Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/578/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512202952
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2512202952.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek
senátu JUDr. Evy Behranovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. neb. M. S., narodená XX.XX.XXXX, naposledy bytom A.
N.,zaúčastijejprávnychnástupcov,2.F.S.,trvalebytomA.N.,t.č.naneznámommieste,obajažalovaní

zastúpení opatrovníčkou Mgr. O. S., vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu Trnava, o zaplatenie
2 308,28 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k.
12C/287/2013-148 zo dňa 12. mája 2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti i v časti o náhrade trov
konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Piešťany č.k.
7Ro/52/2012-22 zo dňa 15.05.2012, žalobu žalobcu zamietol a žalovaným 1. a 2. náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že dňa 14.07.2003 uzavreli žalovaní ako dlžníci zmluvu
o splátkovom úvere č. 0362172598 so SLSP a.s. ako (pôvodným) veriteľom, na základe ktorej im bol
poskytnutý úver v sume 1.659,70 eura (50.000,- Sk), ktorý bol úročený pevnou úrokovou sadzbou 8,80%
ročne. Žalovaní sa poskytnutý úver zaviazali splácať v mesačných splátkach po 22,24 eura (670,- Sk)

s tým, že splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.08.2003 a splatnosť poslednej splátky na
20.06.2013. Pôvodný veriteľ (SLSP, a.s.) predmetnú pohľadávku voči žalovaným postúpil zmluvou o
postúpení pohľadávok č. 0292/1523/2008/ICE zo dňa 22.10.2008 na žalobcu a uvedené postúpenie
oznámil žalovaným písomným podaním zo dňa 28.10.2008. Z predloženej špecifikácie predmetnej
pohľadávky, ktorá tvorí prílohu č. 1 k uvedenej zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že ku dňu
22.10.2008 predstavovalo omeškanie žalovaných so splácaním 1251 dní, t.j. viac ako tri roky (už ku dňu

22.10.2008), pričom žaloba bola doručená súdu 23.02.2012. Žalobca nepredložil súdu doklad o tom,
že by pôvodný veriteľ vyzýval žalovaných na zaplatenie, ani že by predmetný úver zosplatnil, ako to
predpokladá ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z predložených listín vyplýva, že k zosplatneniu
predmetného úveru pristúpil až súčasný žalobca a to písomným podaním zo dňa 11.01.2012, v ktorom
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 11.02.2012 a vyzval žalovaných na zaplatenie
dlžnej sumy, ktorú vyčíslil na 2.308,28 eura, ktorá suma pozostáva z vyčíslenej istiny 2.160,75 eura a

bankou vyrátaných úrokov z omeškania k 22.10.2008 v sume 147,53 eura. Z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že žalobca nadobudol pohľadávku dňa 22.10.2008 v sume 2.813,28 eura, keď už
s touto sumou boli ku dňu 28.10.2008 žalovaní v omeškaní viac ako tri roky (1251 dní). Žaloba bola
súdu doručená 23.02.2012, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ. Súd prvej
inštancie teda konštatoval, že nie je možné žalobcovi uvedenú pohľadávku priznať, pretože právo sa
uplatnilo v súdnom konaní až po uplynutí premlčacej doby, na ktorú skutočnosť súd v danom prípade

prihliada z úradnej povinnosti. Preto nárok žalobcu ako premlčaný zamietol. Súčasne osobitne skúmal
povinnosť žalovaných plniť žalobcovi titulom dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu,ktorú žalovaný podpísala dňa 11.10.2010. Toto uznanie však vyhodnotil súd ako právne neúčinné,
pretože nebolo v konaní preukázané, že žalovaná 1. skutočne vedela o premlčaní nároku tak, ako to
vyžaduje ustanovenie § 558 OZ. Uznať možno aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav dlžníka bude mať

právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný, čo v danom prípade žalobca nepreukázal.
Zo samotnej dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch je zakomponovaná
drobným písmom v bode 3 tejto dohody označenej ako forma splnenia záväzku. Vzhľadom na obsah
formulárovej dohody mal súd vážne pochybnosti o tom, že ide o skutočný prejav vôle dlžníka, ktorý
zodpovedá obsahu dohody, o čom svedčí aj spôsob vyplňovania tohto formuláru, keď prehlásenie

