Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. máj 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/74/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212213934
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1212213934.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu

JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Credit Genero s.r.o.,
Lazovná 1891/58, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 485 593, právne zastúpený: BOĽOŠ & PARTNERS
s.r.o., Horná 23, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 866 261, proti žalovanému: INTERPHARM Slovakia,
a.s., Uzbecká 18/A, 821 06 Bratislava, IČO: 35 789 841, právne zastúpený: JUDr. Štefan Čakvári,
advokát, Vazovova 9/A, 811 07 Bratislava, o zaplatenie 16.437,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/159/2012-222 zo dňa 11.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/159/2012-222 zo dňa

11.10.2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 11.06.2012 sa žalobca domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 16.437,49 eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia
faktúry č. XXXXX zo dňa 14.08.2010 za dodanie tovaru (postupcom pohľadávky - K. F.). V podanom

odpore žalovaný uviedol, že zápočtom č. V zo dňa 29.09.2010 jednostranne započítal svoju pohľadávku
voči K. F. NOVA CONCEPTS vo výške 59.500 eur prostredníctvom troch hotovostných platieb, pričom
predmetom tohto započítania bola aj faktúra č. XXXXX zo dňa 14.08.2010 na sumu 16.437,49 eur. Tvrdil,
že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania, ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky
(02.04.2012) už neexistovala, lebo započítaním zanikla.
Rozsudkom zo dňa 06.02.2013 súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy
s príslušenstvom a trovami konania. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo

dňa 30.09.2015 uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania.
Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania zistil nasledovný skutkový stav: K. F. NOVA CONCEPTS
uzatvoril dňa 18.06.2001 ako dodávateľ Zmluvu o obchodnej spolupráci so žalovaným ako odberateľom,
ktorej predmetom bolo dodávanie kanadských vitamínov S. a ďalších produktov kanadskej výroby a
ich distribúcia do lekární na Slovensku, výdajní zdravotníckych potrieb a do vybraných predajní zdravej
výživy a špecializovaných predajní. Na základe uvedenej zmluvy dodal K. F. žalovanému objednaný
tovar a vystavil faktúru č. XXXXX zo dňa 14.06.2010 v sume 16.437,49 eur. Prijatie faktúry, ktorá slúžila

zároveň ako dodací list, žalovaný potvrdil svojím podpisom a odtlačkom pečiatky obchodnej spoločnosti.
Za deň splatnosti faktúry sa považuje 70. deň od jej vystavenia v súlade s ods. 4 zmluvy o obchodnej
spolupráci, t.j. 23.08.2010. Zo zmluvy tiež vyplýva, že dodávateľ (žalobca) a odberateľ (žalovaný) sa
dohodli na propagácii produktov v médiách v pomere 50 % / 50 %, pričom náklady s tým spojené budúdodávateľovi fakturované štvrťročne. Dohodli sa tiež na 50 % podiele na financovaní reklamy. Zmluvou
o postúpení pohľadávky zo dňa 02.04.2012 uzavretou medzi K. F. NOVA CONCEPTS ako postupcom
a žalobcom ako postupníkom došlo k postúpeniu pohľadávky vo výške 16.437,49 eur s príslušenstvom.

Postúpenie pohľadávky oznámil postupca žalovanému v Oznámení o postúpení pohľadávky zo dňa
12.04.2012.
Na pojednávaní dňa 15.05.2017 svedok K. F. uviedol, že posledných 7 rokov žalovaný neplatil faktúry
načas, následne so žalovaným ukončil spoluprácu, v dôsledku čoho tento prestal platiť úplne staršie
i nové faktúry. Poukázal na to, že žalovaný mu dlhuje cca 370.000 eur. Uviedol, že od spoločnosti

INTERPHARM zobral sumu 59.500 eur počas 08/2010 iba raz postupne, nie dvakrát, pričom túto sumu,
ktorú prevzal, priradil k najstarším faktúram, ku ktorým vyhotovil a priradil príjmové doklady. Uviedol, že
v žiadnom prípade to nemožno vnímať ako dvojité prevzatie sumy. Ďalej poprel, že pred rokom 2010
si zaregistroval ochrannú známku S. bez vedomia výrobcu. Uviedol, že konanie o ochrannej známke
prebiehalo po roku 2010, nemal vedomosť o výsledku tohto konania, keďže stále prebiehalo. V roku
2012 bola jeho ochranná známka vymazaná a v súčasnosti prebieha konanie o náhradu škody, kde je

