Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 23, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/163/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317010825
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317010825.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci obžalovaného H. H. pre zločin
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 10.10.2018, č.k. 2T/182/2017-287, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 23.5.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Trestného poriadku súd zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný: H. H., nar. X.X.XXXX v P., trvale bytom J.
U., W. XXXX/XX,

odsudzuje:

Podľa § 277 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 2
písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný H. H. uznaný za vinného zo spáchania v bode 1 rozsudku
pokračovacieho zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zákona, v
bode 2 rozsudku pokračovacieho prečinunezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1/ Tr. zákona,
za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4(štyroch) rokov a 8(osem) mesiacov, a
to podľa § 277 ods. 2/ Tr. zákona s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. h, m), § 38 ods. 4/, § 41 ods. 1/

Tr. zákona. Podľa § 48 odsek odsek 2 písmeno a) Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu
odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný a to proti výroku o treste.
Tento považuje za neprimerane vysoký a nezodpovedá spoločenskej nebezpečnosti skutkov. Určené
poistné vymáha Sociálna poisťovňa s exekučných konaniach, a aj sám obžalovaný v rámci svojich
možností sa snaží splátkami splniť svoj záväzok. Jeho podnikanie bolo neúspešné z dôvodu jeho
neskúsenosti, uloženie trestu je pre neho a pre jeho rodinu neprimerane tvrdé. Toho času je už v riadnom

pracovnom pomere, snaží sa živiť rodinu, manželka je dlhodobo práceneschopná, jeho mzda je jediným
prímom ich rodiny. Majú tri maloleté deti. Preto prosí uložiť alternatívny trest.
Na tomto odvolacom dôvode zotrval obhajca obžalovaného aj na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd
nariadil na rozhodnutie o podanom odvolaní, prokurátor navrhol zamietnuť odvolanie obžalovaného.Súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného, ktorý požiadal o takýto postup. Obhajca
na verejnom zasadnutí doplnil, že predkladá zdravotnú dokumentáciu manželky obžalovaného, ktorá
je vážne chorá. Zároveň predkladá doklad o potvrdení zaplatenia dlžného poistného spolu v sume

4000 eur. Vzhľadom na časový odstup od spáchania skutkov by uložený trest nebol ani výchovný ani
primeraný, preto navrhuje použiť ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu, pokiaľ bude obžalovaný
vo výkone, nebude môcť nič splatiť, ani sa postarať o rodinu.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.
1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.
Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
Okresný súd prijal na hlavnom pojednávaní vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutkov
uvedených v obžalobe.
Krajskýsúdvzhľadomnadôvodyodvolaniaobžalovanéhosmerujúcelenčodovýrokuotresteaspôsobe

jeho výkonu obmedzil svoju prieskumnú povinnosť len na tento výrok.
Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, je potrebné uviesť, že krajský súd pri preskúmavaní odvolania
zistil, že okresný súd nesprávne priznal obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 psím. h)
Trestného zákona. Zároveň okresný súd opomenul použiť ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona,keďže obžalovaný spáchal dva úmyselné trestné činy, z ktorých jeden je zločinom, pričom ich spáchal
dvoma skutkami. Aj keď táto skutočnosť nebola napadnutá podanými odvolaniami, krajský súd napravil
pochybenie okresného súdu z dôvodu, že ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

Trestného poriadku. Okresný súd založil svoje rozhodnutie vo výroku o treste na nesprávnom použití
hmotnoprávneho ustanovenia. Obžalovanému je potrebné zohľadniť poľahčujúcu okolnosť podľa §
36 písm. l) Trestného zákona, že svoj čin priznal a oľutoval, a jednu priťažujúcu okolnosť, že už
bol za trestný čin odsúdený. Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona je potom pomer poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností je pri ich správnej aplikácii vyvážený a dolnú hranicu trestnej sadzby nie je

potrebné upravovať v zmysle jej zvyšovania o jednu tretinu. A aj keď sa javí použitie ustanovenia § 41
ods. 2 Trestného zákona v neprospech obžalovaného (zákaz reformatio in peius), v konečnom dôsledku
zákonný a správny je postup, kedy za súčasného použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona
(asperačná zásada použitá pri spáchaní dvoch alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň
jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami), sa priťažujúca okolnosť podľa § 37
písm. h) Trestného zákona (spáchanie viacerých trestných činov) u obžalovaného neaplikuje, nakoľko

