Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 17, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/187/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116216359
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116216359.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.

Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu U. H., a.s., so sídlom R. T. X, XXX XX H.,
V.: XX XXX XXX, právne zastúpeného MCGA legal, s.r.o., so sídlom Partizánska 2, 811 03 Bratislava,
IČO: 36 715 662, proti žalovanému C. W., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom N. XX, XXX
XX H. H., o zaplatenie 2.224,80 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 9Csp/47/2016-94 zo 07. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 07. 02. 2018 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok).
Žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (druhý výrok).

2. V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 2.224,80 Eur s príslušenstvom ako plnenia z titulu nepovoleného prečerpania
finančných prostriedkov na bežnom účte žalovaného. Právne kvalifikoval tento právny vzťah

vychádzajúci z tvrdenia žalobcu o nepovolenom prečerpaní na účte žalovaného ako vzťah spadajúci
pod ust. § 710 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) v spojení s ust. § 497 a nasl. ObchZ s
vysvetlením, že zmluva o bežnom účte bola uzavretá v roku 2003, kedy slovenský právny poriadok
inštitút „nepovoleného prečerpania“ neupravoval. S účinnosťou od 11. 06. 2010 ust. § 2 písm. f) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) síce definuje tzv.
prekročenie a v ust. § 18 cit. zákona sú upravené ohľadne toho aj informačné povinnosti veriteľa,
ale náležitosti takejto zmluvy zákon neupravuje hoci bol výsledkom transpozície smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Transpozícia bola
ohľadne úpravy prekročenia neúplná a pokiaľ v čl. 18 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 písm. e) smernice
sú uvedené obsahové náležitosti kladené na zmluvu o bežnom účte umožňujúcu prekročenie, treba
vykladaťvnútroštátneprávoeurokonformne(keďžesmernicunemožnoaplikovaťpriamonahorizontálne
vzťahy medzi súkromnoprávnymi subjektmi).

3. Z uvedeného vo väzbe na ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. prvoinštančný súd vyvodil, že

pre platné dojednanie prekročenia v rámci zmluvy o bežnom účte musí byť dojednané do akej sumy sa
majiteľovi bežného účtu prekročenie poskytuje a tiež jeho záväzok vrátiť peňažné prostriedky s úrokom
a nie je prípustné, aby mal veriteľ nárok na zaplatenie úroku z prekročenia iba na základe faktického
umožnenia prečerpania spotrebiteľovi s tým, že úrokovú sadzbu si určí sám (vlastným sadzobníkom avýveskou) a o jej výške spotrebiteľa informuje. Neúspech žalobcu v spore potom súd prvej inštancie
konkrétne zdôvodnil tým, že žalobca nielenže nepreukázal právny nárok (správne zrejme právny základ,
poznámka odvolacieho súdu) vzniku dlhu, ale nepreukázal ani existenciu samotného dlhu z titulu

nepovoleného prečerpania. Žalovaný nárok by mohol byť nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia
avšak samotné prečerpanie v zmysle výpisu z účtu predstavovali poplatky a úroky, ktorých dojednanie
(a ich výšku) žalobca nepreukázal a ani jeho zástupca na pojednávaní sa k tomu nevedel vyjadriť.
Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že žalovaná suma
predstavuje dlh, ktorý vznikol v súvislosti so zmluvou o bežnom účte a špecifikácia zaslaná na výzvu

súdu, podľa ktorej uplatnená pohľadávka je založená na tom, že žalovanému boli z účtu odpočítavané
debetné položky, platby kartou, výbery z bankomatov, splátky poskytnutého úveru, úroky a poplatky, bola
nedostatočná a nezrozumiteľná. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady
úspechu v spore s tým, že žalovanému žiadne trovy nevznikli, lebo bol v konaní nečinný.

4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak,

že žalovaný bude povinný zaplatiť mu žalovanú sumu 2.224,80 Eur a náhradu trov prvoinštančného aj
odvolacieho konania.

