Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 9, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/79/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117215375
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117215375.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: N.Z. I., T.. XX. XX. XXXX, H. C. XXX/
XX, XXX XX G. - B., práv. zast. JUDr. Jánom Klimekom, advokátom v Prešove, Sládkovičova 8, proti
žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00
166 481, v konaní o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/16/2017-79 zo dňa 15.06.2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1.327,12 EUR spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 1.327,12 EUR od 11. 10. 2015 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobca m á vo vzťahu k žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %
trov konania, o ktorých výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14. 6. 2017
sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 1.327,12 EUR spolu s 5,05 % ročným úrokom z
omeškania od 11. 10. 2015 do zaplatenia a náhrady trov konania.
3. Svoju žalobu odôvodnil tým, že bol uznesením povereného príslušného OO PZ v G., X.: B.-XXX/

SB-C.-XXXX zo dňa 14. 5. 2013 obvinený z prečinu ublíženia na zdraví, podľa § 156 ods. 1, ods. 2
písm, a) Tr. zák., proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť podaním zo dňa 27. 5. 2013,
prostredníctvom obhajcu. Prokurátor sťažnosť zamietol uznesením Okresnej prokuratúry C. zo dňa 10.
6. 2013. Preto poverený príslušník PZ pokračoval v konaní. Zvolil si obhajcu na plnú moc a tento sa
zúčastnil pri vyšetrovacích úkonoch. Po skončení vyšetrovania a predložení spisu na prokuratúru bol
vyzvaný na konanie o vine a treste. Tento návrh neprijal, prokurátor podal obžalobu zo dňa 8.10.2013.
Okresný súd v Prešove vo veci konal pod sp.zn. 3T/71/2013 a na pojednávaní dňa 18.11.2013

rozhodol rozsudkom tak, že z dôvodov podľa § 285 písm. b) Tr. por. žalobcu spod obžaloby oslobodil.
4. Prokurátor rozsudok napadol odvolaním, ku ktorému sa písomne vyjadril a odvolací súd v konaní č.
10To/13/2014, uznesením zo dňa 25. 11. 2014 napadnutý rozsudok zrušil a vec postúpil ako priestupok
na prejednanie Okresnému úradu v Prešove. K prejednaniu priestupku už nedošlo vzhľadom nauplynutie dvojročnej lehoty. O tejto skutočnosti mu nebolo doručené žiadne rozhodnutie. Nebol však
ani uznaný za vinného z priestupku za skutok, pre ktorý bol stíhaný. Uviedol, že vzhľadom na výsledok
trestného stíhania voči jeho osobe, mu trestným stíhaním vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, v

zmysle § 1,3,5 a 6 zák. č. 514/2003 Z. z. táto škoda pozostáva zo zaplatených trov obhajoby vo veci
3T/71/2013 v sume 1.327,12 EUR, ktoré zaplatil, a tieto si uplatňuje podľa § 18 zák. č. 514/2003
Z. z. Ako orgán konajúci v mene štátu (§ 4 ods. 1 písm. l) zák. č. 514/2003 Z. z.) pôvodne označil
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, na ktoré podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku. Ministerstvo spravodlivosti SR odpovedalo listom zo dňa 24. 4. 2015 s tým, že žiadosť

odstúpilo na vybavenie Generálnej prokuratúre SR. Žiadosť bola odstúpená aj s prílohami, a Generálna
prokuratúra SR prípisom zo dňa 26. 8. 2015 uviedla, že jeho žiadosť odložili. Žalobca poukázal na to,
že ako orgán prichádzajúci do úvahy na zastupovanie štátu, je práve Generálna prokuratúra SR. Bol to
prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov, ktorý zamietol jeho sťažnosť voči vzneseniu obvinenia a bola
to obžaloba prokurátora, spod ktorej bol oslobodený.
5. Aplikujúc ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17, § 18 ods. 1

a 3 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov okresný súd uviedol, že štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti a nie je rozhodujúce,
ako vyhodnotili orgány štátu pôvodné podozrenie, ale výsledok.

