Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/286/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818200744
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3818200744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu O. R. A., s.r.o., so sídlom K., O. XX,
T.: XX XXX XXX, zastúpeného Q. kanceláriou B.. Q. R., s.r.o., so sídlom K., C. XX, T.: XX XXX XXX,
proti žalovanému B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, XXX XX I., o zaplatenie 1.823,59 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. septembra

2018, č. k. 9Csp/13/2018-46, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 25. septembra 2018, č. k. 9Csp/13/2018-46 súd prvej inštancie uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi sumu 1.262,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne z tejto sumy od
06.09.2015 do zaplatenia a zamietol žalobu vo zvyšku, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 38,48%. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že predmetom
konania bol nárok žalobcu, ktorý odvíjal od formuláru - žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/
zmluva o revolvingovom úvere (ďalej len ako zmluva), ktorej účelom bolo poskytnutie úveru podľa
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky
a žalovaný sa zaviazal ich splácať v dohodnutých mesačných splátkach. Z vykonaného dokazovania
mal súd nesporné, že strany sporu uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže predmetom zmluvy

je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru s poukazom na § 1 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení
zákona posúdil žalobný návrh žalobcu ako opodstatnený iba sčasti. Z doložených listinných dôkazov
podľa názoru súdu prvej inštancie nesporne vyplýva, že na základe uzavretej zmluvy o revolvingovom
úvere zo dňa 11.12.2014 žalobca poskytol žalovanému v skutočnosti vyplatený úver vo výške 1.350,-
eur,pričomžalovanýzaplatilnasplatenieúverusumu87,29eura. Preskúmanímúverovejzmluvydospel
k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere v danom prípade nespĺňa náležitosti stanovené v § 9 ods. 2

cit. zákona, a to podľa písm. f/, j/. V zmluve absentujú náležitosti, a to podľa písm. f/ doba trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (nestačí ak je uvedený
v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, musí byť súčasťou zmluvy tak, ako ju podpisujú obe
zmluvnéstrany)aj/ročnápercentuálnamieranákladovacelkovúčiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetkypredpokladypoužiténavýpočettejtoročnejpercentuálnejmierynákladov(doRPMNúveru,akoaj

docelkovejčiastky,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiťjepotrebnézapočítaťajmesačnéplatbyzaposkytnuté
služby, nakoľko ide zo strany žalobcu o nekalú obchodnú praktiku, ktorou umelo znižuje RPMN úveru
na jednej strane a nepravdivo znižuje náklady spotrebiteľa na úver na druhej strane, pričom zvyšujevlastné zisky). Spotrebiteľ by zaplatil na splatenie predmetného úveru celkom sumu 3.140,64 eura, a
nie ako uvádza žalobca sumu 2.060,88 eura. Čo predstavuje reálnu RPMN vo výške 88,15%, a nie
ako uvádza žalobca 26,03 %. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmysle § 11 ods. 1 písm.

b/, d/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy sa predmetný spotrebiteľský
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má potom nárok len na vrátenie poskytnutého
úveru vo výške 1.350,- eur. Keďže žalovaný z poskytnutého úveru vo výške 1.350,- eur zaplatil žalobcovi
sumu 87,29 eura, je žalovaný žalobcovi povinný ešte vrátiť sumu 1.262,71 eura. Zároveň súd
priznal úroky z omeškania v príslušnej výške 5,05% ročne z priznanej sumy 1.268,01 eura od 06.09.2015

do zaplatenia, t. j. odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí lehoty 15 dní na splatenie úveru od
doručenia oznámenia o zosplatnení úveru. Vzhľadom na vyššie uvedené zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 1.262,71 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.262,71
eura od 06.09.2015 do zaplatenia v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. a vo zvyšku žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov
celého konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov o zamietnutí žaloby vo zvyšku a o trovách konania
podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zmenil tak, že žalobe vyhovie aj v napadnutej časti a žalobcovi prizná náhradu trov konania.
Odvolateľ namietal záver súdu o nesprávne určenej hodnote RPMN, v zmysle ktorého by náklad podľa

dohody o poskytnutí služby mal byť súčasťou RPMN, čo je v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z..
Dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou pre získanie úveru, čiže v zmysle § 2 písm. g/ zák.
č. 129/2010 Z. z. nemohli byť náklady podľa nej súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojenými
so spotrebiteľským úverom a teda ani súčasťou výpočtu RPMN. Ďalej namietal záver súdu ohľadne
dodržania náležitostí vyžadovaným zákonom č. 129/2010 Z.z. náležitosť „konečná splatnosť úveru“

nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto
náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti
úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je
potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu
termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok

v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve
ako dôvod bezúročnosti, a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Túto skutočnosť potvrdila aj zmena zákona č. 129/2010 Z.z.
od 01.05.2018. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v
posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti

splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení
o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Záver súdu o tom, že úverová zmluva
neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy neobstojí, pretože zo zmluvy o revolvingovom úvere časť
zmluvné dojednania vyplýva, že zmluva je uzavretá na dobu neurčitú.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380
Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v

napadnutej časti podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom,
ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil.