5. V odvolaní vytýkal prvoinštančnému súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkový zisteniam a že rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne

uviedol, že do konania predložil všetky relevantné listinné dôkazy, ktoré preukazujú oprávnenosť jeho
nároku voči žalovanému. Zopakoval, že so žalovaným uzavrel zmluvu o bežnom účte dňa 01. 04. 2003.
Povolené prečerpanie dohodnuté nebolo. Žalovaný na predmetný účet vkladal finančné prostriedky
(kreditné položky) a z účtu mu boli odpočítavané debetné položky na základe platieb kartou, výberov z
bankomatov, splátok úveru, poplatkov a úrokov. Žalovaný sa dostal do prečerpania vo výške 2.224,80

Eur, čo tvorí sumu rozdielu medzi kreditnými a debetnými položkami počas celého trvania zmluvného
vzťahu.

6. V ďalšej časti odvolania polemizoval s aplikáciou zákona č. 129/2010 Z. z. na prejednávaný
prípad poukazujúc na to, že Súdny dvor EÚ vykladá výlučne právo Európskej únie a (pomerne

obsiahlo) opisujúc podmienky priameho a nepriameho účinku európskych smerníc. Z toho vyvodzoval,
že prvoinštančný súd vo svetle európskej úpravy nesprávne vyložil dotknuté ustanovenia zákona č.
129/2010 Z. z. týkajúce sa prekročenia. Nesúhlasil ani s právnym posúdením sporného právneho vzťahu
v zmysle ust. § 710 ObchZ v spojení s § 497 ObchZ, lebo sa jednalo o vzťah občianskoprávny, pri ktorom
mal byť podľa úpravy obsiahnutej v ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) aplikovaný

iba režim zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý v ust. § 1 ods. 5 vymenúva jeho ustanovenia dopadajúce
na spotrebiteľský úver vo forme prekročenia. Odvolanie čo do merita veci uzavrel tým, že v danom
prípadezmluvaobežnomúčteobsahujevšetkynáležitostiplynúcezplatnýchprávnychpredpisovaúver,
ktorý bol žalovanému poskytnutý na základe prekročenia nie je možné sankcionovať bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou, nakoľko nedodržanie ust. § 18 zákona č. 129/2010 Z. z. zo strany veriteľa nie

je v zmysle § 11 cit. zákona nijako sankcionované. Vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o
trovách konania uviedol v podstate len to, že pokiaľ namietol nesprávnosť výroku o zamietnutí žaloby,
je namieste namietať aj nesprávnosť výroku o trovách konania.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, rovnako ako v konaní na súde prvej inštancie zostal aj

v odvolacom konaní nečinným.

8. Na základe odvolania krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej

inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolania podaného žalobcom odvolací súd zistil, že odvolanie je
nedôvodné, pretože súd prvej inštancie opodstatnene a správne zamietol žalobu žalobcu vzhľadom na
ním produkované tvrdenia a dôkazy. Preto nebol dôvod napadnutý rozsudok meniť (resp. rušiť) ako to

navrhoval žalobca. Rozhodnutie prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby a nepriznaní náhrady trov
konania žalovanému je vecne správne.10.Vprvomradejepotrebnépoukázaťnato,ževpodanejžalobežalobcatvrdil,žeuzavrelsožalovaným
dňa01.04.2003vzmysleust.§708anasl.ObchZzmluvuobežnomúčte.Tvrdilďalej,žepodľačlánkuV.
zmluvy bolo dohodnuté poskytnutie úveru formou voliteľného prečerpania na bežnom účte. Doba trvania

