Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8618010029
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8618010029.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.04.2019, v trestnej
veci obžalovaného X. Z. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní
okresnéhoprokurátoraprotirozsudkuOkresnéhosúduSvidníksp.zn.4T12/18zodňa26.09.2018,takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil obžalovaného X.
Z. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Svidník pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm.
a/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 01.07.2017 v čase okolo 22.00 hod. pred obecným úradom č.p. 12 v obci I., okres N. a
predchádzajúcej hádke fyzicky napadol Z. E., ktorého zvalil na schodoch obecného úradu a po tom,
čo sa tento postavil ho jedenkrát udrel rukou do oblasti tváre, v dôsledku čoho spadol na zem, čím tak
poškodenému Z. E. spôsobil zranenie, a to pomliaždenie a krvnú podliatinu pravej ušnice, pomliaždenie
a krvnú podliatinu pravého lakťa, pomliaždenie pravého kolena a podvrtnutie ľavého členka, ktoré si
vyžiadali dobu liečenia v trvaní 16-18 dní,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. súd prvého stupňa odkázal poškodených Z. E. a Všeobecnú zdravotnú
poisťovňu a.s., pobočka K. s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal okresný prokurátor odvolanie. V písomných
dôvodoch svojho odvolania vyjadril nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa
a na tomto podklade aj s napadnutým rozsudkom. Poukázal na obsah výpovedí v prvom rade
poškodeného Z. E., ktorý zotrval na svojich tvrdeniach tak v prípravnom konaní, ako i hlavnom
pojednávaní a pri konfrontácii s obžalovaným a ďalej svedka K. S., ktoré považoval za postačujúce
na preukázanie viny obžalovaného. Vo vzťahu k rozporom v ich tvrdeniach, aj o ktoré súd prvého

stupňaoprelnapadnutérozhodnutie,uviedol,žepokiaľvyššiespomínanísvedkoviavypovedalirozporne
ohľadom skutočnosti, ktorou rukou sa poškodený držal zárubne, a na ktorú stranu tela spadol, mohli byť
zapríčinené aj značným časovým odstupom hlavného pojednávania, na ktorom vypovedali, vo vzťahu
ku dňu, kedy došlo ku spáchaniu skutku. Taktiež v tejto súvislosti poukázal aj na výpoveď svedka N. E.,
ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že videl ako na zemi leží poškodený Z. E. a na ňom obžalovaný,
svedok K. S. a svedok F. E. a naťahovali sa, taktiež uviedol, že keď bol na chodbe, počul vonku zvuky

hádky, asi aj bitky a uviedol, že obžalovaný sa chválil, že vyprovokoval poškodeného Z. E.. Taktiež,
pokiaľ prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie aj o skutočnosť, že poškodený - svedok Z. E. a svedokK. S. nezotrvali na mieste spáchania skutku do príchodu polície, odvolateľ poukázal na ich vysvetlenia
nezotrvania na spomínanom mieste a tieto považoval za postačujúce. Vo vzťahu k tvrdeniu svedkyne
H. O., že na tvári poškodeného žiadne zranenia nevidela, uviedol, že podľa vyjadrenia znalca S.. S. H.

poškodený zranenia na tvári neutrpel, ale išlo o zranenie na pravej ušnici, ktoré si pri pohľade do tváre
svedkyňa nemusela všimnúť. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok a alternatívne, aby buď sám vo veci rozhodol, alebo vec vrátil súdu prvého stupňa na nové
prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania postupoval v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa §
316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

Vzhľadom na dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa stranami v konaní, aj podľa názoru krajského
súdu, nebolo bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný.

