Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. marec 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/51/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715209432
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6715209432.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: AG PRIMA,
s.r.o., so sídlom 919 43 Cífer, Bratislavská 1, IČO: 36 246 174, zastúpený splnomocneným advokátom
JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom Advokátska kancelária 990 01 Veľký Krtíš, Mierová 1, proti žalovanej:
S. Q., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. I., P. XX, zastúpenej splnomocnenou advokátkou JUDr.
Renátou Matejovou, so sídlom Advokátska kancelária 974 01 Banská Bystrica, ČSA 25, o zaplatenie
4 145 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen číslo konania
17C/242/2015-768 zo dňa 21.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen číslo konania 17C/242/2015-768 zo dňa 21.11.2017 vo výrokoch
III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil v časti nároku o zaplatenie
sumy 1 838,53 eur podľa ustanovenia § 145 ods. 2 CSP v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby,
výrokom II. súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5,05 % - ný úrok z omeškania ročne zo
sumy 1 838,53 eur od 25. 6. 2015 do 16. 11. 2017 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III.
súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol a výrokom IV. súd rozhodol o trovách prvoinštančného
konania a žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 12%. V odôvodnení rozsudku
súd konštatoval predmet sporu a uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia
sumy 4.145,- eur s 8,05 % úrokom z omeškania od 25. 6. 2015 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že dňa 28. 4. 2015 písomne splnomocnil žalovanú, aby ho v plnom rozsahu zastupovala a
vykonávala všetky potrebné právne úkony spojené s predajom, prevodom, zmenami v evidencii a
prevzatí finančných prostriedkov, týkajúcich sa motorového vozidla B. W. EČV: I. XXX E.. Žalovaná
uzatvorila kúpnu zmluvu č. L. s kupujúcim Auto Invest.sk, s.r.o. so sídlom v Partizánskom, ktorej
predmetom bolo uvedené motorové vozidlo, za ktoré kupujúci zaplatil sumu 5 600,- eur na účet, ktorý
bol osobným účtom žalovanej. Z tejto sumy žalovaná uhradila žalobcovi len čiastku 1.455, eur, ako
nedoplatok v súvislosti s vyúčtovaním leasingovej spoločnosti ČSOB Leasing a ponechala si na svojom
účte čiastku 4 145,- eur. Žalovaná bola písomne vyzvaná na vrátenie tejto sumy, avšak dobrovoľne
ju nevrátila. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval aj procesnú obranu žalovanej, ktorá popierala
skutkový základ nároku žalobcu, pokiaľ tento tvrdil, že ide o bezdôvodné obohatenie sa žalovanej.
Nepoprela, že tvrdenú sumu 5.600 eur prijala ako kúpnu cenu, ale zároveň tvrdila, že sa cítila vlastníčkou
predmetného motorového vozidla a to na základe ústnej dohody s konateľom žalobcu, podľa ktorej
konateľ žalobca zakúpi osobné motorové vozidlo na jeho firmu s tým, že žalovaná od začiatku bude toto

motorové vozidlo užívať pre svoju osobnú potrebu a bude si aj platiť jednotlivé leasingové splátky, ako aj
povinné zmluvné poistenie a havarijné poistenie za predmetné osobné motorové vozidlo. Ak teda v tomto
konaní bola táto dohoda popretá žalobcom a žalovaná plnila jednotlivé splátky leasingu a poistenia bez
právneho titulu, uplatnila si žalovaná v spore tieto jednotlivé splátky ako obranu voči žalobcovi a z toho
dôvodu žiadala, aby súd jednotlivé jej plnenia voči nároku žalobcu zohľadnil. Keďže v spore nevedela
žalovaná jednoznačne identifikovať konkrétnu výšku splátok, ktoré platila na účet žalobcu z vlastných
finančných prostriedkov, nakoľko boli vkladané na podnikateľský účet žalobcu spolu s dennou tržbou z
prevádzky žalobcu, pretože žalovaná pracovala u žalobcu ako V., žalovaná využila v rámci dokazovania
možnosť žiadať o vyhotovenie znaleckého posudku, ktorý preukázal výšku sumy reálne poskytovanú
zo strany žalovanej. Na základe výsledkov znaleckého dokazovania potom žalovaná plnila a žalobcovi
uhradila sumu 1.838,53 eur, ako rozdiel sumy 5.600 eur a sumy, ktorú reálne vložila z vlastných
prostriedkov, teda 3.761,47 eur. Súd prvej inštancie právne posúdil uplatnený nárok podľa ustanovenia
§ 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
a po konštatovaní záverov vykonaného dokazovania potom súd uviedol, že mal za preukázané, že
spoločnosť žalobcu, ako leasingový nájomca, uzatvorila dňa 28. 4. 2014 so spoločnosťou ČSOB leasing,
a.s., ako s leasingovou spoločnosťou a so spoločnosťou CP C-A.R.S, s.r.o., ako s dodávateľom Dohodu
o postúpení a započítaní pohľadávok v zmluve č. J., predmetom ktorej bol prevod motorového vozidla
B. W. D. X,X I. D. XXX S. s tým, že leasingový nájomca, teda žalobca, si objednal u dodávateľa, teda u
spoločnosti CP C-A.R.S. s.r.o., uvedené motorové vozidlo a leasingový nájomca zaplatil na základe tejto
objednávky dodávateľovi aj zálohu za kúpnu cenu vo výške 2 500,- eur. Účastníci zmluvy sa dohodli, že
leasingový nájomca zabezpečí kúpu tohto vozidla od dodávateľa prostredníctvom finančného leasingu,
realizovaného ČSOB leasing, a.s. a leasingový nájomca uzatvoril s ČSOB leasing, a.s. leasingovú
zmluvu č. J.. Následne na to ČSOB leasing, a.s. a žalobca uzatvorili Dohodu o platbách nájomného v
zmluve č. J., na základe ktorej od 28. 4. 2014 mal žalobca povinnosť platiť leasingové splátky vo výške
242,24 eur, vždy k 28- mu dňu nasledujúceho mesiaca až do 28. 3. 2018. Z oznámenia OR PZ, ODI
Zvolen zo dňa 7. 10. 2016 mal súd zistené, že dňa 22. 1. 2015 došlo k dopravnej nehode s predmetným
motorovým vozidlom B. W. ev. číslo I. XXX E., ktorého vodičom bol X. Q., ktorý šoféroval vozidlo na
základe dohody so žalovanou, ktorú viezol do miesta bydliska. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že touto
dopravnou nehodou mu bola spôsobená škoda, súd uviedol, že v tomto konaní si žalobca neuplatnil
nárok z titulu náhrady škody z dôvodu havárie tohto motorového vozidla, ale bezdôvodné obohatenie
z dôvodu toho, že žalovaná po odpredaji motorového vozidla si ponechala časť kúpnej ceny. Následne
na to došlo k prevodu tohto motorového vozidla zo spoločnosti ČSOB leasing, a.s. na žalobcu, nakoľko
poisťovňa vyhodnotila poistnú udalosť ako totálnu škodu s neekonomickou opravou a zničením veci
nájomná zmluva zanikla. Súd v odôvodení rozsudku konštatoval, že tieto okolnosti sporné neboli, sporná
bola len výška vkladaných súm na účet žalobcu žalovanou a najmä dôvod týchto vkladov. Žalovaná
tvrdila, že jednotlivé splátky posielala na účet žalobcu na základe ústnej dohody s tým, že po splatení
splátok leasingu jej bude umožnené automobil odkúpiť za zvyškovú odkupnú cenu po ukončení leasingu.
Žalobca žalovanú po celú dobu užívania motorového vozidla v ničom neobmedzoval a do užívania
nezasahoval. Cítila sa tak „vlastníčkou" tohto vozidla. Žalobca takéto tvrdenie žalovanej spochybňoval,
keď tvrdil, že žalovaná nevkladala na účet žalobcu svoje vlastné finančné prostriedky, ale finančné
prostriedky, ktoré mala k dispozícii ako zamestnankyňa žalobcu z pokladní z jednotlivých prevádzok. Z
tohto dôvodu súd v konaní nariadil znalecké dokazovanie a zo znaleckého posudku č. 1/2017 znalkyne
H.. U. S. vyplýva, že žalovaná uhradila na účet žalobcu z vlastných finančných prostriedkov čiastku 3
761,47 eur s tým, že v tejto sume je uvedená aj čiastka 1.455,- eur, ktorú uhradila žalobcovi po tom, ako
jej bola vyplatená predajná cena za motorové vozidlo vo výške 5 600,- eur. Na základe tohto znaleckého
posudku potom žalovaná uhradila žalobcovi dňa 16. 11. 2017 sumu 1 838,53 eur a v tejto časti bolo
konanie v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zastavené. Čiastka 1 838,53 eur predstavuje rozdiel
medzi sumou, ktorej zaplatenia sa žalobca touto žalobou domáhal, teda čiastkou 4 145,- eur a čiastkou,
ktorú žalovaná poukázala na účet žalobcu, t.j. 2 306,47 eur tak, ako to vyplýva zo znaleckého posudku
(v znaleckom posudku je uvedená suma 3 761,47 eur, ale od tejto treba odpočítať čiastku 1 455,-
eur, ktorá bola uhradená z finančných prostriedkov, ktoré získala žalovaná za odpredaj motorového
vozidla). Súd potom vyhodnotil, že pokiaľ žalovaná zaplatila z vlastných finančných prostriedkov na účet
žalobcu čiastku 2.306,47 eur, v tomto prípade sa jedná o bezdôvodné obohatenie, ktoré získal žalobca
na úkor žalovanej, pretože na takéto plnenie zo strany žalovanej v prospech žalobcu nebol právny dôvod.
Preto v časti 2.306,47 eur, ktorá zostala predmetom tohto konania po tom, ako bolo konanie čiastočne
zastavené, súd žalobu žalobcu zamietol, keďže v tejto výške si uplatnila žalovaná obranu voči žalobcovi
a súčasne preukázala, že v tejto výške sa na jej úkor žalobca bezdôvodne obohatil. Súd v odôvodnení
rozsudku poznamenal, že pokiaľ v priebehu konania žalovaná tvrdila, že auto na základe dohody medzi

