Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, June 10, 2019

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36Cpr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118208206
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2019:7118208206.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobkyne: S.. W. H., J.. XX.X.XXXX,

G. Š. X, XXX XX H., zastúpená zástupcom JUDr. Peter Kuzár, nar. 8.1.1976, bytom Škultétyho 2, 040
01 Košice, proti žalovanému: Východoslovenská galéria, Hlavná 27, 040 01 Košice, IČO: 31 297 820,
zastúpenýadvokátomJUDr.JaroslavomČollákom,sosídlomFloriánskač.19,04001Košice,onáhradu
mzdy

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4.883,67 EUR brutto, do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Konanie v časti o zaplatenie príslušenstva - úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia a vo výške 8,75 % ročne zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013
do zaplatenia zastavuje.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni
dňa 14.11.2011 je neplatná, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od
1.2.2012 do dňa, od ktorého jej žalovaná začne opätovne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a

aby určil, že zo strany žalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a z toho dôvodu
je žalovaná povinná sa žalobkyni verejne ospravedlniť formou verejného ospravedlnenia zverejneného
v mieste sídla žalovaného a to pri vstupe do budovy žalovaného ako aj pri vstupe do jednotlivých
výstavných siení žalovaného a to po dobu jedného mesiaca, ktorý začne plynúť po právoplatnosti
rozsudku v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie“ východoslovenská galéria sa ospravedlňuje pani S..
W. H. za svoje diskriminačné a neetické správanie voči jej osobe.

2. V spore bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 4.10.2016 sp. zn.
36Cpr/1/2012-276 tak, že súd I. určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa
14.11.2011 je neplatná; II. v časti o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania bola
žaloba zamietnutá a III. v časti o určenie trvania pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy súd
rozhodol tak, že o tomto nároku bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v samostatnom konaní, v
ktorom bude rozhodnuté aj o trovách konania. Rozsudok nadobudol do výroku I. a II. právoplatnosť dňa
23.5.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.2.2018, sp. zn. 1CoPr/3/2017,

výrokIII.nadobudolprávoplatnosťdňa12.1.2017.RozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachbolpotvrdený
rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania, odvolanie proti výroku III., bolo odmietnuté a stranám sporu bol priznaný
nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.3. Predmetom tohto konania je náhrada mzdy.
4. Žalobkyňa si v intenciách ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v období, kedy došlo k
neplatnému skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou a vzniku jej nároku na náhradu požadovala

náhradumzdyvsumejejpriemernéhomesačnéhozárobkuvovýške542,63EURzaobdobie9mesiacov
počnúc 1.2.2012 s poukazom na to, že priemerný mesačný zárobok žalobkyne bol vypočítaný v súlade
s § 134 Zákonníka práce.
5. Žalovaný potvrdil správnosť výpočtu náhrady mzdy žalobkyne a uviedol, že s takouto výškou žalovaný
aj súhlasí.

6. Podľa § 14 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.11.2011 ( ďalej Zákonník práce ), spory medzi
zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú
súdy.

7. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo

ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

8. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov.

9. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za
vykonanú prácu mzdu.

10. Podľa § 118 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej

hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

11. Podľa § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce, (1) Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely
(ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu
v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. (2)

Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
(4) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok
sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť

priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným
počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času
zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

12. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným

skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného
pomeru. Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súd
rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 viazaný a bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Ak je skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu
zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47. Výnimkou je, ak súd rozhodne,
že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V
tomto prípade sa pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom skončí na základe
súdneho rozhodnutia. Domáhať sa v tomto smere rozhodnutia súdu bude na zamestnávateľovi. Toto

právo môže uplatniť podaním samostatného návrhu na začatie konania alebo uplatnením vzájomného
návrhu v konaní o náhradu mzdu. Naliehavý právny záujem na takomto určení zamestnávateľ nemusí
preukazovať. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah
nárokunanáhradumzdyzávisíodtoho,kedyzamestnanecoznámilzamestnávateľovisvojerozhodnutieotom,abyhoďalejzamestnával.Nároknanáhradumzdytrváaždočasu,keďmuzamestnávateľumožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca,
že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nevyžaduje písomnú formu. Možno ho