V prejednávanej veci boli produkované dve skupiny protichodných dôkazov, teda dôkazov s opačnou
pravdivostnouhodnotoustým,žejednaskupinadôkazovvyznievalavprospechobhajobyobžalovaného
a druhá skupina v prospech tvrdení poškodeného, pričom v priebehu celého trestného konania sa
nepodarilo zabezpečiť taký rozhodujúci dôkaz, ktorý by významným spôsobom podporil či už verziu
obžalovaného, alebo verziu poškodeného.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavného zák. č. 460/1992 Zb. (Ústavy SR) v znení neskorších predpisov každý,
proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým
súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva prezumpcia neviny osoby obvinenej zo spáchania trestného
činu. Pokiaľ sa teda nevina osoby obvinenej zo spáchania trestného činu prezumuje, je povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní vinu obvinenému dokázať, naopak obvinený svoju nevinu dokazovať
nemusí (predpokladá sa), a preto aj nedokázaná vina dôkazmi zhromaždenými orgánmi činnými v
trestnom konaní sa rovná dokázanej nevine.

Obžalovaný poprel, aby poškodenému spôsobil akékoľvek zranenie, pričom tieto jeho tvrdenia v celom

rozsahu potvrdil svedok F. E., ktorý je síce švagrom obžalovaného, ale zároveň je aj bratrancom
poškodeného a opak nevyplýva ani z výpovedí svedka N. E., či H. O.j. Z výpovede všetkých týchto osôb
vyplýva ešte, že poškodeného z obecného úradu vyvádzal nielen obžalovaný ako prvý, ale po ňom aj
svedok N. E..

Pokiaľ prokurátor v podanom odvolaní poukázal na tvrdenie svedka N. E. na hlavnom pojednávaní dňa
22.06.2018 spočívajúce v tom, že videl ako na zemi leží Z. E. a na ňom X. Z. a K. S. a na ňom ešte F.
E. a naťahovali sa, k tomu krajský súd uvádza, že svedok N. E. v tejto svojej výpovedi naozaj uviedol,
že videl na zemi ležať vyššie spomenuté osoby, avšak z tejto jeho výpovede zároveň plynie, že tieto
osoby ležali na zemi v sále, pričom samotný poškodený Z. E. na spomínanom hlavnom pojednávaní

potvrdil, že v sále spadol, vysvetlil ale, že to bol len šmyk, po ktorom sa hneď postavil, v žiadnom prípade
netvrdil ani samotný poškodený, že by po páde v sále bol obžalovaným napadnutý a v žiadnom prípade
netvrdil, že by pri páde v sále bol utrpel zranenia, ktoré sú predmetom prejednávanej veci. Z uvedeného
teda vyplýva, že tvrdenia svedka N. E., že videl v sále na zemi poškodeného a na ňom obžalovaného
a svedkov K. S. a F. E., nijakým spôsobom obhajobu obžalovaného nevyvracia a obžalobné tvrdenia

nepodporuje.

Obžalovaný je v prejednávanej veci zo spáchania stíhaného skutku usvedčovaný poškodeným Z. E.
a svedkom K. S.. V tejto súvislosti je nutné prokurátorovi prisvedčiť, že poškodený Z. E. naozaj vzásade zhodne tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní zotrval na svojich tvrdeniach
spočívajúcich v tom, že obžalovaný ho napadol, akým spôsobom a aké zranenia mu spôsobil, tieto
jeho tvrdenia sú však v rozpore s výpoveďou samotného svedka K. S. a taktiež aj s ostatnými, vo veci

vykonanými a vyššie spomenutými výpoveďami svedkov. Navyše v prejednávanej veci existujú aj ďalšie
skutočnosti, ktoré pravdivosť tvrdení poškodeného spochybňujú.