úverovej zmluvy bola počas celej doby trvania pohľadávky banky (t. j. žalobcu) z poskytnutého úveru
alebo trvania oprávnenia majiteľa účtu (t. j. žalovaného) čerpať úver podľa zmluvy. Konečná splatnosť
mala nastať dňom podania žiadosti o zrušenie bežného účtu alebo v deň podania žiadosti o zrušenie
balíka služieb k bežnému účtu, ktorý obsahuje produkt voliteľné prečerpanie. Ďalej v žalobe poukázal na
všeobecné obchodné podmienky (ich body 2.3.6., 2.5.1., 2.5.2. a 2.5.3.), ktoré pojednávajú o oprávnení

banky účtovať poplatky v zmysle sadzobníka poplatkov a tieto zúčtovať na ťarchu účtu klienta, a to aj
keď na účte nie je dostatok finančných prostriedkov (a zúčtovaním sa účet dostane do nepovoleného
prečerpania) a ktoré tiež hovoria o nepovolenom prečerpaní, ktoré je klient povinný vyrovnať, pričom
banka je oprávnená vyzvať klienta na vyrovnanie nepovoleného prečerpania písomne a s určením
lehoty na vyrovnanie. Ďalej v žalobe žalobca uviedol, že požaduje od žalovaného iba zaplatenie „dlžnej
sumy - istiny v zmysle výpisu z bankovej knihy, tzn. úroky z omeškania, poplatky a iné príslušenstvo“ si

voči žalovanému neuplatňuje a dodal, že počas doby vedenia bežného účtu žalovaný ako majiteľ účtu
vyčerpal všetky peňažné prostriedky vložené na účet a dostal sa do debetu vo výške, ako je uvedené
v bankovej knihe. Žalovaná suma 2.224,80 Eur tak predstavuje celkový zostatok dlžnej istiny v zmysle
výpisu z účtu.

11. K žalobe žalobca priložil kópiu zmluvy o bežnom účte uzavretú so žalovaným datovanú dňom 01. 04.
2003, ale ako správne uviedol aj okresný súd, v tejto sa nenachádza v rámci článku V. žiadne dojednanie
o poskytnutí úveru formou voliteľného prečerpania na bežnom účte (ako to bolo tvrdené v žalobe). Len v
článkuVIII.zmluvy(majúcejinakformulárovýcharakter)jeobsiahnutéustanovenieotom,žepredmetom
zmluvy je aj poskytnutie povoleného prečerpania na účte, a to v zmysle obchodných podmienok balíkov

služieb, čo sa ale nevzťahuje na balík služieb U. (a práve ten bol stranami dohodnutý v čl. II. zmluvy).
V rámci záverečných ustanovení zmluvy o bežnom účte žalovaný ako majiteľ účtu zobral na vedomie
a odsúhlasil všeobecné obchodné podmienky, sadzobník poplatkov, poistné podmienky a obchodné
podmienky balíkov služieb, ktoré sa podľa tohto zmluvného dojednania považujú za súčasť zmluvy.
Ďalej k žalobe priložil žalobca „výpis z bankovej knihy“ datovaný dňom 28. 01. 2016, podľa ktorého

istina v omeškaní predstavuje sumu 2.224,80 Eur, všeobecné obchodné podmienky datované dňom 23.
01. 2001 (plus ich dodatky, z ktorých posledný č. 3 bol účinný od 01. 07. 2002), tiež priložil obchodné
podmienky U. H., a. s. k povolenému prečerpaniu na bežnom účte v Eur datované dňom 01. 01. 2009
a obchodné podmienky balíkov služieb U. H., a. s., účinné od 01. 01. 2009.

12. V nadväznosti na takto žalobcom skutkovo špecifikovaný nárok vyzval následne súd prvej inštancie
s odkazom na ust. § 132 ods. 1 a § 150 ods. 2 CSP výzvou zo dňa 26. 10. 2016 žalobcu na opísanie
a doplnenie rozhodujúcich skutočností a skutkových tvrdení, a to konkrétne o špecifikáciu uplatnenej
pohľadávky, či žalovaná suma predstavuje len peňažné prostriedky, ktoré žalovaný skutočne čerpal a
neuhradil, resp. sú v nej zahrnuté aj úroky, úroky z omeškania a poplatky, tiež aby uviedol, či medzi