urobiť aj iným spôsobom, napríklad ústne, výkonom prác a pod. Náhrada mzdy sa poskytuje vo
výške priemerného zárobku (§ 134). Podrobnosti o zisťovaní priemerného zárobku môže upravovať
aj kolektívna zmluva. Od 1. septembra 2011 sa zmenilo znenie odseku 2, podľa ktorého, ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí
zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov. Predchádzajúca právna úprava umožňovala

znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu
mala poskytnúť náhrada mzdy, presahoval dvanásť mesiacov. Predmetom zníženia alebo nepriznania
teda mohla byť len náhrada mzdy nad dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania
náhrady mzdy bolo uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa
súd nemohol jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok
zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy nebolo možné uplatniť samostatným

návrhom na začatie konania, ale iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatnil nárok na náhradu
mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní súd nebol viazaný
rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požadoval.

13. Z obsahu spisu vyplýva a uvedené je nepochybné a nesporné, že žalobkyňa u žalovaného mala

uzatvorený pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2017 na dobu určitú, ktorý sa v
zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2008 zmenil na dobu neurčitú. Bolo nesporné, že
listom zo dňa 11.11.2011, ktorý si žalobkyňa prevzala dňa 14.11.2011 jej bola daná žalovaným výpoveď
v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom pracovný pomer bol so žalobkyňou skončený
výpoveďou z organizačných dôvodov, bolo konštatované, že keďže pracovný pomer žalobkyne u

žalovaného trval menej ako 5 rokov, jej pracovný pomer končí dňa 31.1.2012 bez nároku na odstupné s
tým, že v prípade, ak by žalobkyňa požiadala pred začatím plynutia výpovednej doby (pred 1.12.2011),
aby sa pracovný pomer skončil dohodou, pracovný pomer žalobkyne tak skončí dňom 30.11.2011 s
nárokom na dvojmesačné odstupné. Je nepochybné, že žalobkyňa listom zo dňa 3.1.1.2012 oznámila
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní, uviedla, že s obsahom výpovede sa nestotožňuje a túto

považuje za neplatnú.

14. Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 4.10.2016 sp. zn. 36Cpr/1/2012 bolo určené, že
výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011 je neplatná. Predmetný
rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 23.5.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 14.2.2018 sp. zn. 1CoPr/3/2017, ktorým bol rozsudok súdu 1. stupňa v tejto časti
potvrdený.

15. S poukazom na § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil
pracovný pomer, čo v prejednávanom prípade je tomu tak, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a
zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Náhrada mzdy patrí k zamestnancovi odo dňa,
kedyjedoručenéoznámeniezamestnávateľoviavprejednávanomprípadetomutakbolodňa31.1.2012,
kedy žalobkyňa listom oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnaní. Táto skutočnosť medzi
stranami sporná nebola. Teda predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy je neplatné skončenie

pracovného pomeru a toto nemôže vzniknúť skôr, než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho ďalej zamestnával. Začiatok poskytovania náhrady mzdy je naviazaný na oznámenie
zamestnanca a takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba na zamestnávanie po dni, kedy mal podľa
rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa pracovný pomer skončiť a možno ho urobiť najneskôr do
rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

16. Keďže bolo určené, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011
je neplatná, v spojení s oznámením žalobkyne o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 31.1.2012
adresovanom žalovanému, pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným v intenciách § 79 ods. 1
Zákonníka práce trvá aj naďalej, čo má za následok vznik povinnosti žalovaného poskytnúť žalobkyni

náhradu mzdy, a to odo dňa, keď žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. S
prihliadnutím na § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v období, kedy došlo k neplatnému skončeniu
pracovného pomeru so žalobkyňou, žalobkyni tak patrí náhrada mzdy za čas deviatich mesiacov. Nárok
žalobkyne týkajúci sa náhrady mzdy žalovaný nespochybnil a ktorý nárok súd považoval medzi stranamisporu za nesporný. Medzi stranami sporu nebola sporná ani výška náhrady mzdy, súd na základe vyššie
uvedeného vzhľadom k tomu, že boli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie náhrady mzdy,
žalobežalobkynevčastiopriznanienáhradymzdyvyhovelazaviazalžalovanéhonazaplatenienáhrady

mzdy brutto vo výške 4.883,67 EUR pri určenom priemernom mesačnom zárobku žalobkyne v sume
542,63 EUR poukazujúc na § 134 Zákonníka práce.