Poškodený sám iniciatívne trestné oznámenie v prejednávanej veci nepodal s odôvodnením,
predneseným na spomínanom hlavnom pojednávaní dňa 22.06.2018, aby v obci nebola hanba, pričom

ešte vysvetlil, že trestné oznámenie podal až potom, čo za ním prišiel policajt, aby podal vysvetlenie,
pretože naňho (svedka) bolo podané trestné oznámenie, následne sa svedok spojil s JUDr. Harvišom a
až následne trestné oznámenie podal. Už samotná skutočnosť, že poškodený sám trestné oznámenie
nepodal, ale len v reakcii na to, že naňho trestné oznámenie obžalovaným podané bolo, vyvoláva
pochybnosti, či v jeho prípade nešlo len o obranu proti podanému trestnému oznámeniu. Pokiaľ mu
naozaj konaním obžalovaného malo byť spôsobené ublíženie na zdraví, považuje krajský súd jeho

vysvetlenie, že trestné oznámenie nepodal len preto, aby v dedine hanba nebola, za nepostačujúce
a nepresvedčivé. Z odborného vyjadrenia znalca z odboru zdravotníctvo MUDr. Martina Kováča ďalej
plynie, že poškodený prvýkrát vyhľadal lekárske ošetrenie v súvislosti so skutkom až dňa 03.07.2017
o 19.22 hod., a to napriek tomu, že ku skutku malo dôjsť už 01.07.2017 v čase okolo 22.00 hod.,
teda lekársku pomoc vyhľadal s odstupom cca dvoch dní, teda nie bezprostredne po tom, čo ku

skutku malo dôjsť, pričom z odborného vyjadrenia spomínaného znalca, ale aj jeho výpovede na
hlavnom pojednávaní dňa 26.09.2018 vyplýva, že zranenie poškodeného mohlo vzniknúť tak, ako to
uvádza poškodený, teda pri jeho fyzickom napadnutí, ale aj jeho pádom na pravú stranu. Z výpovede
spomínaného znalca teda vyplýva, že zo súdno-lekárskeho hľadiska sa nedá s istotou rozlíšiť akým
mechanizmom došlo k zraneniu poškodeného. Pokiaľ teda poškodený nešiel na lekárske ošetrenie

bezprostredne po tom, čo ku skutku malo dôjsť, ale až s odstupom dvoch dní, pričom z obsahu spisu
nijakým spôsobom nevyplýva, čo počas týchto dvoch dní robil, nie je možné vylúčiť, že zranenia,
ktoré boli aj odborným vyjadrením znalca zistené, utrpel či už pri fyzickom konflikte s inou osobou než
obžalovaným, alebo pri páde.

PokiaľtvrdeniapoškodenéhomalpodporovaťsvojimivyjadreniamisvedokK.S.,ktomupovažujekrajský
súd za potrebné uviesť, že ide o svedka nedôveryhodného, pretože vypovedal rozporne nielen vo
vzťahu k výpovediam ostatných, vo veci vypočutých svedkov, ktorých výpovede vyznievali v prospech
obžalovaného, ale v jeho výpovedi sa objavujú rozpory aj v porovnaní s výpoveďou samotného
poškodeného, ba dokonca svedok rozporne vypovedal aj vo vzťahu k svojim tvrdeniam predneseným

v prípravnom konaní. Zatiaľ čo spomínaný svedok v prípravnom konaní tvrdil, že obžalovaný udrel
poškodeného rukou do tváre minimálne raz, teda v bližšej časovej súvislosti ku dňu, kedy malo ku skutku
dôjsť, si s istotou pamätal len úder jeden, s väčším časovým odstupom (na hlavnom pojednávaní),
ktorý je vždy poznamenaný prirodzeným procesom zabúdania, už svedok tvrdil, že obžalovaný udrel
poškodeného dva až trikrát, asi dvakrát mal obžalovaný udrieť poškodeného dlaňou po „pysku“ a raz

päsťou. Napriek tomu, že v prípravnom konaní neuvádzal, že by on sám, alebo poškodený mali byť
obžalovaným a svedkom F. E. kopaní, na spomínanom hlavnom pojednávaní tieto skutočnosti už tvrdil,
ba dokonca uvádzal, že doňho (svedka) kopala dokonca aj svedkyňa H. O., pričom rozpory vo svojich
výpovediach nedokázal žiadnym presvedčivým, akceptovateľným spôsobom vysvetliť. Vzhľadom na to,
že svedok s väčším časovým odstupom od momentu, kedy ku skutku malo dôjsť, pritom väčší časový

