Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. apríl 2018

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 20Csp/54/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417206182
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2018:6417206182.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: C. C.,

G.. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, Ž. G. I., v konaní právne zastúpený Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie
1.437,50 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.437,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne z tejto sumy od 16.04.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.437,50 Eur s úrokom
z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 16.04.2017 do zaplatenia na tom základe, že o túto sumu sa
na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohatil - konkrétne so žalovaným uzavrel celkovo štyri zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, v ktorých odplata za poskytnuté prostriedky dosahovala úroveň viac ako 87 %
a súčasne zmluvy neobsahovali zákonné náležitosti (druh spotrebiteľského úveru, dobu trvania zmluvy
a výšku, počet, termíny splátok). V dôsledku toho sú spotrebiteľské úvery považované za bezúročné a

bez poplatkov. Žalovanému na základe uzavretých zmlúv uhradil celkovo o 1.437,50 Eur viac než mal
nárok a túto sumu mu žalovaný nevrátil ani po písomnej výzve.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť nespochybňujúc uzavretie úverových zmlúv so žalobcom ani to,
že ide o zmluvy spotrebiteľské. Popieral však, že zmluvy nemajú požadované náležitosti, pričom výšku
odplaty v každej zmluve žalobca akceptoval.

3. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predložili obe strany a na pojednávaní dňa
17.04.2018 prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý žiadal konať bez jeho účasti.

4. Bolo potom preukázané (čo nebolo nijak sporným), že žalobca v postavení dlžníka a žalovaný v
postavení veriteľa uzavreli celkovo štyri zmluvy, a to v dňoch 04.02.2014, 31.10.2014, 05.12.2014
a 28.10.2015, ktorých predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcovi zo strany
žalovaného s tým, že žalobca sa zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi a nákladmi, resp.

poplatkami vymedzenými v tej-ktorej zmluve.

5. Jednalo sa z hľadiska právnej kvalifikácie o zmluvy spotrebiteľské podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorý stanovuje, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalovaný pri ich uzavretí vystupoval v pozícii dodávateľa
a žalobca v pozícii spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je
dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

6. Súčasne išlo o zmluvy o spotrebiteľských úveroch (čo je v konečnom dôsledku vyjadrené aj v názvoch

všetkých zmlúv), pretože žalobca vstupoval do právnych vzťahov so žalovaným ako „neobchodník“,
ako fyzická osoba spotrebiteľ a žalovaný mal postavenie veriteľa. Toto právne posúdenie vychádza z
nasledovných ustanovení:

7.Podľa§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchpre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“),

spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

8. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom od 01.12.2011), spotrebiteľom

je fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

9. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťazaplatiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

11. Podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je jednou z podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru. Takisto podľa § 9
ods. 2 písm. j) cit. zákona v znení účinnom do 01.04.2015 (resp. § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona v znení
účinnomod01.04.2015)vzmluveospotrebiteľskomúveremusíbyťuvedenýúdajoročnejpercentuálnej
miere nákladov (ďalej len ako „RPMN“) a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.

12. Údaje o úrokovej sadzbe úveru a RPMN je nevyhnutné z hľadiska informovanosti spotrebiteľa
o podmienkach úveru považovať za základné údaje zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lebo zákon o
spotrebiteľských úveroch ich absenciu v zmluve považuje za natoľko závažnú, že úver sankcionuje
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom od 01.01.2013). Súčasne nesprávnosť niektorého z uvedených dvoch údajov možno
vyhodnotiť ako jeho absenciu, pretože nemožno pripustiť, aby spotrebiteľ bol o podmienkach úveru
v tak základných parametroch informovaný mylne. Nesprávny údaj o výške úrokovej sadzby alebo
o RPMN za úver totiž nepochybne môže ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa uzatvoriť pre neho
v skutočnosti nevýhodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere opierajúc sa o nesprávne informácie

deklarované poskytovateľom úveru. Ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom od 01.01.2013 takúto nesprávnosť uvedenia RPMN v neprospech spotrebiteľa dokonca
sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru výslovne.