dlžníka o vedomosti premlčania je ukryté do dohody o splátkach do bodu 3.1, posledná veta napriek
tomu, že toto prehlásenie by malo byť súčasťou uznania záväzku v bode 2. Takto formulovaná dohoda
nemôže byť pre spotrebiteľa zrozumiteľná a určitá. Poukázal tiež na to, že žalobca vo formulárových
dohodách necháva dlžným spotrebiteľom uznávať pohľadávky v rozsahu takej sumy, na ktorú nemá
v celom rozsahu platný právny titul, t.j. suma dlhu (istiny) je vo väčšine prípadov vyššia ako skutočná
pohľadávka podložená platným právnym titulom a týmto spôsobom tak chce žalobca dosiahnuť v

súdnom konaní aj vymáhanie súm, na ktoré nemá právny nárok v zmysle spotrebiteľskej právnej úpravy.
Preto tento postup pri uzatváraní dohody o uznaní dlhu považoval súd za rozporný s dobrými mravmi,
pretože dlžník si svojim podpisom zhoršil svoje zmluvné postavenie, ktoré mu priznáva zákon (§ 54
ods. 1 OZ). Zámer dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového
kalendára preto súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky

tohto inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko,
že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Preto súd považoval dohodu o uznaní premlčaného
dlhu zo dňa 11.10.2010 za neplatnú z dôvodu, že jej uzatvorenie predstavuje nekalú obchodnú praktiku
žalobcu, v dôsledku čoho prišlo k zhoršeniu zmluvného postavenia žalovanej 1. ako spotrebiteľa a ktorá
je v rozpore s dobrými mravmi. Preto na ňu súd prvej inštancie neprihliadol. Právne svoje rozhodnutie

odôvodnil ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník (ďalej aj OZ - § 3 ods. 1, § 39,
§ 54, § 100 ods. 1, § 101, § 558), ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
(ďalej aj ZoSÚ - § 1, § 3 ods. 1, 2), zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ZoOS - § 5b, § 4 ods.
8, § 7 ods. 2, § 8 ods. 4 a nasledovné), a o trovách konania rozhodol podľa ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku - zákon č. 99/1963 Zb. (§ 151 ods. 1 OSP).

2. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcej časti, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý
s ním nesúhlasil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, pokiaľ aplikoval na
daný právny vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka namiesto ustanovení Obchodného zákonníka.
Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 14.07.2003, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali

ustanovenia § 52 až § 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v ôsmej časti
OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku a preto
sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f
ods. 3 OZ. Až od 01.01.2008 bolo novelizované ustanovenie § 52 ods. 1 OZ, avšak toto neupravovalo
nároky vzniknuté pred 01.01.2008. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa

preto spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.03.2015 sp. zn. 7 M Cdo/9/2014, kde dovolací súd poukázal
na nesprávne aplikovanie Občianskeho zákonníka na predmetný zmluvný vzťah a rozhodnutie NS SR
Obdo 54/2007 o plynutí premlčacej doby pri úvere. Táto plynie s ohľadom na zročnosť jednotlivých
čiastkových plnení samostatne a ak sa stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od jeho

splatnosti. Nepovažoval za správnu aplikáciu ustanovení § 92 ods. 8 zákona čl. 483/2001 Z.z. o bankách
a o povinnosti žalobcu preukázať, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných na zaplatenie dlhu
a ani to, že by predmetný úver zosplatnil, keď uvedenú právnu úpravu nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek
zbankovéhotajomstvaanehovorísatuopodmienkachplatnostipostúpeniapohľadávok.Argumentoval,

