Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817214378
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817214378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Bratislava,Pribinova25,IČO:35792752,zastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouJUDr.AndreaCviková,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16 proti žalovanému B. J., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M., A.
ulica XX/XX, štátny občan Slovenskej republiky, o zaplatenie sumy 1.828,08 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 18Csp/200/2017-57 zo dňa 26. októbra
2018, takto

r o z h o d o l :

OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastivovýrokochII.ozamietnutízvyškužaloby

a III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.336,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.336,02 eur od 05.08.2015 do
zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku /výrok I./, vo zvyšku žalobu zamietol /
výrok II./ a rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,16
% /výrok III./. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od

žalovaného zaplatenia 1.828,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 05.08.2015
do zaplatenia s odôvodnením, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere, na základe
ktorej mu poskytol úver vo výške 1.500,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazala splatiť s úrokom v 42
mesačných splátkach vo výške 47,43 eur, v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý
bol dohodnutý v zmluve. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou splátok už pri druhej splátke,
do uplatnenia práva žalobcu podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j do okamžitej splatnosti úveru
napokon zaplatil len sumu 163,98 eur, žalovaný bola v omeškaní s úhradou splátky č. 3 o viac ako tri

mesiace, žalobca si uplatnil právo veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. okamžitú splatnosť
úveru dňa 05.08.2015. Žalovaná suma vo výške 1.828,08 eur prestavuje nesplatenú sumu úveru a
úroku. Súd vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že dňa 28.01.2015 písomnou žiadosťou žalovaný
požiadal žalobcu o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu, pričom v žiadosti v bode
5 uviedol, že požaduje úver vo výške 1.500,- eur, so splatnosťou úveru v 42 mesačných splátkach,
pričom mesačná splátka bude 81,99 eur /vrátane platby podľa dohody o poskytovaní služieb, ak bude
uzavretá/, z toho mesačná splátka /vrátane úrokov/ je 47,43 eur, celková čiastka, ktorú má žalovaný

zaplatiť potom predstavuje 2.142,06 eur, predpokladaná RPMN 26,17 %, ročná úroková sadzba 18,08
%, priemerná RPMN 36,30 %, ďalej sa v žiadosti uvádza poskytnutá suma revolvingu 1.500,- eur,
celková čiastka revolvingu 2.142,06 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 26,17
%, ročná úroková sadzba revolvingu 18,08 %, poplatok za poskytnutie úveru 150,- EUR. V žiadosti saďalej v bode 6 nachádzajú údaje o schválenom úvere, a to poskytnutá čiastka úveru 1.500,- eur, výška
mesačnej platby /t.j. mesačná splátka s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb/ v sume 81,99 eur,
počet splátok 42, výška mesačnej splátky 47,43 eur, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť

1.500,- eur, RPMN za úver 76,01 %, ročná úroková sadzba úveru 18,08 %, priemerná RPMN 36,30 %,
poskytnutá čiastka 1500,- eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 2.142,06 eur.
Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 26,01 %, ročná úroková sadzba revolvingu je
18,08 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,05 %, poplatok za poskytnutie úveru 150,- eur.
Zmluva bola podpísaná žalovaným 28.01.2015 a žalobcom dňa 29.01.2015. Dňa 29.01.2015 žalobca

písomne spracoval Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č.
8500101420. V tomto oznámení je uvedené meno dlžníka, veriteľa, údaje o schválenom úvere, a to
číslo zmluvy, schválená výška úveru 1.500,- eur, splatnosť úveru 42 mesiacov, výška mesačnej splátky
47,43 eur, z toho istina 35,71 eur a úroky 11,72 eur, splátka podľa dohody o poskytnutí služby /mesačne/
34,56eur,výškacelkovejplatbynaúhradu81,99eur,poplatokzaposkytnutieúveru/revolvingu150,-eur,
dátum splatnosti prvej splátky úveru 02.03.2015, dátum splatnosti poslednej splátky úveru 02.08.2018,

periodicitu splácania úveru mesačne, dátum splatnosti splátky k 2. dňu v mesiaci, celková výška úveru
1.500,- eur, RPMN úveru 26,01%, priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy 36,30 %,
schválená výška revolvingu 1.500,- eur, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu 1.500,-
eur, výška mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu 47,43 eur, RPMN po vykonaní revolvingu
26,01 %, úverový limit 1.500,- eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť je 1.627,68 eur, odplata