13. V prejednávanej veci bola v zmluve zo dňa 04.02.2014 (č.l. 74 spisu) deklarovaná úroková sadzba

na úrovni 39,15 % ročne z poskytovaného úveru vo výške 600,- Eur, čo je podľa zmluvy 234,90 Eur, ktorú
sumu sa žalobca zaviazal uhradiť do 15.02.2015 spolu s administratívnymi nákladmi na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy vo výške 293,10 Eur. Celkovo sa teda žalobca zaviazal zaplatiť okrem istiny 600,-
Eur aj sumu 528,- Eur označenú v zmluve ako celkové náklady spojené s úverom.

14. V zmluve zo dňa 31.10.2014 (č.l. 70 spisu) bola uvedená úroková sadzba 60 % ročne z
poskytovaného úveru 350,- Eur, čo je podľa zmluvy 210,- Eur a túto sumu sa žalobca zaviazal uhradiť
do 31.10.2015 spolu s odplatou v sume 112,- Eur. Celkovo sa teda žalobca zaviazal zaplatiť okrem istiny
350,- Eur aj sumu 322,- Eur tvorenú úrokom a odplatou.15. V zmluve zo dňa 05.12.2014 (č.l. 8 spisu) bola uvedená úroková sadzba 57,50 % ročne z
poskytovaného úveru 800,- Eur, čo je podľa zmluvy 460,- Eur a túto sumu sa žalobca zaviazal uhradiť

do 05.12.2015 spolu s odplatou v sume 240,- Eur. Celkovo sa teda žalobca zaviazal zaplatiť okrem istiny
800,- Eur aj sumu 700,- Eur tvorenú úrokom a odplatou.

16. Napokon v zmluve zo dňa 28.10.2015 (č.l. 10 spisu) bola uvedená úroková sadzba 64 % ročne z
poskytovaného úveru 350,- Eur, čo je podľa zmluvy 224,- Eur a túto sumu sa žalobca zaviazal uhradiť

do 28.10.2016 spolu s odplatou v sume 98,- Eur. Celkovo sa teda žalobca zaviazal zaplatiť okrem istiny
350,- Eur aj sumu 322,- Eur tvorenú úrokom a odplatou.

17. I keď súd samozrejme akceptuje, že veriteľ si môže za poskytnutie úveru účtovať určitý poplatok
súvisiaci s uzavretím zmluvy zohľadňujúci náklady na jej uzavretie, je podľa súdu neakceptovateľným
takto vysoký poplatok (pohybujúci sa okolo jednej tretiny úverovej istiny - v prípade prvej zmluvy to bola

dokonca takmer polovica), ktorým žalovaný v podstate prekrýva skutočnú úrokovú mieru úveru. Nielen
v prípade týchto zmlúv ale aj z vlastnej rozhodovacej činnosti je súdu známe, že žalovaný štandardne
postupoval v istom období tak, že v úverových zmluvách je administratívny poplatok závislý od výšky
poskytovaného úveru - čím vyšší úver, tým vyšší poplatok - a tým v zmluve deklaruje relatívne prijateľnú
hodnotu úrokovej sadzby. Tým sa ale u spotrebiteľa vyvoláva zdanie pomerne akceptovateľného úroku,

hoci skutočnosť je iná a je v jeho neprospech. Následne približne od polovice roku 2014 žalovaný
vo svojich zmluvách nahradil spojenie „administratívne poplatky“ označením „odplata“. Súdu potom už
vôbec nie je zrejmé, čo by táto „odplata“ mala zahŕňať, teda čo by toto plnenie malo predstavovať - jediné
vysvetlenie sa ponúka znovu také, že ide len o praktiku smerujúcu k prekrytiu reálnej úrokovej miery
úveru. Evidentne pritom nejde o odplatu ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadovanú ust.

§ 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože túto náležitosť zaviedla novela zákona
o spotrebiteľských úveroch č. 35/2015 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2015 a teda táto v čase uzavretia
prvých troch zmlúv neplatila.

18. Vzhľadom na uvedené treba podľa názoru súdu administratívne náklady (pri prvej zmluve), resp.

odplatu pri ostatných zmluvách považovať za súčasť odmeny žalovaného ako veriteľa za poskytnutie
peňazí (úveru) žalobcovi a teda zahrnúť toto do úrokovej miery, lebo štandardne úrok je práve tým
ukazovateľom, ktorý odzrkadľuje reálnu „cenu“ požičiavaných peňazí. V opačnom prípade sa totiž údaj
o úrokovej sadzbe stáva nič nehovoriacim parametrom, čo nezodpovedá zmyslu a účelu ust. § 9 ods.
2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch.

