Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/56/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217209621
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2217209621.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov Mgr. Jozefa

Mačeja a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575
951, adresa sídla Žilina, Hodžova 11, proti žalovanej: Z. B., nar. XX. F. XXXX, adresa trvalého pobytu N.
D., C. XXX, o zaplatenie 4.288,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda zo 17. januára 2018 č.k. 14Csp/111/2017-55, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti (výrok II. rozsudku) a
v časti rozhodnutia o trovách konania (výrok III. rozsudku) p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom č.k. 14Csp/111/2017-55 súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi 4.497,81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.288,35 eur od 25. marca
2017 až do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. rozsudku), vo zvyšnej časti
žalobu zamietol (výrok II. rozsudku).

1.2.1 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané:
Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili dňa 10. júna 2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.

133821, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý bezúčelový úver vo výške 5.000 eur, s dohodnutou
výškou úrokovej sadzby 13,9% ročne, s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 250 eur, s poplatkom
za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 1,9 eur mesačne, s výškou splátky 77,36 eur mesačne, s
termínom splatnosti prvej splátky dňa 20. júna 2014, s počtom splátok 120, dňom splatnosti mesačne
vždy v 20. deň kalendárneho mesiaca, s konečnou splatnosťou úveru dňom 20. mája 2024, RPMN
16,61%, priemernou RPMN 17,94%, celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 9.533,20 eur.

1.2.2 Žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, a preto bola listom zo dňa 19. januára 2017
upozornená na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia úveru zo strany žalobcu. Následne
dňa 24. marca 2017 bola žalovaná vyzvaná na predčasné splatenie poskytnutého úveru.

1.2.3 Pohľadávka žalobcu ku dňu predčasného zosplatnenia (t.j. k 24. marcu 2017) predstavovala sumu
4.557,81 eur, ktorá suma pozostávala zo zostatku istiny poskytnutého úveru vo výške 4.288,35 eur;
úrokov vo výške 203,66 eur v rámci anuitných splátok poskytnutého úveru do predčasného zosplatnenia

s úrokovou sadzbou vo výške 13,90% ročne; úrokov z omeškania 2 eur; poplatkov 60 eur, ktoré si však
žalobkyňa v konaní neuplatnila; poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 3,80 eur.
Žalovaná mala v zmysle výzvy na predčasné splatenie úveru zosplatnený úver uhradiť do 3. apríla 2017.
Uvedenú výzvu prevzala žalovaná dňa 29. marca 2017.1.2.4 Žalovaná po prevzatí výzvy na predčasné splatenie úveru dlh neuhradila.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa na vrátenie finančnej čiastky vo výške 4.288,35 eur s
príslušenstvompodľa§497ods.1, Ob.z.(zákonč.513/1991Zb.Obchodnýzákonníkvzneníneskorších
zmien a doplnení) v spojení s ust. § 52 a nasl., § 559, § 563 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších zmien a doplnení) titulom nesplateného úveru poskytnutého žalobcom
žalovanej a nárok veriteľa na úrok z omeškania z riadne a včas neuhradeného dlhu podľa § 502 ods.

1, § 503 ods. 1, § 517 ods. 2 Ob.z. a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného od 1. februára
2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

1.4 Vzhľadom na výsledky dokazovania uvedené v bodoch 1.2.2 a až 1.2.4 súd prvej inštancie zaviazal
žalovanú k úhrade istiny 4.288,35 eur ako rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru a sumou uhradenou
žalovanou započítanou na splátky, t.j. 5.000 eur - 711,65 eur = 4.288,35 eur. Zároveň žalobcovi priznal

nárok na zaplatenie poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 3,80 eur, dohodnutého
13,9%-ného ročného bežného úroku z úveru splatného do zosplatenia úveru v sume 203,66 eur,
kapitalizovaného úroku z omeškania v sume 2 eur a nárok na úrok z omeškania vo výške 5% ročne
z istiny 4.288,35 eur od 25. marca 2017 do zaplatenia a tiež nezaplatených úrokov 203,66 eur od 25.
marca 2017 do zaplatenia.

1.5 Pokiaľ však išlo o nárok žalobcu na bežný úrok vo výške 13,9% ročne zo sumy 4.288,35 eur od 25.
marca 2017 do zaplatenia (teda zmluvný úrok po zosplatnení úveru), žalobu zamietol ako nedôvodnú
nakoľko takýto nárok žalobcu zanikol ukončením zmluvného vzťahu so žalovanou. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutieNajvyššiehosúdusp.zn.4Obo143/98,rozhodnutie KrajskéhosúduvPrešove

sp. zn. 6Co/190/2014, podľa ktorého niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal
povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania a zmluvné dojednanie povinnosti platiť
úroky popri úrokoch z omeškania je obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Ob.z.
o administratívnom strope úrokov z omeškania.

