Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 26Sa/46/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5018200490
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5018200490.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Veronikou Poláčkovou, v právnej

veci žalobcu: T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. 38/XX, XX-XXX X. X., Poľská republika, právne zast.:
V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: WEBUNG, s.r.o., so
sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 201, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č.: 12635-8/2018-BA zo dňa 02.10.2018, takto

r o z h o d o l :

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvostupňovým správnym rozhodnutím č.: 50561-1/2013-CA zo dňa 12. decembra 2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Čadca rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi WEBUNG, s.r.o. od
01.12.2013 podľa slovenskej legislatívy. V odôvodnení citoval článok 11 ods. 3 základného nariadenia
EP a Rady č. 883/2004, ako aj článok 13 ods. 1 základného naradenia.
Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že T. Y. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec
na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa

jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č.:
12635-8/2018-BA zo dňa 02.10.2018 odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a napadnuté
rozhodnutie pobočky Čadca potvrdil. Stotožnil sa s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym
orgánom a konkrétne poukázal na nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie č. 987/2009.
Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti

sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas
výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovenú v hlave
II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na
fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k
situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázal na
článok 16 ods. 2 a článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského
štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so

zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa
považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov
určené inštitúciou každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie
uplatniteľných právnych predpisov ustanovené v ods. 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov ododňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované
v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4.
V ZUS, ako príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca, je oprávnená rozhodnúť o uplatniteľnej

legislatíve zamestnanca v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia, t.j. znamená, že ZUS ako
príslušná inštitúcia štátu bydliska žalobcu v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy
určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaný bude v období od 01.12.2013
podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z koordinačných nariadení
nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy

preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Samotné námietky
žalobcu (zamestnanca) uvedené v odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné, čo sa týka registračného listu
fyzickej osoby - prihláška uviedol, že táto má deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného
nemocenského poistenia ani ďalších povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami
Európskej únie. Na základe skutočností, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva,
prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 01.12.2013 zamestnanca

do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy
nebolo spochybnené Sociálnou poisťovňou ani ZUS a bolo určené v súlade s článkom 15 a 16 a
vykonávacieho nariadenia. Je záväzné a nemôže do neho zasahovať ani súd. Z uvedeného dôvodu
prvostupňový správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým deklaroval, že zamestnancovi
povinné poistenia od 01.12.2013 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu. Ako základné žalobné body uviedol:
Postup žalovaného, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného
poistenia zamestnanca (žalobcu) v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z
právneho hľadiska nesprávny. Poukázal na oznámenie ZUS, že sa na žalobcu v období od 01.12.2013

vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia. Poukázal na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o
určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaný nenamietal toto určenie, existencia takého rozhodnutia
mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovaného. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy,
ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je

skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku (rozsudok
NS SR sp. zn. 9Sžso/160/2015). Žalobca teda konštatoval, že žalovaný nie je oprávnený vydať
rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o
sociálnom poistení. Ďalej namietal, že vykonávanie činnosti marginálneho charakteru treba posudzovať
z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so

zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne
poukázanienaustanoveniaprávnychpredpisovanedôslednévysporiadaniesasindividuálnousituáciou
posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v
príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení
ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle všeobecných zásad je

nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty
odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť
právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 15. marca 2019. Zotrval na právnom posúdení veci, ako
ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že v danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala
o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci
nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Zamestnávateľ
žalobcu totiž prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov od 01.12.2013, pričom žalobca v

uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Preto bola
Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov,
požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len
vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu
sa v zmysle koordinačných nariadení sa vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Práve z

dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo
ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so
stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy
nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie vrámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. K žalobcom citovaným rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že tieto rozsudky boli vydané v prípadoch, v
ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v

zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto článku sa využíva až v prípade,
aknedôjdekurčeniuuplatniteľnejlegislatívypodľačlánku16ods.2vykonávaciehonariadenia,pretomal
za to, že predmetné námietky žalobcu sú irelevantné. Naopak, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015, podľa ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili

uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom
krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov
preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd
záväzné.

5. Ďalší účastník sa na výzvu správneho súdu k žalobe nevyjadril.

6. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe repliku nepodal.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle §
199 a nasl. z. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, (SSP) v spojení s § 177 SSP, preskúmavajúc

napadnuté rozhodnutie v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu
zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.

8. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych

práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v
prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevkunastarobnédôchodkovésporenie1) vspornýchprípadoch,opokute,penále,povolenísplátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty a penále.
1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym

predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite

striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom

členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom načlánok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné.Inštitúciainformujeopredbežnomurčeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenéinštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď
boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s
odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo

najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

9. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zakład
Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Bielsku-Bialej podaním zo dňa 24.02.2014 podľa čl. 16 ods.