19. Pokiaľ v prvom prípade žalobca dostal sumu 600,- Eur, ktorú mal vrátiť približne do jedného roka
spolu s celkovou odplatou 528,- Eur (t.j. mal vrátiť celkovo 1.128,- Eur), potom úrok za toto obdobie
predstavujehodnotuvročnomvyjadrení88%.Vprípadedruhejzmluvybolúver350,-Eursosplatnosťou
jedného roka s celkovou odplatou 322,- Eur, čo predstavuje ročnú úrokovú sadzbu 92 %, pri tretej zmluve

bol úver 800,- Eur, ktorý sa žalobca zaviazal vrátiť do jedného roka s celkovou odplatou 700,- Eur, kedy
ročná úroková sadzba vychádza na 87,5 %. Napokon v prípade poslednej zmluvy zo dňa 28.10.2015
žalobca dostal sumu 350,- Eur, ktorú mal vrátiť do jedného roka spolu s celkovou odplatou 322,- Eur a
potom ročný úrok predstavuje hodnotu 92 %.

20. Už len z uvedených dôvodov by bolo možné považovať tieto úvery za bezúročné a bezpoplatkov
podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013, nakoľko
zmluvy neobsahujú uvedenie správnej úrokovej miery, teda v konečnom dôsledku ju neobsahujú.
Odhliadnuc od skúmania ostatných náležitostí zmlúv podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
súd potom musí konštatovať, že ide o vysoké úroky, ktorých výška je neakceptovateľná a rozporná

s dobrými mravmi bez ohľadu na to, či v čase uzavretia konkrétnej zmluvy určitý vykonávací predpis
explicitne určoval maximálne prípustnú výšku odplaty za úver v spotrebiteľskom vzťahu.

21. V čase uzavretia prvej zmluvy platilo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré v znení účinnom
do31.05.2014určovalo,žeakpredmetomspotrebiteľskejzmluvyjeposkytnutiepeňažnýchprostriedkov,

nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných
prostriedkov a lehotu splatnosti.22. Z citovaného ustanovenia i bez potreby vyjadrenia konkrétneho čísla ako prípustného úroku
jednoznačne plynie, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu na finančnom trhu v obdobných
prípadoch, pričom druhá veta súčasne príkladmo uvádza kritériá rozhodujúce pre posudzovanie

obdobnosti prípadov. Treba samozrejme dodať, že finančný trh nezahŕňa len banky ale aj tzv. nebankové
spoločnosti poskytujúce úvery.

23. V danom prípade bola prvá zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá stranami začiatkom roku
2014. Podľa verejne dostupných štatistických údajov NBS v roku 2014 priemerná úroková miera pri

spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami domácnostiam nepresahovala úroveň 13 % ročne
pri úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov. I keď potom súd uznáva, že nebankové inštitúcie
môžu poskytovať úvery i za rádovo vyššiu úrokovú mieru vzhľadom na nižšiu bonitu klienta a
mieru zabezpečenia návratnosti úveru, je ale podľa súdu neprijateľná aj v prípade nebankovej
inštitúcie úroková miera úveru takmer sedemnásobne prevyšujúca bankový priemer ako tomu bolo v
prejednávanej veci. Preto je táto stranami uzavretá zmluvy absolútne neplatnou podľa § 39 Občianskeho

zákonníka nielen pre rozpor s dobrými mravmi ale aj pre rozpor so zákonom, konkrétne s ust. § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka. Na tom nič nemení skutočnosť, že úroky žalobca akceptoval a že k tejto
zmluve bola dojednaná dohoda o splátkach, pretože táto sa nijak nedotkla výšky odplaty, na ktorú sa
žalobca v zmluve zaviazal.

24. V čase uzavretia druhej, tretej a štvrtej zmluvy platilo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
ktoré v znení účinnom od 01.06.2014 určovalo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

25. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. (ďalej aj len „nariadenie“),
ktoré s účinnosťou od 01.06.2014 v § 1 ods. 1 definuje, že odplatu pri poskytnutí peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady,
ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných

prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza
z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si
budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Podľa §
1 ods. 2 nariadenia sa odplata podľa odseku 1 vyjadruje v percentách zo sumy zmluvne dohodnutých
peňažných prostriedkov za rok a vypočíta sa ako súčet plnení podľa odseku 3 za rok. V zmysle § 1

ods. 3 nariadenia sa jednotlivé plnenia zo zmluvy prepočítajú na ročné percentuálne vyjadrenie s tým,
že podľa § 1 ods. 4 nariadenia sa na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a
použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk
pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu,
naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.