žalobcom firma S. a svedkom je žalovaný. Uviedol, že doklad, ktorý mu dal k nahliadnutiu žalovaný je iný
ako doklad, ktorý má k dispozícií žalobca. Poukázal na to, že poslednú sumu prevzal od žalovaného dňa
25.08.2010. Nepamätal si, aké ďalšie pohľadávky mal voči INTERPHARM ku dňu 25.08.2010. Okrem
toho uviedol, že dátumové nezrovnalosti okolo priraďovania platieb boli obvyklé.
Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 269 ods. 2, § 409, § 330 ods. 1, § 364 zákona č. 513/1991

Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 529, § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“) a dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná.
Konštatoval, že zo Zápočtu zo dňa 29.09.2010 vyplýva, že žalovaný jednostranne započítal pokladničné
doklady z 30.08.2010 a 31.08.2010 v sume 59.500 eur proti záväzkom z faktúr č. XXXXX, XXXXX,
XXXXX, XXXXX, XXXXX a dobropisom č. XXXXX, XXXXX a XXXXX, pričom súčet jednotlivých súm

predstavuje 59.500 eur. S poukazom na § 330 ods. 1, 2 OBZ a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 20 Cdo 1527/2009 a sp. zn. 21 Cdo 326/2004 mal súd za to, že príjmové pokladničné doklady
vystavené pôvodným veriteľom žalovaného nemožno považovať za dôkaz preukazujúci vôľu dlžníka
- teda, že by malo ísť o úhradu fa č. XXXXX, XXXXX a R. X/XXXX úrokov z omeškania a dospel k
názoru, že išlo iba vôľu pôvodného veriteľa, keďže podpis dlžníka na týchto dokladoch absentoval.

Súd nemal pochybnosť o pravosti predmetných pokladničných dokladov a o vyplatení sumy 59.500
eur žalovaným p. F., nakoľko p. F. na pojednávaní výslovne potvrdil, že ich vyplňoval s ekonómom a
podpisoval ich. Vôľa žalovaného vysporiadať dlh nevyplývala z pokladničných dokladov zo dňa 30. a
31.08.2010, ale priamo z jednostranného započítania zo dňa 29.09.2010, preto pôvodný veriteľ nebol
oprávnený priradiť v hotovosti zložené sumy svojim pohľadávkam z faktúr č. XXXXX, XXXXX a R. X/

XXXX (úroky z omeškania), keďže žalovaný v zápočte presne špecifikoval, ktoré záväzky voči veriteľovi
započítava, medzi inými aj predmetnú faktúru č. XXXXX v sume 16.437,49 eur. Započítací prejav
žalovaného zo dňa 29.09.2010 súd prvej inštancie považoval za platný, aj dostatočne určitý. Poukázal
na to, že od uvedenej sumy treba odlišovať sumu, ktorá bola zložená žalovaným p. F. prostredníctvom
17 hotovostných platieb (po 3.500 eur), čo vyplýva z pomocnej pokladničnej knihy, pričom táto suma

bola predmetom zápočtu č. I zo dňa 29.09.2010. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel konajúci
súd k záveru, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, že v hotovosti
zložil p. F. peňažné prostriedky v sume 59.500 eur, čo vyplýva z troch pokladničných dokladov z 30. a
31.08.2010, ako aj peňažné prostriedky 59.500 eur prostredníctvom 17 hotovostných platieb, čo vyplýva
z tvrdení postupcu a z pomocnej pokladničnej knihy. Keďže žalovaný mal právo uviesť, na splnenie

akéhodlhujednotlivéfinančnéprostriedkypôvodnémuveriteľovivyplatil,súdpovažovaltvrdeniežalobcu
o priradení platieb žalovaného k iných faktúram vystaveným pôvodným veriteľom za irelevantné. V
zmysle uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalovaná pohľadávka zanikla ešte pred podaním
žaloby na základe jednostranného zápočtu žalovaného č. V zo dňa 29.09.2010, preto žalobu zamietol
a žalovanému priznal náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil tým, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa §
365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

Žalobca v odvolaní namietal neplatnosť Zápočtu č. V a jeho duplicitu k Zápočtu č. I. Mal za to, že
sa nejedná o zápočty v pravom zmysle slova, ale ide o úkony, ktorými sa žalobca snažil dodatočne
určiť účel predchádzajúcich hotovostných platieb v sume 59.500 eur, uskutočnených žalovaným v
prospech postupcu, v priebehu mesiaca august 2010, a ktoré predstavovali plnenie dlhu zo stranyžalovaného voči postupcovi, vyplývajúcemu z faktúr vystavených za dodaný tovar. V prípade, ak by
sa napriek vyššie uvedenému záveru posudzoval Zápočet č. V ako jednostranný zápočet pohľadávok,
žalobca zastával názor, že tento nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl.

