Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 4, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/42/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218011366
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2218011366.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného R. O., nar. XX.XX.XXXX,
pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, v konaní proti ušlému, o odvolaní
obhajcu obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4T/58/2018-240 zo dňa
5. októbra 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 4.júla v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obhajcu obžalovaného R. O., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 4T/58/2018-240 zo dňa 5. októbra 2018 bol
obžalovaný R. O. uznaný za vinného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že

dňa 11. augusta 2008 v W. N. č. XXX, okres Dunajská Streda v zastúpení obchodnej spoločnosti World
Service Hungary, B.T., Budapešť uzatvoril investičnú zmluvu so R. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W.
N. č. XXX, okres Dunajská Streda, v ktorej sa dohodli na tom, že R. N. poskytne vklad vo výške 260.000,-
Sk za účelom kúpy a následného dovozu havarovaného osobného motorového vozidla značky BMW
535d Touring zo Spolkovej republiky Nemecko, pričom R. O. zabezpečí opravu uvedeného osobného
motorového vozidla a následne ho predá a takto získané finančné prostriedky si rozdelia ako zisk, hoci

vedel, že kúpu vozidla neuskutoční, vložené peniaze mu nevráti a takto získané peniaze použije na iné
účely, čím R. N. uviedol do omylu a spôsobil mu škodu vo výške 8.630,42 eur (260.000,- Sk), prepočítané
konverzným kurzom 1 euro = 30,126 Sk),

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona, s
prihliadnutím na § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo

výmere osemnásť mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne
odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému R. N.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom W. N. č. XXX náhradu spôsobenej škody vo výške 8.630,42 eura.

Okresný súd uvedený rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l. 241-242 spisu.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním a to najmä s poukazom
na výpoveď poškodeného R. N. a svedkyne L. N. bolo bez akýchkoľvek dôvodných pochybností
preukázané, že obžalovaný sa dopustil spáchania skutku, ktorý mu obžaloba kladie za vinu. Poškodený
ako i svedkyňa vo svojich výpovediach jednoznačne usvedčili obžalovaného zo spáchania skutku,
potvrdili, že sa s obžalovaným dohodli na kúpe motorového vozidla zo zahraničia, podľa dohody

obžalovanému odovzdali aj finančné prostriedky vo výške 260.000,- Sk zamenené na HUF, pričom
obžalovaný pre poškodeného motorové vozidlo nezabezpečil a prevzaté finančné prostriedky nevrátil.Konanie obžalovaného podľa názoru prvostupňového súdu ako po objektívnej, tak i po subjektívnej
stránke napĺňa všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona a preto súd obžalovaného zo spáchania tohto skutku uznal v celom rozsahu vinným.

Proti obžalovanému sa viedlo konanie ako proti ušlému.
K výroku o treste prvostupňový súd uviedol, že z odpisu registra trestov vyplynulo, že obžalovaný nebol
doposiaľ súdne trestaný. Pri úvahách o druhu trestu a jeho výmere podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona
súd prvého stupňa zvážil všetky okolnosti prípadu, charakter trestnej činnosti, osobu obžalovaného, ako
aj pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Na strane obžalovaného súd zistil jednu poľahčujúcu

okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37
Trestného zákona a preto okresný súd postupoval v súlade s § 38 ods. 3 Trestného zákona. Vzhľadom
na spôsob spáchania skutku, na doterajší život obžalovaného prvostupňový súd dospel k záveru, že
obžalovanému postačuje uložiť trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého odložil
a obžalovanému určil skúšobnú dobu, ktorý trest vzhľadom na osobu obžalovaného, ako i na všetky
okolnosti tohto konkrétneho prípadu považuje na nápravu a prevýchovu obžalovaného za dostačujúci.

Nárok na náhradu škody si v predmetnej trestnej veci riadne a včas uplatnil poškodený R. N., preto súd
podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovaného zaviazal k náhrade spôsobenej škody vo výške
8.630,42 eura (260.000,- Sk).
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote (ihneď na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku
(č.l. 239 spisu) zahlásil obhajca obžalovaného odvolanie, ktoré odvolanie v rozsahu č.l. 243-246 spisu

odôvodnil.

V odôvodnení odvolania uviedol, že napáda rozsudok vo všetkých výrokoch z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia. Trestné právo by sa podľa jeho názoru malo najmä v súkromnoprávnych vzťahoch
uplatňovať len podporne k iným právnym normám a aj to len v prípadoch zjavných excesov, pretože

trestné právo je nástrojom celkom nevhodným k regulácii súkromnoprávnych vzťahov.

Trestné stíhanie nie je namieste, ak sa konanie obžalovaného pohybuje výhradne v rovine
súkromnoprávnych vzťahov. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 7Tdo/290/2000,
uznesenie Najvyššieho súdu ČR, 5Tdo/897/2005, nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 4/2004, sp.

zn. IV. ÚS 469/2002 a ďalšie uviedol, že porušenie zmluvy jednou zo strán nie je možné považovať za
podvodné konanie.