26. Najvyššiu prípustnú výšku odplaty následne stanovuje s účinnosťou od 01.09.2014 ust. § 1a
naradenia č. 87/1995 Z.z. tak, že ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných
prostriedkovspotrebiteľovinesmieprevýšiťdvojnásobokpriemernejročnejpercentuálnejmierynákladov
podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným

úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety. Odseky 2 pritom upravuje situáciu
poskytnutia peňažných prostriedkov na dobu kratšiu ako tri mesiace alebo do výšky 100,- Eur a ods. 3
upravuje lízing, tieto ustanovenia boli teda v prejednávanej veci neaplikovateľnými.

27. Ak potom súčasť odplaty podľa § 1 ods. 1 nariadenia tvorí okrem iného aj úrok, tak aj bez toho, že by
bolo potrebné prepočítavať v zmysle § 1 ods. 3 nariadenia aj ďalšie plnenia je zrejmé, že odplata podľa
druhej, tretej a štvrtej zmluvy (zmluvy zo dňa 31.10.2014, 05.12.2014 a 28.10.2015) vysoko prevyšuje
najvyššiu prípustnú výšku odplaty vyjadrenú podľa § 1a ods. 1 nariadenia ako dvojnásobok priemernej
RPMN pri obdobnom úvere, keďže zmluva zo dňa 31.10.2014 deklaruje úrok 60 % ročne (hoci podľa

súdu tento je na úrovni 92 % ročne) a priemerná RPMN bánk za 2. štvrťrok 2014 (pretože údaje za 3.
štvrťrok 2014 boli zverejnené až 31.10.2014) pri obdobnom úvere (teda so splatnosťou nad 6 mesiacov
do 12 mesiacov vrátane) dosahovala úroveň 16,49 %, kedy jej dvojnásobok je 32,98 %. V tretej zmluve
zo dňa 05.12.2014 je uvedená úroková miera na úrovni 57,5 % ročne (podľa súdu táto bola v skutočnosti87,5 % ročne), priemerná RPMN bánk za 3. štvrťrok 2014 bola pri porovnateľnom úvere v hodnote 15,89
% a tak jej dvojnásobok je 31,78 %. Napokon v prípade poslednej štvrtej zmluvy zo dňa 28.10.2015
je v zmluve uvedená úroková miera na úrovni 64 % ročne (podľa súdu táto bola v skutočnosti 92 %

ročne), priemerná RPMN bánk za 2. štvrťrok 2015 (pretože údaje za 3. štvrťrok 2015 boli zverejnené až
30.10.2015) bola pri porovnateľnom úvere v hodnote 18,54 % a tak jej dvojnásobok je 37,08 %.

28. Z uvedeného preto vyplýva, že pri uvedených troch zmluvách bol prekročený zákonom stanovený
„úrokový strop“ vyplývajúci z vyššie uvedenej právnej úpravy, teda tieto zmluvy sú v rozpore s ust. §

53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.06.2014, lebo výškou odplaty za poskytnutie
peňažných prostriedkov odporujú zákonnému limitu, podľa ktorého nesmie odplata prevyšovať najvyššiu
prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Tento
rozpor súd potom vyhodnotil ako absolútnu neplatnosť týchto zmlúv podľa § 39 Občianskeho zákonníka
pre rozpor s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.06.2014.

29. Súd len vo vzťahu k obrane žalovaného uvádza, že je podľa súdu nesprávnym (doslova
až absurdným) výklad žalovaného, podľa ktorého „úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných
prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných
prostriedkov“, pretože jednak si žalobca mylne vykladá záverečnú časť prvej vety § 1 ods. 1 nariadenia,
ktorá sa znením „ ..., ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené

s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.“
vzťahuje ku „akýmkoľvek iným odplatným plneniam alebo iným nákladom“ a jednak čo iné než úrok
možno považovať za označenie protiplnenia (odplatu) za odplatné prenechanie peňazí na určitú dobu.