OZ, a to predovšetkým z dôvodu jeho neurčitosti. Mal za to, že v takom prípade by bolo potrebné
aplikovať na započítanie pohľadávok okrem § 358 až § 364 OBZ aj § 580 a § 581 OZ. Žalobca ďalej
namietal nedostatočnú špecifikáciu pohľadávok žalovaného, vzhľadom k čomu je vo vzťahu k údajnej
pohľadávke žalovaného voči postupcovi absolútne nemožné posúdiť, či v danom prípade boli splnené
zákonom ustanovené podmienky započítania, a teda či zo strany žalovaného ide vôbec o pohľadávku

spôsobilú na započítanie. Žalobca preto tento právny úkonu žalovaného (ak by mal byť posudzovaný
ako jednostranný zápočet) považoval za absolútne neplatný. Nepopieral, že v priebehu augusta 2010
prevzal od žalovaného finančnú hotovosť v celkovej výške 59.500 eur, a to prostredníctvom 17-tich
hotovostných platieb v dňoch 02.08.2010 až 25.08.2010, z ktorých každá bola v sume 3.500 eur.
Z dôvodu, že po ukončení vzájomnej obchodnej spolupráce bol postupcovi zakázaný vstup do sídla
žalovaného a do konca mesiaca august 2010 nebol postupcovi doručený nijaký právny úkon žalovaného

vyjadrujúci jeho vôľu ako dlžníka určiť dlh - pohľadávky postupcu, na úhradu ktorých majú byť predmetné
hotovostné platby použité, postupca sumu 59.500 eur použil na úhradu svojich pohľadávok tak, ako je
to uvedené v ním vystavených PPD zo dňa 30.08.2010, t.j. na úhradu úrokov z omeškania v sume
32.878,42 eur, na úhradu faktúry č. XXXXX v sume 23.375,79 eura a zároveň ako je to uvedené v
PPD zo dňa 31.08.2010 na úhradu časti nákladov za reklamu v súlade s faktúrou č. XXXXX v sume

7.111,08 eur. Poukázal na to, že žalovaný nerozporoval ani jeden z troch uvedených PPD vystavených
postupcom, v ktorých bol uvedený aj účel platby, a ktoré PPD postupca bezprostredne po ich vystavení
žalovanému doručil. Zdôraznil, že postupca od žalovaného z rúk jeho ekonómky prevzal v mesiaci
august 2010 prostredníctvom 17-tich platieb peňažnú hotovosť v celkovej sume 59.500 eur len jedenkrát
a nie dvakrát. V zmysle § 330 OBZ mal za to, že suma 59.500 eur odovzdaná postupcovi v auguste 2010

mala byť započítaná najprv na záväzky žalovaného, ktoré boli najskôr splatné a to najprv na úroky a až
následne na istinu, a teda najskôr splatnými záväzkami žalovaného voči postupcovi boli v tomto prípade
úroky z omeškania v celkovej sume 32.878,42 eur. Zdôraznil, že ak žalovaný spochybňuje tvrdenie, že
tri PPD vystavené postupcom dňa 30.08.2010 a 31.08.2010 zodpovedajú 17-tim hotovostným platbám
prevzatým postupcom v sídle žalovaného v dňoch 02.08.2010 až 25.08.2010 spolu v sume 59.500 eur,

žalovaný musí tvrdiť a tiež preukázať, že okrem týchto platieb odovzdal postupcovi v dňoch 30.08.2010
a 31.08.2010 opakovane totožnú sumu spolu 59.500 eur, preto za nepostačujúcu považoval vyhýbavú
argumentáciu žalovaného, že disponuje dvadsiatimi podpismi žalobcu, ktoré zodpovedajú sume spolu
2 x 59.500 eur. Mal za to, že žalovaný nielen že nepreukázal, ale dokonca ani netvrdil existenciu jeho
pohľadávky voči postupcovi, ktorá mala spôsobiť zánik pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu,