1.6 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol a tak žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu trov
konania vo výške 100 %. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. a vecne potrebou priznania žalobcovi plnej náhrady trov konania vzhľadom
na jeho takmer plný úspech v konaní, kedy žalobca bol v konaní neúspešný len v nepatrnej výške a to
v časti uplatneného bežného úroku z úveru po zosplatnení úveru.

2.1 Proti zamietavej časti tohto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na zmenu úplným
vyhovenímžalobepovažujúcodvolanímnapadanýrozsudokvjehozamietajúcejčasti(nárokužalobkyne
na bežný úrok z úveru vo výške 13,9% ročne zo sumy 4288,35 eur od 25. marca 2017 do zaplatenia) za
nesprávny z dôvodu, že záver súdu prvej inštancie o neexistencii takéhoto nároku žalobkyne vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.), nakoľko nárok veriteľa na
zaplatenie bežného úroku z úveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda
aj po predčasnom zosplatnení úveru.

2.2 Podľa komentára k Obchodnému zákonníku IURA EDITION, vzhľadom na dispozitívnosť

ustanovenia § 503 ods. 3 Ob.z. si môžu strany vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu počas ktorej
má dlžník platiť úroky, v zmluve dojednať odchylne. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má
veriteľnárokjednaknaúrokzúveruajednaknaúrokzomeškania,pričomúpravaúrokuzomeškaniaako
aj úroku z úveru je podporná a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Vychádzajúc s ust. §
503 ods. 3 Ob.z., povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných

prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

2.3 Z vyššie uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.

Obchodnýzákonníkpriznávaveriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,
pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil.2.4 Z podstaty úveru ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť
dlžníka platiť úroky trvá až do doby vrátenia úveru. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie
peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej

lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v obidvoch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas,
dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú svojou
podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných
prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru, a jednak na úrok z omeškania.

2.5 V súvislosti s vyššie uvedeným názorom poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu prax a to napr. na
rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31. januára 2017, rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co/23/2017 zo dňa 29. novembra 2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre
č.k.8Co/193/2017-88zodňa7.decembra2017,uznesenieKrajskéhosúduvNitreč.k.7Co/366/2017-84
zo dňa 30. novembra 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 a sp. zn.
6Co/182/2011.

2.6 V súčasnosti neexistuje žiadne zákonné ani iné ustanovenie, ktoré by odopierali veriteľovi nárok na
zmluvné úroky po zosplatnení dlhu.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127

a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 C.s.p.), pričom žalobca bol informovaný o mieste a čase VVR aj elektronickými prostriedkami
(§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny, v dôsledku čoho

boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

5. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod spisovou značkou
14Csp/111/2017je žalobaozaplatenie4.288,35eurspríslušenstvomtitulomnárokužalobcunavrátenie
nesplateného úveru s príslušenstvom poskytnutého žalobcom žalovanej na základe Zmluvy o úvere č.

0000000000133821 uzavretej dňa 10. júna 2014. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudok zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 4.497,81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
4.288,35eurod25.marca2017(t.j.odzosplatnenia)aždozaplatenia.Vozvyšku,tedavčastizmluvného
úroku 13,9% ročne zo sumy 4.288,35 eur od 25. marca 2017 do zaplatenia žalobu zamietol, dôvodiac
nemožnosťoupriznaťzmluvnéúrokyvčaseposplatnostisamotnéhoceléhoúveru,nakoľkoposplatnosti

úverunastupujerežimplateniaúrokovzomeškania.Žalobcovispoukazomnaprevažnýúspechvkonaní
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom
na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vec nesprávne

právne posúdil a to najmä, že žalobca nemá po vyhlásenej predčasnej splatnosti predmetného úveru
súčasne s úrokmi z omeškania nárok aj na zmluvné úroky až do úplného splatenia úveru, čím dospel k
nesprávnemu právnemu záveru o nemožnosti priznania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru (výrok
II.).

7. Podľa ust. § 387 ods.1 a ods. 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).8. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu

argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne
postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním
sanane(§387ods.2C.s.p.).Nakoľkotuvšakbolinesúhlasžalobcustakýmitodôvodmi,atýmvyvolaná
potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia,
odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

9.1 Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci odvolací súd dodáva:
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo
222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie
skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také

predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009).

9.2 Žalobca v konaní uplatnil právo na vrátenie poskytnutého úveru z úverovej zmluvy zo dňa 10.
júna 2014 uzavretej medzi žalovanou ako dlžníkom a žalobcom ako veriteľom, keď bol poskytnutý úver
5.000 eur, ktorý mal byť vrátený v 120 mesačných splátkach po 77,36 eur. Výška úrokovej sadzby bola
stanovená 13,9% ročne. Splatnosť úveru bola dohodnutá do 20. mája 2024. Výška RPMN je 16,61% a
priemerná RPMN 17,94%. Pre porušenie povinnosti splácať mesačné splátky, žalobca výzvou zo dňa

24.marca2017predčasnezosplatnilúveražiadaljehovrátenievrozsahu4.557,81eurspríslušenstvom
najneskôr do 3. apríla 2017. Podstatnou pre rozhodnutie vo veci bola otázka či je možné po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru priznať veriteľovi (tu žalobcovi) voči dlžníkovi (žalovanej) okrem zákonného
úroku z omeškania aj dohodnutý zmluvný úrok.