za poskytnutie služby v zmysle dohody o poskytovaní služieb je 1.103,34 eur, ročná úroková sadzba
úveru 18,07 %, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu, je 2.142,06 eur, ročná
úroková sadzba revolvingu 18,08 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,05 %, dátum platnosti
a účinnosti zmluvy 29.01.2015. Z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že žalovaný žalobcovi zaplatil celkom
sumu 163,98 eur. Z karty klienta na vyplynulo, že poslednú splátku žalovaný na úvere vo výške 81,99

eur realizoval dňa 07.05.2015. Oznámením o zosplatnení z 15.07.2015 žalobca žalovanému oznámil,
že vzhľadom na omeškanie splátok č. 3, 4, 5 v celkovej sume 245,97 eur, ak sa žalovaný dostane
do omeškania s úhradou ktorejkoľvek z uvedených splátok o viac ako tri mesiace a uplynie 15 dní
od doručenia oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy. Oznámenie bolo vrátené
žalobcovi poštou dňa 20.07.2015. Zo žaloby žalobcu vyplýva, že k úhrade dlhu nedošlo a splatnosť

celého dlhu nastala 05.08.2015. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d/, § 9
ods. 2 písm. f/ a k/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch /v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy/, § 43c, § 44 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že vzhľadom k tomu, že vo veci ide o zmluvný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné skúmať,
či uzavretá zmluva o úvere spĺňa obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch. Súd zistil, že v bode 5 zmluvy sú uvedené údaje zo strany žalovaného v
súvislosti s požadovaným úverom a v bode 6 zmluvy sú údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere.
Zo strany žalovaného bola zmluva podpísaná dňa 28.01.2015 a žalobca ju podpísal dňa 29.01.2015.
Vzhľadom k tomu, že údaje v bodoch 5 a 6 zmluvy sú zhodné /okrem údaju o výške RPMN, ktorý však
nie je vecou dohody, ale výška RPMN vyplýva z ostatných dohodnutých parametrov zmluvy/, je potrebné

uviesť, že žalobca návrh na uzavretie zmluvy žalovaného akceptoval, a teda medzi sporovými stranami
došlo k uzavretiu zmluvy, podľa ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému finančné prostriedky
vo výške 1.500,- eur a žalovaný sa zaviazala úver žalobcovi splácať v 42 mesačných splátkach po 47,43
eur s tým, že spolu s platbou podľa Dohody o poskytovaní služieb mala byť výška mesačnej platby
vo výške 81,99 eur. Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť, t.j. úver a úroky za celú dobu

čerpania úveru, bola dohodnutá vo výške 2.142,06 eur, ročná úroková sadzba úveru bola vo výške 18,08
% ročne, RPMN za úver vo výške 26,01 %, priemerná RPMN za úver 36,30 %. Okrem toho bola v zmluve
dohodnutá čiastka revolvingu vo výške 1.500,- eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí žalovaná
zaplatiť, v sume 2.142,06 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 26,01%, ročná
úroková sadzba revolvingu 18,08 %, poplatok za poskytnutie úveru 150,- eur. Zmluva v bode 7 odkazuje

aj na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového
typu /ďalej „zmluvné podmienky“/. V zmluvných podmienkach sa v bode 7 ods. 7.1 uvádza, že súčasťou
zmluvy je okrem iného aj oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. V konaní bolo preukázané,
že Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8500101420 -
bolo žalobcom jednostranne vystavené dňa 29.01.2015 a okrem obsahových náležitostí uvedených v

bode 6 zmluvy o úvere sa tam uvádzajú aj ďalšie údaje, ako je dátum splatnosti jednotlivých splátok,
dátum splatnosti prvej splátky úveru, ako aj dátum konečnej splatnosti úveru. Údaje o termínoch splátok
úveru a konečnej splatnosti úveru sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Tieto údaje však neboli súčasťou návrhu zmluvy o spotrebiteľskomúvere, žalobca ich uviedol len do oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 29.01.2015,
preto toto oznámenie je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka potrebné považovať za nový návrh
zmluvy. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalovaného k akceptácii tohto oznámenia nedošlo, súd toto

oznámenie nepovažuje za súčasť zmluvy o úvere. Z uvedeného potom vyplýva, že zmluva o úvere nemá
všetky obligatórne náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko v nej absentuje
údaj o dátume splatnosti splátok úveru, ako aj dátum o konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom k tomuto
nedostatku je potom potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Keďže úver je bezúročný a bez