napriek tomu súd prvej inštancie vyvodil záver, ktorý nemá podklad v žiadnom z tvrdení strán, že od
sumy zloženej žalovaným na základe pokladničných dokladov z 30. a 31.8.2010 treba odlišovať sumu
(59.500 eur), ktorá bola zložená žalovaným p. F. prostredníctvom 17 hotovostných platieb (po 3.500 eur).
V tejto súvislosti poukázal na výpoveď člena štatutárneho orgánu žalovaného - W.. N. W. na pojednávaní
dňa 19.06.2017 v spore vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 23Cb/166/2014. Existenciu

pohľadávky žalovaného spôsobilej na započítanie s predmetnou pohľadávkou, nemôže preukazovať
vydrenie, že žalovaný nevylučuje vznik tejto pohľadávky a takéto vyjadrenie, nemožno považovať ani
za splnenie dôkaznej povinnosti. S ohľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a podľa § 390 písm. a) CSP sám rozhodol vo veci tak, že žalovanému uloží povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 16.437,49 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy

16.437,49 eur od 23.08.2010 do zaplatenia a žalobcovi prizná voči žalovanému náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, v ktorom sa stotožnil so závermi napadnutého rozsudku.
Zotrval na svojom predchádzajúcom stanovisku zo dňa 20.02.2017 a zopakoval, že od začiatku sporu

tvrdí, že disponuje 20-timi vlastnoručnými podpismi právneho predchodcu žalobcu, ktoré potvrdzujú
prevzatie hotovosti od žalovaného v úhrnnej výške 119.000 eur, z toho v dňoch 02.08.2010 až
25.08.2010 v 17-tich prípadoch po 3.500 eur (pomocná pokladničná kniha) a v 3 prípadoch (3 ks
príjmových pokladničných dokladov) dňa 30.08.2010 vo výške 32.878,42 eur, dňa 30.08.2010 vo
výške 23.375,79 eur a dňa 31.08.2010 vo výške 3.245,79 eur. Poukázal na zrušujúce rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave, č.k. 8 Cob 46/2013-131 zo dňa 30.09.2015 a č.k. 8 Cob 7/2013-142
zo dňa 30.09.2015. Uviedol, že práve žalobca predložením 3 ks príjmových pokladničných dokladov
z 30.08.2010 a 31.08.2010 dokazuje, že dňa 30.08.2010 prevzal od žalovaného v hotovosti sumu
32.878,42 eur, dňa 30.08.2010 sumu 23.375,79 eur a dňa 31.08.2010 sumu 3.245,79 eur. Aj keďsúhrn súm vyplatených v hotovosti podľa pomocnej pokladničnej knihy a spomínaných troch príjmových
pokladničných dokladov je rovnaký (59.500 eur), dátumy prevzatia jednotlivých hotovostí, ale ani ich
jednotlivé výšky nie sú rovnaké, a preto platí že nejde o nič iné ako pohľadávku žalovaného, ktorá

bola ako spôsobilá použitá k započítaniu voči pohľadávkam žalobcu zápočtom č. V. Poukázal na to,
že žalobca ani jeho právny predchodca žiadny z dôkazov o prijatí platieb neoznačili za nepravdivý.
Zdôraznil, že tieto doklady vystavoval a vlastnoručne podpisoval právny predchodca žalobcu a on ich
zároveňakodôkazpredkladá,pretožalovanýničnenaznačujeaninepredstiera.Uviedoltiež,žepríjmový
pokladničný doklad je nielen dôkazom, ale je predovšetkým daňovým dokladom. Okrem toho poukázal

na špekulatívny dôvod vedenia súdnych sporov žalobcom. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.

5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods.
3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení
sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu, ako aj
vyjadrením žalovaného k odvolaniu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

6. Podľa § 1 OBZ, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako
aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa

obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

7. Podľa § 330 ods. 1 OBZ, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie
nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí,
ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.

8. Podľa § 358 OBZ, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu
však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali
spôsobilými na započítanie.

9. Podľa § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), právny úkon je prejav vôle
smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s
takýmto prejavom spájajú.

10. Podľa § 529 OZ, námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu

zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky. Dlžník môže použiť na započítanie voči postupníkovi
aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené
alebo preukázané postúpenie pohľadávky (§ 526), ak ich oznámil bez zbytočného odkladu postupníkovi.
Toto právo má dlžník aj v prípade, že jeho pohľadávky v čase oznámenia alebo preukázania postúpenia
neboli ešte splatné.