že i podľa názoru Doc. JUDr. Kristiána Cascha, PhD., LL.M., ktorý bol publikovaný v časopise
Súkromné právo č. 1/2015 účelom ustanovenia § 92 Zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového
tajomstva. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Hlavný účel § 92 Zákona o bankách bol aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva

a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Vzhľadom na uvedené navrhuje vykladať vzťah
medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia pohľadávky tak, ako to urobil Český Najvyšší
súd, resp. Nemecký spolkový súdny dvor a to porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia §
92 ods. 8 Zákona o bankách nevedie k súkromno-právnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia,ale k sankciám predpokladaným Zákonom o bankách. Z uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej
výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To
znamená, že banka pred postúpením pohľadávky ak nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na

platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 OZ. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len
sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách. Čo sa týka skutočnosti, že žalovaní boli ku dňu postúpenia
pohľadávky v omeškaní po dobu 1251 dní, toto nie je možné spájať so splatnosťou pohľadávky, ako to
urobil súd prvej inštancie, nakoľko uvedený údaj predstavuje iba počet dní omeškania, ktoré uplynuli od
splatnosti prvej splátky, so zaplatením ktorej sa žalovaní dostali do omeškania. Vzhľadom k dikcii § 92

ods. 8 Zákona o bankách a s poukazom na to, že omeškanie trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva
žalobca názor, že jeho právny predchodca vykonal v súlade s § 92 ods. 8 aj v takomto prípade ak by
písomnú výzvu žalovaný nezasielal. Ak by aj žalobca pripustil, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o
bankách upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu (čo ako je uvedené
vyššie žalobca nepripúšťa), tak zo znenia § 92 ods. 8 nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Zákonodarca pritom rozlišuje dva pojmy: pojem peňažný

záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť
ajnezosplatnenúpohľadávkumožnotiežpotvrdiťposúdenímdruhejvetycitovanéhoustanovenia.Vňom
sa uvádza, že toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, to neplatí, ka súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo i len časti tohto istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia Jeho zmyslom je
vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní,
a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený
zostatok zaniká. Preto ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku,

môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť, s ktorou
je dlžník v omeškaní. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré takto postupovali. Preto sa žalobca
nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, keďže nadobudol pohľadávku ku dňu 28.10.2008 v sume
2.318,28 eura dôvodne. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní dlhu, keď počet dní
omeškania 1251 nie je možné spájať so splatnosťou pohľadávky, nakoľko uvedený údaj predstavuje iba

počet dní omeškania, ktoré uplynuli od splatnosti prvej splátky, so zaplatením ktorej sa dostali žalovaní
do omeškania. Žalobca nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.10.2008 pohľadávku zo
zmluvy o splátkovom úvere, ktorá nebola pôvodným veriteľom zosplatnená. K vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru pristúpil až žalobca a vyhlásil ju ku dňu 11.01.2012. Nesúhlasil tiež so záverom súdu
prvej inštancie, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je právne neúčinná a

v rozpore so zákonom. V danom prípade nejde o nekalú obchodnú praktiku, či konanie v rozpore s
dobrými mravmi (uznesenie NS SR 7 M Cdo/9/2014 zo dňa 24.03.2015). Dovolával sa s poukazom na
uvedené ustanovenie aplikácie Obchodného zákonníka, keďže predmetný vzťah medzi účastníkmi je
vzťahom úverovým. Preto i uznanie tohto záväzku bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení Obchodného
zákonníka. Nesúhlasil tiež s aplikáciou ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa.

Aplikáciou uvedeného ustanovenia § 5b zákona dochádza k značnému narušeniu princípov právneho
štátu, podľa článku 1 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku
12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred
svojvoľnýmzásahomštátnejmocizakotvenejvčlánku13ods.4ÚstavySRknarúšaniuprávanamajetok
a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a ďalších listín. Právna úprava platná na

