Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/473/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110202536
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6110202536.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana
Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v právnej
veci navrhovateľov: 1/ M. D., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom v E. D., E. L. č. X, 2/ G. T., rod. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom v R., E.. XX, 3/ L. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom v R., D. č. X, 4/ I. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom vo E. C., D. Q. č. XX, 5/ G. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom v R., F. č. X a 6/

M. I., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom v R., D. č. 5, všetci zastúpení JUDr. Františkom Vavračom,
advokátom so sídlom v banskej Bystrici, Horná č. 51, proti odporcovi KURTA spol. s r.o., IČO: 31592490,
so sídlom v Banskej Bystrici, Partizánska č. 89, zastúpenému právnym zástupcom KOVAL & spol.,
advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36648892, so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského č. 3, v mene
ktorého pred súdom koná JUDr. Juraj Koval, advokát a konateľ, za účasti L. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v R., E. č. XXXX/X, ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľov a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica

č.k. 17C/21/2010-194 zo dňa 12.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že určuje, že:
(1) navrhovateľka 1/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom
pre k. ú. R. R. - pozemok parc. č. KNC XXXX (zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 m2 a dom
súp. č. XX postavený na pozemku parc. č. KNC XXXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 5/16 k
celku;

(2) navrhovateľka 2/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom
pre k. ú. R. R. - pozemok parc. č. KNC XXXX (zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 m2 a dom
súp. č. XX postavený na pozemku parc. č. KNC XXXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/16 k
celku;
(3) navrhovateľka 3/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom
pre k. ú. R. R. - pozemok parc. č. KNC XXXX (zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 m2 a dom
súp. č. XX postavený na pozemku parc. č. KNC XXXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 3/48 k

celku;
(4) navrhovateľka 4/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom
pre k. ú. R. R. - pozemok parc. č. KNC XXXX (zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 m2 a dom
súp. č. XX postavený na pozemku parc. č. KNC XXXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k
celku;
(5) navrhovateľ 5/ je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom pre

k. ú. R. R. - pozemok parc. č. KNC XXXX (zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 m2 a dom súp.
č. XX postavený na pozemku parc. č. KNC XXXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k celku;
(6) navrhovateľka 6/ je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vedenom
pre k. ú. R. R. - pozemok parc. č. KNC XXXX (zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 m2 a dom
súp. č. XX postavený na pozemku parc. č. KNC XXXX s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k
celku.Odporca a vedľajší účastník na strane odporcu sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť
navrhovateľom 1/ až 6/ spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 21.874,36 € na účet ich právneho
zástupcu JUDr. Františka Vavrača, advokáta so sídlom v Banskej Bystrici, Horná č. 51, do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľov 1/ až 6/ na určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam uvedeným vo výroku tohto rozsudku zamietol (prvý výrok) a navrhovateľom uložil
spoločne a nerozdielne povinnosť nahradiť odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu
trovy konania (druhý výrok). V odôvodnení rozsudku okresný súd konštatoval, že navrhovatelia sa proti

odporcovi domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX vedenom
pre k. ú. R. R. - pozemok parc. č. KNC XXXX (zastavané plochy a nádvoria) o výmere 2621 m2 a
dom súp. č. XX postavený na pozemku parc. č. KNC XXXX (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“), a to
konkrétne, že navrhovateľka 1/ je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s veľkosťou
spoluvlastníckeho podielu 5/16 k celku, navrhovateľka 2/ s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/16

k celku, navrhovateľka 3/ s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 3/48 k celku a navrhovatelia 4/, 5/
a 6/ každý s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k celku. Okresný súd konštatoval, že konanie
vedené pod sp. zn. 17C/21/2010 (t.j. prejednávaná vec) je konaním závislým od konania vedeného pod
sp. zn. 20C/80/1992, ktoré je právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu Banskej Bystrici č.k.
15Co/41/2012-897 zo dňa 30.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.06.2012 a proti ktorému

nebola podaná ústavná sťažnosť ani podnet na podanie mimoriadneho dovolania; v konaní vedenom
pod sp. zn. 20C/80/1992 bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a teda bola vyriešená otázka, koho
nehnuteľnosti boli znárodnené a komu bola znárodnením spôsobená majetková škoda; z rozsudku
krajského súdu sp. zn. 15Co/41/2012 jednoznačne vyplýva, že skutočným vlastníkom znárodnených
nehnuteľností bol vedľajší účastník na strane odporcu a jeho osobu možno považovať za oprávnenú

osobu v zmysle reštitučného zákona; vedľajší účastník na strane odporcu kúpnou zmluvou zo dňa
26.11.2007 sporné nehnuteľnosti previedol na odporcu a vzhľadom na právoplatný rozsudok krajského
súdu sp. zn. 15Co/41/1012 nemožno túto kúpnu zmluvu považovať za uzavretú neplatne z dôvodu, že
predmetné nehnuteľnosti vedľajší účastník nepreviedol na odporcu ako ich nevlastník. Okresný súd sa
stotožnil s právnym názorom navrhovateľov v tom smere, že výrok právoplatného rozsudku je záväzný

pre účastníkov, ale podľa jeho názoru súdna prax ukazuje, že iba výrok rozhodnutia k posúdeniu účinkov
záväznosti nepostačuje a výrok a odôvodnenie rozhodnutia tvoria pevnú jednotu; nie je preto možné
výrok a odôvodnenie od seba oddeľovať a výrok je potrebné posúdiť v súvislosti s jeho odôvodnením;
to znamená, že v danom prípade aj keď z rozsudku krajského súdu sp. zn. 15Co/41/2012 vyplýva,
že krajský súd návrh vedľajšieho účastníka na strane odporcu na vydanie sporných nehnuteľností

zamietol, ale z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že k zamietnutiu návrhu došlo z dôvodu,
že v čase rozhodovania súdu sporné nehnuteľnosti už neboli vo vlastníctve odporcov (t.j. navrhovateľov
v prejednávanej veci, resp. ich právnych predchodcov), ale vo vlastníctve iného subjektu a to odporcu; v
súvislosti so skutočnosťou, že konanie v prejednávanej veci je závislým na konaní vedenom pod sp. zn.
20C/80/1992 okresný súd konštatoval že súd dvakrát o tej istej veci nerozhoduje; nie je možné pripustiť,

aby v následnom spore bola otázka vlastníctva opätovne spochybnená a záväznosť právoplatného
rozhodnutia bráni súdu, aby vyriešenie prejudiciálnej otázky v následnom závislom spore samostatne
posúdil; rozsudok krajského súdu sp. zn. 15Co/41/2012 je záväzný pre súd v prejednávanej veci, čo
znamená, že v ďalšom konaní nie je možné tvrdiť a preukazovať, že právny následok, ktorý bol už
právoplatne stanovený je nesprávny alebo neexistuje a teda záväznosť právoplatného rozhodnutia bráni