odstup je vždy spojený s možnosťou, že svedok si bude menej oproti skoršej výpovedi pamätať, uvádzal
podstatne viac detailov ako v prípravnom konaní, a to všetky v neprospech obžalovaného, uvedené
vzbudzuje podozrenie, že svedok má snahu obžalovanému uškodiť. Svedok taktiež nevedel vysvetliť
ani tú skutočnosť, že v prípravnom konaní uvádzal, že pád poškodeného zo schodov nevidel, avšak na
hlavnom pojednávaní už tvrdil, že priebeh skutku aj v tejto časti videl.

Pochybnosti o tvrdení, či už poškodeného alebo svedka K. S. vyvoláva aj skutočnosť, že poškodený
mal utrpieť zranenie na pravej časti hlavy, pritom vzhľadom na to, že malo ísť o úder inou osobou, podľa
vlastného vyjadrenia poškodeného na hlavnom pojednávaní dňa 22.06.2018, stojacou mu tvárou v tvár,
táto osoba by ho musela udrieť ľavou rukou. Obžalovaný ale na hlavnom pojednávaní dňa 23.05.2018

tvrdil, že je pravák, pričom opak v prejednávanej veci nijakým dôkazom preukázaný nebol a nevyplýva
ani z obsahu spisu, je pritom neprirodzené, aby pravák osobu stojacu oproti nemu tvárou v tvár udrel
do hlavy ľavou rukou.V prejednávanej veci sa vyskytli aj ďalšie rozpory medzi tvrdeniami poškodeného a svedka K. S. a
výpoveďami ostatných vo veci vypočutých osôb, na ktoré poukázal už prvostupňový súd, a na ktoré
krajský súd odkazuje, tieto už ale krajský súd nepovažuje za zásadného významu, aj keď celkovú

dôkaznú situáciu dotvárajú a pochybnosti o tvrdeniach poškodeného a svedka K. S. podporujú.

Vina obžalovaného však môže byť založená len na takých dôkazoch, ktoré vo svojom úhrne tvoria
logickú, ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu dôkazov navzájom sa doplňujúcich a na seba
nadväzujúcich, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť

jediný záver, nepripúšťajúci inú alternatívu. Pokiaľ teda súd hodnotiac vykonané dôkazy nedospeje k
záveru, že takúto sústavu dôkazov vo vzťahu k vine obžalovaného vytvárajú, nezostáva mu nič iné,
len obžalovaného spod obžaloby oslobodiť v zmysle jednej zo základných zásad trestného konania „v
pochybnostiach v prospech obžalovaného“.

Aj podľa názoru krajského súdu výpoveď poškodeného v kontexte s výpoveďou svedka K. S.

takúto ucelenú sústavu dôkazov svedčiacich o vine obžalovaného nevytvárajú, a to jednak pre ich
nedôveryhodnosť z už vyššie uvedených dôvodov, ale aj pre ich rozpornosť s ostatnými, vo veci
vykonanými a vyššie naznačenými dôkazmi, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ
obžalovanéhospodobžalobyprokurátoraokresnejprokuratúryoslobodil,pretoženebolobezrozumných
a dôvodných pochybností preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Pokiaľ odvolateľ ešte namietal, že v dôsledku plynutia času si naozaj človek nemusí pamätať, ktorou
rukou sa držal zárubne, či na ktorú stranu tela spadol a svedkyňa H. O. si naozaj nemusela všimnúť,
keď sa pozerala do tváre poškodenému, podliatinu pravej ušnice, k tomu krajský súd uvádza, ako to už
bolo vyššie uvedené, tieto rozpory vo výpovediach svedkov nepochybne existovali a aj keď ich krajský