11. Podľa § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu,
zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav
smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi novýmiprostriedkami procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v
odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného
skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím

súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené
argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti
napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:

15. Podstatný význam pre posúdenie nároku žalobcu má právne posúdenie započítacieho úkonu

žalovaného zo dňa 29.09.2010. Odvolací súd v tomto smere nesúhlasí s právnym názorom žalobcu,
podľa ktorého sa v posudzovanom prípade nejedná o zápočty pohľadávok v pravom slova zmysle,
ale ide o úkony, ktorými sa žalobca snažil dodatočne určiť účel predchádzajúcich platieb v hodnote
59.500 eur. Zo súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, že K. F., ako pôvodný veriteľ, vystavil
žalovanému tri pokladničné príjmové doklady, a to dva pokladničné príjmové doklady zo dňa 30.08.2010
vo výške 32.878,42 eur za účelom úhrady úrokov z omeškania Nc 2/2010 a úhrady faktúry č. XXXXX

vo výške 23.375,79 eur a jeden príjmový pokladničný doklad zo dňa 31.08.2010 vo výške 3.245,79 eur
na úhradu faktúry č. XXXXX, t.j. spolu v sume 59.500 eur. Zo Zápočtu zo dňa 29.09.2010 (č.l. 21),
ktorý predložil žalovaný, však vyplýva, že žalovaný jednostranne započítal vzájomné pohľadávky tak,
že pokladničné doklady zo dňa 30.08.2010 a 31.08.2010 v celkovej výške 59.500 eur započítal proti
záväzkom z faktúr č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX a dobropisom XXXXX, XXXXX, XXXXX,

t.j. voči záväzku v celkovej výške 59.500 eur. V danom prípade súd správne aplikoval ustanovenie § 330
OBZ. Odvolací súd zdôrazňuje, že z právnej úpravy započítavania platieb v obchodných záväzkových
vzťahoch vyplýva, že prednosť má dohoda strán, v prípade že strany takúto dohodu neuzavreli, má
dlžník, za splnenia predpokladov uvedených v § 330 ods. 1, 2 OBZ, právo určiť, ktorý z viacerých dlhov
voči rovnakému veriteľovi plní. Pri absencii dohody strán a nedostatku určenia účelu platieb dlžníkom pri

platení peňažných záväzkov sa platenie týka najprv záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo
je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 20
Cdo 1527/2009 zo dňa 22.02.2011). Žalobca namietal, že postupcovi do konca mesiaca august 2010
nebol doručený nijaký právny úkon žalovaného vyjadrujúci jeho vôľu ako dlžníka určiť dlh - pohľadávky
postupcu, na úhradu ktorých majú byť predmetné hotovostné platby použité, preto postupca predmetnú

sumu použil na úhradu svojich pohľadávok v súlade s účelom uvedeným v príjmových pokladničných
dokladoch vystavených pôvodným veriteľom v dňoch 30.08.2010 a 31.08.2010. Žalobca sa zároveň
domnieval, že v danom prípade nešlo zo strany žalovaného o zápočty v pravom slova zmysle, ale išlo o
úkony, ktorými sa žalovaný snažil dodatočne určiť účel predchádzajúcich hotovostných platieb v sume
59.500 eur. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

21 Cdo 326/2004, v ktorom sa uvádza: „V prípade, že plnenie nestačí na vyrovnanie všetkých dlhov u
toho istého veriteľa a že dlžník pri plnení neurčil, ktorý z viac dlhov (prípadne v akej časti) chce vyrovnať,
neprechádza právo voľby, ktorý z viac dlhov bol uhradený, príp. v akej výške, na veriteľa. Pri splnení dlhu
veriteľ totiž môže prejaviť svoju vôľu len v jednostrannom právnom úkone, ktorým plnenie prijme (ak si
to vyžaduje povaha predmetu plnenia), a jeho prípadná vôľa, na ktorý z viac dlhov si plnenie započíta

(ak nestačí poskytnuté plnenie na úhradu všetkých dlhov dlžníka), nemá žiadnu právnu relevanciu.“
Podľa odvolacieho súdu preto na žalobcu ako veriteľa neprechádza právo voľby, ktorý z dlhov, prípadne
v akej výške, má byť uhradený, nakoľko takéto právo prislúcha len dlžníkovi. V zmysle uvedeného
je potom správny záver súdu prvej inštancie, že príjmové pokladničné doklady vystavené pôvodným
veriteľom žalovaného, v ktorých žalobca priradil zaplatené sumy k najstarším vtedajším pohľadávkam,

nemožno považovať za dôkaz preukazujúci vôľu dlžníka, ale naopak, išlo iba o vôľu pôvodného veriteľa.
Rozhodujúcim z hľadiska vôle žalovaného vysporiadať dlh bol jednostranný započítací úkon zo dňa
29.09.2010, kde žalovaný výslovným spôsobom vyjadril svoju vôľu. Na základe uvedeného je zrejmé, že
žalovaný v započítacom úkone presne špecifikoval, ktoré záväzky voči veriteľovi započítava a pôvodný
veriteľ nebol oprávnený priradiť v hotovosti zložené sumy k svojim pohľadávkam z faktúr č. XXXXX,

XXXXX a R. X/XXXX.