ňou a konateľom žalobcu mal síce kúpiť žalobca, ale auto bolo jej, z vykonaného dokazovanie je zrejmé,
že žalobca auto nekupoval, vlastníkom auta bola spoločnosť ČSOB leasing a žalobca bol leasingový
nájomca. Žalobca teda nebol vlastníkom motorového vozidla a teda ani žalovaná nemohla sa stať
vlastníčkou tohto motorového vozidla. Pokiaľ by mali platiť nejaké ústne dohody medzi stranami sporu
ohľadom predmetu leasingového nájmu, s týmto by musel súhlasiť aj leasingový prenajímateľ, teda
spoločnosť ČSOB leasing, čo v konaní preukázané nebolo a nebolo to ani tvrdené. Leasingové splátky
mal tak povinnosť splácať leasingový nájomca, teda žalobca. Pokiaľ žalovaná platila v prospech žalobcu
finančné splátky za leasing tohto motorového vozidla, prípadne poistky či daň z motorového vozidla, je
zrejmé, že žalovaná na to nemala právny dôvod a teda došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalobcu. Následne súd zameral pozornosť na úroky z omeškania zo sumy 1 838,53 eur, v ktorej časti
bolo konanie zastavené a to za obdobie od 25. 6. 2015 do 16. 11. 2017. Súd mal za zrejmé, že v tomto
období bola žalovaná v omeškaní s úhradou uvedenej čiastky, keďže podľa výzvy žalobcu mala dlžnú
sumu uhradiť do 24. 6. 2015 a od 25. 6. 2015 bola už teda v omeškaní. Súd preto uložil povinnosť
žalovanej zaplatiť žalobcovi zo sumy 1 838,53 eur aj úroky z omeškania od 25. 6. 2015 do 16. 11. 2017,
kedy uvedená čiastka bola zaplatená. Súd však určil výšku úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne
v súlade s ustanovením § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z.. a pokiaľ žalobca sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8,05 %,
v prevyšujúcej časti nad priznaných 5,05 % do požadovaných 8,05 % súd žalobu zamietol, nakoľko v
tejto časti nebola dôvodná. Takisto súd zamietol žalobu žalobcu pokiaľ sa týka úrokov z omeškania z
istiny, ktorá bola zamietnutá, teda zo sumy 2 306,47 eur a to z toho dôvodu, že súd nepriznal uvedený
nárok žalobcovi a teda z neho nie je možné priznať ani úroky z omeškania. O náhrade trov konania
rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP a nakoľko v konaní mal úspech žalobca v čiastke 1
838,53 eur, keďže v priebehu konania žalovaná uvedenú sumu uhradila, úspech žalobcu predstavuje k
pôvodne žalovanej istine 4 145,- eur rozsah 44 %. Úspech žalovanej predstavuje čiastku 2 306,47 eur
a teda úspech žalovanej predstavuje 56 %. Z tohto dôvodu súd žalovanej priznal náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 12 % a vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov III. a IV. podal žalobca v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Uviedol, že v danej právnej veci síce súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie
a dokazovanie vykonal aj nad rámec predmetu súdneho sporu, avšak na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom podľa názoru odvolateľa súd prvej
inštancie pochybil, keď akceptoval vykonávanie náročného dokazovania ohľadom možného započítania
pohľadávky a neriešil vec v zmysle toho, čo bolo jednoznačne preukázané. Žalobca zákonným
spôsobom včas a riadne uplatnil svoje nároky z titulu zaplatenia sumy 4.145 eur s príslušenstvom,
pretože žalovaná preukázateľne túto sumu získala z predaja vraku motorového vozidla, ktoré patrilo
žalobcovi a kupujúci poukázal finančné prostriedky na účet žalovanej. Táto však predmetnú sumu
žalobcovi nevrátila. Žalobca žalovanú vyzval na dobrovoľné vrátenie predmetnej sumy, avšak to
žalovaná odmietla s vyjadrením, v ktorom tvrdila, že uzavrela leasingovú zmluvu so spoločnosťou
žalobcu a motorové vozidlo bolo využívané pre účely klientky a preto v konečnom dôsledku žiada ešte
uhradiť sumu 110,70 eur, ako rozdiel medzi pohľadávkami. Žalobca po doručení takéhoto vyjadrenia
od žalovanej bol nútený domáhať sa svojich práv súdnou cestou, kde súd na základe predložených
dôkazov pokladal žalobu za dôvodnú, pretože bol vo veci vydaný platobný rozkaz. Aj v odpore proti
vydanému platobnému rozkazu žalovaná tvrdila, že nárok žalobcu čo do dôvodu a výšky neuznáva,
pričom v odpore žalovaná tvrdila, že žalobcovi uhradila sumu vo výške 5.455,81 eur a taktiež tvrdila,
že žalobca bol uzrozumený, že žalovaná predáva svoje motorové vozidlo, ktoré patrilo jej s tým, že za
predaj tohto vozidla si mala ponechať kúpnu cenu. Žalovaná nemala záujem sa žiadnym spôsobom
dohodnúť na zaplatení dlžnej sumy a neuznávala nárok žalobcu a následne doručila okresnému súdu
vzájomný návrh v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 O.s.p. (v znení platnom a účinnom v danom čase)
a požadovala zápočet svojej pohľadávky voči nároku žalobcu. V následnom texte odvolania žalobca
zhrnul priebeh konania a obsah jednotlivých pojednávaní v danej veci, ako aj vykonaného dokazovania,
v zmysle ktorého v konečnom dôsledku je zrejmé, že žalovaná nebola oprávnená zadržať pre seba
kúpnu cenu za predaj motorového vozidla, zneužila splnomocnenie, ktoré jej bolo udelené, konala
nezákonne a nebola ochotná dobrovoľne prijatú sumu žalobcovi vrátiť. Taktiež bolo preukázané, že
motorové vozidlo patrilo leasingovej spoločnosti a lízingovým nájomcom bol žalobca a žalovanej len bolo
umožnené toto motorové vozidlo používať tak na súkromné, ako aj služobné účely. Žalovaná zneužila
dôveru žalobcu, pretože viedla motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a následne dala motorové
vozidlo šoférovať svojmu známemu, ktorý spôsobil dopravnú nehodu jeho zavinením a motorové vozidlo