súdu, aby v následnom konaní odchylne posúdil právny následok, o ktorom už bolo rozhodnuté; nie je
možné sa v závislom konaní opätovne zaoberať skutočnosťou a dôkazmi, ktorými by bol riešený právny
následok spochybňovaný. Z týchto dôvodov okresný súd návrhu navrhovateľov nevyhovel a ich návrh v
celom rozsahu zamietol. Okresný súd rozhodol s poukazom na ustanovenia § 80 písm. c) a § 159 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“); o trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom

na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému odporcovi ako aj vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu priznal náhradu účelne vynaložených trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podali navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 28.01.2014 (č.l. 214-216 spisu), ktorým navrhli zmenu napadnutého

rozsudku okresného súdu v zmysle vyhovenia ich návrhu na určenie vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam. Navrhovatelia nesúhlasili s rozsudkom okresného súdu a uplatnili odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. a), písm. d) a písm. f) O.s.p. Nastolili otázky vzťahu nálezov ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 303/2007 zo dňa 15.05.2008 a sp. zn. I. ÚS 244/2011 zo dňa 24.08.2011 na

prejednávanú vec, ďalej vzťahu skutočnosti, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15Co/41/2012 zo dňa
30.05.2012 bol zmenený rozsudok okresného súdu a zamietnutý návrh vedľajšieho účastníka na strane
odporcu na vydanie sporných nehnuteľností a nakoniec otázku, či kúpnou zmluvou zo dňa 26.11.2007
bolo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam platne v celosti prevedené na odporcu. Vyjadrili
názor, že zrušujúce rozhodnutia ústavného súdu sú záväzné len v ich výrokovej časti a len v rámci

konania, v ktorom zrušovali právoplatné rozhodnutia súdu, teda nie sú záväzné v prejednávanej veci.
Vedľajší účastník na strane odporcu sporné nehnuteľností v rámci reštitúcie nikdy nenadobudol, preto
odporca nadobudol sporné nehnuteľnosti od nevlastníka. Právoplatný rozsudok krajského súdu sp. zn.
15Co/41/2012 zo dňa 30.05.2012 nič nezmenil na právnom postavení vedľajšieho účastníka na strane
odporcu ako domnelého reštituenta, pretože z definitívneho výroku tohto rozsudku pre neho nevyplýva
žiadne právo; naopak poslední zákonní vlastníci sporných nehnuteľností boli práve navrhovatelia (resp.

ich právni predchodcovia) a to na základe dohody o vydaní veci R VI 96/1991 zo dňa 18.10.1991, ktorej
vklad bol povolený dňa 17.02.1992, pričom toto ich vlastníctvo nebolo nikdy spochybnené výrokom
rozsudku. Na tento vlastnícky stav však nadväzuje uvedená kúpna zmluva zo dňa 26.11.2007, ktorú
považujú za absolútne neplatný právny úkon (kúpa od nevlastníka), pretože medzi ich vlastníckym
právom a vlastníckym právom odporcu neexistuje žiadny vlastnícky titul, ktorý by odôvodňoval legálne

nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo strany odporcu. Zdôraznili, že
absolútne neplatný právny úkon pôsobí vo verejnom záujme priamo zo zákona a to od počiatku bez
ohľadu či sa jeho neplatnosti niekto dovolal, preto právne účinky, t.j. vznik subjektívnych občianskych
práv a povinností z takéhoto právneho úkonu nevzniknú. Navrhovatelia prezentovali názor, že aj keď
v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2007 mohlo síce platne dôjsť k dispozícii s vlastníckym

právom vedľajšieho účastníka na strane odporcu k sporným nehnuteľnostiam, v dôsledku neskoršieho
zrušenia právoplatného rozsudku, ktorým bolo vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu vlastnícke
právo priznané, rozhodnutím ústavného súdu III.ÚS/303/2007 zo dňa 15.05.2008, odpadol vlastnícky
titul vedľajšieho účastníka a tento sa v dôsledku výsledkov konania sp. zn. 20C/80/1992 po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15Co/41/2012 vlastníkom sporných nehnuteľností

nakoniec nestal. V dôsledku uvedeného je ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností
vedený odporca, ktorý však vlastnícke právo k nim platne nenadobudol, pretože navrhovatelia z
hmotnoprávneho hľadiska svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnuté reštitučnou
dohodou R VI 96/1991 zo dňa 18.09.1991 nikdy nestratili. Právna istota poskytnutá vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu rozhodnutiami vydanými v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992

bola prelomená prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov a tieto rozhodnutia boli neskôr
právoplatne zmenené v jeho neprospech. Navrhovatelia zdôraznili, že vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam nemohol odporca nadobudnúť ani z hľadiska jeho dobrej viery; pritom poukázali na to,
že dobrá viera je všeobecný princíp občianskeho práva, ale právotvorná skutočnosť sa z nej stáva až v
prípade, keď je súčasťou konkrétneho právneho inštitútu v konkrétnom ustanovení (napr. ustanovenie §

486 Občianskeho zákonníka); v prípade odporcu sa však dobrá viera uplatniť nemôže uplatniť, pretože
vedľajší účastník na strane odporcu ako prevodca nikdy hmotnoprávne vlastníkom nebol, čo potvrdil
konečný procesný výsledok konania o vydanie predmetu reštitúcie (t.j. aj sporných nehnuteľností) a
situáciu možno prirovnať stavu, keď niekto nadobudne vlastnícke právo na základe absolútne neplatnej
zmluvy, kedy tiež nemožno nadobúdateľovi priznať ochranu len na základe všeobecného princípu dobrej

viery; v prípade kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2007 išlo nepochybne o neplatný právny úkon podľa § 37
ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože jej predmetom bolo nemožné plnenie, t.j. išlo o prípad právnej
nemožnosti, pretože vedľajší účastník ako nevlastník nemohol na odporcu previesť vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam. Z toho vyplýva, že navrhovateľom jednoznačne svedčí vlastnícke právo
odvodené od originálneho nadobudnutia reštitučným zákonom a toto právo je v rozpore s deklarovaným

právom odporcu, ktorý je evidenčným vlastníkom v katastri nehnuteľností a túto kolíziu musí vyriešiť
súd v určovacom konaní. Na základe uvedeného sa navrhovatelia domáhali zmeny napadnutého
rozsudku okresného súdu v zmysle vyhovenia ich návrhu na určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam; súčasne uplatnili aj náhradu trov konania.

Proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania podal aj odporca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 15.01.2014 (č.l. 205-206 spisu) a domáhal sa jeho zmeny v
zmysle priznania náhrady trov konania vyčíslenej z hodnoty sporných nehnuteľností v sume 1.191.000,-
€; nesúhlasil s názorom okresného súdu, že hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch,resp. že ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami; preto sa domáhal priznania náhrady trov konania
v sume 28.679,42 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 1.691,84 €.

