodokladuvznikajú
o prijatí tohto plnenia pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť, napr. neuvedenie čísla záznamu, pod
ktorým je prijatá platba zaevidovaná v peňažnom denníku advokáta, znamená nemožnosť verifikovania

prijatia tejto platby v účtovníctve advokáta. Ak však nie je možné z účtovného dokladu preukázať
prijatie plnenia a jeho zaevidovanie v účtovníctve advokáta, nie je možné takýto doklad považovať ani
za dôkaz preukazujúci skutočné zmenšenie majetku žalobcu a z toho vyvodzovaný vznik škody. Nie
je ani správny záver súdu, že pre vznik nároku na náhradu škody postačuje preukázanie zmenšeniamajetku žalobcu. Treťou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody je totiž preukázanie príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, teda že k zmenšeniu majetku došlo
práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Ak by aj žalobcom predloženým príjmovým pokladničným

dokladom malo byť preukázané zmenšenie jeho majetku, tento doklad s určitosťou nepreukazuje, že
k zmenšeniu žalobcovho majetku v súdom priznanej časti malo dôjsť skutočne v súvislosti s trestným
konaním vedeným proti jeho osobe v dôsledku namietaného vznesenia obvinenia. V doklade je ako účel
platby právne poradenstvo bez akéhokoľvek identifikátora, nie je tak preukázaná súvislosť zaplatených
peňažných prostriedkov s trestným konaním vedeným proti žalobcovi, teda príčinná súvislosť medzi

zmenšením majetku žalobcu a nezákonným rozhodnutím, ktoré malo byť vydané v konaní sp. zn.
1T/42/2010, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

27. K súdom priznanej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur, z titulu nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch, žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu

SR, podľa ktorej je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil, pričom dostatočnosť a relevantnosť dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej ako i právnej stránky (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07). Ústavný súd tiež
uviedol, že podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej
argumentácie nastávajú obdobné následky vedúce k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore s

účelom súdneho konania, ako aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I.
ÚS 33/2012). Ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. ustanovuje tri spôsoby kompenzácie nemajetkovej
ujmy. Prvý je konštatovanie porušenia práva, druhý predstavuje peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
a tretí spôsob uspokojenie nemajetkovej ujmy inak. Zákonodarca priorizuje kompenzácie formou
konštatovania porušenia práva (pričom k tejto forme kompenzácie dochádza v podstate automaticky

pri vzniku zákonného titulu), prípadne uspokojenie nemajetkovej ujmy nepeňažným spôsobom pred
poskytnutím peňažnej satisfakcie. Predmetné ustanovenie teda stanovuje poradie, v akom sa má
priznávať tá ktorá satisfakcia v prípade vzniku nemajetkovej ujmy, pričom peňažná kompenzácia je až na
poslednommieste.Súdvdanomprípadenesprávneposúdilvec,keďpriznalžalobcovipeňažnúnáhradu
nemajetkovej ujmy. V prípade preukázania nesprávneho úradného postupu totiž absentuje už samotné

konštatovanie zbytočných prieťahov v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ sa v priebehu
konania preukáže, že bolo porušené právo žalobcu, pričom takéto porušenie nepredstavuje pre žalobcu
žiaden subjektívny zásah, ide o ujmu takej intenzity, ktorú stačí kompenzovať konštatovaním porušenia
práva. Tu žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/129/2014 zo
dňa 21.5.2014, z ktorého zdôraznila, že zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu

neposkytol oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia
práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR
relevantného pre Ústavný súd SR. Bez ohľadu na to, aké právo malo byť pri pochybení orgánu verejnej
moci porušené, je pre priznanie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu nevyhnutné preukázať aj
subjektívny zásah, teda že porušene práva predstavovalo pre poškodeného subjektívnu ujmu, ktorú

skutočne aj pociťoval. Pri aplikácii § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. je otázka existencie skutočnej
subjektívnej ujmy, ktorú poškodená osoba reálne aj pociťuje kľúčová pri určovaní, aká forma satisfakcie
sa poškodenej osobe má priznať. Žalobca vo vzťahu k tomuto nároku ani neinicioval konanie smerujúce
k odstráneniu údajných zbytočných prieťahov v konaní. Súd sám konštatoval, že keďže žalobca
nedokázal, že by tieto prieťahy mali hlbší vplyv na jeho osobný, rodinný alebo pracovný život alebo

na jeho uplatnenie v spoločnosti, nebolo mu možné priznať náhradu vyššiu. Podľa žalovanej nebola
preukázaná existencia subjektívnej, nemajetkovej ujmy, ktorú by bolo potrebné peňažne kompenzovať,
nakoľko tú žalobca preukazoval len svojou výpoveďou. Súd nemôže vychádzať len z jeho výpovede,
pretože ten má logicky záujem na výsledku sporu, a preto je takýto dôkaz nedôveryhodný. Jeho tvrdenia
sú pritom len ničím nepodložené subjektívne domnienky, vyplývajúce z pocitu frustrácie samotného

vývoja trestného konania. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy priznanej vo výške 1.000,- Eur, v tomto
smere je rozsudok nepreskúmateľný, keď okrem poukázania na dve citované rozhodnutia, neuviedol
dostatočne presvedčivé vysvetlenie, aké pohnútky ho k ustáleniu priznanej náhrady vo výške 1.000,- Eur
viedli. Tým je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, teda že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.28. Na základe uvedeného má teda žalovaná za to, že súd nesprávne určil príslušný orgán konajúci v
mene žalovanej, keď konal s Ministerstvom spravodlivosti SR, a to napriek tomu, že nesprávny úradný
postup súdu nebol v konaní preukázaný a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a požadovanou náhradou škody, čo príslušnosť MS SR jednoznačne vylučovalo.
RozhodnutiesúdujetakvrozporesustálenourozhodovacoupraxouNSSR,vyjadrenouvrozhodnutísp.
zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015. Zároveň vznik škody resp. nemajetkovej ujmy na strane žalobcu
nebol v konaní rozhodujúcim spôsobom preukázaný a závery súdu sú v tejto otázke nepostačujúce.
Žalovaná preto žiada, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16C

223/2014 -2013 zo dňa 23.5.2017 v napadnutom rozsahu výroku I. a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie, resp. aby zmenil rozsudok a vyslovil, že žalobu voči žalovanej zastúpenej MS
SR zamieta v celom rozsahu. Napokon žalovaná v súlade s § 232 ods. 3 CSP žiadala, aby v prípade, že
odvolací súd zaviaže žalovanú na náhradu akejkoľvek sumy, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
tak, aby určil na plnenie rozsudku 30-dňovú paričnú lehotu, čo žalovaná odôvodňuje administratívno -
časovou náročnosťou úhrady danou oneskorením pri zisťovaní a vyznačovaní právoplatnosti súdnych

rozhodnutí, potrebou schvaľovacieho procesu úhrady u žalovanej za účelom vykonania základnej
finančnej kontroly a časovým obdobím potrebným na samotnú realizáciu úhrady.

29. Žalovaná sa k odvolaniam žalobcu písomne nevyjadrila.

30.Žalobcapodalkodvolaniužalobkyneprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcupísomnévyjadrenie
v ktorom uviedol, že navrhuje, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolania podaného žalobcom.
Ohľadom procesných námietok, ktoré žalovaná v odvolaní uvádzala uviedol, že tieto už boli vyriešené
súdom prvej inštancie, preto nie je dôvod sa nimi ďalej zaoberať. K veci samej uviedol, že uvádzané
rozhodnutia súdov vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy sú len podporným prostriedkom a nie sú

záväzné pre rozhodovanie súdu v podobných veciach. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je
v kompetencii konajúceho súdu. Tvrdenie, že súd nemôže vychádzať len z výpovede žalobcu je síce
správne, ale súd vychádzal z dôkazov a skutkových tvrdení predložených oboma stranami, nielen z
výpovede žalobcu. Nie je dôvod výpoveď žalobcu ohľadom skutkových okolností spochybňovať, pokiaľ
tieto okolnosti protistrana nenamieta, alebo nevyvráti. Odvolanie žalovanej preto žalobca považuje za

nedôvodné.

31. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu písomne nevyjadrila.

32. Ďalšie podania strán v odvolacom konaní podané neboli.

33. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), v
časti odvolania žalobcu proti výrokom II. a III. a v časti odvolania žalovanej proti výroku I. oprávnenými
subjektmi - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§

359 CSP), avšak v časti odvolania žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku bolo odvolanie podané
neoprávnenou osobou, nakoľko výrok I. bol vydaný v prospech žalobcu; ďalej po zistení, že odvolania
boli podané proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (žalobca podľa ust. § 365

ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žalovaná podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku I. napadnutého rozsudku je potrebné ako podané
neoprávnenou osobou odmietnuť a vo zvyšnej časti je jeho odvolanie v celom rozsahu nedôvodné
a ďalej, že odvolanie žalovanej proti vyhovujúcej časti rozsudku, je čiastočne dôvodné, v dôsledku

čoho bolo potrebné napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdiť,avšakvovyhovujúcejčastibolodôvodnénapadnutýrozsudokvzhľadomnaodvolaniežalovanej
čiastočne ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a čiastočne v zmysle § 388 CSP zmeniť,s čím následne súvisela potreba rozhodnúť o nároku na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho
konania.

34. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
žalobcu a žalovanej bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom odôvodňujúcim priznanie žalobcovi titulom konštatovanej zodpovednosti štátu za nezákonné
rozhodnutie a nesprávny úradný postup sumy celkom 1.300,- Eur, pozostávajúcej z náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 300,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny

úradný postup vo výške 1.000,- Eur a zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie sumy 2.998.700,- Eur
pozostávajúcej zo zvyšnej časti uplatňovanej náhrady škody, ušlého zisku a náhrady nemajetkovej ujmy.

35. Predovšetkým, pokiaľ ide o odvolanie žalobcu, tak žalobca ako aj jeho právny zástupca, v podaných
odvolaniach napadli aj žalobcovi vyhovujúci výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovaná
zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 1.300,- Eur.

36. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

37. Znamená to, že právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu, proti ktorému CSP odvolanie
pripúšťa, možno priznať len tej sporovej strane, ktorej bola rozhodnutím spôsobená ujma na jej

právach. Ujma sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojím obsahom znevýhodňuje osobu podávajúcu
opravný prostriedok, t. j. či právne účinky rozhodnutia zhoršujú jej právne postavenie (zúžením jej
práv, rozšírením jej povinností) a či preto existuje možnosť, aby požadovala na súde vyššieho stupňa
odchylné rozhodnutie vo svoj prospech. Táto ujma musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne
presvedčenie strany, že jej bola ujma spôsobená.

38. Aplikujúc ust. § 359 CSP, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu proti výroku I.
napadnutého rozsudku je podané neoprávnenou osobou, nakoľko týmto výrokom bolo v časti vyhovené
jeho žalobe a nemohla mu ním vzniknúť žiadna ujma. Preto podal žalobca odvolanie proti výroku I.
napadnutého rozsudku ako neoprávnená osoba, v dôsledku čoho nezostávalo odvolaciemu súdu iné,

ako jeho odvolanie proti výroku I. napadnutého rozsudku s použitím ust. § 386 písm. b) CSP odmietnuť.

39. V ďalšom bolo potrebné zaoberať sa predovšetkým odvolacou námietkou žalovanej spočívajúcej
v tom, že žalovaná Slovenská republika, nebola v konaní zastúpená príslušným orgánom, nakoľko
súd vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že ak sa žalobca v predmetnej veci domáha

náhrady škody a nemajetkovej ujmy tak titulom nezákonného rozhodnutia - tu uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré sa považuje za zrušené ako nezákonné vydaním právoplatného oslobodzujúceho
rozsudku voči žalobcovi, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu - prieťahov v konaní aj súdu,
je daná príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR, ako orgánu oprávneného zastupovať Slovenskú
republiku v tomto civilnom sporovom konaní, s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003

Z. z. Dôvodila tým, že žalobca v prvom rade o nesprávnom úradnom postupe súdu neuniesol dôkazné
bremeno, ďalej tým, že ak by aj žalobca preukázal namietané skutočnosti súvisiace s trestným konaním
vedenýmpredsúdom,uvedenébybolonutnésubsumovaťpodzodpovednosťštátuzaškoduspôsobenú
nezákonným uznesením o vznesení obvinenia, preto ak v danej veci prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, (aj v

zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14.10.2015) orgánom konajúcim v mene
štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
od 1.1.2013 je Generálna prokuratúra SR (ďalej tiež len „GP SR"). Zároveň sa odvolávala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012, podľa ktorého, ak uplatnený nárok proti

štátu môže byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych
orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni,
aby v konaní proti štátu ako jedinému žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát všetky tie
štátne orgány, do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý z nich bude konať v mene štátu ohľadne
toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Žalobca pritom v podanej žalobe označil za orgány konajúce

za Slovenskú republiku tak MS SR ako aj GP SR. Súd teda nemal postupovať podľa ust. § 4 ods. 1
písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z.40. Po preskúmaní uvedenej odvolacej argumentácie žalovanej dospel odvolací súd k záveru, že otázku
príslušného orgánu, ktorý má v danom prípade konať za štát, posúdil súd prvej inštancie právne správne.
Táto otázka navyše už bola v predmetnom spore vyriešená vyjadrením právneho názoru odvolacieho

súdu v jeho uznesení vydanom v predmetnej právnej veci pod č. k. 24Co/987/2015-96 zo dňa 8.6.2016.
Žalobca si v spore podanou žalobou uplatňoval nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy titulom
zodpovednosti štátu z viacerých skutkových a právnych dôvodov, a to jednak titulom nezákonného
rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, v ktorom prípade prichádza do úvahy ako orgán konajúci
v mene štátu v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra SR, ale aj

titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní nielen orgánov činných
v trestnom konaní, ale aj v prieťahoch v konaní pred súdom, v ktorom prípade prichádza do úvahy
ako orgán konajúci v mene štátu v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 Ministerstvo spravodlivosti SR.
Pri posúdení orgánu, ktorý má konať za štát, sú pritom podstatné skutkové tvrdenia žalobcu opísané
v podanej žalobe, nie je rozhodujúci výsledok konania, teda ako súd napokon vec skutkovo a právne
posúdi. Rozhodujúce je to, z rozhodnutia a postupu ktorých orgánov žalobca v žalobe odvodzuje

svoje nároky. Tu je evidentné, že v zmysle podanej žaloby prichádzala do úvahy konkurencia dvoch
orgánov príslušných konať za štát, a to Generálnej prokuratúry SR ako aj Ministerstva spravodlivosti
SR. Potom postupoval prvoinštančný súd správne, keď v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. m) zák. č.
514/2003 Z. z. ako s príslušným orgánom konal s tým, na ktorý podal žalobca ako na prvý svoju
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, t. j. s Ministerstvom spravodlivosti SR. V danom prípade

nie je aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012, podľa
ktorého, ak uplatnený nárok proti štátu môže byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov a
spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa týkajú pôsobnosti
rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako jedinému žalovanému vystupovali
akosubjektykonajúcezaštátvšetkytieštátneorgány,dopôsobnostiktorýchvecpatrí.Vdanomprípade,

malo v zmysle skutkových tvrdení žalobcu dôjsť ku škode v jednej oblasti verejnej moci, a to v trestnom
konaní vedenom proti žalobcovi v zmysle trestnoprávnych noriem, ktorú situáciu vyslovene upravuje v
ust. § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca si teda neuplatňuje nároky posudzované podľa
rôznych právnych predpisov, resp. ktoré by spadali do viacerých oblastí verejnej moci (ako by to bolo
napr. v prípade spoločnej zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím tak živnostenského úradu

ako aj Sociálnej poisťovne, ktoré orgány pôsobia v rôznych oblastiach verejnej moci), čo predpokladá
citované rozhodnutie NS SR. Navyše zák. č. 514/2003 Z. z. upravuje pre prípad nemožnosti určenia
orgánu príslušného konať vo veci zodpovednosti štátu za škodu v zmysle § 4 ods. 2 všeobecne
príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR, čím zrejme zákonodarca predpokladá, že tento orgán je
plne kompetentný zastupovať Slovenskú republiku v takýchto sporoch. Konanie s oboma orgánmi

by bolo nadbytočné a nehospodárne, a to napriek tomu, že žalobca v podanej žalobe označil za
konajúce oba orgány, t. j. tak MS SR ako aj GP SR, pričom zrejme len vychádzal z toho, že uvedené
orgány si posúvali jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bez jej relevantného vybavenia.
Odvolací súd nepovažuje za dôvodný ani ten argument, že v danom prípade tvrdený nesprávny úradný
postup v konaní pred súdom, je konzumovaný nezákonnosťou samotného rozhodnutia o vznesení

obvinenia na základe vydania oslobodzujúceho rozsudku. Žalobcom namietané prieťahy v konaní
pred súdom sa totiž v nezákonnosti obsahu predmetného rozhodnutia žiadnym spôsobom neodrážajú.
Nezákonné rozhodnutie totiž konzumuje predchádzajúci nesprávny úradný postup len v tom prípade,
ak zrušené nezákonné rozhodnutie je výsledkom tohto nesprávneho úradného postupu, len v tom
prípade nevznikajú dva rôzne tituly na náhradu škody. V danom prípade však tvrdená škoda spôsobená

nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v prieťahoch v súdnom konaní, bola vyvolaná inou ako
rozhodovacou činnosťou zodpovedného orgánu (t. j. jeho neodôvodnenou nečinnosťou), a preto popri
sebe obstoja oba tituly na náhradu škody, t. j. tak nezákonné rozhodnutie (o vznesení obvinenia),
ako aj tvrdený neprávny úradný postup (prieťahy v súdnom konaní). Prvoinštančný súd preto správne
ako s príslušným orgánom konal za Slovenskú republiku s Ministerstvom spravodlivosti SR. Pokiaľ