bolo zničené spôsobom, že išlo o totálnu škodu a došlo tak aj k ukončeniu leasingovej zmluvy. Podľa
názoru žalobcu nemá žalovaná žiadny nárok na započítanie, pretože aj podľa jej tvrdenia toto motorové
vozidlo užívala pre svoje potreby, pričom podľa názoru znalkyne aj keby žalovaná platila nejaké platby
žalobcovi, žalobca sa žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatil, keďže toto vozidlo žalovaná aj
užívala. Na strane žalobcu nevzniklo žiadne obohatenie, práve naopak, bol stratový, keďže došlo k
zničeniu motorového vozidla pred uplynutím lízingového plnenia a teda ho žalobca nemohol nadobudnúť
do svojho výlučného vlastníctva. Súd tak podľa názoru žalobcu nepostupoval zákonne a správne, keď
uznal nárok žalovanej, ktorý si nesprávne a nezákonne uplatnila. Viaceré jej vyjadrenia v priebehu
konania boli rozporné a to aj ohľadom vyjadrenia, komu patrí motorové vozidlo. Žalobca poukázal na to,
že od 1. 7. 2016 platí Civilný sporový poriadok, ktorý ohľadom spôsobu započítania upravuje podmienky
vzájomnej žaloby v ustanovení § 147 CSP s tým, že súd v ďalšom mal postupovať v zmysle ustanovenia
§ 149 a nasl. CSP ako prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Žalobca v konečnom dôsledku
preukázateľne zaplatil akontáciu motorového vozidla, ktoré bolo v prevádzkyschopnom stave a po
zjavnom excese zo strany žalovanej sa stalo nepojazdným a nebola rentabilná jeho oprava. V tomto
smere mal súd vyhodnotiť skutočnosti týkajúce sa platenia údajných jednotlivých splátok žalovanej,
keďže aj keby súd uznal, že takéto platby platila žalovaná zo svojich finančných prostriedkov, nemohol
by sa žalobca ani v tomto prípade bezdôvodne obohatiť, pretože po celú dobu užívala toto motorové
vozidlo žalovaná a následne jej konaním bola spôsobená na vozidle škoda a došlo k zníženiu hodnoty
tohto motorového vozidla. Týmito skutočnosťami sa súd nezaoberal, neskúmal ich a ani nevyhodnotil
napriek tomu, že toto bolo súčasťou procesnej obrany žalobcu. V závere odvolania žalobca poukázal
na postoj oboch strán sporu, kde zvýšené trovy konania vznikli v súvislosti s nezákonnou a účelovou
obranou žalovanej a preto ani výrok o trovách konania nepovažuje žalobca za zákonný a správny.
Navrhuje preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a uložil žalovanej povinnosť nahradiť
žalobcovi sumu 2.306,47 eur s 5,05 % úrokom ročne od 25. 6. 2015 do zaplatenia v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Ohľadom trov konania žalobca navrhuje, aby súd rozhodol tak, že žalobca má
právo na náhradu všetkých trov konania vo výške 100 %.