Odporca vo vyjadrení zo dňa 10.03.2014 (č.l. 228-230 spisu) k odvolaniu navrhovateľov prostredníctvom
svojho právneho zástupcu navrhol potvrdenie rozsudku okresného súdu. Poukázal na skutočnosť, že
v predchádzajúcom konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992 bolo jednoznačne určené, že kúpna
zmluva zo dňa 02.02.1948, ktorou vedľajší účastník na jeho strane previedol na právnych predchodcov
navrhovateľov sporné nehnuteľnosti bola absolútne neplatná a vedľajší účastník bol oprávnenou osobou

na vydanie sporných nehnuteľností v rámci reštitúcie; aj keď návrhu vedľajšieho účastníka na vydanie
veci nebolo v uvedenom konaní vyhovené, bolo to len z dôvodu, že v čase rozhodnutia súdu došlo
k zmene v osobe vlastníka nehnuteľností; súdy však vždy konštatovali, že oprávnenou osobou na
vydanie nehnuteľností bol vždy vedľajší účastník na strane odporcu. Odporca súčasne poukázal aj na
svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a domáhal sa jej
ochrany.

Navrhovatelia sa k odvolaniu odporcu nevyjadrili.

Vedľajší účastník na strane odporcu sa k odvolaniu navrhovateľov ani k odvolaniu odporcu nevyjadril.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľov doručil odvolací súd právnemu zástupcovi navrhovateľov
a právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka na vedomie (č.l. 234 spisu); právne zastúpenie
vedľajšieho účastníka na strane odporcu zaniklo až v priebehu odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a

po vykonanom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. rozsudok okresného súdu podľa § 220
O.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

Podľa § 220 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 159 ods. 2 O.s.p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány;

ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Podľa § 135 ods. 1 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná
[§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 135 ods. 2 O.s.p., inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám.
Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Odvolací súd na prejednanie odvolania navrhovateľov nariadil odvolacie pojednávanie na deň
28.10.2015, na ktoré riadne a včas predvolal právneho zástupcu navrhovateľov, právneho zástupcu

odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu (č.l. 238 spisu); odvolacie pojednávanie uskutočnil
odvolací súd v prítomnosti právnych zástupcov navrhovateľov a odporcu a v neprítomnosti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu, ktorý sa na predvolanie neustanovil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie pojednávania. Na odvolacom pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie listinnýmidôkazmi nachádzajúcimi sa v spise okresného súdu a doplnil dokazovanie ďalšími listinnými dôkazmi,
ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 213 ods. 5 prvá veta O.s.p.).

Po doplnení dokazovania dospel odvolací súd v podstate k totožným skutkovým zisteniam ako ich
okresný súd popísal v napadnutom rozsudku, ktoré však podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd
nesprávne právne posúdil.

Zo skutkového hľadiska zisteného z vykonaného dokazovania sú v prejednávanej veci rozhodujúce

zistenia, že dohodou o vydaní veci zn. R VI 96/1991 zo dňa 18.10.1991 boli sporné nehnuteľnosti v
rámci reštitúcie podľa § 5 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách vydané G. R.,
M. D., B.. Y. W. a B. R., t.j. navrhovateľke 1/ a (okrem B.. Y. W.) právnym predchodcom ostatných
navrhovateľov (č.l. 3-4 spisu); bývalé štátne notárstvo registrovalo uvedenú dohodu dňa 17.02.1992.
Právne nástupníctvo vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam v spojení s určením spoluvlastníckych
podielov vyplýva z predložených dedičských rozhodnutí (č.l. 6-9 spisu).

Vedľajší účastník na strane odporcu sa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 20C/80/1992
(v uvedenom konaní v procesnom postavení navrhovateľa) proti navrhovateľom (v uvedenom konaní
v procesnom postavení odporcov), resp. ich právnym predchodcom (a ďalším subjektom), domáhal
vydania sporných nehnuteľností, ktoré boli predmetom uvedenej dohody o vydaní veci zo dňa
18.10.1991 a to podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, podľa ktorého

ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 (t.j. šesť
mesiacov od účinnosti zákona) neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa
vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona; konanie vedené pod sp. zn. 20C/80/1992
skončilo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15Co/41/2012-897 zo dňa 30.05.2012 v
znení opravného uznesenia, ktorým bol návrh definitívne zamietnutý (návrh bol zamietnutý voči všetkým

pôvodne označeným odporcom); rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.06.2012.
Kúpnou zmluvou zo dňa 26.11.2007 vedľajší účastník na strane odporcu previedol vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam na odporcu za kúpnu cenu spolu v sume 1.191.000,- € (za pozemok aj
dom); vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti bol bývalou Správou katastra R. R. v prospech
odporcu povolený dňa 30.11.2007 pod zn. V 7076/2007; z údajov katastra vyplýva, že na príslušných

listoch vlastníctva č. O. a č. XXXX vedených pre k.ú. R. R. bol ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva
vedľajšieho účastníka k sporným nehnuteľnostiam uvedený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
č.k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
12Co/45/2003-404 zo dňa 22.05.2003 v znení opravných uznesení právoplatný dňa 30.07.2003.

Podľa skutkových okolností vyplývajúcich z konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.
20C/80/1992, vedľajší účastník ako neplnoletý vlastník sporných nehnuteľností uzavrel kúpnu zmluvu
zo dňa 02.02.1948 s C. R. a G. R. (t.j. právnymi predchodcami navrhovateľov) ako kupujúcimi,
predmetom ktorej bol prevod okrem iného aj sporných nehnuteľností; na základe tejto kúpnej zmluvy bol
v pozemkovej knihe povolený a vykonaný zápis kupujúcich ako vlastníkov prevádzaných nehnuteľností;

podľa zákona č. 115/1948 Zb. zo dňa 28.04.1948 došlo k znárodneniu sporných nehnuteľností
uvedených v kúpnej zmluve zo dňa 02.02.1948 a v ďalšom tieto patrili do vlastníctva štátu; neskôr podľa
zákona č. 87/1991 Zb. si uplatnili reštitučné nároky na vydanie sporných nehnuteľností v zákonnej lehote
tvrdiac, že sú oprávnenými osobami tak vedľajší účastník ako aj právni nástupcovia kupujúcich C. R. a G.
R.; sporné nehnuteľnosti boli podľa § 5 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. povinnou osobou vydané právnym

nástupcom C. R. a G. R. uzavretím dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 17.10.1991 a nie vedľajšiemu
účastníkovi, ktorý sa preto podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. návrhom na začatie konania na súde
domáhal vydania sporných nehnuteľností od subjektov, ktorým boli tieto vydané (právnych predchodcov
navrhovateľov);vpriebehukonanianebolosporným,žesúsplnenézákonnépodmienkynaprinavrátenie
vlastníctva k znárodneným nehnuteľnostiam, ktoré tvorili predmet kúpnej zmluvy zo dňa 02.02.1948;

spornou zostala otázka, kto je vo vzťahu k označeným znárodneným nehnuteľnostiam oprávnenou
osobou v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách; v priebehu uvedeného súdneho
konania o návrhu vedľajšieho účastníka bolo ustálené, že platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 02.02.1948 sa
vzhľadomnadátumjejuzavretiaposudzujepodľauhorskéhoobyčajovéhopráva;vkonaníbolustálenýaj
záveroneplatnostikúpnejzmluvyzodňa02.02.1948akoajvkladovéhopovoleniazdôvoduneplnoletosti

vedľajšieho účastníka pri vykonaní týchto právnych úkonov.

Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam je dôležité uviesť, že v uvedenom konaní vedenom pod sp.
zn. 20C/80/1992 bol vedľajší účastník najskôr úspešný a dosiahol vydanie rozsudku, ktorý ukladalnavrhovateľom (resp. ich právnym predchodcom) povinnosť vydať vedľajšiemu účastníkovi sporné
nehnuteľnosti (konkrétne ide o rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/80/1992-368 zo dňa
19.11.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/45/2003-404 zo dňa

22.05.2003 v znení opravných uznesení právoplatný dňa 30.07.2003, ktorý bol aj podkladom pre zápis
vlastníckeho práva vedľajšieho účastníka do katastra nehnuteľností); dovolanie podané proti rozsudku
krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zamietol (rozsudkom sp.
zn. 3Cdo/3/2006 zo dňa 24.05.2007); následne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný
súd“) nálezom sp. zn. III.ÚS/303/2007 zo dňa 15.05.2008 zrušil uvedené rozhodnutie najvyššieho

súdu z dôvodu porušenia základného práva navrhovateľov vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“); dôvodom zrušenia rozsudku najvyššieho súdu
bola v podstate skutočnosť, že najvyšší súd neskúmal, či kúpna zmluva zo dňa 02.02.1948, ktorou
vedľajší účastník previedol vlastnícke právo aj k sporným nehnuteľnostiam na právnych predchodcov

navrhovateľov, bola uzavretá v ťaživých spoločenských, politických alebo ekonomických pomeroch, či
a pre ktorú zmluvnú stranu bola výhodná, či a v akom rozsahu sa na jej základe plnilo, či a aký stupeň
perzekúcie postihol jednotlivé zmluvné strany, aká bola motivácia jej účastníkov vedúca k uzatvoreniu
kúpnej zmluvy, či a s akými dôsledkami konal vedľajší účastník v úmysle uviesť zmluvnú protistranu
do omylu, keď najvyšší súd nepreskúmal ani podstatu majetkovej krivdy, ktorá nastala v rozhodnom

období, prechod nehnuteľností na štát, otázku, či znárodnenie bolo alebo nebolo v súlade s vtedajším
právnym poriadkom, či nebol prekročený povolený rozsah znárodnenia, či k odňatiu nehnuteľnosti
došlo spôsobom uvedeným v zákone č. 87/1991 Zb., či za odňatie mala byť vyplatená náhrada a
aké dôsledky malo jej nevyplatenie, či znárodňovací výmer mal alebo nemal predpísané náležitosti
a aké boli jeho právne účinky, či tento výmer bol alebo nebol zmätočným aktom štátu priečiacim sa

zásadám demokratickej spoločnosti, či vedľajší účastník je oprávnenou osobu a navrhovatelia povinnou
osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb., či štát a právni predchodcovia navrhovateľov vstúpili do držby
nehnuteľností, ktorá mohla viesť k vydržaniu, či uplynula vydržacia lehota, či držba bola oprávnená a
dobromyseľná, aký dôsledok mal zápis vlastníctva právnych predchodcov navrhovateľov (kupujúcich)
do pozemkovej knihy, či vedľajší účastník prejavil pred zápisom do pozemkovej knihy, v čase zápisu

alebo po ňom konkludentný súhlas s vykonaním zápisu, kto bol vlastníkom nehnuteľností v čase
ich prechodu na štát znárodnením, či je pre platnosť kúpnej zmluvy rozhodujúci dátum podpísania
zmluvy alebo dátum osvedčenia podpisu vedľajšieho účastníka (predávajúceho) na zmluve, otázkou
neplatnosti kúpnej zmluvy z iných hľadísk (nielen z hľadiska toho, či vedľajší účastník v čase urobenia
právneho úkonu nezavŕšil 21 rokov), otázkou, či bola dosiahnutá plnoletosť vedľajšieho účastníka

nielen v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ale aj v čase osvedčenia jeho podpisu, resp. v čase
rozhodnutia, resp. právoplatnosti uznesenia súdu povoľujúceho zápis do pozemkovej knihy, otázkou,
či je možné považovať kúpnu zmluvu za neplatnú a kto bol vlastníkom predmetných nehnuteľností v
čase znárodnenia, ak vedľajší účastník nepodal návrh o výmaz neplatne vloženého vlastníckeho práva
z pozemkovej knihy v stanovenej lehote a obnovenie pôvodného stavu podľa vtedajšieho uhorského

práva, otázkou, či sa mohol vedľajší účastník domáhať reštitučného nároku podľa zákona č. 87/1991
Zb., ak nebol v čase znárodnenia zapísaný v pozemkovej knihe a ani nepodal návrh o výmaz vkladu
podľa uhorského práva; najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Cdo/211/2008 zo dňa 11.12.2008 zrušil
rozsudok krajského súdu č.k. 12Co/45/2003-404 zo dňa 22.05.2003 v znení opravných uznesení a
vrátil mu vec na ďalšie konanie; v ďalšom konaní krajský súd rozsudkom č.k. 15Co/6/2009-729 zo dňa