žalovaná namietala, že jej prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom v konaní znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces tým, že sa v napadnutom rozsudku nevenoval konkrétne jej doplňujúcemu vyjadreniu zo dňa
23.3.2017 odvolací súd uvádza, že k takémuto nedostatku konajúceho súdu nedošlo. Prvoinštančný
súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakovať celé znenie procesnej obrany sporovej strany,

podstatné je, aby sa stručne, vecne a zrozumiteľne vyporiadal s jej podstatnou argumentáciou, čo
prvoinštančný súd dostatočne splnil v ods. 9 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.41. V predmetnej právnej veci potom nebola sporá existencia nezákonného rozhodnutia, tu uznesenia
vyšetrovateľa OR PZ v Dunajskej Strede ČVS: ORP-147/OVK-DS-2009 zo dňa 11.3.2009, ktorým
bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k

nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, pretože mal žalobca od
septembra 2006, brániť Y. T. v užívaní rodinného domu tým, že pozmenil vstupný kód na zabezpečenie
rodinného domu, ktoré uznesenie sa považuje za zrušené ako nezákonné vydaním oslobodzujúceho
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1T/42/2010-155 zo dňa 18.1.2012 v spojení s
(odvolaním prokurátora zamietajúcim) uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3To/122/2012 -196 zo

dňa 27.11.2012.

42. V zmysle ust. zák. č. 514/2003 Z. z. sa za nezákonné rozhodnutie považuje rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom SR. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je viazaný rozhodnutím, ktorým príslušný orgán zrušil alebo
zmenil pre nezákonnosť rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým bola škoda spôsobená (§ 6 ods.

1 cit. zák.). Súd v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej teda moci nie je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia, ktorým mala
byť spôsobená škoda (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 3.10.2011, sp. zn. 6Cdo 250/2010). V
zásade totiž platí prezumpcia správnosti vydaného a nezrušeného rozhodnutia. Osobou oprávnenou
požadovaťodštátunáhraduškody spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímjehoorgánovjepodľa§5ods.

1 cit. zák. ten, kto bol účastníkom konania (tu subjektom - stranou trestného konania) a bol poškodený
nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

43. Ako správne uviedol prvoinštančný súd, podľa dnes už stabilnej judikatúry sa za nezákonné
rozhodnutie považuje aj uznesenie o vznesení obvinenia, ak bol neskôr obvinený spod obžaloby

oslobodený. Z nálezu Ústavného súdu SR z 24.3.2011, sp. zn. II. ÚS 25/2011 potom vyplýva, že pri
posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, má zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným, rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť. Z uvedeného nálezu teda vyplýva, že systematickým

a logickým (extenzívnym) výkladom príslušných ust. zák. č. 514/2003 Z. z. treba dospieť k záveru,
že štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, kedy sa potom neposudzuje
správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale rozhodujúci tu
je výsledok trestného stíhania (rovnako rozsudok NS ČR z 25.9.2012, sp. zn. 30 Cdo 265/2012).

44. V zmysle vyššie uvedených právnych záverov dospel prvoinštančný súd k správnemu záveru, že
uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím, za ktoré zodpovedá
štát v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Navyše tento právny záver žalovaná v podanom odvolaní nijako
nenamietala.

45. Pokiaľ však ide o právny záver prvoinštančného súdu, že v danom prípade došlo k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcemu v zbytočných prieťahoch, spočívajúcich v postupe okresnej
prokuratúry a súdu v období od 18.1.2012 do 7.8.2012, kedy prokuratúra podala odvolanie bez
odôvodnenia, ktoré bezdôvodne šesť mesiacov nedoplnila, pričom súd v tomto období účinne nekonal,

keďsaobmedzillennaopakovanévýzvybezuloženiaporiadkovýchpokút,následkomktorýchprieťahov
považoval prvoinštančný súd za dôvodné priznať žalobcovi v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur, nakoľko hoci žalobca nedokázal, že by tieto prieťahy
mali hlbší vplyv na jeho osobný, rodinný alebo pracovný život, alebo na jeho uplatnenie v spoločnosti,
mal za to, že pri prieťahoch v konaní sa určitá ujma spôsobená dĺžkou konania zásadne predpokladá,

odvolací súd uvádza, že tu je v celom rozsahu dôvodná odvolacia argumentácia žalovanej spočívajúca
v tom, že v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. súd konajúci vo veci náhrady škody, nemá
právomoc riešiť otázku vzniku a existencie prieťahov v inom konaní, v ktorom malo dôjsť k vzniku škody,
resp. nemajetkovej ujmy.

46. V zmysle aktuálne platného ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. platí, že pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti oprešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahyvkonaní,právoplatnéhorozhodnutiaEurópskehosúdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

47. Prvoinštančný súd v rámci právneho posúdenia uviedol, že podmienky vzniku a obsah nárokov

žalobcu na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. posudzoval podľa znenia tohto zákona
účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, t. j. v jeho znení
účinnom do 31.12.2012, teda pred účinnosťou novely č. 412/2012 Z. z., ktorá zaviedla vyššie citované
znenie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Avšak z dôvodovej správy k predmetnému zák. č. 42/2012 Z.
z. vyplýva, že tento len výslovne dopĺňa právnu úpravu o už ustálenú súdnu prax vychádzajúcu z toho, že
všeobecný súd môže pristúpiť k priznaniu náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy v konaní podľa zák.

č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté na to oprávneným orgánom.
V zmysle platnej úpravy, najmä pokiaľ ide o prieťahy v súdnom konaní, existuje možnosť domáhať sa
ochrany svojich práv najmä využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s čl. 127 ods. 1 Ústavy SR,
resp. podaním sťažnosti na prieťahy predsedovi príslušného súdu. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods. 2

Ústavy SR, je teda kompetentný preskúmať Ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmať
súdvkonaníonáhradeškodypodľazák.č.514/2003Z.z.,alelenÚstavnýsúd SRnapodkladeústavnej
sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to
absurdný záver, že by všeobecné súdy preskúmavali postup iných všeobecných súdov.

48. Odvolací súd je teda toho názoru, že aj pred účinnosťou novely č. 412/2012 Z. z. platilo, že v
prípade nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nečinnosti, resp. v prieťahoch v konaní, súd
rozhodujúci o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sám o otázke, či
v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu došlo, nebol oprávnený rozhodovať, ale mohol

vychádzať len z niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí, ktorá podmienka však v danom prípade
splnená nebola, pretože žalobca nepreukázal, že by podal proti prípadným prieťahom prokurátora alebo
súdu v trestnom konaní sťažnosť, o ktorej by bolo rozhodnuté v jeho prospech, alebo že by disponoval
rozhodnutím konštatujúcim prieťahy v konaní Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské
práva. Vzhľadom na uvedené, je právne posúdenie veci prvoinštančným súdom v časti konštatovaného

nesprávneho úradného postupu nesprávne, preto odvolací súd v žalovanou napadnutej vyhovujúcej
časti výroku I., napadnutý rozsudok v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu v časti
o zaplatenie sumy 1.000,- Eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, ako predčasnú a nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na uvedené bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalšou odvolacou argumentáciou žalovanej o tom, že rozhodnutie súdu, pokiaľ ide o výšku

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za prieťahy vo výške 1.000,- Eur je nepreskúmateľné.

49. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v danom prípade teda štát zodpovedá
žalobcovi za škodu, ktorá mu bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím - uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Dunajskej Strede ČVS: ORP-147/OVK-

DS-2009 zo dňa 11.3.2009, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Ten, kto bolo spod obžaloby
oslobodený, má totiž zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

50. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

51. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

52. Podľa ust. § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonnérozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (ods.

1). Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové
výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania
nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom (ods. 3).

53. Pre vznik nároku na náhradu škody ako aj ušlého zisku spôsobených nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci, treba v spore tvrdiť, ale najmä preukázať existenciu troch základných
predpokladov, ktorými sú: 1/ nezákonné rozhodnutie (táto podmienka je v prípade žalobcu v zmysle
vyššie uvedeného splnená), 2/ vznik škody resp. ušlého zisku a 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody, prípadne ušlým ziskom. Všetky tieto podmienky musia byť pritom splnené
súčasne, čo znamená, že ak chýba čo i len jedna z týchto podmienok, náhradu škody a ušlého zisku nie
je možné priznať. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia všetkých týchto troch podmienok pritom

zaťažuje poškodeného, tu žalobcu.

54. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou však platí, že súd je viazaný
žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom

vymedzenýzákladnárokuuplatnenéhožalobcom,ktorýjepredmetomkonania.Teóriaprocesnéhopráva
podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti,
ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Strany sú
v sporovom konaní preto povinné označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov v kontradiktórnom civilnom sporovom konaní teda leží zásadne na sporových stranách.

Následkyspojenésnesplnenímpovinnostitvrdeniaadôkaznejpovinnostivpodobevecnenepriaznivého
rozhodnutia nesie tá sporová strana, ktorá si tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a
povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.

55. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní
neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy
neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci z dôvodu
nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení aktuálne

stanovenú spoločne v čl. 8, § 132 ods. 1, 2 a 3, § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 152 CSP.

56. Odvolací súd má po preskúmaní predmetnej veci za to, že na základe vykonaného dokazovania
dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, ktoré v celom rozsahu preberá i odvolací
súd, že v konaní bol jednoznačne preukázaný nárok žalobcu na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v

trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a to v správne ustálenej výške 300,- Eur,
avšak pokiaľ ide o ostatnú uplatnenú skutočnú škodu a ušlý zisk, žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
jednak pokiaľ ide o preukázanie vzniku uplatnenej škody a ušlého zisku, ani pokiaľ ide o preukázanie
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou škodou a ušlým ziskom.

57. Nárok na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní osobitne upravuje vyššie cit. ust. § 18 ods. 1
a 3 zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého je náhrada trov konania spočívajúca v trovách právneho
zastúpenia výslovne zahrnutá do náhrady škody, pričom ak ide o trovy konania vzniknuté v konaní,
v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou v podobe týchto trov možno zásadne predpokladať. Takéto trovy právneho zastúpenia

zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Vždy však treba posudzovať aj účelnosť vynaložených trov konania, ktorá sa
posudzuje individuálne s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej právnej veci. Žalobca si ako náhradu
škody uplatnil trovy obhajoby vo výške 1.014,89 Eur, v zmysle faktúry predloženej jeho obhajcom v
trestnom konaní. Samotná táto faktúra však na preukázanie vzniku škody žalobcu nepostačuje, pretože

škodu žalobcu predstavuje len skutočná suma peňažných prostriedkov, ktorú žalobca vynaložil na svoje
právne zastúpenie v trestnom konaní, o ktorú sa reálne zmenšil jeho majetkový stav. Prvoinštančný
súd potom správne ustálil, že v zmysle žalobcom predložených príjmových pokladničných dokladov,
žalobca preukázal zaplatenie trov právneho zastúpenia svojho obhajcu len vo výške 300,- Eur. Zvyšnépokladničné doklady sú vystavené na meno otca žalobcu, a hoci je v nich uvedený účel obhajoba syna,
žalobca v konaní nepreukázal žiadny titul, na základe ktorého jeho otec tieto trovy právneho zastúpenia
hradil, teda či išlo zo strany otca o pôžičku synovi, alebo dar, či splatenie prípadného dlhu otca synovi,

prípadne iný právny dôvod. Žalobca v konaní o tomto plnení jeho otca neposkytol žiadne relevantné
skutkové tvrdenia a nenavrhol na ich preukázanie vykonanie žiadnych dôkazov. Neuniesol teda svoje
dôkazné bremeno. V odvolaní sú potom tvrdenia žalobcu rozporuplné, keď v odvolaní zo dňa 5.6.2017
uvádza, že pri úhradách vykonaných jeho otcom išlo o pôžičku od otca, ktorú bude musieť žalovaný
splatiť, naproti tomu v odvolaní zo dňa 10.8.2017 žalobca uvádza, že uvedené úhrady realizoval otec

žalobcu z peňazí žalobcu, ktoré dostal od otca a otec bol označený ako platiteľ len z toho dôvodu,
že bol osobou, ktorá obhajcovi peniaze fyzicky odovzdala v mene žalobcu. Na jednej strane je teda
tvrdená pôžička, na druhej strane je možné darovanie. Ohľadom zvyšných peňažných prostriedkov
majúcich byť zaplatených do sumy 1.014,89 Eur, žalobca nepredložil žiadne dôkazy, dokonca tvrdil, že
si ich odpracoval v záhrade obhajcu, teda sám v podstate vyvrátil svoje tvrdenie o zmenšení svojho
majetkového stavu o zvyšné uhradené trovy právneho zastúpenia, okrem doloženej sumy 300,- Eur.

Prvoinštančný súd v ods. 14. odôvodnenia rozhodnutia tiež správne poukázal na to, že vzhľadom na
zistené premlčanie pohľadávky obhajcu žalobcu na zaplatenie zvyšných trov obhajoby, by v prípade,
ak by žalobca v budúcnosti pohľadávku obhajcu zaplatil, vznik takejto škody by si v podstate žalobca
zavinil sám a štát by teda za takúto škodu vôbec nezodpovedal.

58. Pokiaľ ide o obranu žalovanej a jej odvolanie voči svojej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 300,- Eur
titulom náhrady škody za nezákonné rozhodnutie spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v trestnom
konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, že sa jedná len o trovy povinnej obhajoby,
pretože v prípade dobrovoľného zvolenia si obhajcu, neexistuje priama a bezprostredná príčinná
súvislosť s namietaným rozhodnutím, nakoľko štát nemôže zodpovedať za trovy obhajoby, ktoré vznikli

ako dôsledok slobodného rozhodnutia zvoliť si právneho zástupcu, čo nie je bezprostredný dôsledok
trestného stíhania; keď namietala tiež, že súd neskúmal účelnosť vynaložených trov a skutočnosť, že
príjmový pokladničný doklad nespĺňa náležitosti účtovného a daňového dokladu v zmysle § 10 zák. č.
431/2002 Z. z. o účtovníctve, preto nepreukazuje skutočné zmenšenie majetku žalobcu, a teda vznik
škody a napokon, že predmetný doklad nedostatočne preukazuje súvislosť zaplatených peňažných

prostriedkov s trestným konaním vedeným proti žalobcovi, odvolací súd dospel k záveru, že táto obrana
žalovanej je nedôvodná.

59. Predovšetkým zo zákonného ustanovenia § 18 zák. č. 514/2003 Z. z. nevyplýva, že by sa malo
jednať len o trovy povinnej obhajoby. Citované ustanovenie je špeciálnym ustanovením v pomere k ust.

§ 553 ods. 1 Trestného poriadku, na ktoré žalovaná v odvolaní poukazovala. Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy
SR každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Podľa
ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní. Ústavný súd SR vo svojom náleze z 15.10.2014,
sp. zn. III. ÚS 457/2014-27 konštatoval, že: „Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením
účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie,

resp. bránenie práva na súde." Z uvedeného vyplýva, že obvinený v trestnom konaní má nesporne právo
dať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, ktorým môže byť i advokát, a to aj v prípade, ak nejde
o tzv. nutnú obhajobu. Avšak i v takomto prípade bolo nevyhnutným prihliadať na všeobecnú zásadu
pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to splnenie podmienky, aby trovy boli vynaložené účelne.
V tomto smere však neobstojí tvrdenie žalovanej, že účelnosťou vynaložených trov sa prvoinštančný

súd nezaoberal. Súd sa účelnosťou trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní zaoberal na
viacerýchmiestachsvojhorozhodnutia. Jednotlivéúkonyrozobralvods.4nastr.5(písm.d/),vods.3na
str.6(písm.f/),avods.13odôvodneniasvojhorozhodnutia,kdeuviedol,žeobhajcažalobcusa2.4.2009
od 9.10 do 11.45 hod. zúčastnil na výsluchu žalobcu ako obvineného, ďalej 16.9.2009 od 8.40 do 12.20
na konfrontácii žalobcu so svedkyňou a 29.9.2009 od 14.40 do 15.00 na výsluchu svedka, obhajca