ním a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o úvere formou povoleného prečerpania, resp. prekročenia s
náležitosťami podľa § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z., resp. § 1 ods. 4 a 5 zákona č. 129/2010 Z. z. a
ak áno, tak kedy, a napokon o opísanie toho, ku ktorému dňu došlo k nadobudnutiu splatnosti žalovanej
pohľadávky s uvedením zmluvného ustanovenia, v zmysle ktorého splatnosť nastala. Súčasne bol
žalobca(jehoprávnyzástupca)poučenýajozneníust.§132ods.2a3CSP(bližšieviďvýzvaokresného

súdu na č. l. 29 spisu) v tom zmysle, že je povinnosťou žalobcu pripojiť k žalobe dôkazy preukazujúce
svoje tvrdenia a opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

13. Žalobca na to reagoval prípisom zo dňa 11. 11. 2016, v ktorom uviedol, že si v spore uplatňuje
„dlh vo výške 2.224,80 Eur, ktorý vznikol v súvislosti so Zmluvou o bežnom účte pre fyzické osoby a

poskytovaní ďalších produktov a služieb k tomuto účtu zo dňa 01. 04. 2003“ a že v zmysle zmluvy nebolo
dojednané povolené prečerpanie. K vyjadreniu priložil ako dôkaz výpis z účtu žalovaného uvádzajúc,
že z predloženého výpisu jasne vyplýva žalovaná suma, žalovanému bol založený bežný účet, na ktorý
vkladal finančné prostriedky - kladné kreditné položky a z účtu mu boli odpočítavané debetné položky
- platby kartou, výbery z bankomatov, splátky poskytnutého úveru, úroky a poplatky. Žalovaná suma

potom predstavuje nesplatenú istinu vypočítanú ako rozdiel medzi kreditnými a debetnými položkami.
Na základe toho žalovaný vykonal na účte také transakcie a operácie, ktoré neboli v plnej výške pokryté
jeho finančnými prostriedkami a tým sa dostal do nepovoleného prečerpania vo výške 2.224,80 Eur.
Preto bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy, avšak k plneniu nedošlo aj napriek tomu, že si žalovanýneuplatnil žiadne reklamácie. V zmysle zmluvy nebola do dnešného dňa (t. j. do 11. 11. 2016, pozn.
odvolacieho súdu, kedy bolo vyhotovené vyjadrenie žalobcu) vyhlásená mimoriadna splatnosť.

14. K tomuto vyjadreniu pripojil žalobca výzvu na zaplatenie adresovanú žalovanému dňa 10. 03. 2014,
kedy výška sumy v prečerpaní predstavovala ku dňu 08. 03. 2014 sumu 117,61 Eur, ďalej upozornenie
datované dňom 27. 03. 2014, podľa ktorého pohľadávka v omeškaní z titulu nepovoleného prečerpania
na predmetnom účte predstavuje už sumu 2.120,76 Eur (popri ďalších sumách v omeškaní z titulu dvoch
spotrebiteľských úverov a jednej kreditnej karty), výzvu pred mimoriadnou splatnosťou adresovanú

žalovanému dňa 23. 04. 2014, kedy už nepovolené prečerpanie na účte bolo 2.166,82 Eur a priložil tiež
výpis z účtu za obdobie od 01. 04. 2003 do 29. 02. 2016, podľa ktorého nový zostatok ku dňu 07. 11.
2016 tvorí sumu -2.224,80 Eur spočívajúcu v rozdiele debetných položiek v sume -116.900,74 Eur a
kreditných položiek v sume 114.663,44 Eur.