6. V danom prípade je zrejmé, že žalobca sa domáha od Slovenskej republiky, v mene ktorej má

konať Generálna prokuratúra SR, náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, v danom
prípade citovaným rozhodnutím o vznesení obvinenia vo výške 1.327,12 EUR, kde uvedená suma
predstavuje trovy obhajoby, nakoľko odvolací súd, na základe skutočností zistených v trestnom konaní
dospel k záveru, že nebolo preukázané, aby úmysel obžalovaného (v tomto konaní žalobcu) smeroval
k spôsobeniu ublíženia na zdraví tak, ako si to vyžaduje ustanovenie § 15 písm. a) a písm. b) Trestného

zákona. Odvolací súd konštatoval to, že žalovaný skutok nebol trestným činom aj, keď ho mohol iný
orgán prejednať ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu.

7. V danom prípade je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť

rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právu povinnosť a škodu zavinil,
rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.
Základným predpokladom zodpovednosti štátu je tu zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda, kde v zmysle ustálenej judikatúry (napr. uzn. NS SR z 18. 8. 2010, sp.
zn. 4MCdo/15/2009) je zrejmé, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby

každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená, pričom judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia

(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

8. V danom prípade je zrejmé, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, má tiež konštatovanie, že žalovaný skutok nie je trestným činom.

9. Ďalej okresný súd poukázal na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 540/2016-33 aplikovateľný aj v tejto
veci, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 4 MCdo/15/2009.

10. Okresný súd poukazuje na účel vyššie cit. zákona s tým, že náklady konania vedúce po vznesení
obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu trestného stíhania, boli z hľadiska právneho

štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu
voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania,
je primerané, aby štát chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej
ako náklady vynaložené v záujme právneho štátu samého.

11. K udeleniu plnej moci žalobcom svojmu obhajcovi v trestnom konaní došlo dňa 23.5.2013.

12. Poukazujúc na úkony právnej služby realizované v trestnej veci žalobcu je v danom prípade teda
podľa súdu prvej inštancie nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia spôsobili na stranežalobcu náklady z titulu zaplatenia trov obhajoby, ktoré by v prípade, že by obvinenie vznesené nebolo,
neboli vznikli, resp. práve toto nezákonné rozhodnutie a následné podanie obžaloby prokurátorom bolo
príčinou vzniku škody.

13. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal plný
úspech v spore, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

15. Proti tomuto rozsudku ako celku podal žalovaný včas odvolanie, lebo rozsudok súdu prvej inštancie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Odvolateľmázato,žesúdprvejinštancienazáklade
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak napriek námietkam zisteným zo
strany žalovaného nesprávne právne posúdil vec. Žalovaný sa nestotožnil s právnym posúdením veci
súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o

vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má tiež konštatovanie, že žalovaný skutok nie je trestným činom.

16. V tomto kontexte žalovaný v plnom rozsahu poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove vo
veci sp. zn. 12Co/142/2014 zo dňa 25.08.2015 a vzhľadom na uvedené má za to, že je daný odvolací
dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

17. V rámci svojho odvolacieho návrhu žiadal žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrh
žalobcu zamietnuť.

18. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil s tým, že si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie konal so správne označeným subjektom ako so žalovaným,
ktorý má zastupovať štát v tomto konaní. Podstatná časť odôvodnenia odvolania je citácia rozsudku
Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 12Co/140/2014 zo dňa 25.08.2015 s tým však, že skutkový
stav, ktorý bol predmetom uvedeného konania bol iný ako v mojom prípade, keď v citovanej veci sa

žalobca v priebehu trestného konania ku skutku priznal a o postúpení na priestupkové konanie bol za
priestupok uznaný vinným a uloženú pokutu aj zaplatil. Žalobca v tejto veci od počiatku skutok popieral
a popísal aj iný priebeh skutku. Po rozhodnutí odvolacieho súdu v svojej trestnej veci nebol uznaný za
vinného z priestupku, skutok ani prejedaný nebol, a tak samozrejme nebola uložená ani žiadna sankcia.
Žalobca naopak stratil príležitosť brániť sa v priestupkovom konaní, aby preukázal to, že sa nedopustil

konania, ktoré bolo možné kvalifikovať ako priestupok. Keďže nebolo vydané rozhodnutie o uznaní jeho
viny z priestupku, nemožno ani konštatovať, že takýto priestupok sa stal.

19. S poukazom na uvedené preto žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne
správny.

20. Žalovaný repliku k vyjadreniu žalobcu v jeho odvolaní nepodal.