3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu spochybnila jeho tvrdenia uvádzané v odvolaní. Pokiaľ
žalobca poznamenal, že ešte pred podaním žaloby na súd písomne vyzval žalovanú na vrátenie
predmetnej sumy, na čo mala žalovaná reagovať tak, že žiadala od žalobcu zaplatiť sumu 110,73 eur ako
rozdiel medzi vzájomnými pohľadávkami, toto tvrdenie žalovaná považuje za neúplné a nedostatočne
zdôvodnené. V čase, keď žalobca písomne vyzval žalovanú na vrátenie žalovanej sumy, požiadala
žalovaná prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalobcu o predĺženie lehoty za účelom vyjadrenia
sa k predmetnej výzve, na čo žalobca reagoval tak, že podal žalobu na súd a na písomné vyjadrenie
žalovanej nereagoval vôbec. V následnej písomnej odpovedi zo dňa 1. 7. 2015 žalovaná navrhla
žalobcovi uzavretie dohody o započítaní vzájomných pohľadávok a taktiež mu navrhla uzavretie dohody
o sporných nárokoch, keďže žalobca jej neuhradil mzdu za vykonanú prácu. Toto bol dôvod, prečo
žalovaná žiadala od žalobcu zaplatenie sumy 110,70 eur. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje tým,
že vo veci bol vydaný platobný rozkaz, žalovaná poukázala na to, že žaloba bola podávaná na súd
v čase platnosti a účinnosti O.s.p., v zmysle ktorého ustanovenia § 172 ods. 1 sa platobný rozkaz
mohol vydať aj bez výslovnej žiadosti žalobcu a bez vypočutia žalovaného a skutkovým základom
pre vydanie platobného rozkazu boli len skutočnosti tvrdené žalobcom. Žalovaná od samého začiatku
tvrdila, že si je vedomá toho, že žalobca nadobudol predmetné osobné motorové vozidlo značky B.
W. evidenčné číslo I. XXX E. najprv do nájmu (vozidlo patrilo leasingovej spoločnosti) až neskôr, keď
došlo ku škode, vozidlo žalobca získal do svojho vlastníctva od leasingovej spoločnosti. Pokiaľ žalobca
argumentuje tým, že žalovaná tvrdila pred súdom, že predmetné vozidlo výlučne užívala ona a z jej
pohľadu ho považovala „za svoje", bolo to z dôvodu, že pôvodne mala žalovaná kúpiť do svojho
výlučného vlastníctva toto motorové vozidlo, no nestalo sa tak iba preto, lebo žalobca odmietol, ako je
zamestnávateľ, so žalovanou uzavrieť pracovnú zmluvu a žalovaná si nemohla čerpať žiadny úver. Na
základe tohto ju oslovil konateľ žalobcu s ponukou, že žalobca uzavrie leasingovú zmluvu s leasingovou
spoločnosťou, aby si uplatnil odpočet dane. Žalovaná v tejto súvislosti upozornila, že žalobca od začiatku
v tomto prípade sledoval jediný cieľ a tým bolo získanie daňovej výhody, predmetné motorové vozidlo
nebolo vôbec využívané na podnikateľské účely žalobcu a žalovaná ho využívala výlučne iba pre seba.
Je pravdou, že žalobca uhrádzal v súvislosti s užívaním tohto osobného motorového vozidla nielen
jednotlivé mesačné leasingové splátky, ale aj ďalšie plnenia súvisiace s užívaním tohto motorového
vozidla, avšak tieto jednotné platby sa uhrádzali z prostriedkov žalovanej, ktorá ako zamestnankyňa
vkladala na účet žalobcu nielen ňou uhrádzané mesačné leasingové splátky, ale aj vklady získané
z tržieb žalobcu, pričom neraz sa stalo, že vklad žalovaná zrealizovala spolu s platbou finančnej

hotovosti získanej z tržieb žalobcu a to na základe pokynu účtovníčky žalobcu. Preto boli tieto jednotlivé
vklady neprehľadné, nejasné a v priebehu súdneho konania sa ich suma menila. Žalovaná nebola
schopná, keďže nie je odborník v tejto oblasti, vyčísliť sumu jednotlivých úhrad vkladaných na účet
žalobcu. Nahliadnutím do účtovných dokladov žalovaná zistila rôznosť ich zaúčtovania, no nevedela sa
k otázke zaúčtovania jednotlivých platieb jednoznačne vyjadriť, preto požiadala o znalecké dokazovanie.
V danom prípade nebolo sporné, že žalovaná vkladala na účet žalobcu finančné prostriedky, sporné
bolo to, ktoré finančné prostriedky vkladala zo svojho a ktoré finančné prostriedky vkladala zo získaných
tržieb žalobcu. Neskoršie však znalecké dokazovanie preukázalo, v akej sume boli finančné prostriedky
získané z tržieb žalobcu a aké finančné prostriedky boli vkladané žalovanou. Žalobca neuviedol na
svoju obranu iné tvrdenie, iba to, že to boli finančné prostriedky získané z tržieb, čo sa preukázalo
ako nepravdivé. O tom, že tieto vklady vkladala žalovaná zo svojich prostriedkov, svedčí aj zápis na
jednotlivých potvrdeniach o vkladoch, kde sa uvádza text: splátka leasing Q. S., alebo 243 leasing,
101 daň z MV a podobne. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, prečo by žalovaná uvádzala tieto údaje
pri jednotlivých vkladoch na účet žalobcu, ak by to boli výlučne finančné prostriedky získané z tržieb
žalobcu. Účtovníčka žalobcu splátku leasingu uhrádzala v prospech leasingovej spoločnosti ihneď a
bezprostredne po prijatí jednotlivých súm na účet žalobcu od žalovanej. Žalovaná popiera tvrdenie
žalobcu, že sa nemala záujem dohodnúť na zaplatení peňažnej sumy, dôvod jej neskoršieho plnenia
spočíval iba v tom, že nevedela vyčísliť sumu, ktorú reálne poskytla zo svojich finančných prostriedkov
na úhradách lízingových splátok žalobcovi, nakoľko si starostlivo neodkladala všetky potvrdenia o
vkladoch na účet žalobcu. K tejto skutočnosti žalovaná poznamenala, že kým neboli vzťahy medzi ňou
a konateľom žalobcu narušené, nebol dôvod riešiť túto záležitosť, keďže žalobca sa správal k žalovanej
tak, že vozidlo jej patrí. Akonáhle bola znaleckým posudkom ustálená suma, ktorú uhradila zo svojich
finančných prostriedkov žalovaná, zaplatila žalobcovi rozdiel 1.838,53 eur. Žalovaná tak má za to, že
dôvodne sa bránila v tomto prebiehajúcom súdnom spore a to uplatnením kompenzačnej námietky,
keďže osobné motorové vozidlo bolo z hľadiska právneho posúdenia v užívaní žalobcu, nakoľko žalobca
bol leasingový nájomca a pokiaľ žalovaná plnila leasingové splátky v prospech žalobcu bez právneho
dôvodu, vznikol jej dôvod na započítanie peňažného plnenia v prospech žalobcu, ktoré mal podľa práva
plniť žalobca a nie žalovaná. Pokiaľ v odvolaní žalobca namieta rozsah vykonaného dokazovania a
jeho nadbytočnosť, žalovaná poznamenala, že znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že finančné
prostriedky vôbec neboli získané z tržieb žalobcu tak, ako to tvrdil, ale boli vkladané z vlastných
finančných prostriedkov žalovanej. Z tohto dôvodu nemožno hovoriť o tom, že znalecké dokazovanie v
spore nesplnilo svoj účel. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalobcu žalovaná poznamenala, že v danom
prípade vníma ako zjavný rozpor so zákonom konanie žalobcu v tom, že zneužil svoje postavenie
zamestnávateľa a nevhodným, nekorektným postupom viacmenej dotlačil žalovanú, aby súhlasil s
tým, že žalobca si zabezpečí nadobudnutie osobného motorového vozidla pre neho, v dôsledku čoho
si pozitívne ovplyvnil svoju podnikateľskú činnosť. Pokiaľ v odvolaní žalobca spomína škodu, ktorú
mu mala žalovaná spôsobiť, táto poznamenala, že žalobca si žalobou uplatňoval nárok na vrátenie
bezdôvodného obohatenia a žalovaná nemá vedomosť o tom, že by si žalobca uplatňoval aj nárok
na náhradu škody v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou predmetného osobného motorového
vozidla. Na základe uvedeného potom navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného
súdu potvrdil ako vecne správny, keďže má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite
zdôvodnil. Žalovaná si zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca reagoval na písomné vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu, ktoré je podľa neho v podstate
opakovaním tvrdení a prednesov žalovanej pred súdom prvej inštancie. Žalobca v plnom rozsahu trvá
na dôvodoch svojho odvolania, pretože žalovaná sa voči žalobcovi jednoznačne dopustila protiprávneho
konania, keď finančné prostriedky, ktoré získala speňažením vraku motorového vozidla poukázala len
sčasti na účet žalobcu a ponechala si sumu 4.145 eur. Zverené prostriedky si prisvojila a použila pre
svoju potrebu a časť týchto prostriedkov vrátila v podstate až po 2 a pol roka a to až vtedy, keď súd
mal rozhodnúť v jej neprospech. Takisto bolo preukázané, že viedla motorové vozidlo pod vplyvom
alkoholu minimálne z penziónu v P. do miesta bydliska p. Q., ktorému zverila motorové vozidlo a
ktorý následne s ním havaroval. Žalobca taktiež poznamenal, že má vážne podozrenie, že žalovaná
netransparentne nakladala s finančnými prostriedkami, ktoré jej boli zverené a ktoré mala k dispozícii
v čase, keď bola zamestnankyňou žalobcu, pričom žalobca žalovanej dôveroval a preto mala prístup
k bankovým účtom, brala tržby a tieto mala vkladať na účet spoločnosti. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že
vkladala na účet žalobcu aj sumy, ktoré mali byť pokladané za splátky leasingu, žalobca zdôraznil, že
tieto sumy nekorešpondujú ani z hľadiska časového, ani z hľadiska výšky s lízingovými splátkami,