17. Žalobkyňa sa okrem priznania náhrady mzdy domáhala aj zaplatenia príslušenstva - úrokov z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 542,63 EUR od 16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR

od 16.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR
od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR
od 16.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od
16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.11.2012 do zaplatenia, a to písomným podaním
zo dňa 28.9.2018. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia príslušenstva aj podaním zo dňa 28.9.2016,
v ktorom žiadala priznať úroky z omeškania z náhrady mzdy vo výške 9 % ročne od 1.2.2012 do

zaplatenia. Písomným podaním zo dna 3.4.2012 (s poukazom na vznesenú námietku premlčania zo
strany žalovaného vo vzťahu k uplatneniu príslušenstva) žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 2.170,52 EUR od 29.9.2013 do zaplatenia a 8,75 % ročne zo sumy 2.713,15
EUR od 29.9.2013 do zaplatenia.

18. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie
9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.3.2012 do 30.9.2015, 9 % ročného úroku
z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.4.2012 do 30.9.2015, 9 % ročného úroku z omeškania zo
sumy 542,63 EUR od 16.5.2012 do 30.9.2015, 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR
od 16.6.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.7.2012 do

30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.8.2012 do 30.9.2015, 8,75
% ročného úroku z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.9.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku
z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 16.10.2012 do 30.9.2015, 8,75 % ročného úroku z omeškania zo
sumy 542,63 EUR od 16.11.2012 do 30.9.2015, taktiež namietol výšku uplatnených úrokov z omeškania
spoukazomnahistorickýprehľadsadziebECBdôvodiac,žek16.2.2012bolasadzba9%aod11.7.2012

došlo k zmene úrokovej sadzby na 8,75 %, a teda od 16.7.2012 by patril žalobkyni úrok z omeškania k
sadzbe 8,75 %. Žalovaný dôvodil, že úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú dennou
náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou, preto právo na ich zaplatenie vzniká
a premlčuje sa za každý deň omeškania samostatne. Poukázal na platnú judikatúru SR, podľa ktorej
porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní, dlžník vytvára pre seba

každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať
a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok. Uviedol, že právo na
úroky z omeškania si žalobkyňa mohla, ale i nemusela uplatniť v súdnom konaní súčasne s istinou.
Dodal, že žalobkyňa si žalobou uplatnila právo na zaplatenie náhrady mzdy, teda istiny, v dôsledku čoho
sa plynutie premlčacej doby zastavilo len vo vzťahu k istine zatiaľ, pričom premlčacia doba vzťahujúca

sa k úrokom z omeškania bežala ďalej a k zastaveniu plynutia premlčacej doby vo vzťahu k úrokom z
omeškania došlo až ich uplatnením v podaní doručenom konajúcemu súdu dňa 1.10.2018 (podanie zo
dňa 28.9.2016 - pozn. súdu). Žalovaný zároveň uviedol, že žalobkyňou bola uplatnená náhrada mzdy
za obdobie 9 mesiacov vo výške 4.883,67 EUR a s touto výškou náhrady mzdy žalovaný aj prejavil
súhlas. Poukázal na to, že nárok v časti úrokov z omeškania ako príslušenstva pohľadávky, je potrebné

považovať za zmenu žaloby, súdom o zmene rozhodnuté nebolo a s poukazom na vznesenú námietku
premlčania vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania dôvodil, že je možné priznať žalobkyni 9 %
ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania
zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od
1.10.2015 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia,

8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok
z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo
sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR
od 1.10.2015 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2015 do
zaplatenia.

19. Podľa § 139 CSP, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.20. Podľa § 140 ods. 1, 2 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo, alebo
uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe.