15. Súd prvej inštancie potom na nariadenom pojednávaní (na ktorom vo veci aj rozhodol) prejednal vec

v neprítomnosti žalovaného. Žalobca cestou právnej zástupkyne ohľadne špecifikácie žalovanej sumy
odkázal len na svoje písomné podanie zo dňa 11. 11. 2016 a pripojené listinné dôkazy a na otázky zo
strany okresného súdu uviedol, že nárok si odvodzuje od zmluvy o bežnom účte a výpočet žalovanej
sumy vyplýva z výpisu z bankovej knihy, pričom sa nevedel vyjadriť k nárastu sumy nepovoleného
prečerpania v období od 08. 03. 2014 v sume 117,61 Eur na sumu 2.120,76 Eur ku dňu 27. 03. 2014, i

keď podľa výpisu z účtu boli posledné transakcie vykonané žalovaným ešte v mesiaci január 2014.

16. Hoci odvolací súd (vec prejednávajúci senát) nie je zástancom inak zbytočne rozsiahleho opisovania
priebehu konania (a v rámci neho procesných úkonov strán) v odôvodnení súdneho rozhodnutia, v tomto
prípade považoval za nutné pomerne podrobne popísať procesné podania a vyjadrenia žalobcu, a to

kvôli podporeniu správnosti okresným súdom prijatého záveru o potrebe zamietnutia žaloby vzhľadom
na neunesenie dôkazného bremena o tom, že žalovaná suma je dlhom žalovaného vzniknutým v
súvislosti s uzavretou zmluvou o bežnom účte (a že dokonca predstavuje iba „istinu“ bez uplatnenia
akýchkoľvek úrokov z omeškania, poplatkov, či iného príslušenstva, ako to tvrdil žalobca v žalobe) a
že je sumou tzv. nepovoleného prečerpania, ktoré je žalovaný povinný uhradiť. Odvolací súd považuje

záver prvoinštančného súdu o nedostatočnej (a nezrozumiteľnej) konkretizácii žalovaného nároku
znamenajúci potom neunesenie dôkazného bremena o existencii dlhu za správny, lebo ak žalobca
na jednej strane tvrdil, že sa žalovaný v súvislosti s vedením bežného účtu dostal do nepovoleného
prečerpania v žalovanej výške, ktorú je povinný zaplatiť, tak bolo jeho povinnosťou toto jasne vysvetliť
(bremeno tvrdenia) a následne svoje tvrdenia zodpovedajúcimi dôkaznými prostriedkami aj podložiť

(bremeno dôkazné). V tomto smere nemožno okresnému súdu nič vytknúť (a nerobí tak ani sám žalobca
v odvolaní), lebo okresný súd vyvinul dostatočnú snahu smerom k žalobcovi v zmysle ust. § 150 ods. 2
CSP (t. j. realizoval písomnú výzvu a dopytoval sa aj na pojednávaní), aby zistil, akým spôsobom dospel
žalobca práve k tej výške sumy, ktorú urobil predmetom žaloby. Ani odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako
a na základe akých zmluvných ustanovení mohlo (a malo) dôjsť k navýšeniu nepovoleného prečerpania

v priebehu marca 2014 zo sumy 117,61 Eur na sumu 2.120,76 Eur, ak žalovaný podľa výpisu z účtu
v tomto mesiaci žiadne operácie neuskutočnil a ak ani žalobcom ako bankou v mesiaci marec 2014
zrealizované debetné položky nepredstavovali v súčte sumu vyššiu než cca 80,- Eur. Evidentne je tu
teda medzi tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi rozpor, ktorý vysvetlený nebol.

17. Odvolací súd síce chápe výpočet pertraktovaný žalobcom (že žalovaná suma je rozdielom medzi
súčtom kreditných a debetných položiek na účte za celé obdobie pokryté predloženým výpisom z
účtu), ale tento jednoduchý prepočet má chybu v tom, že je založený (z pohľadu žalobcu síce
logicky) na premise o právnej opodstatnenosti všetkých bankou účtovaných debetných položiek vrátane
úrokov a rôznych poplatkov. Inak povedané, akákoľvek zaúčtovaná debetná položka zvyšovala výšku