uvedená okolnosť už podmienila použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Potom uvedené napravenie chybného postupu okresného súdu pri použití ustanovení o ukladaní trestu
vyznieva v prospech obžalovaného.
Krajský súd totiž v tomto smere postupuje v zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. 1/2011, podľa ktorého spáchanie druhého trestného činu ako priťažujúca

okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona sa nepoužije, ak je potrebné z dôvodu viacčinného
súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, aplikovať asperačnú zásadu v zmysle §
41 ods. 2 Trestného zákona. Spáchanie druhého trestného činu je totiž okolnosťou podmieňujúcou
použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa citovaného ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca
použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy obsiahnutej v ustanovení

osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti
Trestného zákona ( § 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods.
1 Trestného zákona. Treba totiž uviesť, že aj keď už neprichádza v zmysle ustanovenia § 42 ods. 2
Trestného zákona k zvyšovaniu dolnej hranice trestnej sadzby, úprava hornej hranice trestnej sadzby

zostalabezozmeny.Možnokonštatovať,žepovinnézvýšeniehornejhranicetrestnejsadzbyjeradikálne
v tom rozsahu, ktorý odôvodňuje aplikáciu spomínaného stanoviska Najvyššieho súdu SR sp.zn. Tpj
104/2009 zo dňa 14.6.2010, a teda vylučuje súčasné použitie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h)
Trestného zákona a ustanovenia § 41 ods.2 Trestného zákona.
Krajský súd preto napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Keďže boli

splnené podmienky uvedené v § 322 ods. 3 Trestného poriadku, rozhodol o výroku o treste a spôsobe
jehovýkonusámauložilmunepodmienečnýtrestodňatiaslobodyvovýmere2(dva)roky,prizohľadnení
poľahčujúcej okolnosti, že sa k trestnej činnosti priznal a túto oľutoval a priťažujúcej okolnosti, že už bol
za trestný čin odsúdený.
Krajský súd však na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že trest je možné mimoriadne znížiť

pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby. Treba v prvom rade uviesť, že okresný súd
prijal na hlavnom pojednávaní vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v
obžalobe. Uloženie trestu obžalovanému v trestnej sadzbe 3 až 8 rokov by bolo neprimerane prísne. Na
rozdiel od okresného súdu odvolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016. Podľa tohto stanoviska ak možno

páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest
podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu,
možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu
a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1
písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako

obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo
akýmkoľvekspôsobompredznamenanérozhodnutiesúduodruhuavýškeuloženéhotrestu.Atonapriek
skutočnosti, že nemožno považovať samotné priznanie sa obžalovaného k spáchaniu trestného činu
za poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona (páchateľ napomáhal pri objasňovaní
trestnej činnosti príslušným orgánom). Podľa citovaného stanoviska, je namieste, aby súd po prijatí

vyhlásenia obžalovaného o vine (rovnako právne rovnocenného vyhlásenia o nepopretí spáchania činu)
mal možnosť (nie povinnosť) pristúpiť na báze analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu za rovnakých
podmienok, ako pri schválení dohody o vine a treste. Dokonca, keďže ide o uznanie viny bez garancie
alebo predpokladu určitého (pre obžalovaného priaznivého) rozhodnutia o treste, možnosť mimoriadneznížiť trest je tu ešte dôvodnejšia (preto sa tretia právna veta zmieňuje o medzere v zákone). Ide o
procesnú logiku vzdania sa práva na (kompletné) súdne konanie, v rámci ktorej je vhodné a vecne
správne umožniť mimoriadne zmiernenie trestu.

Odvolací súd dospel v prípade obžalovaného k záveru, že práve v nadväznosti na okolnosti konkrétneho
prípadu, je namieste mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby určenej zákonom.
Obžalovaný oľutoval spáchanú trestnú činnosť, snaží sa zmierniť nepriaznivé následky trestnou
činnosťou spôsobené, doposiaľ bol súdený len raz a to za obdobnú trestnú činnosť súvisiacu s jeho
podnikaním, stará sa o rodinu a je predpoklad, že uloženie nepodmienečného trestu vo výmere dva roky

dostatočným spôsobom splní účel tak individuálnej ako aj generálnej prevencie.
Takýto trest u obžalovaného z pohľadu odvolacieho súdu je trestom primeraným a zákonným. Nakoľko
sa však uvedeného prejednávaného trestného činu dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho
podmienečného odsúdenia, je namieste ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody.
V súlade s rozhodnutím okresného súdu, krajský súd rozhodol aj o spôsobe výkonu tohto trestu.
Obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného

zákona zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia, nakoľko obžalovaný v posledných 10-tich rokoch nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre
úmyselný trestný čin.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.