21. Podľa § 142 ods. 1 CSP, o prípustností zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na
ktorom bola zmena navrhnutá alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne potom, ako bola
zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

22. Podľa § 143 ods. 1 CSP, súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli
byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

23. Podľa § 143 ods. 3 CSP, ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.

24. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si žalobou uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2012 do

dňa, od ktorého jej žalovaný začne opätovne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Výšku náhrady
mzdyvyšpecifikovalapísomnýmpodanímzodňa28.9.2018vzmysleuzneseniaOkresnéhosúduKošice
I zo dňa 14.8.2018 sp. zn. 36Cpr/1/2018-22. Prvýkrát žalobkyňa uplatnila (okrem zaplatenia náhrady
mzdy) aj priznanie príslušenstva písomným podaním zo dňa 28.9.2016, súdu doručené dňa 29.9.2016,
ktorýmžiadalapriznaťúrokyzomeškaniaznáhradymzdyvovýške9%ročneod1.2.2012dozaplatenia.

Súdtentoúkonžalobkynevyhodnotilakozmenužalobyaoktorejrozhodolnapojednávanídňa8.4.2019,
tak že nepripustil zmenu žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy vo výške 9 % ročne od
1.2.2012 do zaplatenia. O ďalšej zmene žaloby týkajúcej sa priznania príslušenstva v zmysle podaného
návrhu žalobkyňou zo dňa 3.4.2019 súd rozhodol na pojednávaní dňa 8.4.2019 tak, že nepripustil zmenu
žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.170,52 EUR od 29.9.2013

do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 2.713,15 EUR od 29.9.2013 do
zaplatenia, a napokon o ďalšom návrhu na zmenu žaloby - podanie žalobkyne zo dňa 28.9.2018 súd
rozhodol na pojednávaní dňa 8.4.2019 tak, že nepripustil zmenu žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania
vovýške9%ročnezosumy542,63EURod16.3.2012dozaplatenia,zosumy542,63EURod16.4.2012
do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.6.2012

do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.8.2012 do
zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.10.2012 do
zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.11.2012 do zaplatenia.

25. Žalobkyňa písomným podaním zo dňa 4.6.2019 si opätovne uplatnila nárok na priznanie úrokov

z omeškania odvolávajúc na svoje podanie zo dňa 28.9.2016 a žiadala priznať si úrok z omeškania
z náhrady mzdy nasledovne: 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do
zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 9 % ročný
úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 9 % ročný úrok z omeškania zo
sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR

od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do
zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75
% ročný úrok z omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročný úrok z
omeškania zo sumy 542,63 EUR od 1.10.2013 do zaplatenia.

26. Žalobkyňa dôvodila a upriamila pozornosť súdu na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR ako
orgánu ochrany ústavnosti SR, ktorý sa s otázkou úrokov z omeškania z náhrady mzdy vysporiadal v
uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS460/2017 zo dňa 4.7.2017.

27.Nevyplatenienáhradymzdyvlehotesplatnostimázanásledokomeškaniaavtejtosúvislostivyvstala

otázka, či je možné podľa súčasnej právnej úpravy požadovať úroky z omeškania.

28. Súd zastáva názor, že právna úprava úrokov z omeškania vo vzťahu k pracovnoprávnym
vzťahom je nedostatočná, čo spôsobuje nielen rozdielnosť právnych názorov, ale aj súdna prax jej v
priznávaní/nepriznávaní úrokovzomeškanianejednotná.Pracovnoprávnepredpisyneupravujúúrokyz

omeškania, avšak je pravdou, že súdna prax v mnohých prípadoch postupuje podľa občianskoprávnych
predpisov. Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou, má veriteľa - zamestnanca
odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky na druhej strane
mohol za čas omeškania poberať dlžník - zamestnávateľ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SRsp. zn. 1Cdo/180/2009). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný
omeškanie zavinil, resp. nie je dôležitý dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania
stačí, že zákonom stanovená lehota na plnenie uplynula. Citované uznesenie deklaruje, že aj keď

súčasný Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu úrokov z omeškania,
treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov. Je otázne, či súdy môžu rozhodovať takýmto
spôsobom. Rizikom totiž je, že ak by súdy občianskoprávnu úpravu v celom jej rozsahu začali
aplikovať na rôzne pracovnoprávne inštitúty, ktorých právna úprava je nedostatočná, prípadne na
rôzne pracovnoprávne situácie, ktoré pracovnoprávnymi predpismi nie sú upravené, v konečnom

