Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. september 2011

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 25Cb/255/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210214032
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Hupka

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2011:1210214032.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II, v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v právnej veci navrhovateľa:

T.. Q.. V. M., K. XX, Ž., zast.: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, Podbrezovská 34, Bratislava 831 06,
proti odporcovi: Skanska SK a.s., Krajná 29, Bratislava 821 04, IČO: 31 611 788, o zaplatenie 10.671,84
EUR s prísl., takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 640,- EUR do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 21.6.2010 domáhal zaplatenia sumy 10.671,84 EUR s

prísl. (úrok z omeškania vo výške 16 % od 1.11.2002 do zaplatenia), titulom nezaplatenia ceny za projekt
interiéru v sume 180.000,- Sk a výrobnú dokumentáciu v sume 155.000,- Sk.

Na pojednávaní konanom dňa 13.9.2011 súd pripustil zmenu návrhu v časti uplatňovaného úroku z
omeškania, a to vo výške 18 % ročne.

Návrhodôvodniltým,žedňa3.2.2010bolazrušenábezlikvidáciespoločnosťSTAMARTs.r.o.,sosídlom

Robotnícka 1A, 036 01 Martin, IČO: 36 006 424 (ďalej aj ako „právny predchodca žalovanej spoločnosti“)
a následne dňa 1.4.2010 bola vymazaná z obchodného registra vedeného na registrovom súde v Žiline.
Právnym nástupcom sa zmluvou o zlúčení stala spoločnosť SKANSKA BS, a.s. so sídlom Košovská
cesta 16, 971 74 Prievidza, IČO: 31 611 788, ktorá následne dňa 31.3.2010 zanikla. Jediným právnym
nástupcom sa stala od 1.4.2010 žalovaná spoločnosť, ktorá vystupuje ako jediný subjekt podľa výpisu
z obchodného registra. Navrhovateľ má voči právnemu predchodcovi pohľadávky vo výške 10.671,84
EUR (321.500,- Sk) na základe faktúry č. 2002 FD 3161 za

projekt interiéru v hodnote 180.000,- Sk a faktúry č. 2002 FD 3162 za výrobnú dokumentáciu v hodnote
155.000,- Sk. Splatnosť oboch faktúr bola stanovená na deň 23.10.2002. Z uvedenej čiastky právny
predchodca žalovanej spoločnosti uhradil sumu 13.500,- Sk, a tak dlh voči navrhovateľovi predstavuje
k dnešnému dňu sumu 321.500,- Sk (10.671,84 EUR). Navrhovateľ vyzval právneho predchodcu
odporcu, aby dlžnú sumu dobrovoľne uhradil. Na predloženú výzvu však právny predchodca nereagoval.
Navrhovateľ rovnako vyzval odporcu ako právneho nástupcu, aby dobrovoľne uhradil dlhovanú sumu.

Odporca na výzvu nereagoval. O premlčaná dlh ísť nemôže, keďže právny predchodca odporcu viackrát
dlžnú sumu v plnej výške (321.000,- Sk) uznal v zmysle § 323 Obch. zák. (inventarizácia záväzkov
spoločnosti STAMART s.r.o. k 31.12.2005, 31.12.2006 a 31.12.2007)Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právneho zástupcu navrhovateľa, povereného zástupcu
odporcu, oboznámil sa s dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní zistil
nasledovný skutkový stav veci.

Navrhovateľ vystavil právnemu predchodcovi odporcu faktúry č. 8/2002 zo dňa 9.10.2002 na sumu
180.000,- Sk, z ktorej uhradil dňa 19.11.2002 sumu 13.500,- Sk (predmet diela: SO 04.2 DO - projekt
interiéru) a č. 9/2002 zo dňa 9.10.2002 na sumu 155.000,- Sk (predmet diela: SO 04.2 DO - výrobná
dokumentácia OK vrátane uchytenia a kotvenia fasády). Odporca a navrhovateľ odsúhlasili zoznam

záväzkovnalistináchzodňa2.2.2006vk31.12.2005,zodňa25.1.2007k31.12.2006azodňa17.1.2008
k 31.12.2007. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že spoločnosť STAMART MARTIN s.r.o. zanikla
v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sa stal odporca.