poplatkov,žalobcamánároklennavrátenieistinyúveru,ktorábolažalovanémuposkytnutá,nienaúroky
a poplatky. Žalobca poskytol žalovanému sumu 1.500,- eur. Zo žaloby žalobcu vyplýva, že žalovaný mu
celkovo uhradil sumu 163,98 eur. Tieto skutočnosti neboli v konaní zo strany žalovaného namietané,
preto ich súd považoval za nesporné. Žalobca potom má nárok na zaplatenie sumy 1.336,02 eur /1.500,-
eur mínus 163,98 eur/. Vzhľadom k tomu, že žalovaný úver riadne nesplácal, žalobca mu listom zo dňa
15.07.2015 oznámil, že je v omeškaní s úhradou splátok 3, 4, 5 v sume celkom 245,97 eur a pokiaľ sa

s úhradou ktorejkoľvek z týchto splátok dostane do omeškania o viac ako tri mesiace a uplynie 15 dní
od doručenia tohto oznámenia, stanú sa splatnými všetky záväzky zo zmluvy, žalovaná stratí výhodu
splátok a celý dlh bude povinný zaplatiť naraz. Žalovaný oznámenie neprevzal, zásielka bola vrátená
poštou žalobcovi 20.07.2015, čo je deň doručenia v zmysle č.l.12.2 zmluvných dojednaní, a keďže
dlžnú sumu neuhradil, došlo k zosplatneniu úveru dňa 05.08.2015 v súlade s bodom 13 ods. 13.1 písm.

a/ zmluvných podmienok. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy 1.336,02 eur, a
to od 05.08.2015 /zosplatnenie bolo doručené žalovanému podľa čl. 12.2 zmluvných podmienok dňa
20.07.2015 a lehota 15 dní uplynula dňa 04.08.2015/. Žalobcovi vznikol aj nárok na zaplatenie úroku
z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd preto priznal žalobcovi nárok na úrok
z omeškania vo výške podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. /t.j. o 5 percentuálnych bodov viac

ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu/. K 05.08.2015 bola výška úroku z omeškania 5,05% ročne. V prevyšujúcej časti potom
súd s poukazom na to, že úver je bezúročný a bez poplatkov, žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade
trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok /ďalej ,,CSP"/. V konaní sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.828,08 eur, súd mu priznal

sumu 1.336,02 eur. Žalobca teda mal v konaní úspech v rozsahu 73,08 %, jeho neúspech predstavuje
26,91 %. Čistý úspech žalobcu v konaní potom predstavuje 46,16 %. V tomto rozsahu súd žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku do výroku II. o zamietnutí zvyšku svojej žaloby a do výroku III. o náhrade

trov konania podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že náležitosť konečnej splatnosti úveru nemôže a
nikdy nemohla byť v zmysle únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode
58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že ustanovenie čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES by sa nemalo
vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej

smernice.SúdnydvorEÚzároveňvspomenutomrozsudkukonštatoval,že(výrok4)Článok23smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods.
2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3Cdo/146/2017 konštatoval, že smernica
ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli
cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát
musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na
tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a

aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy
účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej
únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade
by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje,

aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora
C-212/07, bod 110). Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k
tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijnéhopráva bola vylúčená. Okrem toho zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru
bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to - určením podľa dátumu
splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z

článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v
oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podporne možno poukázať aj na
rozhodnutieSúdnehodvoraEÚvoveciC-42/15,kedysamotnýsúdnydvoruvádza,žeohľadnesplatnosti
splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať

dátumy týchto splátok (výrok II rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom a prepojením tohto
záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré
termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo
strany žalovaného splnené - žalobca mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti
prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc z počtu splátok a obsahu Oznámenia veriteľa o schválení
úveru a Splátkového kalendára). Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala,

a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán
predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Pokiaľ ide o náležitosť termínu splatnosti splátok, spôsob určenia
termínu splatnosti splátky bol určený dohodou zmluvných strán v článku 2., bod 2.1 na základe oboma
stranami odsúhlaseného pravidla. Na základe uvedeného potom žalobca navrhol, aby odvolací súd
rozsudok v napádanej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie alebo zmenil a

podanej žalobe vyhovel aj v časti, v ktorej bola zamietnutá a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu
a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšku
žaloby žalobcu a výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný

skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi
závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia
o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu ako i o náhrade trov konania, v celom rozsahu na ne poukazuje v
súvislosti s § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:
6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu na tom právnom

závere, že zmluva o spotrebiteľskom o úvere, ktorú strany uzatvorili neobsahuje všetky náležitosti
požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru a údaj o termíne splatnosti splátok úveru, a preto sa úver na jej základe poskytnutý
žalovanému považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalovaného preto zaviazal len na zaplatenie
zostávajúcej časti nesplatenej istiny úveru spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu

zamietol.
7. Žalobca odvolaním napáda v prvom rade závery súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením, resp.
neuvedením údaja o termíne konečnej splatnosti úveru a na to nadväzujúci záver o bezúročnosti úveru.
8. Zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej
zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho

zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí,
zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov /§ 11 ods.
1 písm. b)/.
9. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru

neobsahuje. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod
4.5 zmluvného dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy, toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva
uzatvorenámedzistranamivpodstatezahŕňavždydvezmluvy,jednakzmluvuoúvere,ktorýsažalovaný
zaviazal žalobcovi poskytnúť úver do sumy 1.500 eur a žalobca sa čerpaný úver zaviazal splácať v 42-splátkach po 47,43 eur, kde sa žiadny údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom je
tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalovaný
zaviazal poskytnúť žalobcovi revolvingový úver vo výške ďalších 1.500 eur, za splnenia dojednaných

podmienok. Z dokazovania vykonaného v spore súdom prvej inštancie potom vyplýva, že medzi
stranami sporu došlo len k poskytnutiu a čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových
úverov a bezdôvodné obohatenie, ktoré súd prvej inštancie uložil žalovanému vydať žalobcovi je práve
preplatením istiny tohto tzv. klasického úveru. Ustanovenia zmluvných dojednaní, na ktoré žalovaný v
odvolaní poukazoval v súvislosti s jeho námietkou, že zmluvy obsahujú termín konečnej splatnosti úveru

sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj samotný čl. 4 je nazvaný "Revolving", ktorý ale žalovaný
žalobcovi neposkytol a žalobca ho nečerpal. Tieto ustanovenia zmluvných dojednaní teda nič nemenia
na závere, že zmluva o úvere 1.500 eur neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
10. Rovnako na závere, že zmluvy o úvere neobsahujú údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič
nemení ani ďalšie tvrdenie žalobcu v odvolaní, že termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť od
ďalších údajov zmluvy, konkrétne od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru. Podľa § 9 ods. 2

písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí
obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne
a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva
o spotrebiteľskom úvere. V tomto prípade samotné zmluvy neobsahujú údaj konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Nie

je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sám odvodzovať od iných
zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere stanovil. Okrem toho v tomto prípade ani samotná zmluva neuvádza termín
splatnosti splátok úveru ale len spôsob jeho určenia /v článku 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní/, pričom
termín splatnosti splátok určí až žalobca ako veriteľ až v následnom oznámení o schválení úveru. V čase

uzatvorenia zmluvy tak žalovaný ako spotrebiteľ nemá ani možnosť na základe údajov zmluvy alebo
zmluvných dojednaní sám nejakým výpočtom určiť termín konečnej splatnosti úveru.
11. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania uzavrel, že
zmluva o úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru.
Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalovaným od žalobcu.
12. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným
výkladom príslušného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. v zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej,
tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad
predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného
zákonného ustanovenia. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie
údaja o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a
odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy

stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica
č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská
republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie
porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou
predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc,
konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,
bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči
štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery
Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986

vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom
prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možná.
13. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade
dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinoksmerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach
vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný
výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 /

rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať
sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je
obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže
slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva /pozri analogicky rozsudok zo 16. júna
2005,Pupino,C-105/03,Zb.s.I-5285,body44a47/".Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010

Z.z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o termíne konečnejs platnosti spotrebiteľského úveru,
nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016
vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol
výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou
Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty.

14. Z dôvodu, že odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o
úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a úver čerpaný
žalovaný je preto bezúročný a bezpoplatkový, nebol dôvod bližšie sa zaoberať námietkami žalobcu proti
ďalšiemu záveru súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne splatnosti splátok úveru v úverovej
zmluve, ktorá skutočnosť by rovnako mala za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

15. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku
II. o zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu potvrdil ako vecne správny.
16. Za rovnako správny považuje odvolací súd aj výrok III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o
náhrade trov konania, ktorý je založený na pomere úspechu strán v spore, a ako taký ho potom odvolací
súd tiež potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu patrí nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobcovi. Keďže mu však žiadne trovy odvolacieho konania preukázane
nevznikli, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa /§ 419 CSP/
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy /§ 427 ods. 1 CSP/.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom /§ 429 ods. 1 CSP/.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ /§ 428 CSP/.