Princíp subsidiarity trestnej represie vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva
zdržanlivo, to znamená predovšetkým tam, kde iné právne prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne.

Omyl na strane poškodeného je relevantný len v kontexte posúdenia dodržania alebo nedodržania
povinnej miery opatrnosti.

Obhajca ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 7Tdo/486/2010 z ktorého
vyplýva, že ak ide o súkromnoprávny vzťah, je potrebné trvať na tom, aby na ochranu svojich

majetkových záujmov primárne dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od nich je
nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby dodržiavali aspoň elementárne zásady opatrnosti,
obzvlášť v prípadoch, v ktorých sú preto ľahko dosiahnuteľné výsledky. Trestným postihom nie je možné
nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví určených na ochranu majetkových práv a záujmov.

Záverom obhajca obžalovaného uviedol, že nedodržanie obvyklej miery opatrnosti účastníka
súkromnoprávneho vzťahu vylučuje záver o existencii objektívnej stránky trestného činu podvodu. V
prípade, ak bolo zreteľné, že osoba bežne dostupným spôsobom mala možnosť omyl detekovať a
následne odstrániť, avšak tak neurobila, mala by byť zodpovedná za spôsobený následok sama a bola
by nútená domáhať sa ochrany svojich práv prostriedkami mimotrestnej povahy. Preto je názoru, že

súd prvého stupňa pochybil, keď konanie obžalovaného neposúdil aj z pohľadu ultima ratio a z pohľadu
dodržania povinnej miery opatrnosti zo strany poškodeného. Konanie obžalovaného nie je trestným
činom a preto obhajca obžalovaného navrhuje, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol
oslobodzujúcim rozsudkom podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku.

Konanie na odvolacom súde :

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obhajcu obžalovaného a prokurátora
krajskej prokuratúry. Obžalovaný sa na verejné zasadnutie odvolacieho nedostavil, šetrením Národnejústredne SIRENE ( č.l.257 - 258 spisu) bolo zistené, že je hľadaný justičnými orgánmi Maďarskej
republiky na základe európskych zatýkacích rozkazov vydaných Okresným súdom Gyór dňa 8.9.2016
sp.zn.SVZ.1053/2015/10, zo dňa 14.3.2017 sp.zn.SZM.1290/2016 a zo dňa 17.7.2018 sp.zn. SZV

184/2018 a Mestským súdom Šoproň zo dňa 21.11.2016 sp.zn.BNY.67/2016. Termín verejného
zasadnutia bol zverejnený na úradnej tabuli krajského súdu, ako aj na webovej stránke Ministerstva
spravodlivosti SR.
Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.
Obhajcaobžalovanéhosapridržiavalpísomnepodanéhoodvolaniaanavrholabyodvolacísúdrozsudok

zrušil a vo veci sám rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 (podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala
alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo
podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné) alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 (súd

rozhodol v nezákonnom zložení, obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby,
alebo hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené
zákonné podmienky), preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §

371 ods. 1.

V zmysle ustanovenia § 317 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo podané odvolanie v prospech
obžalovaného proti výroku, ktorým bol uznaný za vinného, a odvolací súd tento výrok nezrušuje,
preskúma v celom rozsahu aj zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste a ďalších výrokov, ktoré majú

vo výroku o vine svoj podklad.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení § 317 odsek
1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na
to oprávnená, a to proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote

ustanovenej v zákone a dospel k zisteniu, že odvolanie obhajcu obžalovaného nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil :

· prokurátorka okresnej prokuratúry podala dňa 29.5.2018 pod č. 1Pv/121/16 obžalobu na R. O. pre

prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
· okresný súd vydal dňa 06.08.2018 uznesenie (správne malo byť opatrenie), ktorým rozhodol, že podľa
§ 358 ods. 1 Trestného poriadku sa konanie obžalovaného R. O., bude viesť ako proti ušlému.
·naobžalovanéhobolvydanýdňa22.03.2016OkresnýmsúdomPápaEurópskyzatýkacírozkaz,pričom
pátranie prebiehalo s negatívnym výsledkom

· prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím poškodeného R. N., svedkyne L. N.,
oboznámením spisu

K rozsudku všeobecne :

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku : Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku : Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

K postupu prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že konanie a rozhodnutie bolo prvostupňovým
súdom uskutočnené v tzv. konaní proti ušlému. Odvolací súd zistil, že boli splnené zákonné podmienkyvykonania tohto spôsobu konania, keďže obžalovaný sa vyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine.
Uvedené je zrejmé z toho, že obžalovaný, ktorý bol v prípravnom konaní vypočutý a bol si vedomý
toho, že sa vedie proti nemu trestné konanie sa napriek tomu na adrese, ktorú uviedol v prípravnom

konaní nezdržiaval a nie je známe, kde sa momentálne obžalovaný v cudzine zdržuje, z tohto jeho
konania vyplýva, že sa vyhýba trestnému konaniu a trestnej zodpovednosti. Na obžalovaného bol
vydaný európsky zatýkací rozkaz, ktorý nebol zrealizovaný. Predvolanie na hlavné pojednávanie bolo
obžalovanému doručené zverejnením na úradnej tabuli a webovej stránke Okresného súdu Dunajská
Streda a teda prvostupňový súd vykonal hlavné pojednávanie v konaní proti ušlému.