Slovensku do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí
premlčacej doby vznesením námietky premlčania za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa bola prijatá
novela Zákona o ochrane spotrebiteľa - v nej zakotveným ustanovením § 5b, ktorá prikázala orgánom
rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov ex offo) prihliadnuť na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo

inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by
zabezpečili plynulý prechod doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu.
Aplikácia ustanovenia § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho
stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby sa
tak zotrel princíp právnej istoty ako jeden zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka

predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a k závažnému zásadu do majetkových práv veriteľa.
Aplikáciou uvedeného ustanovenia vzniká i reálna hrozba, že súd týmto spôsobom spôsobí škodu na
majetku žalobcu. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré sa stotožnili s jeho námietkami. Preto
žiadal, aby odvolací súd prihliadol na tieto odvolacie dôvody a rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle§ 220 OSP zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu v plnom rozsahu, resp. že v zmysle § 221 ods. 1 a 3
OSP vec zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade odvolací návrh nepodali, k odvolaniu žalobcu sa bližšie písomne nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, ďalej len OSP, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -

stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt § 127 a § 363
CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP, akt.
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods. 1 OSP), s prihliadnutím ex offo

na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej časti.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

5. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), účinným od 1.7.2016, bol zrušený
doterajší procesný predpis o konaní pred súdom - zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok,
pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Preto je ho v zmysle § 470 ods. 1 CSP potrebné
aplikovať aj na toto konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Zohľadňujúc vzájomný
vzťah ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava
vychádza síce z princípu okamžitej účinnosti procesnoprávnych noriem (§ 470 ods. 1 CSP), rešpektuje

ale procesný účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 CSP).

6. V danom prípade síce žalovaní nenamietali premlčanie uplatneného nároku žalobcu, avšak v zmysle
súdom prvej inštancie aplikovaného § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom od 01.05.2014, bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného

nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa.

7. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne na vec aplikoval § 5b Zákona o
ochrane spotrebiteľa, v dôsledku čoho potom nezákonne ex offo skúmal otázku premlčania uplatneného
nároku s tým, že ustanovenie nadobudlo účinnosť až po začatí tohto konania od 1.5.2014. Tým

nastolil otázku, či § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zavedený zákonom č. 102/2014
Z.z. je možné aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014.

8. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

9.Podľa§103Občianskehozákonníkaak bolodohodnutéplnenievsplátkach,začínaplynúťpremlčacia
doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným
celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

10. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

11. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 01. mája 2014)
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

12. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo
platné a účinné. Konajúcemu súdu prikazuje zaoberať sa akýmikoľvek zákonnými prekážkami či
dôvodmi, ktorých by sa inak mohol dovolávať i spotrebiteľ, ktoré by mohli spôsobiť oslabenie nároku
navrhovateľa, resp. nemožnosť uplatnenia jeho nároku vrátane premlčania. Prípad premlčania nastal i

v prejednávanej veci, súd bol povinný na túto okolnosť prihliadať ex offo.

13. V danom prípade § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu
rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a
tobezohľadunato,žejeobsiahnutévhmotnoprávnompredpise.Keďžezároveňtátonormaneobsahuje
žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo

okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality,
má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia
začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to súd prvej
inštancie, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b

zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo
citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval(viď čl. doc. JUDr. Mareka Štefčeka, PhD. „Zákon a
sudcovia“; k výkladu ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, zverejnený v Justičnej revue).

14. Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne

ustanovenie na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať
závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady
zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu, tzn.
že nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov (napríklad
PL. ÚS 25/05, PL ÚS 3/00). Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí

Mellacher v. Austria, kde uviedol, že: „Legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia,
ktorými sa zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv, aby sa dosiahol požadovaný
cieľ“.

15. Zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 12.07.2003 vyplýva, že úver sa bude splácať od 20.06.2003

do 20.06.2013 v dohodnutých splátkach po 670,- Sk mesačne. Medzi prvou a poslednou splátkou je
teda lehota splácania 10 rokov. Nie je preto možné súhlasiť s tým, že by sa úver premlčal za tri roky
od nezaplatenia prvej splátky, resp. omeškaním s ďalšími splátkami, keďže úver bol zosplatnený až na
základe oznámenia žalobcu zo dňa 11.01.2012, v ktorom vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu
11.01.2012 a vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy, ktorá v uvedenom zosplatnení bola vyčíslená

na 2.308,28 eura.