dňa 13.5.2010 doplnil svoje návrhy na doplnenie dokazovania, zúčastňoval sa hlavného pojednávania
v dňoch 19.5.2010 od 13.40 do 14.48 hod., 11.6.2010 od 13.00 do 13.31 hod., 30.6.2011 od 11.00 do
11.36 hod., 16.2.2011, 11.3.2011, 30.3.2011 od 13.45 do 14.39 hod., kedy bol vyhlásený rozsudok č.
k. 1T 42/2010-130, proti ktorému podal obhajca odvolanie, ktoré dňa 4.5.2011 doplnil písomnými
dôvodmi, zúčastnil sa verejného zasadnutia odvolacieho súdu dňa 4.10.2011 od 9.00 do 9.40 hod.,

prišiel na ďalšie nariadené hlavné pojednávanie dňa 7.12.2011 a potom na pojednávanie dňa 18.1.2012
od 9.10 do 9.38 hod., na ktorom súd vyhlásil oslobodzujúci rozsudok č. k. 1T 42/2010-155, vyjadril sa
k odvolaniu prokurátora voči tomuto oslobodzujúcemu rozsudku a zúčastnil sa na verejnom zasadnutí
odvolacieho súdu dňa 27.11.2012 od 9.20 do 9.45 hod., následne si faktúrou zo dňa 6.1.2016 vyúčtovalodmenu a paušálne náhrady v sume 1.014,89 Eur za celkovo 15 úkonov právnej služby. Z takéhoto
rozpisu jednotlivých úkonov je zrejmé, že išlo jednoznačne o účelné úkony právnej služby poskytnuté
v trestnom konaní. Prvoinštančný súd tiež zhrnul, že obhajca žalobcu bol prítomný najmenej pri piatich

vyšetrovacích úkonoch v roku 2009, z ktorých niektoré trvali viac než 2 hodiny, v roku 2010 bol prítomný
alebo vykonal štyri úkony, v roku 2011 tri úkony a v roku 2012 tiež tri úkony a vzhľadom na základnú
sadzbu tarifnej odmeny podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov by vzhľadom na počet úkonov obhajcu, tento mal nárok na odmenu minimálne vo
výške 1.014,89 Eur, ktorú si aj vyúčtoval. Argumentácia žalovanej, že súd sa účelnosťou úkonov právnej

služby nezaoberal je teda nedôvodná. V danom prípade však bolo preukázané zaplatenie trov obhajoby
žalobcom len vo výške 300,- Eur. Táto suma bola na jeho zastúpenie v trestnom konaní vynaložená
jednoznačneúčelne,keďvzmyslepokladničnéhodokladuišloopreddavok natietoprávneslužby.Podľa
odvolacieho súdu je tiež jednoznačne preukázaná súvislosť medzi poskytnutým preddavkom 300,- Eur
a trestným konaním, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, i keď to osobitne na príjmovom
pokladničnom doklade uvedené nie je. Z časového sledu udalostí vyplýva, že voči žalobcovi bolo

vznesené obvinenie dňa 11.3.2009, dňa 24.3.2009 žalobca splnomocnil na svoju obhajobu advokáta
JUDr. W. Y., plnomocenstvo je na č. l. 21 vyšetrovacieho spisu a jednoznačne z neho vyplýva, že išlo o
zastupovanie v predmetnej trestnej veci, pričom príslušný preddavok vo výške 300,- Eur bol zaplatený
rovnakého dňa, ako bolo obhajcovi udelené plnomocenstvo. Pre účely posúdenia vzniku škody žalobcu,
nie je podstatné, či uvedený príjmový pokladničný doklad obstojí z hľadiska § 10 zák. č. 431/2002 Z.

z. o účtovníctve, podstatné je, že preukazuje reálne vynaloženie týchto prostriedkov žalobcom na svoje
právne zastúpenie v trestnom konaní.

60. Odvolací súd uznal za dôvodnú argumentáciu žalovanej v podanom odvolaní, že vzhľadom na
časovú náročnosť pri vyznačovaní právoplatnosti súdnych rozhodnutí, potrebu schvaľovacieho procesu

u žalovanej, potrebu vykonania finančnej kontroly a obdobie potrebné na samotnú realizáciu úhrady, je
dôvodné žalovanej poskytnúť dlhšiu ako trojdňovú lehotu na zaplatenie žalobcovi priznanej sumy 300,-
Eur, preto v súlade s ust. § 388 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil iba v časti lehoty na
splnenie uloženej povinnosti tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 300,- Eur v lehote do 30
dní od právoplatnosti tohto rozsudku, avšak v samotnej napadnutej časti o zaplatenie sumy 300,- Eur

rozsudok podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

61. Žalobca si ďalej (okrem nákladov na trovy právneho zastúpenia vo výške 1.014,89 Eur) uplatňoval v
sporetitulomnezákonnéhorozhodnutianáhraduškodyspočívajúcuv:1.úrokochaúrokochzomeškania
z podnikateľského úveru vo T., a.s. v sume 15.081,51 Eur; 2. nároku na poistné plnenie od poisťovne

UNIQUA v sume 99.581,76 Eur; 3. nároku na poistné plnenie od Českej poisťovne Slovensko v sume
48.131,30 Eur; 4. nároku na istinu a trovy exekúcie vymožené na výživnom v sume 3.187,55
Eur; 5. nárokov uplatnených voči žalobcovi Štátnym fondom rozvoja bývania v sume 20.895,90 Eur
(istina, zmluvný úrok, úrok z omeškania); 6. nároku na náhradu nájomného za užívanie auta otcovi
a náklady za pohonné hmoty v sume 7.140,- Eur. Ako ušlý zisk si uplatňoval: 1. sumu pôžičky od

rodičov vo výške 5.975 Eur ktorú si musel zobrať v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním na
pokrytie výpadku z podnikateľských príjmov; 2. ušlý zisk za nedobrovoľne zrušené podnikanie, keď
kvôli trestnému stíhaniu prišiel o zákazníkov za obdobie od 20.3.2009 v sume 25.200,- Eur; 3. ušlý
zisk z nedobrovoľne ukončeného pracovného pomeru pre spoločnosť Pannon Work - Nokia v sume
17.394,- Eur; 4. ušlý zisk z nenaplnených projektov pre spoločnosť Diamonds International Corporation

vo výške 1.590,- Eur; 5. ušlý zisk z nedobrovoľne ukončenej činnosti pre spol. Iron Trade Hunary vo
výške 20.400,- Eur a 6. ušlý zisk z nedobrovoľného ukončenia činnosti pre spol. Convoi vo výške 896,24
Eur. Pokiaľ ide o tento rozsah zvyšnej uplatnenej škody a ušlého zisku, odvolací súd sa plne stotožňuje
so správnymi skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktoré tento podrobne rozpísal a
dôsledne vyhodnotil v ods. 5 písm. a), c), e), g), h), v ods. 6 písm. b), d), e), v ods. 7, ods. 15, ods. 16,

ods. 17, ods. 18, ods. 19 a ods. 20 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

62. Žalobca si nárok na náhradu vyššie uvedenej škody a ušlého zisku (opísaných v ods. 61 tohto
odôvodnenia)uplatňovaltitulomzodpovednostištátuzaškodumuspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím
dôvodiac, že ich utrpel kvôli prebiehajúcemu trestnému stíhaniu, ktoré predstavovalo pre neho psychické

týranie, viedlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu po fyzickej, duševnej, ľudskej, spoločenskej a
psychickej stránke, žalobca schudol, mal žalúdočné problémy, bolesti hlavy, trpel stresom, nespavosťou,
únavou, depresiou, nemohol pracovať a podnikať kvôli nesústredenosti a stresu ktorý prežíval, preto si
ani nevedel nájsť prácu a nemohol rozvíjať svoje podnikateľské aktivity, následkom čoho nedosahovalpríjmy, ktoré by postačovali na pokrytie výdavkov spojených s financovaním uvedených úverov, pôžičiek
a poistiek.

63. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. má poškodený v prípade existencie nezákonného
rozhodnutia nárok na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku. Oba nároky sú pritom samostatné, na
sebe nezávislé a oba môžu vzniknúť z tej istej škodnej udalosti (tu nezákonného rozhodnutia).