dôsledku by mohlo dôjsť aj k popretiu existujúcej pracovnoprávnej regulácie v dôsledku aplikácie len
občianskoprávnych noriem. Súd zastáva názor, že pri priznávaní úrokov z omeškania v súvislosti s
náhradou mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je potrebné vychádzať z existujúcej právnej
úpravy. Zákonník práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné
použiť úpravu Občianskeho zákonníka. Zákonník práce totiž zakotvuje vo svojom ustanovení § 1 ods.
4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka

práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti, ale je zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy
sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú
upravené v jeho ôsmej časti. Podľa súčasnej právnej úpravy by preto nemalo do úvahy prichádzať
priznanie úrokov z omeškania pre náhradu mzdy vyplývajúcu z neplatného skončenia pracovného
pomeru. Súdna prax však často úroky z omeškania priznáva, pričom pre priznanie/nepriznanie úrokov

z omeškania je zaujímavé uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 494/2012, v ktorom Ústavný
súd SR sa zaoberal aj otázkou úrokov z omeškania a skonštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili
okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania svojím postupom neporušili
základné právo zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Je
otázne, či pre priznanie/nepriznanie úrokov z omeškania je podstatná neexistencia právnej úpravy

úrokov z omeškania v pracovnom práve, alebo výška priznanej náhrady mzdy. Ak by sa do úvahy
brala najmä výška priznanej náhrady mzdy, vynára sa ďalšia otázka, kedy náhrada mzdy dosiahne
takú výšku, že ju súd neprizná. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že Zákonník práce
priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a ustanovenie Zákonníka práce o zakotvení subsidiárnej
pôsobnosti Občianskeho zákonníka nemožno vykladať extenzívne, t. j. občianskoprávna úprava úrokov

z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy. Súd však uvádza, že nedokonalá
právna úprava v otázke priznávania/nepriznávania úrokov pri náhrade mzdy spôsobuje tak pre
zamestnancov, ako aj pre zamestnávateľov značnú neistotu.

29. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

30. Tak ako súd vyššie konštatoval, žalobkyňa si podaním zo dňa 4.6.2019 (opätovne) uplatnila okrem
náhrady mzdy aj príslušenstvo - úroky z omeškania s poukazom na podanie zo dňa 28.9.2016.

31. Vzhľadom k tomu, že na pojednávaní konanom dňa 8.4.2019 bolo vyhlásené uznesenie o

nepripustení zmeny žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 542,63 EUR od
16.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od
16.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od
16.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od
16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 542,63 EUR od

16.11.2012dozaplatenia. Akeďžežalobkyňapodalaopätovnenávrhnazmenužaloby,čodouplatnenia
príslušenstva vo výške 9 % ročne, resp. 8,75 % ročne zo sumy 542,63 EUR a to od 1.10.2013 do
zaplatenia, s poukazom na vyhlásené uznesenie o nepripustení zmeny žaloby o zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 542,63 EUR naposledy od 16.11.2012 do zaplatenia, uvedené
v sebe subsumuje aj úroky, ktoré si žalobkyňa žiadala priznať podaním zo dňa 4.6.2019 a súd je toho

názoru, že v prejednávanom prípade ide o prekážku res iudicata, s poukazom na citovaný § 230 CSP,
a preto súd v tejto časti konanie o zmene žaloby, čo do zaplatenia príslušenstva - úrokov z omeškania,
zastavil.

24. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

25. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.26. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

27. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP, pomer úspechu a neúspechu strán
sporu je v zásade rovnaký ( úspech mala žalobkyňa v časti o určenie že výpoveď z pracovného pomeru
daná žalobkyni žalovaným dňa 14.11.2011, je neplatná a v časti náhrady mzdy a uvedené predstavuje
neúspech žalovaného; jej neúspech bol v časti o určenie, že došlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania, a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, čo predstavuje úspech žalovaného) a

preto súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V konečnom dôsledku
žalobkyni ani žiadne trovy konania nevznikli. Súd podotýka, že výrokom III. - o trovách konania bolo
rozhodnuté v súvislosti s konaním na prvom stupni, keďže rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1CoPr/3/2017 zo dňa 14.2.2018 bol žalobkyni a žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu
trov odvolacieho konania a o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje (§ 355 ods. 1 CSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresný súd Košice I.

Odvolanie môže podať strana, ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa
poprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)

neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§
365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy nájsť preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z.).