2 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 oznámila žalovanému, že žalobca podlieha poľskej legislatíve
podľa článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia EP a Rady č. 883/2004, a to v zmysle listu adresovaného
žalobcovi zo dňa 24.02.2014, ktorý v prílohe žalovanému doručila. Z prílohy - listu ustaľujúceho poľské
zákonodarstvo zo dňa 24.02.2014 vyplýva, že ZUS informoval žalobcu, že v období od 01.12.2013
podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho poistenia na základe článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia

EP a Rady č. 883/2004. Toto stanovenie poľskej legislatívy má dočasný charakter (článok 16 ods. 2
nariadenia č. 987/2009).
Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný voči určeniu poľskej legislatívy stanovenému podľa
článku 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 v stanovenej lehote nenamietal. Tým je v zmysle článku 16 ods.
3 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 dané definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Zo

správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne Registračným
listom fyzickej osoby prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľom WEBUNG, s.r.o. na obdobie od
01.12.2013.

10. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade za situácie, keď bola

prežalobcuurčenápoľskálegislatívapodľačl.16ods.2,3vykonávaciehonariadenia,čovkonanínebolo
sporné, nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto
definitívneurčenieuplatniteľnýchprávnychpredpisovjepresúdzáväzné(rovnakorozsudokNajvyššieho
súduSlovenskejrepublikysp.zn.10Sžso/20/2015).Správneorgány,rovnakoakosúdymusiaztakéhoto
určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho súdu bolo potom v

kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcu ako zamestnancovi
WEBUNG, s.r.o. od 01.12.2013. Bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobcu túto fyzickú osobu prihlásil
do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.12.2013 a zároveň, že od 01.02.2013 sa na žalobcu vzťahuje
v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území

Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané z oznámenia ZUS, oddelenie v
Bielsku-Bialej zo dňa 24.02.2014. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho
spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z
ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ žalobcu ho prihlásil
do registra poistencov Sociálnej poisťovne na to isté obdobie, v ktorom sa vzťahovala na žalobcu poľská

legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom
poistení bol tento sporný stav odstránený. Týmto správny súd ako plne nedôvodnú vyhodnotil námietku
žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia
žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení.

11. Prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu
k žalobcovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal
skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho
zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k
vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny

charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani
nekonštatovalaplikáciučlánku14ods.5písm.b)vykonávaciehonariadeniatýkajúcehosamarginálneho
charakteru práce. Naopak, všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval ZUS vo svojom stanovení
príslušnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, na ktoré poukázal v oznámenízo dňa 12. júla 2013 adresovanom žalovanému. Potom v rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného
stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej
legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky vznikol.

12. V súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvostupňový orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie
o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti
uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej
spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97

alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov
už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu,
ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola
povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na
vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku
povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu

ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná
v registri poistencov žalovaného, a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju
právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej
podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca, teda

nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho
poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci
konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok
právomocivovecikonať,keďrovnakoajsúdmusíprizastaveníkonaniaaplikovaťkonkrétneustanovenia
zákona, hoci právomocou konať nedisponuje.

13. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať ani v zmysle žalobcom
citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď v
správnom spise nebolo rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré by sa by týkalo konkrétne
žalobcu. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretoval žalobca,

že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí
povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je
možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/90/2015
zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4
vykonávacieho nariadenia, kde Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu,

pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a dohoda nebola ani
súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky, na ktoré poukazoval žalobca, nie
sú aplikovateľné na prejednávanú vec.

14. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobcu na

území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto námietka je v
plnomrozsahunedôvodná.Akobolouvedenésprávnyorgánprvéhostupňasámnevykonaldokazovanie
v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok právomoci rozhodnúť
o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne tejto otázky z oznámenia ZUS
zo dňa 24.02.2014. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti

sa zmienil o Praktickej príručke o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, Európskom hospodárskom
priestore a vo Švajčiarsku, ktorej aplikáciu v danom prípade však nerozvádzal. Správny súd poukazuje
na to, že táto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že
žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho
zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť, t.j. či žalobca na území Slovenskej republiky

vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že pre žalobcu bola definitívne
určená poľská legislatíva od 01.12.2013 v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia
na základe oznámenia ZUS zo dňa 24.02.2014, voči ktorému určeniu žalovaný v lehote 2 mesiacov
nenamietal. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán
sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na paralelnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne

od 01.12.2013 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto
poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri. Teda všetky námietky o nedostatku dôvodov,
pre ktoré by mala byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. Vtejtosúvislostijepotrebnéuviesť,ženámietkyvsúvislostisozanedbateľnoučinnosťoužalobcunaúzemí
Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, a to pred orgánmi Poľskej republiky.

15. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP
zamietol.

16. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario

tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd
nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na
jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal
nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s
plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440
SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského
súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.