64. Škodou sa rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v

peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby
sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo
účelné. Nezákonné rozhodnutie pritom môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a
nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto nezákonným rozhodnutím. Vzťah príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím a škodou je totiž vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba potom skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Rozhodnutie orgánu verejnej moci teda musí
byť z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, čo znamená, že ak by k jeho vydaniu nedošlo,

majetok poškodeného by sa nezmenšil. V danom prípade bolo teda povinnosťou žalobcu preukázať,
že tvrdená škoda mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s vydaným uznesením o vznesení obvinenia
v trestnej veci ČVS: OPR-147/OVK-DS-2009, neskôr vedenej pod sp. zn. 1T/42/2010.

65. Ušlý zisk sa obvykle vymedzuje ako ujma, spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v

dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný
beh vecí dalo očakávať. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť
naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku škodnej udalosti (uznesenie
NS SR z 28.4.2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008). Ak sa teda fyzická osoba domáha práva na náhradu

ušlého zisku, musí preukázať, že predmetný zisk by mohla reálne dosiahnuť, ak by nedošlo k vydaniu
nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo k jeho nesprávnemu úradnému postupu. Dôkazné
bremeno v tomto smere leží tiež výlučne len na žalobcovi.

66. Ušlý zisk môže byť podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. nahraditeľný len vtedy, ak by žalobca

relevantne preukázal, že v rozhodnom čase vykonával konkrétnu činnosť bezprostredne smerujúcu
k dosiahnutiu uplatnených výnosov v dosiahnutí ktorých mu zabránilo výlučne prebiehajúce trestné
stíhanie, v dôsledku ktorého bol zmarený konkrétny pripravovaný zámer žalobcu. Škoda vo výške ušlého
zisku sa totiž odškodňuje len ak by bolo preukázané, že škodná udalosť zasiahla do konkrétneho
priebehu deja vedúceho k určitému zisku, nepostačuje len všeobecná úvaha žalobcu o možnom vplyve

trestného stíhania na eventuálne možné výnosy.

67. Ušlý zisk teda predstavuje zmarenú zárobkovú príležitosť, ktorá by pri pravidelnom behu udalostí
nastala,tedažeočakávanýzisk,kuktoréhodosiahnutiubolivytvorenéreálnepodmienky,bysaskutočne
dostavil, ak by tomu nezabránila škodná udalosť, t. j. nezákonné rozhodnutie. Samotné nepriaznivé

ovplyvnenie vzťahov s obchodnými partnermi, či využitie podnikateľských príležitostí, samo o sebe
ušlý zisk nepredstavujú. V príčinnej súvislosti s výkonom verejnej moci musí totiž byť majetková ujma
spôsobená zásahom do priebehu deja vedúceho k určitému zisku, nielen všeobecná úvaha o vplyve
na podnikateľskú činnosť, či len tvrdené zmarenie zamýšľaného podnikateľského zámeru. Samotné
uzavretie obchodnej, či inej zmluvy iba predpokladajúcej nejaký zisk, ešte nevyhnutne nemusí ušlý

zisk preukazovať, ak zároveň nie je zrejmé, že poškodený spĺňal všetky predpoklady, aby sa zmluva
realizovala

68. V danom prípade po preskúmaní veci odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdenou škodou a ušlým ziskom a vydaným

nezákonným rozhodnutím, resp. vedením trestného stíhania voči nemu v danej trestnej veci. Žalobca na
preukázanie tejto príčinnej súvislosti netvrdil žiadne konkrétne relevantné skutočnosti, ani neprodukoval
a nenavrhoval žiadne dôkazy.69. Pre posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je však právne
významnou práve otázka existujúcej príčinnej súvislosti konkrétnej tvrdenej škody a ušlého zisku s
príslušným nezákonným rozhodnutím. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vtedy, ak majetková ujma

(škoda a ušlý zisk) vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak sú nezákonné rozhodnutie a
majetková ujma vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda je doložené, že nebyť nezákonného
rozhodnutia, ku škode či ušlému zisku by nedošlo. V prípade, že príčinou tvrdenej majetkovej ujmy
bola iná skutočnosť, zodpovednosť nenastáva; príčinou škody môže byť totiž len tá okolnosť, bez ktorej
existencie by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z

príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, avšak príčinu podstatnú.

70. Žalobca sa však v konaní obmedzil výlučne na tvrdenia, že mu uvádzaná škoda a ušlý zisk v
dôsledku nezákonného trestného stíhania vznikli, a to na tom základe, že predmetné trestné stíhanie
predstavovalo pre neho psychické utrpenie, stres, že v jeho dôsledku trpel nespavosťou, depresiou,
únavou, čo viedlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, utrpel aj po spoločenskej stránke, v dôsledku toho

nemohol pracovať a podnikať, najmä kvôli nesústredenosti a stresu ktorý prežíval, preto si ani nevedel
nájsť prácu a nemohol rozvíjať svoje podnikateľské aktivity, následkom čoho nedosahoval dostatočné
príjmy, ktoré by postačovali na pokrytie jeho výdavkov. Žalobca však tieto svoje tvrdenia o prežívanom
psychickom strese, zhoršení zdravotného stavu a ujme v spoločenskom živote a ich vplyve na svoju
schopnosť pracovať a podnikať nijako nepreukazoval, ani netvrdil žiadne konkrétnejšie skutočnosti o

tom, ako sa mal prežívaný stres prejavovať, ako sa prejavovalo zhoršenie jeho fyzického a psychického
zdravia a čo konkrétne mu bránilo riadne pracovať a ďalej podnikať. Rozhodujúce skutočnosti o tom,
že v dôsledku trestného stíhania sa zhoršila žalobcova schopnosť pracovať a podnikať, mal pritom
tvrdiť a preukazovať práve žalobca, ktorý bol nositeľom bremena tvrdenia a bremena dôkazu o týchto
skutočnostiach. Žalobca síce predložil v konaní určité lekárske správy, ale tieto nijako nepreukazujú

súvis daných ochorení s trestným stíhaním. Vyplýva z nich len toľko, že žalobca navštevoval ortopéda
a rehabilitačnú ambulanciu, mal problémy s ramenom, ale predložené lekárske správy samy o sebe
nepreukazujú súvislosť zdravotných ťažkostí žalobcu s trestným stíhaním, ani skutočnosť, že by v ich
dôsledku žalobca utrpel pokles schopnosti pracovať. Len na základe stručných konštatovaní žalobcu,
nie je možné považovať v konaní za jednoznačne preukázané, že žalobca práve v dôsledku vznesenia

obvinenia a prebiehajúceho trestného stíhania trpel takými psychickými alebo fyzickými problémami,
ktoré mali za následok jeho zníženú pracovnú schopnosť. V tomto smere je teda záver prvoinštančného
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom správne. Žalobca sám dobrovoľne ukončil svoju
podnikateľskú činnosť. Netvrdil rozhodujúce skutočnosti a nepreukázal, z akého konkrétneho dôvodu
tak spravil, nepreukázal teda, že by po fyzickej či psychickej stránke nebol schopný pokračovať vo svojej

podnikateľskejčinnosti,akoaniskutočnosť,žebypráveprebiehajúcetrestnéstíhaniebolodôvodom,pre
ktorý by sa zhoršila jeho povesť, v dôsledku čoho by prišiel o klientov, či dosahoval nižší zisk, prípadne
stratu. Samotné trestné stíhanie pritom dôvodom ukončenia jeho podnikania nebolo. V zmysle výpisu
zo živnostenského registra podnikal žalobca s predmetom podnikania sprostredkovateľská činnosť,
veľkoobchodná a maloobchodná činnosť v rozsahu voľnej živnosti, zámočnícke a sústružnícke práce,

podnikateľskú činnosť ukončil k 14.9.2009, avšak v zmysle ust. § 6 ods. 2 zák. č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, žalobca spĺňal podmienku bezúhonnosti na
výkon takejto živnosti, nakoľko nebol odsúdený za trestný čin hospodársky, trestný čin proti majetku,
ani za trestný čin, ktorého skutková podstata by súvisela s predmetom jeho podnikania. Nič mu
teda nebránilo napriek odsúdeniu a trestnému stíhaniu vo výkone svojej živnosti pokračovať. Žalobca

rovnako nedokázal, že by práve v dôsledku vznesenia mu obvinenia, s ním prerušili spoluprácu niektorí
jeho obchodní partneri, či nemohol realizovať konkrétne obchodné príležitosti, alebo získať niektorého
zákazníka. V priamej príčinnej súvislosti by bolo, pokiaľ by žalobca práve a len v dôsledku nezákonného
trestného stíhania stratil oprávnenie podnikať, alebo vykonávať konkrétnu prácu. Avšak skutočnosť, že
sámukončilsvojupodnikateľskúčinnosťvtakejtopriamejpríčinnejsúvislostinieje,pretoniejevpríčinnej