17.06.2009 (právoplatným dňa 22.07.2009) rozsudok okresného súdu č.k. 20C/80/1992-368 zo dňa
19.11.2002 v znení opravného uznesenia zmenil v podstate tak, že návrh vedľajšieho účastníka na
vydanie sporných nehnuteľností zamietol; dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd
zamietol (rozsudkom sp. zn. 3Cdo/328/2009 zo dňa 29.11.2010); následne ústavný súd nálezom sp.
zn. I.ÚS/244/2011 zo dňa 24.08.2011 zrušil uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu z dôvodu porušenia

základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru; dôvodom zrušenia rozsudku
najvyššieho súdu bola v podstate skutočnosť, že ústavný súd právny názor najvyššieho súdu, podľa
ktorého za oprávnené osoby v reštitučnom konaní, t.j. za osoby, ktorým boli znárodnené nehnuteľnosti
a ktorým tým bola spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., považoval osoby, ktoré

bolivčaseznárodnenia28.04.1948zapísanéakovlastnícivpozemkovejknihe(t.j.právnipredchodcovia
navrhovateľov - poznámka odvolacieho súdu), resp. ich nástupcov, z dôvodu, že správnosť tohto zápisu
nebola v súdnom konaní o výmaz sťažovateľom spochybnená, hoci bolo preukázané, že k zápisu
došlo na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 02.02.1948 a skutočným vlastníkom znárodnenýchnehnuteľností bol vedľajší účastník, považoval za právny názor, ktorý je formalistický a popiera účel
reštitučného zákona; následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Cdo/219/2011 zo dňa 26.01.2012 v
relevantnej časti zrušil rozsudok krajského súdu č.k. 15Co/6/2009-729 zo dňa 17.06.2009 a vrátil mu vec

na ďalšie konanie; v ďalšom konaní krajský súd rozsudkom č.k. 15Co/41/2012-897 zo dňa 30.05.2012
v znení opravného uznesenia rozsudok okresného súdu č.k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19.11.2002
v znení opravného uznesenia zmenil v podstate tak, že návrh vedľajšieho účastníka na vydanie
sporných nehnuteľností opätovne zamietol, keď rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
dňa 19.06.2012; dôvodom opätovného zamietnutia návrhu vedľajšieho účastníka bola v podstate

skutočnosť, že aj keď pri viazanosti rozhodnutím ústavného súdu ako aj zrušujúcim rozhodnutím
najvyššieho súdu, podľa ktorých bol vedľajší účastník na strane odporcu oprávnenou osobou na vydanie
sporných nehnuteľností, v čase rozhodnutia krajského súdu neboli odporcovia (t.j. navrhovatelia v
prejednávanej veci) už vlastníkmi sporných nehnuteľností a preto chýba základná podmienka pre
vydanie veci, keď nárok podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách je možné
úspešne uplatniť len proti osobám, ktorým sa vec vydala.

Odvolanie navrhovateľov je dôvodné.

V prejednávanej veci sa navrhovatelia proti odporcovi domáhali určenia vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam, keď odporca je v súčasnosti v katastri nehnuteľností vedený ako ich výlučný vlastník.

Svoj nárok navrhovatelia odvodzovali od dohody o vydaní veci zo dňa 18.10.1991, ktorou navrhovateľka
1/ a právni predchodcovia ostatných navrhovateľov v rámci reštitúcie podľa zákona č. 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách dosiahli vydanie sporných nehnuteľností od povinnej osoby v spojení s
výsledkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 20C/80/1992, ktorým bolo právoplatné
zamietnutie návrhu vedľajšieho účastníka na strane odporcu na vydanie sporných nehnuteľností od

ich právnych predchodcov. Odporca sa v konaní bránil v podstate tvrdením, že z hľadiska obsahu
rozhodnutí krajského súdu, najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu bol jeho právny predchodca, t.j.
vedľajší účastník na strane odporcu oprávnenou osobou na vydanie sporných nehnuteľností a súčasne
zdôrazňoval svoju dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam od
vedľajšieho účastníka na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2007.

Okresný súd správne konštatoval, že z právoplatného výsledku konania vedeného pod sp. zn.
20C/80/1992 vyplývajú prejudiciálne dôsledky pre konanie v prejednávanej veci, tieto dôsledky však
okresný súd podľa odvolacieho súdu nesprávne vyhodnotil. V zmysle § 159 ods. 1 až 3 O.s.p. sa
účinky právoplatného rozhodnutia vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok

je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú
právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím;
navrhovateľ, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie, je týmto
rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný a preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať proti
odporcovi ten istý nárok; ak by tak urobil, zastavením takéhoto nového konania súdom sa prejavia

účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O.s.p.; pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok
(predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym
rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s
predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní
pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec

sama), je týmto vyriešením viazaný; nesmie preto vychádzať z iného záveru ohľadom existencie,
resp. neexistencie práva, resp. právneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich
právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté; význam právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa teda
neobmedzuje len na rovinu prekážky rei iudicatae (neodstrániteľnej procesnej podmienky konania), t.j.
lennaneprípustnosťnovéhoprejednaniaužrazrozhodnutejveci;právoplatnosťmáajuvedenúpozitívnu

stránku spočívajúcu v pôsobení vecnom, t.j. význam v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci;
náplň právoplatnosti prejavujúca sa ako prameň prejudiciálnych účinkov právoplatného rozhodnutia je
mimoriadne závažná; to, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom konania),
ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou platnosťou
medziúčastníkmivyriešenúotázkuhmotnoprávnehovzťahubymoholneskôr(ďalší)súdvinom(novom)

občianskom súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku predbežnú; bráni
tomu ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p., ktoré vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O.s.p.
znamená osobitnú procesnú úpravu; z nej vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia predbežnej otázky
považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke; súd má teda povinnosť prisvojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým sa vyriešila v
inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka; zistenie súdu v predošlom
občianskom súdnom konaní o práve (resp. právnom vzťahu) právoplatným rozsudkom (výrokom) sa

neprejavuje (v prípade nového konania) preto iba negatívnym vymedzením, že o tej istej veci nemôže
súd znova konať a rozhodovať (ne bis in idem), t.j. len v skúmaní (danosti) tejto stránky právoplatnosti,
ale má aj ďalší aspekt (dopad či zacielenie); je ním prejudicialita spájaná s právoplatným rozsudkom;
prejudicialitu možno vo všeobecnosti (v jej podstate) chápať aj ako kauzálny vzťah medzi dvomi
subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým; svoje miesto nachádza predovšetkým

v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre
ďalší spor, t.j. od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci; jej vznik predpokladá, že určitý
právny vzťah sa stal predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté,
musí súd pri rozhodovaní o inej veci (právnom vzťahu) posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom
rozhodnutí; prejudiciálna (predbežná alebo aj predurčujúca) otázka je potom taká otázka, ktorá sama
predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať; prejudicialita

takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka,
ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci význam;
subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní
musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť
účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach); na iné osoby

než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov,
účinky právoplatného rozsudku sa môžu vzťahovať len v tých prípadoch, kedy tak stanoví zákon
(porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29.04.2010,
sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012 alebo sp. zn. 2MCdo/2/2014 zo dňa 30.10.2014). Vzhľadom
na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p. ako aj na zásadu viazanosti

súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. nemá konajúci
všeobecný súd možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v
inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením posudzovanej veci;
pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho
vyplývajúci záver, arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom (porovnaj napríklad nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/349/2009 zo dňa 20.01.2010 alebo uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/170/2015 zo dňa 01.04.2015). Pre súd je záväzné posúdenie
predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo
výroku rozhodnutia, t.j. otázku, ktorá bola predmetom konania; riešenie ostatných otázok, s ktorými sa
súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať nie je pre súd v inej veci záväzné (porovnaj

rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/2804/2012 zo dňa 12.06.2014 a sp. zn.
32Cdo/4004/2011 zo dňa 03.12.2013); len v prípade, že výrok rozhodnutia vyjadruje skutočnosť, že
návrh sa zamieta, je nevyhnutné výrok posudzovať v súvislosti s odôvodnením písomného vyhotovenia
rozhodnutia (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/1074/1998 zo
dňa 27.10.1999, sp. zn. 25Cdo/2007/2008 zo dňa 24.02.2011 alebo sp. zn. 23Cdo/872/2011 zo dňa

27.02.2012).