súd nepovažuje za zásadne významné, v zhode so závermi, ku ktorými dospel aj súd prvého stupňa,
nedôveryhodnosť tvrdení poškodeného a svedka K. S. podporujú. Aj keď je pravdou, že samé o sebe
by ako dôvodné pochybnosti neobstáli, v prejednávanej veci existujú iné, vyššie rozvedené rozpory
a skutočnosti, ktoré, ako to už bolo uvedené, vzbudzujú dôvodné a závažné pochybnosti o tvrdení
poškodeného a svedka K. S. (k ním ale aj tieto rozpory pristupujú), a ktoré bránia rozhodnutiu o vine

obžalovaného, a ktoré prokurátor pri hodnotení dôkaznej situácie zo svojho uhla pohľadu opomenul
zohľadniť.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Z uvedeného teda vyplýva, že hodnotenie dôkazov v trestnom konaní je založené na voľnej úvahe
súdu a orgánov činných v trestnom konaní, ktorá síce v žiadnom prípade nemôže byť svojvôľou,

na strane druhej ale zákon nestanovuje presné konkrétne pravidlá ako vykonané dôkazy hodnotiť,
určuje len rámec, ktorý nesmie hodnotenie vykonaných dôkazov prekročiť, pričom hodnotiacim orgánom
ukladá, aby prihliadli na všetky okolnosti prípadu, a to jednotlivo ako aj v ich súhrne, pričom takéto
hodnotenie nesmie vybočiť z medzí a hľadísk stanovených zákonom, medzi ktoré nepochybne patrí
aj požiadavka na logickosť, zmysluplnosť a pod. hodnotenia dôkazov. Pokiaľ teda odvolateľ nevyčíta

súdu prvého stupňa, že neprihliadol na nejaký konkrétny dôkaz, nezvážil nijakú konkrétnu okolnosť,
neopomenul hodnotiť dôkazy v ich súvislostiach, nehodnotí dôkazy rozporne, nelogicky, nemôže sa
úspešne podaným odvolaním domáhať len toho, aby krajský súd hodnotil dôkazy vykonané pred súdom
prvého stupňa inak, v súlade s jeho predstavami, pretože pokiaľ úvahy súdu pri hodnotení vykonaných
dôkazov nevybočili z medzí a hľadísk stanovených zákonom, krajský súd nemá zákonnú právomoc súdu

prvého stupňa nariadiť, ako presne, podľa jeho predstáv, by mal dôkazy hodnotiť.

Pokiaľ sa odvolateľ dožadoval, aby krajský súd po zrušení oslobodzujúceho rozsudku súdu prvého
stupňa alternatívne sám vo veci rozhodol, krajský súd upriamuje jeho pozornosť na ust. § 322 ods. 4
písm. a/ Tr. por., podľa ktorého odvolací súd nemôže sám uznať obžalovaného za vinného zo skutku,

pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený.

Záverom je nutné ešte uviesť, že zápisnica o konfrontácii nie je listinný dôkaz, ale súčasť výpovede
vypočúvanej osoby, a preto buď sa jej obsah stáva súčasťou výpovede vypočúvanej osoby na hlavompojednávaní, ak sa vypočúvaná osoba od jej obsahu neodchýlila, alebo v prípade existencie rozporov sa
stane súčasťou výpovede vypočúvanej osoby aj na hlavnom pojednávaní až po ich odstránení postupom
podľa § 264 alebo § 258 Tr. por., v žiadnom prípade ale nie je možné jej obsah postupom podľa § 269 Tr.

por. čítať, pretože v takomto prípade ide o nezákonne vykonaný dôkaz, ktorý nemôže slúžiť ako podklad
pre rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na to, že obžalovaný bol spod obžaloby okresného prokurátora oslobodený, súd prvého
stupňa postupoval správne, keď podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodené strany odkázal s ich nárokmi na

náhradu škody na civilný proces.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia, teda odvolanie okresného prokurátora postupom podľa § 319 Tr. por. ako
nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.