Odporca v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že namieta navrhovateľom uplatňovaný v
plnom rozsahu. Za základné kritérium uplatnenia režimu Obchodného zákonníka pri záväzkových

vzťahoch je status podnikateľa, ktorý je rozhodujúci pri vzniku záväzku, pričom okrem požiadavky
statusu podnikateľa pri oboch subjektoch záväzkovo právneho vzťahu je pre obligatórnu pôsobnosť
Obchodného zákonníka vyžadovaná aj zrejmá súvislosť s podnikateľskou činnosťou, a to pri vzniku
záväzku na oboch stranách záväzkového právneho vzťahu. Pokiaľ záväzkový vzťah tieto kritériá
nenaplní, vzťahuje sa naň právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Z výpisu zo

živnostenského registra odporcu je však nesporné, že oprávnenie na vykonávanie predmetu podnikania
„Projektová činnosť v investičnej výstavbe - architektúra, urbanizmus“ vzniklo navrhovateľovi dňom
1.1.1996 avšak toto oprávnenie zaniklo dňa 31.3.2002, t.j. cca 6 mesiacov pred obdobím, kedy mal
vzniknúť záväzkovoprávny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom. Podmienky na uplatnenie právnej
úpravy Obchodného zákonníka nie sú splnené a na tento záväzkovoprávny vzťah má byť uplatnený

režim Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ preukázal konajúcemu súdu len, že vystavil odporcovi
faktúry, ktorými si fakturoval za vykonanie diela, pričom uviedol, že o premlčaný dlh ísť nemôže, keďže
odporca svoj dlh uznal v zmysle § 323 Obch. zák. a na preukázanie uvedeného predložil listiny označené
ako inventarizácia záväzkov. Písomná forma právneho úkonu je dodržaná, ak text právneho úkonu
podpíše konajúca osoba. Podpisom konajúcej právnickej osoby je výlučne podpis, resp. podpisy osôb,

ktoré sú oprávnené konať za právnickú osobu. Ak by teda na určitom právnom úkone s predpísanou
písomnou formou, ktorý robí spoločnosť s ručením obmedzeným, nie je podpis konateľa, ale tretej osoby,
nemožno konštatovať, že bola zachovaná písomná forma právneho úkonu. Nedodržanie formy, ktorú
vyžaduje zákon, spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. S poukazom na uvedené a predovšetkým na
skutočnosť, že inventarizácie záväzkov neboli

podpísané oprávnenými osobami konať v mene odporcu, nemožno inventarizácie záväzkov považovať
za platný úkon smerujúci k uznaniu záväzku, resp. dlhu. Navrhovateľ vzhľadom na zapísané údaje
v obchodnom registri mal a musel vedieť o tom, kto bol oprávnený konať v mne odporcu. Ani podľa
právnej úpravy Občianskeho zákonníka nemôže ísť o uznaný dlh. Okrem všeobecných náležitostí

predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. Obč. zák.) pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená
písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výška. V prípade, ak sa
súd nestotožní, že predmetný záväzkovoprávny vzťah sa spravuje režimom Občianskeho zákonníka,
má za to, že predmetné listiny - inventerizácie nie sú uznaním odporcu, nakoľko jednak z ničoho
nevyplýva jeho uznanie, ale iba účtovné potvrdenie a jednak uznanie odporcu by muselo byť písomne

potvrdené osobami oprávnenými konať v mene odporcu a podpísaná účtovníčka/výkonný riaditeľ nie
sú oprávnenou osobou konať v mene odporcu v zmysle zapísaných údajov v obchodnom registri. V
danom prípade však úmysel účastníka smeroval k plneniu svojich zákonných povinností vyplývajúcich
zo zákona č. 431/2002 o účtovníctve, pričom podľa jeho ustanovenia § 10 ods. 3 „Účtovná jednotka
je povinná inventerizovať majetok, záväzky a rozdiel majetku a záväzkov podľa § 29 a 30.“ Pokiaľ by

mali byť navrhovateľom predložené inventarizácie záväzkov interpretované ako uznanie dlhu, musel
by v nej byť obsiahnutý jasný prejav vôle uznávajúceho dlžníka smerujúci k uznaniu dlhu. Tieto
náležitosti jednotlivé inventarizácie nespĺňajú. Právo navrhovateľa domáhať sa od odporcu zaplatenia
sumy 10.671,84 EUR nie je v Občianskom zákonníku osobitne upravené a pre jeho uplatnenie platí
preto všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Obč. zák. Pokiaľ na faktúre bola dohodnutá