Aj keď odporca nebol účastníkom konania vedeného pod sp. zn. 20C/80/1992, ako právny nástupca
vedľajšieho účastníka vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam podľa kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2007,
vzťahujú sa na neho prejudiciálne dôsledky vyplývajúce z uvedeného konania pre prejednávanú vec.

Zo skutkových okolností veci sp. zn. 20C/80/1992 vyplýva, že po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa
02.02.1948 došlo k znárodneniu sporných nehnuteľností a v ďalšom tieto patrili do vlastníctva štátu.
Je potrebné osobitne zdôrazniť, že štát sa v rozhodnom období podľa zákona č. 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách nestal vlastníkom sporných nehnuteľností prevzatím veci bez právneho

dôvodu ako osobitného reštitučného dôvodu.

Platí, že reštitučné zákonodarstvo (vrátane zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách)
zásadne neruší predchádzajúce právne akty vykonané v rozhodnom období a všetky právne úkony a
ostatné nadobúdacie tituly zostávajú v platnosti do úspešného dosiahnutia nápravy prostredníctvom

reštitúcie (štát a ostatné povinné osoby zostávajú dovtedy vlastníkmi predmetu reštitúcie). Preto hoci
ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I.ÚS/244/2011 zo dňa 24.08.2011, následne najvyšší súd viazaný
právnym názorom ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/219/2011 zo dňa 26.01.2012 ako aj
krajský súd v rozhodnutí č.k. 15Co/41/2012-897 zo dňa 30.05.2012 vychádzali zo záveru, že vedľajšíúčastník na strane odporcu bol oprávnenou osobou na vydanie sporných nehnuteľností pre účely
reštitúcie, tento záver sa nakoniec neprejavil vo výroku citovaného rozsudku krajského súdu ako
konečného rozhodnutia vo veci. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že oprávnenú osobu na účely

reštitúcie nemožno stotožňovať s vlastníkom, t.j. oprávnené osoby nie sú v dobe podania návrhu
na vrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vlastníkmi (porovnaj napríklad uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS/23/1998 zo dňa 01.07.1999). Táto skutočnosť nadobúda
osobitný význam v pomeroch prejednávanej veci, kedy v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992
nešlo vo svojej podstate o uplatnenie reštitučného nároku zo strany vedľajšieho účastníka na strane

odporcu, ale o sporové konanie medzi navrhovateľmi (resp. ich právnymi predchodcami) ako úspešnými
reštituentmi (vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam im bolo vydané dohodou o vydaní veci
zo dňa 18.10.1991) a vedľajším účastníkom na strane odporcu ako ďalším do úvahy pripadajúcim
reštituentom; na rozdiel od vedľajšieho účastníka tak navrhovatelia (resp. ich právni predchodcovia)
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe dohody o vydaní veci zo dňa 18.10.1991
aj skutočne nadobudli (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka), čo sa okrem iného prejavilo aj v

skutočnosti, že nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 303/2007 zo dňa 15.05.2008 bol okrem iného
vyslovený aj zásah do ich základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 ústavy, kým
nálezom ústavného súdu sp. zn. I.ÚS/244/2011 zo dňa 24.08.2011 bolo vyslovené „len“ porušenie
„procedurálneho“ základného práva vedľajšieho účastníka na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru. Právoplatným

výsledkom predchádzajúceho konania sp. zn. 20C/80/1992 bolo teda zamietnutie návrhu vedľajšieho
účastníka na vydanie sporných nehnuteľností ako aj právoplatné zamietnutie návrhu na vyslovenie
neplatnosti reštitučnej dohody v prospech navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov; vedľajší
účastník tak nedosiahol svoj uplatnený reštitučný nárok; v dôsledku tohto výsledku uvedeného konania
zostal vedľajší účastník po právoplatnom skončení konania v postavení ako ktorýkoľvek potenciálny

reštituent, ktorý nebol v rámci reštitúcie úspešný v uplatnení svojho reštitučného nároku a v inom
konaní nie je možné opätovne skúmať jeho prípadné vlastnícke právo, pretože na to z hľadiska
prejednávanej veci slúži práve osobitné konanie na základe návrhu podľa § 5 ods. 5 zákona č.
87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách; keďže reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom
vo vzťahu špeciality, čo znamená, že tam kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť všeobecnú;

existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok (za splnenia zákonných podmienok) na vydanie
veci; ak nárok uplatnený nebol alebo takejto požiadavke nebolo v konečnom dôsledku vyhovené (ako
vo veci sp. zn. 20C/80/1992), je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak (pozri napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/300/2008 zo dňa 27.10.2010) a to vrátane možnosti
v prejednávanej veci prejudiciálne skúmať možnosť vedľajšieho účastníka dosiahnuť vydanie veci od

právnych predchodcov navrhovateľov pokiaľ v na to určenom konaní podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991
Zb. vedľajší účastník úspešný nebol. Odvolací súd nespochybňuje právny záver v konaní vedenom
pod sp. zn. 20C/80/1992 ohľadne postavenia vedľajšieho účastníka ako oprávnenej osoby na vydanie
sporných nehnuteľností (v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. je dokonca týmto posúdením veci viazaný), to
však nič nemení na skutočnosti, že vzhľadom na právoplatný konečný výsledok tohto konania vedľajší

účastník toto svoje uznané postavenie nepretavil v podobe skutočného nadobudnutia vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam. Preto súd konajúci o návrhu navrhovateľov na určenie vlastníctva
k sporným nehnuteľnostiam, ktoré im (resp. ich právnym predchodcom) boli vydané v rámci reštitúcie
musí rešpektovať výsledok právoplatného konania vedeného pod sp. zn. 20C/80/1992 a vychádzať z
neho (§ 135 ods. 2 O.s.p.), keď týmto výsledkom je záver, že vedľajší účastník sa vlastníkom sporných

nehnuteľností v rámci reštitúcie nikdy nestal.