16. Odvolací súd k otázke jednostranného započítania poznamenáva, že Obchodný zákonník v
ustanoveniach§358až§364upravujelenniektoréustanoveniaozapočítanípohľadávok.Preobchodné
záväzkové vzťahy sa preto subsidiárne použije úprava započítania v Občianskom zákonníku.

Započítanie pohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku. Započítanie ako forma
bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných
pohľadávok veriteľa a dlžníka, predpokladá splnenie zákonných podmienok, ktorými sú: a/ vzájomnosť
(reciprocita)pohľadávok,kedydveosobysúsinavzájomsúčasneveriteľomidlžníkom,b/skutočnosť,žeplnenie rovnakého druhu (najčastejšie ide o započítanie pohľadávok peňažného druhu), c/ spôsobilosť
pohľadávky na započítanie, t.j. že započítanie nie je vylúčené ani zákonom, ani právnym predpisom, ani
dohodou účastníkov a napokon d/ existencia prejavu smerujúcemu k započítaniu, ako jednostranného

právnemu úkonu, z obsahu ktorého musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v
akejjevýškeakedysapohľadávkystretnú.Akniektorázuvedenýchpredpokladovchýbaaleboakprejav
smerujúci k započítaniu bol urobený skôr, než sa vzájomné pohľadávky stretli, započítania nenastanú.
Podľa odvolacieho súdu, započítací prejav žalovaného zo dňa 29.09.2010 je dostatočne určitým, spĺňa
všetky zákonné podmienky v zmysle § 580 OZ i náležitosti platného právneho úkonu podľa § 34 OZ. Z

kópie Zápočtu č. V zo dňa 29.09.2010 (č. l. 21) vyplýva, že žalovaný jednostranne započítal úhrady za
august 2010 v celkovej výške 59.500 eur proti záväzkom z faktúr č. XXXXX, XXXXX, XXXXX, XXXXX,
XXXXX a dobropisom XXXXX, XXXXX, XXXXX, kedy súčet jednotlivých súm je 59.500 eur. Keďže
započítanie je hmotnoprávnym úkonom, jeho právne účinky nastávajú v momente stretu splatných
pohľadávok, t.j. v danom prípade dňa 29.09.2010. Týmto dňom došlo k zániku pohľadávky žalobcu
voči žalovanému vo výške 16.437,49 eur ako suma faktúry č. XXXXX, a to jednostranným započítacím

prejavom žalovaného, nakoľko ako záväzok žalovaného bola v jednostrannom zápočte uvedená aj táto
sporná faktúra, ktorej neuhradenie je predmetom konania. V dôsledku uvedeného nedošlo k platnému
uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko pohľadávka v čase jej postúpenia (dňa 02.04.2012)
už neexistovala, a preto nemohla prejsť na žalobcu.

17. K tvrdeniu žalobcu ohľadom duplicity Zápočtu č. V k Zápočtu č. I sa vyjadril už súd prvej inštancie, s
tým, že sumu 59.500 eur zloženú na základe pokladničných dokladov zo dňa 30.08.2010 a 31.08.2010
je potrebné odlišovať od sumy 59.500 eur, ktorý bola zložená žalovaným K.. F. prostredníctvom
17 hotovostných platieb. Odvolací súd sa s takýmto odôvodnením stotožňuje. Ako nedôvodné sa
odvolaciemu súdu javí tvrdenie žalobcu, že žalovaný v celom konaní netvrdil ani nepreukázal existenciu

jeho pohľadávky voči postupcovi. Toto tvrdenie žalobcu nemožno považovať za pravdivé, nakoľko z
obsahu spisu vyplýva, že žalovaný uvedenú argumentáciu zmieňoval počas konania pred súdom prvej
inštancie ako i v konaní pred odvolacím súdom.

18. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo

16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

19. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k.
22Cb/159/2012-222 zo dňa 11.10.2017 potvrdil ako vecne správny.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).