9.3 Odvolací súd úvodom poukazuje na to, že v prejednávanej veci je nepochybné, že vyššie uvedená
úverová zmluva č. 0000000000133821 zo dňa 10. júna 2014, uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou,
je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa,
pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného
je zrejmé, že súd prvej inštancie správne ustálil, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať režim
spotrebiteľského práva, a to príslušné ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj ust. zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy.

9.4 Pokiaľ ide o priznanie zmluvných úrokov aj po zosplatnení úveru, odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie zastáva názor, že takýto úrok žalobcovi nepatrí, pričom dodáva:
Aplikačnápraxsúdovsaotázkoupriznaniaúrokovzaúverposplatnostipohľadávky,atedapopriúrokoch
z omeškania, či iných sankciách už zaoberala v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Obo 143/98, na ktoré poukázal v odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie, v ktorom konštatoval,

„že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), keď od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka) s
tým, že v rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania
označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

6Co/182/2011).

9.5 V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu
patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej
zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v

zmluve, nakoľko však tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená
omeškaním spotrebiteľa (tu žalovanej) a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa
(žalobcu), pričom zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania
v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislostije však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním
žalobcu, a teda, bola to žalobca, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho
plneniazáväzkusvojímjednostrannýmadresovanýmprávnymúkonom.Okremskutočnosti,žepriplnení

záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy,
ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá
predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd
za potrebné na doplnenie odôvodnenia prvoinštančného súdu doplniť argumentáciu týkajúcu sa inštitútu
predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

9.6 Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej
istiny z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru
spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.
Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,

ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí
veriteľovi úrok, pričom jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť
sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úver s tým, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže

spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za
poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým,
že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po

splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov
za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus
úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

9.7 Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie
finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do
splatnosti), podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a určiť si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa
prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom
stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet

zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po
splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá

konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej
kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

9.8 Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od dispozície právnej normy,
ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovanej. Ak

by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z
omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom
v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z., „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov
nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú

podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a
súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu
sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie
podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie
spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku

poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním
peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“9.9 Podľa § 658 ods. 1 O.z. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Ob.z. pri
zmluve o úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré
sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia podľa názoru

odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata
patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V
momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich
nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide

o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno
zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa, tak ako to odvolací súd
spomenul už vyššie.

9.10 Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 O.z., podľa ktorého patrí úrok z omeškania popri
plnení, na ktorú skutočnosť poukazuje aj žalobca v odvolaní Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má

byťtýmtoplnením,pričomzúpravyomeškaniamožnosúdiť,žeidepráveotoplnenie,sktorýmjedlžníkv
omeškaní. Neznamená to však, že by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné
plnenie, ktoré je dohodnuté práve na obdobie omeškania. Takýto výklad by podľa názoru súdu viedol
k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov. Podľa § 517 ods. 2 O.z. je totiž maximálna
sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou

odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri
úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť
by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na
dobu užívania peňažných prostriedkov.

9.11 Odvolací súd tu podporne poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 zo dňa 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského
súdu v Prešove č.k. 1Co/30/2012-145 zo dňa 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané

zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z
dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd
stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v
oblastiúrokovzúverupotvrdilrozhodnutieokresnéhosúduporozšírenívecnejargumentácienapodporu

správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

9.12 Pre úplnosť odvolací súd pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní poukazujúcu
na kogentnú povahu ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka
nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z

omeškania, keď úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka odvolací súd uvádza,
že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia, ale nároku na
zaplatenie úroku po zosplatnení úveru s tým, že žalobca má cenu (odplatu) za úver právoplatne priznanú
(prihliadnuc na skutočnosť, že žalovaná odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento
nárok žalobcov súd priznal odvolanie nepodala) a mohla si ju už začať aj vymáhať.

10. Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutej časti (zamietnutia žaloby v časti úroku 13,9% ročne zo sumy 4.288,35 eur od 25. marca
2017 do zaplatenia, t.j. po zosplatnení úveru) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.
potvrdil, keď tento rozhodol správne aj o trovách prvoinštančného konania.

11. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
vodvolacomkonaní.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenato,ževdvojinštančnomsúdnomkonaní

rozhodnutia súdu prvej inštancie spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu ako druhej inštancie tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne, skutkové a
právne závery súdu prvej inštancie pokiaľ ide o každý argument.12.1 V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C.s.p.),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. musí aj bez návrhu rozhodnúť

odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12.2 Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna,

nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu
spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

12.3 Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac
podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani

analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis
alebo iuris).

12.4 Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C.s.p. aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej

rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu

trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

13. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).