Uvedený záver je rozhodujúci pre posúdenie právneho postavenia odporcu ako evidenčného vlastníka
sporných nehnuteľností zapísaného v katastri nehnuteľností. Z tejto skutočnosti vyplýva aj naliehavý
právny záujem navrhovateľov na požadovanom určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,

pretože len takým spôsobom možno dosiahnuť príslušnú nápravu zápisu v katastri nehnuteľností. Aj
keď v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2007 bol vedľajší účastník na strane odporcu v
katastri nehnuteľností vedený ako vlastník sporných nehnuteľností (v tom čase bol úspešný v konaní
o ich vydanie od navrhovateľov v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/80/1992), v ďalšom priebehu
tohto konania boli príslušné rozhodnutia pôvodne vyznievajúce v prospech vedľajšieho účastníka,

zrušené a právoplatný výsledok konania sp. zn. 20C/80/1992 je zamietnutie návrhu vedľajšieho
účastníka na vydanie sporných nehnuteľností. Preto je potrebné na vedľajšieho účastníka hľadieť akoby
nikdy vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v rámci reštitúcie nenadobudol, v dôsledku čoho nebol
oprávnený vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam previesť na odporcu v zmysle zásady, ženikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má (nemo plus iuris ad alium transfere potest
quam ipse habet); v dôsledku právnej nemožnosti plnenia je preto kúpna zmluva zo dňa 26.12.2007
absolútne neplatná (§ 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka) so všetkými právnymi dôsledkami (najmä

v podobe nenastúpenia právnych následkov absolútne neplatného právneho úkonu). V dôsledku
uvedeného vyhodnotil odvolací súd návrh navrhovateľov ako dôvodný a podľa § 220 O.s.p. zmenil
napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že návrhu navrhovateľov na určenie vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam (určenie spoluvlastníckych podielov) proti odporcovi vyhovel. Vlastnícke
právo a veľkosť jednotlivých spoluvlastníckych podielov navrhovateľov k sporným nehnuteľnostiam

vyplýva z dohody o vydaní veci zo dňa 18.10.1991 a z príslušných dedičských rozhodnutí po právnych
predchodcoch navrhovateľov (pôvodných reštituentoch), keď táto skutočnosť nebola v konaní ani
sporná. Aj keď účastníkmi konania na strane navrhovateľov neboli všetci právni nástupcovia pôvodných
účastníkov dohody o vydaní veci zo dňa 18.10.1991 (podiel pôvodnej reštituentky B.. Y. W. nadobudla
tretia osoba v rámci konkurzu vyhláseného na jej majetok), nebránilo to určeniu spoluvlastníckych
podielov k sporným nehnuteľnostiam v prospech navrhovateľov.

Obrana odporcu v konaní spočívajúce v tvrdení, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
nadobudol od vedľajšieho účastníka v dobrej viere nebola dôvodná a nemohla ani ovplyvniť rozhodnutie
súdu v prejednávanej veci. Z dokazovania vykonaného odvolacím súdom vyplýva, že na liste vlastníctve
č. XXXX vedenom pre k.ú. R. R. bol ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva vedľajšieho účastníka k

sporným nehnuteľnostiam uvedený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/80/1992-368
zo dňa 19.11.2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/45/2003-404
zo dňa 22.05.2003 v znení opravných uznesení právoplatný dňa 30.07.2003; odporca mal preto
možnosť v záujme zachovania svojej dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva kontaktovať
právnych predchodcov navrhovateľov, či prípadne nepodali mimoriadny opravný prostriedok, resp.

ústavnú sťažnosť proti právoplatnému rozhodnutiu; pokiaľ tak odporca neurobil, nebol v celom rozsahu
dobromyseľný pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam od vedľajšieho účastníka.
Okrem toho podľa odvolacieho súdu ani prípadná dobromyseľnosť (domnelého) nadobúdateľa
vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy nespôsobuje prelomenie následkov
neplatnosti zmluvy a teda riadne nadobudnutie vlastníckeho práva. Odvolaciemu súdu je známa

zásadná polemika Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky v tejto otázke
(odporca v konaní poukázal práve na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, ktoré stoja
na pozícii ochrany dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného
právneho úkonu, zrejme však opomenul poukázať na opačnú argumentáciu mnohých rozhodnutí
Najvyššieho súdu Českej republiky). Aj keď v prípade totožnej právnej úpravy a absencie domácich

rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je v zásade možné odkazovať na argumentáciu rozhodnutí
zahraničných súdov, v podmienkach Slovenskej republiky sa už súdy k tejto otázke vyjadrili a odvolací
súd nemá dôvod z hľadiska osobitných okolností prejednávanej veci na tieto rozhodnutia neprihliadať.
Podľa ustálenej súdnej praxe ani prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe absolútne
neplatného právneho úkonu v dobrej viere neprelamuje zásadu, že nikto nemôže na iného previesť viac

práv,nežmásám(porovnajuznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS/50/2010zodňa
10.02.2010) a dobromyseľný nadobúdateľ získava maximálne postavenie dobromyseľného držiteľa s
možnosťou pokračovať v oprávnenej držbe (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5MCdo/12/2011 zo dňa 29.04.2014 alebo sp. zn. 6Cdo/71/2011 zo dňa 27.02.2013).
Keďže ani v prípade oprávnenej držby sporných nehnuteľností odporcom by táto zjavne (od jeho vstupu

do držby v roku 2007 do podania návrhu v prejednávanej veci v roku 2010) netrvala dostatočne dlhú
dobu desiatich rokov (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a to ani v prípade započítania držby
vedľajšieho účastníka na strane odporcu ako jeho právneho predchodcu od roku 2003 do roku 2007
(§ 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka), na vydržanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
zo strany odporcu neboli splnené zákonné podmienky. Na uvedenom nič nemení ani poukaz odporcu

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/274/2006 zo dňa 18.12.2007, pretože
tento vychádzal z rozdielnej skutkovej situácie, kedy nadobúdateľ nadobudol vlastnícke právo v rámci
daňovej exekúcie ako vydražiteľ na základe príklepu, ktorý bol dodatočne zrušený, t.j. v čase prechodu
vlastníckeho práva boli všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva splnené a situácia
sa zmenila až spätne; v prejednávanej veci naopak vyššie popísané nedostatky v podobe absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2007 existovali už v čase jej uzavretia. Odvolací súd pre úplnosť
udáva,žeochranuodporcovinemožnoposkytnúťaninazákladeustanovenia§243dods.2O.s.p.,podľa
ktorého právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté
(t.j. po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom); uvedené ustanovenie uvádza, že pri posudzovaníprávnych vzťahov niekoho iného ako účastníka konania sa i naďalej vychádza z pôvodného zrušeného
rozhodnutiaažetietoosobynemôžuprísťosvojenadobudnutéprávaapovinnosti,lenpreto,žepôvodné
rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy účastníkov konania boli upravené inak; táto procesná

ochrana dopĺňa ochranu, ktorú tretím osobám v niektorých prípadoch priznáva hmotné právo; je to však
vždy len procesný inštitút, ktorý nemôže ovplyvniť hmotnoprávnu povahu nároku a preto nemôže byť z
hľadiska jeho výlučnej aplikácie rozhodnuté o zamietnutí návrhu navrhovateľov na určenie vlastníckeho
práva v zmysle ochrany odporcu (porovnaj citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5MCdo/12/2011 zo dňa 29.04.2014).