nepovoleného prečerpania bez ohľadu na to, či skutočne mala právny podklad v stranami uzavretom
právnom vzťahu. Súd prvej inštancie preto dôvodne žiadal žalobcu o bližšie vysvetlenie toho, či žalovanú
sumu tvoria len peňažné prostriedky, ktoré žalovaný skutočne čerpal a neuhradil alebo sú v nej zahrnuté
aj úroky, úroky z omeškania a poplatky. Ak potom žalobca v žalobe uviedol, že si uplatňuje iba
„istinu“ bez úrokov, poplatkov a iného príslušenstva, tak odvolací súd súhlasí s okresným súdom, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno o dlhu žalovaného z nepovoleného prečerpania, lebo vzhľadom
na absenciu konkrétnejších tvrdení o štruktúre žalovaného dlhu nebola žalobcom doložená špecifikácia
dostatočne zrozumiteľná. Za tohto stavu potom bolo dôvodné zamietnutie (inak prejednateľnej) žaloby(a nebolo treba postupovať v zmysle ust. § 129 ods. 3 CSP, lebo pre uvedené nedostatky bolo možné
v konaní pokračovať).

18. V konečnom dôsledku žalobca v odvolaní nijak zásadne nenamietal záver o nepostačujúcej
špecifikácii žalovaného nároku konštatujúc len, že predložil všetky relevantné listinné dôkazy
preukazujúce oprávnenosť svojho nároku voči žalovanému a skôr sa sústredil na polemiku so
správnosťou právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom. Odhliadnuc od toho, že podstatou
napadnutého rozsudku bolo zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatočného vymedzenia žalovaného

nároku a v dôsledku toho neunesenie dôkazného bremena žalobcom o existencii žalovaného dlhu (čo
samotné stačilo na neúspech žalobcu), žalobcovi nemožno dať za pravdu ani v tom, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

19. Súd prvej inštancie správne posudzoval nárok podľa ust. § 710 ObchZ v spojení s ust. § 497 ObchZ
vzhľadomnaskutočnosť,žezmluvaovedenípredmetnéhoúčtubolamedzisporovýmistranamiuzavretá

v roku 2003 (a v ku nej sa viažucich všeobecných obchodných podmienkach bola upravená možnosť
vzniku nepovoleného prečerpania na účte), kedy právne predpisy nepovolené prečerpanie neupravovali
a uvedené ustanovenia boli svojou povahou najbližšie tomuto inštitútu i v tom čase pomerne často
využívanému bankami. Ak potom žalobca uvádzal, že vec bolo treba posúdiť len podľa ustanovení
zákona č. 129/2010 Z. z., robil tak neopodstatnene ak tento zákon [jeho ust. § 2 písm. f) upravujúce tzv.

prekročenie] nadobudol účinnosť až 11. 06. 2010 a z nedostatočných skutkových tvrdení žalobcu nebolo
možné ustáliť, či v zmysle prechodného ustanovenia § 25 ods. 2 cit. zákona možno tento aplikovať
aj súdenom prípade (lebo nebolo zistiteľné, kedy malo dôjsť k nepovolenému prečerpaniu na účte
žalovaného a práve od toho záviselo použitie uvedeného zákona). Zbytočne preto žalobca v odvolaní
podával výklad zákona č. 129/2010 Z. z. v situácii kedy ani napriek snahe okresného súdu neuviedol

zodpovedajúce skutkové okolnosti.

20. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolanie žalobcu za nedôvodné, preto napadnutý
rozsudok (vrátane výroku o trovách konania založeného na správnej aplikácii ust. § 255 ods.
1 CSP) potvrdil a len záverom dodáva, že žalobca si vzhľadom na obsah odvolania zrejme

nedostatočne preštudoval odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, keďže podstata odvolania nie
celkom zodpovedala tomu, prečo bola jeho žaloba zamietnutá.

21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z

ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, zásadne by
teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil,
že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli (k odvolaniu žalobcu sa
nevyjadril, bol nečinný), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).