pričom pokiaľ žalovaná motorové vozidlo užívala pre vlastnú potrebu, nepreukázala, že by žalobcovi
za užívanie vozidla platia akúkoľvek odplatu. Ani jedna alternatíva, ktorú uvádzala žalovaná v priebehu
súdneho konania, nie je v jej prospech. Žalobca tak tvrdí, že sa nemohol obohatiť na úkor žalovanej,
pretože vždy včas a riadne platil jednotlivé leasingové splátky na účet leasingovej spoločnosti a teda
ani prijaté peniaze od žalovanej si neponechal, hoci tvrdí, že nebolo jednoznačne preukázané, že by
tieto peniaze nepochádzali z príjmov spoločnosti, keďže žalovaná bola insolventná, pretože ako sama
uviedla, nemala žiadne finančné prostriedky. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej žalobca spochybnil aj
svedecké výpovede vypočutých svedkýň, ktoré potvrdili údajnú fiktívnu dohodu, ktorá navyše nemohla
byť ani platná od samého začiatku, keďže takáto dohoda by bola v rozpore so znením leasingovej
zmluvy. Žalobca poukázal na to, že bývalé pracovníčky v súčasnej dobe čelia podozreniam zo spáchania
trestného činu ohľadom úrazu zamestnanca žalobcu a je teda zrejmé, že ich výpovede korešpondovali so
stanoviskom žalovanej vzhľadom na ich vzťah k žalobcovi. Žalobca sa pokúšal so žalovanou dohodnúť
a to aj pred podaním žalobného návrhu, žalovaná odmietla finančné prostriedky vrátiť, pričom neobstoja
výhovorky žalovanej, že nevedela aké finančné prostriedky mala zaplatiť, pretože si ponechala celú
sumu, ktorú získala predajom motorového vozidla a poukázal len tú sumu, ktorú žalobca mal doplatiť
na leasingovú zmluvu. Taktiež žalobca spochybňuje tvrdenie žalovanej, ktorá pracovala v pozícii, kde
pracoval s finančnými prostriedkami, pokiaľ tvrdila, že si neviedla evidenciu splátok. Naďalej žalobca
tvrdí, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď sa zaoberal výlučne len tvrdením žalovanej
a v tejto súvislosti vykonával rozsiahle dokazovanie, pretože súd mal meritórne rozhodnúť o vrátení
sumy, ktorú žalobca žaloval a bolo vecou žalovanej, aby si akékoľvek nároky uplatnila voči žalobcovi,
ak sa domnievala, že takéto nároky existujú. Náklady súdneho konania, účasť právnych zástupcov
na viacerých pojednávaniach, znalecké dokazovanie a náklady svedočného idú teda výlučne na vrub
žalovanej, ktorá takto predlžovala súdne konanie, hoci bolo zrejmé, že sumu 4.145 eur si jednoznačne
ponechala pre seba a táto suma jej nepatrí. Tvrdenia žalovanej o tom, že niečo nevedela, niečo si
myslela, nemala skúsenosti, niečo predpokladala a bola v domnení vlastníctva motorového vozidla sú
podľa názoru žalobcu účelového charakteru, ktoré dokresľujú charakter a osobnosť žalovanej. V závere
vyjadrenia žalobca poznamenal, že z genézy celého súdneho sporu je zrejmé, aký bol postoj žalovanej k
žalobe od samého počiatku a ktorá sa obohatila viacerými spôsobmi na úkor žalobcu a ten preto žiada,
aby na základe odvolania odvolací súd rozhodol v intenciách toho, čo uvádza v odvolaní.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP"), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutých výrokoch III. a IV. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle
intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú
aj na predmetné súdne konanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

9. Podľa ustanovenia § 147 ods. 1 Civilného sporového poriadku, žalovaný môže uplatniť svoje právo
proti žalobcovi vzájomnou žalobou.

10. Podľa ustanovenia § 147 ods. 2 CSP, vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti
žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než
čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.

11. Podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie je majetkový prospech, získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12. Podľa ustanovenia § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí
vydať tomu, na úkor koho sa získal.

13. Odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní v sporových veciach je prísne a striktne viazaný
výlučne len rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), preto sa pri preskúmaní správnosti
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zameral na odvolateľom vymedzený odvolací rámec (v
časti zamietnutého nároku, teda do sumy 2.306,47 eur a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania
uplatnených žalobcom vo výške 8,05%). Po preskúmaní veci a dôvodov odvolania, ako aj následných
vyjadrení žalobcu i žalovanej v štádiu odvolacieho konania, odvolací súd konštatuje správnosť úvah a
dôvodov, na podklade ktorých súd prvej inštancie meritórne vo veci rozhodol. Odvolací súd s poukazom
na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
pretože súd prvej inštancie podrobne a dostatočne argumentačne i právne presvedčivo zdôvodnil, na
základe akej skutočnosti a z akých okolností pri meritórnom rozhodovaní vychádzal a ako vec právne
posúdil. Dôvody a právne úvahy uvádzané v napadnutom rozsudku sú vecne správne, sú dostatočné,
argumentačne presvedčivé a právne správne posúdené a vyhodnotené.

14. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti,
ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených
v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré
nemohli byť prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor
súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci,
pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal
právny názor vyslovený vo výroku rozsudku.

15. Žalobca sa žalobou zo dňa 29. 6. 2015 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 4.145,- eur s 8,05
% úrokom z omeškania od 25. 6. 2015 do zaplatenia, ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
na tom skutkovom a právnom základe, že dňa 28. 4. 2015 žalobca písomne splnomocnil žalovanú,
aby ho v plnom rozsahu zastupovala a vykonávala všetky potrebné právne úkony spojené s predajom,
prevodom, zmenami v evidencii a prevzatí finančných prostriedkov, týkajúcich sa motorového vozidla
B. W. EČV: I. XXX E.. Žalovaná uzatvorila kúpnu zmluvu č. L. s kupujúcim Auto Invest.sk, s.r.o. so
sídlom v Partizánskom, ktorej predmetom bolo toto motorové vozidlo, za ktoré kupujúci zaplatil sumu 5
600,- eur, pričom kúpna cena bola uhradená na osobný účet žalovanej. Žalovaná následne žalobcovi,
ako predošlému vlastníkovi predaného motorového vozidla, však celú kúpnu cenu nepoukázala, ale len
sumu 1.455 eur, zvyšnú čiastku 4.145 eur si svojvoľne ponechala. Tomuto tvrdeniu žalobcu sa žalovaná
v spore bránila tvrdením, že sa cítila vlastníčkou predávaného motorového vozidla a to vzhľadom na
okolnosti predchádzajúce jeho nadobudnutiu žalobcom. Žalovaná tvrdila, že mala záujem v tom čase
si kúpiť motorové vozidlo, nakoľko však nemala k dispozícii potrebnú hotovosť na jeho kúpu, požiadala
žalobcu, u ktorého dovtedy pracovala na základe dohôd o vykonaní práce, aby s ňou uzatvoril riadnu
pracovnú zmluvu, aby mala možnosť čerpať spotrebiteľný úver na kúpu motorového vozidla. Žalobkyňa
tvrdila, že konateľ žalobcu, s ktorým mali dobré vzťahy, jej navrhol, že auto sa kúpi „na firmu" s tým, že
jemu sa vráti odpočet DPH a ona ho potom bude splácať mesačne s tým, že po ukončení leasingu jej
bude umožnené nadobudnúť motorové vozidlo za zostatkovú cenu do jej vlastníctva. Išlo o neformálnu,
ústnu dohodu, ktorej existenciu sa snažila žalovaná v spore preukázať jednak svedeckými výpoveďami
dvoch pracovníčok žalobcu, pretože išlo podľa jej tvrdenia o všeobecne medzi zamestnancami žalobcu
známu skutočnosť, že takáto dohoda medzi žalovanou a konateľom žalobcu skutočne uzatvorená bola,
ako aj listinnými dôkazmi a to mailovou komunikáciou medzi žalovanou a účtovníčkou žalobcu, ako
aj elektronickou komunikáciou medzi konateľom žalobcu a žalovanou. Existenciu takejto dohody však
predovšetkým žalovaná preukazovala tým, že v určitých konkrétnych mesiacoch vkladala v hotovosti
na účet žalobcu finančné prostriedky, ktoré boli podľa jej tvrdenia leasingovými splátkami za predmetné
vozidlo, ako aj poisteniami spojenými s týmto vozidlom. Tieto vklady aj označovala s poznámkami
„leasing Q.", „Q. leasing", „Q. Spl. leasing 243", „243,- eur Q. leasing", „splátka leasingu Q.", „243,-
eur leasing, 101 daň ZMV" a „splátka leasing Q.". Presnú výšku týchto splátok a konečnú sumu však
žalovaná nebola schopná v spore sama vyčísliť, niekoľkokrát ju menila aj v procesných vyjadreniach.

V konaní aj napriek počiatočnému tvrdeniu žalovanej, že sa cíti byť vlastníčkou predmetného vozidla
na základe už uvedených okolností, neskôr uviedla, že bola si vedomá, že podľa leasingovej zmluvy
nájomcom vozidla bol žalobca a vlastníkom motorového vozidla bola leasingová spoločnosť ČSOB
leasing. Ona však bola držiteľom tohto vozidla fakticky, využívala toto vozidlo tak pre služobné, ako aj
osobnú účely.

16. Skutočnosť, kto bol legitímnym vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla až do
21.01.2015, nebola sporná. Súd z dohody o postúpení a započítaní pohľadávok k zmluve č. J. zo dňa
28. 4. 2014 zistil, že túto uzatvorila spoločnosť ČSOB Leasing, a.s., so spoločnosťou CP C-A.R.S, s.r.o.
ako dodávateľ a žalobca ako leasingový nájomca s tým, že leasingový nájomca si objednal u dodávateľa
predmet zmluvy a to auto B. W. D. X.X I. D. XXX S. a leasingový nájomca uzatvoril s ČSOB Leasing, a.s.
leasingovú zmluvu č. J.. Súd z Protokolu o prevzatí predmetu financovania k zmluve J. zistil, že dňa 28. 4.
2014 dodávateľ CP C-A.R.S., s.r.o. odovzdal motorové vozidlo značky B. preberajúcemu leasingovému
nájomcovi - teda žalobcovi. Taktiež mal súd z Dohody o platbách nájomného k zmluve č. J. preukázané,
že túto uzatvorila spoločnosť ČSOB Leasing, a.s. so žalobcom, z ktorej vyplýva, že jednotlivé splátky
leasingu mali byť splatné od 28. 4. 2014 (odo dňa prevzatia vozidla) vo výške 242,24 eur do 28. 3. 2018.
Taktiež mal súd preukázané, že leasingová zmluva medzi žalobcom a spoločnosť ČSOB Leasing, a.s.
bola predčasne ukončená ku dňu 21.01.2015 a to v dôsledku poistnej udalosti - nehody tohto motorového
vozidla dňa 21.01.2015, kedy poisťovňa škodovú udalosť uzatvorila ako totálnu škodu s neekonomickou
opravou a dňom 29.04.2015 poukázala poistné plnenie na účet pôvodného leasingového vlastníka -
ČSOB Leasing, a.s. v sume 5.808,11 eur. Leasingová spoločnosť ČSOB Leasing, a.s. zaslala následne
žalobcovi vyúčtovanie zostatku leasingovej sumy 1.453,30 eur ku dňu 19.05.2015, pričom práve túto
sumu žalovaná z prijatej kúpnej ceny po odpredaji vozidla poukázala žalobcovi, ktorý ju následne
poukázal leasingovej spoločnosti za účelom konečného vysporiadania vzájomných práv a povinností zo
zaniknutej leasingovej zmluvy.