súvislosti s nezákonným rozhodnutím ani tvrdený ušlý zisk z podnikania. Ak bolo bezprostrednou
príčinou ukončenia podnikateľskej činnosti žalobcu, jeho vlastné rozhodnutie, nie je daný vzťah príčinnej
súvislosti medzi trestným stíhaním a vznikom škody spočívajúcej v ušlom zisku. Rovnako pokiaľ žalobca
tvrdil, že sa nemohol kvôli trestnému stíhaniu zamestnať, toto svoje tvrdenie relevantne nepreukázal.
Doložil síce žiadosti, ktorými sa uchádzal o zamestnanie, avšak nepreukázal, ako na tieto žiadosti

reagovali jednotliví oslovení zamestnávatelia, či sa žalobca aj skutočne zúčastnil nejakých pohovorov
a čo bolo príčinou, že ho do daných zamestnaní neprijali. Žalobca ani nepreukázal, že by uvedení
zamestnávatelia od neho požadovali výpis z registra trestov a že by tento bol dôvodom jeho neprijatia
do daných zamestnaní.71. Žalobca teda nijakým spôsobom nepreukázal svoju zníženú schopnosť pracovať, resp. pokračovať
vo svojej dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Prvoinštančný súd pritom správne podotkol, že významné

v danom prípade sú tiež tie okolnosti, že v danom období mal žalobca výrazne zhoršené vzťahy so
svojou manželkou, preto je otázne, či mu tvrdený stres nespôsobovala práve ona a tiež, aké boli v danom
období hospodárske podmienky pre rozvoj jeho dovtedajšej podnikateľskej činnosti, či podmienky na
trhu práce, či bol žalobca dostatočne kvalifikovaný pre pozície, o ktoré sa uchádzal a podobne. Je
potrebné zvýrazniť, že v rámci odškodňovania v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu

za škodu, sa neodškodňuje konanie iných osôb, ako manželky žalobcu, či jej právneho zástupcu,
ale iba škoda spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. V danom prípade, pokiaľ
žalobca kvalifikovane nepreukázal svoju zníženú pracovnú schopnosť práve v súvislosti s prebiehajúcim
trestným stíhaním, znamená to, že nepreukázal ani skutočnosť, že v jeho dôsledku nebol schopný
dosahovať príjmy, aby pokryl svoje výdaje a bol schopný platiť úvery, poistky, výživné, či nájom za
užívanie auta a pohonné hmoty. Zostalo teda iba v rovine jeho všeobecného tvrdenia, že v dôsledku

trestného stíhania, nebol schopný splácať svoj podnikateľský úver vo T., úver od Štátneho fondu rozvoja
bývania, a.s., ani poistky v poisťovniach UNIQUA a Česká poisťovňa Slovensko, platiť nájom za auto,
či pohonné hmoty a riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť.

72. Vzhľadom na uvedené, žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou škodou majúcou spočívať v: 1. úrokoch a úrokoch z
omeškania z podnikateľského úveru vo T., a.s. v sume 15.081,51 Eur; 2. nároku na poistné plnenie od
poisťovne UNIQUA v sume 99.581,76 Eur; 3. nároku na poistné plnenie od Českej poisťovne Slovensko
v sume 48.131,30 Eur; 4. nároku na istinu a trovy exekúcie vymožené na výživnom v sume 3.187,55 Eur;
5. nárokov uplatnených voči žalobcovi Štátnym fondom rozvoja bývania v sume 20.895,90 Eur (istina,

zmluvný úrok, úrok z omeškania); 6. nároku na náhradu nájomného za užívanie auta otcovi a náklady za
pohonné hmoty v sume 7.140,- Eur. Prvoinštannčý súd preto postupoval správne, pokiaľ žalobu v tejto
časti zamietol, a preto odvolací súd v tejto napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

73.Rovnakosprávnebolizáveryprvoinštančnéhosúdu,pokiaľideoneuneseniedôkaznéhobremenana
preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a teda nezákonným trestným stíhaním
a tvrdeným ušlým ziskom. Tento mal podľa žalobcu predstavovať: 1. sumu pôžičky od rodičov vo výške
5.975 Eur, ktorú si musel zobrať v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním na pokrytie výpadku
z podnikateľských príjmov; 2. ušlý zisk za nedobrovoľne zrušené podnikanie, keď kvôli trestnému

stíhaniu prišiel o zákazníkov za obdobie od 20.3.2009 v sume 25.200,- Eur; 3. ušlý zisk z nedobrovoľne
ukončenéhopracovnéhopomeruprespoločnosťPannonWork-Nokiavsume17.394,-Eur;4.ušlýziskz
nenaplnenýchprojektovprespoločnosťDiamondsInternationalCorporationvovýške1.590,-Eur;5.ušlý
zisk z nedobrovoľne ukončenej činnosti pre spol. Iron Trade Hunary vo výške 20.400,- Eur a 6. ušlý zisk
z nedobrovoľného ukončenia činnosti pre spol. Convoi vo výške 896,24 Eur. Pokiaľ žalobca nepreukázal

priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným trestným stíhaním a poklesom svojej schopnosti venovať
sa svojej podnikateľskej činnosti, či plniť si svoje povinnosti z uzatvorených pracovných pomerov,
znamenáto,ženepreukázal,žemutvrdenýziskzpodnikania,ukončenýchpracovnýchpomerovčizmlúv
ušiel práve preto, že bol trestne stíhaný. Žalobca vôbec nepreukázal príčinnú súvislosť medzi pôžičkou
vo výške 5.975 Eur s nezákonným trestným stíhaním a súdu už vôbec nie je zrejmá súvislosť nákladov

na školenie a nezákonným trestným stíhaním. Znova na preukázanie týchto skutočnosti nepostačuje
iba žalobcovo všeobecné tvrdenie, ale musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré musia
byť preukázané relevantnými dôkazmi. Ako správne uzavrel prvoinštančný súd, predložené uzavreté
zmluvy s príslušnými obchodnými spoločnosťami žiadnym spôsobom nepreukazujú, aký konkrétny
úspech by žalobca pri ich realizácii mohol dosiahnuť a že ho nedosiahol práve kvôli jeho trestnému

stíhaniu. Rovnako tieto zmluvy sami o sebe nepreukazujú, výšku ušlého zisku, ani dôvody, kvôli ktorým
žalobca tento zisk nedosiahol. Úlohou žalobcu bolo v prípade ušlého zisku preukázať, že mal konkrétne
obchodné príležitosti, ktoré by mu pri pravidelnom behu vecí priniesli určitý zisk a tieto nemohol
realizovať len kvôli trestnému stíhaniu. Pokiaľ ide o tvrdenú skutočnosť, že pracovný pomer žalobcu pre
spoločnosť Pannon-Work Személyzeti Szolgáltató Zrt. skončil kvôli tomu, že žalobca nevedel doložiť

čistý výpis z registra trestov, nakoľko v dôsledku nezákonného trestného stíhania sa predĺžila doba
potrebná na jeho osvedčenie sa, prvoinštančný súd správne poukázal na to, že žalobca nedokázal,
že v prípade ak by aj mal čistý register trestov, bol by v tejto spoločnosti zamestnaný aj po 31.3.2011
(keďže jeho pracovný pomer bol na dobu určitú) a ak áno, za akých podmienok a aký príjem byreálne mohol dosiahnuť. Nepreukázal teda, že tvrdený ušlý zisk v súvislosti s týmto zamestnaním bol v
bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním žalobcu. S poukazom na uvedené
je potom nevyhnutné uzavrieť, že záver súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol svoje dôkazné

bremeno, keď v konaní nepreukázal žiadnymi dôkazmi naplnenie jedného so zákonných kumulatívnych
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, v podobe existencie príčinnej
súvislosti medzi ním iba tvrdeného ušlého zisku a nezákonným rozhodnutím, z ktorého dôvodu bolo
nevyhnutné jeho nárok na náhradu ušlého zisku zamietnuť, preto odvolací súd aj v tejto zamietajúcej
časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

74. Ďalej sa žalobca v konaní v súlade s ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.733.511,85 Eur (t. j. 3.000.000,-
Eur - škoda 195.032,91 Eur - ušlý zisk 71.455,24 Eur) a to dôvodiac, že dané nezákonné trestné
stíhanie mu spôsobilo psychické, fyzické, zdravotné, duševné, morálne, ľudské, spoločenské, finančné
škody, stratu času, stres, utrpel vážnu citovú ujmu, psychické následky a v dôsledku prežívaného

stresu zomrela aj jeho matka, čo mu spôsobilo ďalšiu citovú ujmu. Prvoinštančný súd nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy v prevažujúcom rozsahu zamietol, t. j. okrem sumy 1.000,- Eur za prieťahy v
konaní, v ktorej vyhovujúcej časti, ako bolo vyššie uvedené odvolací súd na základe odvolania žalovanej
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, odvolací súd

dospel k záveru, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je v tejto zamietajúcej časti vecne správne. V
plnom rozsahu sa tiež stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v jeho odsekoch 21. a 22.

75. Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím je rovnako ako
v prípade majetkovej ujmy (škoda a ušlý zisk) nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok:

1) existencia nezákonného rozhodnutia, 2) vznik nemajetkovej ujmy, 3) príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné
priznať.

76. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže tak
predstavovať rôzne negatívne zásahy do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť,
vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a
podobne.

77.Peňažnákompenzáciavzmyslecit.§17ods.2a3zákonač.514/2003Z.z.,jevzásadnesubsidiárna
a nastupuje vtedy, keď nemožno vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, pričom dostačujúcim
prostriedkom nápravy sa nejaví púhe konštatovanie porušenia práva. Pretože zákon iné prostriedky
nápravy nevymedzuje, nie je vylúčené ani ospravedlnenie orgánu štátu, za ujmu vyvolanú výkonom
verejnej moci.

78. V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je žalobca zaťažený
dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny
negatívny vplyv nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. Predtým však musí preukázať, že
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pretože len potom sa
uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu verejnej
moci však nevzniká automaticky. Je teda povinnosťou žalobcu uviesť a vysvetliť všetky rozhodné
skutočnosti odôvodňujúce správnosť jeho tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy, čo sa však v danom

prípade nestalo. Ďalej žalobca musí uniesť jednak bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno. V
danom prípade odôvodňuje žalobca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikom citovej,
psychickej a zdravotnej ujmy, ktorú však nešpecifikuje, ani žiadnym spôsobom nepreukazuje. Absentuje
tiež žalobcovo odôvodnenie priamej bezprostrednej súvislosti požadovanej nemajetkovej ujmy s
namietaným nezákonným rozhodnutím.

79. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nevidel v predmetnej veci žiaden dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Počas konania žalobca nielen, že nepreukázal, že
iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade oslobodzujúcim rozsudkom nie je preneho dostatočným zadosťučinením, taktiež nepreukázal splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok
na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom rovnako ako aj v prípade náhrady skutočnej
škody a ušlého zisku, ani tu nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou

nemajetkovou ujmou ako ani výšku žalobou požadovanej nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že
by mu v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikli následky v jeho osobnej sfére takej intenzity, ktorá
by zakladala jeho právo na priznanie požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Nepreukázal,
že porušene práva predstavovalo pre neho subjektívnu ujmu, ktorú skutočne aj pociťoval.

80. Zadosťučinenie v peniazoch má pritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať
prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Žalobca požadovanú výšku nemajetkovej ujmy preukazoval len
tvrdením ohľadne utrpenej psychickej ujmy, stresu, straty rodinných a priateľských väzieb, možnosti
vykonávať len menej kvalifikovanú prácu, v zdravotných problémoch a smrti jeho matky, čo mu malo
spôsobiť ďalšiu citovú ujmu. Žalobca však neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali,
že k tvrdenému neoprávnenému zásahu do jeho osobnej sféry skutočne došlo. Jeho vyjadrenia boli

len všeobecné, nekonkretizované a nedoložené relevantnými dôkazmi. Navrhol žiadnych svedkov,
ktorí by mohli vypovedať o jeho stave v rozhodnom období, ktorí by prípadne potvrdili jeho psychické
problémy a prežívaný stres, správanie sa okolia a rodiny voči nemu, stratu priateľov, problémy v rodine,
problémy so sústredením sa a plnením pracovných povinností, nedoložil žiadne odborné vyjadrenie
alebo znalecký posudok, z ktorých by vyplývalo, že žalobca mal v dôsledku trestného stíhania psychické

problémy, či iné zdravotné problémy a už vôbec nepreukázal žiadnym spôsobom súvislosť medzi
jeho nezákonným trestným stíhaním a smrťou jeho matky, nakoľko predložené lekárske správy túto
skutočnosť nedokazujú.

81. Priznanie náhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje tým, že kvalifikovaná ujma na

osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba ako možný (do úvahy
prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho
pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. Odvolací súd pritom považuje za potrebné zdôrazniť,
že samotné nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci môže spôsobiť poškodenému nemateriálnu
ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania si jej peňažnej

náhrady, existenciu tejto nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či
zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej
moci možno predpokladať ujmu žalobcu spočívajúcu v jeho neistote až do právoplatného skončenia
trestného stíhania, je už predmetom ďalšieho dokazovania posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo

značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, o intenzite
a hĺbke zásahu a významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, v konaní hodnoverne preukázal.
Žalobca teda musí preukázať, že išlo o zásah takej intenzity, ktorú je potrebné odškodniť aj peňažnou
satisfakciou. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je totiž vždy existencia
závažnej ujmy, teda takej, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však
nie sú rozhodujúce subjektívne jej pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v
danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena v súdnom konaní o uvedených skutočnostiach má potom za následok neúspech žalobcu a
zamietnutie jeho nároku.

82. Odvolací súd teda uzatvára, že úlohou žalobcu bolo v konaní preukázať na konkrétnych skutkových
okolnostiach,ženemajetkováujmamuskutočnevznikla,ažezásahnielenmohol,aleajskutočnevyvolal
reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Ako bolo
uvedené vyššie, žalobca v priebehu konania poskytoval len všeobecné tvrdenia o tom, že mu nezákonné

trestné stíhanie spôsobilo ujmu v jeho osobnostnej sfére, za ktorú požaduje náhradu v peniazoch. Na
preukázanie týchto svojich tvrdení však neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz. neuniesol teda bremeno
tvrdenia a bremeno dôkazu na priznanie mu náhrady nemajetkovej ujmy, preto odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie v časti zamietajúcej nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

83. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu
výroku I. napadnutého rozsudku podľa § 386 písm. b) CSP odmietol, ďalej rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. v súlade s ust. § 388 CSP zmenil tak, že v časti o zaplateniesumy 1.000,- Eur žalobu zamietol a vo zvyšnej vyhovujúcej časti o zaplatenie sumy 300,- Eur rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil s tým,
že podľa § 388 CSP zmenil v napadnutom rozhodnutí určenú lehotu na plnenie povinnosti na 30 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku a napokon rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti výroku II. o zaplatenie sumy 2.998.700,- Eur rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

84. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj

nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
samozrejme boli v odvolacom konaní včas uplatnené v zmysle § 364 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad

rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu
odvolateľa, než tú, na ktorú reagovalo odôvodnenie tohto rozhodnutia, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

85. Pokiaľ žalobca v odvolaní na záver uviedol, že žiada, aby odvolací súd nariadil obnoviť trestné
konanie, ktoré žalobca podal na Okresnom súde v Dunajskej Strede dňa 24.8.2012, z čoho začali
konanie na polícii pod ČVS: ORP-686/OVK-GA-2012, odvolací súd uvádza, že nemá právomoc sa v
rámci tohto odvolacieho konania takýmto návrhom žalobcu zaoberať. Predmetný návrh žalobcu totiž
nesúvisí s týmto odvolacím konaním, pričom v zmysle ust. § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom

konaní meniť. Pokiaľ sa žalobca domáha obnovy konania, je potrebné, aby podal žalobu s príslušnými
náležitosťami v zmysle ust. § 397 a nasl. CSP na vecne príslušný súd, ktorým ale odvolací súd nie je.

86. O náhrade trov konania (prvoinštančných i odvolacích) rozhodol odvolací súd s použitím § 396 ods.
2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania

podľa pomeru jej úspechu vo veci, proti prevažne neúspešnému žalobcovi. Žalobca sa v konaní domáhal
zaplatenia sumy 3.000.000,- Eur, pričom, úspešný bol iba v časti o zaplatenie sumy 300,- Eur. Potom
podľavýsledkukonaniaakocelkubolhrubýúspechžalobcuvrozsahu0,01%(300,-Eur:3.000.000,-Eur
x 100) a hrubý úspech žalovanej v rozsahu 99,99% (100% - 0,01%) a tým je daný prevažný čistý úspech
žalovanej v rozsahu 99,98% (99,99% - 0,01%), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovanej na

náhraduúčelnevynaloženýchtrovkonania(prvoinštančnéhoiodvolacieho)právetakýmtopercentom.O
výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

87. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).