splatnosť k určitému termínu, všeobecná trojročná premlčacia doba na zaplatenie ceny plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Navrhovateľ mal teda možnosť uplatnenia práva na súde už
zročnosťou (splatnosťou) dlhu, t.j. dňom, keď mal dlžník prvý krát splatiť dlh, alebo začať s jeho plnením,
preto lehota na uplatnenie práva na súde zo strany navrhovateľa začala plynúť dňa 24.10.2002 auplynuladňa24.10.2005.Znávrhunazačatiekonaniajezrejmé,ženavrhovateľhopodaldňa21.6.2010.
Preto využíva všeobecný právny inštitút a vznáša námietku premlčania.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odporu uviedol, že tvrdenie odporcu o zániku navrhovateľovho
živnostenského oprávnenia na vykonávanie projektovej činnosti dňa 31.3.2002, je buď nepochopením
vzájomných súvislostí predpisov vzťahujúcich sa na danú činnosť, alebo vedomé zavádzanie súdu,
pretože podľa § 2 ods. 2 písm. c) Obch. zák. podnikateľom podľa tohto zákona je aj osoba, ktorá
podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, ktorou je výkon

tzv. slobodných povolaní v zmysle autorského zákona č. 383/1997 Z.z. v znení neskorších predpisov a
zákona č. 138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch. V zmysle uvedených predpisov bol navrhovateľ
dňa 26.6.2006 zapísaný do zoznamu autorizovaných architektov pod reg. Č. 1207 AA s nepretržitou
činnosťou od 28.2.2002 v zmysle zmien autorského zákona, takže od uvedeného dátumu - predtým na
základe živnostenského oprávnenia - bol podnikateľom podľa § 2 ods. 2 písm. c) Obch. zák. Inštitút
uznania záväzku je upravený aj v Obč. zákonníku (§ 558), ale z dôvodu úplnosti právnej úpravy

uznania záväzku v Obchodnom zákonníku, sa uznanie v obchodnoprávnych vzťahoch riadi výlučne
touto právnou úpravou tak ako to uviedli v návrhu. Z uvedených skutočností vyplýva, že ide o typický
záväzkovoprávny vzťah podľa § 261 ods. 1 Obch. zák., na ktorý sa teda bude vzťahovať Obchodný
zákonník. Uznanie záväzku by sa malo posudzovať podľa § 323 Obch. zák. a nie podľa § 558 Obč. zák.
Obchodný zákonník má samostatné interpretačné pravidlá pre právne úkony, ktoré na rozdiel od Obč.

zák. viac uprednostňuje vôľu pred prejavom tejto vôle (§ 266 Obch. zák.). Z obsahu

úkonu uznania - Inventarizácia záväzkov z 2.2.2006, 2.2.2007 a 17.1.2008 - je určité, že sa uznáva
záväzok vo výške 321.500,- Sk s odkazom na faktúry, ktorou sa uvedený záväzok kvantifikoval a žiadal
o jeho uhradenie a ním bol navrhovateľ ubezpečovaný, že pri najbližšej možnej a priaznivej finančnej

situácii, tento záväzok odporca navrhovateľovi splní a uznanú nespornú pohľadávku zaplatí vrátane jej
príslušenstva. Poslednú inventarizáciu záväzku podpísal T.. V. P. ako výkonný riaditeľ spoločnosti, ktorý
do4.6.2007moholzaspoločnosťkonaťajsamostatneapotomspolusďalšímkonateľom,takževzmysle
ust. § 13 Obch. zák. a § 20 Obč. zák. právny predchodca odporcu a tým aj samotný odporca je viazaný
týmto uznaním, aj keď by išlo o určitý exces podľa druhej vety § 20 ods. 2 Obč. zák. - viď R 1/1968

Zb. súdnych rozhodnutí - majú právny význam dve podstatné skutočnosti: a) či člen právnickej osoby
konal aj pri excese zo svojej kompetencie v nadväznosti na predmet činnosti tejto právnickej osoby a
b) či ten, s kým bolo konané, nemohol vedieť, či pri právnom úkone urobenom za právnickú osobu išlo
o exces. Navrhovateľ bol po celý čas neplnenia povinností vyplývajúcich z predmetných faktúr osobne,
telefonicky ubezpečovaný štatutárnymi zástupcami firmy ako dlžníka, že svoju povinnosť si riadne splní

ihneď po tom, čo bude mať dostatok finančných prostriedkov. V dôsledku toho potom pravidelne každý
rok uznával svoj záväzok aj vo forme uvedenej inventarizácie, takže dobrá viera navrhovateľa nemôže
byťobjektívnevylúčenánámietkouodporcu,ženavrhovateľ„malamuselvedieťotom,ktoboloprávnený
konať v mene odporcu.“ Naviac úmyselné konanie dlžníka, ktoré smeruje k tomu, aby sa nárok premlčal,
je v rozpore s dobrými mravmi (R 1/1959).