17. V spore bolo taktiež preukázané, že dňa 28.04.2015 bolo udelené plnomocenstvo spoločnosťou
žalobcu v zastúpení H.. X. Q., ktorý udelil plnú moc pre žalovanú, aby ho v plnom rozsahu zastupovala
a vykonávala všetky potrebné úkony, spojené s predajom, prevodom, zmenami evidencie, prevzatím
finančných prostriedkov, týkajúcich sa motorového vozidla B. W. EČV: I. XXX E.. Taktiež bola preukázaná
kúpna zmluva zo dňa 29. 4. 2015, z ktorej obsahu vyplýva, že H.. X. Q. v zastúpení S. Q. odpredal
spoločnosti Auto Invest.sk, s.r.o. ako kupujúcemu svoje motorové vozidlo B. W. D. EČV: I. XXX E. za
kúpnu cenu 5 600,- eur s tým, že suma bude zaplatená na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý patril
žalovanej.

18. Odvolací súd na základe uvedených skutočností potom prisviedča správnosti záveru, že bol v čase
odpredaja predmetného motorového vozidla vlastníkom žalobca a žalovaná bola len splnomocnená
konateľom žalobcu, aby ho v kontraktačnom procese s kupujúcim zastupovala a vykonávala všetky
potrebné úkony spojené s predajom, prevodom, zmenami evidencie a taktiež prevzatím finančných
prostriedkov, týkajúcich sa odpredávaného motorového vozidla B. W. EČV: I. XXX E., pokiaľ si tak
žalovaná ponechala prevzatú kúpnu cenu za toto motorové vozidlo a žalobcovi, ako predávajúcemu
poukázala len časť prijatej kúpnej ceny a to vo výške 1.455 eur, došlo tým k jej bezdôvodnému
obohateniu sa na úkor žalobcu, pretože bolo jej povinnosťou vydať a odovzdať žalobcovi celú kúpnu
cenu za jeho odpredávané vozidlo. Zvyšnú časť prijatej kúpnej ceny žalovaná zadržiavala bezdôvodne,
bez právneho titulu, keďže vlastníčkou motorového vozidla nikdy nebola. Pokiaľ však žalovaná tvrdila v
spore, že bola dôvodne v domnení, že jej zvyšná časť prijatej kúpnej ceny patrí a to na základe ústnej
dohody medzi ňou a konateľom žalobcu, v dôsledku ktorej potom aj uhrádzala v období od 27.05.2014 do
30.03.2015 za toto osobné motorové vozidlo žalobcovi sumy, ktoré mali byť leasingové splátky a taktiež
povinné zmluvné poistenie a havarijné poistenie a pokiaľ si žalovaná vrámci prostriedkov procesnej
obrany žiadala započítať voči nároku žalobcu tieto sumy (pretože pokiaľ nebola vlastníčkou vozidla, ani
leasingovým nájomcom, poukazovala ich žalobcovi bez právneho základu), bola táto požiadavka na
započítanie jej plnenia voči tomu, čo od nej žiadal žalobca, plne legitímna a v súlade s ustanovením §
97 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase uskutočnenia procesného úkonu s požadovaným
zápočtom vzájomných pohľadávok, ako aj v súčasnosti platným a účinným ustanovením § 147 Civilného
sporového poriadku. Odvolacia námietka žalobcu, ktorý namieta, že na takýto postup nemala žalovaná
žiadny nárok, neobstojí práve s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia procesného predpisu.
Nebolo zákonného dôvodu, aby sa súd nezaoberal v rámci procesnej obrany žalovanej aj touto
jej námietkou a požiadavkou na započítanie vzájomných nárokov žalobcu a žalovanej v rámci už

prebiehajúceho konania. Požiadavka žalobcu, že si mala žalovaná uplatniť samostatnú žalobu na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ tvrdila, že mala nejaký nárok voči nemu, nemá zákonné
opodstatnenie. Započítacia námietka žalovanej bola uplatnená v spore v súlade s ustanovením § 97
ods. 1 O.s.p., zhodne aj v súlade so znením ustanovenia § 147 CSP, vychádza z totožného skutkového
aj právneho základu ako súd riešil v danom spore, bolo navrhované započítanie nárokov rovnakého
druhu a nebolo preto dôvodné odkázať žalovanú na samostatné konanie. Súd preto správne postupoval,
pokiaľ ustálil, že síce žalovaná bez právneho dôvodu zadržiavala časť kúpnej ceny ktorú mala poukázal
za odpredané vozidlo žalobcovi, avšak súčasne bolo nutné zohľadniť ako bezdôvodne prijaté plnenia
žalovanej na účet žalobcu, ktoré súviseli s týmto osobným motorovým vozidlom a poukazovala ich
žalovaná ako leasingové splátky, hoci nemala povinnosť tieto splátky platiť. Ako už odvolací súd v odseku
16. tohto rozsudku konštatoval, v období, kedy žalovaná poukazovala na účet žalobcu jednotlivé platby,
bola vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla leasingová spoločnosť ČSOB Leasing,
a.s., leasingovým nájomcom bol žalobca a teda jemu vyplývala z platne uzatvorenej leasingovej zmluvy
aj povinnosť platiť leasingové splátky, ako aj ostatné platby spojené s týmto vozidlom. Žalobca ich síce
uhrádzal leasingovej spoločnosti z vlastného účtu, avšak po tom, ako peňažné prostriedky vkladala
na tento účet žalobcu žalovaná. Všetky plnenia žalovanej boli preto bez právnej povinnosti, pretože
žalobca v konaní nepreukázal, že by tieto platby mali byť akýmsi „nájomným" za užívanie motorového
vozidla žalovanou, ako podnájomníkom. Odvolací súd poznamenáva, že odovzdanie prenajatej veci do
ďalšieho nájmu nájomníkom podnájomníkovi (teda do podnájmu), by podliehalo súhlasu a schváleniu
nájomcu - leasingovej spoločnosti, ako vlastníka prenajatej veci. Pokiaľ tak žalovaná plnila na účet
žalobcu, plnila tak bez právneho dôvodu a tieto plnenia je nutné právne kvalifikovať ako bezdôvodné
obohatenie sa na strane žalobcu na úkor žalovanej. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného, že sa
nemohol bezdôvodne obohatiť na úkor žalovanej, pretože ňou poukazované platby si neponechával, ale
poukazoval ich leasingovej spoločnosti ako leasingové splátky. Táto argumentácia je však zavádzajúca,
lebo zásadnou skutočnosťou je, že leasingové splátky bol povinný platiť žalobca, ako leasingový
nájomca a zo svojich prostriedkov, nie z prostriedkov niekoho iného. Odvolací súd s poukazom na
zákonnú dikciu ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka poznamenáva, že bezdôvodným
obohatením je jednak majetkový prospech prijatý bez právneho dôvodu, ale podľa ustanovenia § 454
Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