Odvolací súd má v súlade s napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu za to, že vykonaným
dokazovaním na prvostupňovom súde bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané spáchanie skutku
obžalovaným, ktorého konanie zároveň napĺňa všetky znaky trestného činu uvedeného v napadnutom
rozsudku. Skutkové zistenia prvostupňového súdu zodpovedajú dokazovaniu vykonanému na hlavnom
pojednávaní a prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov.

Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že obžalovaný úmyselným konaním (formou priameho úmyslu), v
úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu, uviedol do omylu poškodeného, čím došlo k vzniku
väčšej škody na cudzom majetku, ako aj obohateniu sa obžalovaného. Z toho dôvodu si všetky závery

prvostupňového súdu osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne
odkazuje.

Odvolací súd zároveň na podporu tvrdení poukazuje na výpoveď obžalovaného, ktorá je súčasťou
odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Mosonmagyaróvári, číslo B.122/2013/17 zo dňa 4. decembra

2013, právoplatného dňa 20. októbra 2015, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného z trestného
činu sprenevery, štvornásobného trestného činu sprenevery, štvornásobného trestného činu podvodu
a ako pomocníka spáchania prečinu použitia falošnej súkromnej listiny, za čo mu bol uložený úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, zákaz účasti na verejných veciach na 4 roky a 100 dňový
paušálny peňažný trest. Z odôvodnenia rozsudku, str. 10 jednoznačne vyplýva, že obžalovaný vyhlásil,

že v súvislosti s 2 miliónmi forintov pochybil a peniaze do ďalšieho pojednávania doručí R. N.. Z
čoho jednoznačne vyplynulo, nielen, že sa s menovaným pozná, ale rovnako priznal, že od R. N.
prevzal peniaze, ktoré mu nevrátil, preto možno výpoveď obžalovaného zo dňa 15.08.2011 podanú
na Policajnom riaditeľstve obvodu V, Budapešť, že žiadnu zmluvu s poškodeným neuzatváral, tohto
nepozná, jeho meno mu nie je známe a nebol s ním v obchodnom kontakte, za účelovú.

Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu v tom zmysle, že obžalovaného uznal za vinného
z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Nestotožnil sa však v celom rozsahu
s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a vo vzťahu k nim považoval za nevyhnutné uviesť ďalšie
skutočnosti a dôvody podporujúce inak správny záver deklarovaný v odsudzujúcom rozsudku. Súd

prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
skutok ako taký sa stal tak, ako to popisuje skutková veta obžaloby, avšak nevenoval sa argumentácii
obhajcu obžalovaného zásadou chápania trestnej represie ako „ultima ratio".

K dôvodom odvolania (resp. odôvodnenie k výroku o vine a k výroku o treste)

K odvolaciemu argumentu obhajcu obžalovaného, že s odvolaním sa na princíp „ultima ratio" nedošlo
k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu ani ku škode, odvolací súd uvádza, že „ultima
ratio" a zásadu subsidiarity trestnej represie je možné aplikovať len na tie prípady, ktoré výhradne

spadajú do sféry občianskoprávnych alebo obchodných vzťahov a len „zdanlivo" napĺňajú formálne
znaky skutkovej podstaty trestného činu. Tým, princíp „ultima ratio" umožňuje odlíšiť takéto „bagateľné"
prípady od skutočnej trestnej činnosti. Aplikácia princípu „ultima ratio" má ale hranice a nie je možné ju
používať v takých prípadoch, ktoré síce majú súkromnoprávny základ, ale ide v nich o závažné excesy
z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov a napĺňajú znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného

činu, ako je tomu v danom prípade (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR Tpj 45/2013).

Ak konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných znakov
trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu vyvodiťtrestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2 Tdo 35/2013 z 13. augusta 2013 publikovanom ako rozhodnutie pod č. 96 v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí NS SR č. 6/2014).

Trestný zákon poskytuje ochranu aj súkromným záujmom fyzických a právnických osôb a ani zásada
subsidiarity trestnoprávnej represie nevylučuje spáchanie trestného činu a uloženie trestnoprávnych
sankcií za závažné porušenie súkromnoprávnych vzťahov alebo súkromných záujmov fyzických a
právnických osôb.