Právna zástupkyňa navrhovateľa k veci uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutkových a právnych
záverov uvedených v návrhu a vyjadrení k odporu. Pohľadávku navrhovateľa nepovažuje za premlčanú,
nakoľko navrhovateľ bol odporcom, resp. jeho predchodcom počas celej doby ubezpečovaný, že
jeho pohľadávka bude uhradená. Z uvedených dôvodov navrhovateľ odsúhlasoval a podpisoval

inventarizáciu záväzkov, ktoré boli predkladané predchodcom odporcu. Rovnako bol navrhovateľ
ubezpečovaný o existencii odporcovho záväzku a jeho úhrade zodpovedným zástupcom právneho
predchodcu odporcu pri osobných stretnutiach. Odporca si bol svojho záväzku plne vedomý, keďže
odsúhlasovanie zostatkov, resp. inventarizácia záväzkov vychádzala z jeho vlastnej iniciatívy. Pokiaľ
by mal proti pohľadávke navrhovateľa výhrady, resp. túto nejakým spôsobom spochybňoval, nemal

navrhovateľovi na odsúhlasovanie zasielať nič a v takom prípade by navrhovateľ podnikol príslušné
kroky. Čiastočná úhrada vo výške 13.500,- Sk sa týkala faktúry č. 2002FD3161 na sumu 180.000,-
Sk a úhrada bola vykonaná dňa 19.11.2002 bezhotovostným prevodom na účet navrhovateľa. Vôľa
odporcu plniť uplatnené pohľadávky ako aj tieto uznať, bola z jeho strany daná, o čom svedčí čiastočná
úhrada faktúry. V prípade, ak by odporca nemal úmysel plniť, bol by predmetnú faktúru vrátil. Bolo by

nespravodlivé, ak by súd námietkam odporcu vyhovel.

Poverená zástupca odporcu k veci uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava skutočností uvedených
v odpore proti platobnému rozkazu. Listiny, na ktoré poukazuje navrhovateľ, nespĺňajú zákonompožadované predpoklady na uznanie záväzku. Zo strany odporcu neboli podpísané v súlade s výpisom
z obchodného registra ani s vnútorným predpisom spoločnosti. Právny úkon uznania záväzku mal
byť urobený štatutárnym zástupcom, ako však z uvedených listín vyplýva, tieto podpisovali pracovníci

účtovného oddelenia, resp. v prípade posledného, T.. V. P. ako výkonný riaditeľ spoločnosti. Odporca
predložením uvedených inventarizácií a odsúhlasení prejavoval iba vôľu odsúhlasovania správnosti
zostatkov a nie vôľu smerujúcu k uznaniu záväzku.

Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že

v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 387 ods. 1 Obch. zák., právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

Podľa § 388 ods. 1 Obch. zák., premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže

ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.

Podľa § 392 ods. 1 Obch. zák., pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa
mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).

Podľa § 397 Obch. zák., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 407 ods. 1 Obch. zák., ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia
doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne
tejto časti.

Podľa § 407 ods. 3 Obch. zák., ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania
zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

Predmetomkonaniajezaplateniezostatkucenyzazhotoveniedielavyúčtovanejfaktúraminavrhovateľa.

Základnou otázkou pre právne posúdenie veci bolo, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo
stranyodporcu,posúdiť,čivprejednávanomsporedošlokuznaniuzáväzkuačibolanámietkavznesená
dôvodne a nie je to v rozpore s dobrými mravmi.

Súdna prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním rozumie márne uplynutie doby ustanovenej

zákonom na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže
premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí
uplatnenému právu námietkou premlčania. Nárok oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však
prostredníctvom súdu nevymáhateľným.
„Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt

(veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v ustanovenej premlčacej
dobe, teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe
nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu
vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie,
keď až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa, a tak sa do

záväzkových právnych vzťahov účastníkov vnáša právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť
vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte
premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda
pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým). Námietka

premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti hrozbe, že až po neúmerne
dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto námietky donucuje (vedie)
veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. Ide tu o predvídané právne postupy účastníkov
záväzkových právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú účelu premlčania. Nemožnosť priznať oprávnenému

subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto skutočnosti:
a) uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba),
b) nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby,
c) povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania.(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.7.2009, sp. zn. 1 M Cdo 8/2008)

Rovnako je možné poukázať na rozhodnutia českých súdov, keďže právna úprava inštitútu premlčania

je v oboch právnych poriadkoch v podstate totožná.

Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 23.2.2006, sp. zn. 33 Odo 1174/2005:
„Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je nútiť oprávnený subjekt
(veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas, t.j. v primeraných (premlčacích)

dobách na súde, a tak, aby donekonečna, a teda neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku
splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a
existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou
a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku má plniť donucovaciu funkciu voči veriteľovi , potom
zároveň prispieva k tomu, aby dlžník nebol po časovo neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa
hrozbe podania úspešnej žaloby.“

Z rozhodnutia Ústavného súdu ČR z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99:
Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych
práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo
neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania v

súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a
nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby,
vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je poskytnutá námietkou
premlčania ako účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi dlhotrvajúcich
občianskych subjektívnych práv. Je potom na úvahe tohto povinného subjektu, či námietku premlčania

uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie
subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ch ohrozovaniu a poškodzovaniu.“

Obdobne judikoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku z 1.5.2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 (ZSP 30/2005),

kde okrem účelu právnej úpravy inštitútu premlčania, riešil aj rozpor práva uplatniť námietku premlčania
s dobrými mravmi.
„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje

dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim

povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s

úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 10 ods.
1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov

na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a pod. Dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi.“

Konanie odporcu, ktorým využil svoje oprávnenie vzniesť námietku premlčania, nemožno pokladať za

konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta
premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, keďže inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych
vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu , ktoré sa podľa
zákona premlčuje.

Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi, pričom pre
jeho účinnosť musia byť splnené jednak formálne ako aj obsahové náležitosti. Pre uznanie záväzku v
prvom rade zákon vyžaduje písomnú formu. Po obsahovej stránke je nevyhnutné jednoznačné určenie
uznávanéhozáväzku.Listinamioznačenýmiako„Odsúhlaseniezostatkovk31.12.2005“,„Inventarizáciazáväzkov k 31.12.2006“ a „Inventarizácia záväzkov k 31.12.2007“ účastníci odsúhlasovali stav záväzkov
v účtovníctve odporcu.

Z obsahu týchto listín však nevyplýva bezvýhradné uznanie predmetného záväzku ako nesporného a
nevyplýva z neho jednoznačný prejav vôle uznať záväzok s účinkami v zmysle § 323 Obch. zák., teda
že by dlžník chcel týmto úkonom vyjadriť uznanie svojho dlhu voči veriteľovi, čím ani nedošlo k plynutiu
novej premlčacej doby.

K tomu súd primerane poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3.12.2008, sp. zn. 32 Cdo
2431/2007:
„Pre posúdenie otázky písomného uznania záväzku podľa § 323 ods. 1 Obch. zák. je podstatný
predovšetkým obsah tejto listiny, ktorá by mala obsahovať písomný prejav vôle dlžníka smerujúci k
uznaniu záväzku. Listiny obsahujúca len zoznam faktúr, zaslaná ako informácia o tom, že dlžník má vo
svojom účtovníctve evidované záväzky, nie je prejavom vôle smerujúcim k následkom, ktoré zákon s

uznaním záväzku spája.“

Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd otázkou oprávnenosti podpisovania týchto listín nezaoberal.

Splatnosť pohľadávky z faktúry č. 8/2002 na sumu 180.000,- Sk (po čiastočnej úhrade 166.500,- Sk)

nastala dňa 23.10.2002, avšak čiastočnou úhradou dňa 19.11.2002 začala plynúť nová premlčacia
lehota a z faktúry č. 9/2002 na sumu 155.000,- Sk dňa 23.10.2002, pričom návrh na súd bol podaný
dňa 21.6.2010. Keďže odporca namietol premlčanie, súd nemôže právo na zaplatenie žalovanej sumy
priznať, a preto návrh ako nedôvodný zamietol.

Súčasne súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. určil povinnosť odporcu nahradiť strane navrhovateľa
trovy konania v sume 640,- EUR (zaplatený súdny poplatok za odpor).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenie na tunajšom súde, písomne
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o exekúcie podľa osobitného
zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.