19. Správne potom súd prvej inštancie vzájomné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia sa strán
sporu zohľadnil ako kompenzačnú námietku a následne potom aj vyhodnotil. Sporná bola v konaní len
konkrétna výška plnenia žalovanej bez právneho dôvodu na účet žalobcu a to vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaná v zmysle pokynu účtovníčky žalobcu poukazovala v jednotlivých vkladoch na účet žalobcu
okrem súm, ktoré ona vnímala ako splátky za ňou užívané motorové vozidlo, aj platby z tržieb z
prevádzok žalobcu, ktoré mala žalovaná povinnosť vkladať na účet žalobcu z titulu jej pracovného
zaradenia a plnenia pracovných úloh u žalobcu. Jednotlivé platby vkladané na účet tak boli rôznorodé, v
rôznych sumách a aj v rôznych časových termínoch. Spornosť tejto otázky, teda námietky žalobcu, že v
jednotlivých prijatých vkladoch žalovanou na jeho účet boli aj tržby z prevádzky, teda išlo o jeho peniaze
a nie finančné prostriedky žalovanej, ako aj vyriešenie konkrétnej výšky poukázaných súm výlučne len
z prostriedkov žalovanej, boli odstránené nezávislým znaleckým dokazovaním, nariadeným v spore na
základe návrhu žalovanej a vzhľadom na odstránenie spornosti zásadných nemožno v žiadnom prípade
hodnotiť nariadené znalecké dokazovanie za nadbytočné.

20. Z obsahu znaleckého posudku č. 1/2017 znalkyne H.. U. S., z prehľadu, ktorý znalkyňa urobila,
vyplýva, že ak bola dohoda platiť leasingové splátky medzi spoločnosťou AG PRIMA, s.r.o. a S. Q., ako
aj daň z motorových vozidiel, havarijné a povinné zákonné poistenie, potom spolu uhradila žalovaná z
vlastných prostriedkov na účet žalobcu sumu 3 761,47 eur, v ktorej sume bola už zohľadnená čiastka
1.455 eur, ktorú žalovaná žalobcovi z kúpnej ceny uhradila. Takto ustálená konkrétna suma plnenia
žalovanej na účet žalobcu výlučne len z jej finančných prostriedkov potom aj bola zohľadnená v rámci
kompenzačnej požiadavky žalovanej na vzájomné započítanie nárokov žalobcu a žalovanej rovnakého
druhu a žalovaná po ustálení konkrétnej výšky plnenia pred meritórnym rozhodnutím súdu iniciatívne
dobrovoľne prevyšujúcu sumu 1.838,53 eur jej bezdôvodného obohatenia sa na úkor žalobcu (rozdiel
ňou prijatého plnenia kúpnej ceny za vozidlo v sume 5.600 eur mínus jej plnenia bez právneho dôvodu
3.761,47 eur), uhradila žalobcovi dňa 16.11.2017 a v tejto sume aj súd v dôsledku čiastočného späťvzatia
žaloby potom výrokom I. rozsudku, ktorý je už toho času právoplatný, konanie zastavil.

21. Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď nárok žalobcu v prevyšujúcej sume
uplatneného nároku, ako bolo konanie čiastočne zastavené, teda v sume 2.306,47 eur zamietol ako
nedôvodný, pretože správne vyhodnotil plnenia žalovanej v súdnou znalkyňou ustálenej sume 3.761,47
eur ako dôvodne uplatnený kompenzačný nárok žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
žalobcu na jej úkor voči nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanej na jeho
úkor, ktorý bol predmetom toho sporu. Taktiež odvolací súd prisviedča poznámke súdu prvej inštancie,
ktorý správne poznamenal (v súvislosti s procesným útokom žalobcu, na ktorom zotrváva žalobca ako
odvolateľ aj v odvolacom konaní), že pokiaľ žalobca poukazuje na to, že mu bola spôsobená žalovanou
škoda v príčinnej súvislosti s haváriou motorového vozidla, za ktorú niesla zodpovednosť aj žalovaná,
tieto námietky nemajú v rámci tohto konania právnu relevanciu. Žalobca žalobným petitom a skutkovými
a právnymi tvrdeniami v žalobe vymedzil predmet konania, ktorý je nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa žalovanej na jeho úkor. Nárok na náhradu škody je samotný nárok tak po právnej, ako aj
skutkovej stránke. Taktiež je nutné konštatovať správnosť záverov súdu prvej inštancie, pokiaľ zamietol
nárok žalobcu v prevyšujúcej časti uplatnených úrokov pôvodne vo výške 8,05% zo žalovanej sumy,
nakoľko uplatnená výška úrokov z omeškania bola v rozpore so zákonnou úpravou ustanovenia § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Súd
preto správne priznal už právoplatným výrokom II. žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania
len v zákonom prípustnej výške 5,05% ročne zo sumy 1.838,53 eur od 25.06.2015 do 16.11.2017, a
správne potom odvolaním napadnutým výrokom III. súd v prevyšujúcej časti výšky úrokov z omeškania
nad 5,05% zamietol, ako aj z prevyšujúcej sumy nároku, ako nedôvodne uplatnené.

22. Rovnako potom, v nadväznosti na procesný úspech jednotlivých strán sporu, súd správne vyhodnotil
mieru procesného úspechu tak žalobcu, ako aj žalovanej a postupom podľa ustanovenia § 255 ods. 2
CSP priznal žalovanej, ako procesne úspešnej strane sporu v rozsahu 12 % nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania voči žalobcovi, po konštatovaní procesného úspechu žalobcu v rozsahu 44%
voči procesnému úspechu žalovanej v rozsahu 56 %.

23. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení
všetkých relevantných skutočností rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku III., ako aj v
súvisiacom výroku o náhrade trov konania IV. podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 CSP) a
vyslovil, že žalobca, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 5. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.