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil, pretože
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie. V dôsledku zmeny napadnutého rozsudku
došlo súčasne aj k vybaveniu odvolania odporcu proti výroku o trovách konania napadnutého
rozsudku, pretože došlo k zmene výsledku konania, čo malo za následok neúspech odporcu v konaní
(posudzovanie správnosti základu pre výpočet jeho trov konania stratilo preto opodstatnenie).

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní
došlo k zmene rozsudku okresného súdu, preto bol odvolací súd povinný rozhodnúť o trovách celého
konania. Navrhovatelia boli v plnom rozsahu úspešní a vzniklo im voči plne neúspešnému odporcovi a

vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane právo na náhradu trov konania. Zo samostatného procesného
postavenia vedľajšieho účastníka na strane odporcu (§ 93 ods. 4 prvá veta O.s.p.) vyplýva, že môže
byť zaviazaný na náhradu trov konania spolu s účastníkom, na strane ktorého v konaní vystupoval.
Vzhľadom na to, že v konaní išlo o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vychádzal odvolací
súd pri stanovení základnej sadzby tarifnej hodnoty z hodnoty sporných nehnuteľností, ktorá sa prejavila

v ich kúpnej cene v sume 1.191.000,- € podľa kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2007. Podľa výsledku
konania vzniklo plne úspešným navrhovateľom právo na náhradu trov konania proti plne neúspešnému
odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane. Pri výpočte základnej sadzby tarifnej hodnoty vzal
odvolací súd do úvahy veľkosť spoluvlastníckeho podielu u každého z navrhovateľov, celkové trovy
konania však uložil nahradiť navrhovateľom spoločne a nerozdielne, pretože vo vzťahu k odporcovi

je následné rozdelenie celkových trov konania v dôsledku solidarity navrhovateľov vo vzťahu k tretím
osobám až vecou ich vnútorného vzťahu (§ 513 Občianskeho zákonníka; § 515 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). V prejednávanej veci išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (pri
úkonoch právnych služieb poskytnutých JUDr. Dagmar Vavrekovou a neskôr od podania odvolania pri
prevzatí zastupovania všetkých navrhovateľov JUDr. Františkom Vavračom), preto odvolací súd pristúpil

k zníženiu tarifnej odmeny za jeden úkon na polovicu u každého z navrhovateľov (tento prístup neoznačil
za rozporný s ústavou ani ústavný súd - pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS/510/2012 zo
dňa 09.10.2012). Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z uplatnených trov konania v ich
vyčíslení zo dňa 30.10.2015 (č.l. 278-280 spisu), ktoré neprekročil. Navrhovateľom vzniklo právo na
náhradu trov konania za zaplatené súdne poplatky (návrh na začatie konania a odvolanie) v sume 199,-

€ (dva krát po 99,50 €) a za poskytnuté právne služby za 9 úkonov (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie návrhu na súd, účasť na pojednávaniach dňa 19.02.2013, dňa 09.04.2013, dňa 30.04.2013, dňa
08.10.2013 a dňa 12.12.2013, podanie odvolania a účasť na odvolacom pojednávaní dňa 28.10.2015)
spolu s jedným režijným paušálom za každý spoločný úkon (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/205/2010 zo dňa 31.08.2010), t.j. v sume 7,21 € za dva úkony

vykonané v roku 2010, v sume 7,81 € za päť úkonov vykonaných v roku 2013, v sume 8,04 € za jeden
úkon vykonaný v roku 2014 a v sume 8,39 € za jeden úkon vykonaný v roku 2015. Pri výpočte základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon bolo potrebné zohľadniť veľkosť spoluvlastníckeho podielu u
každého z navrhovateľov, t.j. pri hodnote predmetu konania 1.191.000,- € je to u navrhovateľky 1/ pri
veľkosti spoluvlastníckeho podielu 5/16 k celku suma 372.187,50 €, t.j. jeden úkon v sume 1.170,21

€ (50 % predstavuje 585,11 €); u navrhovateľky 2/ pri veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16 k celku
suma 74.437,50 €, t.j. jeden úkon v sume 572,61 € (50 % predstavuje 286,31 €); u navrhovateľky 3/ pri
veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16 (3/48) k celku suma 74.437,50 €, t.j. jeden úkon v sume 572,61
€ (50 % predstavuje 286,31 €); u navrhovateľky 4/ pri veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/12 (4/48) k
celku suma 99.250,- €, t.j. jeden úkon v sume 612,45 € (50 % predstavuje 306,23 €); u navrhovateľa

5/ pri veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/12 (4/48) k celku suma 99.250,- €, t.j. jeden úkon v sume
612,45 € (50 % predstavuje 306,23 €) a u navrhovateľky 6/ pri veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/12
(4/48) k celku suma 99.250,- €, t.j. jeden úkon v sume 612,45 € (50 % predstavuje 306,23 €); za
jeden spoločný úkon pri zastupovaní navrhovateľov tak patrí odmena v sume 2.076,42 €, pri deviatichúčelne vynaložených úkonoch právnych služieb odmena predstavuje spolu sumu 18.687,78 € spolu
s deviatimi režijnými paušálmi spolu v sume 69,90 €; k tomu odmena a režijné paušály za úkony
vykonané predchádzajúcou právnou zástupkyňou navrhovateľov 2/ až 6/ JUDr. Dagmar Vavrekovou v

sume 14.588,41 € zvýšené o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % v sume 2.917,68 €, pretože táto je
jej platiteľom (č.l. 281 spisu); spolu trovy konania navrhovateľov v sume 21.874,36 €, ktoré sú odporca
a vedľajší účastník v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. povinní zaplatiť súčasnému právnemu zástupcovi
navrhovateľov. Odvolací súd nepriznal navrhovateľom uplatnenú náhradu trov konania za uplatnený
úkon - prevzatie a príprava zastúpenia ich právnym zástupcom v roku 2014, pretože ho nepovažoval

za vynaložený účelne, nakoľko právny zástupca navrhovateľov zastupoval navrhovateľku 1/ od začiatku
súdneho konania, bol dostatočne oboznámený so skutkovými a právnymi okolnosťami prejednávanej
veci, preto z jeho strany nebolo potrebné pripraviť sa na zastupovanie aj ostatných navrhovateľov pri
prevzatí ich zastúpenia od doterajšej právnej zástupkyne v odvolacom konaní.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.