6. Právny vzťah medzi stranami bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vyžaduje tak zásada prítomná
v súkromnom práve riešiaca otázku časovej pôsobnosti noriem a to zásada nepravej retroaktivity
(nepravej spätnej pôsobnosti), ktorej podstata spočíva v tom, že zákon sa vzťahuje aj na právne vzťahy

vzniknuté pred jeho účinnosťou s tým, že vznik týchto vzťahov a nároky z nich sa spravujú podľa
predpisov platných v čase ich vzniku.7. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. f/)
ustanovoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru. Dňa 12.10.2017 bol prijatý zákon č. 279/2017 Z.z., ktorým sa v § 9
ods. 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. (ktorému zodpovedá písm. f/ účinné v čase uzatvorenia zmluvy),
ktorý vypustil slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Vypustenie tejto
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo podľa predkladateľa návrhu zákona nevyhnuté
z dôvodu záverov Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 I. R.

A., a.s./C. K.. A. Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskomúverevčl.22zaviedlaúplnúharmonizáciusvojichustanovení,podľaktorejčlenskéštáty
pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia,
ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú. Je však zrejmé, že kým smernica nie je správne prebratá do
vnútroštátneho práva, dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. To znamená, že
smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi.

(pozri aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006, C-212/04 Adeneler).

8. Naďalej však zákon o spotrebiteľských úveroch (tak v čase uzatvorenia zmluvy ako aj v súčasnej dobe
v súlade so smernicou) ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovuje uvedenie
doby trvania zmluvy. Pre naplnenie tejto náležitosti je podľa názoru súdu prvej inštancie v zmluve o

úvere v záujme ochrany spotrebiteľa a prehľadnosti potrebné uviesť aj údaj o dni splatnosti poslednej
splátky (konečnej splatnosti úveru) jednoznačným a nezameniteľným spôsobom, aby bolo známe, kedy
záväzok spotrebiteľa v prípade riadne a včasného plnenia zanikne splnením.

9. Námietka žalobcu, že zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v

posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých
mesiacoch a počtu mesačných splátok, neobstojí. Ako uviedol súd prvej inštancie, ustanovenie § 9 ods.
2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno vykladať tak, že stačí, ak sa k termínu konečnej
splatnosti úveru dá dospieť výkladom (iných) zmluvných ustanovení. Tento termín musí byť jasne a
presne vymedzený na jednom mieste v zmluve - v jednom z jej ustanovení, čo v posudzovanej

zmluve splnené nebolo.

10. Vo vzťahu k poukazu žalobcu na určenie konečnej splatnosti úveru spôsobom vyplývajúcim z
článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený
v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, odvolací súd uvádza, že v

zmluve o revolvingovom úvere sa dátum splatnosti poslednej splátky nenachádza. Oznámenie veriteľa
o schválení revolvingového úveru dlžníkovi, v ktorom je uvedený tento údaj, je jednostranným právnym
úkonomžalobcu, niejetedazmluvouorevolvingovomúvere,pretoženiejepodpísané druhouzmluvnou
stranou - žalovaným. Preto ani tento argument žalobcu neobstojí.

11. Zarozhodný preposúdenieúveruakobezúročnéhoabezpoplatkovéhovšakodvolacísúdpovažoval
záver súdu prvej inštancie o nesprávne určenej hodnote RPMN v dôsledku nezapočítania nákladov
podľa dohody o poskytnutí služby podľa § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z. z.

12. Žalobca sa v odvolaní proti tomuto záveru súdu prvej inštancie bránil tým, že šlo o dobrovoľnú

službu, ktorá nebola podmienkou pre získanie úveru, ako vyžaduje § 2 písm. g/ zákon č. 129/2010 Z. z..

13. Žalobca na preukázanie tohto tvrdenia doposiaľ neoznačil ani nepredložil žiaden dôkaz,
predovšetkým však nepredložil dotknutú dohodu o poskytnutí služieb. O jej existencii sa súd prvej
inštancie len dovtípil z predloženého oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o

revolvingovom úvere č. 8500107164, a to z tam uvedených údajov - „splátka podľa dohody o poskytnutí
služby 34,16 eura“ a „odplata za poskytnuté služby v zmysle dohody o poskytovaní služieb
1.229,76 eura“. Čo bolo obsahom a predmetom tejto dohody, aká služba bola za účtovanú odplatu
spotrebiteľovi poskytovaná, nie je doposiaľ zrejmé. V bode 14 predložených zmluvných dojednaní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu (formulár) sa upravuje pojem „Služby“ bez bližšej

konkretizácie doplnkových služieb, pričom tieto zmluvné dojednania nie sú ani stranami podpísané (č.l.8
spisu). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že v súdnej praxi boli dohody žalobcu o poskytnutí
služieb uzavreté so spotrebiteľmi, ktoré spočívali v odklade splátok, vyhodnotené ako neprijateľnézmluvné podmienky a teda neplatné podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a zároveň ako rozporné
s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

14. Za týchto skutkových okolností (nepreukázanie dobrovoľnosti poskytovanej a spoplatnenej služby)
bol správny záver súdu prvej inštancie, že do RPMN úveru, ako aj do celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, mal žalobca správne ako celkové náklady započítať aj mesačné platby za
poskytnuté doplnkové služby, ako ukladá § 2 písm. g/ v spojení s písm. i/ a § 19 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Keďže túto povinnosť žalobca

nesplnil, je v zmluve o spotrebiteľskom úvere ročná percentuálna miera nákladov uvedená
nesprávne v neprospech spotrebiteľa, čo má v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona za následok, že
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

15. Záver súdu prvej inštancie o nároku žalobcu voči žalovanému len na vrátenie poskytnutej istiny
úveru (bez úrokov) je potom správny.

16. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
potvrdiť.

17. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

19. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s §

255 ods.1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní
úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho
konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v zmysle § 251
C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

21. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).