21.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací,vrámcikompetenciívyplývajúcichzustanovení§34zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), prejednal podané
odvolanie žalovaného a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 C.s.p. (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané
prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť

skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích
dôvodochuplatnené(§380ods.1,2C.s.p.).Pretožerozsudokvovecisamejmusíbyťverejnevyhlásený,

odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.).
Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.)dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolaniežalovanéhoniejedôvodnéarozhodnutiesúduprvejinštancie
je potrebné potvrdiť.

22. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

24. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

25. Úvodom považuje odvolací súd k poukazu žalovaného na rozsudok Krajského súdu Prešov vo veci
sp. zn. 12Co/142/2014 uviesť, že skutkový stav v tejto veci bol diametrálne odlišný od skutkového stavu
vo veci, ktorá je predmetom odvolacieho prieskumu, keď žalobca vo veci 12Co/142/2014 sa ku skutku

priznal, po postúpení veci na priestupkové konanie bol uznaný za vinného a uloženú pokutu zaplatil s
tým, že vo veci, ktorá je predmetom tohto odvolacieho prieskumu žalobca popieral ako obvinený, resp.
následne obžalovaný spáchanie skutku. Z tohto nebol nikdy uznaný za vinného, ale z dôvodu plynutia
času nemohol byť tento skutok v správnom konaní prejednaný, čím žalobca stratil akúkoľvek príležitosť
brániť sa.

26. V tejto súvislosti odvolací súd akcentuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.10.2010, sp.
zn. 4MCdo/15/2009 publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ako R37/2014, ktorým došlo
k zjednoteniu právnych názorov a k ustáleniu súdnej praxe v tom smere, že keď došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a

dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté,
čímboloprekonanérozhodnutieNajvyššiehosúduSRzodňa30.7.2008,sp.zn.3Cdo/201/2007,pretoje
treba nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania posudzovať ako návrh na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

27. Na základe takéhoto posúdenia dôsledky oslobodzujúceho rozsudku a následne postúpenia veci
odvolacím súdom z dôvodu, že v uvedenom prípade sa nejedná o trestný čin na priestupkové konanie, v
danom prípade spĺňali všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za vecnú škodu, po 1. nezákonné
rozhodnutia (na základe postúpenia veci na priestupkové konanie je ním uznesenie o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia a následne podanie obžaloby), po 2. vznik škody (v danom prípade

žalobcom vynaložené náklady na trovy obhajoby), ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi (žalobca by
náklady nebol vynaložil, aby voči nemu nebolo vznesené obvinenie pre trestný čin).

28. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový, t.j. vyvodzuje

zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu.
Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav(skutkové
zistenia), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, nesprávne ho vyložil, prípadne ho na neskutkový stav
inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne

závery o právach a povinnostiach strán sporu).

29. K tejto odvolacej námietke žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vychádzal
v danom spore z konkrétnych okolností veci (ktoré neboli medzi stranami sporu sporné) a keďže
je tu existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania,

resp. vznesenie obvinenia s odkazom na oslobodzujúci rozsudok a následne na postúpenie veci na
priestupkové konanie a z nej škody spočívajúce v danom prípade so žalobcom vynaložených nákladov
na trovy obhajoby, ako aj v príčinnej súvislosti medzi nákladmi vynaloženými v trestnom konaní, ktoré
viedli k preukázaniu nezákonného vydania rozhodnutia je odvolacia námietka žalovaného irelevantná,keďže na daný prípad je analogicky možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

30. Ak k spôsobeniu škody žalobcovi ako obvinenému došlo takým nezákonným uznesením o vznesení
obvinenia, alebo iným nezákonným rozhodnutím vydaným počas jeho trestného stíhania, proti ktorému
poškodený žalobca využil možnosť podať sťažnosť, štát za túto škodu zodpovedá, pričom tejto
povinnosti sa nemôže zbaviť (§ 1 a 6 citovaného zákona). Zákon pritom vyslovene neupravuje nárok
na náhradu škodu v prípade postúpenia veci na priestupkové konanie a následne zastavenia pre

preklúziu tohto priestupkového konania. V súlade s ustálenou súdnou praxou štát ale zodpovedá aj za
škodu spôsobenú začatím a následným vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo tak, ako tomu
bolo v prejednávanej veci právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená vo viacerých skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu SR, ktoré sa týkajú náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a na podstatne zhodných právnych
záveroch, v ktorých súdna prax zotrvala aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodnutie súdu sa

ustálilo o.i. na názore, že ten, proti komu trestné stíhanie bolo zastavené, tak, ako tomu bolo aj v
prejednávanej veci podľa relevantného zákona o zodpovednosti štátu má zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991) z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu.

31. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že rozhodujúci je konečný výsledok trestného konania, keďže
súd rozhodujúci o náhrade škody je viazaný konečným rozhodnutím orgánu, ktorým bolo trestné stíhanie
žalobcu postúpené správnemu orgánu na prejednanie priestupku z dôvodu, že sa nejedná o trestný
čin, ktoré však v rámci priestupkového konania nemohlo byť prejednané, nakoľko zodpovednosť za
priestupok zanikla z dôvodu, že od jeho spáchania mali uplynúť viac ako 2 roky.

32. Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom k 01.01.2013, tento zákon upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

33. Podľa § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom

za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone
verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

34. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu

spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

35. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

36. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, prokuratúru tvoria tieto
štátne orgány:
a) generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej
republiky je úrad špeciálnej prokuratúry,

b) krajské prokuratúry,
c) okresné prokuratúry.

37. Zákon č. 514/2003 Z. z. vyslovene neupravuje návrh na náhradu škody v prípade postúpenia veci
po podaní obžaloby na priestupkové konanie. Judikatúra však dospela k záveru, že ide o špecifický

prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom
treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež postúpenie veci po podaní obžaloby napriestupkové konanie. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie
na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škodu sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť,
či nesprávnosť postupu orgánov činným v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok trestného stíhania.

38. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, v dôsledku čoho neposudzuje sa
správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska toho, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto

konania. So zreteľom na tieto závery prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za škodu podľa citovaného
právneho predpisu aj v prípade trestného konania, výsledkom ktorého bolo oslobodenie žalobcu spod
obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou v Prešove, pokiaľ je vznik škody preukázaný.

39. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie prijaté na zasadnutí Občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu SR, cit.: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením

obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom
konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov je
od 1.1.2013 Generálna prokuratúra SR. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne
v takomto konaní súd z úradnej povinnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/289/2014).

40. Je teda nepochybné, že v trestnom konaní, v ktorom mal žalobca postavenie obvineného bol
zastúpený advokátom. Žalobca preukázal, že si splnil povinnosť vo vzťahu k svojmu právnemu
zástupcovi a aj faktúru na náklady na obhajobu mu v celom rozsahu uhradil, konkrétne v sume 1.327,12
eur. Tým na strane žalobcu došlo k zmenšeniu jeho majetku v súvislosti s úhradou trov obhajoby, ktoré

mu vznikli v trestnom konaní.

41. Čo sa týka priznania príslušenstva z uplatňovanej istiny, aj keď v tejto časti žalovaný odvolanie nijako
neodôvodnil odvolací súd s poukazom na to, že správne súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z
omeškania v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., a to uplynutím 6 mesačnej lehoty po doručení

žiadosti žalovanému na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, keď rovnako aj právne
posúdenie veci v zmysle § 517 ods. 1, veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka s odkazom na § 563
Občianskeho zákonníka korešponduje so správnym právnym posúdením veci v zmysle § 15 ods. 2 a
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

42. Aj pri ďalšom prejednaní veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré odvolateľ vymedzil v odvolaní a
ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 C.s.p., § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania.
Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti

napadnutých výrokov rozsudku prvoinštančného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie k tomuto meritórnemu výroku napadnutého
rozsudku, súd prvej inštancie za aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.

43. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo
strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosťalebookolnosť.Naopak,prvoinštančnýsúdichnáležitýmspôsobomposúdilsúhrnnevcelom
rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Rozsudok okresného súdu je

presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj
spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p..

44. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostačujúce a vzhľadom

na použitú argumentáciu a právne závery súdu prvej inštancie, pri ktorej sa v postačujúcom rozsahu
vyporiadal sa všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré v rámci odvolacích námietok opätovne
poukázal žalovaný, odvolací súd konštatuje, že túto argumentáciu nie je potrebné na tomto mieste
zopakovať a ďalej dopĺňať.45. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,

pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože
odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 C.s.p. na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.

46. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že odvolateľmi uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

47. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie v merite veci zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.

48. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny s tým,
že o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s odkazom na ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal plný nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému s tým, že o výške priznaného nároku v odvolacom

konaní rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením súdny úradník v konaní na súde
prvej inštancie.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,

ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).