16. Keďže k zosplatneniu úveru došlo k 11.01.2012, najskôr od uvedeného dňa je možné počítať pre
celý zostatok dlhu premlčaciu dobu tri roky, čo sa týka dovtedy zročných súm, tieto je možné považovať
za premlčané jedine v prípade, ak sa stali splatné viac ako tri roky pred podaním žaloby (do 23.02.2009),

avšak tie splátky, ktoré sa stali splatné v priebehu troch rokov pred podaním žaloby za premlčané nie
je možné považovať. Keďže úver bol poskytnutý na dobu 10 rokov, počas tejto desaťročnej doby mali
žalovaní poskytovať žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) pravidelné mesačné splátky, pričom
tieto sa premlčali vždy až po uplynutí troch rokov po lehote ich splatnosti, nebolo možné k premlčaniu
pristúpiť skôr (§ 103 OZ s použitím § 52 ods. 2 OZ). Potom, ako sa stal zročný celý dlh, žalovaní stratili

výhodu ďalších splátok, ktoré by existovali od 11.02.2012 do 20.06.2013, keďže oznámením veriteľa im
bola výhoda splátok odňatá a mali celý zostatok splátkového úveru zaplatiť naraz (pre stratu výhody
pôvodne dohodnutých splátok, ktorá nastala v dôsledku neplnenia si povinností dlžníkmi). Na uvedené
skutočnosti musí súd prvej inštancie prihliadnúť.

17. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nebráni postúpeniu pohľadávky zo
spotrebiteľského úveru osobe, ktorá nebola bankou (postupník), ak boli splnené podmienky uvedené
v § 92 ods. 8.18. K možnosti prevodu nezosplatneného úveru zmluvou o postúpení pohľadávky banky na tretí subjekt,
ktorý nemá postavenie banky a nemá bankové povolenie na vykonávanie tejto činnosti je potrebné
uviesť, že banky a pobočky zahraničných bánk sú oprávnené v súlade s § 524

a nasl. Občianskeho zákonníka postúpiť svoje pohľadávky tretej osobe, musia však súčasne dodržať
ustanovenia zákona o bankách o ochrane bankového tajomstva. Bez súhlasu dlžníka môže postúpiť
banka svoju pohľadávku len v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Aplikácia tohto ustanovenia závisí
od dohodnutej doby splatnosti záväzku klienta(dlžníka) z úveru, t. j. dohodnutého spôsobu splácania
úveru. Ak je úver splatný v splátkach, banka alebo pobočka zahraničnej banky má právo postúpiť

postupníkovi celú, teda aj nesplatnú časť pohľadávky z úveru za podmienok, že:
a) klient nesplnil riadne a včas čo i len jednu splatnú splátku istiny úveru alebo úrokov alebo ich časť
b) jeho omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
c) na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku bol písomne vyzvaný.

19. Pritom postúpenie pohľadávky nemá vplyv na beh premlčacích lehôt pre splatné a nezaplatené

čiastkové plnenia ani nespôsobuje stratu výhody splátok pre dlžníka. V prípade, že je úver splatný
jednorazovo, podmienky postúpenia pohľadávky bez súhlasu dlžníka sú splnené, ak dlžník v deň
splatnosti nezaplatí úver s úrokmi alebo zaplatí len časť úveru alebo úrokov a napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky na zaplatenie dlhu je v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní
po splatnosti úveru.

20. Preto bol súd prvej inštancie povinný na uvedené skutočnosti prihliadnuť a skúmať na strane
žalobcu aktívnu legitimáciu, t.j. či boli splnené podmienky, za ktorých bolo možné postúpiť uvedenú
pohľadávku na žalobcu. Je však potrebné poukázať tiež na to, že súd prvej inštancie nevyvodil z
uvedenej skutočnosti zodpovedajúce právne závery, keďže prioritne z dôvodu hospodárnosti konania sa

zaoberal otázkou premlčania uplatneného nároku, čo má za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti,
ktorú skutočnosť bude musieť súd prvej inštancie opätovne znova posúdiť.

21. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní opätovne posúdi predložené listinné dôkazy a vykoná
dokazovanie v konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a preskúma tak nárok žalobcu aj z

hľadiska aplikácie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

22. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP (účinný od 1.7.2016) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zruší, súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované
dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

23. Podľa § 391 ods. 1 písm. CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť
konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

24. Pre nesprávne právne posúdenie a nedostatočné vykonanie navrhovaných dôkazov v súvislosti
so splácaním dlhu bolo potrebné rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

25. V ďalšom konaní súd prvej inštancie dôsledne zistí okolnosti relevantné pre posúdenie premlčania.

Povinnosťou súdu prvej inštancie bude posúdiť premlčanie nároku žalobcu v zmysle doposiaľ
aplikovaného § 5b ZoOS s prihliadnutím na to, že splatnosť povinnosti žalovaných bola rozložená na
splátky v trvaní 10 rokov a tak zistiť, aký dlh v čase podania žaloby bol premlčaný, rsp. s ohľadom na
splatnosť jednotlivých mesačných splátok v akom rozsahu premlčaný nebol, následne prihliadnuť na
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu, ktorá nastala v dôsledku oznámenia veriteľa zo dňa 11.01.2012

a o nároku žalobcu rozhodnúť.

26. Odvolací súd tu poukazuje aj na skutočnosť, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (porovnaj napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014). Na posúdenie premlčania
v preskúmavanej veci je teda potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to
nielen ustanovenie § 101, ale aj ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka.27. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o podanom odvolaní žalobcu, žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 20.01.2017 zobral žalobu podľa § 144 CSP

späť voči žalovanej 1. v celom rozsahu späť a žiadal, aby odvolací súd o zvyšku jeho nároku rozhodol
v zmysle odvolania.

28. Podľa § 389 ds. 1 písm. a) CSP (účinný od 1.7.2016) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky.

29. Z obsahu spisu pritom vyplýva, žalovaná 1.zomrela dňa XX.X.XXXX, teda ešte pred rozhodnutím
súdu prvej inštancie, pričom, keďže tu ide o majetkové právo, súd mal konať s jej právnymi nástupcami,
nie s nebohou žalovanou (ktorá skutočnosť sa zistila až v odvolacom konaní).

30. Podľa § 107 ods1 OSP (účinný do 30.6.2016) ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania

skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo
prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.

31. Podľa § 107 ods. 3 OSP (účinný do 30.6.2016) konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o
majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne

s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú
v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní
pokračovalo skôr.

32. Podľa § 63 ods. 1 CSP (účinný od 1.7.2016) ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie

právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom
môže pokračovať.

33. Podľa § 63 ods. 2 CSP (účinný od 1.7.2016) konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o
majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých

podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa
skončí konanie o dedičstve.

34. Žalobca vzal späť žalobu voči žalovanej 1. po rozhodnutí súdu prvej inštancie pred tým, ako

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Pretože ale ide o majetkovú vec, súd prvej inštancie zistí jej
právnych nástupcov, vyžiada si ich stanovisko v spore k tomuto procesnému úkonu žalobcu, rovnako tak
stanovisko žalovaného 2. (rsp. jeho opatrovníka, ktorým už nemôže byť doterajšia opatrovníčka JUDr.
O. S. - porovnaj jej vyjadrenie z 28.2.2017) a o jeho návrhu za ich účasti rozhodne.

35. Právne bezvýznamným sa medzičasom stalo posúdenie platnosti dohody medzi žalobcom a
žalovanou 1. o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 11.10.2010, keďže žalovaná
1. zomrela a žalobca samostatným podaním zo dňa 20.01.2017, doručeným odvolaciemu súdu dňa
27.01.2017, žalobu voči žalovanej 1. v celom rozsahu zobral späť.

36. Preto súd prvej inštancie o nároku žalobcu bude ďalej konať a rozhodovať s prihliadnutím na vyššie
uvedené skutočnosti. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (396 ods.
3 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).