30. Súd teda všetky štyri stranami uzavreté zmluvy považoval z uvedených dôvodov za absolútne

neplatné vo vzťahu k čomu nemá žiaden právny význam posúdenie, že k zmluvám boli v rovnaký deň
uzavretia tej-ktorej zmluvy uzavreté aj dohody o splátkach, ktoré totiž nijak celkovú odplatu nemenili
(menili len podmienky splácania (vrátenia) poskytnutých prostriedkov). Treba ešte dodať, že v každej
jednej zmluve je RPMN uvedená v nižšej hodnote než je v tej-ktorej zmluve uvedená ročná úroková
sadzba a z ust. § 2 písm. i) v spojení s § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch pritom možno

vyvodiť, že v hodnote RPMN úveru sú zahrnuté všetky náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým
úverom a jednou z položiek týchto nákladov je úrok za poskytnutý úver, ktorého percentuálnym
vyjadrením je úroková sadzba. Okrem úroku môžu medzi náklady úveru patriť rôzne poplatky (napríklad
za poskytnutie úveru) a preto je zrejmé, že pokiaľ sa v zmluve uvádza hodnota úrokovej sadzby úveru,
hodnota RPMN za úver nemôže byť nižšia, môže byť minimálne len rovnaká. Z uvedeného potom

vyplýva, že ak RPMN je v týchto štyroch zmluvách uvedená v nižšej hodnote než úroková sadzba úveru,
ide o nesprávne uvedenú hodnotu RPMN, ktorá je v skutočnosti minimálne taká aká je deklarovaná
výška úrokovej sadzby (hoci táto je podľa súdu vyššia). To by podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01.01.2013 spôsobovalo bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úverov nebyť neplatnosti úverových zmlúv.

31. V dôsledku absolútnej neplatnosti zmlúv (rovnaký právny následok by nastal aj v prípade
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov) sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, pretože
žalobca na každú z týchto zmlúv uhradil žalovanému viac než bola poskytnutá istina.

32. Konkrétne podľa nesporných skutočností (vyjadrenia a tabuľky žalovaného na č.l. 25pv a 27 spisu)
a výstupov z počítačového systému žalovaného na č.l. 7 spisu, zaplatil žalobca na prvú zmluvu celkovo
sumu 1.128,- Eur (poskytnutých bolo 600,- Eur), na druhú zmluvu 672,- Eur (poskytnutá suma 350,-
Eur), na tretiu zaplatil sumu 1.065,50 Eur (poskytnutá suma 800,- Eur) a na štvrtú uhradil 672,- Eur
(poskytnutá suma 350,- Eur).

33. Pokiaľ teda žalobca zaplatil žalovanému viac než sumu, ktorá mu bola poskytnutá na základe
konkrétnej zmluvy, čiastka uhradená ním naviac predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na
jeho úkor podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ktorý hovorí, že bezdôvodným
obohatením je majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu. Žalovaný sa

vzhľadomnaabsolútnuneplatnosťzmlúvnaúkoržalobcubezdôvodneobohatilcelkovoosumu1.437,50
Eur (528,- Eur + 322,- Eur + 265,50 Eur + 322,- Eur) a túto je povinný mu zaplatiť podľa § 451 ods. 1
OZ, ktorý určuje, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať a podľa § 456
OZ, podľa ktorého sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.34. Pri rozhodovaní o uplatnenom úroku z omeškania sa súd riadil právnou úpravou úrokov z omeškania
obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení

účinnom od 01.02.2013, keďže záväzkový vzťah vznikol po 01.02.2013. Podľa § 3 nariadenia v znení
účinnom od 01.02.2013 je výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Do omeškania so zaplatením sumy 1.437,50 Eur sa žalovaný dostal podľa § 563 OZ dňom nasledujúcim
po uplynutí dňa 15.04.2017 ako dňa určeného vo výzve na dobrovoľné vrátenie, ktorá mu bola zaslaná

právnym zástupcom žalobcu e-mailom dňa 13.04.2017 (výzva č.l. 13 spisu). Čas plnenia totiž nebol
určený právnym predpisom, rozhodnutím súdu ani dohodou účastníkov. Preto od nasledujúceho dňa
16.04.2017 má žalobca nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia vo výške 5 % ročne (0,00 % ako
základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 16.04.2017 + 5 percentuálnych bodov).

35. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v celom rozsahu

úspešnému žalobcovi súd priznal plnú náhradu trov konania, t.j. v rozsahu 100 %. Výška trov konania
bude určená samostatným uznesením ako to vyplýva z § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne
vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.