Napokon z okolností prípadu podľa odvolacieho súdu vyplýva, že išlo o vopred pripravené a cielené
konanie obžalovaného vedené so zámerom obohatiť sa na škodu cudzieho majetku, keď takéto konanie
vzhľadom na výšku spôsobenej škody, ako aj výpis z evidencie Ministerstva vnútra Maďarskej republiky,
z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol osemkrát súdne trestaný prevažne za majetkovú trestnú činnosť
obdobného podvodného charakteru, v štyroch prípadoch je proti nemu vedené trestné stíhanie, nebolo

obžalovanému cudzie.

Možno preto uzavrieť, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v prejednávanej trestnej veci konanie
obžalovaného nemá iba súkromnoprávny základ a neprekračuje hranicu trestného práva iba „zdanlivo",
ale práve naopak ide o závažný exces zo súkromnoprávnych vzťahov, ktorý napĺňa znaky skutkovej

podstaty trestného činu.

Okrem obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorými sú objekt (záujem, hodnota,
či spoločenský vzťah chránený trestným právom), objektívna stránka (konanie vrátane opomenutia,
následok a príčinná súvislosť medzi konaním a následkom), subjekt (páchateľ) a subjektívna stránka

(zavinenie, niekedy aj pohnútka - motív) sa na vyvodenie trestnej zodpovednosti pri prečine vyžaduje aj
naplnenie tzv. materiálneho korektívu, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 10 ods. 2 Trestného ) právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky,
a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 112 Občianskeho zákonníka Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného

príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u
iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Odvolací súd uvádza, že v napadnutom rozsudku uložená povinnosť obžalovaného nahradiť

poškodenému R. N.kodu vo výške 8.630,42 eura je v súlade so zákonom. K spôsobeniu škody došlo
úmyselným protiprávnym konaním obžalovaného, bolo preukázané spôsobenie škody v predmetnej
výške,medzikonanímobžalovanéhoaspôsobenouškodoujepríčinnásúvislosťapoškodenýsináhradu
škody uplatnil riadne a včas, t. j. čo do dôvodu a výšky a do skončenia skráteného vyšetrovania (počas
výsluchu poškodeného v prípravnom konaní, pričom na hlavnom pojednávaní poškodený zotrval na

uplatnenom nároku). Keďže obžalovaný bol odsúdený pre trestný čin, ktorým spôsobil inému majetkovú
škodu, podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku správne prvostupňový súd uložil obžalovanému v
rozsudku, aby ju poškodenému nahradil.

S ohľadom na vznesenú námietku premlčania obhajcom obžalovaného sa prvostupňový súd v prvom

rade mal vysporiadať s otázkou, či nárok na náhradu škody nie je premlčaný, či už celkom alebo v
určitej jeho časti. Keďže v tejto veci sa jedná o nárok poškodeného z titulu náhrady škody, je potrebné
aplikovaťnadanýprávnyvzťahpremlčaciudobustanovenúv§106ods.1Občianskehozákonníka,ktorý
viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti
poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o

určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť
v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde;
okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom
škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o tom, kto za škodu zodpovedá.

Zauplatneniepráva,ktoréhocieľomjezachovaniepremlčacejdoby,trebapovažovaťúkonpoškodeného
smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Poškodený si uplatnil svoje právo na
náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní riadne, t.j. najneskoršie do skončenia
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania a včas, t. j. v priebehu dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby, ktorá plynula od spáchania trestného činu, resp. od doby kedy sa poškodený dozvedel, že došlo k

trestnému činu podvodu, teda, že ho obžalovaný uviedol o omylu, teda najskôr odo dňa 12.08.2008, do
dňa 26.8.2009, kedy počas svojho výsluchu ako svedka v prípravnom konaní, uviedol, že sa k trestnému
stíhaniu pripája a žiada náhradu škody vo výške 8.630.42 Eur ( 260.000 Sk pri konverznom kurze 1,-
€=30,126 ,-Sk) a v konaní riadne pokračoval.

Riadnepokračujevkonaníten,ktonebránisvojimiprocesnýmiúkonmijehonáležitémupriebehutak,aby
toto konanie mohlo skončiť meritórnym rozhodnutím. Trestné konanie v uvedenej veci trvalo niekoľko
rokov, nie však vinou poškodeného, ktorý žiadnym spôsobom nebránil riadnemu priebehu, ale pre
neprítomnosť obžalovaného, kedy došlo k prerušeniu trestného stíhania.Nakoľko premlčacia doba od uplatnenia práva po dobu adhézneho konania neplynula (R 29/1985,
uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27. 4. 2011, sp. zn. 25 Cdo 3300/2010), nemožno

nárok poškodeného považovať za premlčaný a námietku premlčania podanú obhajcom obžalovaného
súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.